Svetlá sa rozsvietili a na pódium vybehol muž v čiernom obleku. Kráčal s dokonalým hollywoodskym úsmevom a mával rukami na kamery. Mladá tvár sotva tridsiatnika žiarila svetlom a nebol to len odraz reflektorov, ani retuš, ba ani falošný výraz predajcu ojazdených aut. Bola to spokojnosť, radosť z dosiahnutia dlho očakávaných výsledkov, potešenie z úspechu.

Prevzal si mikrofón od atraktívnej moderátorky a šarmantne na ňu žmurkol. Keď opustila pódium, zaujal pozíciu v jeho strede. S neutíchajúcou vytrvalosťou sa uprene pozrel na publikum. Jeho pohľad vravel: ,,Mám to. Ja to mám.“ Sebaistota z neho sršala, ale v zdravej miere. Nevyškieral sa do kamery s pocitom absolútnej nadvlády opovrhujúc celým obecenstvom. Skromný úsmev bol rovnou líniou jeho pier len načrtnutý. Nebyť jasotu v očiach, každý by si pomyslel, že mal dnes práve jeden z tých bežných nudných dní, kedy sa niet prečo vrátiť domov z práce, ale ani v nej ostať.

,,Vážené publikum, prajem pekný večer. Moje meno je Michael Fox a ak vám moja tvár, ani množstvo reklám naokolo ešte nič nevravia, som majiteľom spoločnosti Evenlife. Pre tých, ktorí boli náhodou posledné desaťročie mimo civilizáciu, alebo z akýchkoľvek dôvodov ignorovali svoje okolie a dianie vo svete, naša nemalá spoločnosť sa zaoberala prevažne výrobou a distribúciou zobrazovacích médií. Verím, že sa teraz pýtate, prečo sa okolo nášho nového produktu robí tak veľký zhon. Veď kedy potreboval televízor, či monitor rozsiahlu reklamu, či tlačovú konferenciu?

Odpoveď je jednoduchá. Chcem, aby sa o nás, o tomto, dozvedeli aj tí, ktorí sa vytesnili z bežného kolobehu života. Pretože to, čo vám ponúkam dnes nie je len televízor, ktorý pohlti váš zrak. Tento televízor pohlti vás. Áno tu vás strácam, chápem.“ Ukázal na zívajúceho plešatého chlapa v prvom rade. Znudene kýval hlavou. ,,Čo by nás, v dnešnej ére 3D okuliarov, projekčných sfér a 4D kín, mohlo do sveta za obrazovkou vtiahnuť ešte viac?“ Vyčkal na žiadnu reakciu publika. „Odpoveď je Evenlife. Nový televízor, ktorý vám premietne svet priamo do života. Nie ten všedný, ktorý sa stal otrokom konvencií a ľudských klišé, ten len málokomu vo svojej globálnej podobe vyhovuje. Hovorím o vašom svete, priestore snov a ideálov. Stačí zavrieť oči a všetky vaše predstavy sa stanú skutočnosťou, pretože Evenlife už nie je len o digitálnej zábave, je to o novom vesmíre, o vytúženej realite, ktorej nedosiahnuteľnosť ničí vôľu žiť skutočný život. Ale dosť bolo chodenia okolo horúcej kaše.“

Na ploche s logom spoločnosti Evenlife sa začali zjavovať fotografie najnovšieho produktu. Hladko tvarované lôžko lesklej farby čerešňového dreva sa pomaly otáčalo a odhaľovalo všetky svoje strany, potom ho vystriedalo lôžko z chladne modrého plastu a napokon so šedou oceľovou kostrou.

