Ulicou sa rozpestieral tmavý plášť noci iba niekde sa mihotalo svetlo z okien bytov 6 poschodových starých domov. Bolo neskutočné ticho, ktoré len občas prerušilo hlas z telky z otvoreného okna s čudnými červenými závesmi a veľkým kvetom, ktorý sa podobal na palmu len trošku menšiu a bez kokosov. Táto noc je neako čudná, pouličné svetlá nesvietia, ani jedného človiečika nieje vonku, dokonca ani len auto som nevidel asi už pol hodinu, odkedy som vybehol zo svojho bytu von. "Ja som sa asi zbláznil, svet padá do temnoty presne ako to predpovedal", tichý hlas sa ozýval z spoza schodov. Keď som sa tam pozrel videl som tam len neaký obrys postavy. "Hej kto si?" bojácky som sa opýtal. Nikto neodpovedal. Zrazu som len počul šúchanie niečoho po zemi ale stále som nič nevidel. Opatrne som cúval späť s vypúlenými očami. "Ja m-mám zbraň a nebojím sa ju použiť" bojazlivo mi to vyšlo z úst a moja pravá ruka sa šmykla za chrbát akoby som niečo chcel chytiť. "Haha ha ha ha" ozval sa hnusný hrubý smiech spoza schodov, "Ty a máš zbraň?, Veď ty sa bojíš zabiť aj muchu".

"Nie nebojím sa a a čo vlastne ste zač?" nesmelým tónom som sa opýtal. "Tvoja nočná mora, ja som strach, ja som boh, ja som satan, ja som všetko a možno nič", za každým slovom som počul menšie zašušlanie, ktoré mi pripomínalo ako z filmu Pána prstneňov "Smígla" . "No poď von ukáž sa mi keď máš také reči", vhups čo som to povedal. Ten zvuk šúchania sa zosilňoval a približoval sa ku koncu boku schodiska paneláku. Obrys postavy sa zosilňoval až kým som neuvidel tie ohavné ruky, ktoré podopierali bok schodov. Pomaly sa z tej zatracenej tmy vynorila aj hlava so starou modrou šiltovkou bez iniciálov. Bol to starý pán asi tak 70 ročný asi s 5 zubami vráskatou pokožkou s veľkými čiernymi kruhmi pod hnedými veľkými očami.Na sebe mal obločené staré modré džíny červeno čiernu kockovatú flanelovú košelu a čierne číňanky bez šnúrok od topánok. "Čo je čo tu chceš prečo ma otravuješ, chceš ma okradnúť ako tý pred tebou alebo čo?" spýtal sa starý dedko s prísnym hlasom.

"Nie nie bože chráň" odvetil som. "BOH? BOH? jeho tu nespomínaj ty naničhodník" zakričal so škreklavým hlasom. "Každý len jeho spomína keď nevie čo so sebou, je to úbohé, je to..." jeho veľká ruka sa oháňala ako by neaký kruh obkreslovala. "Ale veď aj vy ste spomenul, že ste boh, satan.." opatrne som povedal. "Jasne že som to povedal ale to len preto aby som ťa odplašil", odpovedal dedko. "Prečo by ste niekoho odplašil s tým, že poviete o sebe, že ste boh, satan, nočná mora a neviem čo ešte, nieje to choré?" opýtal som sa. "V týchto končinách už ludia neveria v ničom, už ani nevedia čo znamená slovo BOH, satan atď." odvetil dedko a opatrne sa poobzeral okolo seba akoby niekoho čakal. "Prečo?" spýtal som sa. "Vieš tu sa dejú strašné veci odkedy uniesli nášho strážcu svetla ". povedal. "Strážcu svetla, kto to je?" zvedavo som sa ho spýtal. Dobre som vedel, že je to len žart alebo choré výmysli opytého dedka. "Ty nevieš kto je strážca svetla?" prekvapene sa spýtal dedko. "Je to..." začal hovoriť dedko keď zrazu sa ozval veľmi hlučný hlas spoza chrbta akoby niekto vyhodil pokazenú chladničku cez okno na nové auto svojho suseda. Rýchlo som sa otočil ktomu hlasu a uvidel som niečo neuveriteľné. Uvidel som dve postavy v čiernom oblečené ako stoja pred kostolom a upaženými rukami mieria na vrchol kostola. Srdce mi prestalo byť na chvíľku prišlo mi zrazu veľmi zle od žalúdka, zimomriavky sa mi preháňali po chrbte a rukách nevedel som vidať ani hlások. Obe postavy držali v rukách neakú čudnú vecičku, ktorá vidávala otrasný zvuk podobnému ultrazvuku netopierov. Bolo to na nevydržanie. Zrazu sa medzi dvoma krížmi na kostole objavila fialová žiara, ktorá sa stále zväčšovala a tvorila tvar kruhu s točiacou sa špirálou v strede. Zvuk sa zosilňoval až ma to hodilo na zem a rukami som si zakryl uši. So zažmúrenými očami som sa pozrel na postavy, ktoré vyskočili do ohromnej výšky a tá čudná špirála ich zatiahla dovnútra. O dve sekundy neskôr ten kruh zmizol spolu s tým zvukom, ktorý ako tlaková vlna rozbil všetky okná na barákoch.

