Po kolená zaborený v bahne som sa brodil hustým lesným porastom a dych mi nestačil ani na to, aby som si mohol dovoliť poriadne zanadávať. Stovky rokov staré stromy zrastené do jedného veľkého pletenca boli všade na okolo, jediný možný prechod skrz túto prírodnú barikádu bol bahenný pás čo zostal z niekdajšieho potoka. Moje tempo bolo na hranici ľudských možností, no aj tak som cítil, že moji prenasledovatelia sú stále niekde tam, niekde za mnou a dobiehajú ma. O zbrane som prišiel už večer, ledva, že som sa neutopil, jediné čo mohlo teraz predĺžiť moju ruku v poslednom dotyku smrti bol môj verný oceľový priateľ Zubáč. Ani v tých najtvrdších podmienkach Rašanského lesa, najtemnejšie územie starého kontinentu, nemôže nastať situácia, aby som sa dobrovoľne Zubáča zbavil, tá situácia príde až s mojou smrťou keď nebudem mať už na výber.

Pár desiatok metrov predo mnou bolo vidieť slnečnými lúčmi osvetlenú plochu. Dúfal som, že by mohlo ísť už o koniec lesa, no nakoniec aj kúsok suchého miesta bez bahna potešil. Tráva tu bola zelenšia a hustejšia a z malej plochy sa nakoniec stala celkom veľká mýtina, miestami kamenistá, ktorá pokračovala úzkou cestičkou skrz stromy niekde do neznáma. Doprial som si na tri minúty zavrieť oči, vystrieť nohy, otrepať tie najhrubšie nánosy bahna a znovu som vyrazil, tentoraz po novo objavenej ceste. Prenasledovateľov samozrejme nestrasiem, ale radšej si trochu pobehnem, než sa utopím v blate. Zubáč v ruke pripravený čeliť hustému porastu nakoniec ani neprišiel k slovu a ticho vkĺzol naspäť do púzdra, cesta aj keď úzka a členitá bola po celej svojej dĺžke prechodná. S voľnými rukami som plným tempom vyrazil vpred, na sťažnosti nôh a bolesti od únavy som nebral ohľad, v pätách som mal totiž oveľa horšie veci než smrť. Svoj náskok som odhadoval na niekoľko hodín, dosť na to, aby som sa dostal na okraj Rašanského územia a definitívne zmizol mojím prenasledovateľom po prúde rieky. Postaviť sa im nemalo cenu, nemal by som šancu ani za ideálnych podmienok. To najlepšie čo som mohol spraviť bolo držať tempo a dávať pozor, aby som si na kamenistej ceste prepletanej koreňmi nezlomil nohu a neukončil tak svoj útek predčasne.

Husté stromy ma kryli pred pálivým slnkom, ktoré besnilo nad korunami a v nekonečných horúčavách sa snažilo upiecť všetko živé. Možno sa mu to aj podarilo, lebo až na stovky kusov otravného hmyzu som žiadne zvieratá nevidel, v tak hlbokom lese to nebavilo asi ani ich.

Po dvoch hodinách úmorného behu cesta začala pomaly miznúť, fauna naokolo bola redšia a ja som po chvíli prvýkrát ucítil slnečné lúče na svojej tvári. Predo mnou sa rozprestieralo trávnaté údolie ohraničené menšími pahorkami ústiacimi až po súvislú skalnú stenu. Posilnený skutočnosťou, že môj cieľ je na dosah som vyrazil. Pár kilometrov na západ a v rovine s hranicami lesa by som mal naraziť na rieku. Bežať na slnku po otvorenom priestranstve bolo veľmi nebezpečné, to ma však napadlo až keď bolo neskoro. Precenil som svoj náskok a po pár minútach behu otvoreným údolím som z lesa začul prvé výkriky, o niekoľko sekúnd už nasledované aj výstrelmi. Takže ma dobehli, našťastie som bol dosť ďaleko na to, aby ma trafili, ale to sa mohlo každou chvíľou zmeniť. Rýchlejšie som už bežať nemohol a bolo mi jasné, že týmto tempom sa k rieke skôr nedostanem. Mohol som sa vzdať a ušetriť si tak čas, alebo som to mohol skúsiť, nakoniec sa im aj tak budem musieť postaviť. Výstrely utíchli, to už sa asi dovtípili, že som ešte stále dosť ďaleko na streľbu a hluk nahradilo smrteľné ticho. Stále viac sa mi pozdával plán zvoľniť tempo, nabrať dych a postaviť sa im, ale oni sú dobrí, určite najlepší v okolí. Než by si dovolili prísť na dĺžku Zubáčovej čepele tak by ma najprv zaťažili kilom olova. Takže mi nezostávalo nič iné než bežať. Nohy mi horeli z toho ako svaly pracovali na maximum a ja som si začal uvedomovať, že keby som teraz zastavil, tak už by som telo k behu nikdy nedonútil. Uvoľnil som myseľ a postupne zatlačil bolesť do najtemnejšieho kúta šedej mozgovej kôry. Nikdy som nemal pokúšať šťastie a ísť na grófove územie. Začal som premýšľať nad poslednými dňami, čo som mohol urobiť inak, alebo koľko grófových ľudí mám v pätách. Aj keď ľudí….

--

Dážď, ktorý posledné dni vyčíňal nad mestom zahnal aj tých najtuhších tulákov do aspoň z časti suchých priestorov. Donútil ich čakať na tie svetlejšie momenty, kedy ako predátori za potravou vyrazili do rôznych vývarovní, žobráckych miest alebo na námestia plné turistov, aby získali aspoň nejaký kapitál na nutnú dávku jedla a pálenky. V bezmennej úzkej uličke starej Bratislavy sedel opretý o stenu zabalený do čierneho igelitu človek. Oko obyčajného človeka by ho odfiltrovalo okamžite aj za jasného slnečného dňa, v šere za dažďa pôsobil pre každého len ako neurčitá hromada smetí. Ulicou sa postupne začala liať voda ako efekt starého vodu odvádzajúceho systému, no ani to mu neprekážalo a nehybne zotrvával na svojom mieste. Celú scenériu sledoval rozospatý kocúr z útulnej diery v stene, ktorá mu zabezpečovala vstup do susedného domu keď ho chytil hlad. Teraz si mohol spokojne najedený obzerať okolie. On ako jediný si mohol všimnúť muža, ktorý pomalou ale istou chôdzou prechádzal uličkou a niečo si pospevoval. Bola to sekunda keď zrazu stál pred žobrákom a vyzeralo to ako keby tam stál celý život, akoby ho tam niekto pred storočiami vytesal zo skaly. Čo už si však kocúr všimnúť nemohol bolo, že muž mal na sebe dokonale zladený oblek a čo bolo najpodstatnejšie, suchý.

„Stráž stráži bohatstvo, no nikto nevie kde je šelma,“ prehovoril znenazdajky k žobrákovi.

„Šelma loví strážcu,“ dostalo sa mu odpovedi. To však už žobrák nesedel, ale stál vedľa muža, po igelite ani stopy, miesto toho si práve naprával čierny úhľadný kabát a až do očí mal zarazený čierny klobúk.

„Vidím, že konkurencia robí pokroky, už ani ten dážď pre vás nie je to čo kedysi.“

„Teší ma vaša všímavosť, naozaj ide o celkom novú záležitosť. Nepredpokladám však, že by ste zaostávali.“

„Poďme dnu,“ vyzval Klobučník spoločníka, „pohodlie nadovšetko,“ a v tej istej sekunde zmizli v najbližších dverách bez stopy.

Ulica zívala prázdnotou, chlad a sychravosť sa postupne votreli do každého kútu mesta. Aj kocúr chcel ísť do domu, do tepla a pohodlia, ale zostal. Zostal hlavne preto, že Klobučník ho o to požiadal tak ako mnohokrát pred tým. Chcel, aby dával pozor a dal mu vedieť keby na ich ulicu prišiel niekto ďalší a kocúrovi to prišlo ako skvelý nápad.

S podobným nápadom nad ulicou lietal úplne premočený holub a na neďalekom námestí ďalší dvaja. Každý z nich robil Klobučníkovi oči celý život bez toho, aby o tom vedeli.

--

Bežať cez toto údolie bol najhorší nápad môjho života. Už som bol skoro upečený, kvapky potu tvorili na mojom čele členitú mapu, ktorá zasahovala až do mojich očí a oslepovala ma. Nohy strácali dohodnuté tempo a ja som stále horšie chytal dych a každý nádych bola stále väčšia a väčšia agónia.

Nevedel som či blúznim, alebo či už som zomrel, ale pár desiatok krokov predo mnou stál muž. Či to bola náhoda, alebo úmysel môjho tela a mysle už nezistím, ale moje nohy v jednom momente zastavili a ja som čelom vpred pristál v usušenej, tvrdej pôde. Tvár samý piesok a šrám, dlane odreté do krvi boli len maličkosť oproti tomu, čo ma čakalo.

Muž, dlhé biele vlasy mu jemne pri chôdzi viali, sa začal približovať. Ruka vystretá, mal som pocit, že mi ju podáva, žeby to bola vidina? Začínal som blúzniť, telo horelo a začínalo si uvedomovať zastavenie všetkých fyzických aktivít a prichádzali nutné následky. V boku, v hrudi, ale aj v slabinách mi vystreľovali čepele ostrej bolesti, ktorú som poraziť nemohol, ale aspoň ma udržovala ako tak pri zmysloch. Muž v dokonalej čiernej v hlbokom kontraste so snehobielymi vlasmi bol už pri mne. Ruku mal stále vystretú mojím smerom, no až teraz som si všimol meč, ktorý v tej ruke držal. Ako vlas tenká čepeľ nemierila na mňa, aby ma zabila, skôr tak nonšalantne plávala časom a priestorom a čakala kedy dostane zámienku sa do mňa zahryzne. Krv priniesla konečne aj do mozgu nejaký kyslík a ja som si začal uvedomovať súvislosti. Myseľ sa mi naplnila strachom a poznaním, muž predo mnou nebol nikto iný ako Nahid. Od nášho posledného stretnutia zostarol a tvár mu zdobili strhané rysy, ale bol to on, najnebezpečnejší muž akého som kedy poznal. Na vlastné oči som videl ako zlikvidoval menšiu armádu mafie a upodozrieval som ho, že sa pri tom ani nezapotil. Bol to muž inej doby, pozostatky techniky z vyspelej Ameriky boli jeho každodennou súčasťou. Bol to stroj smrti, ktorý na starom kontinente asi len ťažko hľadal konkurenciu. Ono v dnešnej dobe to bol problém aj v Amerike podľa toho čo som tam videl. Nahid bol podľa všetkého posledný svojho druhu a predpokladal som, že môj prenasledovateľ, je zároveň jeho zamestnávateľ.

„Vstaň,“ vyzval ma vecne a ja som ho na vlastné prekvapenie poslúchol. Keď sa mi pozrel do tváre vykúzlil na mňa nepríjemný úsmev, úsmev ktorý mi oznámil, že ma spoznal.

„Ten svet je malý,“ naaranžoval som poklonu a mimochodom dal ruku v bok, pár milimetrov od chrbtového púzdra Zubáča. Šancu budem mať len jednu.