,,Je krásne však?“ Jeho výraz sa nedal nazvať ničím iným, než hrdosťou. „Ako vidíte dostupné je v mnohých prevedeniach a ak ste ochotný si chvíľu počkať, môže vyzerať ako len chcete. Ale podstata je ukrytá inde a s dizajnom lôžka nemá vôbec nič spoločné.“

Obrázky zmizli a v pozadí sa spustilo video o nejakom výpočtovom stredisku. Zvuk bol stlmený, aby bolo jasne počuť hlas pána Foxa. ,,Pred niekoľkými rokmi vedecký svet oslávil jeden z najväčších svojich triumfov. Po takmer storočí vývoja bol spustený superpočítač Orion, ten najvýkonnejší a paradoxne aj najväčší počítač nám známeho vesmíru. Tí, ktorí pravidelne sledujete pikošky viete, že Orion sa nachádza v našej centrále a že je prístupný pre mnohé výskumné účely celému svetu. Do siete je prihlásených už takmer milión členov, no použitý výkon ešte ani raz nepresiahol päť percent celkovej kapacity. To nám dalo obrovský priestor pre realizáciu drahého projektu, ktorý nesie meno našej spoločnosti. Evenlife je technický zázrak. No hoci som bol jedným z jeho hlavných vývojárov, nemám v pláne prezentovať vám žiadne jeho konštrukčné detaily, ktoré mnohým aj tak nič nepovedia. Pre laikov a vlastne pre nás všetkých je podstatné, čo to robí.“

Muž s mikrofónom sa oddane zahľadel do publika a chvíľu mlčal. Napäté ticho sa odrážalo od tehlových stien konferenčnej sály. ,,Bežné televízory, filmy, hry a iné média nás majú vytrhnúť z dopadajúceho ruchu každodenného života a dovoliť nám prežiť niečo iné, dopriať odpočinok a preniesť do sveta snov. Bohužiaľ...“ Muž nechal priestor šumu, ktorý sa prehnal hľadiskom. „...vieme, že ten svet je natiahnutý len pred naše oči, zatiaľ čo naše telá a zmysly tu ostávajú. Jedinou možnosťou, ako aj ony môžu zažiť niečo iné, je spánok, ale veľakrát preniknú obavy a sklamania aj skrz jeho krehké hranice. Ako máme potom žiť? Ako sa máme vyrovnať so všetkými nástrahami, ktoré život prináša?“

Niekoľko skupiniek v javisku zašumelo diskusiou, zvyšok hladne očakával odpoveď.

„Naša spoločnosť vyvinula systém, ktorý nie je len pre naše oči, ale aj pre našu myseľ, telo a všetky jeho zmysly. Vtiahne vás do sveta, v ktorom sami chcete existovať. Stačí si ľahnúť na lôžko, zatvoriť oči a program vám ukáže, čokoľvek ste chceli vidieť. Efektívne absorbuje vaše predstavy, spracováva ich, upravuje podľa vašich želaní a napokon z nich skladá svet, ktorého prvým aj posledným článkom ste vy. Vy ste jeho režisér, jeho scenárista, jeho hlavná postava a to všetko bez nutnosti vedomej a aktívnej účasti, náš systém to zvláda za vás.

Lôžko sa dokáže starať o všetky potreby vášho tela, vníma váš pulz, vaše biologické i chemické hodnoty. Udržiava ich pod kontrolou v každej situácii. O potreby vašej mysle sa staráte vy a program. Vďaka novej technológii, ktorou disponujeme, dokáže čítať, čo máte uložené v hlave a správne odpovedať na vaše požiadavky.

