Mio a Rio - Kapitola Jedenásta

podľa správnosti by toto mala byť šiesta kapitola - tzv. Korešpondencia s neznámym
Podporte scifi.sk
Esben vošiel do svojej izby, zatvoril dvere a s povzdychom sa o ne oprel. Na chvíľu privrel oči, drobná fľaštička s lenivo sa prevaľujúcim elixírom čiernym a hustým ako smola ho pritom pálila medzi prstami a odrazu sa cítil neuveriteľne starý. Zdvihol si päste k sluchám a začal si ich necitlivo masírovať.
„Sústreď sa. Mysli.“ Najprv mu napadla myšlienka šmariť ten prekliaty flakón priamo do rozhorúčeného kozuba, ale veľmi dobre vedel, že vlastne nemá na výber. Otvoril oči a zamyslene sa zahľadel na portrét krásnej mladej ženy visiaci nad nízkou vyrezávanou skrinkou, akoby v jej zastretom pohľade namaľovaných očí hľadal odpovede, ktoré neprichádzali. Jej pery ostávali zamknuté maliarovým štetcom a žiadna rada z nich nevychádzala. Odlepil sa od dverí a začal sa rýchlo prechádzať po priestrannej izbe a zúfalo premýšľal ako obísť otcov príkaz. Pristavil si pri knižnici a dlhým prstom prešiel po chrbtoch kníh popísaných rôznymi jazykmi a nezrozumiteľnými symbolmi a snažil sa spomenúť si na nejakú poučku, čo by mu mohla pomôcť. Na čele sa mu robili vrásky, pery si rozhrýzol takmer do krvi, no inšpirácia nikde. Hĺbky mágie študoval príliš krátko, vlastne iba zopár rokov a elixír putovného spánku bol práve tým typom umenia, o ktorom sa v jeho knihách písalo iba v narážkach a na okrajoch rozpadávajúcich sa stránok. Dávno vedel, že výťažok z koreňa levandule je výborný prostriedok na umocnenie spánku a okrem iného je aj dôležitou zložkou nápoja Putovného spánku, prípadne Smrtného sna, ktorý sa najnovšie predáva aj v podobe tabliet na čiernom trhu. Tieto poznatky mu však boli nanič, nedozvedel sa ako zabrániť surovému odhaleniu tajomstiev skrytých za závojom minulosti, ani ako prežiť hrôzu z prekročenia zakázanej hranice.
Aisling vedel, že koniec je blízko. Dych sa mu krátil a hrudník mu čoraz častejšie zvierali oceľové tesáky a bolo čoraz ťažšie vymaniť sa čo len na pár hodín z ich drvivého objatia. Skúšal už všeličo, elixíry zo sušených očí škriatkov a vlkodlačích zubov, nepomohli odvary z dlhoveka zlovoľného, ani posilňujúce vývary z chvostov dvojhlavých úhorov. Ostalo len jedno, posledné riešenie, ktorému sa chcel od vyhnúť, no od začiatku mal pocit, že k nemu napokon dôjde.
Napokon sa rozhodol, vzal do trasúcich sa prstov pero, otvoril zásuvku písacieho stola a vytiahol z neho hárok smotanovobieleho papiera s iniciálami D.R.A. v záhlaví. Zadýchane si utrel hodvábnou vreckovkou čelo. Len vytiahnutie papiera a otvorenie a zatvorenie zásuvky ho stáli až príliš mnoho síl. Od okna ho s obavami sledovala Flo, dnes odetá v dlhých brokátových šatách s čipkovaným lemom a vo vlasoch sa jej leskla tenká, takmer neviditeľná strieborná čelenka, pestované ruky skrývali biele rukavice. Vyzerala dokonale, napokon ako takmer vždy, ale v tvári sa jej zračili obavy a vrývali jej do čela nepekné vrásky. Daveth jej pred očami skonáva a ona tomu nedokáže žiadnym spôsobom zabrániť, môže sa len prizerať ako ho moc opúšťa a s ňou u z tela vyprchávajú aj posledné zvyšky životnej energie. Dokonca sa už bál aj spať osamote, musela byť s ním, bdieť pri jeho lôžku ako kňažka pri posteli zomierajúceho. Ostrým sluchom počúvala či dýcha, utierala mu rozhorúčené telo a keď si bola istá, že naozaj hlboko spí bozkávala mu pot z vychudnutých prstov. Aisling bol jej pánom a zároveň otcom, bola mu oddaná a nevedela si predstaviť život bez neho. Navyše ju trápila ešte jedna vec. Otvorila ústa akoby sa chcela dačo spýtať, ale obavy z čarodejovej reakcie ju umlčali. V poslednom čase s ňou strácal trpezlivosť až prirýchlo. Naposledy keď sa v jeho prítomnosti pokúsila čosi podotknúť z nej takmer vytriasol dušu, lebo hoci bol zoslabnutý hnev mu pridával na sile a stále bol mocnejší než štíhla a krehká Flo, podobná stromu, ktorý vyvráti z koreňov aj slabšia víchrica. Nemohla si však pomôcť. Musela sa spýtať. Po špičkách sa prikradla k stolu, za ktorým Aisling čosi vypisoval a podchvíľou si utieral čelo vyšívanou vreckovkou.
„Daveth?“ začala.
„Áno?“ jeho áno znelo vcelku pokojne, možno sa už nevládal rozčuľovať, preto si Flo dodala odvahy a pokračovala.
„Ak náhodou .... zomriete. Čo bude so mnou?“
Aisling zdvihol zrak z papiera husto popísaného pavučinovými kliky hákmi a podmračene odpovedal.
„Čo myslíš? Si moja a keď umriem ja pôjdeš do pekiel so mnou, milá moja.“
Keď to dopovedal, poskladal list, vložil ho do obyčajnej bielej obálky, ktorú zapečatil a podal ju zdesenej Flo.
