Salvatore
príbeh dvoch utečencov
„Poďme,“ zvolal na ňu cez otvorené okno auta. Kráčala od pokladne benzínovej pumpy, akoby sa vydali na dovolenku.
Daniela zdržovala v najnevhodnejšej chvíli. Ako k nemu prichádzala, videl, že nakúpila plno nepotrebných hlúpostí. Nešlo o peniaze, záležalo na čase. Okrem ľudí, ktorý im mohli už byť v pätách, bol čas ich najväčším nepriateľom. Prenasledovateľ, ktorý neúnavne beží vpred, bez ohľadu na okolnosti.
Hodila nákup na zadné sedadlo, uvelebila sa vedľa Salvatoreho, roztrhla vrecko s müslli a s úsmevom sa opýtala: „Nervózny?“
„Hm, ani nie,“ odpovedal pokojne a zrakom sondoval neodolateľné krivky jej tela. Keď sa pozrela do plastového vrecka, aby našla najväčší kus obilnín, dupol na plynový pedál až zapískali gumy. Prudký pohyb ju pritlačil k operadlu a niekoľko kusov müslli, vymrštených odstredivou silou, jej uviazlo vo vlasoch. Salvatore vyšiel s autom na hlavnú cestu, tiahnucu sa popri benzínovej pumpe a vyrazil smerom k malebným horám, zasypaným žiarivo bielym snehom. Na tvári sa mu zračil tajomný úsmev...
Salvatore vyrástol na ulici. Aj keď mu rodičia poskytli viac možností, ako si mohli dovoliť živitelia väčšiny jeho rovesníkov, musel chlapec už v mladosti pracovať. No práce nebolo dosť ani pre silných chlapov živiacich rodiny, tobôž pre vetchého mladíka z predmestia bez skúseností.
Paradoxne, vďaka otrockej práci za mizernú almužnu, spoznal ľudí, ktorý neskôr ovládali život celého mesta. Najprv sa spolu flákali a príležitostne si privyrobili malou krádežou, či jednoduchým podvodom. Postupne všetci zanechali „nezmyselnú“ robotu a naplno sa venovali „obchodu“, ako nazývali ich nový spôsob života. Elektronika, zbrane, autá, byty... Väčšina komodít miestneho „čierneho“ trhu prešla rukami niekoľkých kamarátov, ktorých vplyv sa rozrastal ulicami ako chápadlá chobotnice...
Cítili sa ako „ctihodný“ muži z Puzovho románu o mafii. Mladí chlapci bez budúcnosti, nahnevaní na systém vlády, zaisťujúci blahobyt len vyšších vrstiev, nachádzali ochranu pod záštitou Salvatoreho bandy. Gang sa rozrastal... Pribudli nové spôsoby zárobku, ako takzvané zaistenie „bezpečia“ pre prevádzky domácich podnikateľov, či dokonalejšie a výhodnejšie finančné podvody...
Žili v pohodlí na vysokej nohe, no skutočne zbohatli až neskôr... Salvatore stál na špici pyramídy spolu s Grigorijom, ktorého odjakživa volali Rigo. S mladým Ukrajincom sa poznali od počiatku „nového života“. Boli skutočnými vládcami tohto impéria a priateľmi na život a na smrť, často sa nazývali bratmi... Práve Rigo prišiel s nápadom rozbehnúť biznis na novom poli, kde sa točil najväčší objem peňazí a otvorili bránu do sveta drog!!!
Malebné hory na okolí vnášali pokoj do jeho duše. Stalo sa mnoho vecí, ktoré ho vo vnútri ohromne ťažili, ale pri pohľade na Danielu vedel, že bola hodná vykonaných činov. Mal mnoho žien a vždy hovoril, že ich všetky miloval. V skutočnosti však miloval iba to, že bol pre ne neodolateľný, či už pre svoj majetok alebo vplyv... Miloval len seba!
Vtedy prišla ona. Krásna a neskrotná... Salvatore spoznal význam slova „milovať“.
Sledoval Danielinu tvár... Vo svetle zapadajúceho slnka vyzerala neskutočne príťažlivo, s prižmúrenými očami odpočívala po jeho boku, kde, ako dúfal, ostane navždy.
Vzal balík cigariet z palubnej dosky, perami jednu vytiahol a zapálil ju strieborným zapaľovačom, z ktorého sálal zápach benzínu. Na niekoľko centimetrov pootvoril okno a prúdiaci vzduch vyniesol obláčik modrému dymu von s auta.
Daniela zdvihla viečka. Položila ruku na jeho stehno.
„Ľúbim ťa,“ povedala s jemným úsmevom, v ktorom sa zračila úprimnosť jej slov.
„Aj ja ťa ľúbim, zlato,“ odpovedal Salvatore s pohľadom upreným dopredu, keďže prechádzal ostrou, dlhou zákrutou. Mal pocit, akoby sa točili dookola. Vždy, keď mu vyznala lásku, jeho telom prešiel, predtým nepoznaný, teplý pocit radosti.
Príjemný pocit vystriedalo prudké „mrazenie“ na chrbte. Za zákrutou sa tiahla zasnežená cesta priamo, niekoľko stoviek metrov. Boli ešte ďaleko, ale Salvatore ich spoznal okamžite. Za dlhé roky, strávené mimo zákon, sa naučil rozoznať policajta aj so zatvorenými očami. Asi sto metrov pred sebou videli hliadku...
„Otoč to. Otoč to,“ skríkla Daniela, trasúc sa od ľaku a nervozity.
„Kurva,“ zahrešil Salvatore. Uniformovaný muži naštartovali činnosť jeho mozgu na plné obrátky.
„Otoč to, do riti,“ zopakovala ráznejšie, pričom ho šklbala za ruku držiacu rýchlostnú páku.
„Upokoj sa,“ chlácholil ju. „Ak utečieme, okamžite vyrazia za nami. Upozorníme na seba!“
Dávalo to zmysel, avšak strach z hroziaceho nebezpečenstva bol primeraný. Vzpriamila sa v sedadle a inštinktívne si upravila vlasy, ako keby ich tie mohli prezradiť.
„A čo ak budú chcieť vidieť kufor?“
„Musíme dúfať, že nie... Hlavne sa správaj prirodzene,“ hovoril Salvatore, zdanlivo pokojný (ale vo vnútri možno preľaknutejší než Daniela), pričom vtlačil cigaretu medzi ohorky v popolníku.
Vozidlo sa priblížilo k hliadke na niekoľko metrov, keď strážnik v tmavej uniforme a v reflexnej veste, žiarivej, škrekľavo zelenej farby, vykročil k stredu cesty. Zdvihnutá pravica policajta predstavovala jasný signál pre posádku k zastaveniu. Salvatore, s ťaživým pocitom v hrudi, zastavil voz na krajnici.
Príslušník polície vykročil smerom k nim...
Obchod s drogami im vydláždil cestu k ovládnutiu nelegálneho biznisu v celom meste. Predošlé zisky boli smiešne, v porovnaní s príjmom z narkotík. Rigo vtedy povedal: „Už si môžeme prachmi aj vytierať naše chlpaté zadky, brácho.“ A rehotal sa ako pomätený.
Užívali si. Neskutočne utrácali a vlastne sa nezaoberali ničím iným ako vlastným potešením. Peniaze im zaistili vysnívanú slobodu. Alkohol, drogy a prítulné milenky... Nespočetné množstvo dní a nocí strávených v baroch a kluboch a rozhadzovačný životný štýl však peniaze doslova požierali.
Rigo sa odtrhol z reťaze. Na Ukrajine pretrpel roky v chudobe a teraz, keď „pričuchol“ k bohatstvu sa už nedokázal ovládať. Značkové oblečenie zahadzoval po jednom použití, takmer každý štvrťrok jazdil na novom modely jeho obľúbených športových áut a svoje frajerky obťažkával náhrdelníkmi a prsteňmi najvyššej kvality. Salvatore mu to nezazlieval, aj keď sa peniaze rýchlo míňali, „podnikanie“ prekvitalo, čím bol prílev prostriedkov k drahému životnému štýlu zaistený. Napriek tomu, Salvatore nebol šťastný...