Povedzme si, že ste už odmala chceli nablýskaný jaguár so zelenou metalízou. Môžete ho mať. Chcete ho hneď? Nie je o čom uvažovať. Váš jaguár je hneď za rohom. Zdá sa vám to príliš jednoduché a máte pocit, že by vás takéto okamžité možnosti čoskoro začali nudiť? Chcete sa k novému autu dostať klasickou cestou pôžičky, či sporenia? Náš program nepozná prekážky. Prijme vašu požiadavku a nechá vás pokojne odkladať si naň peniaze bokom. To náš produkt dokáže. Vďaka neuveriteľnému výkonu Orionu vie nie len perfektne prijímať a vysielať, ale bezchybne pracovať s každým vaším nápadom. Stane sa vašim kolegom, priateľom, dokonca aj bohom, ale hlavne vaším sprievodcom a ochrancom v novom svete, ktorí má s tým skutočným spoločného len toľko, koľko mu dovolíte. Vaše zmysly vďaka zdravotne nezávadnému návrhu lôžka naopak nepocítia žiadny dotyk z okolia. Stanete sa úplne izolovaným od miesta, v ktorom ste žili doteraz.

Samozrejme pre zvýšenú úroveň bezpečnosti má lôžko zabudované voľne nastaviteľné bezpečnostné prvky ako zdravotné monitory a podporu života, snímače pohybov, teploty aj jedovatých látok v ovzduší. A pre prípad, že by ste sa do svojho bytia ponorili až príliš hlboko, je tu dokonca budík, ktorý vás v nastavenom čase príjemne odpojí a ak si zvolíte, ani nedovolí aby ste program mohli v uvedenej dobe vôbec opätovne spustiť. Dobrá vec pre závislých hráčov počítačových hier, ktorí sa od nich nevedia odtrhnúť vlastnou vôľou.“

Sympaticky sa zasmial a s ním aj celé publikum.

„Možno by sme sa im nemali smiať, pretože až zažijete Evenlife, na vlastnej koži, budete môcť sami poznať, aké to je byť závislý. Ale nerobte si hneď o Evenlife zlú predstavu. Faktom je, že závislosť sa v našom svete chápe ako slovo negatívne, ale my k tomu pristupujeme inak. Čo spája všetky závislosti je, že nám v konečnom dôsledku prinášajú dobrý pocit, nech už majú akýkoľvek škodlivý efekt. Náš produkt ale žiadny nemá. Neškodí zdraviu, okoliu, ani prírode. Evenlife vám len dáva a neberie.

Takže aby som zhrnul všetko, čo som povedal, Evenlife je lacný, ergonomický a ekonomický stroj na sny.“ V sále bolo ticho. Nikto nevedel, či už je čas na potlesk, až kým sa Michael Fox neotočil chrbtom a nespravil niekoľko krokov smerom od publika. Potom sa ozvali burácajúce ovácie. Diváci, tam aj za obrazovkami boli bez pochýb uchvátení. Trvalo to necelú minútu, kým bolo v reproduktoroch znovu dobre počuť hlas pána Foxa.

,,Pretože toto nie je len prednáška, ale konferencia, máte právo sa ma opýtať na všetko ohľadom toho, čo som vám ponúkol.“ Rukou mávol do davu.

Nehybnú tichosť narušilo niekoľko pozdvihnutých dlaní. Michael si vybral pána v červenom pulóvri. Sedel takmer v poslednom rade. Hanblivo sa postavil a pokúšal sa zachytiť samosklápacie sedadlo. Vďaka svedomitým zvukárskym prípravám ho bolo počuť aj na celú tu dĺžku. ,,Váš prejav bol ozaj zaujímavý a váš produkt ma naozaj nadchol. Verím, že ostatní majú asi dôležitejšie a detailnejšie zamerané otázky, ale mňa by zaujímalo iba, prečo ste ako meno produktu zvolili názov samotnej firmy. Ďakujem.“ Muž sa neúplne poklonil a opäť si sadol.

