Mužík menom Qeeis(číta sa anglcky. Prečítajú sa ečka ako i a to I je tam už len ako ozdoba na notách- náznak samohlásky a ) sedel za svojím stolom v pracovni keď prišla sekretárka. Sekretárka nebola žienka- totiž nečakalo sa od nej aby sa niakým spôsobom ocitla v bani. Žienok bolo vlastne málo. Len kuchárky v baniach a žienky do zamestnania príjmali len so zmenšeným poplatkom. A bohvie či to vôbec boli žienky. Ale toto! Síce nie pekná ale štíhla a vysoká sa týčila ako veža podopretá dvoma hladkými bielymi piliermi. Medzi milenkami čo mal nebola ani jediná žienka. Zato jedinú manželku čo mal- tá bola žienka. Našťastie sa spolu nevídali. On bol bizi vo svojich baniach a ona v obrovskom dome. Málo krát sa stalo že vôbec spolu spali lebo čas za ktorý by došla z kancelárie pri ktorej mala malú osobnú spálňu by mohla využiť oveľa užitočnejšie. A napokon troch synov už mal. Rodinný stav hneď objasním. Žienku si musel zobrať tak či tak lebo v jeho rodine boli len žienky a pochádzal z jedenej z tých rodín kde bolo povinnosťou si brať rodinných príslušníkou. Jeho rodina od nepamätania vlastnila zmrlinové bane. A boli to najkvalitnejšie bane pod zemou. On mal vanilkovú, jeden brat čokoládovú a ďalší jahodovú- jediné tri chuťe aké ľudia poznajú, pokial neprišiel ten pajko. Každý syn mal mať troch synov. A najstaršieho synovia pokial dovŕšia vek dvadsaťri predtým ako ich otec umrie by mali prevzať bane. Lenže oni traja boli trojčatá a lekár niakou záhadou zmizol hneď po pôrode a už ho hľadajú šestdesiat rokov.

“Prepáčte, pán riaditel!”ozvala sa nežienka. Toto musel počúvať. “ale v čakárni už sedí pol tucta ľudí a mužíkov.”

Qeeis našpúlil ústa do hora a prstami si prešiel popri dvoch ostrých vráskach ktoré mu oblúkom smerovali od nosa k ústam končiac ich púť pohladkaním svojej bujnej sivoblonďavej brady.

“Prajem pekný deň, pán riadiťeľ.” Začal prvý v rade.

“Čo chceš!” vyštekol naňo Qeeis.

“Sieť na zmrzlinový vodopád sa upchal, prosím.”

“Predsa zavolajte lízačov.”

“Áno, prosím.” Mužík otvoril dvere.

“A nech sú to od firmy Megič a Vlasy.” Stihol naňho Qeeis ešte vykríknuť.

“Áno, prosím.” Zopakoval a vytratil sa.

V zmrzlinových baniach hrozili dve nebezpečenstvá. Keď sa zmrzlina začala roztápať tvorila vraždiacu lavínu a keď sa zase muchy pustili do zmrzliny množili sa, mohutneli a stávali sa omuchami. Bane boli tak stavané aby lavína mohla preisť Lavínovým tobogánom ktorý stále klesal až napokon sa všetky uličky stretli pri Vodopáde kde padal do hĺbin- čiže niečo ako smeťák. Pri Vodopáde bola sieťka aby sa tam zachytili telá a rebrík keby sa tým telám ešte chcelo žiť. Vlastne súčasť celého Lavínového tobogánu boli všeliake záchyty a rebríky. No a omuchy. S tými sa síce nič nedalo robiť ale našli sa chovatelia a krotitelia omúch ktorý ich potom využívali aby lízali baniam zmrzlinu napríklad keď boli zvyšky lavíny alebo upchatá sieť ako teraz, dokonca aj keď potrebovali zlízať zmrzlinu z niakeho utopeného baníka. Ale na to sa už používal noblesné omuchy. Do jeho kancelárie prišiel akýsi chlapčisko hnedých strapatých vlasov. Vysokých mužov práve tak nemal rád ako mal rád vysoké ženy. Qeeis nepovedal nič, len vydal akýsi chrapľavý zvuk- malo to znamenať aby začal hovoriť.

“Vy ste pán Qeeis Zmrzlinový-Vanilkový?” Qeeis prikývol. Napriek svojej výške sa mu ten chlapec začínal páčiť- šiel na vec priamo bez pozdravu, zaliečania a podobných zbytočností.