Strážnik krúživým pohybom predlaktia naznačil posádke automobilu, aby otvorili okno a pritom kráčal k vozidlu. Spúšťajúce sa okno odhalilo Salvatoreho tvár s pokojným úsmevom, nie však prehnane vyciveným škľabom človeka, ktorý niečo tají, skrýva...
„Čo sa deje, strážnik?,“ začal vodič; vôbec nečakal na reakciu policajta.
Príslušník policajného zboru priložil prst k šiltu služobnej čapice, na pozdrav. Salvatore len pokynul hlavou. Muž v uniforme prehovoril:
„Prepáčte, ale máme tu problémy so splašenou zverou. Najskôr nejaká svorka vlkov zišla z hôr do údolia. Kam máte namierené?“
„Ideme si s manželkou trochu odpočinúť do prírody,“ zaklamal šofér. „Viete, mesto je mesto a po dlhom týždni si tam veľmi neodpočiniete. Vlastníme tu neďaleko chatu. Myslíte, že by mohli nastať nejaké problémy?“ Zdalo sa mu, že sa až príliš rozhovoril...
„To nie... Určite vás nechcem vystrašiť. Len buďte opatrní a hlavne ostražití. Postupujeme od benzínovej pumpy, nemohli ste ju minúť, na konci mesta až do hôr. Máme hlásené už dve nehody spôsobené splašenou zverou. Vraj vybehli na cestu ako by im za zadkom horelo. Ako ďaleko je k vašej chate?“
„Pár kilometrov... Ak je to všetko strážnik, radi by sme sa pobrali ďalej.“
„Samozrejme... Dovidenia,“ povedal policajt a opäť zdvihol ruku k čapici.
„Majte sa,“ odvážil sa mafián familiárne a skrútol kľúčom v zapaľovaní. Motor zareval a „manželia“ sa vydali ďalej. Salvatore sledoval fízla v spätnom zrkadle. S pribúdajúcou vzdialenosťou od hliadky, ich opúšťal stiesňujúci pocit neistoty... Rozosmiali sa... Úsmev dotvoril Danielinu tvár k dokonalosti...
Blížili sa Rigove narodeniny... Vzhľadom na ich spôsob života sa očakávala majestátna oslava o akej v malom meste ani nechyrovali... A očakávanie sa splnilo...
Takmer celé centrum mesta uzavreli, keďže títo vplyvný mladý muži si rezervovali všetky podniky v jeho okolí na niekoľko dní. Nikto sa neopovážil im nevyjsť v ústrety... Dobrá nálada gangstrov by určite nezachránila nešťastného majiteľa pred „nešťastným“ požiarom, či nehodou. Na každom rohu, vonku aj vnútri, sa vlnili zvodné telá sexi tanečníc. Mafiánsky poskoci rozdávali fľaše s alkoholom a cigary priamo na ulici, námestím sa ozývali neutíchajúce tóny tanečnej hudby...
Poobedie strávili Salvatore a Rigo v miestnych podnikoch, ale k večeru sa odobrali do ich sídla, kde v radostiach pokračovali v spoločnosti svojich najbližších priateľov a obchodných partnerov. Rigo si ten večer slávu naplno užíval, no Salvatore bol mrzutý. Sám si nedokázal vysvetliť úzkosť, ktorá mu zastrela myseľ, preto na ňu nemyslel, veď najskôr išlo o depresívne stavy spôsobené nadmerným užívaním omamných látok... Sedel pri stole, sledoval dav bujarých ľudí a odmietal návrhy „ľahkých“ žien, ktoré k nemu prichádzali v nádeji na zárobok. Chystal sa odísť, keď ju zbadal... Krásna neznáma, akoby mu počarovala, nedokázal od nej odtrhnúť oči... Potom, po niekoľkých nesmelých pohľadoch smerom k nemu, zdvihol zadok zo stoličky a začal sa predierať davom. Chvíľu tancovali, rozprávali sa. Povedala, že sa volá Daniela. Ako plynuli jej slová, depresia uvoľnila so svojho zovretia gangstrovu myseľ...
Ráno na ňu dlho hľadel, spala a túlila sa mu k ramenu. Uvedomil si to až neskôr, no v tento deň začal skutočne žiť. Pociťoval k nej neodolateľnú vášeň...
Auto sa približovalo k ďalšej zákrute na konci dlhej roviny. Boli od hliadky už tak ďaleko, že v spätnom zrkadle vyzeralo ich vozidlo ako škvrna na snehu. Keby neboli okolo príslušníkov polície prešli, nedokázali by ani odhadnúť čo škvrna v skutočnosti je...
Salvatore jemne pribrzdil a riadiacou pákou podradil do nižšej rýchlosti. Osobné auto spomalilo a začalo kopírovať okraj cesty, ktorá sa zatáčala neobvykle ostrým uhlom, keď prišlo niečo nečakané...
Prudká žiara ich oslepila... Akoby im horeli oči...
Salvatore neudržal kontrolu nad vozidlom a aj napriek tomu, že dupol na brzdy, sa automobil s hrmotom zrútil mimo cesty. Muž stratil vedomie...
Otvoril oči... Mesiac, videl ho priamo nad hlavou, svietil jasne a vo fáze splnu sa ponášal na striebornú mincu. Jagavé svetlá hviezd, roztrúsené všade naokolo, vytvárali zrakové halucinácie... Alebo je porucha zraku následok zranenia?
Jemne nadvihol hlavu... Zdalo sa, že je v poriadku, však sa tak aj cítil. Napriek tomu sa zdvihol pomaly aby nestratil rovnováhu a vydal sa k hromade pokrúteného kovu, zakliesnenej medzi troma stromami a vzdialenej niekoľko metrov. Prichádzajúc k autu, pochopil, že Daniela musí byť uväznená vo vnútri kovovej rakvy a napriek nevôli svojich myšlienok musel pripustiť tú najhoršiu možnosť... Nevedel ani odkiaľ k autu pristúpiť. Po detailnejšom pohľade našiel prednú časť vozidla, avšak bolo jasné, že bez pomoci nejakého nástroja toho veľa nezmôže.
Chcel na Danielu zvolať, keď začul takmer postrehnuteľné šuchnutie niekde v útrobách kovu. Žije!
„Daniela!,“ zvolal.
Žije!?!
„DANIELA!,“ kričal Salvatore, tento krát na plné hrdlo.
Žiadny ďalší signál života už nezapočul... Nevedel čo si počať, pretože do úvahy pripadala jedine neďaleká hliadka, pokiaľ už samozrejme neodišli, keďže sa medzitým zotmelo. Ale mali namierené do hôr... Hádam by si ich všimli... Pozrel smerom k ceste...
Zráz bol očividne dosť strmý, aby ich pár krát prevrhlo cez strechu... Vozovku videl vysoko nad hlavou a trvalo hodnú chvíľu, pokým sa vyštveral hore k asfaltovému kobercu. Vykročil doprava, smerom k miestu stretnutia s policajtmi, keď podvedome spomalil, takmer zastal. Ten posratý kufor!!!
Na istý čas prevzal záležitosti biznisu Rigo na svoje plecia, aby sa Salvatore do sýtosti nabažil nového objektu svojho záujmu. Urobil to rád a bez akýchkoľvek narážok, začo bol Salvatore vďačný... Rigo mu na oplátku povedal, že mäkne. Iba sa usmial a onedlho spolu s Danielou zmizli. Kde, to nevedel ani jeho najbližší partner. Rigovi to pripadalo, uškŕňal sa pri tej myšlienke, ako malé neoficiálne medové týždne. Neustále chcel myšlienku, na tak rýchly postup ich vzťahu, zapudiť, no ona nie a nie odísť. Niečo na tom muselo byť...
Nakoniec, po dlhom uvažovaní o pre a proti, v tejto situácii nenašiel riešenie bez „absolútnych“ následkov a vyrazil smerom k hliadke. Sledoval cestu pokrytú snehom, vďaka čomu ju bolo jasne vidieť voči tmavej panoráme okolitých lesov. Myslel na Danielu, zakliesnenú niekde v troskách ich auta a dúfal, že bude v poriadku... Napriek strachu, ktorého sa nedokázal zbaviť, pokúšal sa nepomyslieť na to, že by mohla umrieť... Dokázal v živote mnoho, čo mu iný mohli iba slepo závidieť, vlastnil celé mesto!!! Keď spoznal Danielu, rozhodol sa starý život zanechať. A teraz, na tejto posratej ceste, príde o všetko... Úsilie, k tomu, aby sa dostali až sem vyjde navnivoč a ani si s nimi nebudú musieť špiniť ruky ich prenasledovatelia.