Michael Fox odpovedal takmer ihneď a vždy prideľoval pohľad spravodlivo každej strane publika. ,,Dobrá otázka.“ Prstom ukázal na pána v červenom pulóvri. ,,To mi pripomína, že sa musím opraviť. Celý čas som Evenlife označoval za produkt, ale to nie je to pravé slovo. Evenlife je služba a chceme aby sa s ňou naša spoločnosť stotožnila, stala sa ňou. Produkt je niečo hmatateľné, niečo, čo sa musí predať. Ale Evenlife nám ponúka oveľa viac, než dokáže to slovo obsiahnuť a predaj je to posledné, na čom záleží. Ľudia tvoria svet a rozhodujú o ňom, Evenlife je služba, ktorú môžu využiť.“

Znovu sa ozval potlesk. Potom Michael vyzval slečnu, možno pani, v bielej košieľke ukrytej pod priľnavým čiernym kabátikom. Vlasy jej padali k ramenám a končeky sa jej stáčali k hladkej šiji a prirodzene našpúleným perám. Spod okuliarov hádzala pohľad severného mora. ,,Dobrý večer. Dal ste nám naozaj rozprávkovo znejúce informácie, ale všimla som si, že ste pri lôžku nespomenul ako je to s podliatinami, či prípadnou atrofiou svalstva. Nebojíte sa, že sa pri príliš dlhom používaní môžu vyskytnúť vážne zdravotné komplikácie? Ďakujem.“ Slečna si víťazne sadla bez straty na príťažlivosti.

Michael nechal otázku doznieť publikom až kým si nebol istý, že ju všetci absorbovali. ,,Naši návrhári počas celej doby vývoja spolupracovali so svetovými špičkami medicíny a iných vied, ktoré sa zaoberajú správaním ľudského tela. Každý náš krok bol konzultovaný ako s lekármi v praxi, tak aj v teoretických kruhoch, dokonca sme na pomoc prizvali aj odborníkov z NASA. Takže vás môžem ubezpečiť, že užívateľ Evenlife nie je jeho prevádzkou nijako ohrozený. Čo sa týka konkrétne nadmerne dlhších používaní a atrofie, priznám sa, že to bol jeden z tých najväčších problémov, ktorým sme v priebehu návrhu a realizácie museli čeliť. Lôžko má v sebe zabudovaných rad vysielačov, ktoré emitujú signál na istej frekvencii. Tento signál pravidelne svaly uvoľňuje a sťahuje v najmenšej nutnej miere tak, aby užívateľ nič nepoznal. Signál udržiava aj optimálne prekrvovanie organizmu. Okrem toho a množstva iného stoja za zmienku aj mäkké vodné vankúše, ktoré kladú minimálny odpor a dokonale sa prispôsobia vášmu telu.“ Michael dal ihneď slovo ďalšiemu uchádzačovi.

Mladý muž v čiernej bunde a džínsoch to využil ako náhle ustal potlesk. ,,Čo vás viedlo k vývoju Evenlife? Nezdá sa vám, že môže obmedziť slobodu užívateľov? Že sa na ňom stanú tak závislými, že sa nebudú chcieť vrátiť k svojím, ako vy nazývate, nudným a utrápeným životom?“ Muž ostal ešte chvíľu stáť a sledovať publikum.

Michael sklopil zrak k prvému radu a poškrabal sa na brade. Keď nabral potrebnú silu, tak sa znova uprel na celé publikum ráznym hlasom vyrovnaného človeka. ,,Sloboda bola práve to, čo ma k vývoju Evenlife viedlo. Život bez obmedzení bol tou jedinou hybnou myšlienkou od samého začiatku. Má to dočinenia s mojimi vlastnými skúsenosťami.“ Michael sa bitangsky usmial a pošúchal si husté ľahko nugátové vlasy.

,,Keď som bol mladší, a nebolo to tak dávno, vyrastal som v prostredí, ktoré sa zotavovalo po revolúcii. Bola to jedna z tých krajín, čo sa ocitli po rozpade Sovietskeho zväzu vo víre politického, ekonomického i sociálneho zmätku. Nové vlády sa snažili predchádzajúci režim vymazať z histórie zmenou názvu ulíc, likvidáciou pomníkov a obrovskou mediálnou kampaňou, ktorej cieľovou skupinou boli mladšie ročníky. Tie, bývalé režimy nestihli vnímať vedomím dospelého človeka a preto ho ani nemali s čím porovnať. Do tej doby sa už nikto z nás vrátiť nemôže. Kto to nezažil, môže veriť len knihám a dokumentom. Ich dôveryhodnosť je však tiež spochybniteľná. Ale to už odbočujem.

