Tajomstvo papierového srdca

Komisárka Tatiana Dmitrievna cestovala vlakom EUROCITI do kúpeľného mesta Dnepropetrovsk na dovolenku... Dostala totiž poukaz na kúpeľnú liečbu za kvalitnú prácu a vyriešenie závažného prípadu brutálnej vraždy vysoko postaveného politika. Nebohý skončil s podrezaným hrdlom, vylúpnutými očami a vyrezaným nápisom KUULK na hrudníku.
Podporte scifi.sk
Bol nádherný letný deň, keď v kancelárii komisárky Dmitrievnej zazvonil telefón. ‒ Slečna Dmitrievna? ‒ znel v telefóne vystrašený ženský hlas. ‒ Áno... čo môžem pre vás urobiť? ‒ Neviem ako vám to mám povedať, ale môjho suseda som už nevidela celý týždeň a mám obavu, či sa mu niečo nestalo... ‒ Ste si istá, že nešiel na nejakú služobnú cestu? ‒ To viem určite... bol totiž nemocný... ‒ Dobre teda... tak mi nadiktujte vašu adresu... ‒ Moje meno je Tamara Jerichová a bývam na Konvalenkovej ulici 1325/5... ‒ Za krátku chvíľku sme u vás, - odpovedala a zložila telefón. ‒ Šéfe... pred malým okamihom som mala telefonát z Konvalenkovej ulice... ‒ Čo sa tam stalo? ‒ Volala mi slečna Jerichová... vraj suseda už nevidela celý týždeň a má o neho strach... ‒ Zoberte so sebou poručíka Larionova a choďte sa tam pozrieť! ‒ podal jej pokyny po služobnom telefóne. ‒ Áno šéfe... hneď sa tam ideme pozrieť. Poručík Larionov... ‒ Komisárka? ‒ čiernovlasý vysoký chlap vstal spoza vedľajšieho stola... ‒ Tu máte kľúče od služobného auta... máme prácu, - hodila mu ich do ruky. Obaja nastúpili do auta a opustili podzemnú garáž Moskovského komisariátu.
Vošli do luxusnej vili. ‒ Dobrý deň... vy ste slečna Jerichová? ‒ Áno to som ja, - premerala si ju od hlavy až po päty. ‒ Som komisárka Dmitrievna a toto je môj kolega poručík Larionov, - preukázala sa odznakom. ‒ Nech sa páči... poďte ďalej, - pozvala ich do vnútra. ‒ V ktorej vile býva váš sused? ‒ Hneď vedľa mojej... tu napravo, - ukázala im snehovo biely dom cez okno. Dvor a záhrada boli nádherne upravené. Anglický trávnik, sýtozelený živý plot, veľký bazén naplnený belasou vodou až po okraj a veľká terasa vyzdobená zvláštnym drevom. ‒ Nedáte si kávu... kým sa pustite do vyšetrovania? ‒ pretrhla Tatianin zasnený pohľad. ‒ Máme chvíľu čas a kávu si dám veľmi rada, - usadila sa do pohodlného hnedého plyšového kresla. ‒ A vy... pán poručík? ‒ Nie... ďakujem, už som mal jednu v práci, - zahľadel sa na obraz visiaci nad kozubom. ‒ Tento obraz mi daroval sused... o ktorého mám obavu, - prezrela si ho so slzami v čiernych očiach... ‒ Je to totiž môj strýko, - dodala a odišla do kuchyne urobiť kávu. Prešlo zhruba desať minút, keď na presklený okrúhli stôl postavila šálku so silne rozvoniavajúcou čiernou kávou... ‒ A kde pracuje váš strýko... ak sa smiem spýtať? ‒ Tatiana odpila trochu z kávy. ‒ Strýko pracuje vo vysokej politike... je ministrom spravodlivosti, - prisadla si ku komisárke. ‒ Budeme sa snažiť, aby sme vášho strýka našli, - uistila ju a dopila kávu. Obaja s poručíkom odišli obhliadnuť susednú vilu. ‒ Pán Jerich... ‒ zaklopala komisárka na dvere. Vrátili sa späť k slečne... ‒ Slečna Jerichová... ‒ Áno komisárka? ‒ Nemáte kľúč od strýkovej vili? ‒ požiadala ju. ‒ Tu niekde by som ho mala mať, - otvorila vrátka na kuchynskej linke. ‒ Nech sa páči, - podala jej ho do ruky. Vrátili sa späť k vedľajšej vile. ‒ Nedá sa to otvoriť, ‒ pohoršovala sa Tatiana. ‒ Možno zvnútra je prekrížený kľúč? ‒ dodal poručík. ‒ Tak budeme musieť vyraziť dvere! ‒ hodila vyčítaví pohľad na poručíka. ‒ Nechajte to na mňa, - poručík vykopol dvere. ‒ Fuj, aký odporný zápach, - priložila si vreckovku k nosu. Po vstupe do vnútra... všetky miestnosti boli rozhádzané. V kuchyni na podlahe ležal polonahý chudý starší pán, ktorého telo bolo už v rozklade. Mal podrezaný krk, vylúpené oči a na hrudníku vyrezaný veľký krvavý nápis „ KUULK “. ‒ Tá sviňa! ‒ vyletelo jej z úst. ‒ Takúto brutálnu vraždu som už dávno nevidela! ‒ odvrátila zrak od ležiacej mŕtvoly. Opustila miesto činu. Na nádvorí vyťukala číslo 199. ‒ Halo...šéfe... máme tu brutálnu vraždu. Mohli by ste tu poslať pracovníkov z laboratória? ‒ Pošlem vám doktora Smarlikova, je to najlepší laboratórny pracovník u nás, - odpovedal.
Zhruba po pol hodine došiel na miesto činu doktor Smarlikov. Z čiernej Lady vystúpil nižší prešedively pán... ‒ Dobrý deň slečna komisárka... som doktor Smarlikov. Váš šéf mi zatelefonoval, že tu máte nejakú brutálnu vraždu. Mohli by ste mi ukázať miesto činu? ‒ Poďte za mnou, ale upozorňujem vás... je to hrozný pohľad... ‒ Ja som na také niečo zvyknutý, - pousmial sa. ‒ Čo je z mojim strýkom?