“Mám vec ktorá by vás mohla zaujímať.” Položil mu na stôl žltkasý a mimoriadne zašpinený kotúš papiera. “Môj otec je, teda vlastne bol lekár. Chcel aby som vás vyhľadal a dal vám toto. Je to poradie synov.” Qeeisovi sa rozbúchalo srdce. Hánkami prstou sa dotkol papiera. Bol zapečatený lekárskou pečaťou. Zaváhal otvoriť ho. Jeho šance najstaršieho miesta boli zrazu hnusne malé. Odtiahol ruku od neho.

“Prečo ste neprišli skôr?” Jeho zúfalstvo ho nútilo byť milý k hosťovi, akoby od neho záviselo čo je na tom papiery.

Chlapec sa zahanbil: “Doteraz som pomáhal otcovi ale ochorel a prácu už nemohol vykonávať. Preto ma poslal do sveta a doručiť vám tento papier.”

“Do sveta, vravíš?” zopakoval Qeeis Zmrzlinový-Vanilkový ale bol to ten druh otázky ktorá nečakala odpoveď. “Čo keby si si odpočinul v mojom dome a potom sa vybral do toho sveta?...ako vďaku že si mi to priniesol.”

Chlapec pokrčil plecami: “Mne je to jedno.”

Ako mu to môže byť jedno?, zamyslel sa Qeeis a zavolal Felíciu, totiž sekretárku aby ho zaviedla do domu. “Nespusť z neho oči a keď sa dostane do domu, zaisti aby bol pod dohľadom.” Šepol jej keď otvoril chlapcovi dvere ktorý prešiel a on ostal v kancelárí sám s Felíciou. Ocitol sa sám v miestnosti, vlastne nebol sám bol tam s jeho osudom- s papierom. Nie je dosť že predaj jeho zmrzliny klesá lebo sa objavil akýsi pajác ktorý predáva zmrzlinu s novými neslýchanými príchuťmi ešte aj toto. Niekto zaklopal na dvere. Akonáhle mu oznámil správy z ďalších prieskumných výprav- že nenašli žiadnu baňu ktorá by mala zmrzlinu s inou chuťou ako vanilková, čokoládová alebo jahodová, už naňho kričal “Von! Von! Von!”. Napokon si povedal že tým že papier neotvorí, realitu nezmení. Rozprestrel ho a jasne videl že jeho rišavý brat- vlastník jahodových baní je starší od neho, on je prostredný a čokoládový brunet je najmladší. V prvom momente ostal v šoku ale potom rozmýšľal že by papier mohol zamlčať. Zroloval ho hodil do šuflíka, zvrtol zámkou a pobral sa preč. Musí nájisť niaké rozptýlenie. Pri ceste domou bezmyšlienkovite prekročil chodník pásikovane bielo čiernych mravcou s veľkými zadkami čo tam už posledný mesiac chodili. Tesne pred dvermi spadla z neba jeho vnučka. Qeeis vyvalil oči. “Čo?” deklamoval.

“No, mamka s oteckom zahlásili že si potrebujú vydýchnuť tak...”

“Dedo!” zakričal Pierc keď Qeeisa uvidel. Úsmev od ucha k uchu a mával mu zo stromu vysiac z neho ako opica...Qeeis pochopil že vnučka nespadla z neba. Usadil sa na slamenné hojdacie kreslo vonku pred terasou, z kolekcie jeho neprirodzene veľkých fajok si zapálil jednu, nasypal do nej najlepší tabak, pozoroval vnúčatá ako sa hrajú a vypol mozog. Sem tam pokyvkal hlavou alebo pochválil vnučku keď mu doniesla ukázať veci v duchu rozpytvaného slimáka a kurunky pre princeznú z žabých labiek. Ale čím ďalej tým bol malátnejší až sa napokon úplne poddal spánku.

“Qeeis! QEEIS!”

“Čo, čo?” zmohol sa na odpoveď spánkom otupený Qeeis.

“Kde si nechal deti? Ha!” Nemilo si uvedomil že hlas patrí jeho manžienke. Otvoril oči. Ostré svetlo zlatej hodiny mu svietilo priamo do očí. “Aké deti, koho deti?”

“Tvoje vnúčatá!”

“Tu sa hrajú, čo ma budíš.”

“To sotva posledne ich sluhovia videli pred troma hodinami ako ti zapletali vrkôčky na brade.”

“Čo to trepeš?” zamrmlal si Qeeis a podvedome si chytil bradu. Ale na nej naozaj bolo zopár nešikovných vrkôčkou.

“No to som si mohla mysleť. Pekne sme to dopadli.”

Qeeis chcel rozposlať sluhov aby ich začali hľadať ale dozvedel sa že to už zariadila jeho žienka a tak sa už len najedol a išiel spať s troma ťažkosťami na srdci.