Celá táto myšlienka vznikla počas osláv výročia Novembrovej revolúcie. V novinách som čítal o slobode, ktorú táto udalosť priniesla. V rádiu rozprávali ľudia, ktorí zavrhovali všetko, v čom dosiahli vrchol svojej kariéry a v televízii som sa díval ako tisíce ľudí pochodovali ulicami za demokraciu a voľnosť. Bol to obrovský paradox, pretože nech som sa pohol kdekoľvek, všade boli aj tak prekážky v podobe zákonov, či ľudských pravidiel a nárokov. Ale najviac ma zaujala hranica, ktorú revolúcia medzi ľuďmi načrtla. Mnohí sa v systéme naučili žiť, stali sa jeho sluhami aj keď nesúhlasili s tým, na čo sa ich štát zmenil. Iný ostali na to, čo zažili pred revolúciou, spomínať v dobrom a túžili sa do tých dôb minulých vrátiť.“

Publikum prejavilo zaskočenie rušivými zvukmi, ale Michael sa nenechal zastaviť.

„Pamätám si, ako som kráčal po moste v mojom rodnom meste a díval sa do zmútenej rieky, keď ma to napadlo. Áno máme demokraciu, ale čo s tými ktorý ju odmietajú? Majú sa snáď pridať ku komunistickej strane, ktorá ich bývalý svet pripomína len názvom, alebo snáď odísť do Číny, či na Kubu? Čo ak nemôžu a ani nechcú, čo ak chcú žiť svoj život doma, tam kde sa narodili? Je to hrozne nefér, že pre nesúhlas jednej skupiny, musia tí ostatní trpieť a to len preto, že sú uzavretí na jednom území hranicami, ktoré ich spájajú nanajvýš nedobrovoľne, pretože ani o nich sami nemohli rozhodovať. Keď som sa na to opýtal mami, povedala mi so značne sarkastickým podtónom, že si svoju novú vládu mohli zvoliť v slobodných voľbách. Ale to ma vôbec neuspokojilo, pretože vôľa väčšiny jednoducho utlačila túžbu menšiny. Takýchto príkladov je nesmierne veľa v každej oblasti ľudského bytia, ale čo ich všetky spája, je skutočnosť, že väčšina v podobe sveta utláča menšinu, v podobe jednotlivca, ktorý nikdy nepozná absolútnu slobodu a preto ani nemá možnosť splniť svoje sny, ktoré veľakrát môžu presahovať daný rámec spoločenských tradícií a dostupných možností.

Evenlife vám dovoľuje všetko. Bez obmedzení sme dosiahli to, o čom filozofovia básnili pri poháriku absintu a umelci písali básne. Evenlife je skutočný americký sen. A realizáciu sna nie je možné nazvať obmedzovaním slobody. Nemôžete dosiahnutie zmyslu života nazvať závislosťou, pretože potom by sa tento a život v Evenlife vlastne v ničom neodlišovali a aj ten by nebol ničím iným, než prostou závislosťou. Toto je len ďalší z príkladov hraníc, ktoré nám svet kladie do cesty. V Evenlife slovo ‘nedá sa‘ neexistuje.“ Po zanietenom rozprávaní sa mu na čele zjavili prvé kvapky potu. Publikom sa ozýval nepokojný šum, mnohých mohol politický úvod odpovede rozrušiť, iných zase ohúriť. Michael mohol len dúfať, že tú pravú pointu zachytil každý. Určite sa obával, že ho označia za sympatizanta komunizmu, nálepku, ktorú na mnohých miestach niesli len ťažko, ale to sa dalo čakať, aj keď o politické názory tu vôbec nešlo. Davy sa málokedy okamžite nadchli novým myšlienkam. Vždy to dalo istú dobu, kým si úplne uvedomili ich dopad.

