22.12.2012

Až som konečne dokecal so známymi z práce a vyhrabal sa zo závodu, zistil som, že už je 00:15 am, teda nový deň.

Spať sa mi nechce, takže som si to namieril do najbližšieho baru v okolí. Pijem si pivčo a zisťujem, že veci okolo mňa sa začínajú akosi zamotávať. V bare je kolo 6 ľudí a všetci čumia na TV. Oči z nej nedokážu spustiť ani na sekundu. Som zvedavý čo sa deje, preto idem bližšie ku nim. Nedávalo mi to najskôr zmysel. Na prvý pohľad šlo o blbý predvianočný vtip.

„Sú tu. Vláda to konečne potvrdila. Čakáme na ďalšie informácie...“ nerozumel som ani slovu z toho, čo sa snažil naznačiť reportér z TV v živom vstupe. Mlel dookola to isté a kamera dosť často brala zábery z oblohy. Nik z nás v bare tam nemohol nič vidieť, lebo tam ani nič nebolo.

Spýtal som sa vedľa mňa sediaceho chlapa, čo sa deje. Ten len pokrčil ramenami a hodil do seba pohár whiskey, do dna.

Ženská, ktorá bola s ním len utrúsila: „Už sú tu. Blízko a za chvíľu prídu na zem.“ Nič som nepochopil, nič som sa nedozvedel. Tiež pravdou zostáva, čo čakám za zázraky, že zistím v bare? Bol som v tom, že sa bavia buď o predčasnom návrate Apolla 18, alebo o návrate posádky vesmírnej stanice ISS. Pravda, nebavilo ma to tam moc, tak som hodil do seba na ex svoje pivo a vyparil som sa v tichosti z baru.

Dnes viem, že som blbec. Prečo som si len nezapol po príchode domov telku? Lenže, šiel som z nočnej a v tom momente ma nezaujímalo nič iné, než sa vyvaliť do postele.

Niečo po 7 am

Jediná vec, na ktorú si pamätám, až som vyskočil ešte v rozospatom stave na nohy bolo: ,,BOOOM,,. Ohlušujúca rana ako z dela. Tlaková vlna, ktorá následovala ani nie za sekundu na to, mi vymlátila okno v kuchyni.

Bežím ku oknu, pozerám na ulicu cez to rozflákané okno a pozerám na koniec ulice...

...najskôr to vyzeralo ako obyčajná havária. Myslím si, buchol plyn, alebo havária lietadla. Prach, čo stúpal nahor a slabé sneženie mi bránilo vo výhľade a tak som poháňaný mojou zvedavosťou hodil na seba nejaké handry a rýchlo vybehol na ulicu, smerujúc ku tej havárií.

Nik z tých ľudí, ktorí sa vracali naspäť od toho čoraz viditeľnejšieho pekla predo mnou, mi nepovedal ani slovo. Stádo splašených oviec. Jednoducho klasická panika.

Ako som sa približoval bližšie a bližšie, dochádzalo mi, že to nebude asi len tak nejaký výbuch plynu. Skôr pri pohľade na čoraz viac zdemolované vrchy domov v tesnej zástavbe a spálené okolie to vypadalo na haváriu lietadla. Muselo byť ale fakt veľké. Tipoval som nejaký Boeing 747, prípadne niečo podobné.

Rev sirén z hasičských, policajných a zdravotníckych áut, nárek zranených, zakrvavených ľudí, čím viac som sa približoval, tým to bolo horšie. Z niektorých budov padala na chodníky sutina a kusy iného bordelu.

Konečne som dorazil na miesto, avšak predo mnou je príliš veľa zvedavcov ako ja. Navyše hustý dym z ohňa a hasičské autá vpredu mi kazili výhľad. Takže som nevidel skoro nič.

Lenže to málo, čo mi zostalo pred očami nebolo nič príjemné. Zúriaci plameň, šľahajúci do výšky 15 metrov, stále noví a noví zranení. Videl som toľko striekajúcej krvi. Potoky krvi na zemi, pod nohami, na snehu. Čudujem sa, ako som len mohol dokázať udržať svoj žalúdok v pokoji. Pretože osobne takéto veci výsostne neznášam. Otvorené zlomeniny, krv, ľudia v bezvedomí. To vážne nie je nič pre mňa.

Polícia sa snažila držať zvedavcov nakrátko, na mňa to však neplatilo. Prekĺzol som cez policajné zátarasy s tým, že tam bývam a mám tam niekde rodinu. Klamal som, ja viem, avšak som sa posunul zas o čosi bližšie pravde. Sanitky, zdravotníci, zranení a hasiči.