„Ako pre koho priateľu, vedel by som vám rozprávať. Dúfam, že si uvedomuješ situáciu? Muži pána Varádyho sú za chvíľu tu, tvojou výhodou pre túto chvíľu je, že ťa chce živého. Pre túto chvíľu.“

Vedel som presne čo to znamená. Gróf asi len ťažko znáša smrť svojho brata a rád by sa mi za to odmenil niekoľko ročným mučením.

„Smaragdové srdce, to srdce neexistuje, že?“ zmenil som tému.

Nahid zavrtel hlavou v zápornom geste, očami mu prebehli staré spomienky.

„Celý Teslov meteorit je bájka, to som pochopil už dávno, ak si prišiel len pre to do grófstva, tak si hlupák…“ vetu nestihol dokončiť, všetky zostávajúce sily som nasmeroval na tasenie Zubáča plynulo z jeho chrbtového púzdra a následného útoku. Keby proti mne stáli traja obyčajný ľudia, zomrú v nevedomosti. Keby proti mne stál niekto z grófovej rasy, zomrel by tiež. Nahid však nechal len tak mimochodom môj útok skĺznuť po čepeli jeho meča, jemný úkrok na ktorý som nestihol zareagovať ani myšlienkou a následná, skoro neviditeľná pirueta ma úplne odzbrojila. Celé to mohlo trvať tak dve sekundy a ja už som znovu ležal na zemi v obrovských bolestiach, ktoré som nevedel odkiaľ pramenia, nemohol som sa ani pohnúť. Príchod ostatných prenasledovateľov som počul ako spoza steny, v hlave mi začínalo dunieť a rozmazával sa mi znak.

„Kurva starec, mal byť živý,“ uviedol sa jeden z Nahidových partnerov čo ma naháňali lesom, „gróf ťa roztrhne na dva kusy za tento masaker.“

„Pokoj seržant, žije. Len už nemá ruky, odtiaľ toľko krvi. Radšej nech ho vaši muži ošetria skôr než zomrie na vykrvácanie,“ odpovedal mu pokojne Nahid.

Takže bez rúk, krása. Po tejto informácii som omdlel.

--

V útlej, relatívne luxusne zariadenej miestnosti práve Klobučník so spoločníkom potichu sedeli a obzerali obraz na stene. Tak ako tisíckrát pred tým.

„Vaši páni nadobro opúšťajú Európu?“ prerušil ticho Klobučník.

„Nadobro je silné slovo, ale áno. Prichádzajúca vojna veľa zmení a moji páni chcú mať silné postavenie v úplne iných sférach než je Európa. Tím sa však naše dohody nerušia, len ich plnenie nebude také pravidelné.“

„Tomu rozumiem, tiež sú u nás zmeny. V mene našich pánov sa chcem spýtať či sú nejaké veci, tu v Európe, ktoré by ste plánovali vymeniť, alebo predať s našim cechom?“

Spoločník si pretiahol ruky v zamyslenom geste, venoval Klobučníkovi vážny pohľad a vzal si slovo.

„Áno, aj preto som prišiel. Okrem nehnuteľností, ktoré si presunúť nemôžeme je tu aj pár, hm, drobností, ktoré by sme radi zverili do vašej starostlivosti než skončí vojna. K plnému úžitku samozrejme po celú dobu. A na ten čas by moji páni radi dostali veci z Niagarských jaskýň, môžu byť kľúčové pre nás.“

„Náš cech vám vďačí za veľa, dokonca aj za naše prežitie, takže rád pánom prednesiem tento návrh. Keď mi dáte viac informácii o veci čo chcete dať do našej starostlivosti o to lepšie.“

„Ste alchymista priateľu, dvadsiate storočie, doba techniky, vášmu cechu veľmi neprospela, ale po vojne bude lepšie. My mágovia sme šli s vami vždy po jednej ceste, to dobre viete… takže potešenie je na našej strane.“

Obaja muži sa začali decentne smiať na vtipe schovanom v tej vete, obaja si totiž pamätali súboj z pred pár storočí, ktorý oba cechy, alchymistický aj magický skoro vyhladil.

„A o čo teda ide priateľu?“ opýtal sa znovu, stále rovnako pokojne Klobučník.

„Koľko toho viete o Teslovom Meteorite?“

--

Koľko sme cestovali naspäť do grófstva neviem, väčšinu času som strávil v bezvedomí, alebo v silných horúčkach. Situácia bola o to horšia keď sa mi po dlhej chvíli podarilo pozrieť na moje ruky, alebo to čo z nich zostalo. Niekto ma síce profesionálne ošetril, no ani mojej malátnej pozornosti neušlo, že od ramena ďalej už nič nepokračovalo. Paradoxne som rozmýšľal, že či ma tie ruky budú svrbieť, alebo bolieť ako sa často stávalo ľuďom po amputácii. Rozmazaný chlapec tmavšej pleti mi občas kvapol trochu vody na pery, ale inak mĺkvo kráčal okolo nosítiek na ktorých som si hovel. Aspoň trochu práce so mnou mali, strhane som sa na tomto malom víťazstve zasmial a znovu omdlel.

Hodiny bolesti tak krutej, že miestami som si želal vlastnú smrť sa zmenili na dni, na nekonečné okamžiky obrovskej agónie. Zostatok zdravého rozumu čo mi zostal usúdil, že ide o infekciu z rán, oslabený imunitný systém s predošlého vyčerpania za hranicu možností s ňou nevedel bojovať. O to viac ma udivovalo, že v svetlých momentoch keď som vydržal pár minút pri vedomí som videl v svojom okolí ľudí. Starali sa o mňa, ošetrovali ma, dokonca mi občas dali aj napiť. Mohol to byť sen, ale veľmi som to nepredpokladal, predsa len za tie roky som sa naučil viac než dobre ovládať svoje vedomie a myseľ. Mať viac síl a času na prípravu tak by som po pár meditačných cvičeniach východných národov zvládol bolesť úplne z hlavy odstrániť. Predsa len je to len vnem, ktorý cez nervovú sústavu vysiela signály do mozgu. Tí najlepší z najlepších bolesť necítili ani pri plnom vedomí, aspoň to o sebe tvrdili.

Mohlo to byť o tri hodiny, ale aj o tri dni, keď som sa prvýkrát prebral k plnému vedomiu. Trup som mal pripútaný koženým pásom k posteli na ktorej som ležal, rovnako tak nohy okolo členkov. Moje ruky zostali podľa všetkého v údolí a nepredpokladal som, že pripútali aj tie. Otázkami čo bude ďalej, alebo čo budem robiť som zavrhol rovno, to, že ma ošetrovali znamenalo, že niekto, gróf, nechcel, aby som umrel. Celkom dobrý začiatok na to aký hon na mňa v Rašanskom lese usporiadali. Začal som si triediť myšlienky a pripravovať si odpovede na otázky, ktoré určite skôr či neskôr dostanem.

Mesiac pred tým než ma chytili som vyrazil so skupinou žoldnierov na územie Rumunska ako lovec odmien chytiť brata grófa Varádyho. To sa nám síce nepodarilo, ale podarilo sa ho za cenu veľkých strát zabiť. Ja som však sledoval aj súkromné ciele, nájsť smaragdové srdce. To je naviazané na rodinu Varádyovcov od nepamäti, tak hovorili staré kroniky, ktoré som niekoľko rokov hľadal a študoval. V existenciu Teslovho meteoritu som už veľmi neveril, ale na mojej ceste zničeným svetom novej doby som videl desiatky vecí o ktorých sa človeku ani nesnívalo. Primitívna rasa ľudí v Amerike, ktorý boli väčší, silnejší a šialenejší než obyčajní ľudia akých som dovtedy stretol, no inteligenciou veľmi neoplývali. Ale ani to im nebránilo používať staré techniky a mechanizmy po predchádzajúcich obyvateľoch kontinentu. Nevedeli ako a prečo to funguje, im stačil výsledok. Spomienky mi skĺzli aj k rodine žijúcej na hraniciach Nového Uhorska s nezávislým územím. Otec rodiny tam holými rukami lámal kusy dreva, alebo nosil obrovské skaly z ktorých staval múr okolo ich domu a na oko by ho nikto od tuctového muža nerozlíšil. Zvyšok rodiny pôsobil úplne obyčajne až do chvíle než sa ich rozhodli napadnúť horský zlodeji a priekupníci a pripraviť ich o dobytok poprípade obsadiť celkom výhodne umiestnený kvalitne postavený dom. Sledoval som to len ako pozorovateľ, ale žien čo zapália troch mužov naraz pohľadom nie je. Tieto spomienky a mnoho ďalších ma vždy viac utvrdili v tom, že tento svet má tajomstvá, ktoré stojí za to hľadať aj dlhšie ako trvá jeden ľudský život.

Z úvah ma vytrhli prichádzajúce tlmené hlasy. Niekto, hlas som priradil žene, niekde za stenou práve vášnivo vysvetľoval a ten komu to bolo určené len občas zaprotestoval, ale inak dominovala žena. V tom sa rozleteli dvere do miestnosti kde som ležal a dnu vstúpila žena. Obsidiánovo čierne vlasy jej siahali po ramená, tvár mala opálenú a dokonale hladkú. Stihol som si všimnúť ešte prívesok na krku, nejaký na prvý pohľad nečitateľný ornament. Moc som toho z mojej pozície nevidel, ale to, že prišla za mnou mi bolo jasné hneď. Posunkom ruky mávla niekam za mňa, dvojica mužov stojaca pri mojej hlave, dovtedy som o nich vôbec nevedel, okamžite opustili izbu a podľa všetkého sme so ženou osameli.

„Moji ľudia sa o vás dva týždne starali, zachránili vám tak sedem životov, predpokladám, že to oceníte,“ jej melodický hlas sa začal šíriť miestnosťou, rovnako tak aj jej ovocná vôňa.

„Nemám ruky, takže radosťou tlieskať nebudem. Ale áno, ak vám vďačím za život, tak ďakujem.“

„No áno, ruky. S tým sa nedá veľa urobiť. Každopádne gróf vás chce z nejakého, mne nejasného dôvodu, živého. Bude sa s vami rozprávať večer,“ mala kamennú tvár ako ten najlepší kartový hráč.

„Po tejto informácii neviem či som až tak vďačný za záchranu života,“ až teraz som si spomenul čo viem o vypočúvacích praktikách grófových ľudí a zamrazilo ma.

„Áno no. Všetko má svoju temnejšiu stranu. Vypite toto,“ začala mi do úst vtláčať malú červenú otvorenú ampulku. Za iných okolností by som asi protestoval, ale keď vás niekto dva týždne ošetruje, tak sa vás následne asi nepokúsi zabiť. Tento úsudok bol však z veľkej časti chybný.

„To by sme mali. Je to jed,“ povedala mi s chladným výrazom,“ nezabije vás, určite nie v najbližšej dobe. Ide o jeden z najdokonalejších preparátov mojich predkov. V kombinácii s krvou grófovej rasy sú však účinky desaťnásobné.“

„A to sú?“ naoko som pôsobil stále vyrovnane a bez záujmu, no vnútri som zvádzal krutý boj.

„Máte radi nočné mory?“

--

V skromne zdobenej miestnosti sa práve schádzali desiatky ľudí, pán Klobučník len stál pri stene a čakal, takéto stretnutia nemal rád. Otravovali ho od toho čo robil najradšej. Od stráženia.

