Venovanie

Tieto krátke fantastické príbehy dvojice súrodencov venujem tým, ktorí ma v živote najviac podporujú v mojich šialených snoch. Rodičom, ktorí by obetovali vlastnú pľúcu, aby som ja bola happy, sestre, ktorá vždy vedela viac a nikdy to nepovedala, Darkovi a Catch kvôli ktorým ostávam oboma nohami na zemi a taktiež bande z ulice Žabovřeská kdesi za Malou Chuchlou v Zbraslavi.

Mio a Rio I.

Kniha o stovkách strán

Malé mestečko Kamenná Voda ešte drieme v slabej žiare ranného slnka, ktoré sa sotva stihlo vyšvihnúť nad horizont, no po uliciach vystlaných mačacími hlavami už znejú kroky a ozýva sa zmätež mnohorakých hlasov. Pomedzi starobylé domy s arkádovými vchodmi a chrličmi na škridlicových strechách sa prevaľujú chuchvalce hmly a listy stromov oťažievajú pod kvapkami rosy. Občas v chladnom vzduchu tresnú dvere alebo ho pretne náhle zaerdžanie koňa zapriahnutého do bričky.

Klenutým priechodom medzi Cavendishovou pekárňou a holičstvom U naštrbenej britvy sa mihnú dva drobné tiene a priestorom sa rozľahne dupot dvoch párov topánok.

„ Mio, stoj.“ ozve sa detský hlas rozkazovačným tónom

„ Na to zabudni “ odpovedá mu druhý o niečo hlbší hlas „ Nepamätáš, čo nám povedala mama predtým než sme odišli z domu?“

„ Ja viem, ja viem. Mi to nemusíš pripomínať. Nikde sa nezastavujte, s cudzími sa nebavte a choďte rovno do školy, lebo do vás udrie blesk a zje vás čarodejnica so skleneným okom“

„ To nepovedala. Vymýšľaš si.“

„ Ja si nikdy nevymýšľam“ ohradilo sa dievča, ktorému patril vyšší hlások a pohodilo čiernymi vlasmi spletenými do dvoch vrkočov, takých tuhých, že jej takmer odstávali od guľatej tváre.

„ Tak klameš.“ kategoricky vyhlásil chlapec s rovnako hustými čiernymi vlasmi a rovnako jasnými modrými očami ako malo dievča. „ A to je vlastne to isté. Si klamárka, Rio.“

Dievčatko skrivilo tvár a chvíľu vyzeralo akoby sa šlo rozplakať. Chlapec zneistel, spomalil krok a hodil podozrievavý pohľad na sestru.

„ No táák, ja som to tak nemyslel. Napokon, tie tvoje hlúpučké báchorky mám celkom rád. Odľahčujú rodinnú atmosféru.“

povedal Mio žoviálne, zastal, zalovil vo vrecku školskej uniformy a galantne ( teda aspoň podľa svojej mienky ) jej podal dokrkvanú vreckovku. Rio po nej chňapla, ale hneď ju pustila na zem. Nato sa strašne rozplakala, z očí jej vyhŕkli obrovské kvapky sĺz a sadla si na vysoký obrubník s tvárou zaborenou v dlaniach. Mio na ňu nechápavo hľadel a šúchal si palcom špičku nosa ako vždy keď ho niečo vyviedlo z miery, rozrušilo, alebo keď pri tabuli nevedel kam z konopí.

„ Čo stále reveš?“ spýtal sa napokon namrzene keď sestra nie a nie prestať nariekať tým najotravnejším piskľavým fňukotom a zlostne kopol do kameňa.