Za okamih stojím pred tým ,,kráterom,, vydlabaným hlboko do zeme. Naokolo zúril ten najpekelnejší oheň, aký som kedy videl. Muselo niekde urvať plynové potrubie. A nielen jedno. Prach, sneh a voda mi dopadala na celé telo.

Približne po 2 hodinách sa podarilo konečne ako tak dostať ten živel pod kontrolu. Ledva som stál na nohách pri pohľade na tu spúšť, ktorá sa mi objavila za okamih pred očami.

V hlave mám jedinú otázku: „Čo to má byť?“ Tajná vojenská zbraň? Blbosť. Pozerám stále pred seba na teleso, ktoré nikdy nemohlo byť lietadlom, vrtuľníkom, ničím zo zeme.

Meteorit? Neviem, podľa tvaru mi to nepripomínalo žiadny vesmírny šuter. Neuveriteľné, nepochopiteľné, ale doslovne to malo tvar veľkej, približne 20-30 metrovej, ligotavej, striebornej larvy. Žeby mimozemská ,,zásielka,,?

Až tu mi začalo konečne dochádzať, čože sa to deje za posledných pár hodín okolo mňa.

„Sú tu. Blízko zeme a všetky tie ďalšie keci,“ znelo mi v hlave.

Vedľa mňa som nemohol nepočuť dvojicu novinárov, ako sa tam bavili medzi sebou. Vraj sme stratili natrvalo kontakt s Apollom 18 i s vesmírnou stanicou ISS.

Takže po Apolle už aj ISS? Už bolo na čase Daniel veruže. Zobudiť sa zo sna. V tom prefajčenom bare, tam mi to malo zapnúť. Tam to predsa začalo.

A teraz táto ,,debilita,, pred mojím ksichtom. Je to bomba? Mierový pozdrav? Nepriateľský vysielač? Alebo snáď mimozemský transportér, z ktorého každú chvíľu vyskočí E.T. so zbraňou v ruke a našije to do mňa?

V každom prípade som urobil tú najsprávnejšiu vec v mojom blbom živote. Otočil som sa a poďme ho naspäť, behom do bytu.

Cestou som vytiahol z vrecka mobil a chcem volať sestre. Lenže mobil je mimo. Žiadny signál. Sieť padla.

Zatváram za sebou vchodové dvere môjho bytu, pričom zamykám každý možný zámok, čo na nich mám. Navyše pred ne hádžem aj skriňu, pre istotu. Blbosť, ako vo filme, viem. Lenže to všetko, čo sa deje teraz kolo mňa, nie je film ani zasraný seriál. Toto je realita!

1 pm aj nejaké drobné.

Sedím pri TV, s notebookom na kolenách a som už nejakú pol hodinu v šoku!

Zatiaľ sa mi podarilo spojiť iba so sestrou. Zvyšok rodiny je nedostupný. Rovnako aj väčšina známych a kamošov.

Sestra študuje na druhom konci mesta. Zrušili im všetky dnešné prednášky a poslali ich domov. Trčí teraz niekoľko blokov odo mňa, v jednom net kafé. Čumí a sleduje tie veci, jak snáď každý. Zisťujeme konečne PRAVDU.

V bedni vysiela približne ¼ programov, než obvykle. Internet má tiež každú 2-3 stránku mimo. Pravdou je, že nás niekto, alebo niečo napadlo. Nie Severná Kórea, Irán, či ,,čosi,, iné zo zeme. Viem, Je to bláznivé, nemôžem tomu uveriť sám. Ten útok prišiel z vonku.

Až tento denník bude niekto čítať. Ak ho vôbec niekto dostane do rúk, dajme tomu za 20-30 rokov, chcem aby bolo jasné, aby ste vedeli jednu vec. Ten útok prišiel od inej formy života. Dodnes neviem, ako vyzerajú, čo chcú. Viem len čoho sú tieto bytosti, či čo vlastne sú zač, schopné.

2:20 pm+/-

Neviem, čo mám robiť ďalej. Doma mám zásoby na slabých 5-6 dní. Potom neviem. Musím ísť von, niečo zohnať.

V TV sú varovania, nech sa ľudia vyhýbajú panike a dodržujú poriadok. Z vysielania v telke, či z netu je jasné, že začína pravá masová hystéria.

Novinkou je pre mňa hlavne ten počet, vyše 5000 podobných strieborných predmetov, ako ráno spadol aj tu pri mne. Naháňa mi to hrôzu. To nie je však všetko! Na zem padajú ďalšie a ďalšie.

