Oheň. Cítil, ako mu horúčava spaľuje pokožku, počul hukot plameňov a praskanie dreva. Ale

počul ešte niečo. Krik. Slabý, vzdialený, nahnevaný krik mnohých ľudí. A smiech. Diabolský, víťazný, posmešný smiech.

Nový zvuk. Zvláštne zvonenie. Pípanie. Krátke pípnutie nasledované dlhým, donekonečna sa opakujúce.

Muž sa zobudil a chvíľu nechápavo pozeral na mobil, ktorý zvonil na nočnom stolíku pri posteli. Vošiel si rukou do vlasov a pretrel si oči. Vypol budík a zvalil sa naspäť do perín. Zas ten istý sen. Zas ďalšie posraté ráno. Zívol. Napokon sa prinútil vstať a odšuchtal sa do kuchyne. Kanvica, voda, cvaknúť vypínačom, pripraviť šálku. Cesta do kúpeľne, zubná kefka, záchod. Kuchyňa, zaliať kávu, kúpeľňa, vypľuť pastu, opláchnuť tvár. Pozrel sa na seba do zrkadla. Nenápadná tvár neznámeho v dave. Dve oči, jedny ústa, nos, hnedé vlasy. Neznášal ranné vstávanie. Kuchyňa, kúpeľňa, spálňa, skriňa, predsieň, chodba, kľúče.

Jednou rukou ledabolo držal volant starého Saabu a driemal. Z času na čas otvoril oči a posunul sa v zápche o pár desiatok centimetrov dopredu. Trčal uprostred všetkými smermi sa rozprestierajúcej kolóny stojacich áut. Tri prúdy napravo, dva naľavo, päť kilometrov pred ním a bohvie koľko za ním. Zdanlivo nekonečný rad. Kedysi sa zabával tým, že sledoval ostatných ľudí, čo robia, ako trávia čas, keď si myslia, že ich nik nevidí. Ženy sa väčšinou maľovali, hádali s mužmi alebo napomínali deti, muži čítali noviny, napomínali deti alebo sa hádali so ženami. Pubertiaci s čerstvými vodičákmi machrovali pred kamarátmi alebo sa bozkávali s frajerkami. Nuda. Stále to isté dokola, všetko už tisíckrát videl. Zavrel oči.

„Ako vždy meškáš, Andy,“ povedala mu kolegyňa od vedľajšieho stola veselo.

Neodpovedal, zamieril priamo k automatu na kávu a začal sa prehrabávať vo vreckách. Našiel štvrťdolár, vzal si kávu a odložil si ju na stôl. Zvalil sa na stoličku a vedľa kávy umiestnil svoje nohy.

„Nejaký prípad, Amy?“ spýtal sa.

„Ešte neviem, šéf sa stále nevrátil z porady,“ odvetila bodro a ďalej sa venovala manikúre.

Ak sa šéf ešte stále nevrátil z porady, tak niečo preberajú. To by mohlo znamenať prípad. Dobre, aspoň vypadne z tejto všivavej policajnej kancelárie, a pri troche šťastia aj z Chicaga. Asi by sa mohol tváriť, že niečo robí, aby vyzeral dobre pred šéfom, ale nejako sa nemohol prinútiť. Usrkol si z kávy, ale ešte stále bola príliš horúca, tak ju vrátil na jej tradičné miesto na stole.

„Máme prípad,“ povedal šéf, postarší plešatý mužík s troma chlpmi pod nosom, ktorým hrdo hovoril „fúzy“. Andrew G. Wells sedel v jeho kancelárii a snažil sa tváriť zaujato, bystro, triezvo a pozorne.

„Študentka, 21 rokov,“ pokračoval šéf. „Jej matka nahlásila zmiznutie telefonátom na policajnú linku dnes ráno o sedem tridsať. Vraj sa už tri dni neohlásila. Naposledy ju videli na škole v Champaign, chodila tam na univerzitu. Pridelím na to vás, Kendra vám dá potrebné podklady. Chcete sa niečo opýtať?“ opýtal sa šéf a zdvihol pohľad od papierov, ktoré držal v ruke. Nechcel, chcel dostať od šéfovej asistentky podklady a vypadnúť z Chicaga. O dvadsať minút už s papiermi od Kendry na sedadle spolujazdca a služobnou zbraňou v priehradke vychádzal na diaľnicu do Champaign.

Ubytoval sa v malom moteli, zaplatil na dva dni dopredu a preštudoval si materiály. Selma Williams, 21 ročná, študovala veterinárstvo na Ilinoiskej univerzite. Dobrá študentka, prospechové štipendium, nie príliš veľa kamarátov. Rodinný život úplná idyla. Nič zvláštne. Dvaja starší bratia, jeden žije v New Yorku, druhý v Chicagu. Obaja rodičia pracujú, nerozvedení, spokojní. Žiadni nepriatelia, žiadne problémy. Ubytovaná na internáte, izba číslo 315. Podľa fotky celkom pekné, aj keď trocha obyčajné dievča.

Obyčajná, to je to slovo, čo hľadal.

Obyčajné dievča zabudlo zavolať mamičke a mamička z toho urobila haló. Prípad sa zatiaľ rysoval ako riadna otrava. Ešte bolo iba tesne popoludní, stihne zájsť na internát, pravdepodobne ju nájde na izbe, ako sa učí a nevníma svet. Spolu zavolajú mamičke, šéfovi a do večera bude doma. Urobil chybu, že zaplatil na dva dni dopredu.

Anna Lopez práve dovarila cestoviny, keď sa ozvalo zaklopanie na vstupné dvere. Anna otvorila a vo svetle z chodby sa na malú chvíľu zablysli chromované číslice na dverách – trojka, jednotka a päťka. Za dverami stál ošumelo vyzerajúci policajt v civile, jednou rukou jej ledabolo ukázal odznak, druhú mal vo vrecku. Pustila ho dnu.

