Adrius zadusil oheň a zbalil si stan. Vložil ho do koženého batohu a ten si prehodil cez plece. Zívol a podišiel k deke, ktorú si včera pral v rieke. Už nebola mokrá a tak si ju taktiež vložil do batoha.

Postavil sa smerom k vychádzajúcemu slnku a chvíľu na neho pozeral. Vypadal ako socha. Nepohol sa, iba jeho dlhšie čierne vlasy viali pôsobením jemného jesenného vánku. Nadýchol sa čerstvého vzduchu a pomaly kráčal vpred istými krokmi.

Obehol niekoľko dubov a gaštanov kým sa nedostal na cestu. Bola hrboľatá a samý kameň. Adrius mal šťastie že pevná obuv ho dobre chránila. Pokračoval takto ľahkou chôdzou niekoľko minút, kým sa nezastavil na rázcestí. Začal si obzerať tabuľu so šípkami. Jedna cesta viedla po jeho ľavici na severovýchod do Kalaskatu - hlavného mesta severnej ríše a tá druha viedla rovno do horúcich krajov Veľkej Anthílskej púšte. Ani jedno z týchto miest Adriusa moc nelákalo. Dával prednosť samote... a tú medzi barbarskými vojakmi na severe a ani medzi otravnými kupcami na východe nenájde. Mapa ktorú mal bola asi dosť stará. Niekde zišiel z cesty a nedostal sa k ihličnatému lesu Anthil. Tam, kde chcel začať nový život. Zabudnúť na svoj domov, ak sa to domovom nazvať dalo. Spočiatku sa ma tam žilo skvele. Mal prácu, mnoho kamarátov, dokonca aj priateľku. No potom... sa to všetko zvrtlo. všetci ho nenávideli. Kamaráti ho vyháňali zo svojich domovov s krížami v ruke a celé mestečko sa po ňom obracalo s prekliatiami na perách. Nedokázal tam viac žiť... Preto sa vydal pred niekoľkými dňami (možno týždňami, nevedel to presne pretože prestal počítať východ a západ slnka) na cestu. V noci keď všetci spali si zobral látkovú tuniku, koženú vestu, nohavice, opasok a topánky. Na plece si zobral batoh v ktorom mal len deku, rozkladací stan, nejaké jedlo a mešec s pár mincami. Odišiel a bez toho aby sa otočil šepol do tmy: „Zbohom... tí ktorých som mal rád... zbohom.“

Chvíľu stál a spomínal. Zo zasnenia ho prebudil krik. Niekto volal o pomoc. Adrius sa otočil kolom dokola no nikoho nevidel. Započúval sa a zisti, že krik prichádza zo severu. Rozbehol sa tým smerom. Cesta bola hladšia a hlavne bez kameňov, ktoré by mu bránili v behu. O niekoľko sekúnd uvidel za obrovským balvanom ženu, okolo ktorej poskakovalo asi päť mužov s nožmi a palicami. Jeden ju držal a ďalší z nej strhával šaty a bral všetko čo mala pri sebe. Pritom ju ďalší udieral s palicou a strašlivo sa smial. Adrius k nim svižne pribehol a započul čo hovorili.

„No tak zlato nebráň sa! Sľubujem že budeme rýchlo hotový!“ povedal ten čo ju držal a smial sa ako blázon.

Adrius jedného z nich chytil pod krk a zlomil mu väz. Obrátil sa k ostatným a zareval: „Pustite je vy zvery! Inak skončíte podobne... možno dvakrát tak zle ako váš skazený kamarát!“

Teraz bolo jasné že to sú banditi. Mali znak, namaľovaný obrázok lebky, na svojich pleciach. Ten čo ženu držal sa obrátil, pustil ju a kopol jej do chrbta. Žena spadla a s plačom zostala ležať. Bandita sa obrátil k Adriusovi a povedal: „Ty sa opovažuješ postaviť sa proti piatim... štyrom... mužom väčším ako ty,“ bandita asi narážal na to, že pri Adriusových 184 centimetrom výšky bol veľmi chudý. „tomu hovorím odvaha! Ale niektorý tomu hovoria aj samovražda.“

