Arantir, ktorý práve dokončil posledný mysticko-okultný rituál a zavŕšil tak svoju premenu, stál sám v pustej záhrade plnej zoschnutých stromov bez lístia. Jediný život široko ďaleko predstavoval vietor, ktorý vedel dať facku do tváre plnou hrsťou hliny sypkej ako piesok, ale ostrej ako ihly. Arantir ju však nevnímal, sotva sa ho dotkla, od dnes sa mu už naozaj máločo dostane pod ‘kožu‘.