Not To Be Continued

...Snow roztrasene štuchol Butchera pod rebrá. „Kedy?“ „Čakaj chvíľu, už to bude.“ Hľadel Butch na hodinky. Napätie sa stupňovalo a osemnásobný tlkot sŕdc bolo skutočne počuť. „Už?“ „Čakaj!“ „Už?!“ „Čakaj preboha!“ „Od desať?“ „Čo od desať?“ „Či odpočítavame od desať?“ „Toto nie je Silvester!“ „Ale odpočítavať by sme mohli. Nech viem kedy buchnúť šampus.“ „Tak teda od desať.“ ...
Filmová história scifi
Poznámka: Ospravedlňujem sa, ale postavy sú postupne predstavované v iných poviedkach, ktoré raz snáď prepíšem aj do PC.
„Tu sme! Tu sme!“ Kričala skupinka mladých ľúdí na prichádzajúce dievča. Mia ich zbadala a rozbehla sa dolu kopcom. Jej dlhé rovné vlasy viali a červeno opalizovali v neskorom jarnom slnku. Čiernovlasý chlapec, Satir, ju zasnene pozoroval. No v očiach sa mu lesklo viac, ňež by ste čakali od pohľadu chlapca, pozorujúceho svoju milú. Radosť, smútok, túžba, smrť, zmierenie s osudom...
Mia k nemu pribehla, a na líce mu otiskla odtlačok čerešňového lesku na pery. Pozdravila sa so skupinkou práve hrajúcou poker. Sedeli na rozkladacích stoličkách za záhradným stolíkom, na vrchu hory. Niekoľko sto metrov pod nimi sa rozprestieralo neveľké mesto. Bol to nezvyčajný pohľad. Všetci oblečení vo formálnych čiernych oblekoch, dámy (skôr ešte dievčatá) vo večernách toaletách. Jedinú vínimku tvoril, ako vždy, pohoďák Frankie FFF. Biely oblek „ala cuba“ doplnený oranžovou havajskou košelou a tenučkou kravatou, groteskne kontrastoval s formálnosťou zvyšku spoločnosti. Teplý jarný vánok napĺňala silná vôňa starého koňaku a dámskych parfémov, zmiešaná s dymom z kubánckych cigár. Neďaleko za skupinkou stála havarovaná limuzína, z ktorej sa niesly ukludňujúce tóny oldrocku. Mia sa ani nad jednou z týchto vecí nepozastavila a pridala sa k štyrom chlapcom a trom dievčatám sediacim v kruhu. Posledné miesto po Satirovej pravici čakalo len a len na ňu.
Satir si prezrel karty ležiace na stole, zamyslene pritom hladil po stehne vedla sediacu Miu. „All in! Buď to vyhrám teraz, alebo už nikdy!“ Skupinka sa zborovo rozosmiala na irónií tej vety. Jeden za druhým hlásili „all in“ a zdvíhali čaše na prípitok. „Teraz, alebo NIKDY!“
Kôpka vkladov utešene narástla, až hrozilo, že sa tenký plastový stolík zrúti sám do seba. Nehralo sa totiž o žiadne plastové žetóniky alebo papierové bankovky. Plochu stola vypĺňali malé tehličky zlata, drahokamy, strieborné, zlaté a starožitné mince ako aj šperky a mnoho ďalších, rovnako bezcenných predmetov.
Všetci si dopriali dúšok kvalitného moku a naraz vyložili karty na stôl. Satirova královská dvojica, najnižšia hondnota na stole, ho iba príjemne pobavila. „No jo... Takže už nikdy.“ Zahundral sám pre seba. Kto vyhral, nebolo podstatné. Skupinka sa postavila od stola a dievčatá odišli kúsok bokom. Tušili čo chlapi chystajú. Tý sa na seba usmiali, podali si ruky a chopili sa stola. S niekoľkometrovým rozbehom ho hodili cez zábradlie dole, do asi stometrového zrázu. Zlatý dážd niekoľkogeneračného mamonárstva sa blyšťal vo vzduchu, kým ho nepohltili koruny stromov.