„ Zanes to na poštu. Nikde sa nezastavuj. Čím skôr tento list príde na miesto určenia tým väčšie šance máš, že tvoj život nepominie spoločne s tým mojím. Ponáhľaj sa.“
Flo s očami rozšírenými od strachu rýchlo vyklopkala z dverí, zatvorila za sebou, zaznel zvuk ako keď veterný vír zvíri kôpku popadaných listov a nato sa v celom dome rozhostilo mŕtvolné ticho. Daveth mal pocit, že v ňom počuje volanie. Zamrazilo ho a aby ten monotónny šepot smrti prehlušil pustil si gramofón a stále zvyšoval hlasitosť. Ten tichý neodbytný hlások však neprehlušili ani najvyššie tóny.
Rio sa potácala v temnej nočnej more. Zároveň vedela, že spí, ale prebudiť sa nemohla a práve to bolo to najhoršie, to vedomie, že jej myseľ dobrovoľne zotrváva na hraniciach pokojnej reality a krutého sna plného živých mŕtvol a pachu rozkladu. Nad tým všetkým žiaril ako zlé oko dúhový predmet z hrobu neznámeho starca odrážajúci sa od tisícok črepov rozbitých zrkadiel. Niektoré sklíčka pokrývala vrstva krvi. Ako kráčala v temnom tuneli ožiarenom len dobre známym dúhovým svetom, lepili sa jej na päty a vpíjali sa jej do mäsa. Snažila si ich odtrhnúť z chodidiel, no nešlo to, iba čo si porezala prsty. Z rán vytryskla krv a rozprskla sa na lesklej podlahe ako rozsypaná hrsť tmavočervených perál.
Odrazu sa s výkrikom prebudila do jasného dňa. Stála nad ňou akási rozostretá postava, podľa obrysov silnejšia žena a v ruke zvierala podnos s pohárom plným akejsi žltkastej tekutiny. Rio sa od nej povedome odtiahla. Slečna Cavendishová sa chápavo usmiala a pomaly riekla.
„Na, vypi to. Šťava z ananásovej vňate. Teplá a výživná. Na rany zo strachu nie je nič lepšie.“ Rapunzelle vložila hrnček s nápojom ponášajúcim sa na hustý vanilkový puding, dievčine do rúk a povzbudzujúco kývla hlavou. Rio si odpila, sťažka prehltla akoby pregĺgala čosi slizké, a zrazu mala pocit, že sa pozvracia.
„To je odporné.“ Precedila pomedzi pevne zovreté pery a uprela na slečnu Cavendishovú pohľad plný výčitiek. Už si tak zvykla, že veci z Dernholmovej pekárne vždy chutia skvelo, že jej táto odporná brečka prišla ako niečo nezvyčajné priam zradné. Rapunzelle ju chvíľu zarazene pozorovala, potom zbledla a rýchlo jej vytrhla pohár z ruky.
„Prepáč, zlatko. Ja ... poplietla som to“ a krútiac hlavou vyšla z miestnosti.
„Akási je dnes roztržitá.“ Poznamenal Arctur, ktorý spolu s ostatnými troma chlapcami stál pri päte Riinej postele a po špičkách sa presunul k dverám, za ktorými zmizla Rapunzelle s podozrivým obsahom hrnčeka. Gary sa naňho oboril.
„Si padnutý na hlavu? Tvoj starý jej odviedol brata. Obchod môže rovno zavrieť. Každý dobre vie, že pečenie tu má pod palcom on.“
Mio mlčal a díval sa na sestru ako si utiera pery a snaží sa ich zbaviť tej odpornej príchute, ktorá jej na nich uľpela po vypití žltej žbrndy. Obrátil sa k tým dvom a začal.
„ Pozrite, radšej by sme mali na Harpera pre dnešok zabudnúť.“
„Ale ... ale.“ zakoktal Arctur pričom sa tváril akoby mu spolužiak vytrhol z ruky obľúbenú pochúťku.
„ Aj tak s tým nemôžeme nič urobiť. Mali by sme to nechať polícií. My máme teraz väčšie problémy a ...“
„ No jasné!“ oboril sa naňho Arctur. „ rozmaznaný Montgomery Arden opäť myslí len sám na seba! Pán Harper môže byť už mŕtvy, ležať niekde na dne jazera, prípadne byť zakopaný pár siah pod zemou, no hlavne, že ty si v poriadku, však?! Chudák pán Cavendish môže zhniť v base, lebo ako poznám otca tento prípad nebude schopný v živote vyriešiť, ale trápi ťa to? Samozrejme, že nie. Hlavne, že ty máš teplú posteľ, plný tanier a ... au!“ vykríkol keď mu Geryon netrpezlivo uštedril ranu päsťou do zátylku.
„Buď už ticho. Nechaj Mia nech si robí ako chce. A ja ...“ vzdychol s tvárou martýra. „ Pôjdem s tebou večer do domu Harperovcov. No len aby si vedel, robím to nerád.“
Arctur sa naňho vďačne pozrel, potom sa trocha ospravedlňujúco usmial na Mia a vyhlásil, že už by teda mali ísť. Gary prikývol načo chlapci odložili poháre s agátovým čajom na stolík, rozlúčili sa s dvojičkami i slečnou Cavendishovou, ktorá sa medzičasom vrátila s novou šálkou a odišli z obchodu.
„ A teraz po poriadku.“ Panovačne vyhlásila Rapunzelle , keď podala Rio správy nápoj a pustila sa do upratovania fľaštičiek a rôznych kovových inštrumentov na stolíku povedľa veľkej baldachýnovej postele, do ktorej dievčinu uložili, keď ju mládenci napoly bezvedomú priniesli v zúfalej snahe nájsť pre ňu pomoc.