„Kedy som videla Selmu naposledy? Počkajte, porozmýšľam. V pondelok sme mali spolu hodinu, potom bola párty, ale na tú Selma neprišla, viete, ona moc nebola ten typ. V utorok nemám školu, tak som bola s priateľom, áno, aj som uňho prespala. V stredu mám strašne dlhý deň, prišla som domov asi o deviatej a hneď som išla spať. Nebola doma, ale to nebolo nič nezvyčajné, často sedela v knižnici aj do jedenástej, vraj sa tam môže lepšie učiť. Dnes ráno doma nebola, myslela som si, že už je v škole, vstala som až okolo desiatej. Nie, nemala priateľa, ona sa celkovo príliš nestýkala s deckami zo školy. Áno, mala takú dobrú kamarátku, mám pocit, že sa volala Jessica, býva o dve poschodia vyššie. Priezvisko neviem. Selma a nepriateľov? Neviem si predstaviť, že by jej niekto chcel ublížiť. Viete, ona bola samá škola, aj tá Jessica je taká, určite ju nájdete v knižnici. Dobre, keby sa vrátila, tak sa určite ozvem pán Wells. Dovidenia.“

Dvere za ním sa zabuchli a on sa unavene pohol smerom k výťahu.

Ležal v moteli na posteli a whisky sa mu hrejivo rozlievala po tele. Jessica Martin bola Selmina najlepšia kamarátka, ale ani ona ju od pondelka nevidela. Naposledy spolu boli na obede, Selma chcela ísť do knižnice. Šéfovi zavolá zajtra, ak ju nenájde, asi sa bude musieť vybrať za jej rodinou do Chicaga, aj keď ich už vypočula hliadka. Whisky hriala, hygiena počká, aj zajtra je deň.

Oheň. Hučal a praskal, plamene stravovali honosné zariadenie miestnosti. Za oknom sa črtal les a údolie rieky. Podľa výšky, z akej sa na to pozeral, musel byť v nejakej veži. Zvonka sa ozývali zvuky zápasu, nahnevané výkriky. A potom sa ozval ten smiech. Víťazoslávny, výsmešný, zlý. Pozrel sa na svoje ruky...

Zobudil sa na zvonenie telefónu. Volal mu šéf, ale nechal ho vyzvoniť. V hlave mu hučalo, tak dopil zvyšnú whisky, narýchlo sa opláchol a v motelovej reštaurácii si dal neskoré raňajky. Po raňajkách zavolal šéfovi.

„Wells, kde trčíte?“

„Sledujem stopy pane, plánujem navštíviť knižnicu a opýtať sa...“

„Kašlite na knižnicu! Nikto vám nevolal? Selmu Williams našli dnes ráno mŕtvu, takže to už nie je náš prípad. Prídu chlapci z vrážd. Vy sa čo najrýchlejšie vráťte do Chicaga!“

„Kde ju našli?“ Andrew bol skutočne zaskočený.

„Asi desať kilometrov za mestom, na ceste číslo 45. Ale opovážte sa tam ísť, Wells! Už to nie je náš prípad, takže mažte domov!“

Šéf položil. Andrew sadol do Saabu a vydal sa po ceste číslo 45 domov.

Zaparkoval pri krajnici, vedľa hnedého sedanu s guľatým modrým majákom na streche. Zriadenec z úradu koronera práve nakladal telo do bielej dodávky, v kríkoch pri ceste sa hemžili policajti a zaisťovali stopy. Andrew spoznal Petera Wintergreena, drobného žltovlasého detektíva z oddelenia vrážd, a vydal sa k nemu. Cestou blysol odznakom na policajta, ktorý strážil žltočiernu pásku pred neexistujúcimi zvedavcami, a ten naňho blahosklonne kývol.

„Čau Pete,“ pozdravil Andrew.

Pete sa obzrel a letmo sa usmial: „Čau Andy, tvoj šéf mi volal, povedal, že keby si sa tu náhodou ukázal, tak ťa mám posadiť do auta a poslať za ním.“

„A urobíš to?“ Andrew naňho hodil skúmavý pohľad a vyklepol z krabičky cigaretu.

„A bol si tu?“ Pete si tiež jednu vzal a zapálil si.

Chvíľu sa na seba pozerali, a potom sa obaja naraz rozosmiali.

„Rád ťa vidím, človeče, dlho si sa neukázal.“

„Vieš ako to chodí, samá práca.“

Pete sa zasmial, pričom vyfúkol dym: „Jasné, ty si z tých, čo sa idú pretrhnúť od roboty.“

„Čo sa tu stalo?“ zmenil Andrew tému.

„Žena, 21 rokov, identifikovali sme ju podľa dokladov, ktoré sme našli hentam,“ Pete pichol palcom smerom k blízkemu kroviu. „Selma Williams, študuje tu na univerzite, našli sme preukaz do knižnice a vstupnú kartu do internátu. Vraj si ju hľadal.“

„Mhm.“

„To ma mrzí.“

„Ako zomrela?“

„Hm,“ Pete si prešiel rukou po zátylku. „Vyzerá to na rituálnu vraždu. Každú chvíľu by tu mali byť chlapci z FBI, oni riešia takéto veci.“

„Rituálnu vraždu?“ Andrew zdôraznil prvé slovo.

„Bola oblečená v takom zvláštnom bielom rúchu, akoby kňazskom alebo čo. Možno nejaká sekta. Ale čo je najdôležitejšie,“ Pete urobil dramatickú pauzu. „Niekto ju strelil do srdca, odrezal jej hlavu a vytrhal všetky zuby.“

Andrew hodil cigaretu na zem a zašliapol ju. „Myslíš, že ju mučili?“ opýtal sa zvláštne nezúčastneným tónom.