„Čo teraz?“ Spýtala sa Sony, miznúc v Butchovom medveďom objatí. Snowden pozrel na hodinky.
„Máme ešte nejakú pol hodinu.“ Zahlásil vecne a spýtavo pozrel na Satira.
„Čo pozeráš na mňa?! Je to aj váš Čas!“ bránil sa Satir „ale osobne by som dal ešte jednu pánsku prechádzku...“
Chlapci sa svorne oddelili od prieteliek, vymenili cigary za cigarety a vidali sa k neďalekým skalám pre lepší výhlad. Všetky štyri cigarety dohoreli rýchlo a súčasne. Dovtedy všetci mlčali. Nepotrebovalli slová. Fluidum pochopenia sa vznášalo všade naokolo a zahaľovalo ich takmer videtelnou aurou. Prvý prehovoril Satir:
„No čo páni?!... Dobre nám tu bolo... čo?!“
Butch si automaticky pripálil druhú cigaretu a prehovoril.
„Kurva hej... nejak som si na to až moc zvykol.“
„Ako si už povedal, teraz, alebo nikdy. Nič netrvá večne. Všetko sa raz musí skončiť.“ Typicky chladne zahlásil Snow.
„Veď hej.“ Pritakal Butch, „Len prečo sa to „všetko“ musí skončiť akurát dnes?!“
„Kašlite na to! Raďsej ešte posledný krát...“ Zapojil sa do rozhovoru Frankie a odniekadiaľ vyčaroval štyri malé fľaštičky, všeobecne populárneho absinthu. Mlčky si ich od neho vzali, otvorili a zdvihli nad hlavu.
„Na čo teda pripíjame?“ Obzrel sa po skupinke Snow.
„Čo ja viem?! Na všetko?!“ Spýtal sa Satir.
„Tak teda na všetko!“ Odvetil Frankie. „Nech už bolo to všetko akokoľvek skurvené. Ja som to mal rád... So... Viva la Toute!“ „Viva la Toute!“ Ozvalo sa zborovo a zelený obsah fľaštičiek sa zaleskol proti karmínovočervenému slnku. Odliali na zem bohom, nikto si však neodpil.
„Pardon ale... Toto si chcem vychutnať, v rámci možností, za triezva... Ospravedlňujúco prehodil Satir. „Tak teda pre bohov. Budú to potrebovať.“ Povedal Frankie vylievajúc alkohol do trávy. Ostatný nasledovali jeho príklad. Bohovia to naozaj budú potrebovať...
Než stihla dohorieť ďalšia cigareta, boli späť s diavčatami.
Mií bilo srdce ako splašené. Satir to aj cez smoking, vestu a košeľu veľmi dobre cítil. Sťažka si povzdychol a privinul si ju k sebe. Nevedel ako ju utešiť. Pri predstave samého seba ako jej vraví: „Neboj nič. To bude dobré.“ mimovoľne vyprskol smiechom. Lillian, Frankieho polovička, sa od neho jemne odtisla a lesklými očami prešla po partií. Satir si všimol že už mala čo-to vypité. Pomaly sám začínal ľutovať zelenú vílu obetovanú bohom.
„Máme na privítanie aj transparent?“ Spýtala sa s prestieraným humorom v hlase Lillian. „Alebo aspoň fanfáry?“
„To síce nie, ale máme ešte fľašu šampanského s ohňostrojom.“ Poškriabal sa na temene Snow. „A ak by si moc chcela pustím ti The Final Countdown.“
„Ohňostroj nechaj tak. Toho si o chvíľu ešte užijeme. Ale s tým šampusom a ozvučením si švihni. Už len 5 minút.“ Povedal Butch. Všetkých zamrazilo do špiku kostí. Už len päť minút. Päť posledných minút... Päť...
