Pokojne som obedoval v pomerne vynikajúcej reštaurácii s mojou finančnou poradkyňou Elenou, keď vtom sa vstupné dvere s obrovským praskotom vrútili dovnútra aj s kusom steny. Elena zvrieskla, ale ten výkrik bol taký krátky, že ani ja som si ho nestihol poriadne uvedomiť. Pootočil som hlavu a zbadal som, ako Elene z krku trčí kľučka z dverí. Do silového poľa generovaného okuliarmi okolo mojej hlavy zrazu niečo narazilo. To niečo bolo také silné, že poľu, schopnému odolať strele z ostreľovacej pušky, odčerpalo 93% energie. Vzápätí nasledoval bodavý cveng a v mojom zornom poli sa objavil ulomený kus čepele z katany. To už som si začal dávať Oblek. Oblek je niečo ako brnenie. Je zložené z nanočastíc, čo mu zabezpečuje priam nepredstaviteľnú odolnosť. Aj keď je Oblek neuveriteľne rýchly, tomu útočníkovi sa predsa podarilo odseknúť mi nohy v členkoch, kým sa Oblek celkom uzavrel. Padol som na zem a pokúšal sa usmerniť nanočastice, prúdiace mojim organizmom, aby aspoň trochu zmiernili ostrú bolesť v nohách. Počítač začal vyhodnocovať útok a prehral mi spomalený záznam toho, čo sa vlastne stalo.

Pred reštikou zastali dvaja takí takmer obyčajne vyzerajúci maníci. Takmer preto, lebo jeden z nich mal na hlave veľmi smiešny klobúk a na rukách rukavice z ľudskej kože s veľmi dobre zamaskovanými dierami po nechtoch. Ten druhý, vyšší a chudší, mal pruhované námornícke tričko a prevysoké kožené topánky s traktorovitou podrážkou. Vzápätí zmizli. Počítač prepol spomalenie na maximum. Ak by bol v zornom poli nejaký kolibrík, takmer by sa nehýbal. Tí dvaja sa spokojne rozbehli a vykopli dvere. Chlapík v klobúku ešte v letku nakopol kľučku dverí a trafil sa presne Elene do krku, zatiaľčo Pruhovaný tasil katanu a, kým som sa ja poooomaaaalyyyy otáčal, pokúsil sa rozseknúť mi hlavu. Energia jeho vlastného úderu nielenže zlomila čepeľ, schopnú odťať hlaveň tanku, ale ho hlavne odhodila cez pol miestnosti, kde hlavou(!) rozbil mramorový nosný stĺp, ktorý sa s praskotom zrútil. Chlapík nevyzeral ani otrasený. Podráždene sa pozrel na zničený meč a jeho zvyškami pribodol jedného zo stále žijúcich návštevníkov reštaurácie k pultu.Ono to bolo tak. Zatiaľ, čo si tento bral na paškál mňa, ten prvý, ten v klobúku, tasil svoju vlastnú katanu a začal s úsmevom zabíjať šokovaných hostí. Pravdaže, len čo uvidel, čo sa stalo jeho komplicovi, prebehol cez celú miestnosť, pričom stolíkmi a ľuďmi, ktorí mu stáli v ceste, sa vôbec netrápil a jednoducho prebehol cez nich. Ľudia sa rozstrekli do vzduchu a mramorové stolíky sa trieštili s neuveriteľnou ľahkosťou. Dobehol práve načas, aby mi stihol odťať obidve nohy v členkoch.

Ďalšia rana! Na indikátore poškodenia hrude sa objavil žltooranžový pruh. Vyzeral ako sek mečom. O chvíľu som visel vo vzduchu za nohu a pozeral sa do očí chlapíkovi s pruhovaným tričkom.

“Ale, ale, pán Wries, pozrite sa, aké sofistikované brnenie tu máme.” povedal s nechutným úškľabkom. Práásk! Obrovskou ranou sa mi pokúsil ten druhý, ktorého nazýval Wries, odťať nohu, za ktorú som visel. Vzápätí ma ten prvý otočil a pre zmenu som sa pozeral do očí Wriesovi.

“Musím priznať, že ste ma prekvapili, priateľu,” povedal tak bodro. Vyzeral, že ho moja odolnosť baví, bral to ako prijemné spestrenie zábavky.

“Takže to varovanie, pán Van Vren,” pozrel sa na vysokého ako keby som tam ani nebol, “malo niečo do seba. Čo nám k tomu poviete, priateľu?” uprel svoju ctenú pozornosť zase na mňa. Nenamáhal som sa s odpoveďou. Namiesto toho som gravitačným zrýchlením preletel miestnosť. Namieril som si to priamo cez Wriesa. Aspoň som si myslel, že cez Wriesa. Hneď ako som sa pohol, Wries zmizol a aj keď Van Vren nedokázal udržať zovretie mojej nohy, ruku som mu nevytrhol, ako som dúfal. Zmysly som si pomocou nanočastíc v krvi vyheveroval na maximum, vystúpal až k prevysokému stropu a začal som sa obzerať. Aj keď víriace kusy kobercov a nábytku rotovali strašne pomaly a všetko bolo až neuveriteľne spomalené, Wriesa ani Van Vrena som nevidel. Lepšie povedané, videl som len dlhé rozmazané tiene, ktoré sa neuveriteľnou rýchlosťou mihali po bývalej reštsurácii.