‒ došla k nim Tamara. ‒ Radšej tu ani nechoďte! ‒ vystríhala ju. Vošli do kuchyne. Tamara musela vybehnúť von, lebo z pohľadu na mŕtveho a brutálne zavraždeného strýka jej prišlo zle... vyvrátila všetko jedlo. Po spamätaní sa... jej čierne oči zaliali slzy. ‒ Prečo práve on? Bol to taký dobrý človek, - skĺzla sa popri drevenému stĺpu a sadla na schod. Po chvíľke k nej došla komisárka... ‒ Je mi to veľmi ľúto a cítim s vami, - jemne ju pohladila po tmavo gaštanových vlasoch siahajúcich poniže pliec. ‒ Veď on by neublížil ani muche, - odpovedala so slzami v očiach. ‒ Slečna Jerichová sľubujem, že vraha vášho strýka nájdem a budem bojovať za to, aby dostal ten najvyšší trest! ‒ zvraštila tenké obočie. ‒ Slečna komisárka... ‒ Áno pán doktor? ‒ vstala zo schodu a podišla k nemu. ‒ Ja už končím... vzal som odtlačky prstov z tela nebohého a predložím ich na podrobnejšiu analýzu. Vy zatiaľ môžete zavolať na patológiu, aby telo ku mne previezli... musím ešte urobiť pitvu, - opustil miesto činu. Telo nebohého previezli v plechovej rakve. Tatiana Dmitrievna po návrate na komisariát ihneď zasadla za počítač, aby mohla podľa odtlačkov prstov identifikovať páchateľa. V práci sa zdržala trochu dlhšie, ako to mala vo zvyku. ‒ To snáď nie... otlačky prstov patria synovi najväčšieho bossa ruského podsvetia! Musím varovať slečnu Jerichovú... hrozí jej nebezpečenstvo, - pomyslela si. Urýchlene opustila kanceláriu... Autom sa vrátila na Konvalenkovu ulicu. ‒ Slečna Jerichová, slečna Jerichová, - zabúchala na dvere. Nik neotváral. Na mobilnom telefóne vyťukala číslo poručíka Larionova. ‒ Sergej, môžeš za mnou prísť na miesto činu? ‒ Čo sa stalo Tatiana? ‒ Slečna Jerichová mi neotvára a mám o ňu strach. Odtlačky prstov, ktoré našiel doktor Smarlikov sa zhodujú z odtlačkami prstov syna najväčšieho bossa ruského podsvetia! ‒ Možno šla za známymi, aby ich informovala o smrti svojho strýka... ‒ To by som nepovedala, lebo v izbách má rozsvietené svetlá! ‒ Hneď som pri tebe... ‒ Kam ideš Sergej? ‒ zo spálne ho oslovila manželka. ‒ Volala mi komisárka Dmitrievna... má nejaký naliehavý prípad... ‒ A kedy sa vrátiš? ‒ došla k nemu v nočnej košeli. ‒ To teda neviem, ale ty si môžeš kľudne ľahnúť, - pobozkal ju na hladké čelo. ‒ Dobre... ale daj na seba pozor, - pohladila ho po tvári. ‒ Neboj sa... určite budem, - vyčaril jemný úsmev a opustil dom.
Autom dorazil na miesto stretnutia zhruba za desať minút. ‒ Konečne si tu... videla som v okne pohybujúcu sa siluetu... ‒ Ja to obídem zo zadu a ty Sergej toď... spredu, - ukázala posunkom ruky. ‒ Uhm, - prikývol hlavou. Prichystali si pištole pre istotu. ‒ Ruky hore! ‒ poručík vyrazil dvere a natiahol spúšť. Ihneď za ním došla aj Tatiana. Uprostred izby stál chlap strednej štíhlej postavy v čiernom obleku so zakrvaveným nožom v ruke. ‒ Odhoďte ten nôž! ‒ zakričala komisárka Dmitrievna. Chlap odhodil nôž na zem. Tatiana sa k nemu opatrne priblížila, aby mu nasadila putá na ruky. Chlap šikovne zdvihol nôž, ale mal smolu, lebo Tatiana ho nečakaným pohybom nohy zvalila na zakrvavenú dlážku a nasadila mu puta. Vedľa gauča ležala na zemi zranená slečna Jerichová. Z krku jej striekala krv. Násilník prerezal krkovú tepnu. ‒ Sergej... okamžite volaj záchranku, aby Tamara nevykrvácala, - po zneškodnení násilníka priložila na miesto krvácania časť svojho odtrhnutého odevu. ‒ Haló... rýchla zdravotnícka pomoc? ‒ Áno... ‒ Tu poručík Larionov... na Konvalenkovej ulici číslo 1325/5 máme zraneného človeka a veľmi krváca. Potrebuje okamžitú pomoc... ‒ Ihneď tam posielam záchranku, - zložil telefón. Prešlo asi päť minút, keď záchranári dorazili. ‒ Dobrý večer... Kde máte zraneného? ‒ Poďte za mnou, - odprevadil ich do izby. ‒ Zachránila ste jej život, už zisťujem náznaky šoku z vykrvácania. Stratila veľmi veľa krvi, - lekár jej obvil krk obväzom a s vodičom ju naložili na nosítka. Zdravotná sestra jej napojila do žili transfúziu krvi. Komisárka sledovala so slzami v očiach vzdiaľujúcu sa a kvíliacu záchranku. ‒ Dúfam, že sa z toho dostane? ‒ vytkla si v pamäti.