“Dedo, Dedo, Dedo, Dedko, Dedko.” Ozývalo sa duetovo a kývala sa Qeeisova perina hore dole. Bola už noc a Qeeis zistil že ho budia vnúčatá a v rukách držia banícke lampy. Boli to špeciálne nádoby so špeciálnou tekutinou ktorá osvecovala ale nehriala aby nepomáhala k lavínam

“Ach tak vy ste sa už vrátili?” Nechcelo sa mu nahnevať. Bol ten typ ktorý sa nedokáže hnevať výchovne a teraz sa nemal na vnúčatá prečo hnevať- skôr na manžienku že ho zobudila uprostred príjemného spánku. Keď Pierc videl že má otvorené oči spustil. “Dedo, my sme objavil niečo úžasné. Objavili sme mravčiu ďialnicu.” Qeeis hneď zistil prečo má byť na vnúčatá nahnevaný- zobudili ho uprostred noci. To sa starým ľuďom nerobí. Qeeis sa zrazu považoval za starého. No skôr ako stihol hocičo namietnuť vnučka spustila. “No. Si to predstav. A mi sme tých mravcov sledovali a zistili sme že obchádzajú cez celú šírku domu tam a späť od jedného stromu k druhému.” To nebolo možné, povedal si. Jeho dom má predsa šírku štvrť kilometra.

“No a jeden strom bola jabloň a do jabĺk mravce vliezali a vyliezali. A neuveríš čo bolo v tom druhom strome” Pokračovala vnučka. “Bol to vchod do bane, áno naozaj.” Keď som vyliezla do dutiny stromu zošmykla som sa dole do chodby ktorá viedla k bani. Šli tam aj mravce videla som ich ísť úplne do bane. A potom som tam našla zmrzlinu!”

Qeeis vyskočil z postele, vnúčatám hodil dva prstene z rodinnej pokladnice, obliekol sa a vybral sa von, do tmy. Zobral so sebou dva mravce do pohára. Tesne pred firmou si pochechtol. Aj v noci tam bol veľký ruch a pred zbohatlíkovou kanceláriou bolo ešte viac ľudí ako pri jeho. Odpchechol si. Veď on to tu rozpustí. Všetci sa pokúšali dostať dnu ale Qeeisovi sa pre jeho nezvyčajnú malosť ešte aj na mužíka podarilo podliezť. Práve z kancelárie vychádzal akýsi mladík s príjemným úsmevom.

“Chcem hovoriť s riaditeľom!” vyhŕkol naňho Qeeis.

“Je mi ľúto ale nie je to možné.” Odvetil priateľsky. Qeeis vyceril zuby ako pes a ukázali mu pohár. Mladíková tvár sa v sekunde zmenila z uvoľnenej do prekvapenej a ruka, nezávistle od mozgu automaticky otvorila dvere v kancelárí. Nik v nej nebol. Vzápätí zavrel mladík dvere a sadol si. Ešte hodil pohľadom po flaške s koňakom a dvoma kryštáľovými pohármi ale niako ho nepohlo. Qeeisa akoby pichol špendlík lebo s otvorenými ústami uprel ostrý pohľad na mladíka a po krátkej chvíli zvolal v nízkej tónine“Vyý!

Ja ťa poznám!” kýval pri tom zhora dole naňho prstom. “Ty si ten chlapec čo pracuje pre firmu Megič a Vlasy. Dával si prvú pomoc lízačom! A...”

“Tak.” Mladík sa skoro usmial, akoby miloval tú predstavu že on, ošetrovateľ lízačov je teraz...”

“Vlastník firmy Zmrzlina všehochuti? Nié. Ale aj tak ťa už mám. Viem čo sa to tu deje. Ty zmrzlinu nekopeš. Ty ju- a niečo také podlé sa mi ešte aj hnusý povedať- vyrábaš!...pomocou mravcou.”

“Hej. Vyštudoval som biológiu. A musím sa priznať že je to moja vášeň. Keď som sa po školení dostal do Magičáku, začal som sa strašne zaujímať o hmyz. Robil som zopár štúdí a pokusov na muchách ale čoskoro ma uchytili mravce ešte väčšmi. Zistil som, že istý druh je schopný zjesť hocičo a urobiť z toho kyselinu. Určite ste počuli o kyseline mravenčej, ale táto je iná. Robia ju vo veľkých množstvách. Tak som ich začal trénovať a ukázlo sa že sú veľmi učenlivé. Najedia sa, čo ja viem mandarinky, kyselinu zapustia do vanilkovej zmrzliny- a na svete je mandarinková zmrzlina. No nie je to dokonalé?”