Kus mramoru zmizol. Počítač, keďže som bol stále vo vzduchu, vykonal úhybný manéver a mramorový kus spravil dieru do stropu presne na mieste, kde som bol iba pred zlomkom sekundy. Úhybným manévrom som ale mierne klesol a aj keď som bol stále nejakých šesť metrov nad zemou, na chrbát mi skočil Wries. Extrémnou silou sa pokúsil odtrhnúť mi hlavu. Vďaka Obleku sa mu to nepodarilo. Prudko som vystúpal až ku stropu a začal som Wriesa trieskať o plafón. Ani nanočasticami brutálne znásobené sily nestačili na to, aby som Wriesovi zlomil väzy ja. Ďalší kus mramoru zmizol. Počítač urobil taký manéver, až mi z neho prišlo zle. Mramor sa objavil na Wriesovej hlave. To konečne presvedčilo Wriesa, aby ma pustil. Zletel dolu, ale rozrazená hlava sa mu zrástla doslova pred očami. Potriasol hlavou, zavrčal na ospravedlňujúceho sa Van Vrena a (tradične) si dal záležať, aby zmizol. Počítač začal vyhodnocovať ich pohyb po priestore. Znášali na kopu všetky kúsky mramoru, ktoré boli v miestnosti. Mne sa trošku zle rozmýšľalo. Úder, ktorý zo mňa zhodil Wriesa, spôsobil aj mne mierny otras mozgu a celá reštaurácia mi nanajvýš podivne plávala pred očami. Preto mi chvíľu trvalo, kým som pochopil stratégiu, ktorú mi navrhoval počítač, zjavne už dosť dlho. Nanočastice v mojej krvi sa medzitým vysporiadali aspoň trochu s otrasom mozgu, a aj keď nemohli fungovať na sto percent, pretože necelé tri štvrtiny z nich museli zastavovať krvácanie z odťatých členkov, stále fungovali. Tasil som guľovnicu. Wries sa pousmial. Počítač vyhodnotil najpravdepodobnejší Wriesov výskyt o pol sekundy. Zamieril som na prázdnu halu a na pokyn počítača vystrelil. Wries urobil v jeho superrýchlom behu nechcené salto a prebúral pekný pravidelný otvor do kuchyne. Guľka (guľa) ho trafila zozadu do temena a utrhla mu takmer polovicu hlavy. V pravom rohu mojho videnia sa začalo odpočítavanie predpokladanej doby, potrebnej na jeho bojaschopnosť, ktorú vyhodnotil počítač z rýchlosti jeho regenerácie po zásahu mramorovou doskou stola. Menej ako dve minúty.

Ďalšia moja strela Van Vrena minula a zmasakrovala jednu aj tak dosť zmasakrovanú mŕtvolu. Tuším to bol šéfkuchár. Bez čapice.

Bez hlavy.

Van Vrenov ďalší úhybný manéver sa mu síce tiež podaril, lenže on nevie, že čím viac sa uhýba, tým presnejšie dokáže počítač vyhodnotiť jeho ďalší pohyb. Šanca, že trafím nasledujúcou guľkou sa zvýšila o 28%. Znovu sa uhol. Ďalších 13%. Van Vren sa znovu uhol. Ďalších 10% k dobru. Trefa!

Van Vrena guľka zasiahla presne do srdca a aj keď ho samozrejme nezabila, ani Van Vren nedokáže s chýbajúcim kusom hrudníka bežať príliš svižne. Po druhej strele zostal ležať. S chýbajúcou takmer celou hlavou by som sa skôr divil, keby ešte stál. Wriesovi zostávalo ešte tridsať sekúnd na regeneráciu, tak som vletel do kuchyne a�

A v letku ma zastavilo osem guliek z jeho lugeru s nejakým pomerne tvrdým plášťovaním. A všetky na milimeter presne smerovali do jedného bodu. Hruď na ukazovali poškodenia povážlivo sčervenela a chvíľku som letel dozadu. Niektoré odhady jednoducho nie sú až také presné. Keď Wries po ôsmich úhybných manévroch (musel som sa uhýbať aj ja jemu a strieľal som vtedy dosť nepresne) dostal znova guľku do hlavy, našiel som jeho katanu a odťal im obidvom ruky a nohy. Zavolal som našich ľudí a oznámil im situáciu. Myslím si, že naše oddelenie výskumu bude na nich dosť zvedavé...