Pete naňho chvíľu neveriacky hľadel, potom mierne pokrútil hlavou. „Práveže nie. Po pitve budeme vedieť viac, ale podľa predbežnej obhliadky to vyzerá, že príčinou smrti bolo oddelenie hlavy. Strela do srdca aj vytrhanie zubov prišli potom. Na oblečení sme nenašli žiadnu krv, rovnako ako tu v tráve. Takže ju asi zabili niekde inde, vytrhali jej zuby, navliekli do bieleho rúcha, strelili do srdca a priviezli sem. Až mi je zle, keď to takto nahlas vyslovím. Daj mi ešte cigaretu.“

Andrew mu jednu podal a pohľadom prezrel okolie: „Môžem sa tu poobzerať?“

Pete sa znovu rukou pošúchal po zátylku a v rozpakoch povedal: „No, oficiálne tu ani nie si, navyše za chvíľu príde FBI a zoberú mi to. Vieš akí sú, aj tak ma určite za niečo zdrbú, nerád by som, aby..., veď vieš.“

Andrew ho potľapkal po ramene: „Jasné, nechcem robiť problémy. Pitvu bude robiť Jack, alebo s tým počkajú a dajú to federálom?“

„Myslím, že federáli boli minule s Jackom spokojní, dal som to spraviť jemu.“

„Dobre.“

„Ty Andy,“ Pete vyzeral ustarane.

„Hm?“

„Nechaj to tak. Aj tak ťa chcú asi vyhodiť, podľa toho, čo som počul..“

„Od koho?“ prerušil ho Andrew.

„No, vieš,“ povedal Pete vyhýbavo. „Klebety.“

„Aha. Pete, kašli na klebety, dobre? Ale ďakujem, že sa staráš. Maj sa.“

„Čau Andy. Dávaj si na seba pozor. A zastav sa niekedy.“

Andrew sa otočil a vyšiel na cestu. Keď odchádzal, v protismere minul veľké čierne SUV s tmavými sklami. Otočil Saab a zamieril do Chicaga.

Jack Monroe odzipsoval čierne vrece a pozrel na mŕtvolu vo vnútri. Mäsité líca, vysoké čelo, husté fúzy. Zobral do ruky diktafón, ale stihol povedať len číslo prípadu a „muž, vek medzi štyridsať a päťdesiat“, keď mu vo vrecku bieleho plášťa zazvonil mobil. Vypol diktafón a zdvihol to.

„Prosím?“

„Ahoj Jack, tu Andy.“

„Andy? Ty ešte žiješ človeče? Sto rokov som o tebe nepočul!“ odpovedal Jack rozjarene a presunul sa za písací stôl. „Ako sa máš?“

„Ako vždy, nuda. Ty ako?“ udržiaval Andrew zdvorilostnú konverzáciu.

„Ále, pomály. Ľudia zomierajú, roboty je dosť, nesťažujem sa.“

„Jáj, vy chlapci z pitevne a váš zmysel pre humor,“ povedal Andy bezvýrazne.

„Vieš, bez toho to nejde.“ Jack zvážnel. „Čo potrebuješ?“

„Prečo by som mal niečo potrebovať? Nemôžem zavolať starému priateľovi len tak?“

„Ktokoľvek iný by mohol, ale ty, Andy, určite nie. Tak čo to bude?“

„Jack, za chvíľu ti privezú telo ženy. Vek 21 rokov, rituálna vražda. Hlava oddelená od tela. Mám na teba malú prosbičku.“

„Tak ako minule?“

„Presne tak, jednu kópiu pitevnej správy a toxikológie bokom. Urobíš to pre mňa?“

„Síce riskujem, že ma vyhodia, ale že si to ty...“ Jack evidentne nadšený nebol.

„Máš to u mňa Jackie.“

„Iste. Ako všetko. Ozvem sa ti.“

„Ďakujem.“

Jack nechal telefón skĺznuť do širokého vrecka a chvíľu len tak sedel, kým ho zo zamyslenia nevytrhol hlas koronerovho pomocníka, ktorý pred sebou na vozíku tlačil telo v čiernom plastovom vreci. Nový tovar. Jack sa zdvihol a pustil sa do práce.

O dva dni neskôr sedel Andrew vo svojom byte a listoval si pitevnú správu.

„Príčina smrti: prerušenie životných funkcií a následná mozgová smrť, spôsobené oddelením hlavy od tela. V tele sa nenašla žiadna krv. Predsmrtné zranenia: žiadne. Sex pred smrťou nemala. Posmrtné zranenia: strela veľkého kalibru do srdca, z bezprostrednej blízkosti. Okolie rany spálené. Guľka sa nenašla, zato celá rana bola vypálená. Záver: niekto guľku vybral rozpáleným predmetom. Vytrhané všetky zuby. Rana na krku aj spodnej časti hlavy zatavená teplom. Záver: niekto po dekapitácii a následnom vytečení krvi na rany priložil rozpálený predmet, ktorý spôsobil spáleniny. Toxikologické vyšetrenie nepreukázalo drogy, alkohol, ani nijaké lieky. V ranách sa našlo stopové množstvo striebra.“

Andrew sa strhol a prečítal si poslednú vetu ešte raz. Vstal a začal sa nervózne prechádzať po miestnosti. Znovu a znovu si čítal správu vo svojich rukách. Všetko to do seba zapadalo. Zrazu zastal. Na pozadí mysle sa mu mihali nejasné myšlienky. Nevedel ich presne pomenovať, ale vedel, že s niečím podobným sa už stretol. Ale kde a kedy? Bolo to tak dávno. Chytil si hlavu do dlaní, ale nemohol si spomenúť. Potreboval drink. Nie, ten mu nepomôže spomenúť si, povedal nejaký hlas v jeho hlave. Ale aspoň sa mu uľaví, oponoval iný hlas. Andrew schmatol bundu a treskol dverami. Keď o desať minút vchádzal do baru, hlasy v jeho hlave sa ešte stále hádali. Nevadilo mu to, vedel, ako ich umlčať.

Oheň. Oranžový, horúci, neskrotný. Veža s výhľadom na údolie, nahnevané výkriky zvonka. Smiech. Diabolský, výsmešný. Pozrel sa na muža, ktorý ho vydával a na svoje ruky na jeho hrdle. Cez žiaru ohňa mu nevidel dobre do tváre, nespoznával ho, ale vedel, že toho muža nesmie za žiadnu cenu pustiť. Zosilnil zovretie svojich rúk, ale smiech napriek všetkým očakávaniam neustával, naopak, muž sa smial stále hlasnejšie. Oboch ich pohltili plamene.

