Alexis sa začala báť. Keby sa bála skôr, možno by sa teraz nedostala do takejto situácie. Hrubo toho muža podcenila a už si za to v duchu pekne vyhubovala. Hubovala sa aj za to, prečo mala chuť na prechádzku práve dnes.

Ale ako mohla tušiť, že jej nedá pokoj, ani keď mu povedala meno svojho momentálneho milenca, mocného Antonyho Polóniusa, prvého obchodníka, ktorý prerazil na európskom trhu so slnečnou energiou, na čom neskutočne zbohatol a jeho kontakty siahali ako do vlády, tak aj do podsvetia. Alexis vedela, že Antonyho sa všetci boja, a tak si myslela, že je s ním v bezpečí. Očividne sa mýlila. Tento chlap ju posledné dva týždne prenasledoval po diskotékach, večierkoch a žúrkoch. Antony odcestoval rozširovať svoje impérium do Ázie, a vtedy sa objavil on. Raz ako obsluha, raz ako novinár či len obyčajný návštevník. Bol krásny (hoci nie ako Antony), bol príjemný, úctivý, slušný. Dokonalý muž. Až na ten pach. Alexis bola odborníčka na vône, jednak sa im venovala profesionálne ako spolupracovníčka jedného módneho časopisu, pre ktorý robila recenzie na parfumy, a jednak ako ješitná žena, ktorá si vždy potrpela na to, aby ju muži obdarovávali voňavkami, kvetmi či inými voňavými vecami. Vo svete vôní bola doma. A práve preto ju vôňa neznámeho muža, ktorý sa jej predstavil ako Jack, nepozdávala. Tú vôňu totiž nepoznala. Jej nos pri ňom zaznamenával dva vnemy. Prvým bola vôňa. Kombinoval tri dezodoranty, ktoré napočudovanie spolu ladili a výsledný citrónovo-mätový efekt bol skoro dokonalý. Alexis ale hneď spoznala, že muž sa parfumuje preto, aby zakryl svoju pravú vôňu. To bol ten druhý vnem. Ak bol prvý vnem vôňa, druhý bol jednoznačne smrad, ktorý dezodoranty síce výrazne prekrývali, no jej nosu ho nedokázali zatajiť. Poznala smrad neumývaného aj chorého ľudského tela. Tento však nepoznávala. Bol úplne iný. Bol strašne vzdialený všetkému, čo doteraz poznala. Toho muža sa stránila od prvej chvíle, ako sa jej prihovoril. Nebála sa ho, teraz však vedela, že sa mala. Nikdy ju neprenasledoval zo žiadnej akcie až do dnešného večera. Teraz v panike blúdila aténskymi uličkami a jeho pach jej bol v pätách. Dnes sa ho nijako nepokúsil prekryť, pretože chcel, aby ho cítila naplno. Dnes chcel, aby vedela, že ju prenasleduje, dnes chcel, aby sa ho bála. Túto časť mu do bodky plnila. Lodičky už dávno niekam zahodila, aby sa jej lepšie bežalo, trikrát už spadla, bola špinavá a bolelo ju pravé rameno, ako ním švihla o kontajner. Smrad zosilnel. Pozrela do vedľajšej uličky a zbadala, ako sa v nej mihol tieň.

Chce ma predbehnúť, povedala jedna jej časť, ktorá ju začala pobádať, aby sa otočila a utekala, odkiaľ prišla. Čo ak sa ti to iba zdalo? Protirečila druhá časť a tá ju nabádala, aby bežala ďalej. Neschopná rozhodnúť sa, ostala stáť na mieste. Bolelo ju celé telo, zhlboka dýchala a horúčkovito sa snažila niečo vymyslieť. Túto časť mesta vôbec nepoznala, bola tmavá a každá ulička bola len kópiou tej predchádzajúcej. Vládli tu tma a málo priestoru. Smrad dosiahol obludných rozmerov. Naplo ju.

„Nádherné,“ povedal hlas za ňou.