Dlhý, masívny ebenový stôl sa ťahal do diaľky, stôl starší ako väčšina štátov. Po jeho obvode postupne zaberali miesta jednotlivo prichádzajúci ľudia. Celá scenéria Klobučníkovi pripadala chaotická, nepravidelná a náhodná, no vedel, že to tak nie je. Títo istí ľudia sa za týmto stolom stretávajú po desaťročia, každý má svoje miesto kam patrí. Ľudia v moderných oblekoch, starých rúchach, dokonca zbadal aj dvojicu v mníchovských habitoch, alebo ženu v roztrhnutých rifliach kúsok pod zadkom. Veľmi zaujímavé, musel zhodnotiť pán Klobučník.

Tá žena aj keď vyzerala stále ako vyzývavá dvadsať ročná slečna mala za sebou obidve svetové vojny a teraz v dvadsiatom storočí patrila k jedným z najúspešnejších z nášho klanu.

Doby tajných schôdzok v útrobách starých hradov v ozdobných rúchach a plášťoch sú už dávno minulosťou pripomenul si Klobučník. A táto žena zo svojho pubertálneho oblečenia možno práve urobil zámer. Klobučník tieto myšlienky nakoniec zanechal, bolo pre neho v nich až moc premenných, ktoré boli zbytočné. Radšej sa z dlhej chvíle prepínal medzi očami najbližších vtákov, a pozoroval z hora uplakanú Bratislavu tak ako tisíckrát pred tým.

O tejto jeho vybudovanej schopnosti nevedel nikto, bolo to také jeho malé tajomstvo.

Všeobecná vrava v miestnosti postupne utíchla, to do miestnosti prišiel minister cechu, priama ruka, oči a uši ich pánov.

„Ďakujem vám všetkým,“ začal po chvíľke ticha, „za to, že ste tak rýchlo prišli na toto stretnutie. Rád by som medzi nami aj prvýkrát privítal aj dvoch ľudí priamo z Vatikánu,“ posunkom otvorenej dlane ukázal na dvojicu mužov kúsok od neho.

„Takže, ak nikto nenamieta, môžeme začať.“

Pán Klobučník si ako jediný nesadol a stále postával v tmavom kúte tak ako na začiatku. Dlhé hodiny počúval o svetovej kríze, o Amerike zmietajúcej sa v jednom konflikte za druhým, o nutnej vojne, ktorá má lepšie ľudstvo vyviesť z temnoty a cech alchymistov na jeho vrchole. Prezentovali sa plány našich pánov, plánoval sa presun artefaktov, elixírov a vynálezov do tajných bezpečnostných skladísk, obsadzovanie pevností, alebo strategické rozmiestnenie ľudí cechu po starom kontinente. Bol to dokonalý plán. Jediné čo pána Klobučníka prekvapilo, keď sa začalo hovoriť o tajných dohodách s cirkvou a rôznymi svetovými mocnosťami, ani vo sne ho nenapadlo, že ich páni naplánovali všetko do takej dokonalosti, akou tento plán mal byť. Zástupcovia cirkvi tiež prispeli svojou troškou a ponúkli cechu prístup do tajnej vatikánske knižnice, výmenou za rôzne informácie a produkty. Časy keď pán Klobučník neveril v existenciu niečoho ako je Boh boli už dávno preč a ledva si tie dni vedel vybaviť. A kto boli ich páni? Dvojica mužov, zakladatelia alchymistickej a čarodejníckej vetvy, ktorí dokázali prekročiť aj tú poslednú hranicu materiálnej existencie. Ale nikto, ani oni ani Boh neboli všemocní, len oni si to za žiadnych okolností nepripustili. Hlavne Boh bol vraj na toto pekne vzťahovačný.

Deň sa pomaly prevalil k svojmu koncu a vymenil si žezlo vlády s nocou, keď bolo stretnutie oficiálne ukončené. Až potom keď všetci odišli si ho najvyšší hodnostár zavolal osobne do svojich súkromných priestorov aj s trojicou ďalších strážcov, tak ako vždy.

„Tak páni, čo myslíte? Ako to na vás zapôsobilo?“

Na túto odpoveď ani neočakával odpoveď, všetci boli užasnutí a nadšení z informácií, ktoré dostali v posledných hodinách.

Po ďalšej hodine Klobučník so svojim nadriadeným osamel a zároveň si uvedomil, že je to prvýkrát, čo on - strážca bratislavskej komnaty, zostal až nakoniec.

„Bratislava bude v nasledujúcich mesiacoch a rokoch veľmi dôležitá ako si si iste domyslel. Veľa vecí odtiaľto síce presúvame do hôr a na bezpečnejšie miesta, ale z Európy je táto komnata najdôležitejšia.“

„Pre mňa aj vždy bola, pane.“

„Samozrejme. Sú tu nejaké veci, ktoré ti čo najskôr presunieme, podliehajú najvyššiemu utajeniu aj v rámci cechu. Od našich nových kamarátov z Vatikánu tu máme svätenú vodu ešte od prvého pápeža, peniaze ktorými bol zaplatený Judáš a ďalšie chuťovky, veď si pozri toto,“ a podal Klobučníkovi dlhý zoznam.

„A ešte drobnosť,“ pokračoval plynule ďalej, „toto je jedna z vecí čo nám zverili vo výmennom obchode mágovia,“ a ukázal na staroveké brnenie v rohu miestnosti, ktoré pôvodne Klobučník považoval za obyčajnú dekoráciu.

„Je to vzácnosť. Brnenie ukuté pred tisíckami rokov dávno mŕtvym cechom, z kovu, ktorý našli v milión ročnom starom meteorite. Je opradené legendami ako panovníci s jeho pomocou menili výsledky vojen a boli neporaziteľní, neviem čo je na tom pravdy. V modernej dobe, v modernej vojne čo príde však pre takéto elegantné prežitky nie je miesto, nie teraz. Každopádne to budeš mať dosť času preskúmať si myslím. Z toho istého meteoritu, tiež známy ako Teslov meteorit, bolo vyrobených plno užitočnejších vecí, tie však už majú svoje uplatnenie. Budem veľmi rád keď sa tomu povenuješ a pri najbližšej príležitosti ma informuješ čo si zistil. Možno nám to časom na niečo bude.“

Klobučník mal z týchto informácii celkom radosť. Konečne artefakt, ktorý mohol preskúmať ako už dlho nie. Nevedel síce kedy sa prvé vlákna pavučiny vojny dotknú Európy, ale predpokladal, že potom bude mať ešte ďaleko viac času na svoje poklady.

Jedna z prvých vecí, ktoré tento strážca ďalšie dni zistil, že celé brnenie z meteoritu funguje len ako celok. Hrudný chránič, prilba, krúžkové nohavice, neforemný štít s ostrým spodným výrezom a luxusne a zároveň nebezpečne vyzerajúci krátky, jemne zahnutý meč. Ten zaujímal Klobučníka najviac, mal pocit, že niekedy v noci k nemu šepká. Všetky tieto starodávne časti mali veľmi zaujímavé výsledky v testoch ktorým ich strážca podroboval. Ale len v prípade, že boli spolu, ako náhle odložil prilbu z testovacieho panáka tak to bol len kus železa. Aspoň na prvý pohľad.

Vojna stiahla Európu do víru udalosti presne za rok. A nič nešlo tak, ako hodnostár cechu alchymistov v mene svojich pánov predpovedal a naplánoval.

- -

Ten večer keď som mal vidieť grófa nakoniec prišiel až za tri dni. Pár hodín pred tým ma premiestnili jeho ľudia do tmavej kobky, kde mi spoločnosť robil obrátený kríž a oproti nemu obrovská šikmo naklonená kamenná doska. A k tej, asi v rámci navodenia atmosféry ma nahého priviazali. Miestnosť nebola skoro vôbec osvetlená, jemné šero sa prechádzalo z kúta do kúta, maznalo sa v nekonečnom abstraktnom tanci tmy a ja som čakal.

S grófom Varádym som sa stretol za život dvakrát. Prvýkrát v hlbokej púšti ďaleko od civilizácie, vtedy ma z jeho pazúrov v spoločnosti ďalších upírov jeho rodu zachránil osamotený lovec, veľký bojovník. Druhýkrát pred pár dňami tu v Rumunsku na jeho vlastnom území a zdá sa, že na to stretnutie, hlavne pre smrť svojho brata, nezabudne.

Kamenná doska na ktorej som ležal nebola pohodlná, na druhú stranu príjemne chladila na krížoch. Chvíľu som si z tohto chladného nepohodlia obzeral obrátený kríž, bolo to pár sekúnd? Minúta? Ani som si nevšimol kedy…

„Dobrý deň,“ ozval sa robustný hlas pri mojej hlave až mi poskočilo srdce od prekvapenia. Gróf.

„Podal by som vám ruku, ale poznáte to,“ pokúsil som sa zasa zažartovať na tému nemám ruky, ale nepochodil som. Miesto toho som dostal neviditeľnú facku na uvítanie. Stálo ma to dva zuby, ktorými som sa následne skoro zadusil a natrhnuté líce. To som usúdil z bolesti ktorá vystrelila na z mojej tváre.

„To bolo za brata. Ale popravde, už mi niekoľko desaťročí liezol na nervy. No a čo s tebou? Nahid mi spomenul vašu túžbu po Smaragdovom srdci, k čomu ho potrebujete?“

Klamať nemalo zmysel, o svojom rodinnom dedičstve asi vedel viac než ja.

„Je to vraj kľúč.“

„Kľúč k čomu?“

„V tom nemám presne jasno. Kroniky a zápisy sa v tomto líšia podľa lokality a času zápisu. Môj predpoklad je, že tam kde je Teslov Meteorit, bude treba práve Smaragdové srdce ako určitú formu kľúča.“

„Teslov Meteorit… za iných okolností by som vás možno nechal nazrieť do našich súkromných knižníc aby ste pochopili…Smaragdové srdce je skoro také staré ako tento svet, ten váš meteorit ani neexistuje!“ do jeho hlasu vstúpilo rozhorčenie a ja som nevedel z čoho pramení… žeby bol tiež jeden z hľadačov? Pri jeho dlhovekosti mal na to najlepšie podmienky.

„V našich záznamoch boli dopodrobna zaznamenaní podvodníci, zlodeji a zvedovia, ktorý za týmto výmyslom stáli, aby utajili niečo omnoho väčšie,“ jeho rozprávanie bolo stále zaujímavejšie, „to už však neviem ani ja o čo išlo, ale verte mi, tých ľudí, ktorých kroniky ste čítali, som ja mučil na mieste kde práve ležíte,“ zhlboka sa nadýchol a plynulo vytiahol ozdobnú dýku, „dúfam, že som trochu ukojil vašu zvedavosť, mimochodom Smaragdové srdce je v tejto dýke, nie je to nič iné len nádherná ozdoba. Teraz ak dovolíte, poďme sa povenovať vám.“

Ak som mal niekedy pocit, že cítim najväčšiu bolesť na svete, nebola to pravda. To čo gróf predvádzal so svojou dýkou na mojich nohách a postupoval stále vyššie, boli desaťročia, storočia, tvrdého tréningu. Ešte pri plných zmysloch som si všímal ako červený ozdobný kameň na dýke žiari keď sa čepeľ ponorila do krvi a dodáva ponurej atmosfére určitú eleganciu. Žeby Smaragdové srdce? Tieto myšlienky však odišli okamžite s príchodom bolestivej agónie a ja som na striedačku kričal, plakal a omdlieval.