Násilníka natlačili do jej auta a vrátili sa na komisariát, kde ho usadili do cely predbežného zadržania. ‒ Ďakujem ti Sergej... že si prišiel. Môžem ťa odviesť domov a zajtra... vlastne už dnes... „ zasekla sa pri pohľade na náramkové hodinky “ ... si pôjdeš vyzdvihnúť auto... ‒ Súhlasím, lebo neviem či by som zvládol riadiť auto... dnešný deň bol naozaj náročný, - zívol a ponaťahoval si hnáty. Obaja nasadli do Tatianinho auta. Došli k Sergejovmu domu... ‒ Prajem ti dobrú noc, alebo skôr ráno? ‒ vyčarila jemný úsmev na unavenej tvári. ‒ Stretneme sa ráno v práci, - opustil auto. ‒ Konečne si doma. Čo to bol za naliehavý prípad? ‒ Ale... išlo o pokus o vraždu jednej slečny... ‒ Koho zase chceli zavraždiť? ‒ nadvihla hlavu z vankúša. ‒ Neter vysoko postaveného politika... presnejšie povedané... ministra spravodlivosti. ‒ Viete kto to chcel spraviť? ‒ Prosím ťa Jelena... ‒ Ach... prepáč... neuvedomila som si že je už toľko hodín? ‒ pozrela na budík stojací na nočnom stolíku. Sergej zhasil nočnú lampu nad posteľou.
Tatiana došla domov a po sprche so sebou hodila do postele. Po namáhavom dni bola veľmi unavená... ‒ Do čerta! ‒ treskla po budíku. Ponaťahovala si hnáty a šla prichystať raňajky. Najedla sa a opustila byt. Po príchode do práce... ‒ Dobré ráno Tatiana, - privítali ju Alixijné slová. ‒ Komu aké... ‒ Čo sa stalo, že ste tak namrzená? ‒ hodil na ňu zvedavý pohľad. ‒ Priviedli sme včera večer s poručíkom Larionovom vraha ministra spravodlivosti... ‒ Prečo ste mi nezavolali? ‒ zvraštil hrubé obočie. ‒ Nechceli sme vás rušiť... šéfe, lebo už bolo veľmi neskoro, - zastal sa jej poručík Larionov. ‒ Zajtra chcem mať na stole podrobné spisy ohľadom tohto prípadu a teraz choďte domov... Na dnes vám dávam s poručíkom Larionovom voľno, - vyprevadil ich z kancelárie.
Sergej si pošiel vyzdvihnúť auto z miesta činu. ‒ Ahoj rodinka... ‒ Sergej... čo sa stalo, že si doma? ‒ Šéf nám s komisárkou Dmitrievnou dal voľno za včerajší nadčas a dopadnutie vraha... ‒ Tak že už máte vraha? ‒ Áno... prichytili sme ho, keď sa pokúsil zavraždiť ministrovu neter... ‒ A ako sa má? ‒ Chcem ju ísť navštíviť do nemocnice... idete so mnou? ‒ preletel letmým pohľadom po rodinke sediacej pri kuchynskom stole. ‒ Áno, - odpovedali zborovo. Po dobrom obede všetci štyria nastúpili do auta. Došli do nemocnice... ‒ Dobrý deň... koho hľadáte? ‒ zastavil ich primár. ‒ Včera večer tu doviezli slečnu Jerichovú... ‒ Ste jej známy? ‒ Nie... som poručík Larionov a zaoberám sa jej prípadom... pokúšali sa ju zavraždiť... ‒ Aha? To vy ste volal záchranárov? ‒ Áno... ‒ Poďte za mnou... leží na jednotke intenzívnej starostlivosti, ale deti tam nemôžu ísť... ‒ Marusia... vezmi Sergeja a choďte do cukrárne... tam nás počkajte, - Jelena im dala z peňaženky zopár drobných. ‒ Ako sa má? ‒ Zavolali ste nás v pravú chvíľu... je už mimo ohrozenia života. Dá sa povedať, že sa znovu narodila, - vyčaril úsmev na hrubých perách. Vošli do miestnosti so spustov elektronických prístrojov. ‒ Dobrý deň slečna... ‒ Dobrý aj vám... pán poručík a ďakujem za záchranu života. Kde je komisárka Dmitrievna? ‒ Určite bude doma. Toto je moja manželka Jelena, - ukázal posunkom ruky na vedľa stojacu ženu.
‒ Dobrý deň... ja som Tamara Jerichová... ‒ Teší ma... Jelena Larionovová, - podali si ruky. ‒ Máte šikovného manžela, - pozrela jej do očí. ‒ Ďakujem, - uklonila hlavou a vyčarila úsmev na tenkých perách. ‒ Ako sa cítite? ‒ oslovil ju Sergej. ‒ Ako keby ma prešiel parný valec, - odpovedala s trochou irónie v hlase. ‒ Bude to dobré... máme predsa špičkových lekárov, - upokojoval ju. Sergej s Jelenou sa zdržali v nemocnici tridsať minút. Po odchode z nemocnice zašli pre deti do cukrárne.
‒ Nemáte chuť ísť niekam na piknik? ‒ navrhol. ‒ Áno ocko... poďme hen, do tohto lesíka, - ukázala Marusia na neďaleký lesík za mestom. Nastúpili do auta a opustili parkovisko pred nemocnicou... vyrazili za svojim cieľom. Počas cesty navštívili najbližší obchod s mäsom a potravinami. Na chvíľku zašli aj domov, aby sa prezliekli. Vzali so sebou nejaké nože a čo patrí k pikniku. Došli do lesíka... Sergej nazbieral drevo na oheň. Po dobrej prírodnej hostine sa vrátili domov. Unavené deti políhali skôr, ako boli zvyknuté, tak že obaja mali pre seba viacej súkromia. ‒ Sergej... nie si unavený? ‒ šepla mu do ucha. ‒ A vieš že ani nie? Ta matka príroda robí zázraky, ‒ odpovedal. Pobozkal ju na pery a políhali si spať.
Ráno vstal svieži ako rybička. Po chutných a výdatných raňajkách odišiel do práce. ‒ Dobré ráno komisárka... ‒ Dobré aj vám poručík... vyzeráte odpočinutý...
‒ Áno... celá rodinka sme boli na prírodný piknik... a poviem vám... tá matka príroda robí ozaj zázraky. Mimochodom... navštívil som slečnu Jerichovú... ‒ Áno... a ako sa má... po tom traumatickom zážitku? ‒ Je mimo ohrozenia života a pýtala sa na vás... ‒ Ozaj? ‒ Chýbate jej... keď vám smiem poradiť... zájdite do nemocnice... prosím...