„ Po...povedal si, že som klamárka. Že ... že moje poviedky sú hlúpe....Si...odporný hnusný netvor. Neznášam ťa!“

Rýchlo sa postavila a bežala dolu príkro sa zvažujúcou uličkou. Mio prekvapene zažmurkal, s povzdychom si prehodil batôžtek s knihami cez plece a rozbehol sa za Rio. Tá medzitým dobehla k mäsiarstvu v rožnom dome a vletela dnu. Zvonček nad dverami sa rozozvučal a Rio akoby si až teraz uvedomila kde je. Zdesene cúvla pri pohľade na rozpolené prasacie tela visiace na kovových hákoch z povaly, ktoré sa smutne hompáľali sem a tam akoby tancovali nejaký morbídny valčík. Obďaleč sa zas v dusivom povetrí neveľkého obchodu pohojdávala rôzna mŕtva hydina od chudých kureniec s priloženou ceduľkou „ Vhodné do polievky“ po tučné moriaky s nápisom „ Na slávnostné príležitosti“. Dievča naprázdno preglglo a zašmátralo po kľučke nespúšťajúc zhrozený pohľad zo zabitých zvierat. Odrazu sa spoza dreveného vyrezávaného pultu ozvali šuchtavé kroky a stiesnenú miestnosť zaplnil pach čerstvej krvi a surového mäsa.

„ Však už idem. Kde horí?“ ozvalo sa hlasom starej otrávenej ženy.

„ Nie, mäsiarku nie. Hocikoho len ju nie“ pomyslela si Rio zúfalo a srdce sa jej prudko rozbúšilo.

Mäsiarka mala v mestečku veľmi zlú povesť a rozprávali sa o nej tie najneuveriteľnejšie príhody, ktoré nikdy nekončievali inak ako v potokoch krvi. Jedna z najznámejších, ktorú poznala aj Rio tvrdila toto : Mäsiarka bola za mladi krásne dievča a veľa mužov by sa s ňou rado oženilo. Tým by získali nielen ruku nádhernej ženy, ale aj rozprávkový majetok jej

otca, ktorý zomrel už pred dlhšou dobou a zanechal po sebe obchod, dva veľké domy, záhrady, statky, sady a vinice v okolí mestečka a hromadu peňazí v banke nahonobených rôznymi ( najmä nepočestnými ) spôsobmi. Lenže ona nikoho nechcela, odmietala jedného za druhým až sa čas priblížil k jej 40-tym narodeninám. A práve vtedy sa mala dopustiť príšerného činu. Jej krása začínala pomaly chradnúť, uvädala ako kvetina v prvých záchvevoch zimy a muži o ňu pomaly ale isto prestávali stáť. Kedysi ich zaujímala predovšetkým jej pôvabná tvár, teraz už len jej peniaze a postavenie. A bolo tu ešte čosi. Mäsiarka mala staršiu sestru, ženušku skromnú a tichú, s ktorou sa veľmi nestýkala a vídali sa len na rodinných stretnutiach, lebo ich domovy boli od seba príliš vzdialené. Raz na jeseň slávila ich matka oslavu svojich 75 narodenín a staršia z oboch sestier dorazila prvýkrát na Kamennú Vodu aj s najmladšou dcérou, svojím najdrahším dieťaťom a benjamínom rodiny, 17ročnou Kordéliou. Keď ju sestra mäsiarke predstavila v tej zovrela žlč a kedysi pekná tvár očervenela od ťažko skrývaného hnevu a závisti. Kordélia bola tým, čím ona už byť nemohla. Mladou a krásnou. Plnou života a detskej živelnej radosti. Na chvíľu žiarlivá žena prehltla svoju zlosť a zvyšok oslavy sa správala k zlatovlasej dievčine milo a k sestre a jej manželovi bola ako med.

Ráno po narodeninách starej panej, Kordélia zmizla. Najprv si mysleli, že si len po voľačo odbehla do mesta, ale keď pozvoľna odbíjalo poludnie a jej nebolo začínali sa báť. Najmä jej matka, mäsiarkina sestra mala hrozné tušenie a vydala sa dcéru hľadať. Nemusela chodiť ďaleko. Našla ju rýchlo. Takmer hneď.

Napadlo ju totiž pozrieť sa do mäsiarstva, s ktorým dom jej sestry susedil a oba boli spojené úzkou a tmavou chodbičkou plnou pavučín a potkanieho trusu. Prešla tou chodbou a so škripotom a vrzgotom dávno zhrdzavených pántov otvorila dvere. A viac až do konca života s nikým neprehovorila ...