Gróf bol veľmi historicky založený muž, to som o ňom vedel. To, že je sadista som len tušil. Keď so mnou s jeho jagavou pomocníčkou skončili, vystriedala ho moja známa čiernovlasá ošetrovateľka s pomocníkmi. Chcel som plakať, chcel som ju poprosiť nech ma zabije, no nemal som sily na nič. Ako začala opadávať bolesť tak som zaspal.

To bola, ale najhoršia noc v živote. Nočné mory tak živé, že som mal pocit, že ma zjedia za živa v spánku som nikdy nemal. Obrovský okrídlený pavúk mi požieral črevá, aby sa mi vždy podarilo utiecť o pár metrov a celá scenéria sa vždy zopakovala znovu a znovu, aj keď som si uvedomoval, že je to len sen, nikdy som tie nočné mory nevedel zahnať.

Keď som sa celý upotený prebral, bol už deň. Usúdil som tak podľa svetla, ktoré do mojej kobky prenikalo z chodby. Čiernovláska sedela vedľa mňa, tento krát sama a roztierala mi po nohe žltý prach.

„Koľko som spal?“

„Nepočítala som to. Asi päť hodín. Nič moc na to čo ste práve absolvovali.“

„Mal som nočné mory, byť pri vedomí je oveľa príjemnejšie, kým tu nie je gróf,“ priznal som úprimne.

„A čo myslíte čo vám nočné mory spôsobuje?“ kruto sa usmiala.

„Tá vaša prekliata ampulka! Bolo to až moc jednoduché.“

„Dobre, ja som na dnes s vami hotová. Snáď vám dá pán vydýchnuť aspoň na deň, lebo ak tú spúšť budem dávať dokopy každý večer…“ na chvíľu sa odmlčala a prezrela si výsledok svojej práce, „našťastie sa venoval len jednej nohe, keď prejde na hornú polovicu bude to o dosť horšie. Pre vás,“ to už však odchádzala z miestnosti a mňa tu zanechala bezradného, vystrašeného a prvýkrát v živote som chcel naozaj zomrieť.

--

Vojna bola rýchla a krutá. Svetová kríza, epidémie na východe a do toho nový celosvetový konflikt nepriniesol úžitok nikomu. Amerika mala od začiatku svoje problémy a aj keď sa predpokladalo jej víťazstvo, nikto nečakal tak komplexnú deštrukciu, ktorá sa postupne prehnala jej územím. Robili si dvesto rokov nepriateľov, to sa na tom určite podpísalo. Keď však vojna pohltila aj Európu, nebolo už iného východiska a každý sa musel starať sám o seba. Najúspešnejšie bolo v svojom ťažení Rusko s Čínou, minimálne prvé dva roky. Ďalších osem potom už však všetci strácali, vrátane megakorporácií, ktoré vojny dotovali, sponzorovali a vyvolávali. Až zrazu, aj po nekonečno pokusoch o mier, zrazu nebolo s kým bojovať. Nemal kto bojovať. Krajiny boli spustošené, mestá, ktoré neboli otrávené biologickými zbraňami, fungovali na princípoch prvotopospolnej spoločnosti. Svetom zametal chaos a bieda. Možno niekde v tomto období plánovali nástup na výslnie najväčšie cechy, tie už však neexistovali. Cech mágov, ktorý svoje pôsobenie zameral na územie Ameriky, padol s ňou. Ani desaťtisíc rokov staré vedomosti a učenia nemohli konkurovať olovu a titanu letiacemu nadzvukovou rýchlosťou. A Alchymisti? Ich pevnosti boli ničené hromadne podľa miesta umiestnenia, sklady a skrýše sa strácali v nekonečnej slučke dejín, zasypané, vytopené, alebo inak znehodnotené. Štáty s ktorými spolupracovali ich podrazili, okradli, nikto presne nestihol zistiť o čo ide, smrť prišla vždy skôr. Preto teraz pár posledných prežívalo v zdevastovanom svete, snažili sa prežiť, vydobyť si svoje nové postavenie, možno lepšie ako mali pred tým.

To isté robil aj strážca, pán Klobučník. Komnata ktorú strážil prežila vojnu aj s pokladmi v nej obsiahnuté. Mohlo za to aj šťastie, pretože stredná a severná Európa obišli z tejto dvadsať ročnej vojny skoro najlepšie. Taký Londýn bol vymazaný z mapy úplne, aj s polkou britského ostrova.

Bratislava až na pár zdemolovaných štvrtí, zdevastovanú infraštruktúru a všeobecnú chudobu, fungovala. O poriadok sa aspoň v určitých častiach starali zostatky posledných armádnych zložiek pod vedením jedného muža, pred dvadsiatimi rokmi to bol mladý ambiciózny politik, teraz úspešný vodca a intrigán. Ale mesto v jeho rukách fungovalo dosť na to, aby sa ľudia nepojedali medzi sebou. Minimálne na jednej strane Dunaja.

Pán Klobučník sa vracal práve polomŕtvym mestom domov, keď ho znovu pochytili obrovské bolesti hlavy. Trvalo to už skoro rok a nevedel presne čo to spôsobuje. Odhadoval, že je jeden z posledných strážcov z pomedzi alchymistov a tieto bolesti s tým mohli priamo súvisieť. Vedel, že nepriateľa jeho už skoro zaniknutého cechu používali rôzne telepatické stopovacie schopnosti, ktoré sa mohli prejavovať práve takto. Rovnako však mohlo ísť o vedľajší efekt nejakého z elixírov, ktoré v minulosti vypil, či už v rámci vlastnej záchrany, alebo pre rôzne pokusy. Celých dvadsať rokov v Bratislave počas vojny bol sám, našťastie jeho talent, schopnosť dívať sa očami zvierat a húževnatosť mu pomáhala prežiť a úspešne strážiť poklady jeho cechu. Za celých dvadsať rokov stretol nepriateľa dvakrát, nepriateľa, ktorý šiel priamo po alchymistoch akým bol aj on. Vždy však našťastie v bezpečnej vzdialenosti od komnaty, ktorú strážil a vždy to skončilo jeho víťazstvom. To ako ho našli mu vždy ešte dlho zostávalo záhadou, bol najlepší a utajený telepat v cechu, patril medzi najstarších a najopatrnejších. Stále častejšie mal pocit, že za likvidáciou cechu stál niekto z alchymistov, niekto, kto na popole najstarších chcel postaviť svoje vlastné impérium. Mohol to byť najvyšší hodnostár? O tom Klobučník pochyboval, predsa len najvyššie vedenie okrem pánov si vybralo ako svoje pôsobenie menšiu horskú pevnosť v Rumunsku pre vynikajúcu lokalitu. Tá bola zničená prvý mesiac vojny. Nad ich pánmi tiež často premýšľal v poslednej dobe. Kde sú a kto vlastne sú? Keď boli takí mocní, že vedeli prekročiť poslednú hranicu alchýmie a mágie, ktorá rozdeľovala tento svet, bol ich niekto vôbec schopný poraziť? To už strážca nevedel.

Prešiel rozbitou alejou za námestím a rovno zamieril do úzkej uličky medzi rozpadnutými budovami v starom centre mesta. Prejsť uličkou, potom druhou a treťou a bol doma. Za tie roky sa naučil milovať Bratislavu a rozhodol sa, že ju nikdy už neopustí. Svoje poklady sťahovať aj tak nemohol sám a bez nich by jeho život bol len obyčajný stereotyp deň za dňom, znovu a znovu, nič pre človeka čo bude žiť celé stáročia. Niekedy preklínal dlhovekosť, ktorú ich cech objavil, to však už bolo dávno. Niekedy okolo prvej svetovej vojny, keď ho tento svet doslova sral, ale potom pochopil, že to všetko skôr či neskôr pominie a prídu noví ľudia, nové problémy.

Prešiel všetkými bezpečnostnými opatreniami svojho príbytku a zamieril si to rovno do podzemia, do miestnosti, komnaty, kde aj tak celý život trávil najviac času. Miestnosť bol zaprataná všetkým možným od rôznych papierov a kníh naukladaných vo vysokých stĺpcoch na sebe, cez rôzne rozobraté mechanizmy a prístroje až po masívne drevené škatule s kovovým rámovaním. V kúte za drevenou medzistenou bolo malé laboratórium. Pôvodne celkom veľký priestor tak bol stlačený na existenčné minimum, ale Klobučníkovi to maximálne vyhovovalo. Tu študoval, zapisoval a skúšal za posledné roky všetko čo ho napadlo. Väčšinu starých alchymistických zariadení a artefaktov, ktoré mu boli zverené uložil pred rokmi do prepravných dební, nikdy nevedel kedy cech vydá rozkaz na rýchly presun, tak aby bolo všetko pripravené. V poslednej dobe však už na niečo podobné nemalo zmysel vôbec myslieť, cech už nemohol existovať. Keby existoval aspoň trochu organizovane už by ho dávno niekto kontaktoval, vyhľadal, alebo sa s ním nejako inak spojil.

Strážca si otvoril veľký knihu slúžiacu ako zápisník, a začal písať, kým mal myšlienky čerstvé. Zaznamenával svoje pocity, nápady, ale aj informácie, ktoré počas dňa zistil, niekedy sa dokonca preberal aktuálnou svetovou situáciou a robil vlastné závery do budúcna. Najnovšie ho uchvátil systém, ktorí ľudia odkukali zrejme z histórie. Organizačnú a mocenskú štruktúru nebudovali na padlých štátoch, ale na mestských samosprávach. Štát v štáte, len koľko im to vydrží, boli veľmi mladí, aby sa poučili z vlastných chýb, to Klobučník vedel veľmi dobre.

Zo zapisovania ho vyrušila intuícia. Sedel, počúval, nevedel ten náhli pocit neistoty nikam zaradiť. Kontrola okolia vstupu do domu bola trochu náročnejšia, v dnešnej dobe by mu elektronické kamery boli zbytočné a jeho predĺžené telepatické oči neboli naokolo. Až po pár sekundách hľadania našiel osamoteného holuba o pár domov ďalej. Presvedčil ho, že by sa mohol trochu preletieť nad jeho domom a z toho čo videl úplne zmeravel. Severania.

Severské národy mali v svojej minulosti rasu, vyššiu kastu, ktorá dávno pred akýmikoľvek písomnosťami dominovala celému svetu. Boli medzi nimi prví, aj keď na tej najnižšej úrovni, mágovia a ich vojaci boli ako z iného sveta, neporaziteľní, stelesnená smrť. Dávno sa však hovorilo, že nakoniec vymreli utlačení civilizáciou, že ich gén neprežil miešanie s normálnymi ľuďmi. Oni však existovali a teraz boli pred jeho dverami s ich starými, s mágiou spojenými zbraňami, napadlo Klobučníka. Jeho myseľ išla na maximálny výkon, práve sa k nemu chystali lovci alchymistov a ich pokladov, ktorí však už nemali vyše tisíc rokov existovať.

Nemalo zmysel čakať. Strážca zavrel zápisník a plynulým dvojskokom sa presunul k protiľahlej stene, kde sa začal prehrabávať v nízkej dlhej debne. Mini zbrojnica pre prípad núdze, bohužiaľ mu chýbalo tak desať ľudí na ktorých by tie zbrane rozvešal. Nakoniec si vytiahol len krátky japonský meč, jeden granát a po dlhom, asi trojsekundovom, zaváhaní aj modernú predvojnovú nepriestrelnú vestu. Mohol si samozrejme vybrať asi z desať druhov strelných zbraní, ale pán Klobučník nimi opovrhoval už od dôb keď jeho priatelia z cechu vyvinuli prvý pušný prach.