Prešiel osudnou zatáčkou a zbadal ako sa belasá rovina pred ním tiahne na čiernom plátne hôr. Odtiaľto však hliadku vidieť nemohol, ani za jasnejšej noci, keďže ich vozidlo stálo od zákruty (pokiaľ tam vôbec ešte bolo) na niekoľko stoviek metrov. Vyrazil s nádejou vpred... Po prvý krát si spomenul na záblesk, ktorý ich oslepil. Hnaný strachom o svoju lásku na to nedokázal myslieť. Nakoniec, ani si to nevedel vysvetliť...
Rigo bol dravý a ctižiadostivý... A tieto dve vlastnosti ich dostali do problémov...
Samozrejme, že takmer od začiatku ich podnikania, obchodovali s okolitými aj vzdialenejšími mestami, no Rigo si začal u rôznych ľudí vybudovávať rešpekt zbraňou a vyžadoval absolútnu lojálnosť voči ich bande. Salvatore nič netušil... Na jednej strane vlastnou vinou, keďže sa venoval len Daniele a v poslednom čase dokonca ani nezdvíhal telefóny. Na strane druhej, sa však ani Rigo nepokúšal Salvatoreho zastihnúť za každú cenu...
Ukrajincovi, pocit moci vliezol do hlavy ako zradná zmija a nehodlal sa vzdať impéria kvôli tomu, že jeho partner sa zaľúbil. Dokonca, a to si priznal až neskôr, ho k mnohým činom viedol hnev voči Salvatoremu a sužujúci pocit zrady či nerešpektovania.
Alebo žiarlivosti? Závisti?... Tieto myšlienky rýchlo zapudil. V kresle sa sedelo úžasne a spredu mu hrial nohy plameň prekrásneho kamenného krbu... Už dlhší čas sa v kšefte nedarilo a objavili sa problémy, o ktorých sa Rigo zatiaľ so svojím kumpánom neporozprával. Nepredvídateľné udalosti dosť zamiešali karty osudu, čo ohrozilo vplyv bandy u lokálnych i ostatných obyvateľov a členov podsvetia. Teraz, v triezvosti rozumu a bez hnevu, pôsobili jeho činy nerozumne a unáhlene.
Dopil pohár, ktorý držal v ruke. Alkohol vo vnútri, zohriaty teplom rúk, nepadol najlepšie. Už druhý deň nebral žiadne drogy. Napájal sa chlastom, čo vôbec nepomáhalo, no aspoň sa omámil... Teraz však iba začínal, vypil druhý pohárik a uvažoval celkom triezvo, aby sa cítil v pohode...
Policajné auto stálo presne ako keď vyštartovali od okraja cesty. Videl ho vo vzdialenosti dvadsiatich metrov ako šedú škvrnu, no dobre viditeľnú aj na takú diaľku. Mesiac nesvietil dosť jasne aby rozpoznal nejaké osoby, napriek neistote sa rútil k hliadkovému vozu rýchlejšie s nádejou na pomoc.
Ako sa približoval, uvedomil si, že nikto pri aute nie je...
Došiel už takmer k hliadkovému vozidlu. Inštinktívne sa približoval opatrnejšie. Po mužoch z hliadky ani stopy. Možno vošli do lesa, ale bolo už po zotmení... Alebo ich zastihla žiara ako Salvatoreho s Danielou? Čo to vlastne bolo? Nič podobné predtým nevidel. Ani najsilnejší reflektor by nevytvoril svetlo takej intenzity, ktoré spaľovalo oči zvnútra, prepaľovalo sa cez sietnicu až do mozgu...
Nijaký ľudia, žiadne telá. Pozrel cez okno do vozu, no nijakú vysielačku odtiaľ z vonku nevidel...
Chystal sa prehľadať auto hliadky, ale spozornel, keď začul zvuk šíriaci sa z húštiny za ním. Pozrel sa k lesu, no žiadny pohyb nezachytil. Vŕzganie snehu a nepravidelné praskanie opadaných konárov pod ťarchou neznámeho páru nôh ustalo.
Chvíľu čakal, či sa spomedzi stromov neobjavia príslušníci zboru, no keďže nevidel svetlo baterky a podvedomie ho nabádalo k opatrnosti, nemohol si byť istý ničím.
Po chvíli sa z noci znova ozvalo prasknutie, naznačujúce pohyb na okolí, v temnote... Na belasom pozadí cesty sa zjavil šedý obrys postavy, vystupujúcej z krovín na okraji porastu. Salvatoremu sa na chvíľu zazdalo, že je to muž od polície a chcel naňho zvolať, keď sa strhol omnoho silnejší chrapot na opačnej strane vozovky. Gangster nevydal ani hlásku a schoval sa...
Ponad predný kufor auta sledoval Salvatore čierny les za cestou. Muž za jeho chrbtom si inštinktívne kľukol do sypkého snehu. Ticho... Minútka, či dvadsať dlhých minút? Netušil... No určite nemal chuť stretnúť sa z medveďom, či iným nebezpečným zvieraťom, žijúcim v oných lesoch.
Muselo uplynúť dosť času, lebo cítil, že mu drevenejú nohy. Vystrel sa v kolenách, ale ostal zohnutý v pase a zo svojho úkrytu, spoza motora auta, sledoval okolie.
Pokojnejší, chcel zakričať na postavu čupiacu v záveji, kedy lomoz, mnohokrát mocnejší než predtým, ho opäť zrazil na kolená. Na cestu vyšli, spomedzi stromov, dve nápadne vysoké postavy. Odhadoval, že môžu mať pri najmenšom dva a pol aj tri metre. Napriek mesačnému svitu, nerozoznal detaily ich tiel. Akoby lúče mesačného svetla pohlcovali svojimi obrovskými postavami a pretransformovali ich na intenzívnu čiernu tmu, neopúšťajúcu ich okolie.
Človiečik za Salvatoreho chrbtom zaúpel. Temné bytosti zjavne zaregistrovali ťažko badateľný prejav strachu a pohli sa smerom cez cestu k vozidlu na protiľahlej strane. Do riti, pomyslel si Salvatore...
Tmaví dlháni prekonali šírku vozovky, prešli okolo odstaveného auta hliadky vo vzdialenosti asi piatich metrov a zamierili k čupiacej kôpke nešťastia v nahromadenom snehu. Jediné čo gangster zachytil, keď postavy došli k vyľakanému mužovi, bolo, že sa vzpriamil na rovné nohy. Zahalila ho temnota... Nevydal ani hlásku... Salvatore medzi tým pomaly obišiel auto a všetko sledoval spoza zadnej časti vozu.
Jedna z čiernych postáv, sa náhle začala vracať späť! Museli si ho nejako všimnúť. Zovrelo mu hrdlo...
Tajomná bytosť chvíľu spočinula pred štvorkolesovým tátošom a začala ho obchádzať. Zľava, okolo dverí pre vodiča, k zadnej časti batožinového priestoru. Chvíľu vyčkávala za autom, akoby hľadela do vnútra. Stačilo aby sa trochu posunula vpravo a odhalila by Salvatoreho skrýšu. Bytosť sa pohla vpravo!!!
Určite by ho našla... Obstúpila ho a zahalila jeho telo temnotou... Bol to len pocit, ale tak silný a stiesňujúci. Dokazujúci, že nasledovala by smrť!
Salvatore však už hľadel na ňu, ako obchádza hliadkovacie vozidlo, za rúškom tmy lesa na opačnej strane vozovky, odkiaľ sa prednedávnom zjavili démoni noci. Nečakal ani sekundu, čo bude nasledovať ďalej a vyrazil lesom preč, smerom od netvorov.