‒ Porozmýšľam o tom... a kde leží... dáte si kávu poručík? ‒ Môže byť... slečna Jerichová leží v nemocnici na Hlavnej 3563 v izbe jednotky intenzívnej starostlivosti, - odpovedal. Obslúžila ho...
Tatiana Dmitrievna po skončení pracovnej doby odišla navštíviť slečnu Jerichovú do nemocnice. ‒ Slečna kde ste sa vybrala?! ‒ dobehla ju sestra slúžiaca na recepcii. ‒ Idem navštíviť slečnu Jerichovú, leží na jednotke intenzívnej starostlivosti... ‒ Tam nesmiete ísť... stráži ju polícia a nikoho k nej nevpustia. - Ale ja môžem, - preukázala sa odznakom Moskovského komisariátu. ‒ Prepáčte slečna komisárka. Ak dovolíte, tak vás tam odprevadím, - ponúkla svoju pomoc. ‒ Ďakujem, ste naozaj milá. Sama by som to asi nenašla, - prijala jej ponuku. ‒ Slečna komisárka? ‒ uklonil hlavou službukonajúci policajt a otvoril jej dvere. ‒ Dobrý deň slečna Jerichová, - podišla k nej a sadla si na posteľ. ‒ Dobrý aj vám... komisárka. Už ste našli vraha môjho strýka? ‒ Áno... zatiaľ sedí v cele predbežného zadržania, kde čaká na súdne pojednávanie, - pohladila jej ruku. Po chvíľke do izby došiel primár. ‒ Dobrý deň... komisárka Dmitrievna, - vyšiel jej v ústrety nižší pán okrúhlej tváre s mierne prešedivelymi vlasmi. ‒ Dobrý aj vám, - podali si ruky. ‒ Dnes som sa dočítal, že ste už chytili vraha ministra spravodlivosti, - vyčaril úsmev na hrubých perách. ‒ Áno... a verím tomu, že ho neminie spravodlivý trest, - vymenili si pohľady. ‒ Slečna... kedy bude súdne pojednávanie? ‒ zaznela zvedavá otázka za chrbtom komisárky. ‒ Nebojte sa... dám vám vedlístok do Dnepropetrovska, - predložila pokladničke poukaz. ‒ Á... to ste vy slečna komisárka? Gratulujem vám k dopadnutiu vraha, - milo sa na ňu usmiala. ‒ Ďakujem... ‒ Vlak EUROCITI vám ide z tretej koľaje, - upozornila ju. Tatiana si vzala cestovný lístok a opustila budovu. Nastúpila do vlaku a vyhľadala si svoje kupé.
- Konečne... žiadna krv, kancelária naplnená tabakovým dymom a hlavne tí uštipační kolegovia, ktorí by ma chceli dostať len do postele! ‒ bola to veľmi pekná štíhla a vysoká žena s dlhými blond vlasmi. ‒ Ách... celé tri týždne oddychu a relaxu, - vydýchla si a pohodlne sa usadila do plyšového kresla v kupé. ‒ Slečna Tatiana Dmitrievna? ‒ do kupé vstúpil sprievodca. ‒ Áno to som ja! ‒ odvrkla podráždene.
‒ Prepáčte, že vás ruším... toto mi dal pán z vedľajšieho kupé, - podáva jej do ruky ošarpanú papierovú škatuľu v tvare srdca. ‒ Ďakujem... a čo že s tým mám ako robiť? ‒ zaksichtila sa kyslo na sprievodcu. ‒ Pokyny nájdete tam... vo vnútri, - vysvetlil jej a opustil kupé. Tatiana opatrne otvorila škatuľu, či v nej nie je nejaká bomba... mala totiž veľa nepriateľov. Na dne ležali dve hnedé obálky z ktorých jedna bola zapečatená. Po otvorení prvej z nich začala čítať : „ Vážená slečna a komisárka Tatiana Dmitrievna. Do rúk sa Vám dostali tajné kódy raketovej základne ZARUSIN pre pristávania a štarty mimozemských lodí z planéty Dragón tretej obežnice hviezdy Ziepter, ktoré patria našej armáde. Tieto kódy chce získať ruské podsvetie KUULK, aby narušili mierové dohody medzi planétou Zem a Dragónom. Veľmi Vás prosím... uschovajte túto obálku na tajnom mieste o ktorom budete vedieť len Vy a naši mimozemskí priatelia. Nedovoľte aby sa to dostalo do nesprávnych rúk.
S pozdravom ostáva :
Nikolaj Ivánovič “.
‒ Do čerta! - pohoršovala sa nad obálkami. Odrazu vlak ostal stáť. ‒ Čo sa to stalo?! ‒ preletelo jej hlavou. Len čo vykukla z okna tesne okolo hlavy jej preletela guľka, ktorá rozbila sklo na vedľajšom kupé. Vyletela na chodbu, či tam niekto nie je zranený. Chodba bola na šťastie prázdna... vošla do vedľajšieho kupé. Na podlahe ležal robúsny chlap s riedkou briadkou. Tatiana mala zlatú plaketu zo školenia prvej pomoci. ‒ Pane... vy krvácate? ‒ naklonila sa k nemu. ‒ Vy ste komisárka Dmitrievna? ‒ pýta sa slabým hlasom. ‒ Áno, to som ja, - odpovedala so slzami v očiach. I keď zvonku vyzerala drsne... vo vnútri to bola predsa len jemná žena.
‒ Veľmi vás prosím... uschovajte tú obálku, čo som vám... ‒ skonal v jej náručí.
‒ Sľubujem, že ju dobre uschovám a pomstím vašu smrť... nájdem vraha! ‒ zatlačila mŕtvemu viečka, zatvorila mu ústa a pohladila po okrúhlej tvári. Strčila ruku do jeho vnútorného vrecka saka s ktorého vytiahla zakrvavenú identifikačnú kartu. V duchu začala čítať : „ Nikolaj Ivánovič Bodarev... generálny riaditeľ raketovej základne ZARUSIN “.