Obrovský rachot vyrazených dverí aj s kusom steny zaútočil na strážcove ušné bubienky. Vystrelil z komnaty obrovskými krokmi s japonským mečom v jednej a jeho vlastným alchymistickým vynálezom v ruke druhej. V úzkej chodbe mal proti útočníkom najväčšiu šancu, očami holuba videl vonku troch. Bez obzerania skočil z poza rohou do chodby, s preventívnym sekom na slepo pred seba. Dobrá voľba, útočníci už totiž boli natlačení v chodbe, tak týmto prekvapením rozťal Klobučník rohatú helmu jedného aj s lebkou. To už sa však beštie zo severu tlačili vnútri všetky.

Úskok vzad, silný švih ľavou rukou a miestnosťou preletela smrť v podobe oceľovej slučky navádzanej teplom. Vďaka použitým materiálom a tajným postupom zranenia spôsobené týmto mlynčekom na mäso sa nikdy nezahoja a krvácania nejdú zastaviť. Chodbu naplnil pach krvi a strážca si až teraz uvedomil akej obrovskej presile čelí, bolo ich aspoň dvanásť. Bohužiaľ praví severania, národ o ktorých sa rozprávajú mýty a legendy od počiatku sveta stáli až úplne vzadu, ľudí, ktorých poslali dopredu Klobučník považoval za neskoršiu generáciu, miešancov, v zásade za obyčajných ľudí len s lepším výcvikom. Pravého severana by nezabil tak ľahko.

Otočil sa na päte kým ešte mohol využiť vzniknutý chaos medzi nepriateľmi a zamieril naspäť do komnaty. To mu už, ale trhala chrbát automatická puška. A tak sa stalo, že do komnaty skôr vletel ako pribehol a okamžite za sebou zavrel masívne oceľové dvere. Toto bol jeho koniec. Začal si vyzliekať vestu a zbežne si skontroloval chrbát. Zdalo sa, že žiadna guľka neprešla skrz, len ho poriadne otlačili cez vestu. Bez premýšľania rozhrýzol dve tabletky, jednu proti bolesti, ktorá by mohla prísť zo zranení, ktoré ešte len nadobudne a druhú na posilnenie výkonnosti. Masívne posilnenie.

Severania už prekukli jeho skrýšu a začali sa do nej dobývať, no aj starými magickými zbraňami to bude chvíľu trvať, dvere zabezpečoval saxtant, magický zámok.

Poklady nesmú padnúť do rúk nepriateľa za žiadnu cenu pripomenul si Klobučník čo je jeho poslanie. Aj keď vedel ako sa zachrániť, všetky veci zachrániť nemohol, nepriateľ bol už tak blízko. Ruky sa mu triasli, priamo na stole začal zmiešavať nejakú prašnú substanciu do ktorej nakoniec priložil granát, ktorý mal vo vačku a po chvíľke pridal z debničky ešte ďalšie dva. Zabije severanov a radšej zničí poklady aj s celou ulicou. Ale všetky nezničí… oči mu padli na zaprášené brnenie v kúte. To brnenie by vydržalo asi ďaleko viac než len niekoľko krát zosilnený granát. Funguje len keď sú veci pohromade, inak je to obyčajné brnenie pripomenul si Klobučník. Stále síce veľmi ťažko zničiteľné, ale to nie je problém. Nech by si to obliekol ktokoľvek, brnenie samo o sebe pokrývalo päťdesiat percent tela maximálne. Jediný nápad, ktorý v tej rýchlosti dostal, bolo oddeliť meč a štít od zvyšku. V komnate to však nemohlo zostať, tu nie, je to všetko moc blízko.

Strážca si meč aj štít pripútal na chrbát a presunul sa k laboratóriu. Škoda všetkých tých kníh a zápisov, napadlo ho na rozlúčku s veľkou etapou jeho života. Jedným švihom prevrhol laboratórium a začal otvárať miniatúrny tajný otvor v stene. Keď však chcel vojsť dnu mal problém, ten štít bol moc veľký. Rýchlo ho zhodil, prepchal sa dnu, z komnaty počul posledné zvuky vzdoru saxtantu na dverách. Obojruč chytil výťahovú páku a kopol do spodnej poistky, v sekunde bol doslova vystrelený na strechu vedľajšej budovy kam tento rýchlo výťah viedol.

Nikto to síce nevidel, ale na Klobučníkovej tvári sa zjavil škodoradostný úsmev. To keď odisťoval poistku posledného granátu a hádzal ho naspať šachtou, ktorou sa dostal na strechu. V tom istom momente sa rozbehol ako o život, aký rozsah bude mať výbuch si nedovolil ani odhadnúť, ale k dobru mal dvanásť sekúnd. Zoskočil do bočnej uličky a utekal, utekal. Predstavoval si víťazné tváre severanov keď sa dobyli do komnaty, spomenul si na svojich mŕtvych priateľov strážcov z iných miest, ktorých možno stretol rovnaký osud, to musí zistiť. Explózia bola o dosť väčšia ako Klobučník predpokladal, aj keď už bol v bezpečnej vzdialenosti tak videl ako tlaková vlna vybila všetky okná široko ďaleko, ono po vojne ich aj tak veľa nezostalo.

--

Druhý deň prišiel gróf o tej istej hodine, sám len so svojou dýkou a úsmevom na tvári.

„Pozerám, že Razika odviedla kus vynikajúcej roboty, tá vaša noha je ako nová. To nám môže, celkom dlho vydržať táto zábava,“ pobavene sa zasmial.

Toto udivovalo a zároveň tešilo aj mňa, videl som svoju nohu pred tým aj teraz. Tajomná čiernovláska, Razika, urobila z rozsekanej fašírky až na kosť skoro zdravú nohu… ako? Malo prístup k technológiám ako Nahid? Mal ich gróf od Nahida? Veľa otázok.

„Tak sa dáme do toho, tentoraz na druhej strane,“ a systematicky tak ako včera mi začal svojou krátkou dýkou rezať v nohe.

Najprv prišiel znovu krik, omdlievanie, kde som sa strhával z nočných môr, nasledované pokorou a premýšľaním nad vlastnou smrťou.

Postupne však toto bezúčelné mučenie dostalo zaujímavú podobu, moje telo mi bolesť sprostredkovávalo menej často a gróf robil väčšie prestávky medzi jednotlivými pokusmi na mne. Počas nich sme viedli celkom zaujímavé debaty, o mojej minulosti, minulosti Uhorska… dokonca som sa dozvedel niečo nové aj ja sám, chvíľami som mal pocit, že gróf veľmi zaujímavým štýlom ukazuje kamarátstvo.

Prezradil mi napríklad pôvod rasy upírov do ktorej patril, ako aj to ako ich na výslnie priniesla posledná svetová vojna, rozprával mi ako by to celé zažil. Mohol niekto žiť tak dlho? Kým sme prebrali históriu Nového Uhorska a ja som mu na oplátku porozprával o primitívnej Amerike v ktorej som dva roky žil, bol už večer. Bolo vidieť, že ho debata tak chytila, že sa vo mne zabúdal aj rýpať, takže po našej rozprave len prišla Razika a obviazala mi nohu.

„Ako sa voláte?“ začala konverzáciu popritom čo mi čistila ranu.

„Imrich, Imro Lazanský.“

„Odkiaľ pochádzate?“

„Máte o mňa záujem? Som z Nového Uhorska, konkrétne z Bratislavy.“

„Bratislava,“ bolo vidieť, že ju to prekvapilo, „tam som bola naozaj dávno.“

„Ako ste prišli o ruky? Grófovi muži?“ v jej hlase nebola ani štipka emócií.

„Áno, asi sa to tak dá povedať. Dostal som nápad postaviť sa Nahidovi.“

„Starý Američan, vojak minulosti. To ste rád, že žijete? Nemusíte byť, mali vás priviesť živého.“

„Áno to viem. Prečo? A vy ste sa do tejto vybranej spoločnosti ako dostali? Ste, hm, zubatá?“

„Ani omylom. Som človek, tieto zvery..,“ odmlčala sa na pár nádychov. „Prečo vás chcel živého neviem, museli ste ho zaujať, či už bratovou smrťou, alebo telepatickým odtlačkom čo z vás vytiahol grófov stopovač. Ja… naozaj ma to ani veľmi nezaujímalo. Zjedzte toto,“ natlačila mi do úst neurčitú ampulku a donútila ju rozhrýzť, „potlačí to nočné mory na chvíľu, potrebujete odpočívať. Ale veľmi si na to nezvykajte.“ A bola preč.

Mne sa však veľmi nechcelo spať, hlavu som mal plnú myšlienok z rozhovoru s grófom. Upíry, Uhorsko, Razika, telepatický odtlačok, celá táto hra, nevedel som čo si o tom mám myslieť. Gróf ma pitve za živa bezrukého bez toho aby mal na to zjavný dôvod a popritom mi rozpráva o svojej minulosti? Otázky som dal za hlavou a premýšľal nad tým, čo ma zaujalo najviac. Upíry. Z toho čo som sa od grófa dozvedel, akoby sa tím pýšil, boli upíry dávno mŕtva rasa. Nereprodukovali sa, na svete žili posledné kusy, ktoré ľudia lovili storočia. Čo sa zmenilo po vojne o ktorej sa vie tak málo, že majú zrazu také dominantné postavenie v Rumunsku a ich mocenské nitky siahajú až do Nového Uhorska? Rozhodol som sa, že pri najbližšej príležitosti sa na to spýtam grófa. Tú som však už nedostal.

--

Starý muž sedel na verande starého domu a nadájal sa krásami tohto sveta. Svet bez starostí, minimálne bez starostí, ktoré by jeho trápili. Popíjal horúcu kávu a veľmi sa tešil z počasia aké prišlo tento významný deň.. veď nakoniec na neho čakal storočia, bol pre neho výnimočný. Na štrkovej ploche pred domom si práve zarábala svoje prvé šilingy trojica mladíkov, tak šestnásť ročných. Murovali ozdobnú ohradu okolo cesty pred domom, nevedeli však, že to už nie je pre starého muža, ktorých ich platil. Ten vedel, že svoju veľmi dlhú cestu životom ukončí. Jeden z tých chlapcov ho zaujímal ale najviac. Chodil k starcovi pravidelne, mal čistú dušu a spravodlivé myšlienky, to starec vedel z toho ako ho párkrát študoval. Vybral si ho už dávnejšie a vedel, že urobil dobre. Kedysi bol mladý a nevedel toho veľa o učení o ktorom si myslel, že vie všetko. Dlho trvalo než začal rozumieť reči meča, ktorý pred storočiami zachránil z komnaty, ktorú strážil. Meč potreboval, aby ho niekto nosil, niekto kto bude vedieť ctiť meč a jeho moc. Párkrát skúšal nájsť zvyšok vecí, ktoré k meču patrili, no neúspešne. Buď ich zničil výbuch, alebo si ho odniesli jeho nepriatelia. Meč ho však veľakrát upozorňoval v ich rozpravách na to, že oni si k sebe raz cestu nájdu, lebo ich existencia nie je ohraničená existenciou tohto sveta. A to Klobučníka upokojovalo. Niekedy keď mal meč dobrú náladu opisoval starcovi epické bitky v ktorých hral hlavnú rolu a starec ho upodozrieval, že si niektoré príbehy vylepšuje a vymýšľa, ale to mu nevadilo. Vedel, že chlapec s mečom telepaticky komunikovať, rozumieť jeho šeptaniu, nebude vedieť, ale meč musel skončiť v čistých rukách aj keď nebude vedieť o akú cennosť ide.