„Chcem vedieť ako sa ti to stalo.“ Riekla a založila si ruky tak, že sa ponášala na prísnu učiteľku. Rio sa zaošívala. Nechcela, aby si o nej slečna Cavendishová myslela, že sa pomiatla. Jej príbeh bol príliš neuveriteľný. Preto radšej mlčala a vyhýbala sa Rapunzellinmu pohľadu. Mio prechádzal očami z jednej na druhú, hrýzol si peru akoby zápasil s vnútorným démonom, ktorý sa snaží zastaviť slová priznania derúce sa mu z úst. Napokon bol ten démon predsa silnejší.
„Slečna Cavendishová..“ oslovil ju. „Ako ste dokázali vyliečiť sestrine rany? Neboli predsa normálne.“
Teraz upadla do rozpakov Rapunzelle.
„To ... to ... je absurdné, Montgomery.“
„Ste ako Aislingovci! Ovládate mágiu rovnako ako oni! To nemôžete poprieť.“
„Nemôžem.“ Priznala žena. „No rovnako by ma zaujímalo ako ste sa dozvedeli o Aislingovoch.“
„To je jednoduché.“ Prehodil Mio a bez ohľadu na sestrine odmietavé gestá a po druhý raz v jednom dni sa pustil do vysvetľovania tentoraz nevynechajúc ani jedinú drobnosť. Rapunzelle očividne žasla.
„Nerozumiem tomu.“ Povedala. „Vedela som, že Davethov čas sa kráti, ale ... popravde, všetci sme si mysleli, že je dosť múdry a keď tá hodina udrie prijme smrť. Zjavne sme sa mýlili.“
„Ste? Koľko takých .... ?“ Mio takmer použil slovo oblúd, ale radšej si zahryzol do jazyka, pretože nikto nemá rád, keď ho nazývajú obludou a už najmenej túžil rozhnevať týmto výrazom ženu, ktorá by z neho dokázala spraviť červíka mávnutím dlane. Preto radšej povedal „Koľko je ešte takých ako ste vy, slečna Cavendishová?“
Rapunzelle si vzdychla a neprítomne sa zahľadela z okna do záhrady, kde práve zapadalo slnko do objatia ružovejúcich mrakov.
„Nemám žiadne právo vám čokoľvek prezradiť.“ Riekla pomaly po dlhom mlčaní. Miovi očervenela tvár, takmer cítil ako sa mu v útrobách búri žlč, vyskočil na rovné nohy, aby bol zarovno so sediacou slečnou Cavendishovou a spustil neveľmi vyberanými slovami.
„Vy stará hlupaňa!! Moja sestra bohvie kde skoro vypustila dušu, my máme za pätami choromyseľného čarodejníka, matka sa chová divne, náš správca akoby sa pomiatol, otec Harperovej sa vyparí do noci, vášho brata odvedie polícia, Lillian Drakeová vidí v záhrade vreštiacu vílu, ktorá ju vydesí na smrť a vy na to Ja nemám žiadne právo??!! Čo si vlastne ...“ náhle zmĺkol, hoci mal na jazyku ešte mnoho nevypovedaných slov, no pery akoby sa mu prilepili k sebe neviditeľným lepidlom a on ich nemohol od seba odtrhnúť.
„Čo mu je?“ spýtala sa Rio nervózne. Prudko sa posadila na posteli, spustila z nej nohy na kamennú dlážku, ale zamotala sa jej pri tom hlava a znova padla do perín. Mio vydal zopár mumlavých zvukov a bezmocne si sadol na stoličku oproti Rapunzelle, ktorá si teraz nervózne nakrúcala na ukazovák pramienok šedivejúcich vlasov.
„Prosím ťa, Montogomery, musíš to pochopiť. I ty, Roswitha. Moje ústa sú zapečatené večnou prísahou mlčanlivosti. Nie žeby som nechcela, ale jednoducho ... nemôžem.“ Trocha podivne sa usmiala. „Nikto z nás predsa nechce zomrieť, že?“
„Čo s nami teraz bude?“ ozvala sa Rio placho. Slečna Cavendishová, vstala, oprášila si zásteru a vybrala sa k dverám s prázdnym výrazom z kameňa tesanej sochy akoby sa jej ani nechystala odpovedať. Keď sa jej prsty dotkli kľučky, predsa len sa obrátila.
„ Koncil rozhodne.“ A rýchlo vyšla z miestnosti. V dierke zašramotil kľúč a skôr než Mio stihol vstať a rozbehnúť sa k dverám, tie sa rozpili ako keď sa atrament stratí vo vlákenkách pijaku a na ich mieste stála neomietnutá tehlová stena.
„Tak a je to.“ povedal spola nahnevane, spoly odovzdane. „Von sa nedostaneme.“ Pozrel sa na sestru, ktorá napriek tomu, že sa náhle ocitli v pasci mlčala a s prekvapením zistil, že znova spí. Bledá tvár kontrastovala s uhľovočiernymi vlasmi rozprestretými na vankúšoch, ruky s temer zahojenými rankami pokojne spočívali na prikrývke, dievčinin hrudník sa v pravidelnom rytme nadvihoval a klesal. Mio si bol istý, že sa uzdravuje. Uľavilo sa mu, ale na pokoji mu to nepridalo, stále bol nervózny a rozčúlený, zamračene si vytiahol z vrecka nohavíc ampulku so sérom proti plešiveniu a začal sa s ňou pohrávať. Chlad krištáľu medzi prstami len sotva upokojil vlny bezmocného hnevu, ktoré sa v ňom búrili, ktoré videl dvíhať sa na pozadí tmavnúcej oblohy za mrežami obloka do nedozerných výšok nenávisti.