Po asi sto metroch sa predral húštinou na asfaltku a rozbehol sa vpred, čo mu sily stačili... Jedinou nádejou pre jeho lásku ostala benzínová pumpa, na ktorej naposledy nakúpili. Nevedel, čo môže ešte čakať, keďže doterajšie udalosti odporovali zdravému rozumu. Čo sa stalo? Ak spaľujúci žiar pred haváriou bol záhadou, čo potom znamenali udalosti uplynulých minút? Čo za bytosti sa objavili z lesa? Súviselo to s prudkým svetlom? Možno patrili k návštevníkom z vesmíru a žiara sprevádzala pristátie ich lode? Inokedy by sa nad takými myšlienkami rozrehotal až by ho rozbolelo brucho, ale teraz? Videl to všetko vlastnými očami, prežil na vlastnej koži, aby mu to pripadalo smiešne.
Strach, neistota a rozčarovanie boli jeho jedinými spoločníkmi na ceste po bielom koberci...
Ahmed... Nechával sa nazývať Vládca Ahmed, čo svedčilo o jeho moci a vplyve. Obchodovali s ním oddávna a preukazovali si navzájom rešpekt. Avšak, Rigo, odtrhnutý z reťaze, prestal rešpektovať všetkých a siahal na nové územia s nádejou na ich obsadenie. Nepremyslené ozbrojené akcie stáli život mnohých mužov a tí, čo prežili šírili medzi ostatnými vlnu nedôvery voči osamotenému vodcovi, ktorému sa najskôr niečo pomotalo v hlave alebo zdravý rozum vymazali drogy. Tak či onak, pyramída sa rozpadala od základov...
Salvatore, užívajúci si slnečných dní v stredomorí v náručí sladkej Daniely, bol o dianí v srdci obchodného impéria oboznámený svojimi informátormi a okamžite vyrazil na letisko. Zarazilo ho keď zistil, že najbližší let je možný až ráno, pretože väčšina letov bola zrušená. Naznačili mu, že išlo o problémy s teroristami. Vrátil sa do hotela. Noc strávil s Danielou a ráno, potom ako si zaistil letenku, vyrazil na letisko, odkiaľ popoludní odletel...
Medzitým sa udalosti dali znova do pohybu a ťažko vybudovaná hradba moci sa zosypala ako by bola z karát. Ukázalo sa, že vďaka nedostatku informácií, Rigo s kumpánmi siahli na niektoré (a dosť strategické) miesta patriace Vládcovi... Došlo k najhoršiemu, keď Ahmed vzniesol ultimátum. Hlavy oboch vedúcich mužov gangu alebo prepustenie všetkých oblastí ich vplyvu v prospech Vládcu... Smrť alebo holé životy...
Po Salvatoreho príchode sa rozpútala prudká hádka. Horlivosť oboch mužov nemala hraníc. Salvatore kričal na Riga, že zničil ich celoživotnú drinu. Vyčítal mu jeho pýchu a hnev, ktoré ich dohnali na mizinu a pripravia ich aj o vlastné životy. Ultimátum bola len hra, potešenie pre oko diváka, lebo Ahmed ich aj tak odstráni skôr, či neskôr...
Rigo sa nedal. Danielu označil za štetku, ktorá medzi nich vstúpila a ako obchodných partnerov a kamarátov ich navždy rozdelila. „Ona všetko zničila, skurvená zlatokopka!“ vykrikoval Rigo ako zmyslov zbavený. Táto veta bola pre Salvatoreho poslednou kvapkou, vyrazil vpred a päsťami udrel protivníka niekoľkokrát do tváre a hlavy. Rigo (v dosť značnom štádiu opitosti) spadol na podlahu a rozrehotal sa. Šialený smiech sa ozýval priestranným sídlom ako v starom klasickom horore o pomätenom vedcovi...
Salvatore si uvedomoval blížiaci sa koniec. Celú noc premýšľal ako z toho von...
Svetlá benzínovej pumpy žiarili do noci ako majáky na rozbúrenom mori. Žiadne autá pri tankovacích stojanoch nestáli a parkovisko vedľa nízkej budovy zívalo prázdnotou. Prešiel z hlavnej cesty na príjazdovú a smeroval k čerpacím stojanom. Dvere do miestnosti s pokladňou boli otvorené, ale aj z vonku cez presklenú čelnú stenu videl, že vnútri nikto nie je. Prešiel prahom a spočinul pred dvoma vysokými chladničkami plnými plechoviek a plastových fliaš s limonádami, kolou a pivom. V najspodnejších regáloch ležalo pár balených bagiet a sendvičov. Na pohľad vyzerali skazene...
Poobzeral sa naokolo. Podišiel k opustenému pultu s pokladničnou kasou, za ktorým si všimol telefón. Klasická pevná linka s otáčacím číselníkom. Objav potešil Salvatoreho do takej miery až bol presvedčený (dokonca si bol istý), že nakoniec všetko dobre dopadne.
Spravil dva kroky smerom k telefónnemu aparátu, keď ako blesk z čistého neba, sa okolo pumpy prehnali vozidlá s majákmi a sirénami. Presne nevedel koľko ich bolo. Aspoň tri, možno aj štyri. Podľa zvuku sirény ich identifikoval ako požiarnikov.
Prebehol okolo chladničiek, cez vchod von a okolo čerpacích stojanov až k príjazdovej ceste. Keď dobehol k hlavnej ceste, videl už len zadné svetlá ambulancie miznúce v tme...
Niekto ich musel zavolať, čo ho nesmierne potešilo. Pokojne však mohli miesto havárie prehliadnuť, keďže ani nevedel, čo je objektom ich záujmu. Bez ďalšieho uvažovania uháňal späť do lesov, k Daniele...
Daniela priletela v noci a Salvatoreho muži ju tajne priviezli do sídla. Milovali sa... Keď mladá žena zaspala, gangster sa posadil do koženého kresla a nalial si pohárik tvrdého alkoholu. Každú ďalšiu cigaretu si pripaľoval od ohorku predošlej, až sa hrubá vrstva dymu v izbe dala krájať nožom. Prúd myšlienok naberal na intenzite.
Rigo sa zbláznil, pomyslel si Salvatore. Už sa mu nedá veriť. Cítil, že Ukrajinec začal akýsi osobný súboj s celým svetom a všetkými vplyvnými ľuďmi v ňom. „Sme malé ryby, postrieľajú nás ako psov,“ zamrmlal si muž usadený v kresle.
Daniela, odpočívajúca v manželskej posteli, pôsobila dojmom nebeskej krásy a nevinnosti. Salvatore sa smrti nikdy nebál a tobôž dnes. Vždy vedel, že súdny deň príde... No už nešlo iba o jeho život, na ktorom mu ani za mak nezáležalo, ale o život anjelskej bytosti spiacej pred ním...
Kľukol si do zákrytu stromov neďaleko vozidla hliadky. Niekoľko minút len čakal, načúval a sledoval okolie. Po tajomných bytostiach nezostalo ani stopy, ticho lesa naznačovalo voľný priechod, ale napriek tomu postupoval zhrbený veľmi pomaly vpred.
Po pár krokoch ho zmrazilo od ľaku a prekvapenia. Pred odstaveným autom stála tajomná postava zahalená nocou. Nevšimol si ju alebo tam predtým keď sa rozhliadal nestála?
Náhla úľava... V porovnaní z vozidlom, nedokázal odhadnúť presnú výšku postavy, však určite nemerala viac ako 2 metre, skôr menej.
Každopádne postupoval pomaly, z nohy na nohu.
Muž pred ním patril k policajnej hliadke.
„Pane, ste v poriadku?“ prehovoril k strážnikovi, stojac vzpriamene pred ním. Policajt nehol ani brvou a neprítomným pohľadom čumel pred seba. Neprehovoril...
„Pane, moja žena a ja... Mali sme nehodu,“ bľabotal Salvatore bez prerušenia. „Musíte mi pomôcť. Prešli okolo vás požiarnici a sanitka? Pane? Počujete ma?“
Strážnik nereagoval na Salvatoreho hlas, len neprítomne hľadel priamo pred seba do temnoty hory.
„Niečo vám spravili! Tie... veci,“ povedal a zároveň si uvedomil, že uniforma na hrudi muža je presiaknutá krvou! Snáď hovoril k mŕtvole? Inštinktívne ustúpil tri kroky späť, načo uniformovaný muž vôbec nereagoval, rovnako ako na gangstrove otázky.