Chlapci pomaly dokončovali prácu a postupne si chodili za starcom po zárobok. Nevedel ich mená, ani jedného z nich. Ale správne vytušil, že chlapec, ktorého si vybral, ešte chvíľku po práci len tak vylihoval na slnku a tešil sa z ustupujúcej jari.

„Pane ďakujem za štedrú výplatu, dnes si mladý ťažko niekde privyrobí.“

„Verím. Bohužiaľ dnes sa vidíme naposledy, sťahujem sa preč. Dom už som predal pred pár dňami.“

„A a , čo ten, čo a ja..“ začal sa zajakávať chlapec z novonadobudnutej informácie.

„Pokoj, daj si trochu vody. Je tu niečo čo by som ti chcel ukázať,“ starec vstal a presunul sa aj s pracantom do domu. Nemal veľa času nazvyš, chcel ešte kým bude svetlo pár vecí stihnúť.. jeho posledné slnečné lúče.

„Na rozlúčku ti chcem dať tento sympatický meč, vieš zachádzať s mečom?“

„Nie neviem, viem strieľať,“ bol to pragmatik.

„O to lepšie, aspoň vieš čo môžeš zlepšovať. Kedysi to bol vojenský meč, dokonale vyvážený, myslím, že ho využiješ. A čo ty?“

„No áno, ja, ja mám rád nože, meč som nikdy ani nevidel a nedržal. Vojenský… to znamená, že bol použitý aj v TEJ vojne?“

Starec sa nad tou otázkou pousmial, bol použitý v každej vojne sveta. Vždy na strane víťazov.

Chlapec si dlho ešte prezeral meč a ďakoval, dokonca urobil aj pár nemotorných útokov do prázdna. Dlho sa so starcom nelúčil, asi chcel skúsiť čepeľ niekde na najbližšom kuse dreva a strážca sa mu ani nedivil. On bol kedysi rovnaký.

Presunul sa na prešívané kreslo v svojej spálni, všetko mal pripravené. Posledný krát sa nadýchol, zavrel oči a sústredil sa. Obraz pred jeho očami sa zmenil. Letel teraz vysoko nad mestom a očami malého vtáka, asi drozda, pozoroval okolie a prvýkrát v živote mohol a vedel let aj ovládať, nebol len pasívny pozorovateľ. Sledoval ľudí pod sebou, videl fungujúce mesto, ktoré vstalo z popola. Bol spokojný. Jeho posledný sen sa splnil, dokončil tretí kružnicový prelet a zanechal drozda nech si ďalej sám riadi svoj osud, jemu stačili aj tieto obyčajné sekundy. Potom umrel a už necítil nič.

--

Tretí deň, rovnako aj štvrtý gróf so mnou neprehodil jediné slovo. Dýku vymenil za železný hák s diamantovým hrotom a konal svoje dielo skazy. Trhal mi mäso, štiepil kosti a presúval vnútornosti. Razika mala tieto dni ďaleko viac roboty než prvé dva dni, párkrát ma od tej vytúženej smrti zastavila len grófova príčetnosť a Razikina prítomnosť. V návale najväčšej zlosti mi vypichol oko a odrezal nos. Nos Razika zvládla, oko nie. Nerozumel som tomu, hra mučenie s dýkou bola oproti tomu len detská hra a za celý čas môj mučiteľ len supel nadával, ale mne nepovedal ani slovo.

To sa zmenilo až siedmy deň, keď už som ledva vedel ako sa volám. Dokonca som mal pocit, že aj Razika pri mne zostarla z toľkej roboty, tá sa však so mnou sama nerozprávala a ja som nemal síl na jedinú otázku.

„Tak Imro, je to týždeň čo tu hniješ na stole, teraz mi povieš všetko!“ aha, tak predsa len niečo toho grófa zaujímalo.

„ Kde si prišiel k Stope?! Ako to, že nesieš v sebe Stopu?“ gróf zasa začínal zúriť a to ma netešilo ani v najmenšom.

„Ja fakt neviem čo chcete počuť.“

„Ako to, že tvoje telo aj bez Raziky tak dokonalo regeneruje? Na človeka? Kde si vzal rýchlosť, že dokážeš zabiť upíra? A čo artefakty? Chcem vedieť všetko inak ťa začnem mučiť seriózne,“ po jeho poslednej vete sa mi sama od seba roztriasla brada.

„Neviem o ničom. Kedysi mi Nahid dal nejakú substanciu, ale tá už dávno..“

„Blbosti!,“ už skoro horel v červenej farbe, „viem presne čo ti dal Nahid, po tom v tvojom tele niet už ani stopy. Kde ťa tak vylepšili? Môj stopár našiel v tvojej mysli odtlačok, Stopu, ktorú zanechá len artefakt! Kde je uložený a kedy si sa s ním stretol?“

„Zavolajte stopára možno jemu uveríte keď vyčíta, že hovorím pravdu.. inak vám toho moc nepoviem asi.“

„Žiadny človek upíra sám nezabije. A Stopa v tvojej hlave svieti ako keby si artefakty sto rokov vyrábal…,“ už bol pokojnejší, to ma vystrašilo najviac, „dáme sa teda znovu do roboty.“

Ďalšie tri dni mi splynuli v jediný výkrik bolesti. Gróf zakázal Razike ma ošetrovať, mala ma len držať pri živote a na výsluch ju posielal preč. Stále tie isté otázky na, ktoré som nevedel a nemohol odpovedať. Prišiel som o uši, nos, hornú peru a ďalšie na programe mali byť bradavky. Bol to majster svojho remesla musel som aj keď nerád uznať, bohvie koľko ľudí ležalo pod hákom predo mnou. Niekedy pri výsluchu asistoval aj stopár, ale mal seriózne problémy udržať obsah žalúdku v svojom tele a tak asistoval len na najnutnejšie okamžiky ak som to správne pochopil. Nezistili nič, nemali čo.

„To je márne, zajtra pokračujeme. Žije, Razika nech sem dnes ani nejde,“ rozkázal stráži pred dverami.

Pripútaný stále na tej istej kamennej doske s telom rozpáraným od vrchu až dole som v silnej zimnici upadol do spánku, možno skôr bezvedomia. Tam to nebolo o nič príjemnejšie, zasa ten pavúk. Tento krát ma chytil hneď na začiatku, chĺpky na jeho tele som cítil všade. A teraz mal aj kamarátov, vždy keď sa mu podarilo na chvíľu utiecť tak ma chytili a toto sa opakovalo stále dokola. Bol som vystrašený, telo nevedelo rozlíšiť realitu od nočnej mory. Postupne však sen ustupoval do úzadia, párkrát som dokonca pavúka v sne aj zabil a bol pokoj na nejaký čas, začínal som mať pocit, že sa znovu stávam pánom svojich snov. Nepredpokladal som, že je také jednoduché oklamať zmes, ktorú do mňa Razika natlačila, ale nevadilo mi to. Posledných pár minút, možno hodín, v čase som sa rýchlo stratil, som si slušne oddýchol nočné mory síce nezmizli, ale bežali len ako film v ktorom som nehral hlavnú rolu. Už aj moja myseľ si plne uvedomovala, že je sama pánom svojho osudu a každú predstavu môže ovplyvniť, aspoň teraz. Sedel som na obrovskej skale po ktorej stekala horúca láva, ale pálenie som necítil žiadne, boli to len moje sny. Pomalým krokom sa k mojej skale začal približovať muž, vychudnutý, zhrbený v dlhom ozdobnom plášti z ktorého mu vytŕčali holé rebrá. Nech som sa akokoľvek snažil, chcel som, aby letel, urobil kotrmelec, nevedel som ho ovládať. Cítil som, že on nie je len mojou predstavou, on bol niečo iné, cudzie. Až keď prišiel na dosah ruky, jeho obrysy dostali konkrétnu podobu, bol to grófov stopár.

„Čo robíš v mojom sne?“ opáčil som sa ne neho.

„Toto sú čo za čary, ako som sa dostal do toho pekla? Čítal som si tvoje myšlienky ako vždy keď si zaspal… toto nie je možné!“

„Pozri sa čo viem,“ ruky som zdvihol pred seba a priamo pred nami som zhmotnil obrovského hada zloženého z plameňov. A ako inak, hodil som ho stopárovi okolo krku. Ten sa chvíľu metal po zemi, kričal, dokonca ma prosil a sľuboval všetko možné aj nemožné. Obyčajnou myšlienkou som hada odstránil a stopára oslobodil.

„Neboj sa upír sú to len moje sny a ty si tu so mnou.“

„Toto nie sú len sny! Neviem odtiaľto odísť a vzdialene cítim, že moje telo trpí na reakcie mysle, ale nemôžem s tým nič urobiť. Je to mágia! Dobre som vedel, že máš v hlave Stopu!“ šialene začal kričať, musel som ho myšlienkou posunúť ďalej odo mňa aby som neohluchol.

„Nedáš s tým pokoj ani v mojom sne? Ja po týždni mučenia nemám predstavu o čom rozprávate. Ale keď my k tomu niečo povieš, možno ťa nechám odísť, cítim tvoj strach,“ klamal som a obchodoval zároveň.

„Prisaháš?“ v jeho hlase, aj keď to bol len sen, som cítil nekonečnú nádej.

„Áno,“ pritakal som.

„Stopa je niečo ako dedičstvo. Určitú Stopu v sebe majú staré rasy ako odkaz predkov, ľudia, ktorí vyrábali, spravovali, alebo dlho používali artefakty poprípade najstaršiu mágiu aká už niekoľko sto rokov ani neexistuje. Ja som upír, viem čítať myšlienky a viem nájsť Stopu hocikde, aj na diaľku.“

To znelo zaujímavo.

„Kde som k Stope prišiel ja zistiť vieš?“ spýtal som sa na to čo ma zaujímalo najviac.

„Nie. Buď si potomok, priamy potomok, jedného z najsilnejších mágov, alebo pokračovateľ nejakej starej rasy. Stopa je tak silná, že si rovnako mohol vyrobiť artefakt, alebo ho nejako zlúčiť so svojim telom, ja si to neviem vysvetliť inak, hlavne keď o tom nič nevieš.“

„Nemám ani tušenie. Starými rasami myslíš čo? Čo znamená byť jedným z nich?“ už som sa v jeho rečiach trochu strácal, polovica slov mi nedávala zmysel.

„Nie nie, ty nemôžeš byť jeden z nich. Robili ti krvné testy, regeneračné schopnosti sú síce zaujímavé, ale to v minulosti zvládla aj technika, určite však nemôžeš byť potomok starej rasy!!!“

Preventívne som znovu vytvoril ohnivého hada a premiestnil ho do stopárovej blízkosti, to aby neskúšal vymýšľať bájky.