- - -
Do vlaku vpadli piati muži v čiernych oblekoch. Tatiana Dmitrievna bola nútená urýchlene opustiť vlak, lebo členov ruského podsvetia tak trochu poznala z riešenia prípadu brutálnej vraždy, za ktorý dostala odmenu vo forme kúpeľného poukazu. Vystúpila cez najbližšie dvere vagóna. Hneď vedľa trate stálo opustené čierne BMW, ktoré tam bez dozoru nechali mafiáni. Vystihla ich nepozornosť a do BMW nasadla. Vyrazila na ňom pozdĺž trate. Chcela nájsť nejaký dom v ktorom by bol telefón, aby sa mohla spojiť s komisariátom v Moskve, nech jej zrušia dovolenku. ‒ Šéfe... jedna žena nám ukradla auto... nutne potrebujeme helikoptéru, aby sme ju mohli dohoniť... ‒ Vy idioti... prečo ste nechali auto bez dozoru! Tá žena má určite to, čo potrebujem! Musíte ju chytiť! ‒ vynadal im do vysielačky. Neprešlo ani dvadsať minút, keď na neďalekej čistinke pristála červeno-čierna helikoptéra. Všetci piati vyskočili z už rozbiehajúceho sa vlaku. Po vzlietnutí helikoptéry začali prenasledovať čierne BMW a strieľať po ňom. Tatiana nahmatala pod palubnou doskou mobilný telefón... okamžite sa spojila so svojim šéfom Moskovského komisariátu. ‒ Haló... šéfe... tu je Tatiana Dmitrievna... potrebujem pomoc. Ide za mnou ruské podsvetie a strieľajú po mne... ‒ Do čoho ste sa to namočila slečna?! Veď ste bola na ceste do kúpeľného mesta Dnepropetrovsk... či nie?! ‒ skočil jej do reči. ‒ Áno viem... cestou vlakom sa mi však do rúk dostala obálka s tajnými kódmi raketovej základne „ ZARUSIN “, čo patria našej armáde a chce ju dostať ruská mafia... ‒ Akú obálku spomínate... kde ste teraz? ‒ pýtal sa už miernejším hlasom. ‒ To vám nemôžem prezradiť... nachádzam sa zhruba asi päťdesiat kilometrov od Dnepropetrovska, - odpovedala s trochou nádeje v očiach. ‒ Ihneď za vami posielam špeciálne komando... Chlapi sú vycvičení na boje z blízka, - ukľudňoval ju.
Tatiana uháňala v čiernom BMW poľnou cestou, ktorá ju priviedla do hustého lesa, kde sa stratila prenasledovateľom. Lesnou cestou sa dostala k naoko neobývanej chate. Trochu rozstrieľané auto odstavila pod vysoký a košatý Dub. Podišla k dverám... Zaklopala na ne s odznakom Moskovského komisariátu v pravej ruke. Otvoril jej vyšší chudý a prešedively pán. Vrásky na tvári prezrádzali, že toho počas svojho života prežil veľa. ‒ Kto ste? ‒ spýtal sa nedôverčivo. ‒ Som Tatiana Dmitrievna... špeciálna agentka Moskovského komisariátu, - predstavila sa a ukázala svoj odznak. ‒ Ako vám môžem pomôcť? Prosím... poďte ďalej, - ukázal rukou, aby ho nasledovala dovnútra. ‒ Mám niečo... „ premerala si ho od hlavy až po päty “... a teraz za mnou ide celé ruské podsvetie... ‒ Čo máte také zaujímavé, že teraz za vami ide celé ruské podsvetie? ‒ prerušil jej nakúsnutú vetu. ‒ Prepáčte... ale to vám nemôžem prezradiť, - pozrela na neho s výčitkou v očiach. ‒ Hm... poďte... schovám vás do pivnice. Tam vás určite nikto nebude hľadať, - chytil ju za plece skostnatenými prstami a odprevadil do suterénu. Bol to starý veterán a tiež člen ruského podsvetia. Jeho šéf ho už vopred upozornil na nečakanú návštevu a dal pokyny ako má postupovať. Po odprevadení komisárky a uzamknutí dverí okamžite došiel k telefónu. ‒ Šéfe... vaša hrdlička už sedí v hniezde... môžete si ju prísť vyzdvihnúť... ‒ Dobrá práca Serioža... budem ti musieť podvýšiť provízie, - pochválil ho. Tatiana si všimla cez škáru vo dverách telefonát neznámeho a nechtiac si ho aj vypočula. V starej drevenej skrini našla zopár výbušnín... ‒ Dúfam, že ich nebudem musieť použiť... nerada by som niekoho zabila, - povedala potichu. Hasičskou sekerou si prerúbala drevenou stenou cestu na slobodu. Bolo to v pravej chvíli, lebo traja z prenasledovateľov už, už otvárali tak trochu spráchnivené dvere do pivnice. Po úniku Tatiana znovu nastúpila do odstaveného BMW.