Bez výzvy sa postavil ďalší člen hľadiska. Bol to pán so šedivými vlasmi, ale tvár ešte nemal vráskavú dostatočne na to, aby sa mohol radiť medzi dôchodcov. Z pod šedivého saka mu trčala novinárska vizitka. ,,Zdravím. Zaujala ma jedna vec. Projekt Orion síce disponuje neuveriteľným počítačovým výkonom, lenže viem, že tento výkon nie je možné využívať v dostatočnej miere cez bežné sieťové linky, ktoré sú v súčasnosti vedené všade na Zemi. Ako chcete teda preniesť daný výkon dostatočnou rýchlosťou a bez prerušení z centrály k lôžkam? Nebodaj budú lôžka umiestnené v samotnej centrále?“

Michael sa spokojne na pána pousmial a prikývol na znak, že otázke rozumel. ,,Na váš dotaz som čakal. Je pravda, že linky, ktoré prevádzkujú aj internet nie sú dostatočným médiom na prenos a rovnako ani satelity. Naše laboratória však pokračovali ďalej v projekte Orion a našli spôsob ako všetok výkon superprocesorov dostať z centrály na požadované miesto.

Podľa dopytu sa navrhne plán výstavby prenosových staníc, do ktorých bude vedená linka z centrály a odtiaľ sa bude spojenie ďalej členiť k užívateľom. O prevádzku a výstavbu sa bude starať len naša spoločnosť a preto je bezpečnosť a kvalita zaručená.

V tomto bode však musím priznať, že Evenlife vlastne nie je smerovaný bežným domácim užívateľom, aspoň nie v takej podobe, v akej som ho prezentoval vám. Konštrukcia lôžka so všetkými bezpečnostnými prvkami samozrejme ostáva rovnaká a tak isto aj dostupný výkon Orionu. Užívateľ bude mať k dispozícii rôzne paušálne programy, ktoré budú cenovo odlišné podľa rozsahu ich možností. Ale v každom chýba niekoľko krokov k úplnosti, nakoľko sme sa obávali dopadu na ľudský život. Je možné, že v istom bode môže používateľ prestať rozlišovať medzi Evenlife a realitou a to by mohlo vyústiť v mnohé problémy. Preto je do týchto programov zabudovaný bezpečnostný systém, ktorý bráni realizácii násilia vo svete Evenlife. Nech sa snažíte akokoľvek, váš domáci Evenlife nechá vaše zvrátené myšlienky myšlienkami a v žiadnom prípade vám ich nedovolí vykonať, práve naopak zmierni ich. Domáci modul ma navyše zabudovaný časovač, ktorý bráni dlhodobému používaniu. Chceme tak predísť vyhladovaniu, dehydratácii, alebo úplnému vytrhnutiu užívateľa zo živej spoločnosti.

Niečo iné už platí pre klientov, ktorí si zvolia náš úplný program a prídu do centrály. Utopia, ako mu príznačne vravíme, je tou slobodou o ktorej som hovoril. Prístup k nemu má však diametrálne odlišné pravidlá.

Úplný Evenlife ponúka neobmedzený časový limit s nekončiacou škálou možnosti a to všetko so starostlivosťou a podporou nášho odborného personálu. O používateľov Utopie bude v každom prípade postarané tak, aby sa im nič nestalo. Budú dostávať výživu a potrebné tekutiny bez nutnosti prerušenia programu, rovnako bude vykonávaná hygiena a odčerpávanie exkrementov. Domáce programy, ako sami poznáte, budú cenovo oveľa prístupnejšie verejnosti zatiaľ, čo náš centrálny program bude zahŕňať vyššie poplatky. To je vzhľadom na ponúkanú starostlivosť pochopiteľné a primerané.