Preľakane sa otočila. Dva metre od nej stál Jack a pozeral na bezoblačnú oblohu.

„Všetky ich milujem, až na jednu,“ povedal bez toho, aby sa pozrel na Alexis a ukázal prstom na jednu z hviezd.

„Nevrátil by som sa tam, ani keby mi darovali celú planétu.“

Jack sa pozrel na Alexis a usmial sa. Bol to úsmev tigra. Alexis sa v hrdle zhmotnila gundža strachu.

Tá malá štipka sebavedomia, ktorá jej ešte ostala, vykríkla za ňu: „Nepribližuj sa ku mne!“

Jack akoby čakal len na tieto slová, vrhol sa na ňu, oblapil jej krk mocnými rukami a zadržal tým výkrik v hrdle.

Hlavu mala zvrátenú dozadu, takže nachvíľu videla trblietajúce sa hviezdy. Potom jej oči zakryli Jackove ústa. Rukami ju škrtil a perami jej bozkával oči. Smrad bol taký obrovský, že ho zacítila napriek tomu, že sa nemohla nadýchnuť. Jej telo sa ešte chvíľu bránilo a ona nakoniec pochopila, prečo tú vôňu nepoznala. Jej nositeľ totiž nebol...

...z tejto planéty. Štvalo ho to a zároveň tešilo. Doma bol síce vyvrheľom, no bol to domov. A práve tam začal vraždiť. Prvou obeťou bola jeho manželka. Potom prišla veľká naháňačka, v ktorej sa mu náhodou podarilo prebiť k výskumnému portálu, ktorý ho vypľul na tejto smradľavej planéte. Na druhej strane sa z nej tešil, lebo jej obyvatelia nádherne umierali. Miloval ich zhasínajúce oči. Zo samej lásky ich musel bozkávať. To miznúce svetlo ho privádzalo do šialenstva a on nevedel odolať, aby ten fascinujúci proces sledoval znovu a znovu. Vtedy sa jeho feromónové žľazy preberali naplno k životu a vysielali do ovzdušia látky, ktoré k nemu mali prilákať samičku z jeho sveta. Žiadna tu však nebola a bál sa, aby ho feromóny neprezradili, a preto ich musel maskovať ľudskými pachmi, respektíve ich náhradami. On to vlastne pachmi nenazýval. Pre neho to bol len smrad, no bol zvyknutý maskovať sa, a preto to vydržal. Tam doma sa maskoval každý.

Pozrel na Alexis. Zhasla nádherne. Cítil, že zásobník feromónov je prázdny a jeho žiadostivosť pohasla. Pomaly vstal, no ešte predtým pobozkal jej od strachu vypúlené oči. Nevadilo mu to. Zhasli naozaj prekrásne. Potichu odišiel dokonale sa orientujúc v úzkych uličkách.

O mesiac

Tentoraz sa predstavil, ako Brooklin. Minule to bola fľaša alkoholu a teraz akési nohavice, ktoré mu pomohli s narýchlo pripraveným menom. Aké to bolo minule? Aha, Jack. Veľmi sa mu páčilo, no nepoužíval to isté meno dvakrát po sebe. S Jackom ale možno urobí výnimku.

Mladučká a prekrásna turistka, ktorá zrejme ako tisíce ďalších prišla prežiť horúce noci na diskotékach v Ibize, sa naňho očami zavesila hneď, ako ho uvidela. Takých ako ona už spoznal a zabil desiatky po celom svete. Bol atraktívny nielen na svojom, ale aj v tomto svete. Páčili sa mu tieto hry lásky, ktoré na rozdiel od jeho domova končili smrťou samičky. To bol hlavný dôvod, prečo sa doma stal vyvrheľom. Pri obrade Zrodu zabil posvätnú samičku, ktorá po spárení mala zabiť jeho tak, ako je to u nich zvykom. Nechcel zabíjať, on si len bránil život. Spočiatku ho poburovalo, že na tejto planéte ho neraz dobýjali ženy a nedali mu šancu, aby to robil on, ale rýchlo si na to zvykol. Dokonca sa mu to zapáčilo.

