Neznášam leto v Agoku. Celý deň ohnivá guľa na oblohe rozpaľuje vzduch, zem, všetko. Ja v tom mám desať mesiacov žiť a jediné, čo ma potom teší, je, že prídu dva chladnejšie mesiace. Tento rok bol našťastie lepší a chladnejší oproti tým predošlým, stále to však bolo pre mňa na nevydržanie, aspoň že večery sú chladnejšie. Už sú to roky čo som opustil Selaské hory a vymenil ich za život v nížine, na niektoré veci si však človek nezvykne nikdy. Spomienky na zasnežené stromy a premrznuté telo, chuť vysokej, alebo ostrosť pálenej trnovice ma vždy dostihli a na tvári mi vymodelovali spokojnú grimasu. Grimasu človeka, čo pred rokmi opustil domov hlavne pre to, že neznášal zimu. Niekomu sa nedá zavďačiť. Napríklad mne.

Posunul som sa o kúsok do strany, aby som lepšie videl na bazén a jeho obyvateľov, ale zároveň aby som stále zostal v bezpečnom tieni neďalekého jasu. V bazéne a jeho okolí si práve užívalo zaslúžené hodiny voľna služobníctvo, v takýchto horúčavách nemuseli pracovať ani oni. Opálené vypracované telá sluhov zápasili o pozornosť tvarovaných krások z kuchyne a tie ich pravidelne odmieňali chichotom a rôznymi typmi zvýsknutia. Odhadoval som, že po takejto voľnej zábave bez nutnosti vrátiť sa dnes do práce budú hry pohlaví pokračovať aj večer v krídle služobníctva. A ak budú mať chlapci šťastie, skončia všetci spolu na jednej posteli rovnako ako teraz v bazéne. Pousmial som sa nad vlastnými myšlienkami a úkosom skontroloval svojho zverenca, mladého Kaja. Sedel pár metrov odo mňa pod slamenou strechou proti slnku a v čisto bielych šatách čítal knihu. Mal trinásť rokov a už ma ani neprekvapovalo, že knihe venuje oveľa väčšiu pozornosť, než polonahým dievčatám pri bazéne. Podľa tvaru som tú knihu poznal, išlo o vojenské zápisy z výprav smerujúcich na pobrežie. Veľmi ťažké čítanie aj pre dospelých, ktorí vedeli čítať, nie to ešte pre trinásťročné dieťa. Bol múdry a bavilo ho učiť sa nové veci, ale prirodzený chlapčenský vývoj v ňom bol úplne potlačený. Nezaujímal sa o ženy ani alkohol, spávať chodil krátko po večeri a aj keď ako syn najmocnejšieho oplýval neskutočným bohatstvom, nikdy to nevyužil. Len šaty, ktoré mu slúžka vždy ráno nachystala, nechávali tušiť, že je z iných pomerov ako jeho okolie, inak by si ho pokojne mohli pomýliť s ktorýmkoľvek dieťaťom z ulice.

Chvíľu som ho pozoroval a zistil, že ho vážne nič iné ako kniha nezaujíma. Dokonca aj vonku sedí len preto, že som ho sem vytiahol, inak by bol stále vo svojich izbách. Jedna z dievčin práve prebehla v jeho blízkosti, dosť blízko na to, aby cítil kvapky odlietavajúce z jej pokožky a vlasov na seba. Ani to s ním nepohlo, zahĺbený do knihy listoval jednu stránku za druhou, zato ja som cítil pri pohľade na ňu príjemne svrbenie v rozkroku. Vzdal som pozorovanie chlapca a vyskočil som na nohy. Rozpálená rukoväť môjho meča ma nepríjemne prekvapila na zápästí. Vyrazil som smerom k domu, majestátnej rezidencii. Po stranách som videl vojakov, znudene sa prechádzajúcich po okolitom vale. V svojich brneniach sa doslova museli variť zaživa, ale nedali na sebe vidieť nič. To ja som sa rozhodol, že sa v dome trochu schladím vodou, skontrolujem kuchyňu a stav zvyškov z obeda a potom vezmem mladého pána znovu trochu na prechádzku po záhradách. Výsledok bude ten, že mu len nájdem iné miesto na čítanie, k ničomu väčšiemu ho nedonútim.

Prešiel som preskleným honosným vchodom do hlavného átria a odtiaľ zamieril priamo do kuchyne. Imperátor v tomto svojom sídle nikdy nebol, ďaleko od vojnového sveta plného intríg a podvodov vytvoril ideálne podmienky pre svojho syna, ktorý mal všetko, len nie otca. Jeho otec bol diktátor a bojovník, služobníctvo mi o ňom už nejednu – zaručene pravú - informáciu poskytlo. Od banalít, že vraždí panny za súmraku až po fakt, že je to prevtelený pán pekiel a jeho úlohou je na daniach zruinovať všetky kniežatá.