Arctur a Geryon kráčali bok po boku, hlboko zamyslení smerom k domu, odkiaľ sa minulú noc tak záhadne a bez náznaku vysvetlenia vyparil pán Harper. Kráčali síce vedľa seba, ale akoby jeden druhého nevnímali, šli síce po dlaždiciach svojho rodného mesta, no akoby sa vznášali vo svete, kde neplatia žiadne pravidlá, každý deň človeka čosi prekvapí a kde je všetko postavené na hlavu, to čo existuje, vlastne nie je a pevný stôl nie je nič viac a nič menej ako ilúzia, zhmotnenie slova, ktoré vyvstane v ľudskej mysli a vyrieknu ho ľudské ústa. Arctur ani Gery stále celkom neverili Miovým slovám a príhoda s Rio sa im videla čoraz neskutočnejšou až na ňu celkom zabudli a ostal v nich len neurčitý dojem z podivného sna. Peľ zabudnutia, ktorý im slečna Cavendishová prisypala do nápoja ju ešte nikdy nesklamal a spoľahlivý ako vždy dokonale vymazal svojim obetiam spomienky na všetko podivné a nepochopiteľné.
„Škoda, že Mio s nami nemohol ísť.“ Poznamenal Arctur trocha omámene spolužiakovi a potriasol hlavou, akoby sa z nej snažil vyhnať zvyšky polozabudnutých myšlienok.
„Áno. Ale keď je po škole.“ Pokrčil plecami Gery.
„ Nemal podpaľovať tú spodničku ...“ riekol Arctur neurčito a vrazil si ruky do vreciek. Minuli zopár domov, za ktorými sa obyvatelia v slávnostných šatách chystali zasadnúť k večeri pričom im na tvárach hrali trocha strojené úsmevy. Až po chvíli sa Gery ohradil v hlase záchvev urazenej pýchy.
„ Počkaj ... neurobil som to ja?“
„ Ja už ani neviem.“ Odpovedal Arctur tónom, že je mu to srdečne jedno. Chvíľu mlčali, v hlavách prázdno, ktoré sa ešte len začalo vypĺňať novými dojmami, slabou žiarou vychádzajúcich hviezd, šepotaním vetra, konármi kresliacimi strašidelné tiene na chodník pred nimi. Večer skorej jesene bol podivne tichý, na námestí obchodníci balili svoj tovar a ticho sa medzi sebou dohadovali.
Keď chlapci zapadli do jednej z vedľajších ulíc ozvalo sa im za chrbtom sovie zahúkanie a nato tichý zvuk ako keď niečie pery vydýchnu v prekvapení. Obaja zastali, zadul vánok a Arcturovi na topánkach pristál akýsi kúsok papiera vo svetle neďalekej plynovej lampy špinavo biely. Obálka. Gery sa po ňu zvedavo zohol, ale skôr než sa jej vôbec dotkol, skôr než si stihol uvedomiť, prečo jeho priateľ odrazu zalapal po dychu, pocítil na pravom pleci čiusi ruku ťažkú ako olovené závažie.
„Vráť mi tú obálku.“ Zašepkal ženský hlas výhražne. „A neopováž sa na ňu pozrieť.“
„Madam Chouetteová?“
„Daj mi ju. Nemám čas.“
„Kam máte namierené?“ spýtal sa Arctur podozrievavo.
„Kam asi ...“ Sykla Flor ironicky a netrpezlivo chlapcom pomykala, akoby si myslela, že takto z neho ten list vytrasie. „Na poštu, prirodzene. O chvíľu ju zatvoria. Podaj mi ten list, Hedworth a ja rada zabudnem na tú hrozne spackanú písomku z minulého týždňa.“
„No, teda ...“
„Však jej ho vráť, idiot.“ Šepol mu Geryon, silene sa na Flo usmial a vrhol na Arctura výhražný pohľad spod povytiahnutého obočia. Arctur mykol plecom, z ktorého mu nevisela Flo Chouetteová a podal jej list do natiahnutej ruky. Žena si ho premerala zlostným pohľadom, zovrela papier medzi prstami pripomínajúcimi štíhle pazúry pospájané vyskakujúcimi kĺbmi, otočila sa na päte a rýchlo akoby ju prenasledovali démoni vlastných nevyslovených obáv kráčala preč, v ústrety hustnúcej tme. Keď kroky jej vysokých topánok zanikli v diaľke, Arctur sa na Geryona zlostne obrátil.
„Prosím ťa, čo to malo znamenať? S tým listom bola hrozne podozrivá. Kde je dôkaz, že je jeho právoplatná majiteľka? Neverím jej. Určite je špiónka.“
„Práchnivie ti mozog? Kto by nasadil zveda do tejto diery? Bol to len list a navyše ... nevšimol si si? Vo vrecku sa jej čosi lesklo a ja dám celú otcovu zbierku britiev za to, že v ňom skrývala nôž. Myslím, že by nás podfikla ako prasatá, keby si ho chcel ukázať polišom. Aj keby nebol jej, zúfalo ho chcela.“
Arctur sa zachvel, ale nechcel sa len tak ľahko vzdať svojho presvedčenia, že madam Flo je zahraničná špiónka, ktorá sa v Kamennej Vode iba skrýva, no určite má v pláne čosi oveľa väčšie, možno vraždu premiéra, sudcu najvyššieho súdu alebo túži zniesť zo sveta nejakú inú vyskopostavenú osobu a podkopať tak národnú ekonomiku a obchod.
„Aj tak to spomeniem otcovi.“ Nedal sa Arctur a pozrel sa na Geryho akoby ho vyzýval, nech ho začne prehovárať. Tomu sa však vadiť nechcelo a tak v napätom tichu pokračovali po dláždenej ulici smerom od námestia k vzdialeným vrcholkom stromov Lesa, zatiaľ čo na oblohu postupne stúpal bledý mesiac a večer sa menil v noc.