“Nezaújímajú ma podrobnosti.”

“Áno, lenže tie podrobnosti sledujú k niečomu čo vás, myslím si bude zaujímať.

Vy ste pán Qeeis Zmrzlinový- Vanilkový. Eh. Nemýlim sa?” Qeeis len prudko trhol hlavou smerom dole.

“Na moje zmrzliny viem používať len vanilkovú, lebo jahodová a čokoládová všetky ostatné chute prebijú, zatial čo vanilková im dáva príjemný podklad. Preto by som s vami uzavrel zmluvu. Firma Zmrzlina všehochuti sa zaväzuje na desať rokov že bude kupovať na svoje výrobky len zmrzlinu pána Qeeisa Zmrzlinového- Vanilkového.” Pri myšlienke, že bude mať veľa peňazí prebehlo Qeeisovou hlavou nádherný plán a mladíkové slová “Tak, podpíšte, tu, tu a tu. A, počkať ešte tu.” poslúchol. Qeeis po podpise vrhol na mladíka skúmavý pohľad a prisahal by že mu ihrá na perách potláčaný úsmev. Hádam by sa našiel taký psychológ ktorý by Qeeisovi diagnostikoval paranoju voči ľuďom. Od prirodzenia nikomu neveril aj keby chcel. No či to bolo preto či nebolo. Qeeis si pomyslel že ten mladík to všetko naňho zahral, že toto nebola náhla obeta koňa pre zšachovaného kráľa, ale plán, kým mu neobsadila myseľ nová myšlienka a nedunútila ho odísť- bez pozdravu, prirodzene.

***

Qeeis si pomyslel že kašle na tradície keď nalieval lekárovmu synovi zmrzlinovice. Nedávno si rodina ten starý recept dala patentovať pod novým imidžovým názvom Icehol [ajsehol], i tak ho celá rodina nazývala starým poctivým názvom.

“Tak, dlho si cestoval?” Spýtal sa keď si sadol. Chlapec prikývol.

“Ako sa má otec?”

“Zle, je chorý a lieky ktoré mu môžu pomôcť sú príliš drahé.”

“Ach.” Qeeis sa zatváril úboho.

“Vari aj vás postihlo nešťastie.” Chlapec v svojom žiali túžil súcitiť s iným.

“Ja sa mám až príliš dobre...to len dcéra.”

“Hm?” Chlapec sa cítil v spoločnosti starého milého ujčeka znamenito.

“Moja dcéra sa do teba zaľúbila.”

Zaznelo roztrasené “Á.” Chlapcovi ušiel dych no nakoniec sa zmohol na viac lebo si vybavil že sa stretol s viacerými Qeeisovými dcérami za ten krátky čas: “Ktorá?”

Qeeis si rýchlo v mysli prebral všetky dcéry. Len jedna je vydatá. Ktorá je z ostatných najkrajšia?

“Laura.” Poponáhlal sa.

Chlapec sa zatváril zmäteno, napriek tomu že horel od vzrušenia a hrdosti. Qeeis sa rýchlo poponáhlal, a zo skrinky vybral jej fotku: “Tá najmladšia.”

“Tá najmladšia.” Zopakoval chlapec, pevne stisol fotku a pozrel sa na ňu. Laura bola naozaj pekná. Bledé vlasy zdedila po otcovi a po matke zasa bábikovské črty tváre ktoré ale na starej žene pôsobili iritujúco, za to na mladej nevinne a dievčensky čo ešte podškrtoval žienkovský vzrast. Qeeis videl že sa mu Laura páčila. Potlapkal ho po pleci: “Urobil by si jej radosť keby si si ju zobral za žienku. Samozrejme dám ti slušné veno, päťstotisíc rupľov, povedzme, len ju nechcem vidieť takú zúboženú.”

“Svadba?” povedal chlapec ako teľa. Qeeis sa rozhodol že teraz je ten čas trafiť do päty a mladého Achilka úplne poskladať.

“Ak by tvoj otec súhlasil, prirodzene.”

V chlapcovom rojčenskom, citlivom srdci sa miešala pýcha, ktorú doteraz ani nezažil, Lauriná dievčenská tvárička, predstava že by ju vytrhol zo smútku a teraz sa tam primiešala aj túžba pomôcť otcovi a nádej, že za päťstotisíc rupľov by ho mohol rovnonasťahovať do palace miesto kráľa. V tomto omámení povedal áno a aj súhlasil keď ho Qeeis poprosil či by nemohol prepísať listinu, na jeho ako prvorodeného syna.