Andrew sa zobudil a v hlave mu stále hučali spomienky na jeho sen. Zatriasol ňou, ale ostrá bolesť ho presvedčila, aby tak nerobil. V ústach mal sucho a jazyk sa mu hnusne lepil na podnebie. Zhodil ruku z postele a nahmatal fľašu minerálky, ktorú tam niekto prezieravo umiestnil. Vypil tretinu fľaše a druhou tretinou si oblial bundu. Spal kompletne oblečený, aj s topánkami na nohách. Nevedel, kde v noci bol, ani ako sa odtiaľ dostal domov, ale hlasy z jeho hlavy zmizli, čo bolo fajn. Horšie bolo, že uvoľnili miesto bolesti. V zásuvke nočného stolíka ho ako vždy verne čakali lieky na bolesť hlavy, tak im urobil radosť a prehltol dve tabletky. Zapil ich poslednou tretinou fľaše a ochabnuto sa postavil. Svet mu uhol pod nohami a skoro spadol, ale na poslednú chvíľu sa zachytil steny. Dotackal sa na záchod, vyzliekol sa, z chladničky si zobral ďalšiu fľašu minerálky a zvalil sa do postele.

Nedeľa prešla okolo a tvárila sa pohoršene.

Na druhý deň mu v práci zazvonil telefón a mužský hlas mu oznámil: „Ak chcete vedieť niečo viac o okolnostiach smrti Selmy Williams, príďte dnes o ôsmej večer na farmu štrnásť kilometrov za Gibson City smerom na Bloomington.“ Zavesil. Nejasné spomienky, dohady a predpoklady sa mu nanovo rozvírili v mysli, ale tentokrát ich nechal víriť. Niekto sa s ním hrá. Možno by mal o tom celom niekomu povedať a na farmu si zobrať posily, ale niečo v ňom, nejaká jeho časť mu v tom zabránila. Nevedel ako, ale cítil, že tak to je správne a myšlienky prestali víriť. Pocítil pokoj, ako už dlho nie. Dnes večer tam pôjde sám.

Krátko po ôsmej Andrew zastavil Saab neďaleko hlavnej brány farmy, prehodil páku automatickej prevodovky do parkovacej polohy a vystúpil. Celý deň strávil plánovaním postupu, ale nakoniec sa rozhodol prísť otvorene cez hlavnú bránu. Služobnú zbraň mal v puzdre na opasku, ale dúfal, že ju nebude musieť použiť. Koniec koncov, ak niekto vedel, že sa zaujíma o tento prípad a kde pracuje, mohol ho zabiť kedykoľvek predtým, nemusel ho ťahať niekam na opustenú farmu.

Podišiel bližšie k bráne. Bola zatlčená doskami, ale v rozpadnutom plote vedľa nej uvidel dieru dosť veľkú na to, aby sa cez ňu pretlačil človek. Ocitol sa na akomsi nádvorí medzi bývalými hospodárskymi budovami. Z jednej starej maštale vychádzalo slabé svetlo. Potlačil veľké vráta a vstúpil. V strede maštale visela zo stropu na dlhom kábli lampa bez tienidla. Svetlo holej žiarovky osvetľovalo stoličku so stolom a muža, ktorý stál pri stoličke, s rukou na operadle. Bol prekvapujúco mladý, nemohol mať viac ako dvadsaťpäť rokov, ale Andrew mal nejasný pocit, že toho muža už pred rokmi niekde videl. Podišiel bližšie k stolu a pomyslel si, že k dokonalosti by chýbalo už len, aby sa z tieňov vynorili nejaké gorily. Keď sa z tieňov vynorili nejaké gorily, takmer by sa nahlas rozosmial. Ocitol sa v zlej gangsterke.

Muž prehovoril: „Dobrý večer, pán Wells.“ Hlas mal príjemne hlboký, rozvážny, v porovnaní s jeho vekom až nepatrične dospelý.

„Dobrý večer, pán ..“ Andrew nechal vetu odznieť.

Muž sa letmo usmial a teatrálne mávol rukou. „Mená nie sú dôležité, pán Wells, dôležité je, prečo ste sem prišli.“

„Zavolali ste mi a ponúkli mi isté informácie, ktoré ma zaujímajú. Tak som tu.“

„Áno, samozrejme, Selma Williams.“ Muž sa odmlčal. Andrewa s tým chlapom pomaly začala prechádzať trpezlivosť.

Prešiel priamo k veci: „Myslím, že viete, že som zistil, že ju niekto pred smrťou premenil na upíra.“

Muž sa naďalej tváril bezvýrazne: „Ona nebola upír.“

„Ako to myslíte?“ Andrew bol očividne zaskočený. „Všetko na jej smrti tomu zodpovedalo, striebro, ktoré spálilo rany,“ začal vyratúvať na prstoch. „Oddelenie hlavy, vytrhané zuby kvôli krytiu, strela do srdca,...“ zmĺkol.

„To áno. Ale pomenovanie –upír– sa nehodí na opis jej schopností. Iste, bola omnoho silnejšia a rýchlejšia ako obyčajný človek, musela piť krv, nedala sa zabiť – až na určité špeciálne postupy, samozrejme. A všetky tie záležitosti okolo,“ muž lenivo zakrúžil zápästím. „Ale nebola upír.“

„A čo teda bola?“ Andrewov pohár trpezlivosti už dávno pretiekol a teraz sa zo všetkých síl snažil nezakrútiť tomuto pajácovi krkom.