Snow to stihol len tak-tak. Úzke vysoké poháriky boli rozdané. Z limuzíny sa niesli prvotné elektrické tóny od Europe. Pohľady všetkých sa stretli. Nastal čas rozlúčiť sa. Objatia boli vrelé, priateľské a úprimné ako ešte nikdy. Bez štipky irónie či chladu. Mužská časť osadenstva sa nad podávanie rúk povzniesla a tiež zostala pri objatiach. Neviem kto povedal že chlapci neplačú. Ale tu, na vrchole kopca, na vrchole času ľudí, v skupinke povznesenej nad hocijaké prízemné moralizovanie, nezostalo jediné oko bez sĺz. Stojac v kruhu, pretlačili cez slzy úsmev, otočili sa mestu chrbtom a pozorovali krištáľovo čistú, tmavomodrú oblohu.
Snow roztrasene štuchol Butchera pod rebrá. „Kedy?“
„Čakaj chvíľu, už to bude.“ Hľadel Butch na hodinky.
Napätie sa stupňovalo a osemnásobný tlkot sŕdc bolo skutočne počuť.
„Už?“
„Čakaj!“
„Už?!“
„Čakaj preboha!“
„Od desať?“
„Čo od desať?“
„Či odpočítavame od desať?“
„Toto nie je Silvester!“
„Ale odpočítavať by sme mohli. Nech viem kedy buchnúť šampus.“
„Tak teda od desať.“
Satirovi toto milé hašterenie Snowa a Butcha, ktoré v posledných rokoch počúval takmer denne pripomenulo, že mal tento svet naozaj rád. Na tvári sa mu zjavil úsmev. Nebol silený, napätý ani ironický. Bol naopak úprimný ako nikdy. A aj keď trval iba pár sekúnd. Spravil z neho na tieto chvíle úplne iného človeka. Z myšlienok ho vytrhlo až Butchovo strohé:
„Desať!“
„Deväť!“ Ozvalo sa už mnohohlasne.
„Osem!“
„Sedem!“
„Šesť!“
„Päť!“
„Štyri!“
„Tri!“
„Dva!“
„Jeden!“
Priatelia upreli pohľady na seba a následne na oblohu. Preťal ju záblesk tiahnuci sa celým horizontom. Vyletela z neho ohnivá guľa, či skôr ohnivý meč, pretínajúci oblohu svojim plamenným dotykom. Oproti nemu vyletela korková šampusová zátka s takým odhodlaním, akoby mohla tú päsť skazy a smrti zastaviť. Nemohla. Už nikto nemohol...
Satir sa reflexívne prikrčil, keď meteorit preletel ponad ich hlavy. Doteraz dúfal že to bude niečo malé, niečo čo vyhubí „iba“ pár miliónov ľudí. Až teraz si uvedomil definitívnosť svojej smrti, smrti svojich blízkych ako aj koniec ľudí, koniec ľudstva. Bez parafráz, v najčistejšom slova zmysle. Horiaci meteorit, zanechávajúc za sebou stopu z prachu a dymu, preletel ponad mesto a zaletel až k horizontu behom pár sekúnd. Tento krát sa záblesk objavil v diaľke za mestom.
Všetci zhypnotizovane hľadeli na kilometer vysokú stenu blížiacej sa skazy. Satir pusil pohár od šampanského na zem a otočil sa k Mií. Posledný krát sa naňho zahľadela prekrásnymi oceľovomodrými očami. Objala ho tak tuho ako len dokázala. Ucítil na tvári jej horúci dych a na líci jej slzy. Ich pery sa posledný krát dotkli a ...