Dom Harperovcov stál blízko mestského parku, upraveného pásu zelene uprostred mesta dlaždíc, tesaných kameňov a chladných mramorových sôch a v niekoľkých oknách na prízemí sa svietilo. Rodina asi práve dovečerala, spoza veľkých dvier sa ozývali hlasy a šramot. Chlapci trpezlivo čakali kým zvuky nenahradila úplná tíšina prerušovaná iba občasným zašramotením drobných hlodavcov a vtákov v húštinách parku, šuchotavými krokmi oneskorených chodcov potácajúcich sa z hostincov a krčiem, všetko to vykresľovalo atmosféru, z ktorej Geryonovi i Arcturovi, hoci by si to nikdy navzájom nepriznali, naskakovali zimomriavky.
„Pôjdeme?“ opýtal sa Gery šeptom. Arctur opatrne prikývol.
Obišli priečelie dvojposchodového domu a našli jeden na škáročku otvorený oblok, ktorým preliezli jeden po druhom dnu a nechali ho za sebou otvorený. Arctur na tom trval nazývajúc to bezpečnostným opatrením, ale Gerymu sa to nepáčilo, ako povedal, rovno sme tam mohli nechať ceduľu s nápisom V dome sú votrelci, volajte políciu. Chvíľu sa ticho hádali a možno by sa boli aj pobili, keďže každý si stál za svojím a ustúpiť bolo len pramálo mužné riešenie, keby ich zo šarvátky nad otváraním a zatváraním okna nevytrhol vzdialený zvuk ako keď sa čosi sklenené a ťažké rozletí na kachličkách. Chlapci ustrnuli pod náhlym prívalom strachu, s búšiacimi srdcami a rastúcou beznádejou v duši pozorovali zažínajúce sa lampy na chodbe ... Spoza dverí zazneli rýchle, svižné kroky. Gery sa začal nenápadne posúvať smerom k otvorenému oknu, v takmer dokonalej tme bola jeho vydesená tvár biela ako okolité steny a zrkadlili sa na nej kvapky potu. Arctur si všimol, že sa usiluje uniknúť a chmatol ho za rukáv krútiac dôrazne hlavou. Gery sa mu rozhorčene vytrhol práve v okamihu keď si Arcturovi sadla na nos mucha, zabzučala a dala si priamo uprostred jeho tváre čistiť chlpatú čiernu hlavičku. Chlapec zhíkol jasne a nahlas zreval, pustil Geryho, ktorý to nečakal a chrbtom vrazil do príborníka plného políc s čajovými súpravami, zjavne niečiou zbierkou starého porcelánu.
Teraz sa už spoza dvier ozývali mnohé kroky a hlasy neurčitého počtu hrdiel. Mladíci si ani neuvedomili aký hluk spôsobili. Niečí ženský hlas hystericky kričal nech slúžka volá políciu, do neho sa miešal mdlý dievčenský alt vzlykajúci, že ich prišli zamordovať v spánku a celý ten nárek a vzdychanie korunovalo desivé mraučanie aspoň desiatich mačiek prerušované čoraz výraznejším zvukom policajných píšťal.
Arctur nečakal kým sa Geryon vyhrabe spod kúskov rozbitých šálok a splašene sa rozbehol k oknu sľubujúcemu únik do anonymnej náruči noci. Keby ma tu našiel otec ... blyslo mu mysľou a už-už kládol nohu na podokenicu, keď ho ktosi surovo chmatol za rameno.
„Nech ti ani nenapadne, že ma tu necháš, Hedworth.“ Dychčal Gery, oči sa mu divoko leskli a pod nánosom bieleho porcelánového prášku, spod ktorého presakovali tenké potôčiky krvi, vyzerala jeho tvár nebývalo zlovestne. V tej chvíli si Arctur Hedworth spomenul na všetko, čo kedy čítal či počul o rodine Burbyovcov. O súrodencoch Geryonovho otca, holiča Samsona, o Benjaminovi, vrahovi bez vášne i srdca, ktorý svoju manželku ubil sekerou, zaslepený leskom jej diamantových baní ... o krásnej, ale padlej Emily Burbyovej, ebenovovlasej neviestke z Chapel Street ... o šialenom Ionovi prezývanom Vyciciavač dožívajúcom svoj krvou presiaknutý život za múrmi väznice, a zrazu sa necítil v priateľovej prítomnosti práve najpríjemnejšie.
„Ale samozrejme, že nie.“ Povedal navonok nenútene, keď sa mu vrátil hlas. Gery ho pustil, ale stále si ho podozrievavo od hlavy po päty prezeral, hlava naklonená, akoby chcel začuť Arcturove myšlienky. „V poriadku ...“ povedal nakoniec. „ ... už som si myslel, že sa im chceš hodiť rovno do náruče.“ A ukázal von, kde sa zhromažďovali muži zákona, oblečení v tmavomodrých uniformách, slabé svetlo lampášov sa im odrážalo na mosadzných gombíkoch viest a na sivastom kove prilieb, tváre mali napäté a vzrušené v očakávaní. Arctur si bezmocne vzdychol, sadol si na predložku pred kozubom a v nemom geste spínal spojené ruky k stropu akoby čakal pomoc z vyšších miest. Gery ho ignoroval a dal sa pobiehať po miestnosti, či z nej nenájde nejaký iný východ. Prechádzal okolo stien, pozdĺž ktorých stáli knihovničky plné kníh a zvitkov previazaných zlatými stuhami a skrine neznámeho obsahu pozamykané na kľúč, jemne sa ich svojimi neobvykle dlhými prstami dotýkal, hľadal, vlastne ani nevediac čo, a dýchal pritom tak tlmene, že ani necítil prítomnosť životodarného vzduchu v hrudi.