Muž sa postavil do ešte divadelnejšieho postoja, aj keď Andrew neveril, že to je vôbec možné:

„Dajme tomu, že bola služobníkom pravého upíra. Niekoho, kto jej vysal z tela životnú energiu pomocou prastarého rituálu, čím omladol. No a ona zostala na tomto svete ako telesná schránka bez života, po ktorom zúfalo prahla. Bola prekliata večným smädom, pociťovala nekonečnú chuť po ľudskej krvi, ale nikdy sa jej nemohla nasýtiť. Onen prastarý rituál okrem toho, že omladil upíra, ktorý ho vykonal, posilnil jej telo mágiou, dal jej nadľudskú silu a rýchlosť a všetky tie veci.“

„Pravý upír? Nerozumiem.“ Andrew bol úprimne zmätený.

„Áno, pán Wells, pravý upír,“ Atmosféra v miestnosti sa zo sekundy na sekundu zmenila, Andrew siahol po zbrani, ale muž počas reči zdvihol ruky a neviditeľná tlaková vlna Andrewa zmietla z nôh a pritlačila k zemi. „Ja!“

Andrew sa zmietal pod neviditeľným poľom ako hmyz pod mucholapkou sadistického dieťaťa. Muž pokračoval, stále tým nechutným javiskovým spôsobom: „Pýtali ste sa ma na moje meno, pán Wells. Mám mnoho mien. Už strašne dlho putujem po tomto svete a moje mená sa menili. Kedysi som bol pre ľudí démon, v Indii ma nazývali Pishacha alebo Vetala, v Afrike Adze, v Európe upír, strigôň, volajte ma ako len chcete. Mám s vami veľké plány, pán Wells, ale najprv sa musím uistiť, či som sa vo vás nezmýlil. Lincoln Avenue 360 B, pán Wells, zapamätajte si to.“ Pole zmizlo. Andrew namieril zbraň na miesto, kde pred stotinou sekundy stál upír, ale uvidel len slabý záblesk a upíra nebolo.

Gorily zostali.

„Zabite ho!“ zaznel odniekiaľ upírov hlas a gorily tasili zbrane. Roky skúseností spôsobili, že Andrew vôbec nepremýšľal nad tým, čo robí. Naslepo vypálil po prvom chlapovi a odvalil sa za najbližší balík slamy. Podľa kriku usúdil, že trafil a obzrel sa, aby sa zorientoval. Staré balíky stuchnutej slamy siahali skoro až ku stene, na jednom mieste však bol ich rad prerušený. Bude úplne nechránený, ale keď rýchlo prebehne, možno to stihne k dverám bez ujmy. Vystrčil ruku tesne pri zemi a bez mierenia vypálil niekoľko výstrelov smerom k útočníkom, aby ich prinútil kryť sa. Presunul sa k medzere v slame a opatrne vykukol. Jeden muž ležal na zemi a stonal, dvaja sa kryli za mohutným nosným stĺpom, dvaja strieľali do balíka slamy, za ktorým sa pred chvíľou skrýval, a jeden sa plazil okolo vzdialenej steny, aby sa mu dostal za chrbát. Spolu šesť chlapov. Dúfal, že sú to všetci, bol hlúpy, že ich nespočítal predtým.

Na zátylku pocítil chladný dotyk kovu.

„Zahoď to a pomaly sa otoč,“ povedal drsný hlas.

Andrew poslúchol. Zbraň mu teraz mierila priamo medzi oči. Zdvihol ruky, nehýbal sa.

„Chlapi, mám ho!“ zareval chlap, pričom z Andrewa nespustil oči. Streľba ustala.

„Na čo kurva čakáš? Odbachni ho!“ priletela z druhej strany odpoveď.

Andrew otvoril ústa, aby sa s nimi skúsil dohodnúť.

Oslepujúci záblesk a potom už len tma.

Oheň. Muž pod ním sa zmietal, bránil, ale napriek tomu sa neprestával smiať tým odporným smiechom. Teraz si všimol, že okolo neho svieti zvláštne modré svetlo a pozrel na svoju hruď. Na krku sa mu hompáľal prívesok, obyčajný čierny kameň zasadený do striebra. Z neho vychádzala zvláštna modrá žiara, ktorá ich oboch obklopovala. Cítil na svojich rukách ruky protivníka a prstami stále zvieral jeho krk. Pozrel sa mu do tváre. Tá tvár!

Andrew sa prebudil meter a pol nad podlahou svojho bytu. Zo stropu visel kábel na luster, ale luster tam nebol. Namiesto neho visel on, obklopený modrastým silovým poľom. Bol nahý. Na hrudi mu ležal biely kameň, veľký ako jeho päsť a generoval pole okolo neho. Na krku mal jednoduchý prívesok, amulet, okrúhly čierny kameň zasadený do košíka zo strieborného drôtu. V rukách, prekrížených na bruchu, držal staroveký meč v pošve, machairu.

Nie, nie už zase. Zakaždým, keď zomrel, z celého srdca dúfal, že to je naposledy, ale vždy sa znova prebral v tomto opalizujúcom sarkofágu. Pozrel sa dole. Pád bude bolieť. Nemal kameň schovávať do lustra. Nabudúce ho schová do skrine, silové pole ju síce prereže a bude si musieť kúpiť novú, ale aspoň nebude tak vysoko. Vzdychol si ako človek, ktorý musí urobiť niečo nepríjemné, no nevyhnutné. Vzal kameň zo svojej hrude a presunul ho za hranice silového poľa. V momente, keď sa ho kameň dotkol, pole zmizlo a Andrew s buchotom pristál na podlahe. Stará pani Meyersová, ktorá bývala pod ním, sa určite zas bude sťažovať domovníkovi. Bolestivo sa vystrel a začal hľadať oblečenie.

Sedel v kuchyni pri fľaši whisky a rozmýšľal. Vždy, keď sa nanovo zrodil, jeho predchádzajúci život bol preňho ako sen, živý a takmer hmatateľný, sen, ktorý si dopodrobna pamätal, ale stále iba ako sen. A rovnako ako so snami mu niektoré veci utkveli v pamäti viac a iné menej. Presunul sa do kúpeľne a pozrel sa do zrkadla. Stále tá istá tvár, to isté telo. To staré, to, ktoré zomrelo, sa nikdy nenašlo. Nestarlo, nechorľavelo, nemenilo sa. Okrem očí. Tie sa menili, hlboko v nich to všetko bolo, celé tie tisícročia rôznych životov, skúseností, zážitkov. A zúfalstva a nudy. Načo sa snažiť, keď máte všetok čas na svete? Niekoľkokrát spáchal samovraždu, ale vždy sa zas prebral v tom opalizujúcom sarkofágu, a tak to nechal. Nedokázal to skončiť. Byť nesmrteľný je prekliatie. Kuchyňa, ďalší hlt whisky.