Musím konať rýchlo. Plán je jasný. Oblečiem sa, zoženiem jedlo a iné zásoby. Avšak len čo som vytiahol päty z hlavných vchodových dverí mojej bytovky...

...skoro ma zrazil tank! Pozerám pred seba, čumím jak na zjavenie. Národná garda je tu, konečne. Valí sa smerom ku tomu sivému šmejdu z vesmíru. Narátal som približne +/- 4 tanky, zo 6 Hummerov, 7-8 vojenských nákladiakov, natrepaných vojakmi v plnej výzbroji. Všimol som si aj nejaké špeciálne vozidla, tieto som v živote nevidel. Mohlo ich byt tak zo 5.

Hlas z jedného z vojenských Hummrov hlásil: „Toto nie je cvičenie. Okamžite sa vráťte do svojich domovov a čakajte na pokyny.“

Musel som sa vrátiť, či som chcel, alebo nie. Na schodisku som narazil na môjho malého suseda Olivera. Má 8 rokov. Otvoril dvere vo chvíli, keď som šiel okolo a pýtal sa ma, či som nevidel jeho otca. Celý sa triasol, neustále pritom plakal. Nemám tušenia, koľko bol už bez neho v byte celkom sám. Musel som ho vziať so sebou, nemohol som ho tam nechať samého. Oliver mi doniesol zo svojej izby hrubú fixu a tak som načarbal pre jeho otca odkaz, ak sa vráti: ,,Oliver je v byte č. 203,,.

Nechcem myslieť na to, čoby sa mu mohlo stať, ak by vyšiel z bytovky von na ulicu.

„Nemáte čaj alebo kolu?“ boli jeho prvé slova v mojom byte. Dal som mu variť čaj a celkom ma pobavil vetou: „Mali by ste si tu upratať, máte tu dosť veľký neporiadok.“ Nenapadlo ma nič lepšie, než sa vyhovoriť na dnešný výbuch z rána. Vietor mi potom rozhádzal sklo a všetky moje veci po celom byte. Dobrá blbosť ja viem, ale aspoň sme za zasmiali. Na dlhý čas to však bol jediný smiech.

Na nete a v TV neustále tie samé kraviny. Zábery na staré známe vesmírne sivé larvy, pohádzané po celom svete. NY, Washington, Detroit, Miami, Dallas, Los Angeles, či Tokio, Šanghaj, Soul, Sydney, Rio, Buenos Aires, Londýn, Paríž, Berlín, Bratislava, Moskva... Boli všade.

Prial by som si, keby to bola iba sranda. Blbý a stupídny vtip. Ibaže nie, ani žart, ani sen sa nekonal.

6:10 pm

Začínam písať denník.

Píšem si po nete s kamošmi a známymi. Každý z nás je v koncoch. Armáda izolovala civilistov od vonkajšieho sveta. Väčšina miest a hlavných ciest je pod vojenskou kontrolou. Horúca správa z ministerstva obrany, prezident práve schválil zákaz vychádzania. Platiť začína od 7:00 pm.

Spravil som niečo v mikrovlnke pre mňa a olivera.

6:30 pm!

Presne táto hodina sa vryje do pamäte asi každému obyvateľovi planéty zem. Teda záleží aj na časových posunoch na rôznych miestach, ale to je teraz jedno.

„Niečo sa deje s tými mimozemskými krabicami,“ ako nazval sivé larvy Oliver. Naozaj. Ďalší veľký šok dňa je pred nami.

Pozerám na obrazovku a žeriem každé moderátorové slovo zo živého vstupu: „Plyn! Žltý plyn. Z mimozemských objektov začal unikať dožlta zafarbený plyn.“

Ten pohľad na zábery z kamery boli hrôzostrašné! Vojaci, polícia, hasiči, novinári... Všetci, krotí tam boli sa začali dusiť a jeden po druhom padali na zem. Sú mŕtvy? Nedá sa na to pozerať. Žlté svinstvo sa šíri z tých vecí tak rýchlo. Za okamih nič nevidím. V TV prepínajú z kamery na kameru. Neustále na tú vzdialenejšiu a ešte viac vzdialenú. Ta rýchlosť pohybu plynu je tak ohromná.

Oliver má strach, vidím, ako sa trasie. Prikázal som mu zakryť si oči. Mám taký zvláštny pocit. Tá mimozemská larva z rána. Mám otvoriť okno a pozrieť sa von na ulicu? Je plyn už niekde za rohom?