„ Hej ty tam! Dievčisko, na čo myslíš? Nestoj tam ako mameluk! Buď si voľačo kúp, alebo sa strať! Neznášam ľudí, čo len prídu, okukujú a napokon nič nekúpia!“

„ Ja ... ja ...“ zakoktala Rio sledujúc mäsiarku ako k nej pomaly kráča, v pravej ruke sa jej leskne mäsiarsky nôž ešte špinavý od krvi a od hrôzy sa jej podlamovali kolená.

Zrazu sa ozval zvonček po druhý krát. Rio odlepila pohľad od zakrvavenej čepele, ktorá sa jej vznášala nad hlavou a obzrela sa. Vo dverách stál Mio, pohvizdoval si jednoduchú melódiu a behal očami po obchodíku

„ Mio!“ skríkla Rio zúfalo a s nevýslovnou úľavou v srdci pribehla k bratovi a chmatla ho za kabát. Mäsiarka sa zachmúrila ešte viac a prehodila si nôž z jednej upotenej ruky do druhej.

„ A čo tu ty chceš? Toto nie je škôlka, decká. Kupujte, alebo vypadnite!“

„ No dovoľte, madam.“ reagoval Mio hlasom unudeného zákazníka z vyššej spoločnosti, s povzdychnutím vytiahol z vrecka pár mincí trocha zababraných od čokolády a sušienok a vtisol ich mäsiarke do tučnej dlane.

„Nate“ dodal a ďalej sa tváril akoby mal na raňajky miesto hrianok a ovsenej kaše Šalamúna.

Žena požmolila tých pár peniažkov medzi prstami a zrúkla

„ Za toto ti môžem dať akurát tak jeden párok a ešte môžeš byť rád, že sa s tebou vôbec babrem. Ogabanec akýsi čo si o sebe myslíš! Takto sa ku mne správať!! Tu máš ten svoj dlabanec a strať sa mi z očí. Aj ty dievčisko! Nech vás tu už nevidím!! Oboch!!“

Súrodenci vypadli z obchodu akoby ich vystrčil.

„ To je ale nepríjemná dáma.“ Riekol Mio a privoňal si k párku „ Ale jej páročky nevoňajú najhoršie“

„ Chcela ma zabiť ... „ vyhlásila Rio s tragickým výrazom v tvári. Brat len mykol plecami

„ Keby si o tebe ľudia po meste vykladali, že si zavraždila svoju neter mäsiarskym nožom, následne ju stiahla z kože, rozpolila a jej zmrzačenú mŕtvolu zavesila na háky určené prasatám a to všetko z čírej závisti tiež by si bola trochu podráždená.“

„ Ešte sa jej zastávaj. Strigy jednej. Čo si nevidel tú jej kudlu, čo na mňa brala?“

Odrazu sa rozozvučali zvony neďalekého chrámu a Mio sa chytil za hlavu.

„ Kriste, deväť hodín! Ideme neskoro! A to všetko len kvôli tebe! Prečo si sa vlastne vtedy zastavovala?! Hlupaňa! Prvý deň a hneď meškanie. Poď!!“

Chytil ju za ruku a obe deti sa splašene rozbehli dolu ulicou. Preleteli krížom cez námestie, kde už trhovníci zvučnými hlasmi vychvaľovali svoj tovar a cez kamenný most klenúci sa nad malou, ale dravou riekou, ktorá krížom pretínala celé mesto, aby napokon po pár míľach napojila svojimi vodami jazero s trocha romantickým názvom Horská slza. O Horskej slze sa rozprávalo veľa podivných príbehov, tými o dušechtivých vodníkoch počnúc po divé krvilačné víly so žiariacimi očami a svetielkami lákajúcimi do zradných hlbín končiac. Deti to všetko vedeli, ale práve teraz im to bolo srdečne jedno. Predovšetkým Miovi v tej chvíli ani len nenapadlo pomyslieť na hmly prevaľujúce sa nad záhadným jazerom. Jediné na čo myslel bolo ich meškanie a výchovná bitka trstenicou od triedneho učiteľa, o ktorej pochyboval, že by ho akýmsi milostivým pričinením osudu obišla. Pri pomyslení na telnatého, zazerajúceho pána Aislinga s tou jeho večne ulízanou frizúrou a nenávistným úškľabkom na zvráskavenej tvári mu prišlo nevoľno. Odrazu tok jeho myšlienok prerušila Rio, ktorá namáhavo klusala vedľa neho, dychčala a potila sa. Beh veru nepatril medzi jej najsilnejšie stránky.