Hluk a hlasy vonku utíchli, obyvatelia domu sa presunuli na ulicu. Chlapci počuli ako Isaac Hedworth upokojuje rozčúlenú pani Harperovú slovami o nemilosrdnosti jeho mužov a tri razy pripomenul, že všetci majú príkaz okamžite strieľať, lebo podozriví sú neobvykle nebezpeční a pravdepodobne aj ozbrojení. Nato zahundral čosi o utečených trestancoch, čo však mládenci nepočuli, lebo Geryon sa práve pri stene naľavo od okna nechtiac dotkol malého výstupku v stene, ktorý by niekto bez jeho vnímavých prstov prešiel bez povšimnutia pripisujúc jeho existenciu nedokonalosti starej maľovky a hlasno skríkol. Arctura to vytrhlo zo zadumania, vyskočil na rovné nohy, trochu sa zaknísal a hlasno dupajúc v ťažkých topánkach bežal k nemu. Už sa ani neusilovali byť ticho, vedeli o nich.
Výčnelok bol drapľavý a tak ošúchaný časom, že temer splýval so stenou a keď sa ho Arctur dotkol takmer nič necítil, iba rovnú omietku. No Gery si bol svojím objavom istý.
„Uhni, stlačím ho. Určite nám to otvorí vchod do tajnej chodby. Každý takýto dom by mal mať tajnú chodbu. Čítal som o tom. Boháči si radi robili takéto výstrelky ... zavedie nás prinajhoršom do vínnej pivnice ... vlastne prinajlepšom ... lepší by už bol len zakopaný poklad, no o takom šťastní silno pochybujem, hlavne dnes, keď niekto vstal ľavou nohou a všetko čoho sa dotkne sa skončí katastrofou.“ a nepríjemne zazrel na Arctura, ktorý sa však netváril, že ho priateľove slová presvedčili.
„ Mne sa to nezdá.“ Povedal nakoniec a trochu cúvol.
„ Zošalel si? Oni majú zbrane, vedia čo s nimi a ako si počul svojho starého, nebudú váhať. Ak si si nevšimol my máme akurát tak prázdne ruky. Však to len skúsim ... Možno sa nič nestane.“
„ A keď sa nič nestane?“ spýtal sa bojazlivo Arctur.
„ Potom dúfaj, že majú nanič mušku.“
Geryon sa palcom silno zaprel do výčnelku, tlačil, dychčal, potil sa a nadával, ale nič sa nedialo, nič sa nepohlo, žiadna tajná chodba sa neotvárala, iba čo si chlapec len doriadil prsty.
„Čo teraz? Myslím, že sa preskupujú ku dverám“ zašepkal Arctur a hlas mu trocha preskočil. Gery si vložil zranené prsty do úst a chvíľu si nimi zamračene prechádzal po zuboch, akoby mu to malo pomôcť premýšľať. Zrazu mu praskli nervy, skríkol: „Ty sprostý mizerný kus šutra!“ a z celej sily kopol do výčnelku. Ten s hlasným zvukom ako keď praskne balón z detskej púte a v jednom okamihu z neho vyfučí všetko vzduch, dosadol na svoje miesto a dokonale splynul so stenou, neostali po ňom ani okrúhle obrysy, vôbec nič. Chlapcom sa pod nohami zatriasla podlaha tak, že skoro spadli a len horko-ťažko udržali rovnováhu na vlniacom sa koberci a odrazu sa celá jedna polovica miestnosti s hrozivým praskaním a pukaním tehál prepadla kamsi do čiernoty. Arctur a Geryon opatrne nazreli dnu. Na dne čosi žiarilo, ako zabudnutá sviečka osvetľujúca nepreniknuteľnú tmu. V jej slabom svetle sa nadol vinuli popukané kamenné schody. Gery neváhal a vydal sa nimi dolu, nasledovaný Arcturom, ktorému sa ten výlet do temného prepadliska len pramálo pozdával, ale ostať sám a čeliť guľkám sa mu páčilo ešte menej.
Keď sa ocitli na dne, znova sa celý dom zatriasol akoby sa pod jeho základmi prebúdzal neviditeľný netvor, schody sa zdvihli, východ zmizol a miestnosť nad nimi bola opäť celistvá.
„ Kam ďalej?“ opýtal sa Arctur a objal si rukami plecia. V temnote, hlboko pod domami a námestiami Kamennej Vody bolo chladno.
„ Po chodbe samozrejme.“ Mykol plecami Gery a ukázal k okrúhlej diere v náprotivnej stene, postavenej z rovnakých tehál ako dom nad ich hlavami. Podišiel k podstavcu, na ktorom bola voskom pripevnená svieca mihajúca sa ako bludička, ale takmer ihneď cúvol a zavyl ako zranený pes. Odvrátil sa a uprel na Arctura zhrozený pohľad, v očiach mu divoko tancoval plameň, vyzeralo to, že sa mu ono bludné svetlo znútra čiernych zreníc vysmieva a pritom hrozí.
„Nepozeraj sa.“ šeplo svetielko Geryonovým hlasom. Arctur sa s vypätím všetkej vôle vrátil do skutočnosti a nasilu sa pousmial. Posadla ho divoká ľahkomyseľnosť, tak ako doteraz váhal sa odrazu cítil bezhlavo statočný.
„Prečo nie? Vydesilo ťa to svetielko, Geryon Burby? Dediča vražednej tradície predsa len tak čosi ne ...“ ale keď obchádzal priateľa a zrak mu padol na podstavec, skrútilo mu žalúdok, odvaha sa z neho vyparila lusknutím prstov, bežal do kúta a vracal. Na podstavci zaliate voskom bielym ako kosti ležalo tela pána Harpera, bez údov smiešne malé, až na špinavú spodnú bielizeň celkom nahé, z otvorených úst mu vytŕčala sviečka, mihotavá bludička, ako jediná svieca na bizarnej torte.