Auto nie a nie naštartovať. ‒ Tak poďme... nenechaj ma teraz v štichu... prosím? ‒ šeptala si v duchu. ‒ Do čerta... znovu nám utiekla, - smutným pohľadom sprevádzali už odchádzajúce auto. ‒ Alfa volá Betu... Okamžite pristaň vedľa tej drevenej chatrči! Hrdlička nám znovu uletela! ‒ Vy ste ale neschopné drevá! Jedna ženská vás vie tak vytočiť?! ‒ ozvalo sa vo vysielačke. ‒ Je to špeciálna agentka Moskovského komisariátu a je veľmi prefíkaná! ‒ odpovedal jeden z trojice. Nastúpili do helikoptéry. Tatiana znovu nahmatala mobilný telefón, aby zopakovala predošle číslo na Moskovský komisariát. ‒ Haló... šéfe to som znovu ja. Našťastie sa mi podarilo ujsť z pazúrov jedného z mafiánov. Zamkol ma totiž do pivnice, aby ma mohol vydať do rúk podsvetia. Ešte by som vás chcela požiadať o zrušenie mojej dovolenky... ‒ Slečna Dmitrievna, ale čo bude s vašim poukazom na kúpeľnú liečbu? Veď ste si ho právom zaslúžila za vyriešenie závažného prípadu brutálnej vraždy vysoko postaveného politika? ‒ spýtal sa s trochou obavy. ‒ Ale čert ber môj poukaz! Ide hlavne o záchranu tajných spisov a uchovanie mieru medzi Zemou a planétou Dragón! Poukaz môžete dať niekomu inému! ‒ odpovedala podráždene. ‒ Tak teda dobre... Vašu dovolenku ruším a budem sa snažiť o preloženie vášho kúpeľného poukazu na neskôr. Bola by veľká škoda, keby poukaz prepadol... Ešte vás prosím... dajte na seba pozor, lebo by ste nám veľmi chýbala, keby sa vám niečo stalo, - mal o ňu strach, lebo ju tajne miloval. Na miesto boja už dorazila aj špeciálna jednotka. Z helikoptéry po pristáti na neďalekej čistinke vystúpilo zo desať ťažkoodencov. Našťastie sa boje skončili iba z niekoľkými ľahkými zraneniami a veľkým zatýkaním. Zatknutých mafiánov odviezli vrtuľníkom do Moskovského dobre stráženého väzenia.
Tatiana Dmitrievna po návrate z nevydarenej cesty zašla do svojej kancelárie, aby tajné dokumenty uložila v trezore vedľa svojho priečinku, ktorého kombináciu čísel poznala iba ona. Nenápadne sa poobzerala či ju niekto nesleduje. Po opustení kancelárie ju na ulici oslovil neznámy a vysoký sympatický chlap. ‒ Dobrý deň! Vy ste Tatiana Dmitrievna? ‒ vynoril sa spoza neďalekého rohu. ‒ Áno... to som ja... a vy ste? ‒ pozrela na neho prekvapeným pohľadom. ‒ Prepáčte... nepredstavil som sa... Menujem sa Ziaren Darbis veľvyslanec z planéty Dragón, - uklonil hlavou a priložil dlaň na hruď. ‒ Ako mi to môžete dokázať? ‒ neverila mu. ‒ Prosím... nasledujte ma, - požiadal ju o láskavosť a chytil za plece dlhými prstami. Tatiana sa cítila ako keby bola v tranze a poslušne ho nasledovala. Zašli za najbližší roh vysokej budovy do miestnosti podobnej garáže. Ziaren na divnom predmete naťukal palcom nejaký kód. V strede steny garáže vznikol priehľadný kruhový otvor z ktorého vytryskla belasá žiara... otvoril prechodový portál na planétu Dragón. Obaja vyšli na široké námestie v ktorého strede stála asi sto metrov vysoká snehobiela budova podobná Egyptskej Pyramíde. Po prebratí sa z tranzu... ‒ Kde som to? Takú nádheru som ešte v živote nevidela. Azúrovo modrá obloha, tá sýtosť a hustota zelenej trávy, sťa plyšový koberec, - lietala očami po neznámom svete. ‒ Ste na planéte Dragón a pán prezident vás očakáva. Jeho kancelária je na najvyššom poschodí, - vošli do útrob budovy. Nastúpili do rýchlovýťahu, ktorý ich vyviezol na dvadsiatepiate poschodie. Dvere prezidentskej kancelárie sa nachádzali oproti vstupným fotobunkou riadeným dverám rýchlovýťahu. Po výstupe kráčali širokou chodbou, ktorej steny boli obložené ebenovým drevom. Sklenené dvere sa samočinne otvorili... ‒ Poďte ďalej... už vás čakám... som prezidentom zjednotenej planéty Dragón a moje meno je Drago Zardiel, - vstal z čierneho kresla a podišiel k ním s načiahnutou rukou. Bol to tridsať ročný veľmi sympatický vysoký chlap s mierne kučeravými čiernymi vlasmi. ‒ Teší ma... ja som Tatiana Dmitrievna... špeciálna agentka a komisárka na Moskovskom komisariáte, - podala mu pravú ruku a jemne uklonila hlavou. Všetci traja zasadli do čiernych koženkových kresiel. ‒ Slečna... ‒ Áno? ‒ pozrela sa mu do sivomodrých očí. ‒ Môžem vás ponúknuť čiernou kávou? Je to pravá turecká káva, dovezená priamo z planéty Zem. Na našej planéte sa rastlinám čiernej kávy akosi nedarí... Skúšame to už od samého začiatku našej spolupráce so Zemou, - milo na ňu pozrel a usmial sa. ‒ Ďakujem... veľmi rada. Dnes som ešte kávu nepila, - oponovala mu milý úsmev. Prezident stlačil nenápadné tlačítko na stole po pravej ruke. Malý robot, ktorý sa vynoril z nenápadného otvoru v hnedej koženkou obitej stene ich všetkých obslúžil. ‒ Prečo ste ma sem vlastne priviedli? ‒ preletela pohľadom po celej kancelárii. Zrak jej ostal visieť na veľkých digitálnych hodinách vbudovaných do steny nad prezidentovou hlavou. Veľké zelené číslice ukazovali devätnásť hodín a tridsať minút miestneho času. ‒ To je už toľko hodín? ‒ vyhŕklo z nej. ‒ Na vašej planéte je teraz momentálne šestnásť hodín, - odpovedal s úsmevom. Tatiana Dmitrievna sa zarazila... ‒ Prečo ste ma tu priviedli? ‒ zopakovala otázku. ‒ Jeden náš dobrý známy vám odovzdal určité spisy a rád by som vedel kde ste ich uložila. Nechceme aby sa dostali do nesprávnych rúk, lebo by to mohlo vyvolať vojnu medzi dvoma svetmi, i keď sme mierumilovná civilizácia, - nahodil vážnu tvár. ‒ Nemusíte mať obavu. Tie spisy som uložila vo svojom trezore vedľa môjho kancelárskeho stola a kombináciu čísel poznám iba ja, - odpovedala s úsmevom na perách. ‒ To ste ma ukľudnila, - oponoval jej úsmev. Dopili kávu... ‒ Môžete ma už vrátiť späť na Zem? Cítim sa tak trochu unavená, - požiadala. ‒ Dovoľte nech vás odprevadím, - ponúkol Ziaren svoju pravicu. ‒ Veľmi rada a dovidenia pán prezident... dúfam, že sa ešte niekedy stretneme? ‒ uklonila hlavou. Obaja vyšli z kancelárie a rýchlovýťahom sa zviezli na prízemie. ‒ Slečna Dmitrievna... dovolíte, ešte jeden snímok na rozlúčku, ak sa nepohneváte? ‒ Ale áno... veľmi rada, - nevedela však, že je to prístroj na čiastočné vymazanie pamäte. Ziaren znovu otvoril priechodový portál, aby sa Tatiana vrátila na Zem.
