Sen o svetle

Teraz to už vraj s určitosťou môže povedať, že sa cítil, akoby sa znova narodil. Precitol z dlhého spánku, ktorý mu prešiel ako voda. Presnejšie - vôbec ten čas ani len nevnímal. Prežil noc plný energie a všetky problémy boli pre neho banálne. Odrazu začal všetkému rozumieť. Všetko mu bolo jasnejšie. Ale čo je hlavné, spoznal jasne cieľ svojej cesty. Vedel to úplne presne so všetkými podrobnosťami. Zmocňoval sa ho nad tým úžas a cítil túžbu vlastného sebapoznávania. Obrovsku túžbu po poznaní nového spôsobu svojej ľudskej existencie. Po prvý raz v živote mal pocit absolútnej slobody. S ľahkosťou vánku slobodne letel k nebesiam, ktoré boli jeho novým domovom. Pod sebou mal planétu - Zem. Usilovne lietal z obláčika na obláčik. Asi takým spôsobom ako keď medonosná včela lieta z kvetu na kvet. Konečne si mohol robiť to, čo chcel. Skladal nádherné skladby a hral na všetkých možných hudobných nástrojoch. Vlastnil krídla podobné cvrčkom, ktorými vytváral zvuky, ktoré lahodili ušiam. Sluch mal podobný svojmu niekdajšiemu hmotnému sluchu. Aj oči mal k dispozícii také, ktorým nič nemohlo uniknúť. Vesmír mu bol gombíčka. Ovládal situáciu okolo seba, aj v sebe samom, kdesi vo svojom vnútri. Bol súčasťou bezhraničného vedomia.

Vo svojom nehmotnom tele mal nádherné pocity. Nehmotné telo v nekonečných vesmírnych diaľkach a priestoroch nepoznalo hranice a obmedzenia. Preniklo až do nekonečne malých čiastočiek, ktoré boli v porovnaní s nekonečným vesmírom skoro ničím, avšak obsiahli a zaplnili čas i priestor, ktoré stratili na význame. Bol všade a vo všetkom, ale všetko bolo vždy nové a ešte neobjavené. Nebol obmedzovaný a ohraničený starým bezvládnym telom, nebol obmedzovaný časom a priestorom. V mysli sa spojil s inými, ktorých potreboval rovnako ako oni potrebovali jeho. Bol ako prášok, ktorý svojím bezhraničným zjednocovaním sa s inými nadobudol energiu, ktorá vyžiarila - svetlo.