Piéton

Piéton

Diskusia

draculin
Hm,hm,..smutok,nostalgia a sposob lucenia sa so svetom z pohladu tinejdzrov.V podstate nie prevratny namet ale vdacny a vcelku slusne spracovany.Preklepov a hrubok tam bolo nemalo,ale na tie kaslem...a to ze postavy nie su predstavene do detailov ani nevadi,kedze su uz spraskovani a v poviedke su z nich len statisti.Ale viem co mi tam chybalo!!..proste nieco \"viac\"..mozno nieco prevratnejsie co sa tyka sposobu lucenia,mozno nieco trosku precitenejsie,tazko povedat.Takto to je OK,ale mam pocit akoby som sledoval mravce ktorym ide zatopit mravenisko.Alebo este..ono pointa s meteoritom je odhalena az uplne na konci,co je prijemny kontrapunktik :) ale keby z toho deju predtym trosku viac bolo citit nejaku osudovost... a kurnik,tusim som posviatkovo prezrany a mozog mi uz nefunguje.Proste, este pis dalej,chlape ;-)
29.12.2008
žjuvka
Keďže nemôžem utrúsiť obligátnu poznámku o očakávanom pokračovaní.... zopakujem povedané. Z takéhoto námetu sa dá vytrieskať viac. Vždy. Nemusí to byť práve maximum, ale toto sa mi zdá byť ako priemerne zdrogovaný punkrockový videoklip. Spraviť viac, aby sa nezabudlo....
29.12.2008
jurinko
Mne sa to pacilo. Nebolo to uplne scifi, ale vobec to neprekazalo. Samozrejme, preklepy a I/Y mi vadili, ale nebolo to take zle. Skor mi islo o napad a o to, ako sa ho autor zhostil. A to sa mi pacilo velmi, pretoze to bolo lahko uveritelne a mal som pocit autenticity. Dufam, ze tie ostatne poviedky budu podobne dobre (ono zacat tym, ze nechas postavy, vystupujuce aj niekde inde, zomriet, ti moze narobit dost vela problemov.. dufam, ze sa s tym vysporiadas). Tesim sa na dalsie poviedky, ak budu. Dal som 8
29.12.2008
kAnYs
Mnooo, asi s vami pani nebudem moc suhlasit. IMHO bol rozsah akurat. A tu osudovost sa mi zdalo ze tam bolo citit, ale to je aj mozno tym ze v uvode bol kusok z konca, zobrazene ocakavanie niecoho nevyhnutneho. Ale dobre imho. Aj ked, je pravda ze napisat nieco takehoto nieje ziadna velka namaha...
29.12.2008
Piéton
Ďakujem za kritiku. Tie chyby mi sú trápne, bohužiaľ som sa až príliš spoliehal že si s nimi word poradí. Ako som na konci napísal, postavy boli predstavované v iných poviedkach, ktoré som však písal už dávno a pod kategóriu sci-fi nespadajú ani náhodou. Táto je jediná, ktorá sa sem aspoň trochu hodila, tak som bol zvedavý na kritiku.
30.12.2008
draculin
Takze predpokladam ze touto poviedkou postavy skoncili premene na molekuly :)
30.12.2008
jurinko
Pieton, napis nejake poriadne scifi a hod to sem. Podla mna to bude dobre.. A ak by sa dej niektorej z tvojich poviedok dal hodit do prostredia trpaslicieho gangu v Meste Svetla (dobre, chce to nejaky originalnejsi nazov :-D ), tak to urob a tiez to sem zaves. Celkom by som sa na to tesil.
30.12.2008
Maijro
odhliadnuc od gramatiky, ktora tu uz bola spomenuta, to je dobre... rozsah je akurat na dobru minipoviedku (zbytocne natahovanie textu by bolo skor na skodu - i ked na druhej strane, keby sa autor pohral s jednotlivymi postavami, mohlo by to byt zaujimave)... co sa tyka pointy, da sa vytusit uz od zaciatku, ale rusko tajomstva si drzi az do konca, takze v podstate nuti citatela, aby poviedku docital.... hodnotenie pokojne aj 8 (dieru do sveta to sice nespravilo, ak neratame ten meteorit, ale za tych par minut, stravenych citanim poviedky, stalo za to)
03.01.2009
Domenus
mne osobne sa to páčilo, nemalo to síce nejaký hlbší dej, ale vzhladom na dobu ktorú mali postavy na \"prežitie\" sa to asi ani nedalo ;)
a je fakt, že na konci ma mrazilo... dal som 8, osobne to považujem za úctihodné minidielo.
03.01.2009
Domenus
hm... a ešte aj po polroku ma na konci stále mrazí, a tú osmičku neľutujem ani náhodou...
27.07.2009
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.