- - -
Z cely predbežného zadržania doviedol Alixij Mužnikov k výsluchu jedného zo zadržaných. ‒ Prečo ste prenasledovali komisárku Dmitrievnu? ‒ spýtal sa prísnym hlasom. ‒ Budem odpovedať len v prítomnosti svojho právnika! ‒ odvrkol drzým hlasom. ‒ Nech sa páči... môžete si ho zavolať? ‒ podal mu do ruky mobilný telefón. Vyťukal nejaké číslo... ‒ Dobrý deň... Tu je Alexander Drastnikov, mohli by ste mi dať k telefónu pána doktora Misižnikova? ‒ požiadal ho k telefónu. ‒ Je mi ľúto, ale pán doktor tu nie je... je niekde mimo vlasti, - ozval sa ženský príjemný hlas na druhej strane drôtu. ‒ Tak čo... pán doktor nie je prítomný? ‒ spýtal sa ironicky
a natiahol ruku po mobilnom telefóne. ‒ V poriadku... Komisárku Dmitrievnu sme prenasledovali preto, lebo má spisy, ktoré patria nášmu šéfovi! ‒ odpovedal. ‒ Ja som počul niečo iné! Tie spisy patria našej armáde a vláde! ‒ opravil jeho odpoveď so skríženými rukami na hrudníku. ‒ Môžem sa vrátiť späť do cely? ‒ požiadal. ‒ Ale áno, nech sa páči? ‒ ukázal mu posunkom ruky. Alexander Drastnikov opustil vypočúvaciu miestnosť. Alixij sa vrátil späť do kancelárie... ‒ Komisárka Dmitrievna... dostavte sa do mojej kancelárie... chcem s vami rozprávať! ‒ vyťukal na mobile jej číslo. ‒ Áno šéfe... hneď som u vás, - odpovedala. Prešlo asi päť minút... ‒ Áno... vstúpte, - ozvalo sa spoza dverí. ‒ Dobrý deň... o čom sa chcete so mnou rozprávať? ‒ Sadnite si, - ponúkol jej prázdne kreslo... ‒ Tak teda... mohla by ste mi vysvetliť, čo sa to vlastne stalo?! ‒ hodil na ňu prísny pohľad. ‒ Cestou do Dnepropetrovska sa mi do rúk dostali určité tajné spisy, ktoré mi odovzdal sprievodca vlaku... ‒ O aké spisy sa jedná? ‒ skočil jej do reči. ‒ Prepáčte šéfe, ale to vám nemôžem povedať, lebo som to sľúbila Nikolajovi Ivánovičovi Bodarevovi ešte pred skonaním v mojom náručí a za svojim sľubom stojím! ‒ sklopila zrak. ‒ Beriem do úvahy... je mi ľúto Nikolaja Ivánoviča... bol to môj veľmi dobrý známy a sľubujem, že vás s tým už nebudem trápiť, - kývol hlavou na súhlas... ‒ Môžete odísť, - ukázal posunkom ruky. ‒ Tak teda dovidenia... stretneme sa zajtra v práci... aj tak je už po pracovnej dobe, - vstala z kresla a opustila kanceláriu.
- - -
Tatiana Dmitrievna bývala sedem blokov od Moskovského komisariátu. Keď došla domov čakalo ju nemilé prekvapenie. Cely byt mala rozhádzaný, lebo komplici ruského podsvetia sa jej doň vlúpali. Hľadali tajné spisy, ktoré ich šéf chcel získať za každú cenu, aby narušil mierové dohody medzi pozemšťanmi a mimozemšťanmi. Túžil po pomste za svojho syna, odsúdeného Moskovským súdom na trest smrti pre brutálnu vraždu vysoko postaveného politika. Najviac nenávidel Tatianu Dmitrievnu, lebo ona jeho syna usvedčila. ‒ Do čerta... tie svine! ‒ pohoršovala sa nad rozbitým nábytkom a vylomenými dverami. Vyťukala na mobilnom telefóne číslo 199... ‒ Dobrý deň... polícia? ‒ Áno... s čím vám pomôžem? ‒ oslovil ju príjemný hlas službukonajúceho policajta. ‒ Pri telefóne komisárka Dmitrievna... vlúpali sa mi do bytu... ‒ Á... to ste vy slečna komisárka? Ničoho sa nedotýkajte... hneď sme u vás, len mi nadiktujte vašu adresu... ‒ Záhradná 1620/3 a bývam na štvrtom poschodí,
- odpovedala napätým hlasom. Zhruba po piatich minútach znelo Záhradnou ulicou kvílenie policajných sirén. Všetci prítomní chodci sa obzerali čo sa to vlastne deje. Skupina piatich policajtov vbehla do vchodu. ‒ Ja som kapitán Makarov... veliteľ zásahovej jednotky, - predstavil sa vysoký a veľmi sympatický chlap v modrej uniforme. Mohol mať tridsať rokov. ‒ Teší ma... Tatiana Dmitrievna, - podala mu ruku. ‒ Ak sa môžem spýtať... čo mohli u vás hľadať? ‒ To asi budú tie tajné spisy... ktoré sa mi dostali do rúk cestou vlakom... ‒ O akých tajných spisoch to rozprávate? ‒ Prepáčte kapitán Makarov, ale to vám nemôžem povedať, - sklopila zrak. ‒ Slečna komisárka... ak chceme vyriešiť tento prípad, tak musíme vedieť o čo ide? ‒ sadol do medovo sfarbeného mohutného kresla oproti nej. Pracovníci z policajného laboratória odoberali vzorky z rozhádzaných vecí. ‒ Pán kapitán... ‒ Našli ste