Zo začiatku ho to bavilo. V staroveku, dávno pred Kristom, mal obdobie, možno tisíc rokov, keď sa vyložene tešil z toho, že nemôže zomrieť, užíval si to. V stredoveku veľa cestoval, videl celý svet, naučil sa všetky jazyky. Načo mu to teraz je? Odpil si whisky. V dnešnej dobe, keď pre jedlo netreba hrdlačiť na poli ako kedysi, pretože pizzu vám prinesú až domov, keď sa netreba nič učiť, pretože všetko je na internete, keď sa ani smrteľníci často o nič nesnažia, prečo by sa mal snažiť on, ktorý tu bude večne? A predsa, keď ho na tej farme napadli, bránil sa, snažil sa prežiť. Nepostavil sa do stredu a nečakal, kým príde guľka. Chcel žiť, jeho pud sebazáchovy bol silnejší ako jeho nechuť zo života. Bolo to nepochopiteľné. Nevedel, čo ho poháňa ďalej, ale niečo to bolo. Keď pracoval na polícii a mal pocit, že pomáha ľuďom, tak nejako cítil, že jeho existencia má zmysel. Ľudia. Selma a všetci ostatní. Raz aj tak zomrú, načo sa namáhať? Ale namáhal sa. Možno to bol zmysel jeho nekonečného a otravného života? Pomáhať? Snažiť sa zmierniť zlo vo svete? Zlo ako ten upír?

Strhol sa. Už vie, kde ho videl! Ten sen s ohňom, ktorý sa mu stále vracal, to nebol sen! Upír tam skutočne bol s ním. Oheň je jedna z vecí, ktoré upírov dokážu zabiť. Jeho amulet upírovi bráni používať mágiu, preto museli zhorieť spolu. Bolo to tak dávno, možno niekedy v stredoveku, dedinčania prišli zabiť netvora vo veži, ale bez neho by sa im to nikdy nepodarilo. Ako to, že prežil?

Pozrel na hodinky. Deväť hodín. Na krk si zavesil amulet, na opasok si pripásal machairu a vydal sa na Lincoln Avenue pre odpovede.

Lincoln Avenue 360 B bola honosná vila s bazénom, tenisovými kurtmi a prekrásnou záhradou. Upíri evidentne v priebehu storočí vymenili chladné a hrozivé hrady, visiace nad strmými priepasťami za moderný luxus. Andrew sedel v korune stromu na susednom pozemku a malým ďalekohľadom pozoroval upírie sídlo. Ľudské hliadky so samopalmi, veľa ľudských hliadok. Upír ho už začínal unavovať. Prekážky boli len ďalšou hrou, veď predsa sám chcel, aby za ním Andrew prišiel.

Trvalo hodnú chvíľu, kým našiel v pochôdzkach strážcov systém a dostal sa k domu. Na streche objavil pootvorené strešné okno a potichu vkĺzol dnu. Ocitol sa v honosne zariadenej kúpeľni, veľkej asi ako polovica jeho bytu. Pristúpil ku dverám a položil na ne dlaň. Nijaké chvenie. Ticho. Opatrne dvere pootvoril a vyzrel cez škáru. Uvidel časť chodby, dvoje dvere, pravdepodobne do ďalších miestností, a zábradlie. Vyšiel na chodbu. Zábradlie lemovalo schody, smerujúce na prízemie a ústiace do vstupnej haly. Skúsil dvere. Spálňa s obrovskou posteľou s nebesami a vysokým, drahým kobercom, prázdna. Kutica na metly, voňajúca čistiacimi prostriedkami, zaprataná až po vrch. Zostávalo iba schodisko. Na prízemí nebol nikto, zato izieb pribudlo. Profesionálne vybavená kuchyňa, sauna, megalomanská obývacia izba s biliardovým stolom, kompletný hosťovský byt s ďalšou kúpeľňou, garáž s piatimi autami. Všetko dokonale čisté a dokonale prázdne. Zrak mu padol na malé dvierka pod schodami. Otvoril ich, skrývali malé, úzke schodisko, vedúce pod zem. Vyzeralo ako z iného sveta, s kamenným obložením a držiakmi na fakle. Andrew prevrátil oči. Upírov zmysel pre hrôzostrašné klišé bol naozaj úchylný.

Na konci schodov boli ťažké dubové dvere so železným kovaním. Andrew na ne položil dlaň a po chvíli ich pomaly otvoril. Nevydali žiadny zvuk, pánty boli dokonale namazané. Vošiel do pomerne veľkej vínnej pivnice, s osvetlenou cestičkou medzi obrovskými sudmi a oblým kamenným stropom. Skrytý v tieni pokračoval poza sudy hlbšie do podzemia. Nedávalo to zmysel. Zvonku dom strážila celá armáda, ale vnútri mu nič nebránilo v ceste. Zahol za najbližší sud.

Do hrude ho nadľudskou silou udrela sčernetá ruka s olámanými nechtami. Andrewa odhodilo asi tri metre dozadu. Ešte v letku tasil machairu. Bola to prekrásna zbraň, čepeľ zdobená leptanými ornamentmi, ostrá ako britva a tvrdšia ako diamant. Nevedel, z čoho je vyrobená, ale nikdy sa neotupila a za všetky tie tisícročia nenašiel na svete nič, čo by nedokázala preseknúť. Dopadol, machairu pred sebou. Upír tie tri metre preskočil jediným skokom, rukou z boku skúsil odkloniť meč, ale pri kontakte s čepeľou bolestivo zavyl a vzduch naplnil smrad spáleného mäsa. Andrew zaútočil. Čepeľ sa zahryzla upírovi do boku a smrad spáleniny zosilnel. Upír odskočil, ale stratil rovnováhu, spadol a žalostne sa pokúšal postaviť. Napriek tomu, že jeho zranenia neboli na pohľad príliš hlboké, zjavne boli veľmi vážne, možno smrteľné. Andrew sa postavil, prikročil k upírovi a odsekol mu hlavu. Upír sa na poslednú chvíľu pokúsil brániť rukami, ale machaira nimi hladko prenikla. Hlava s vycerenými tesákmi buchla o podlahu a odkotúľala sa ku stene.