Oči dievčiny sa ako zmagnetizované vracali stále k nemu, jej tancujúce telo mu jasne dávalo najavo náklonnosť a zatiaľ čo on popíjal v bare otočený k parketu pocítil, že zásobníky feromónov sú naplnené k prasknutiu. Dopil pohárik a vybral sa ku nej. Milostná hra sa mohla začať.

Ešte so žiadnou inou ženou nedosiahlo zbližovanie takú závratnú rýchlosť. Chcela sa s ním páriť, no vedel, že k tomu nemôže dôjsť. Keď to skúsil na tejto planéte po prvýkrát, žena pri pohľade na jeho rozmnožovacie orgány zošalela od hrôzy. Po tom, čo urobil doma mal výčitky svedomia. Preto chcel splniť svoju povinnosť a po oplodnení samičky na tejto planéte bol pripravený prijať z jej rúk smrť. Táto samička sa však zrútila, čo ho nesmierne rozčúlilo. Chcel sa jej celý oddať a pokorne prijať svoj osud, miesto toho tu čupela vo vlastných zvratkoch a neprítomne sa kývala spredu dozadu. Ale nie preto ju zabil. To skôr preto, lebo neukojila jeho nekonečnú túžbu. To ho tak rozčarovalo, že sa na ňu vrhol a rozhrýzol jej krčnú tepnu. A vtedy zbadal prvý raz, ako sa vkrádajúca smrť podpíše do ľudských očí. Videl v nich, ako sa z tela stráca život, ako sa kedysi živé a iskriace menia na slepé a plné prázdnej hmly. Neuvedomoval si veľkosť života, až kým ho nevidel na vlastné oči zanikať. Vtedy sa mu vrátila radosť. Môcť sledovať unikať život bolo lepšie ako tisíc oplodnení. A dnes to zažije znovu. S Megan. Tak sa mu predstavila. Rýchlosť s akou sa mu chcela oddať, ho miatla. Vedel, že jeho feromóny, nech sa ich snaží prekryť akokoľvek, sú pre ženy príliš silné a odpudzujú ich. Doteraz musel byť vždy násilnícky. No teraz to bolo iné. Nevedel, prečo, ale čosi v hlbokom podvedomí mu šepkalo, že by mal motiváciu tejto nádhernej ženy, rýchlo sa s ním telesne zblížiť, bližšie preskúmať. Ako to, že ju neodpudzuje?

Túžbu však nedokázal ovládnuť. Hnala ho stále ďalej. Bol pripravený zabíjať. Chcel vidieť zhasínať život a dosiahnuť znovu ten stav nádhernej duševnej vyrovnanosti.

Popíjali spolu pri bare, platil peniazmi, ktoré ukradol Alexis a nevedel sa nabažiť pohľadu na Megan. Mala tmavohnedé oči a tie jej pohľad robili bezbranným. Hnedé vlasy popretkávané svetlým melírom jej voľne padali na plecia a skoro detskú tvár mala bez jedinej chyby. Bola očarujúca, a hoci vo chvíľach feromónového pretlaku boli preňho všetky ženy krásne, Megan bola naozaj dokonalou ženou. Z jej rúk by som smrť prijal rád, povedal si, no túto myšlienku rýchlo zaplašil. Jeho drogou bolo sledovať vyhasínajúce oči a nemienil sa tohto pôžitku len tak vzdať.

„Poďme sa niekam prejsť,“ pošepkala mu do ucha. Súhlasil a pocítil, ako mu telom prešiel záchvev vypudených feromónov.