Salvatore viac nepremýšľal, ani sa nepokúšal analyzovať uplynulé udalosti, veď racionálne nedávalo nič zmysel. Rozbehol sa za Danielou. Hlava nad krvavou hruďou sa otočila za Salvatorem a neprítomné oči nasiakli životom sledujúc bežiacu postavu...
Ráno zobudil Danielu. Nakázal jej zbaliť sa, vziať len najnutnejšie potreby pre oboch.
„Čakaj ma v izbe, miláčik. Nikam nechoď, vôbec nevychádzaj z tejto miestnosti. Musíme utiecť, len si ešte vybavím dôležité záležitosti. Tu už nie sme v bezpečí!“
Pobozkal ju na pery, vyšiel na chodbu a zamkol za sebou dvere. Žena okamžite začala baliť...
Vošiel do kancelárie, kde už Rigo sedel za okrúhlym konferenčným stolom, pred fľašou hnedastého alkoholu a obracal si do úst pohárik.
„Á, náš milovník,“ skríkol uštipačne a uškrnul sa. Znova si dolial, zdvihol pohárik nad hlavu a hromovým hlasom predniesol: „Na vašu lásku, Sal... A na našu skurvenú smrť!“ Vylial si obsah sklenenej nádoby do úst a prudko hodil pohár do svojho partnera. Samozrejme minul a ten sa roztrieštil o stenu. Rigo sa znova rozrehotal...
Bol si mojim bratom, pomyslel si Salvatore. Naškľabený ksicht, rozďavené ústa odhaľujúce žlť škaredých zubov a mútny pohľad ožratého mafiána v ňom vzbudzovali nevýslovný odpor. Opora mocného múru, ktorý celé roky Rigo predstavoval, sa rúcala každým škrekom prichádzajúcim z jeho zmetenej mysle.
„Boli časy, kedy by som za teba položil život,“ prvýkrát prehovoril Salvatore. Ukrajinec neprejavil záujem o vyrieknuté slová, nemotorne (príznačne jeho stavu opitosti) vzal fľašu z hrubého skla a s cinknutím hrdla o stenu pohára, ho naplnil až po povrch. Viac alkoholu ako sa dostalo do poldecáku rozlial po stole
„Teraz položíme životy obaja... partner (iróniu posledného slova Sal nemohol prehliadnuť). A kvôli tvojej kurve!“ kričal sediaci muž.
„Žili sme ako králi, Grigorij.“
Salvatore ho nikdy nevolal celým menom. Len a len prezývka. Rigo. Ale Grigorij? Chlap na stoličke, aj napriek značnej opici, to postrehol a zbystril pozornosť. Chcel sa napiť, no kŕčovito zvieral pohárik... Tento nepatrný detail v oslovení ho zaskočil. Čo to má znamenať?
„Každý nám mohol závidieť. Mohli sme si dovoliť, na čo sme si len spomenuli. Ale ja... ja... nebol som šťastný. Nebol som spokojný. Mal som v sebe obrovskú dieru, prázdnotu niekde tu, vnútri!“ Sal položil dlaň zovretú v päsť na hruď.
„Ona tú dieru zaplátala, vyplnila prázdno požierajúce mäso, kosti, celé moje telo a myseľ. Umieral som zaživa, keď prišla Daniela a podala mi ruku. Nechápeš aká je pre mňa dôležitá? Ona sa stala mojou dušou!“
„Zapredal si svoju dušu diablovi v krásnom tele, ty idiot... Myslíš, že jej na tebe záleží? Záleží jej len na tvojich prachoch. Na našich prachoch...“
Znova! Rigo nevidel vlastné chyby a celú vinu sa snažil hodiť na plecia Daniele, ktorá vývoj udalostí nemohla ovplyvniť.
„Odchádzam, Rigo! Dôveryhodný ľudia už previedli časť majetku a peňazí na moje tajné účty... Schováme sa a budeme dúfať... Poď s nami.“
Vedel, že ponuku odmietne, čo aj výsmešný rehot Ukrajinca potvrdil.
„Ty si myslíš, že ťa Ahmed nenájde? Si blázon... A tvoje tajné účty? Salvatore, viem o tebe všetko. Možno sa prešmykneš medzi prsty Vládcovi, ale ja ťa mám v hrsti... Bezo mňa nemáš šancu a ja s tebou a tou kurvou neodídem. Nikdy som neutekal a aj teraz sa postavím tvárou v tvár nepriateľovi. Rozumieš?“
„Veľmi dobre rozumiem,“ precedil medzi zuby Salvatore, „ a mrzí ma to!“ Teraz klamal...
Rigova tvár skamenela prekvapením, keď Sal predpažil ruku schovanú za chrbtom a v slnečnom svetle sa zaligotal strieborný revolver s tlmičom. Palec potiahol spúšť. Výstrel znel vďaka tlmiču ako písknutie. Rigovi jemne myklo hlavou a na čele sa mu objavila červená bodka. Vyzeral ako indická žena, kým z dierky nevytiekol prameň krvy. Na sekundu ostal nepohnute sedieť s vytrešteným pohľadom, potom mu hlava klesla dozadu na operadlo a po stoličke sa zosunul pár centimetrov nižšie. Odhalil krvavý fľak na stene za ním...
Ďalej konal Salvatore rýchlo a chladnokrvne. Všetko v noci pripravil. Zo skrine v rohu miestnosti vzal plastové vrece, nezrozumiteľnú schému na veľkom kuse papiera, ktorú v noci narýchlo načmáral a niekoľko úzkych koberčekov. Do vreca zabalil mafiánovo mŕtve telo a schémou zakryl krvavú škvrnu na stene. Na kvapky krvi okolo stoličky rozprestrel koberce... Bude trvať pár hodín, pokým niekto objaví miesto činu a potom po nich nepôjde len Vládca Ahmed, ale aj Rigovi prisluhovači. No nedalo sa inak.
Salvatore vystrčil hlavu z dverí a poobzeral sa po chodbe. Čistí vzduch! Uchopil zabalené telo a pretiahol ho chodbou k svojej izbe. Zaklepal...
„To som ja, miláčik!“
Štrkot kľúča v zámke... Daniela otvorila dvere a Sal rýchlo vtiahol vrece dovnútra. Na posteli už ležali zbalené tašky. Všetko Daniele vysvetlil. Chvíľu plakala, zúrila až nakoniec vyčerpaná a zmierená padla na kolená. Zniesla tašky k autu a on uložil do kufra telo svojho spoločníka. Musia ho vziať so sebou a schovať plastový vak v horách. Ostatní si budú myslieť, že Ukrajinec utiekol s nimi a získajú tým čas. Aspoň pokiaľ neobjavia krvavé stopy... Utečenci vyrazili na cestu...
Zákruta nielen pôsobila nekonečne, ale taká aj bola, keď pretrhol prúd myšlienok v nádeji, že za ďalším ohybom uvidí miesto havárie, mužov na oko splašene behať, aj keď oni, uvedomujúc si čo robiť, zachránia život jeho priateľky. Belasý pás snehu sa točil ďalej do noci. Musí už byť blízko!
Uplynulé udalosti, ktoré zmenili jeho život, videl znova jasne. Hriechy minulosti premietané na veľkom plátne mozgu. Akoby chceli pripomenúť neodvratný osud, veď o niekoľko metrov ho čakajú muži zákona. Obsah kufra vozidla určite neostane nepriehliadnutý! Ak tam nebudú, je voľný, no Daniela ostane bez pomoci, stiesnená vo vraku auta... umrie!!!
To nikdy nedopustí! Za žiadnu cenu! Ak by musel prejsť aj stokrát do ďalšieho mesta, lesom navzdory možnosti, že stretne niečo, čo nepoznal a ani sa nepokúšal odhadnúť čo videl... Nevzdal by sa Daniely, jeho lásky, ani ak by mal umrznúť v nehostinnej horskej krajine, zamrznúť v snehu...
V snehu... Podvedome spomalil... Uvedomil si, že aj keď kráča rýchlo a naokolo je plno snehu, nepočuje vrzgot zmrznutej vody pod nohami... Pozrel sa dolu. Stál v snehu. Ale určite vŕzganie snehu nepočul... Alebo už nepremýšľa triezvo?