Ešte asi minútu som ležal na zemi schúlený so zapchatými ušami a zavretými očami. Pomaly som sa dvíhal a nechápavo som hladel na to miesto kde stáli tie dve postavy. Ústa som mal dokorán otvorené ruky som mal ako zaliate v betóne. Rýchlo mi hlavou prešlo milión myšlienok ako minútu pred smrťou keď sa premieta celý náš život. Pomalým krokom som sa otočil ku schodišťu kde bol ten starý dedko, lenže tam už nikto nebol. Bolo to ako nočná mora lenže teraz skutočná. Rýchlo som utekal späť k svojmu paneláku. Namieril som to presne medzi paneláky kde som denne chodieval do školy lebo tá bola najkratšia cesta okolo kostola priamo do školy. Ako tak som utekal vedľa paneláku kútikom oka som zbadal postavu postávajúcu vo svelte v chodbe. Neviem prečo som zastavil akoby môj mozog rozkázal nohám stojte. Opatrným krokom som sa priblížil k rohu vchodu paneláku a pravým okom som sa pozrel smerom k chodbe. Tam som uvidel postavu v bielom obleku s bielym klobúkom a palicou v ruke, ktorá vyžarovala čudné biele svetlo ako svetelný meč Skywalkera. Keď som sa lepšie pozrel dole kam pozerala aj tá osoba v bielom zbadal som tam toho dedka ležiaceho na zemi celého od krvi bez košeli. Ten pohľad ma zarazil zase som nevedl čo mám spraviť bol som ako zaliaty v betóne. Ten pán v bielom mu niečo hovoril a s tou paličkou mu pychal do brucha. Keď som už chcel opatrne sa otočiť a utekať na políciu lebo to bola jediná myšlienka, ktorá mi hlavou preletela sa zrazu objavila ďalšia postava vedľa tej bielej postavy lenže táto bola celá modrá. Dokonca aj tvár mala modrú ako by mala masku. Osoba celá v modro začala kopať do boku toho dedka, ktorý sa otočil smerom ku mne. Zbadal ma a začal naťahovať ruky smerom ku mne. Rýchlo som sa ukryl za roh aby ma neuvideli. Ten pocit neprajem nikomu keď neviem kam a kade , moje myšlienky ma chceli vyhodiť hore na strechu alebo zneviditelniť ma lenže nič sa z toho nekonalo. Bol som bezmocný a vedel som, že to je koniec. Zrazu som začul otváranie dverí a hlasné klopkanie topánok na chodbe približujúce sa ku mne. Nevedel som sa ani pohnúť keď zrazu sa z spoza rohu objavila postava celá v bielom s tou čudnou svetielkujúcou palicou v ruke.

“Kto si chlapče, čo hladáš takto neskoro vonku?” spýtala sa ma postav so strašne hrubým hlasom. “Ja ni ni nič ja len len” nestiho lsom to ani dopovedať. Lebo postava v bielom dvihla svoju paličku a už len svetlo som uvidel a tupý horúci úder na pravom ramene.

“Dex zobuď sa raňajky”, niekto kričal na mňa ale ja som to nevnímal. “Dex poď “, v otvorených dverách stála nie veľmi vysoka chudá postava v čiernej sukni s bielou košielkou. “DEDKO, biela a modrá postava, čo to bolo?” nechápavo som vyskočil z postele a začal som túto vetu opakovať ako zmyslov zbavený. Postava vo dverách nechápavo pozerala na mňa a zakričala” Prestaň, čo je to s tebou, zase si na drogách?”. To bola moja sestra, ktorá si o sebe myslí, že okolo nej sa točí celý svet, a ktorá si stale myslí, že Zem je kocka a voda sa stráca na krajoch. Je to proste osoba má 18 rokov študuje na dievčenskej škole chcela by byť profesionálnou speváčkou ale moc na to ešte nemá. Mama je musí každý mesiac kúpiť nové zrkadlo a určite nie kvôli kráse. “Dex pod jesť a prestaň už to nebudem opakovať keď pride mama domov poviem ťa, že zase si drogoval s tvojimi kamarátmi” provokatérsky vrhla s obočím a vidala sa do kuchyne, odkial už rozvoniavali párky s omeletou. Čo iné by som mohol čakať od 18 ročnej superstar. Ako každé ráno som sa najedol umyl zuby a išiel do môjho tajného laboratória kde ma čakal môj najlepší priateľ a praiteľka v jednom. Bol to počítač poslednej generácie s 8 jadrovým čipom s 4 Tera Ram a 100 TB HDD. Proste môj dokonalý priateľ aj keď niekedy moc odvrával lebo ten system I.U.I.(integrovaná umelá inteligencia) nebol vychytaný na sto percent, ale online upgrady boli ako vždy dostačujúce na max 1 mesiac.