Gery sa ako zmyslov zbavený rozbehol k stene hľadajúc podobný vypínač, ktorý ich tam priviedol zúfalo odhodlaný radšej čeliť stovke ozbrojených policajtov než ostať čo len o minútu dlhšie v spoločnosti pána Harpera. Arctur ho pozoroval z kúta opretý rukou o stenu. Krútila sa mu hlava a ešte stále mu bolo zle. Odrazu mu v mysli skrsla náhla myšlienka, neodbytná ako posadnutosť. Ja to neznesiem, ja to neznesiem, neznesiem to, ja ... znelo mu v hlave celkom cudzím hlasom. Ako na povel vyskočil, pribehol k zohavenému telu a silným fúknutím zahasil roztancovaný plameň, ktorý sa rozplynul v striebristý dym voňajúci spáleninou a ten postupne prešiel v temnú ničotu.

damian ondrejkovičová

damian ondrejkovičová

Diskusia

jurinko
Dalsi vyborny kusok do skladacky. Chyby: Niektore dlhe vety spojene prilis vela “a” – radsej ciarky. Niektore dlhe vety. Radsej bodky; Slabsia vichrica – oxymoron?; „chlad krištáľu medzi prstami len sotva upokojil vlny bezmocného hnevu, ktoré sa v ňom búrili, ktoré videl dvíhať sa na pozadí tmavnúcej oblohy za mrežami obloka do nedozerných výšok nenávisti.“ <- „ktore sa v nom burili“ a „za mrezami obloka“ by som vyhodil. Jedna vec ma este zaujala: „akoby ju prenasledovali démoni vlastných nevyslovených obáv“ <- je to super! Trocha skratit niektore vety a bude to dokonale! Dal som 9
30.09.2010
jurinko
Ozaj, damian, ako sa volas obcianskym menom? (ak ti nevadi takato impertinencia) Mozes mi to napisat aj na woodstock@inmail.sk (pre pripad, ze by si bola 60 rocny tucny uchyl a pod nickom damian ondrejkovicova zaroven lanaris male dievcatka na zmrzlinu - a nechcela teda zdielat svoje obcianske meno takto verejne :-D ) Alebo sa mozno radsej opytam tak, aby som zachoval tvoje sukromie: Posielala si poviedku do Ceny Fantazie? Ak ano, je vo finalovej 5? Vopred dik za odpovede :-)
01.10.2010
damian ondrejkovičová
neposielala som do tejto súťaže nič :D (teda ak ma moja "60ročná" myseľ neklame :D a občianske meno mám petra, priezvisko poznáte ... a až taká stará rozhodne nie som a chlap už vôbec nie :D:D:D
01.10.2010
Aldeberan
ak ma pamäť neklame, tak Damian bude mať svoj kusok aj v scifi.sk zborniku, nie? A myslim že si bola aj na IstroCone priamo na šaňovej prednáške, hmmm... na 60 si teda rozhodne nevyzerala :)
04.10.2010
jurinko
V akom zborniku? Budem tam aj ja? ;-)
04.10.2010
damian ondrejkovičová
jj bola som tam ... škoda, že som musela skoro vypadnúť, ale musím povedať, že prednáška sa mi páčila :)) a k tej 60tke mi teda ešte ten rôčik chýba ... mám 21 :D
04.10.2010
Stano Lacko
Hehe, uz len aby sme tie veci z prednasky uviedli do praxe ;-) To asi budeme musiet oslavit nejakou akciou, hmm ?
04.10.2010
Aldeberan
Stano: alebo môžme osláviť nejakou akciou iba vašu snahu o uvedenie do praxe :-) alebo, že je piatok... alebo nejaký iný ľubovoľný deň. Alebo noc :-D
05.10.2010
Stano Lacko
;-)
05.10.2010
jurinko
O aky zbornik ide?
06.10.2010
kAnYs
Elektronicky zbornik scifi.sk, niektori z nas dostali pozvanku (zevraj najlepsi autori na scifi.sk, ale dostal som aj ja, takze to ziadny zazrak nebude :D) 31. oktobra je uzavierka, a potom bude zhodnoteny zopar ludmi, poviedky nevyhovujuce zaslane spat na opravu, atd. Ked bude vsetko tip top bude stiahnutelny na scifi.sk. Sano, Stano a Sajby su hlavny organizatori. Takze ak si nedostal pozvanku treba sa obratit na nich.
06.10.2010
kAnYs
Jo a ide o zbornik s poviedkami ktore NIESU nikde uverejnene, ani tu. Takze nove veci.
06.10.2010
Arcey
Heh, a ja sa za organizátora už nepovažujem? :)
06.10.2010
jurinko
Nuz, ja sa zas pre zmenu zacinam citit urazene, lebo ma nikto nepozval :-D Naposledy to tak spravili pri Snehulienke s tou sudickou a vsetci vieme, ako to dopadlo :-D Ale nie, sak nepozvali nepozvali, je to ich zbornik, tak nech si tam pozvu, koho chcu oni ;-) [ale dufam, ze tam je draculin]
06.10.2010
Arcey
Darculin tam je, je to jeden z tých, čo to iniciovali :))
06.10.2010
Stano Lacko
Jurinko posielala sa pozvanka na zaklade temy, ktora sa robi.
Nic sa ty neboj, ak sa zbornik osvedci, budu aj dalsie projekty, takze je sa na co tesit, a roboty budete mat az vyse hlavu ;-)
06.10.2010
jurinko
Aka je tema? Len tak zo zvedavosti...
06.10.2010
Stano Lacko
Toz keby su prisiel na istrocon vedel by si, ale viac bude vediet sano a spolk, toto ide mimo mna. Ja som len vytahoval data z databazy ;-)
06.10.2010
kAnYs
Sci-fi. Povodne to mala byt konkretne Space opera, ale od toho sa upustilo a je z toho ciry, nefalsovany, sci-fi. Cyberpunk, Space opera, socialno-psychologicke scifi, su hlavne temy.