Noc bola teplá a jasná, mesiac krásne osvetľoval krajinu. Niekde vzadu ešte hučala hudba a oni držiac sa za ruku túlali sa mestom. Veľmi dobre ho poznal, s jeho prieskumom sa trápil päť vyčerpávajúcich dní. Konečne ju vmanévroval do jedného temného zákutia. Nechcel žiadnych svedkov. Pri zabíjaní ho mohlo pokojne sledovať aj celé Španielsko, odchádzajúce svetlo z očí však chcel mať iba pre seba.

Dnes to chcel trochu inak. Vo svojom svete videl istý druh predátora, ako sa so svojou obeťou pred zabitím hrá. V skutočnosti to bolo kruté mučenie a Dorgaul sa v tomto mučení očividne vyžíval. Bol jediným dravcom, ktorý to robil a prírodovedci nikdy neprišli na to, prečo to robí. On to pochopil. Nikdy to však výskumníkom nepovie, pretože na to prišiel až tu. Dorgaul to robí preto, aby si lov spríjemnil. Mučenie bolo akési vytrhnutie zo stereotypu lovu, bol to výskum, ako pevne je schopný sa život držať v tele a on sa rozhodol, že dnes vyskúša, ako pevne sa drží v Megan.

Na to mal pripravenú malú oceľovú trubku, ktorú našiel pri potulkách mestom. Pri pomyslení, čo všetko sa dá takou vecou robiť, ho striaslo od vzrušenia. Zásobníky s feromónmi vypustili z chrbtových otvorov veľkú dávku do ovzdušia.

Megan sa naňho pozrela srnčími očami a on v nich zbadal neskutočne silnú iskru života. Už to nechcel odkladať. Vytiahol rúrku, ktorú mal strčenú v rukáve a ovalil Megan po hlave. Bol neuveriteľne rýchly a ona ani nestihla prekvapene vytreštiť oči. Zviezla sa k zemi a pred najtvrdším dopadom ju zachytil mocnými rukami.

Potom jej zviazal opaskom ruky za chrbtom a ústa svojou veľkou vreckovkou. Posadil sa vedľa nej a pozerajúc na hviezdy čakal, kým sa preberie. Všetky kroky si starostlivo naplánoval, no aj tak si to v hlave preberal ešte raz. Chcel tejto žene rozmlátiť kosti na nohách a až potom ju zabiť. Vyzerala tak krehko, a tak nepredpokladal, že by vydržala viac, hoci tajne dúfal, že vydrží.

Asi po desiatich minútach Megan vedľa neho zavzdychala a začala sa preberať. Jeho srdce sa rozbúchalo radosťou. Konečne to začína. Konečne môže skúsiť, aké je to byť loviacim Dorgaulom. Počkal kým otvorí oči, aby videla čo ide urobiť a potom jej pridržal nohu, napriahol sa trubkou a namieril na kolenný kĺb.

Držal ju celou silou, no napriek tomu sa malá noha rýchlo nadvihla, čím mu narušila stabilitu. Rýchlo sa zvláštnym pohybom do strany vyslobodila z jeho zovretia a bleskurýchle ho kopla do zápästia ruky, ktorá držiac trubku pokračovala v údere. V ruke mu prasklo a mozgom mu prenikla ostrá bolesť. Druhá noha sa tiež činila, lebo tesne nasledujúc tú prvú, prudko ho kopla do čeľuste. Znovu sa ozvalo prasknutie a ako mu odhodilo hlavu stranou, z krvavých úst mu vyleteli vybité zuby. Sklátil sa na zem a tentoraz jeho dopad nestlmili žiadne ruky. Pocítil posvätnú bázeň. Takto sa bili samičky na jeho planéte. Žeby na nejakú natrafil? Pri pohľade na ženu, ktorá sa teraz týčila nad ním a jedným plynulým pohybom roztrhla kožený opasok pochopil, že toto nie je samička z jeho osveta. Orieškové oči boli preč a vďaka tomu, že vybral takéto tmavé miesto sa ich desivý svit mohol lepšie vynímať. Tie strašné svetlá ho úplne ovládli a nedokázal pred nimi uhnúť pohľadom. Zmizla žena a nahradila ju bytosť, ktorej nevedel priradiť žiadne meno. Aj u nich doma sa rozprávali legendy a tajuplné príbehy, no žiadna bytosť nebola takáto strašidelná.