niečo? ‒ pozrel na seržanta stojaceho pri vypáčených dverách... ‒ Je mi ľúto, ale lupiči museli používať rukavice... Boli to určite profesionáli. Nenašli sme vôbec nič, - vravel skleslým hlasom. ‒ Tak teda slečna... mohli by ste mi povedať o aké tajné spisy to išlo?! ‒ zvraštil hrubé obočie. ‒ Dobre... verím vám. Cestou vlakom do Dnepropetrovska sa mi do rúk dostala hrubá hnedá obálka v ktorej boli uložené tajné kódy k pristávaniu a štartovaniu mimozemských vesmírnych lodí... ‒ O akých mimozemských vesmírnych lodiach to rozprávate? Nerobte zo mňa blázna! ‒ rozčúlil sa. ‒ Je to naozaj pravda! ‒ zamračila sa. ‒ Takže my máme vo vesmíre priateľov? ‒ poznamenal ironicky. ‒ Áno... vravel mi to Nikolaj Ivánovič Bodarev... ‒ Videli ste ich? ‒ vysmial ju. ‒ To som si mohla myslieť, že mi nebudete veriť! Ak chcete, aby som... ‒ Prepáčte slečna, už budem mlčať... pokračujte, - prerušil jej nakúsnutú vetu. ‒ Tak teda... o týchto tajných kódoch vedia len naši vesmírni priatelia a najvyšší predstavitelia armády... ‒ Ale viete o nich aj vy! ‒ Ja ich nepoznám. Obálka s kódmi bola zalepená a zapečatená. Šéf ruského podsvetia ich chce dostať z toho dôvodu, aby rozpútal vojnu medzi planétou Zem a Dragónom... ‒ Ale prečo? ‒ znovu jej skočil do reči. ‒ Riešila som jeden prípad brutálnej vraždy a vrahom bol jeho syn. Moskovský súd ho odsúdil na trest smrti... nemohol zniesť spravodlivosť a kuje pomstu celému svetu... ‒ To musí byť ale extrémista... nevie, že tým ohrozuje aj svoj život?! ‒ nechápavo vrtel hlavou. ‒ Dávam vám to za pravdu... myslím si, že naši vesmírni priatelia majú oveľa ničivejšie zbrane ako my, - nenápadne si ho premerala od hlavy po päty. ‒ Prepáčte... ja už musím ísť, - kútikom oka pozrel na náramkové hodinky... ‒ Povinnosti volajú... o ďalšom vyšetrovaní vás budeme informovať, - vstal z kresla a odišiel... ‒ Ešte... že by som nezabudol... nechám vám tu nejakú ochranku, keby sa niečo podobné zopakovalo, - opustil jej byt.
Tatiana Dmitrievna po odchode polície zatelefonovala svojmu známemu, čo mal súkromnú firmu na výrobu nábytku. ‒ Ahoj Sergej... tu je Tatiana... ‒ Ahoj... ako sa máš? ‒ Ani sa nepýtaj... vlúpali sa mi do bytu a potrebujem tvoju pomoc... ‒ Vieš že som ti stále k dispozícii. Potrebuješ opraviť dvere... však? ‒ Nie len to... ‒ Hneď som u teba a pozriem čo sa dá robiť, - zložil telefón. Zhruba po polhodine... ‒ Dobrý deň... kto ste a čo tu chcete? ‒ Menujem sa Sergej Pľuškin. Slečna Dmitrievna mi pred chvíľou telefonovala, aby som jej prišiel opraviť dvere... ‒ Prosím si váš preukaz totožnosti. ‒ Nech sa páči, - podal mu ho do ruky. ‒ Môžete vojsť, - odstúpil od dverí. ‒ Sakra... tu to ale vyzerá! ‒ prešiel po celom byte. ‒ Koľko ma bude stáť cela oprava? ‒ zvedavo si ho prezrela. ‒ No... lacné to teda nebude, - poškriabal sa za hlavu... ‒ Budem musieť prísť zajtra a všetko prehodnotiť, ale aspoň dvere ti opravím... grátis, ako pre teba, - usmial sa na ňu. ‒ Ďakujem, - oponovala mu milý úsmev. Sergej šikovne opravil vylámaný zámok a provizórne upravil poškodené dvere. ‒ No... tak sa maj a zajtra prídem okolo deviatej... vyhovuje ti to? ‒ premeral si ju od hlavy po päty. ‒ Dobre teda... zajtra ťa čakám, - vyprevadila ho k dverám. Po návrate sa skontaktovala so šéfom. ‒ Šéfe... môžete mi zajtra dať dovolenku? Majú mi prísť opraviť rozbitý nábytok... ‒ Dobre komisárka mate ju mať, - odznelo na druhej strane drôtu.
Ešte nebolo ani deväť hodín, keď Sergej Pľuškin došiel k Tatiane. ‒ Ahoj... tak že sa do toho dáme, - pousmial sa na ňu. Z pracovnej tašky si povyberal nástroje a pustil sa do opravy. Dôkladne si všetko premeral. Čo sa dalo opraviť tak to poopravoval a keď trebalo niečo nové, šikovne si to vyrobil z prichystaného materiálu. Z prácou skončil v popoludňajších hodinách. ‒ Sergej... tak čo som ti dlžná za opravu? ‒ Keď to všetko prerátam... 5 000 rubľov, ako pre teba, - vypočítal si cenu na kalkulačke. Tatiana mu šikovne vyplatila vypočítanú sumu. Sergej opustil jej byt.

Slavomír Majcher

Slavomír Majcher

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.