Je to práve Evenlife Utopia, na ktorý sa v budúcnosti chceme zamerať, pretože zatiaľ, čo domáci program môže pôsobiť dojmom kvalitnejšej počítačovej hry, Evenlife u nás je skutočnou slobodou.

Váš život nenabral smer, aký ste chceli, sklamali vás ľudia, či stroskotali nádeje, ktoré ste vkladali do budúcnosti; chcete si len na dlhšie oddýchnuť od zhonu, či navštíviť miesta, kde ste nikdy neboli a zažiť veci, tak ako ste si vždy predstavovali? Evenlife je pre vás, Evenlife je pre všetkých.

Ponúkam vám život. Príďte, pripojte sa a žite ho na mieste pre to určený. Na mieste, kde slnko nemusí zapadnúť. Ďakujem za pozornosť.“

Michael sa poklonil a s gigantickým potleskom sa odobral z pódia. Bolo cítiť, že v dave ostalo ešte mnoho otázok nezodpovedaných, ale teraz viac vedieť nemuseli. Vlastne ani nebolo čo. Technické detaily patrili tomuto svetu, skutočnosť Evenlife predstavil tak, ako to len šlo. Veď ako by mohol skutočný život v plnom rozsahu popísať v jednej krátkej prezentácii.

Moju pozornosť zaujala pracovníčka vo farbách Evenlife, červenej a bielej. Elegantne ku mne podišla s podložkou a akýmsi papierom a prívetivo na mňa pozrela. ,,Vítam vás v Evenlife, pán Crowland. Ja som Joana, vaša osobná asistentka pre vstup. Poďte za mnou.“ Vstal som od obrazovky a nasledoval ju.

Viedla ma sériou bielych rozťahovacích dverí hlbšie do centrály. S každým klopnutím opätku červených lodičiek sa jej vymodelované pozadie naklonilo na jednu stranu. Posledné dvere sa roztiahli a ja som sa ocitol v okruhu ďalšej chodby. Červené steny ladili s bielymi kapsulovitými zariadeniami. Čo, alebo kto bol pod ich lesklým mliečnym povrchom som nevedel a čo znázorňovalo množstvo blikajúcich monitorov nad nimi som ani vedieť nepotreboval .

Ešte chvíľu ma viedla pravým oblúkom a občas sa na mňa obzrela, snáď aby sa ubezpečila, že ju stále nasledujem. Mala dlhé čierne mihalnice a hlboké zelené oči. Také oči som v živote nevidel ani vo filme. Snáď len listy lekien tropického Bornea sa im farbou mohli priblížiť. Musela mať šošovky.

Za ďalším oblúkom stáli traja ľudia v zdravotníckych uniformách pred jednou otvorenou kapsulou. Skláňali sa k nej a jeden z nich ťukal do prístrojov. Ich hlasy boli chladne pokojné. Joana k nim pristúpila a pozdravila ich. Joana, moje najobľúbenejšie ženské meno. Následne predstavila aj mňa. Všetci sa príjemne usmievali aj keď ďalej pracovali. Mal som z nich dobrý pocit. Veril som, že naozaj vedia, čo robia a že sa nič nemôže pokaziť. Môj strach sa pomaly vytrácal. Asistentka sa potom natočila ku mne a usmiala sa tým najsrdečnejším úsmevom. Dúfal som, že kapsula bude aspoň rovnako príjemná, ako by mohla byť Joanina náruč. Neubránil som sa pohľad mi na chvíľu skĺzol do jej výstrihu v tvare písmena v. Dva pekné a mäkko vyzerajúce oblúčiky by mi ako vankúš do kapsuly náramne stačili. Dal by som ruku do ohňa za to, že pod hebkou kožou sa ukrývali silikónové implantáty.