Kútikom oka zachytil modré svetielko v diaľke... Zahľadel sa pred seba. Svetlo sa objavilo znova a zmizlo. Znova sa objavilo, zmizlo... Maják! S nepredstaviteľnou radosťou, Salvatore utekal vpred, každým krokom zabúdajúc na vŕzgajúci sneh, či odsúdenie, väzenie...
Už z diaľky videl požiarnicky voz stojaci na ceste nad miestom nehody, okolo neho sanitky a policajné autá, s ich majáčikmi veselo blikajúcimi do noci. Pretrhnuté zvodidlá sledoval muž v hasičskej uniforme. Pravdu povediac, videl len jeho a i ten len stál, bez pohnutia... Bol už takmer pri ňom...
„Pane, je Daniela v poriadku? zakričal Salvatore bez rozmyslu prichádzajúc k požiarnikovi. Ten skamenene mlčal, nehol ani brvou iba civel dolu.
„Pane, prosím vás, je moja priateľka v poriadku?“ Stál pri mužovi v tmavo modrej uniforme, no ten ho očividne neregistroval alebo ignoroval...
Salvatore mal chuť ho schmatnúť a zatriasť s ním, aby už prehovoril aspoň hlásku. Cítil neuveriteľné nutkanie schytiť ho, hodiť ho dolu, roztrieskať mu hlavu o kamene.
Zrazu sa strhol z vášnivých až násilných myšlienok ako obarený. Čo ho to pochytilo. Nevýslovná zúrivosť však náhle zhasla, keď otočil hlavu a pozrel smerom k miestu ich nehody!!!
Výzor okolia sa nezmenil, kopa šrotu zakliesnená medzi stromami sa nehla. Ale strach a zmätok, spôsobili postavy stojace pred vrakom. Požiarnik ich ticho sledoval.
Nachvíľu pocítil radosť, že ju vidí, následne však onemel... Daniela! Pozerala na neho... Svojimi krásnymi očami, ktoré miloval a myslel, že už nevidí... Jej tvár však nebola jasná. Mimické svaly stiahnuté v ohromnom žiali, potvrdzujúci stekajúce slzy, rozpíjajúce farby jej mejkapu.
Vedľa Daniely stál vysoký muž. Salvatore ho okamžite spoznal. Stál tam so svojim typickým úškrnom, živý, bez akejkoľvek rany... Rigo!!!
„Preboha, čo sa to...“
Zahmlilo sa mu pred očami, šokovaný a vystrašený takmer spadol z nôh. Z nôh? V hrudi pocítil tlak, čoby mu naň niekto tlačil obrovským sochorom. Stratil vedomie. Alebo vôbec pri vedomí nebol?
Otvoril oči. Okamžite mu nedošlo kde je. Poobzeral sa po miestnosti a zistil, že je v nabielo namaľovanej izbe. Belosť stien doslova žiarila. Do nosných dierok sa mu vryl známy zápach dezinfekcie. Nemocnica... Okrem postelí, jeho a susediacej neobsadenej a hadičiek visiacich z kovového držiaka na infúziu po ľavej ruke, zívala izba prázdnotou. Za oknom sa črtala scenéria umelej prírody nemocničného parku, z časti uspokojujúca potrebu pacientov po prechádzke. Obdivovať ju veľmi nemohol, pretože sklo okennej tabule zjavne dávno nikto nečistil. V slnečných lúčoch prechádzajúcich oblokom bolo mastné fľaky až nechutne jasne vidieť.
Zahľadel sa pred seba. Zachránili ho. Ale ako? Čo zo zdanlivých spomienok bolo reálne a čo snom, či halucináciou? Snáď obrovské tajomné bytosti číhajúce v lese, ľudia z hrudníkom na franforce stojaci nemo v snehu, či duch mŕtveho spoločníka mohli byť skutočnosťou? Nedokázal triezvo uvažovať.
Sneh... Podvedome sa k nemu vracal. Sneh, vŕzganie pod nohami pri každom kroku v temnote lesa. Podvedomie neustále vysielalo nejaký signál. Signál odkazujúci na sneh a kroky.
Neustále hľadel priamo pred seba, keď si uvedomil, že tvar prikrývky zahaľujúcej Salvatoreho telo od pása dolu, má atypický tvar. Obdĺžnikový hrobček, ktorý by mali tvoriť vzpriamené nohy zahalené dekou, bol akýsi prikrátky. V kolenách ich však nemohol mať zohnuté, ležal vystretý a uvoľnený. Mozog ešte stále nechcel prijať túto informáciou, pripustiť jej skutočnosť. Mrazenie v chrbte a napätie v žalúdku však už strašnú myšlienku pripustili. Chvíľu čakal, premýšľal...
Ruka sa skĺzla k pásu a tromi prstami pravej ruky uchytil okraj prikrývky. Nadvihoval deku pomaly, akoby čo najviac chcel oddialiť mrzké zistenie, nemilosrdne číhajúce pod prikrývkou. Zmocnilo sa ho šialenstvo, keď uvidel kýpte svojich nôh, amputovaných tesne nad kolenami. Salvatore sa cítil ako by mu niekto udieral do hlavy ťažkým predmetom, v snahe omráčiť ho, ale s nedostatkom sily, aby to dosiahol. Myslel, že už stratí vedomie, keď sa otvorili dvere a dovnútra vstúpil muž v tmavom obleku.
Gangster natiahnutý na lôžku mu nevenoval veľkú pozornosť, veď on ich spoznal už po pachu, fízlov skurvených...
Hlava mu klesla k ľavému ramenu a prenikavým pohľadom tmavých očí sa zahľadel cez špinavé okno. Nesledoval však priestor za ním, pretože v zamyslení len slepo hľadel rozostreným pohľadom. Nepríjemné pocity zo zistenia, že prišiel o nohy náhle vystriedal omnoho nepríjemnejší pocit zo straty lásky života... Daniela je mŕtva! Už na ničom nezáleží!
Aj napriek záplave myšlienok, zachytil sluchom šuchtavý zvuk krokov a vŕzgnutie strún susednej postele. Policajt sa posadil. Bol však skôr nejakým agentom patriacim pod vládu, keďže Salvatore patril k organizovanému zločinu. To však mafiánovu myseľ zamestnávalo najmenej...
„Pán Salvatore Brunni. Nepredpokladám, že je to vaše pravé meno. Evidujeme vás pod mnohými menami, ale to skutočné... rodné meno sa už akosi stratilo v záplave tých falošných. Neexistujú ani žiadne doklady, ktoré by sa dali označiť za pravé, dokazujúce váš pôvod. Nemáte žiadnu existujúcu rodinu, priateľov či ľudí, ktorý by vás dokázali identifikovať. Každý, koho som vypočul, vás označil ako Salvatore Brunniho, ktorý však nikdy v skutočnosti neexistoval. Zaujímavé... Váš systém utajenia musel byť dokonalý!“
„To si nemyslím.“ vydralo sa Salvatoremu z hrdla. Hlavu však k mužovi neotočil a ďalej sledoval obraz za oknom.
„Hmm, nakoniec samozrejme zlyhal. Ale bez agresivity vášho spoločníka sa mohli udalosti vyvinúť úplne inak. Nebuďte prekvapený rozsahom mojich vedomostí o vás, som informovaný lepšie ako si dokážete predstaviť...“
Salvatore agentove slová príliš neregistroval, aj keď šírka informácií ho trochu zaskočila. Navonok sa však ani nehol.
„Našli sme telo Grigorija Sljevičša v kufri vášho auta, pán Brunni. Rovnako aj vražednú zbraň, značnú hotovosť a ...“
„A čo ona?... Daniela?“ prerušil náhle gangster vymenúvanie zoznamu, ktorého položky mu boli dobre známe.
„Čo moja láska?“ zopakoval otázku, aby poukázal na jej dôležitosť.
Policajt chvíľu váhal. Alebo si jeho trápenie užíval. To však nehralo žiadnu rolu.
„Myslím, že poznáte odpoveď, pán Brunni. Je mi ľúto...“
Stisol viečka ako vládal aby sa nerozplakal pred vládnym pajácom, ktorý by si to vychutnal a s kolegami by sa chechtali pri káve, na mocnom mužovi, momentálne už kriplovi, vzlykajúcemu do vankúša. Bolesť v srdci však bola nesmierna a niekoľko vzlykov neudržal. Po líci mu stiekla slza a vpila sa do oblečenia vankúša.