„ Nebojíš sa Aislinga, Mio?“ vytisla zo seba keď sa jej konečne podarilo chytiť dych.

„ Rozhodne nie. Ja a báť sa starého Davetha R. Aislinga? To nikdy. “ pevne vyhlásil Mio a nútene sa zasmial, ale jeho smiech znel akoby trpel neznesiteľnou bolesťou zubov a utíchol rovnako rýchlo ako začal.

„ Ja sa ho bojím, “ zašepkala Rio a zastavila sa, „ poďme si radšej obzrieť Horskú slzu. To bude určite zaujímavejšie ako dostať drúkom.“

„ Po prvé, nie je to drúk, ale trstenica. To je rozdiel. A po druhé, ty si predsa dievča, nežné pohlavie. Baby učitelia nebijú aj keby sa im zažiadalo vykradnúť banku, alebo oberať babičky v drožkách o peňaženky. Nemáš sa čoho báť.“

„ Ále nehovor. Aisling je netvor! Bije aj dievčatá. Nepočul si o Beryl Townshendovej? Raz poliala atramentom jeho obľúbený zvrchník a dostala za to trstenicou cez prsty a potom vraj celé dve hodiny v kuse plakala. Neviem síce ako k tomu všetkému došlo, ale na tom nezáleží, lebo je to stopercentná pravda. Určite. Povedala mi to Lillian Drakeová, ktorá to počula od svojej sestry Evelyn, ktorá to videla spoza chrbta Diany Ashleyovej, keď sa spolu skrývali v kríkoch, pretože nechceli ísť k školskému lekárovi na zdravotnú prehliadku.“

„ Úžasné,“ ironizoval Mio „ najbližšie kríky, cez ktoré vidno do našej triedy sú školníkove paradajky kilometer od okien, takže možno to nebol Aisling, ale upíír a Beryl nemlátil, ale práve ju zvádzal, aby sa mohol napiť jej sladkej krvi.“

„ Si nechutný, Mio.“

„Som realista“

„ Si fantazírujúce prasa.“

„ Pozrimeže kto to hovorí. Slečna Fantastka. Však sa priznaj prečo chceš ísť k Horskej slze radšej ako čeliť krutému Aislingovi a jeho nenažraným tesákom....“

Rio od neho odvrátila zrak a smutne sa zadívala do diaľky, kde len tušila večne sa pohybujúcu, premenlivú hladinu jazera a dvakrát hlboko vzdychla. Naozaj bola fantastka. Najhoršia akú kedy stretla. Ostatné jej priateľky a dievčatá z okolia mysleli len na to ako sa zapáčiť chlapcom a ich myšlienky siahali akurát po najbližší bál. Plesy sa konali dvakrát do roka a dievčiny z mestečka sa ich smeli zúčastňovať po dovŕšení 12-tich rokov, ale aj vtedy len so sprievodom dospelých. Táto, vo väčšine prípadov desivá povinnosť pripadla zväčša na rodičov, ktorí len s ťažkosťami dokázali ustriehnuť svoje dcérenky. A hoci Rio mala dvanásť pred vyše siedmimi mesiacmi na žiadnom bále doteraz nebola. Mama sa jej naposledy pýtala, či by nechcela ísť na ples s ňou, ale ona len pokrútila hlavou, zatvorila sa do svojej izby a v noci pri sviečke, zatiaľ čo sa jej sa matka vznášala v rytme valčíka prenasledovaná obdivnými pohľadmi mužov i žien, písala Rio svoje poviedky. Nikdy ich nikomu neukazovala a skrývala ich v zásuvke s falošným dnom. A bolo im tam dobre až do minulej zimy, keď sa jej do tajnej skrýše vlámal Mio a tajomstvo prestalo byť tajomstvom.