,,Oboznámili vás už s podmienkami pri podpisovaní zmluvy, však?“ Mala nežne sladký hlas. Prikývol som.

,,To je dobre, ale aj tak vám ich musím zopakovať. Takže...“ Prezeral som si kapsulu. Bielo-červené vankúše sa striedali s čisto bielymi. Na oboch vnútorných stranách už boli pripravené všelijaké hadičky. Trochu mi zovrelo žalúdok. Kryt bol z vnútra úplne čierny. Monitory nad ním zatiaľ ukazovali len rovné čiary a nuly. ,,...o chvíľu vstúpite do programu Evenlife. Prostredie už je pripravené podľa vašich požiadaviek. Po pripojení to bude už len na vás. Nebudete v stave umelého spánku a preto váš svet počas bdenia nebude možné od toho skutočného odlíšiť. Ak zaspíte, program sa zastaví, alebo bude pokračovať ďalším vývojom, podľa toho, ako ste si zvolil pri podpise zmluvy. Pretože úroveň vašej energie sa monitoruje, nie je možné aby ste sa vyčerpal. Ak vaše hodnoty dosiahnu kritickú hodnotu, budete automaticky uvedený do režimu spánku, ktorý opäť nemusí byť badateľný, ale ako sa dívam do vašej zložky, želal ste si reálnu simuláciu spánku. Dobrý výber.“ Prívetivo na mňa žmurkla. ,,V každom momente máte možnosť kontaktovať podporu, s ktorou môžete prekonzultovať akékoľvek otázky, či problémy. V prípade, že chcete program opustiť, obráťte sa práve na nich a ak by z nám neznámych príčin došlo k nejakej kritickej chybe, alebo by ste chcel nutne program opustiť, nemusíte sa báť. Program to vycíti a včas zareaguje. Ak máte nejaké ďalšie otázky, pokojne sa pýtajte. Som tu pre vás.“

Chvíľu som uvažoval, či to mám naozaj povedať, ale nakoniec mi to nedalo. Mohla to byť moja posledná príležitosť. ,,Kedy tu končíte? Budete tu ešte keď sa vrátim?“

Polichotene sa s úsmevom zahľadela na papier v ruke. ,,Nechcem vám nič sľubovať. Zvolil ste si program na dobu neobmedzenú, ale pokúsim sa vydržať, dobre?“ Opäť na mňa zvodne žmurkla. ,,Viete, že môžeme sa kedykoľvek stretnúť tam?“ Ukázala na prázdnu kapsulu. ,,Stačí ak to budete chcieť.“ Žmurkla na mňa.

Technici ďalej robili svoju prácu a náš rozhovor si nevšímali. Buď im to bolo jedno, alebo na to boli zvyknutí. Potom sa zdvihli a odstúpili. ,,Utopia je pripravená.“

Joana sa jemne dotkla môjho ramena. ,,Môžete vojsť, pán Crowland.“

Vstúpil som s pokojným srdcom a ľahol si na mäkké vodné vankúše. Boli príjemne vyhriate na prijateľnú teplotu.

,,Táto časť je najmenej príjemná, ale sľubujem, že to je to posledné, čo vám tu ublíži.“ Pri jej uhladenom hlásku som ani nespozoroval, kedy mi do rúk napichali hadičky.

Technik pri prístrojoch prikývol hlavou. Joana si ku mne prisadla. ,,Môžeme začať, pán Crowland?“

,,Hovorte mi Jim.“ Chytil som ju za ruku, ako by som to spravil len svojej vyvolenej. Nebránila sa a otázka, či je to len súčasťou jej práce, ma prestala zaujímať.

,,Takže, Jim? Môžeme začať?“

,,Áno, odpovedal som s pevnou vôľou.“

Joana sa postavila a sklonila hlavu na bok, aby videla cez rám krytu. ,,Nech sa vám darí, Jim.“ Kryt sa pomaly zasunul a na konci cvakol.