„Staré rasy sú rasy, ktoré na tomto svete existovali zarovno s vami, s homo sapiens. Rasa z vašich dejepisných knižiek známa ako neandrtálci, upíry a ďalšie. Väčšina z nich vymrela úplne, neandrtálci si držia stále svoj sever a skoro nič ich nezaujíma, no a potom my upíry. Paradoxne ľudia dokázali utlačiť aj tie najsilnejšie rasy, je o vo vašej náture, my sme sa to naučili až od vás.“

„Nie som z tvojich rečí moc múdrejší stopár, lebo stále neviem čo s tým mám ja. Ale aspoň viem čo sa mám zajtra spýtať grófa, ďakujem ti,“ na tvári som vykúzlil úsmev, stopár začal dúfať v slobodu. Keď však patríte k niekomu, kto vás pripraví o ruky, rozseká vám telo na kúsky a skoro vás oberie o zdraví rozum, je veľmi naivné veriť v spravodlivosť. Miesto toho som privolal môjho známeho pavúka aj s rodinkou, teraz bol však desaťkrát väčší. A stopár bol len ich. Mali všetok čas na svete, aby sa s ním hrali stále dokola. A začínal som mať pocit, že keď sa zobudím zo sna ja a všetky tieto vidiny skončia, pre stopára všetko znovu len začne. Dokonca života bude uväznený v mojom sne, snívať moju nočnú moru.

Môj plán bol nezobudiť sa, spať a relaxovať vo svojom svete, keďže som tu mal aj ruky a absolútnu moc, mohol som tu byť na vždy. Lepšie ako kamenná doska a obrátený kríž.

Môj svet, ktorému som vládol sa však začal otriasať a z diaľky do neho začali doliehať hlasy. Ženské hlasy.

„Stávaj do riti, stávaj!“ niekto so mnou triasol a ziapal na mňa. Bola to Razika, kútikom oka som si všimol, že stráž z pred mojich dverí leží v troch častiach rozmiestnená pri dverách.

„Čo sa deje? Čo chceš?“ aj keď som nechápal situáciu, to že ma odviazala som pochopil rýchlo.

„Preboha ty vyzeráš,“ zhodnotila môj zovňajšok. Aj keď som bol prekvapený čo moje telo zvládlo vyliečiť samo, lebo také výkony už nepodávalo roky, stále som vyzeral ako tovar od mäsiara.

„Toto musím trochu spraviť, inak sa ani nepohneš,“ a začala si rýchlo rozkladať nejaké nádobky a vrecúška okolo môjho tela. Chvíľu mazala, občas sypala a zo trikrát som niečo musel prehltnúť. Po pol hodine som vyzeral možno ešte horšie, ale Razika ubezpečila sama seba, že na nohách sa udržať zvládnem.

„A teraz rýchlo poď už a nezdržuj,“ začala ma naháňať a ja som si až teraz všimol vrece, ktoré so sebou vláči. S jej pomocou som odkríval do chodby a už mi nestačili sily.

„Kam ideme, snáď len neutekám,“ zaujímal som sa.

„Tu sa ma chyť, bože ešte ťa budem nosiť nakoniec,“ zastonala, „čo? Či neutekáš? Ty naozaj nič nevieš, to je zlaté.“

Tak som bez toho, aby mi niečo bolo vysvetlené cupkal po chodbách hradu v spoločnosti sympatickej čiernovlásky, ktorá mi z nejakého dôvodu pomáhala. Možno si ma odnášala niekam na pokusy.

„Vedia o nás, čakala som ich trochu neskôr,“ odpovedala mi na nevyslovenú otázku, to keď pri prechádzaní z jedného krídla do druhého sa pred nás postavila dvojica vojakov.

Razike vyletel z ruky jemný prášok, ktorý chvíľu popieral gravitáciu a vznášal sa na jednom mieste nad Razikinou rukou. Tá do prášku vo vzduchu bleskovo nakreslila dva kríže a rukou ich poslala pred seba, jemne ako papierovú loďku na potoku. Kríže však nabrali na rozmeroch a tú stotinu čo prekonávali vzdialenosť medzi nami a vojakmi horeli jasne červeným ohňom. Oba kríže presne zasiahli vojakov a tí bez jediného odporu padli mŕtvy k zemi.

„To bolo pôsobivé,“ skonštatoval som.

„Lacný trik. Funguje na upírov a aj to nie všetkých. Ponáhľaj sa kým neprídu ďalší.“

Prešli sme celé poschodie v druhom krídle a až na samom konci si to Razika zamierila dolu kruhovým schodiskom, ktoré pôsobilo nebezpečne aj na človeka s dvoma rukami. Trvalo to o niečo dlhšie než som sa s jej pomocou premiestnil dole, to už sme však čelili ďalšej skupinke vojakov. Razika čelila, ja som sa bezruko pozeral jedným okom.

Opakovala sa však scenéria, ktorú som už videl, prášok, kríž a jemné nasmerovanie symbolu smerom k protivníkovi. A znovu a znovu. Aj výsledok bol rovnaký. Dobojované bolo za tri sekundy.

„Ty si nejaký druh mága?“ zaujímalo ma.

„Nie, alchymistka.“

To mi nič nehovorilo.

„Nevyzvedaj teraz, nemáme čas Imro, POZOR,“ na jej výkrik som sa intuitívne hodil o zem a vyhol sa tak dvojici nebezpečne vyzerajúcich šípov, ktoré by ma inak pripichli k stene.

Razika vyslala pred seba jeden a hneď na to druhý kríž, trojica upírov to však nejakým spôsobom odklonila, alebo sa tomu ubránila, pretože stáli a dívali sa na nás.

„Naspäť Imro, doprava, pobež,“ zahájila únikový plán.

Vošli sme do najbližších dverí a začali sme utekať, veľmi som dúfal, že sa nepotknem. Razika si niečo hromžila popod nos, odhadol som to, že jej došla munícia. To už bola trojica upírov v tesnom závese za nami.

„Tak skúsme niečo iné,“ ešte v behu sa rozpažila a v jednom momente zastavila a prudko sa otočila. Celý čas som klusal vedľa nej, takže za tu chvíľu čo mi zmizla zo zorného pola ma stihla veľmi príjemne šokovať. Vrece, ktoré so sebou ťahala ležalo na zemi a v rukách držala dve tenké šable dvojičky s prenikavo bielymi čepeľami. Upírsky prenasledovatelia tak rýchlo zastaviť a zareagovať nestihli, dvaja rýchlejší prišli o hlavu okamžite a tretiemu Razika po pár cvičných výpadoch a blokoch rozťala hrdlo a pri poslednej otočke rozpárala brucho. Žil, ale bežať za nami už určite nebude. Zvyšok pobiehania po hrade bol celkom pokojný, moja spoločníčka drmolila stále nejaké modlitby, alebo ma držala okolo pása. Zlaté dievča.

„Už sme skoro tam,“ oznámila mi počas opierania o stenu ako naberala dych, obdivoval som jej orientačné schopnosti, tento hrad bol bludisko.

„A kde teda?“ spýtal som sa aspoň, aby som vedel či sa mám tešiť.

„Krásna nevedomosť. Nočné mory si zvládol? Vycítila som keď som šla po teba do väzenia, že stopár ma seriózne problémy ak už neumrel vyčerpaním.“

„Tvoja robota? Hej z nočných môr sa stalo niečo čo len ťažko vysvetlím.“

„Nemusíš, ja som tú drogu vymyslela. Síce z teba po nejakom čase vyprchá, ale je to výborná obrana a zároveň útok proti telepatom. Dúfala som, že to časom oceníš.“

„A kam teda ideme?“ začal som naliehať ako sme sa znovu dali do pohybu.

„Stopu v tebe zanechal artefakt. Cítila som to od začiatku, poviem ti detaily na mieste. Teraz ho ideme uviesť do chodu.“

Jednooký, bezruký na pokraji vyčerpania som chcel po pár minútach niečo povedať, ale rozmyslel som si to v tom momente ako Razika povedala „sme tu!“ a zavrela za nami dvere.

Únavou som sa zvalil na zem, bol som na hranici smrteľného vyčerpania. Boli sme v menšej miestnosti plnej rôznych dební, skríň a starodávnych zbraní. Pôsobilo to na mňa ako stará zbrojnica, alebo dlho nepoužívane skladisko. To som usúdil podľa vrstvy prachu na zemi.

„Tu si počkáme kým nás nájdu? Ja už nezvládnem prejsť ani meter,“ zhodnotil som svoju situáciu, ale Razika len obzerala stále veci v miestnosti, ako by tu bola prvýkrát a aj to na exkurzii. Potom obrátila svoju pozornosť na moje nevládne telo.

„Som podľa všetkého posledná z cechu alchymistov na svete, a teraz si sa tu objavil ty,“ prehovorila , „Stopu, ktorú v tebe gróf našiel, spôsobilo toto,“ začala bojovať s uzlom na vreci, ktoré so sebou ťahala celý čas a niečo predo mňa vysypala. To NIEČO boli moje uschnuté ruky, v jednej kŕčovo zovretý Zubáč.

„Čo do pekla…“

„Neboj sa. Meč, nech si k nemu prišiel akokoľvek, si ta evidentne obľúbil a predával ti celý čas kúsky svojej sily. Bohužiaľ aj on mal svoje hranice, dlho bol odlúčený od svojich priateľov,“ Razika pritiahla z jedného kúta staré zaprášené masívne brnenie.

„Teslov Meteorit, ktorý si celý život hľadal, si nosil stále pri sebe. Aspoň jeho čas. Aj keď nie je taký všemocný ako si mohol počuť, teraz nám určite pomôže.“

„A ty mi pomáhaš prečo?“ na to, že predo mnou ležali moje ruky som bol celkom pokojný, za to mohlo vyčerpanie.

„Ako som povedala, patrím k alchymistom. Po veľkej vojne v minulosti som sa utiahla do ústrania, aby som prežila a keď som zistila čo gróf vlastní, ponúkla som mu svoje služby, aby som mala artefakt stále na očiach. On našťastie nevedel aký poklad sa v tomto starom brnení skrýva…“ z chodby za dverami sa začal ozývať krik a rozkazy. Razika ma chytila okolo pása a presunula ma až k brneniu, do ktorého ma začala nemotorne súkať, ja som jej to vôbec neuľahčoval.

„Neviem čo si od toho sľubuješ, ale bez rúk sa ani…“

„TU SÚ!!!“ dvere sa rozleteli na prach a do miestnosti vbehlo tucet vojakov, za nimi Nahid a sám gróf Varády.

„Oboch zabite,“ zaznel rozkaz. Razika uskočila stranou, prikopla meč ku mne a sama vyrazila s dvojicou bielych šablí vpred. Dúfal som, že nepočítala s mojou pomocou, nemotorné brnenie ma ťažilo a ani ten meč som nemal ako zodvihnúť. A tak mi nezostávalo nič iné len sledovať smrť v priamom prenose, mne nevenovali zatiaľ žiadnu pozornosť.

Myslel som, že to bude rýchle ale opak bol pravdou. Nahid s grófom do boja nezasahovali a čiernovlasá tanečníčka smrti naplno zamestnávala všetkých nepriateľov. Po pár sekundách začali prví padať k zemi mŕtvi, alebo neschopní boja.

Gróf sa unudene otočil k Nahidovi.

„Ukonči to, títo sú neschopní,“ oznámil svojmu zabijákovi.

Razika zvládala vojakov veľmi obstojne a aj keď bolo otázkou času kedy podľahne, nebolo by to zadarmo. Nahid to však vyriešil rýchlo.