„Už je tu!“ zreval na mňa Oliver spoza roztvorených dlaní pred tvárou.

Konečne som oblepil každú mini škáru v oknách. Hlavne som oblepil ako blázon skrz-naskrz igelit, čo som dal ráno namiesto toho rozbitého skla v kuchyni. Našťastie sa dnu nestihol dostať ani kúsok z toho debilného hnusu.

Neviem, čo je tá žltá sračka zač. Nemusím byť však génius, aby mi došlo, že sa jedná o nejaký druh nervového jedu.

Za ten čas, odkedy je u mňa Oliver musím povedať, že na 8 ročné decko sa drží zatiaľ statočne. Netuším, či mu vôbec dochádza, čo sa deje kolo neho.

Pohľad z okien je hrôzostrašný. Viditeľnosť je skoro nulová. Cez mraky plynu a padajúci sneh vidím maximálne na 3 metre.

V TV sledujem neustále záznamy z celého sveta. Stačilo mi vidieť niektoré z vecí a mal som dosť. Všetci tí vojaci a ľudia, ktorí tam zostali na uliciach sa dusili, odpadávali, či sa zvíjali na zemi od bolesti. V každom meste sa deje to samé.

Dokonca som si všimol niekoľko vojakov Národnej gardy s plynovými maskami, ktorí padali na zem rovnako, ako tí bez nich. Dostalo sa to teda aj cez masky. Čo to je vlastne za svinstvo? Vonku je už tma.

9:00 pm

Zdá sa, že plyn je preč! Okno však neotvorím, nie som blbec. Strach vo mne je silnejší, než zvedavosť.

Oliverov už spí. Dal som mu do džúsu lieky na spanie, aby sa prespal a bol na zajtra fit. Tiež som to spravil kvôli tomu, aby som sa mohol v pokoji pozerať na to svinstvo v TV.

Odhady v bedni sú 25 až 30% zasiahnutých ľudí v Amerike. Celosvetovo to je dosť nejasné. Tí, ktorí zostali, podobne ako ja s Oliverom v domovoch a nie sú zasiahnutí, nech nevychádzajú pre istotu v žiadnom prípade von.

Minister obrany tvrdí, že majú vypracovaný núdzový plán.

Potvrdil ústup žltého plynu, ale neodporúča pohybovať sa v okolí zón s výskytom mimozemských telies.

Skoro ráno vraj Národná garda spolu so všetkými policajnými zložkami pripravuje evakuáciu nezasiahnutých častí miest. Po druhé, to ma však zmrazilo najviac, to že...

...tie časti, ako napríklad moja ulica, budú spadať pod prísny režim kontroly obyvateľstva. Zdravotné prehliadky, izolácia zasiahnutých, čistenie okolia od zvyškov žltého svinstva...

10:43 pm!

Prezident, minister obrany, celé hlavné velenie krajiny bolo asi pred pol hodinou zlikvidované neznámym spôsobom!

Chápem, že pri invázií sa každý nepriateľ zameriava v prvom rade na riadiace špičky, na čele prezident samozrejme a rôzni ministri atď.

Ibaže ten spôsob a výraz v jeho tvári. Generál bol bledý a vystrašený, akoby bol jedným s tých plynom zasiahnutých obetí a každú sekundu sa hodí na zem. Bol viditeľne v koncoch. Videl som to na ňom. Ten strach z jeho očí.

Navyše tá blbosť, vraj neznámym spôsobom. Čo to má akože znamenať? Bola to bomba, či zase nejaký druh plynu?

Nedokážem sa sústrediť, racionálne myslieť. Vonku je tma, hrobové ticho a sneží.

V TV neustále samé debilné keci o porážke ľudstva. Nedá sa to počúvať. Radšej sa idem venoval situácií na nete.

11:28 pm

Nestačím sa čudovať! Podľa vyjadrenia spred ani nie 10 minút sú všetky plynom zasiahnuté časti v prísnej karanténe. Neodporúča sa vychádzať von z domovov, do nezasiahnutých oblastí, pretože sú na viacerých miestach bezpečnostné zátarasy a každého, kto sa ku nim priblíži vojaci bez varovania zastrelia!!

Absurdné. Nechápem, čo sa to zas deje vonku? Nič viac nám neprezradia? Čo vedia a my nie!

11:46 pm

Národná garda strieľa do svojich! Je toho celý net. Zbláznili sa už všetci? Strieľame odteraz aj do vlastných? Sami na seba?