Zachvel sa a napriek zlomenej ruke a čeľusti prudko vyštartoval. Nebude tu predsa nečinne čakať. Ubránil sa vlastnej samičke, ubráni sa aj tomuto tu. Pohyb bytosti pred sebou však nepostrehol. Niečo ťažké a rýchle ho zasiahlo zboku do hlavy a tesne pred tým, ako sa prepadol do temnoty pomyslel si, že by sa asi zbláznil od rozkoše, keby videl takéto oči vyhasínať.

Keď sa prebral, zistil, že...

...je vyvesený za ruky, ktoré má zviazané za chrbtom na elektrickom stĺpe, pod ktorým ich chcel zabiť, naozaj dosť pevne. Pozorovali ho celú tú dobu. Bol krásny. Škoda, že ho musia zabiť. Už sa celkom prebral z bezvedomia, takže vykĺbené ramená ho museli pekelne bolieť. Ešteže mu tou jeho veľkou vreckovkou zapchali ústa. Divoko sa zmietal a potichu zasupel. Pot sa mu zaperlil na čele a pod nosom.

Boli tri a z času na čas sa rozhodli, že budú obývať jedno telo. Tentoraz ho zobrali akejsi nemeckej študentke vo vlaku smerujúcom do tohto mesta. Ak chceli telo, vždy si ho zobrali. Nikdy si nepýtali od nikoho povolenie a zabíjanie kvôli novému telu brali ako samozrejmosť. Tentoraz to však nebolo potrebné, boli v dobrom rozpoložení, a keď svoju úlohu dokončia, toto telo opustia. Možno. V každom prípade to telo potrebovali, ako herec potrebuje šaty, keď vchádza na javisko, aby hral svoju rolu. Oni hľadali muža, ktorý zabíja ženy, a preto potrebovali ženské telo, no a keď si mohli vybrať, vždy si vyberali najlepšiu kvalitu. Mladé a krásne telo.

Na svoju novú úlohu sa už veľmi tešili. Nemali kohosi vyhľadať a kruto potrestať po prvý raz, no ešte nikdy predtým nehľadali mimozemšťana. Bohovia vedeli o jeho príchode, no nevenovali mu pozornosť. Dokonca sa na jeho odporných činoch zabávali, až kým nezavraždil Apolónovu milenku. Akúsi Alexis. Bola len ďalšou smrteľníčkou v bohovej posteli, a preto nechápali, prečo je okolo toho taký rozruch. Sám ich niekoľko nemilosrdne zabil. Niektoré zo žiarlivosti, iné pre neveru. Nuž, nie nadarmo sa hovorí, vrana k vrane sadá a olympskí bohovia si vždy vyberali seberovných. V láske i nenávisti. Apolón bol vždy ješitný na svoje hračky a očividne si túto mimoriadne obľúbil. Nič to však na veci nemenilo, že bol bohom. A to veľmi mocným. Momentálne ho bavilo žiť podľa ľudských pravidiel žitia, a tak, ako sa ľudia radi hrajú hry a predstierajú, že sú niekto iný, aj Apolón sa rád hral na niekoho iného. V minulosti bol potulným spevákom, nájomným žoldnierom, dnes to bol obchodník so slnečnou energiou.

Pousmiali sa nad jeho podvodom. On boh Slnka obchodoval s tým, čomu vládol. Hajzel jeden, takto nemohol nikdy prehrať. Samozrejme. Bohovia Olympu neradi prehrávali a to bol asi jeden z dôvodov, prečo ho tá vražda tak nahnevala . Nebolo to ani tak preto, že už sa nebude môcť hrať so svojou obľúbenou hračkou. To nie. Bolo to skôr preto, lebo to nebol ON, kto ukončil život jeho konkubíny. Niekto iný si uzurpoval právo na život, ktorý patril jemu.