Skúsila výpad s dvojsekom z vrchu a následnú otočku a prekvapivo útok z boku, Nahid ju, ale prečítal dokonalo a tak bez zjavnej námahy útoky len nechal skĺznuť na hrane svojej čepele a priamo zaútočil s čo najväčšou razanciou. Prvú dvojicu sekov čiernovláska vyblokovala, následný predstieraný výpad však už nie. Nahid je odťal pravé zápästie a rozsekol stehno, keď takto bezmocná klesla na kolená, tak jej plynulým švihom sťal hlavu. Celý ich súboj trval asi päť sekúnd.

Do môjho tela, do mojej mysle začala vstupovať nekonečná zlosť. Zaplnila v stotine každú jednu moju bunku. Jediný človek čo mi pomáhal a bránil ma, je teraz mŕtvy. A ja neschopný akejkoľvek pomoci som sa na to musel pozerať.

Nahid keby som ťa len mohol roztrhať na kusy, Zubáčom by som ťa roztrhol ako handru, pekne od rozkroku by som ťa rozpáral až po krk, moje predstavy boli tak živé. Nahnevaný na celý svet som pevnejšie zovrel rukoväť Zubáča a …. Preboha to som ako urobil?

Brnenie začalo jemnou, skoro neviditeľnou žltkastou farbou svietiť, znovu som mal ruky aj oko a cítil som ako Zubáč šepká moje meno. Chýbal som mu. Nikdy v živote som sa necítil tak silný, tak božsky neporaziteľný. Teraz niečo uvidíte upírkovia. Nežne som pobozkal Zubáčovu čepeľ, v druhej ruke zdvihol štíť a vyrazil som naproti nepriateľom.

Prvý mi do cesty prišli radoví vojaci grófovej armády, tí ma pri behu ani nespomalili. Zubáčom a štítom ktorý som používal ako plácačku som bežal k Nahidovi, ten sa zatiaľ premiestnil na druhú stranu miestnosti. Po mojich nepriateľoch zostávala len krvavá stopa a kašovitá tmavočervená zmes z orgánov a rozdrvených kostí.

„Zomrieš Nahid!!“

Úsmev na jeho tvári mi prezradil, že on má iný plán. Brnenie a Zubáč mi dávali obrovské množstvo energie. Nahid bol možno najlepší šermiar, no proti mne nevydržal ani tri priame údery. Dvojicu mojich útokov vykryť zvládol, tlakový kopanec na hrudný kôš a následnú facku štítom však už nie. Pritlačil som sa k nemu telo na telo a jedinou intenzívnou myšlienkou mu vykrútil obe ramená z kĺbov. Nahodil som šialený úsmev, priložil Zubáčovu čepeľ na jeho rozkrok a splnil čo som sľúbil. Ešte žil keď mu vytiekla z tela väčšina vnútorností. Z jeho tváre som čítal čisté zdesenie.

„Bravo, bravo. Tak predsa len som sa v tebe nemýlil. Zlikvidoval si mi však najlepších mužov to bude problém,“ prehovoril gróf bez jedinej emócie akoby sa nič nedialo.

Vykročil som smerom k nemu a na pol ceste zastavil. Zubáč zvesený v jednej a štít v druhej ruke, pripravený kedykoľvek vyraziť.

„Zomriete aj vy, ste si toho vedomý? Ste možno najsilnejší upír, ale v boji som vás párkrát videl a na mňa to stačiť nebude. Nie teraz.“

„Áno, za posledné roky som však aj ja prešiel určitými… zmenami. Ponúkam ti partnerstvo,“ necítil som jeho strach, ale vedel som, že sa bojí.

„Myslím, že keď svet príde o upírov, nebude to veľká strata,“ zazubil som sa a vyrazil proti grófovi.

Stalo sa však niekoľko vecí súčasne.

Tam, kde ešte v tej istej stotine ako som sa rozbehol stál gróf, nebolo chvíľu nič, aby sa vo finále predo mnou zjavila trojmetrová, obsidiánovo čierna jašterica. Toto zaradenie som musel okamžite prehodnotiť, gróf v svojej novej podobe mal čierne kostnaté krídla, hadí jazyk a šupinami pokryté celé telo. Pôsobil majestátne, ja som však nespomalil a stále k nemu bežal.

Červený záblesk zdanlivo odnikiaľ, aby sa ma vzápätí pokúsila uvariť obrovská ohnivá guľa. Kryl som sa štítom, ohnivému peklu som sa síce ubránil bez problémov, nie však následnej kinetickej energie, ktorá ma odmrštila na druhý koniec miestnosti, kde ma zastavila až stena.

„Tak čo vravíš na túto moju novú podobu? Rozdrvil som všetkých polobohov, ty mi nebudeš súper. Je to tvoje rozhodnutie,“ ďalšia dvojica ohnivých klbiek opustila grófovu tlamu a zamierili si to ku mne. Vyskočil som na nohy a znovu nastavil štít, prvú som krásne absorboval, druhú som dostal priamo na telo a znovu som letel.

„Hmm, vydržíš dosť,“ skonštatoval gróf keď som znovu stál na nohách a trochu sa zo mňa dymilo. Snáď nečakal, že ma týmto zastaví.

Cítil som ako zbroj do mňa vlieva silu, akoby sa prispôsobovala protivníkovi, Zubáčova čepeľ doslova žiarila túžbou po krvi. Zasa som bol o krok bližšie k dokonalej harmónii s brnením, už mi dovolilo čítať v grófových pocitoch, vedel som, že obyčajnou myšlienkou by som jeho staré ja rozdrvil na kašu, s touto jaštericou to bude horšie, uvedomoval som si jeho ohromnú silu. Znovu som vyrazil, tento krát som sa ohnivým guliam vyhýbal miesto toho, aby som ich vykrýval štítom.

Pre ľudské oko obrovskou rýchlosťou sa ma pokúsila chytiť štvorica čiernych rúk, salto do strany a bol som z ich dosahu skoro okamžite. Z výskoku som šiel priamo po grófovej hlave, útok štítom a priamy sek Zubáčom pri dopade z vrchu, bohužiaľ bez efektu. To mi už ruku so štítom zovrela dvojica rúk a začali ju pučiť ako obrovský kamenný lys. Ani som to necítil.

Z celej sily som zaútočil Zubáčom a pokúsil sa ich odseknúť, Zubáč však len skĺzol po povrchu, ako keby som sa snažil vatovou tyčinkou štiepiť drevo. Natlačil som sa na obrovské pancierové telo a priamo zospodu dvakrát kolmo sekol štítom hore kde som tušil hlavu. Tupo to zadunelo, to ako sa štít stretol s čeľusťou, ale inak nič. A to som odhadoval, že takým útokom by som prerazil pancierové dvere.

Chvíľku nepozornosti a čeľuste ma zovreli z vrchu s plánom rozdrviť moju hlavu aj s polkou tela. Cítil som vzdialený tlak, akoby sa to ani nedialo mne, vedel som že mi to nemôže ublížiť. Pochopila to asi aj jašterica a z bezprostrednej blízkosti vypálila po mne ohnivú salvu.

Znovu som letel, tento krát ma nezastavila ani stena a pristál som až v susednej jedálni.

„Podcenil som ťa človek, ale nakoniec zomrieš,“ zadunelo mi v hlave, mal som za to, že jašterica nerozpráva, ale tak nejako mi posiela slová priamo do hlavy.

„To určite ty šašo,“ zamrmlal som si medzi zuby a znovu skočil na nohy. Prišla zmena, zbroj sa znovu prispôsobila skúsenostiam z posledných sekúnd. Štít zmohutnel, ramenné chrániče a prilba vytvorili jednoliaty kus masívnej oceli, ruky mi pokryla jemná kovová inovatka, na oko ako hodváb. Zubáč bez viditeľnej zmeny, ale rozumel som ako ku mne prehovára, jeho jediným cieľom bolo sťať hlavu tej čiernej jašterici. Čepeľ sa zableskla a meč vyslal do môjho tela ďalšiu vlnu nekonečnej energie načerpanej z milióna porazených nepriateľov.

Odrazil som sa od zadnej nohy a rovno preletel celú vzdialenosť na dva metre k protivníkovi. Z jeho tlamy vyletela trojica ohnivých chumáčov nasledované jeho krvilačnými čeľusťami. Úder štítom na hruď jaštericu posunul dozadu, v jej očiach bolo cítiť prekvapenie. Séria útokov na hlavu a ruky, tento krát sa mi už podarilo s novou silou preraziť nepriateľský pancier. Gróf začínal mať strach zo zmeny situácie a pomaly ustupoval pod mojimi údermi. Ladne som sa vyšvihol na jeho chrbát, meč mu zaboril medzi lopatky ako oporný bod a z celej sily som zvrchu začal štítom udierať na hlavu. Tretí úder bol sprevádzaný prerazenou kosťou, piaty poslal jaštericu k zemi neschopnej ďalšieho odporu.

„Budem ti verne slúžiť,“ po jašterici už ani stopy, prehovoril ku mne gróf z jeho rozsekaného, zakrvaveného ľudského tela.

„To budeš, ani nevieš akú máš pravdu,“ vystrúhal som zlovestný úškrn a ostrou spodnou hranou štítu ukončil jeho život. Brnenie a následne ja okamžite začala vstrebávať jeho energiu, vedel som, že som neporaziteľný. S týmto vedomím som pomaly vyrazil z hradu preč, naproti novým možnostiam.

Niekoľko dní a nocí som sedel nad troskami spáleného hradu a premýšľal. Nebol som hladný, smädný jediná moja túžba bolo dobývať, byť najlepší. Už len ťažko som rozlišoval, ktoré myšlienky sú moje a ktoré nie, ale nevadilo mi to. Svet nezmením ja, nezmení ho ani armáda ľudí ako som ja. Má svoju cestu a tú ovplyvniť nemôže skoro nikto. Cítil som skrz brnenie pády kráľov minulosti, videl som jeho očami smrť bytostí ďaleko mocnejších než ja, ukázalo mi smrť jeho predchádzajúcich majiteľov, smrť smrť. Smrť sa spájala s každým na tomto svete, bola jeho neodvratnou súčasťou. Pri týchto myšlienkach som nemal chuť žiť život nesmrteľného na tomto svete bez toho, aby to malo vyšší zmysel, na druhú stranu moje postavenie bolo skoro dokonalé. S trochou trpezlivosti by som vedel vládnuť starému kontinentu, ale potreboval som to? Nie. Smrť bude vždy o krok predo mnou.

„Dobrý deň prajem.“

Vyskočil som v zlomku stotiny, meč pozdĺž tela, pripravený čeliť možnej hrozbe.

„Nepočul som vás prísť, zaujímavé.“

„Samozrejme,“ odpovedal mi neznámy muž v čiernočiernom obleku s čiernočiernou košeľou. Bol krásny, dokonalé symetrický, vypracovaný a bezstarostný. V jeho očiach som videl nekonečnú silu vesmíru a čo bolo najzaujímavejšie, moje brnenie sa ho bálo. Jemné vibrácie strachu, môjho vlastného strachu som cítil po celom tele, aj keď som toho muža nikdy nevidel. Jedno bolo jasné, človekom nebol nikdy.

„Kto ste?“

„No kto myslíš?“

Neodpovedal som aj keď som odpoveď vedel. Bola to Smrť, aby so mnou uzavrela dohodu. Dohodu, ktorú som nemohol odmietnuť.