08.10.2010
Arcey
Áno, so Šanom sme sa dohodli že to bude takto lepšie ako iba Space Opera, viacero autorov sa pripojí...
08.10.2010
xius
Ospravedlnujem autorke za parazitovanie pod jej poviedkou, ale! Ja o teme neviem! *place do kelimka* Teda viem, ze sci-fi, ale to ostatne nejako... nikde nebolo spomenute... Ci sa predpoklada, ze vsetci tam narveme kusok space-opery, kusok cyperbunku a tak? To nejaky zmysel dava, pravda. :) No citim sa neisto, ak Sano vlastni zlozku s nasimi psychologickymi profilmi. ;)
20.10.2010
draculin
@Xius: mam ti taky pocit, ze sa vazne od zamerania "space opera" a hard scifi ustupilo k scifi ako takemu, takze ci uz cyberpunk abo nieco nieco ine sajfaj by snad mohlo byt prijatelne. Osobne som to chapal tak, ze draci by boli OK, iba ak by pilotovali vesmirnu lod a upir za podmienky, ze by skusal vycucat predatora (oboje dost zaujimave predstavy,nie?). Ale zase - nie som ta osoba, ktora to organizuje, takze si len tipujem :) Ono uz len samotny focus na scifi beriem ako nieco dost extra - ked som sa prehrabal poslednymi rocnikmi CF, poviedkami slovenskych autorov, tak odhadom minimalne 95% je to fantasy, horor, urban fantasy, psychologicko-fantasticky mixer, nostalgicke textiky s nadychom decentnej fantastiky...
20.10.2010
xius
@draculin: Vdaka za upokojenie. :) Ad CF: My sme trochu inak deformovani, povedal by som. ;) Osobne ma urban fantasy, ciste fantasy, horror ci psychologicke scifi nelaka. (na to posledne otvorene nemam) Upir vs predator je funky. To by bolo pjekne fan fiction!
21.10.2010
kAnYs
Kurva drakulin, tvoje Upir vs. Predator mi dalo chrobaka do hlavy :) Fuuuuuuck, teraz nad tym budem rozmyslat a nedopisem to co mam rozpisane. Uz mi z toho brni hlava. 58 normostrand and it''s still fucking growing. Ale uz sa blizim ku koncu. Poprosim navstevnikov psychiatrickeho oddelenia v Pezinku, aby po mojom psychickom breakdowne odstranili akekolvek pisacie stroje, papiere, pera, pocitace, PDA telefony a ine zariadenia schopne vyprodukovat suvisly text, z mojho dosahu a pripravili si nastroje na vykonanie lobotomie slznym kanalikom.
21.10.2010
draculin
Psychologicka urban space-opera, s nadychom cyberpunkoveho hororu? Kto sa dobrovolne prihlasy ako autor prveho diela tohoto noveho, nadejneho zanru? :))) A kanys...toš, drzim vsetky kypte pri pisani. Len si uvedom, ze odkrvovat predatora je vzdy lepsie ako to iste skusat s votrelcom. To by chudak vampir potreboval cely upirsky trakt vystlany azbestom :))) Ale ta predstava... nenazrany upir skapinajuci na smad na palube Nostroma...pred nim stoji slintajuci mazlik, ako od sfetovaneho Mattela...Upir - kua, ja to kaslem, vyciciam ta, pusinka...UAAAA...srrrrk....cv acht...ehm, vztahuje sa upirska nesmrtelnost aj na rozleptanie??? Kaslat na to, srrrrrrk, vcuc,vcuc, vcuc. Votrelec: WTF??????
22.10.2010
xius
@kAnYs: 58 normostran?! :D To je muza jak svin. Tak mi napada, ci si nevycucal tie nase? ;) Ritualne drzim labu, nech dokoncis, nech ti neumru vsetky disky a podobne karamboly. 58 stran, fok diz...
22.10.2010
kAnYs
Newest count je 72. Konecne cislo predpokladam na 80. V utorok mate hruby release candidate 1.0 Draculin aj Xius v e-mailoch. Poprosim kritizovat tupou lopatou o temeno hlavy...
25.10.2010
draculin
osem-DES-iat? Kanys, ty najprv zopar rokov nepises, a potom si kompenzujes komplexy a abstaky tym, ze doma zlikvidujes klavesnicu :) No tak som fakt zvedavy, aj ked zacinam mat pocit, ze to Zuna trafila...a bude ti venovany jeden uplne cely zbornik :))))
26.10.2010
jurinko
Sak ked space opera, tak space opera nie? Ja sa len divim, ze to nema 12 zvazkov po 800 stran :-D
27.10.2010
kAnYs
aby si to nezariekol Jurinko :))
27.10.2010
xius
Eeee... tak to bude najhutnejsi text, aky moj mail kedy zazil snad! :P Kam sa hrabe rozsah bakalarky. :) No vytesujem, nech je kritika mala, nadsenie velke... i slzy si doprajem, pripadne. ;)
27.10.2010
Aleš Horváth
mno. text som poriadne necital. rozhodne aj kvoli dlzke, ale precitam prvy odek jedna postava potom dalsi odsek, ine postavy a dalsi odsek zase ine postavy. cital som teraz aj ashov pribeh o zahrade, je tu uplne iny štýl vedenia príbehu. ashova zahrada bola skor opisno-filozoficky styl toto je skor akcnejsi. ale v pohode obe. tema sice skor uz bezna. skor by som teraz pofrflal na portal ze neumoznuje nieco ako eknizky moznost stiahnutia a dodatocneho precitania. lebo sa nieco zle cita ked zakazdym clovek hlada kde skoncil.
11.06.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.