Ornamenty na čepeli slabo žiarili a Andrew s machairou pred sebou pomaly postupoval pivnicou. Zaútočili naňho spolu traja nižší upíri, ale proti jeho meču nemali najmenšiu šancu. Blížil sa ku koncu, nízkym kamenným dverám, malému štvorcu so železným kruhom, nie vyššiemu ako jeden meter. Sklonil sa a potlačil kameň dovnútra.

„Á, naša ctená návšteva!“ zatiahol Upír teatrálne ako vždy. Sedel na kamennom tróne v obrovskej podzemnej sále, do ktorej sa práve potupne zhrbený vtiahol Andrew. Pri tróne mal na silných reťaziach uviazaných štyroch nižších upírov, dvoch mužov a dve ženy. Tí v očividnej agónii túžobne pozerali na desiatku samopalmi ozbrojených mužov v taktických vestách. Všetkých desať párov očí sa upieralo na Andrewa. Žoldnieri, pre ktorých smrť neznamenala nič. Ani cudzia, ani vlastná.

Andrew sa postavil, machairu v ruke. Cítil, že by mal povedať niečo trefné, ale nič ho nenapadalo.

Upír vstal z trónu a majestátne rozpriahol ruky. Bol oblečený v purpurovom rúchu s fialovými hviezdami. Andrewovi pripadal ako púťový kúzelník.

„Určite máte milión otázok, priateľu,“ Upír vyzeral pobavene.

„Nie som tvoj priateľ ty sviňa.“

„Iste, prepáčte mi tú familiárnosť. Ale mal som dojem, že dvaja ľudia, ktorých osudy sú také spojené ako naše, by sa mohli nazvať týmto ľúbezným slovom,“ zboku sa naňho zahľadel a pokračoval: „Neviem, či si pamätáte naše posledné stretnutie, Andrew. Rok 1538, prekrásne údolie rieky Clyde v Škótskom kráľovstve. Podľa výrazu vašej tváre usudzujem, že pamätáte. Tí prostí dedinčania sa ma pokúsili zabiť. Bezpochyby by boli zúfalo neúspešní, keby ste im neboli bývali poskytli svoju naozaj neoceniteľnú pomoc. Ten váš amulet má niektoré vskutku nepríjemné vlastnosti. Musím oceniť vašu odhodlanosť, nechať sa upáliť zaživa iste nie je nič príjemné, aj keď sa človek takmer okamžite znovuzrodí. Dúfali ste, že ma ten oheň zabije, všakže? V podstate ste mali pravdu. Mágia upírov je však silná, vysávame ľuďom nielen krv, ale najmä životnú energiu. A aj keď po čase, keď už životná energia dochádza, musíme rituál obnoviť, dokým jej máme dostatok, existujeme v akejkoľvek podobe.“

Upír prešiel ku kamennému stolcu veľkosti manželskej postele v strede sály a pohladil ho dlhými prstami.

„A tak som živoril na pokraji existencie ako úbohý popol, ktorý rozvieval vietor. Nebyť môjho verného služobníka, ktorý, mimochodom veľmi šikovne, vykonal oživovací rituál, po pár desiatkach rokov, keď by zo mňa vyprchala životná sila, by som zanikol nadobro. Ale takto som, priznávam so šťastím, prežil. Opustil som Škótsko a putoval po svete. Nevedel som, že žijete, myslel som si, že ste zhoreli pri požiari. Aké bolo moje prekvapenie, keď som vás pred piatimi rokmi uvidel tu v Chicagu! Dlho som vás sledoval, nemohol som tomu uveriť. Až som si bol konečne takmer istý. Spojil som príjemné s užitočným. Potreboval som novú životnú energiu, a tak som uniesol to dievča, aj keď si väčšinou objekty môjho záujmu vyberám spomedzi ľudí, ktorí nikomu nechýbajú – bezdomovcov, ľudí bez príbuzných či priateľov. Akonáhle som si bol istý, že dievča hľadáte, zdanlivo hlúpo som vám ho predhodil, aby som vás navnadil. Ale musel som mať stopercentnú istotu, preto som vás dnes nechal zabiť. A vy ste tu. Moja teória sa potvrdila! Môžeme začať, pán Wells, MÔŽEME ZAČAŤ!“ zreval hystericky a prudko sa otočil.

Andrewa zasiahol prúd ohňa, sálajúci z Upírových roztiahnutých dlaní. Jeho amulet zažiaril a obklopil ho štítom modrastého svetla. Vzduch v jeho okolí bol rozhorúčený tak veľmi, že jeden z bližších žoldnierov začal horieť, Andrew však necítil nič. Oheň opadol.

„Amulet stále funguje, gratulujem, pán Wells,“ povedal Upír zadychčane. „Ale aj na to som samozrejme myslel,“ povedal a luskol prstami.

Žoldnieri vykročili a napriek Andrewovmu odporu ho spútali a odzbrojili. Jeden z nich si strčil machairu za opasok a amulet do jedného z mnohých vreciek na veste. Troch žoldnierov, ktorých Andrew v zápase doslova presekol napoly si vôbec nevšímali, rovnako ako dohárajúce zvyšky toho, ktorého zapálil Upírov oheň. Vyzliekli ho do naha a násilím mu navliekli biele rúcho, rovnaké, v akom sa našlo telo Selmy Williams. Potom mu zapchali ústa, dosť nešetrne ho hodili na kamennú dosku v strede miestnosti a pripútali reťazami.