Za tie dlhé eóny, čo plnili príkazy bohov poznali, akí sú ješitní a pomstychtiví a nič na tom nezmenil ani fakt, že to už neboli bytosti zahalení tógami, ale predsedovia predstavenstiev či tichí spoločníci.

Práve pre hnev z prehry si ich dal osobne zavolať a prikázal im, nech toho vraha nájdu a zničia ho. Nebol problém ho vypátrať. On bol špeciálny. Bol jediný na celej planéte, čí osud neutkali sudičky, pretože nebol odtiaľto. Navyše jeho pachová stopa sa za ním šírila stovky kilometrov. Rozhodli sa, že sa s ním pohrajú a dožičia mu jeho vlastnej medicíny. Dokonca mu dovolili, aby urobil prvý krok, no mysleli si, že bude originálnejší a nie že ich ovalí oceľovou rúrou. Čo už? Tak či tak, nedovolia, aby im tu nejaký zmrd z inej planéty zabíjal ľudí. Na čo by tu potom boli oni? Pomsta a zatratenie je to, čomu oni rozumejú a to mu dajú plnými dúškami. Nenadarmo ich volajú Alléktó, Tísifoné, Megaira, Harpije, Erýnie, či bohyne pomsty. Tieto mená boli také opotrebované, že ich skoro prepočúvali. Oveľa viac sa tešili, keď ich volali ľudskými menami. Boli Markom Davidom Chapmanom či Lee Harveyom Oswaldom. Najviac sa im však páčilo meno, ktoré im dali kedysi dávno v Londýne. Ó ty krásny, smradľavý a temný Londýn. Pri spomienky naň ich striaslo od vzrušenia. Vtedy si ich zavolala Afrodita a prikázala im pomstiť sa ľahkým ženám za ich opovážlivosť pokúšať sa vyrovnať bohyni v umení lásky. Neradi prijímali rozkazy od tej namachlenej, rozmaznanej fľandry, no teraz ju poslúchli skoro radi.

Vtedy ich noviny nazvali Jackom. Jackom Rozparovačom. Predtým, ako sa zmocnili jeho tela to bol skromný a milý študentík. To oni sa s jeho telom krásne pohrali a urobili z neho monštrum. Jack, ó Jack, boli to krásne a romantické časy. Tie ženy si svoj osud zaslúžili. Boli skazené a zlé. Alebo nie? Aj tak to bolo nepodstatné. Oddali sa spomienkam na prenasledovanie v zavšivavených londýnskych uličkách, na kradmé kroky a výkriky v tmavých zákutiach, ktoré svojim obetiam dopriali pred smrťou. Jack, ich obľúbené meno. Vtedy mohli naplno rozvinúť svoje poslanie pomsty.

Pozreli naňho. Jeho krásne, vystrašené oči očakávali jej ďalší krok. Toto si nečakal, kocúrik, však? Pomysleli si a rozhodli sa. Urobia to inak. Nezabijú ho hneď. Pustia ho. Pustia toho cudzinca a možno mu dovolia naplniť jeho obrovskú túžbu po spojení. Cítili ju z neho. S mimozemšťanom to ešte nerobili. Kto vie, čo na to povie Afrodita? No to je jedno. Pustia ho a budú mu v pätách. Budú ho prenasledovať, ukradnú mu sny a votrú sa mu do nich. Ukážu mu, ako sa to robí s tými, o kom Bohovia rozhodnú, že je nepohodlní, tu na Zemi. Bude ich vidieť na každom kroku a nedoprajú mu oddych, kým nebude prosiť o odpustenie alebo smrť. Tešili sa. Bude to ako za starých čias. Spomenuli si na londýnske prostitútky a ich vystrašené tváre, keď sa pri nich vynárali z tmy v rukách držiac chladnú britvu. Ó, áno, v každom prípade mu doprajú, aby pocítil, aké je to byť lovený Jackom.