Adrius sa pousmial a sklonil hlavu. Keď ju znovu zdvihol a zadíval sa na banditov, jeho tmavozelené oči sa zmenili na karmínovo červené. Adriusova úzka tvár vypadala hrozivo. Pleť bola nadýchnutá červeňou. Pred banditami teraz vyzeral ako démon ktorý prišiel zrátať ich hriechy a vrhnúť ich rovno do plameňov pekelných.

Keď sa konečne jeden z banditov rozhodol pozdvihol nôž a obratne vyskočil. Vo vzduchu sa pokúsil prerezať Adriusov krk, no nepodarilo sa. Adrius chytil jeho ruku tak silno, že mu zlomil zápästie. Potom ho otočil, vyrazil mu dýku a zabodol ju banditovi do srdca. Keď ho pustil rozbehol sa ku svojim druhom. No tí ho odstrčili a nechali zomrieť na zemi.

„Si prekliaty!“ zhrozene skríkol jeden z banditov.

„Vypadnite do svojho brlohu.“ povedal Adrius hrubým hlasom. „A nikdy sa už nevracajte do týchto krajov!“

„Ja sa ťa nebojím!“ zareval ten, čo ženu predtým držal ‒ asi ich vodca.

Rozbehol sa k Adriusovi s palicou v ruke. Udrel ho ňou do brucha a potom do hlavy. No Adrius sa ani nepohol. Chytil banditu pod krk a druhou rukou mu rozbil lebku. Keď to ostatní uvideli, rozutekali sa na všetky strany.

Adrius podišiel k žene, ktorá stále ležala a plakala. Pevne sa držala trávy a šepkala: „Prosím, nechajte ma! Prosím!“

„Utiekli.“ naklonil sa k nej Adrius. „Sú preč, už sa nemáte čoho báť.“

Znovu skolil hlavu a oči sa vrátili k pôvodnej farbe. Aj pleť zbledla.

Chytil rukami ženu a pomohol jej postaviť sa. Tá sa na neho pozrela a pevne ho objala. Ďakovala mu a stále mu ponúkala košík s hubami, ktoré tu bola nazbierať v tunajšom lese.

„Ste môj hrdina pane. Naozaj vám ďakujem! Ďakujem za svoj život.“ hovorila žena. „Volám sa Irsia. Ako sa voláte vy?“

„Ja som Adrius.“ odpovedal.

„Adrius! Aké krásne meno môjho hrdinu... ale už musí byť veľa hodín. Poďte! Bývam tu neďaleko v osade. Musím vás zoznámiť s mojou rodinou. Dáme vám jedlo a pitie koľko budete chcieť a ešte u nás môžete aj prespať.“ ponúkala mu Irsia.

„Nie... ja som na ceste a...“ vyhováral sa Adrius.

„Aspoň jednu noc! Chcem sa vám odvďačiť... aspoň takto. I keď vám nikdy nesplatím to, že ste zachránil môj život.“ prosila ho Irisa.

„No dobre... ale iba jednu noc... nesmiem otáľať.“ pousmial sa Adrius a začal kráčať za ženou.

Po ceste sa žena Adriusa pýtala odkiaľ pochádza, čí má rodinu, deti, manželku. No on sa snažil nehovoriť nič. Len pár krát prehodil pár slov o jeho rodnom dome a bývalej priateľke. Snažil sa zabudnúť na svoju minulosť.

Prešli cez les po úzkej lesnej cestičke na veľkú lúku. Stálo na nej niekoľko domov a iných menších budov. Bola to Sathria. Malá osada obkolesená lesmi. Tu sa rozhodol Adrius na pár dní usadiť. Dobre si rozumel s Isriinou rodinou a hlavne s jej manželom s ktorým sa večne rozprával o politike a o vojnách na severe...