„Rozumiem danej situácii, no napriek tomu, uvedomte si, že čelíte desiatkam obvinení za najťažšie delikty. Vraždy, vydieranie, únosy, organizovaný zločin... Vyhliadky sú viac než mizerné, pán Brunni.“
„Procesu sa nikdy nedožijem, to dobre viete. A nevolajte ma Brunni. To nie je moje meno... Smrť? Nie zlá vyhliadka,“ vyštekol Salvatore. Sledoval tentoraz strop nemocničnej izby a uvedomujúc si, že prišiel o všetko. Majetok, lásku, život. Beznohý mrzák čakajúci na najvyšší trest pripútaný na lôžko. V lepšom prípade ho čoskoro zbaví utrpenia niekto z Ahmedových ľudí, aj keď Vládca vo svojej krutosti ho najskôr nechá trpieť čo najdlhšie. S niektorými ľuďmi je neradno sa zahrávať...
„Aj keď skončím v pekle,“ dokončil myšlienku gangster.
„V pekle?“ Vyšetrovateľova otázka podtrhnutá značnou dávkou irónie znela výsmešne.
„Nerozumiem, prečo po tom, čo ste prežili, veríte, že do pekla, ako to nazývate, musíte ešte odísť. Nikdy vás nenapadlo, že spôsobom svojho života ste do temnoty už dávno dorazili a už roky sa škvaríte vo vlastnej šťave?“
„Ona bola mojim anjelom. Záchranná ruka ťahajúca ma z pekelných múk. Rigo... ten ma stiahol dolu...“
Muž v obleku sa postavil a prešiel k dverám.
„Mnoho vecí, udalostí a ... ľudí, navonok a na prvý pohľad, vyzerá inak, ako pri pohľade do ich podstaty, Tori...“
Akoby ho obliali ľadovou vodou. Tori! Tak ho volal iba otec a to len pár krát v živote, keď sa chlapec cítil najhoršie a chystal sa mu povedať niečo dôležité... „Tori, musíme sa porozprávať...,“ hovorieval.
Otočil hlavu k mužovi stojacemu pri dverách a zahľadel sa mu do tváre. Zvláštne, že ho vôbec neprekvapilo, keď zbadal, že agentovu tvár pozná. V tmavom obleku pôsobil omnoho zlovestnejšie než v policajnej uniforme, keď ich s Danielov zastavil v aute, aby ich upozornil na splašenú zver!
Muž pri dverách sa uškrnul.
„Niekedy tí, čo ich považujeme za našich anjelov a strážcov, hrajú úlohu zla v krásnej škrupine... Pretože zlo nie je tým čím sa dá... Nikdy sa navonok neukáže jeho podstata... Skryté zlo, Tori... Mal si šancu, no spadol si do pasce a svojho pomäteného záchrancu si odstránil vlastnou rukou. Sieť osudu je ovplyvniteľná, ale tak spletitá, že odhadnúť dôsledky svojich činov je takmer nemožné... Ale ako som už povedal, Tori, nič nie je také ako sa zdá a možno ani ty nevidíš podstatu mojich slov...“
„Kto si?“
„Neprišiel som ťa súdiť. Odsúdil si sa sám. A si stratený!“
Dvere sa zabuchli, muž zmizol.
Chvíľu hľadel na zatvorené dvere. Zrazu sa rozosmial. Smiech prerástol do rehotu a ten do urputného kriku, ktorý vyvrcholil hrdelným škrekom pomätenej mysle, ozývajúcim sa chodbami nemocnice...
pavel terek
Diskusia
draculin
Hoj!!Tak po polnoci dva uspechy, najprv narazim na spickovu zabudnutu vec na youtube a potom toto!Tak skratene, super!Po druhom citani budem asi kritickejsi,ale momentalne chrochtam blahom.Konecne jedna z mala poviedok,kde si autor dal zalezat na tom,ako je pisana.Retrospektivna dejova linia je postavena na vela klise a miestami aj nudi,ale v zasade len prispieva k napatiu a dava sirsi rozmer - takze sa ani moc nestazujem. Samotny napad bol vsak originalny vcelku slusne dost.To co mi vadilo... pointa trosku nejasna.V texte nepouzivat dovysvetlujuce zatvorky.A Salvatore,aj ked mal byt Danielou "napraveny", ani trosku nehovoril a nekonal ako gangstersky boss - posobil ako bezny bankovy uradnik :) No napriek tomu opakuje, ze vyborne. Gramatiku nehodnotim,kedze bunky na toto umenie mi zjavne odumreli este ze Husaka.Jasna 8 a kua,pis dalej!!!!
13.10.2010
Hoj!!Tak po polnoci dva uspechy, najprv narazim na spickovu zabudnutu vec na youtube a potom toto!Tak skratene, super!Po druhom citani budem asi kritickejsi,ale momentalne chrochtam blahom.Konecne jedna z mala poviedok,kde si autor dal zalezat na tom,ako je pisana.Retrospektivna dejova linia je postavena na vela klise a miestami aj nudi,ale v zasade len prispieva k napatiu a dava sirsi rozmer - takze sa ani moc nestazujem. Samotny napad bol vsak originalny vcelku slusne dost.To co mi vadilo... pointa trosku nejasna.V texte nepouzivat dovysvetlujuce zatvorky.A Salvatore,aj ked mal byt Danielou "napraveny", ani trosku nehovoril a nekonal ako gangstersky boss - posobil ako bezny bankovy uradnik :) No napriek tomu opakuje, ze vyborne. Gramatiku nehodnotim,kedze bunky na toto umenie mi zjavne odumreli este ze Husaka.Jasna 8 a kua,pis dalej!!!!
13.10.2010
jurinko
Gratulujem k precedensu! Este nikdy sa mi totiz nestalo, aby mala poviedka od zaciatku jasne naslapnute na hodnotenie 7 a viac, aby sa hodnotenie v zavere stalo uplne nejasnym a lavirovalo medzi 4 a 7. Nuz: Gramatika ma stvala, y/i, s/z ti nejde. Ale to mi az tak nevadi. Retrospektivne pasaze boli prilis skratkovite a vobec neboli originalne (to prve chapem, ze je limitovane rozsahom diela a to druhe predmetom opisu). Ani to mi az tak nevadi. Cela poviedka obsahovala pre mna privela patosu ("Kazdy nam mohol zavidiet, ale ja... Ja... Nebol som stastny... Mal som dieru niekde tu, vnutri." - takto zeby sa vyjadroval mafian? Aj keby zazival totalnu vnutornu premenu, tieto slova nie su v jeho slovniku, chybali by mu slova na vyjadrenie toho, co citi, pretoze tie slova nepouzival cely zivot). Mal by si obmedzit tri vykricniky, miestami to bolo az smiesne. Aby boli uderne, musia byt pouzite ...
13.10.2010
Gratulujem k precedensu! Este nikdy sa mi totiz nestalo, aby mala poviedka od zaciatku jasne naslapnute na hodnotenie 7 a viac, aby sa hodnotenie v zavere stalo uplne nejasnym a lavirovalo medzi 4 a 7. Nuz: Gramatika ma stvala, y/i, s/z ti nejde. Ale to mi az tak nevadi. Retrospektivne pasaze boli prilis skratkovite a vobec neboli originalne (to prve chapem, ze je limitovane rozsahom diela a to druhe predmetom opisu). Ani to mi az tak nevadi. Cela poviedka obsahovala pre mna privela patosu ("Kazdy nam mohol zavidiet, ale ja... Ja... Nebol som stastny... Mal som dieru niekde tu, vnutri." - takto zeby sa vyjadroval mafian? Aj keby zazival totalnu vnutornu premenu, tieto slova nie su v jeho slovniku, chybali by mu slova na vyjadrenie toho, co citi, pretoze tie slova nepouzival cely zivot). Mal by si obmedzit tri vykricniky, miestami to bolo az smiesne. Aby boli uderne, musia byt pouzite ...