Upír sa nad neho nahol a s nepríjemným úsmevom povedal: „Teraz vám vysajem z tela všetku životnú energiu, čím sa stanem nesmrteľným. Vy, ktorý ste sa tak veľmi snažili o môj pád, sa teda stanete príčinou toho, že sa stanem najmocnejšou bytosťou na svete. Ako môj otrok budete svedkom toho, ako tento svet utopím v krvi. Dúfam, že dokážete oceniť iróniu osudu, pán Wells.“ Luskol prstami a kamenná doska sa postavila. Upír si vyhrnul rukávy, roztiahol ruky a začal čosi drmoliť.

Dlho sa nič nedialo. Andrew dúfal, že sa rituál nepodarí.

Na čelo mu vystúpil pot. Začal slziť. Z nosa mu začalo tiecť.

Slzy dosiahli jeho ústa. Jazykom ich ochutnal. Ucítil známu kovovú pachuť a pochopil, že to nie sú slzy. Bola to krv.

Mal pocit, akoby dlho visel dolu hlavou, aj keď stál vzpriamene. Krv sa mu nahrnula do hlavy, pred očami sa mu zatmievalo, srdce mu búšilo.

Krv mu vytryskla z úst. Valila sa mu z celej hlavy, zo všetkých otvorov, dokonca aj priamo cez pokožku, odvšadiaľ. Vo vzduchu sa sformovala do prúdu, ktorý sa prelieval ako rieka. Potom rieka krvi zasiahla Upíra, ktorý jasavo vykríkol. Sila prúdu bola neuveriteľná, nikdy toľko životnej energie nezažil! Zdvihla ho zo zeme a on sa vznášal a nasával život, ktorý doňho prúdil zo všetkých strán. Triumfoval, stane sa nesmrteľným!

Andrew pomaly strácal vedomie. Prúd krvi slabol a upír pozvoľna klesal k zemi. S poslednou kvapkou, ktorá opustila Andrewovo telo, ho zahalila temnota.

Upír skúmavo podišiel k Andrewovi, ktorý ochabnuto visel v reťaziach a jednou rukou mu nadvihol hlavu. Jeho sok bol bezpochyby mŕtvy, o niekoľko sekúnd sa znova preberie ako nemysliaci, večne smädný a prekliaty tvor. Upír sa spokojne uškrnul a sadol si späť na kamenný trón. V jeho vnútri silnel pocit spokojnosti a plnosti. Cítil, že toľko životnej energie ako teraz, nezískal za celé tie veky dohromady.

Ale niečo nebolo v poriadku.

Pocit sýtosti v jeho vnútri stále rástol. Mal pocit ako človek, ktorý sa nechal príliš uniesť hodovaním a jeho vnútro ho ťaží ako kameň.

Akurát toto bolo stokrát horšie a stále to silnelo. Pomedzi zovreté pery sa mu predral prvý bolestný vzdych. Už nesedel na tróne rovno ako víťaz, ale zmietal sa v kŕčoch. Jeho telo nedokázalo prijať taký obrovský príval životnej sily. Ničila ho, ničila jeho podstatu, jeho magické schopnosti, celú jeho existenciu.

Andrew sa prebral a počul, ako Upír kričí od bolesti.

„Nie! Nech už to prestane! Prosím!“ kričal Upír a Andrew videl, ako sa jeho telo deformuje. Nafukovalo sa stále viac, Upír behom pár sekúnd nabral toľko objemu, že jeho telo pripomínalo skôr malú veľrybu ako človeka. Andrew vedel, čo musí prísť. Zavrel oči.

O malú chvíľu Upír prestal kričať. Andrew so zavretými očami stále čakal explóziu.

Prešla minúta a nič sa nestalo. Andrew opatrne otvoril oči.

Nad trónom, na ktorom ešte pred chvíľou sedel Upír, sa vznášali malé tlejúce kúsky, ako keď vietor rozfúka horiaci papier. Pomaly dohárali a klesali k zemi. Jeden zo žoldnierov pristúpil k Andrewovi a namieril naňho zbraň.

Opäť záblesk a opäť tma.

„Už je koniec?“

„Nie, synu, ešte nie.“

„Ja sa nechcem vrátiť, chcem, aby to už skončilo.“

„Viem. Ale tvoja púť ešte neskončila.“

„On ešte nie je mŕtvy?“

„Je mŕtvy, tentokrát nadobro. Jeho telo neunieslo tvoju silu.“

„Tak prečo sa musím vrátiť?“

„Na svete je viac takých, ako bol on.“

„Veľa?“

„Nie veľa, ale sú silní.“

„A mojou úlohou je ich poraziť?“

„Áno.“

„A prečo to musím urobiť sám?“

„Máš na to predsa dosť času.“

„Veď práve...“

Zobudil sa v silovom poli vo svojom byte. Pod ním stála necelá polovica skrine, nad ním sa vznášala polička a horný zvyšok skrine. Keď to naňho padne, bude to bolieť. Nemal kameň schovávať do skrine. Nabudúce radšej schová kameň na tú poličku pri stene, aj keď bola príliš blízko steny a bude musieť potom vymaľovať. Vzdychol si, pustil meč a pohol kameňom. Skriňa naňho s buchotom spadla a on s bolestivým stonom pristál na zemi. Chudera pani Meyersová, pomyslel si a rozosmial sa.

Bolo ráno. Takto dlho to nikdy netrvalo, vždy sa zobudil takmer okamžite. Cítil sa čudne rozlámaný, ako po namáhavej práci. Chce to whisky, rozhodol sa a zamieril do kuchyne.

Uspel.

Upír, ktorý sa s jeho pomocou chcel spraviť nesmrteľným, v ňom našiel svoju záhubu. Áno. Dokázal oceniť iróniu osudu. Usmial sa do pohára a pozrel sa z okna. Vonku bol upršaný sychravý deň, ale on sa aj tak cítil skvele.

Už vedel, aký je zmysel jeho nekonečného života.