Takže som sa pohodlne usadil v mojom kresle s integrovanou klávesnicou a detektorom pohybu 3 generácie, ktorý nahradil pohyb myši na stole pre lepšie manipulovanie kurzora na obrazovke. Hneď sa zapla obrazovka s LUNA-om (ľudská napodobnenina) a privítala ma „ Dobré ráno Dex ako si sa vyspal, tento deň bude pekne slnečno smog v ovzduší nepresiahne 25%, máš 3 nové správy jaj a v noci ťa pozdravoval Max“, LUNA dokončil vetu a naštartoval IUI platformu. „Strážca svetla, čo to len môže byť, pozriem sa do snára možno tam niečo nájdem“, potichučky som si to povedal a automaticky na spustila stránka so snárom. „LUNA zadaj tam strážca svetla“ prikázal som, „Strážca svetla neplatné slovné spojenie, prajete si strážca, svetlo, svetelná rýchlosť?“

- „ Sakra to nemôže byť možné niečo ten sen musel znamenať, starý dedko, čierne postavy,fialova gula, biela postava, modrá postava“, mrmlal som si pod nosom. Vtedy sa mi ozval LUNA „ Na linke čaká Max „, „OK tak mi ho pripoj“, odvetil som. Odrazu sa na obrazovke objavila tvár asi 16 ročného chlapca trošku pribratého s veľkým rámom okuliarov, s malým nosom a ešte menšými modrými očami. Bol to Max môj verný a jediný pravý kamarát už od škôlky, ktorý ako jediný bol verný a možno až taký sprostý aby vydržal vedľa mňa. Jeho mama a moja mam sú kolegyne a každý deň si chodai na návštevy a popíjajú tak hrozne smrdiaci čaj, ktorý vraj pomáha vo volaní divočiny. „Čau Dex no ako čo si včera robil ja som hral úplnú pecku hru keď zrazu niečo vyhodilo poistky a rozbilo všetky okná vo vedlajšej ulici“ povedal Max, keď môj úsmev na tvári zrazu zamrzol, „ Hej Dex čo je s tebou čo sa stalo videl si ducha alebo čo?“ pýtal sa Max. „Čo čo si to povedal, všera rozbilo všetky okná vo vedlajšej ulici a čo to bolo?“ zvedavo som sa spýtal. „Podľa môjho otca to bol pozdrav z vesmíru vieš dobre aký je fanatik do vesmírnych vecí odkedy dostali späť ten pozdrav od niekoho“ odpovedal Max nie s moc veľkým záujmom. Max-ov otec bol vedec vo vesmírnom stredisku, ktorý sa zaoberal s mimozemskou civilizáciou. „ A Max kedy sa to stalo?“ spýtal som sa. „Čo ten pozdrav z vesmíru alebo ten výbuch, lebo ten pozdrav neviem kedy bol ale ten výbuch bol asi tak okolo 11 večer“ odpovedal Max. O jedenástej? „To to nemôže byť pravda, to sa nemohlo stať“, začal som si to v sebe dávať dokopy. „Max počuj nevieš náhodou čo alebo kto môže byť strážca svetla?“ spýtal som sa Max-a. „Hmm neviem Sorry Dex už musím ísť otec ma volá musím ísť kosiť trávu dnes mám ja službu“ rozlúčil sa Max a LUNA automaticky vypol pripojenie. Tak to musím zistiť sám, LUNA zapni vyhladávač a nájdi všetko o strážcovi svetla.

„ Strážca svetla je prístroj na prenos sub materiálu

a materiálu medzi molekulami a atómami za svetelnú

rýchlosť bez poznačenia DNA štruktúry“ odpovedal

LUNA. „Hmm teleport alebo lepšie povedané cestovanie časom bez rozdielu miesta a času“ zmúdrene som si to povedal a rukou som si podoprel bradu.“ Ale veď ten dedko povedal, že uniseli strážcu svetla, a vec sa dá ukradnúť a nie uniesť“ Vtedy sa na obrazovke objavil nápis Dex prihlás sa na túto adresu potrebujem tvoju pomoc si jediný čo mi vie pomôcť. Včera si videl toho až privela aby ťa nechali len tak bez pozorovania. „haha dobrý vtip Max to sa ti podarilo“ hrdo som povedal a zapol som komunikačný kanál na pripojenie sa na Maxov počitač. No tak Max zdvihni to nerob sa, ale Max nedvihol. Toto je dosť dobrý vtip ale odkial vie, že včera som bol vonku a videl som tie čudné veci? Veď ja som mu nič nepovedal je to čudné no nič tak vypnem počitač a idem von na vzduch. Ako som siahol na tlačítko vypnúť tak sa ozval hlas cez repráky, ktoré mimochodom boli vypnuté“ Dex to som ja strážca svetla prosím ťa pomôž mi“

Na dešifrovanie kódu do ďalšej kapitoly treba použiť fantáziu a trošku vedy.

Pomôcka.

34,31,43,44,85,92

Všetko má svoju cenu dokonca aj ....... je slepá,