13.10.2010
jurinko
[pokracovanie] raz, dva krat za dielo, nie stale a aj v nevhodnych chvilach. Ale to by mi stale az tak nevadilo. Logicke chyby (tmavy les a iba sneh na ceste ukazuje cestu, ked predtym bolo povedane, ze je spln a aj potom bol spominany dostatok svetla -> v zime je pocas splnu vidiet skoro ako cez den, aj v lese, pokial to nie je brutalna roklina, prerastena storocnymi dubmi, ktorych kosate koruny nedovolia ani snehu padnut na zem, ani svetlu prejst;-) ). Ale tie by mi tiez nevadili. Absencia fantasy/scifi prvku v celom pribehu (stale som si hovoril, ze okrem halucinogennych 3 metrovych bytosti tam nic take nie je a stale som cakal na zaver, ze prekvapivou pointou sa to vsetko vysvetli a poviem si "WOW"). Ale to by mi tiez nevadilo...
13.10.2010
[pokracovanie] raz, dva krat za dielo, nie stale a aj v nevhodnych chvilach. Ale to by mi stale az tak nevadilo. Logicke chyby (tmavy les a iba sneh na ceste ukazuje cestu, ked predtym bolo povedane, ze je spln a aj potom bol spominany dostatok svetla -> v zime je pocas splnu vidiet skoro ako cez den, aj v lese, pokial to nie je brutalna roklina, prerastena storocnymi dubmi, ktorych kosate koruny nedovolia ani snehu padnut na zem, ani svetlu prejst;-) ). Ale tie by mi tiez nevadili. Absencia fantasy/scifi prvku v celom pribehu (stale som si hovoril, ze okrem halucinogennych 3 metrovych bytosti tam nic take nie je a stale som cakal na zaver, ze prekvapivou pointou sa to vsetko vysvetli a poviem si "WOW"). Ale to by mi tiez nevadilo...
13.10.2010
jurinko
[pokracovanie] Ale co bola ta pseudofilozoficka pointa na zaver? Akoze nejaka nadpozemska bytost (dajme tomu, ze so skrachovanym mafianom by sa Boh neprplal, tak trebars nejaky anjel alebo niekto z ineho nabozenstva) pride typkovi prehovorit do duse? Coze? A to zamyslenie nad tym dobrom a zlom, to bolo co? Akoze odhodlanie zmenit svoj zivot a ujst so zenou, ktoru jedinu kedy miloval, je napokon zle? A zdrogovany a ozraty nasilnicky mafian, ktory trtkava kurvy kazdy den a striela ludi je napokon dobro? Aj ked sa na to pozriem optikou "zabil svojho priatela vs. mal s nim zostat a byt mu loajalny", tak je to strasna sracka. Ved Salvatore uz predtym evidentne zabijal ludi. Preco by malo o jeho odsudeni rozhodnut, ze zabil sfetovaneho mafianskeho grazla? A byt loajalny ku kamosovi? Co takto byt loajalny k zene, ktoru milujem? Co to je za posolstvo?!...
13.10.2010
[pokracovanie] Ale co bola ta pseudofilozoficka pointa na zaver? Akoze nejaka nadpozemska bytost (dajme tomu, ze so skrachovanym mafianom by sa Boh neprplal, tak trebars nejaky anjel alebo niekto z ineho nabozenstva) pride typkovi prehovorit do duse? Coze? A to zamyslenie nad tym dobrom a zlom, to bolo co? Akoze odhodlanie zmenit svoj zivot a ujst so zenou, ktoru jedinu kedy miloval, je napokon zle? A zdrogovany a ozraty nasilnicky mafian, ktory trtkava kurvy kazdy den a striela ludi je napokon dobro? Aj ked sa na to pozriem optikou "zabil svojho priatela vs. mal s nim zostat a byt mu loajalny", tak je to strasna sracka. Ved Salvatore uz predtym evidentne zabijal ludi. Preco by malo o jeho odsudeni rozhodnut, ze zabil sfetovaneho mafianskeho grazla? A byt loajalny ku kamosovi? Co takto byt loajalny k zene, ktoru milujem? Co to je za posolstvo?!...
13.10.2010
jurinko
Takto zmrsit inak celkom nadejnu poviedku, to sa nevidi kazdy den. A tak namiesto vahania medzi 7 a 8 som teraz dal 5 (a vazne som uvazoval nad 4 !)
13.10.2010
Takto zmrsit inak celkom nadejnu poviedku, to sa nevidi kazdy den. A tak namiesto vahania medzi 7 a 8 som teraz dal 5 (a vazne som uvazoval nad 4 !)
13.10.2010
draculin
No ano, uznavam. Ten koniec bol akoby prilepeny z inej poviedky. Ak som sa trosku postazoval ze Salvatore nemal grady skutocneho grazla, ukoncenie bolo take nejake divne. Nesadlo k predchadzajucemu textu.
13.10.2010
No ano, uznavam. Ten koniec bol akoby prilepeny z inej poviedky. Ak som sa trosku postazoval ze Salvatore nemal grady skutocneho grazla, ukoncenie bolo take nejake divne. Nesadlo k predchadzajucemu textu.
13.10.2010
Aldeberan
Prelínanie časových línií, sny, neistota čo je realita a čo je skutočnosť... nejde o to, že som nepochopil, čo chcel básnik povedať (neistota je pri takomto type poviedky v poriadku), skôr ide o to, že celá poviedka až po záver bola moc málo rafinovaná aby zaujala ako mindfuck a záver bol až moc pre-rafinovaný a výsledne poviedka ako celok pôsobila nesúrodo. Každopádne dokázala zaujať, hlavne vďaka solídnej (nie dobrej, ale blížila sa k tomu) štylistike a tiež kvôli čiernym típom! Odporúčal by som odstrániť retrospektívy - nie sú dôležité pre príbeh a do krátkeho útvaru ako poviedka sa nehodia - okrem Rigovej vraždy, tá má pre príbeh význam. A záver má fakt nelogické posolstvo - zlí boli dobrí a naopak, OK, ale tam by sa fakt zišlo to trochu viac vysvetliť. Dávam 7
13.10.2010
Prelínanie časových línií, sny, neistota čo je realita a čo je skutočnosť... nejde o to, že som nepochopil, čo chcel básnik povedať (neistota je pri takomto type poviedky v poriadku), skôr ide o to, že celá poviedka až po záver bola moc málo rafinovaná aby zaujala ako mindfuck a záver bol až moc pre-rafinovaný a výsledne poviedka ako celok pôsobila nesúrodo. Každopádne dokázala zaujať, hlavne vďaka solídnej (nie dobrej, ale blížila sa k tomu) štylistike a tiež kvôli čiernym típom! Odporúčal by som odstrániť retrospektívy - nie sú dôležité pre príbeh a do krátkeho útvaru ako poviedka sa nehodia - okrem Rigovej vraždy, tá má pre príbeh význam. A záver má fakt nelogické posolstvo - zlí boli dobrí a naopak, OK, ale tam by sa fakt zišlo to trochu viac vysvetliť. Dávam 7
13.10.2010
Zlatica Málusová
Jednoduchá zápletka, ku koncu nejasná (ale možno i mojou vinou, dalo mi to námahu dočitať túto poviedku do konca), chaotická stavba deja s nevyváženým prekladaním deja retrospektívou, zo začiatku mi poviedka pripomínala popis sekvencií x krát použitých v am. seriáloch s drogovou tématikou, neskôr zo scifi seriálov, bez vysvetlenia, kto bol muž za chrbtom, kto boli tie veľké postavy, alogizmy (hodiť pohárik a potom ho zvierať, palcom stlačiť kohútik), mätúce oslovovanie raz osobnými menami, potom pre obmenu gangster, muž.. mená Sal, Tori..) A ten záver..Ach jaj.. radšej menej a dobre.
13.10.2010
Jednoduchá zápletka, ku koncu nejasná (ale možno i mojou vinou, dalo mi to námahu dočitať túto poviedku do konca), chaotická stavba deja s nevyváženým prekladaním deja retrospektívou, zo začiatku mi poviedka pripomínala popis sekvencií x krát použitých v am. seriáloch s drogovou tématikou, neskôr zo scifi seriálov, bez vysvetlenia, kto bol muž za chrbtom, kto boli tie veľké postavy, alogizmy (hodiť pohárik a potom ho zvierať, palcom stlačiť kohútik), mätúce oslovovanie raz osobnými menami, potom pre obmenu gangster, muž.. mená Sal, Tori..) A ten záver..Ach jaj.. radšej menej a dobre.
13.10.2010