Poznáte ten pocit?

Preberáte sa zo spánku..., ešte stále vo vás doznievajú neurčité pocity zo sna. Nespomínate si na ten sen, sú to len útržky. Ale hlavne tie POCITY.

Snažíte sa rozpomenúť aký je vlastne deň, čo sa dialo včera, ako ste zaspávali. Až po otvorení očí sa postupne dostávate do reálu. Zbadáte okolo seba známe predmety. Obraz oproti na stene, vašu prikrývku s vôňou obľúbenej aviváže, hodiny na nočnom stolíku... pomaly sa vám vybavuje aký je deň a čo vás v ňom asi čaká. Rozhodujete sa, či si ešte môžete chvíľu poležať a možno si spomenúť na ten sen, alebo treba rýchlo vstať, v letku sa naraňajkovať a bežať do práce.

Mne sa však stalo čosi zvláštne.

Začiatok bol rovnaký. Nejaký sen, no nevedela som si spomenúť na nič. Zostal len ten pocit. Po otvorení očí som však nevidela nič známe okolo seba. Márne som hľadala niečo, čo by mi aspoň pripomenulo predmety, ktoré bežne v miestnostiach stoja. Nevedela som sa rozpamätať na predošlý deň. Netušila som ani, či som si skutočne večer ľahla tam, kde som sa ráno prebudila. Vlastne som ani nevedela či je ráno.

Svetlo v miestnosti bolo mäkké a malo žltý, až oranžový tón. Nevnikalo dnu cez okno, pretože tam žiadne okno nebolo, no nevidela som nijaké svietidlo, či iný zdroj. Jednoducho bolo. Snáď ho vyžarovali steny a strop. V tom okamihu som si niečo uvedomila:

"Nie sú tu ani dvere."

Prekvapilo ma to, no akosi mi to neprekážalo.

"Keby som stratila príťažlivosť, nevedela by som rozoznať čo je podlaha, čo sú steny a čo je strop." Prečo ma to vlastne napadlo? Prečo by som mala stratiť príťažlivosť?

Nedá sa povedať, že miestnosť bola prázdna. Všetko však v nej bolo akoby jedným celkom, jej súčasťou, jej tvarom. Nevidela som jedinú ostrú hranu. Tie boli mäkko zaoblené . Rôzne výstupky vychádzajúce zo stien jemne prechádzali z jednej farby do druhej. Vlastne len do odtieňov žltej. Od svetlej vanilkovej, až po žiarivú pomarančovú. Ostré ohraničenia mala len biela farba, ktorá kde-tu vystupovala z tých tvarov.

Dotkla som sa bielej plochy, ktorá mi pripomínala odtlačok palca a bola najbližšie ku mne. V tom okamihu sa to príjemné svetlo stratilo. Ocitla som sa v nepreniknuteľnej tme. Miesto, ktorého som sa dotkla zostalo jasne, ba až fosforeskujúco žiariť. Ostré kontúry sa však stratili. Jemne prechádzali z fosforeskujúcej zelenej cez tmavšiu zelenú až do čiernej tmy. Tmy, ktorá bola stále nepreniknuteľná, aj keď si už na ňu moje oči zvykli. Mala som z nej zlý pocit, preto som sa opäť dotkla tej žiarivej plochy a svetlo prišlo. Áno, doslova prišlo. Vstupovalo do miestnosti i do mňa. Postupne všetko okolo mňa nasiaklo farbami a mne sa vrátil ten príjemný pocit . Bolo to ako brieždenie natočené na film, ale niekoľko krát zrýchlené. Skúsila som to znovu. Dotyk a svetlo odchádza. Tento krát, ako keď sa zmráka a prichádza noc. Ale veď prvý krát bola tma odrazu. Ešte jeden pokus. Áno, už to mám. Spokojná so svojím objavom som si proces ešte niekoľko krát zopakovala, aby som sa ubezpečila. Krátky dotyk, svetlo zhasne, alebo zažne v sekunde. Dlhší dotyk vyvolá niekoľkosekundové svitanie, či stmievanie.

A tak som ovládla svetlo.