„ No, prezraď mi to konečne. Keď sa kvôli tebe nedostanem do školy na zahájenie školského roku a zajtra dostanem od Aislinga dvojnásobný trest nech to aspoň za niečo stojí.“ trval na svojom Mio a vytrhol sestru zo zasnívania. Tá sa naňho pozrela, akoby chcel od nej vedieť niečo čo je prinajmenšom také zrejmé ako to, že slnko vychádza na východe.

„ Aby si vedel, dnes je to práve 13 rokov čo zomrela Kordéliina matka.“ vyriekla napokon Rio dramaticky a rýchlo sa prežehnala.

„ Kto je to Kordélia? A kto je jej matka? A čo má táto rodinka spoločné s Horskou slzou? Je to len veľká jama plná vody.“

„ Ty si taký nechápavý! Robíš mi to naschvál, alebo čo?!“ rozčúlila sa Rio a nazlostene dupla nohou.

Mio prestúpil z nohy na nohu a urazene sykol : „ Dobre, dobre, viem kto sú tie dve, poznám tie povedačky. A poznám ich dosť dobre, aby mi začali liezť na nervy spolu s ľuďmi ako si ty. Šíriš nezmyselné historky kade chodíš, trúsiš ich za sebou, kladieš kamkoľvek sa pohneš ako naše sliepky vo dvore vajcia! Čo má pre všetko na svete jedno mizerné jazero spoločné so ženskou, ktorá sa pomiatla, keď našla svoju dcéru rozštvrtenú visieť v mäsiarskom kráme svojej sestry?! Navyše táto hlúposť sa nikdy nestala! Nemyslíš, že by za taký čin nikto mäsiarku neodsúdil a neposlal do väzenia, alebo dokonca niekam inam, na oveľa horšie miesto?! Daj mi už pokoj, Rio! A daj pokoj aj sebe, lebo skončíš ako tá Kordéliina matka, ktorá nikdy neexistovala!“

Rio sa cítila ranená obvineniami svojho brata. Ona tomu príbehu verila a verila ešte mnohým iným, temnejším legendám, ktoré sa tichými uličkami ospalej Kamennej Vody šírili ako mor. Jednoducho verila tomu, že stará mäsiarka krutým spôsobom zavraždila krásnu mladú neter a týmto zločinom svoju sestru vohnala do pazúrov šialenstva, z ktorých sa ona nikdy, nikdy nevyslobodila. Skončila v sanatóriu, kde až do konca života hľadala svoj mozog, lebo trpela každodennými vidinami ako jej ho sestra vyrezáva kuchynským nožom z lebky. A to, že mäsiarku za to dodnes nepotrestali? To pripisovala Rio na vrub vysokému postaveniu mäsiarky vo vtedajšej spoločnosti a dokonca si myslela aj to, že sa jej samotná polícia bála. Prosto, Kordélia, jej matka a ich nešťastný osud naozaj existovali a to Rio nik nevyhovorí dokonca ani jej cynický, večne oponujúci brat.

„ Určite z neho raz vyrastie rovnaký protivák ako je Aisling, ak nie dokonca horší“ pomyslela si, ale nahlas povedala iba :

„ Chcem ísť k Horskej slze, lebo dnes je 13te výročie toho ako do nej Kordéliina matka údajne skočila. Rovnako údajne by tam ešte stále mala byť, lebo jej mŕtvolu sa im nepodarilo vyloviť.“

„ To je jasné, keďže tam nikdy žiadna nebola.“ odvrkol Mio, ktorého urazenosť stále ešte neprešla.

„ Nechaj ma aspoň dohovoriť. Každý rok na výročie svojej smrti vstáva z vodného hrobu a hľadá svoj mozog tak ako ho hľadala za živa. Povráva sa, že tomu, kto jej ho vráti splní jedno jediné želanie a potom bude môcť konečne spočinúť v mieri.“

„ Strašná hlúposť. Ako môže niekto niekomu vrátiť mozog, o ktorý prišiel len vo svojich predstavách?“ namietol Mio.