Dom bol postavený v najmodernejšom a zároveň čo najúčelnejšom štýle. Výsledkom bola budova z jednej strany pripomínajúca majestátny palác, ale situovaná tak, že by dokázala prežiť aj menšiu lokálnu vojnu. V kuchyni ma napriek úpeku vonku neomráčilo teplo pece ale príjemný čerstvý vzduch nasiaknutý horským chladom. Išlo len o recyklačný mechanizmus, ktorý výmenu vzduchu zabezpečoval a ochladzoval ho, no ja som si okamžite spomenul na rána v mojej domovine. Málja, dievča, ktoré zvodnými kvapkami skropilo môjho zverenca, sa tu vrtelo okolo špajze a naberalo do prúteného košíka čerstvé jablká a malé špeciálne vyšľachtené slivky, ktoré bolo mimo imperátorskú pôdu zakázané pestovať. Nevšimla si ma.

Pristúpil som k nej nepozorovane zozadu, v momente, keď zdvíhala košík som ju objal a ruky jej pritlačil na malé pevné prsia. Zvýskla a poskočila, no košík nepustila.

„Deka, ty hlupák!!! Vieš, ako som sa zľakla?“ zvrátila hlavu ku mne, na tvári nenávistná grimasa, prsia však z môjho zovretia neuvoľnila.

„Naháňam ti strach?“ podliacky som sa usmial a zvýšil tlak na jej poprsie, panvou som ju pritlačil k pultu na prípravu jedla.

„To určite, chodíš tu jak duch,“ to sa však už z môjho zovretia vymanila a otočila sa priamo ku mne, košík držala pred sebou a vytvorila tak medzi nami ovocnú bariéru.

„A vôbec, čo by si chcel? Máš ďalšie dve obtočené okolo prsta, takí muži ma nepriťahujú ani keď viem, že to vedia s veľkými zbraňami,“ zaútočila na mňa slovne Májla a pohľadom skĺzla k môjmu meču a potom rozkroku. Takže som nevedel, ako to myslela.

„Mám záujem o teba, to ostatné sú klebety,“ skúsil som to ešte.

„Samozrejme. To že nosíš veľký meč z teba nerobí vojaka, všetci chlapi ste tu len na okrasu,“ zavrtela bokmi a s košíkom plným ovocia zamierila späť na dvor užívať si posledné hodiny voľného dňa. Zajtra sa už vrátia do pravidelného pracovného tempa okolo domu, záhrady a vinohradu. To len ja budem robiť stále to, čo vždy, dávať pozor na Kaja. Aktuálne som to zanedbával a hľadal nejaký pekný kus mäsa, čo by som zjedol. Nakoniec som medzi prsty chytil kus prepečenej diviny, zabalil som ho do kukuričnej placky a na tri hryznutia to zlikvidoval. Na oko som opláchol karafu, zlial tam trochu vína, čo používajú kuchári na varenie pre pánov, pridal tam trochu vychladenej vody a hrsť škoricovej múčky. S mastnými kútikmi a karafou v ruke som sa vrátil na dvor aj ja. Doprial som si dva veľké hlty tesne pred prahom domu, chrbtom dlane osušil pery a vystúpil von do toho slnečného pekla. Držal som sa v tieni balkónu nad vchodom, na ktorom sa znudene opieral jeden z vojakov. Kývol som mu na pozdrav, on sa na mňa na silu usmial a pokračoval v dokonalom ničnerobení. Pozornosť som mu viac nevenoval, no závistlivý pohľad vypaľoval do mojej karafy dieru. Opustil som bezpečie tieňa a zostal paralyzovaný ostrým slnkom. Aj keď som prižmúril viečka, v zornom poli sa mi začali objavovať zeleno-červené škvrny, kým si oči ako tak nezvykli. Priložil som si prázdnu ruku k čelu, aby som zakryl prenikavé lúče a vykročil smerom k bazénu. Na slnečnom pozadí sa mihol vták. Oči si len veľmi neochotne privykali na denné svetlo.

Vták sa stále zväčšoval a zrýchľoval.

Blížil sa smerom k domu.

Stiahol som oči do úzkej štrbiny, aby môj zrak prenikol slnečnými lúčmi.

Za celý ten čas mi srdce trikrát udrelo.

Zbadal som to, no už bolo neskoro. Nebol to vták, ale oštep, závratnou rýchlosťou sa blížiaci k cieľu. Z balkóna sa ozval tichý ston, zbraň pripichla vojaka na balkóne k stene ako nejakého exotického chrobáka do zbierky. Z úst mu vystrekla hustá červená krv a prúdom stekala po brade. Oči sa mu vyvrátili do neprirodzeného bielka, jedna ruka stihla ešte zovrieť smrtiacu zbraň trčiacu z hrude, kým jeho telo zvláčnelo. To som už utekal smerom k zabávajúcemu sa služobníctvu, utekal som chrániť Kajov život.

„Nájazd! Všetci do domu! Okamžite!“ zakričal som na dvor, periférne som si všimol ako rovnaké smrtiace oštepy práve poslali k zemi dvoch vojakov na vale, nepriateľa som však nevidel žiadneho.

Kaj sedel tak, ako som ho zanechal a práve porovnával niečo z jednej knihy v druhej a ani môj krik ho nijak nerozrušil. Pribehol som k nemu, trhnutím za ruku ho bez rečí vytrhol z knižného delíria a začal ho ťahať k domu, meč v pošve, no pravou rukou som bol kedykoľvek pripravený tasiť. Služobníctvo chytil agresívny záchvat paniky, ženy pišťali a utekali, muži sa obzerali a tiež pišťali a utekali smerom k domu. Keď už som mal pocit, že všetci sa zvládnu schovať do domu a pomáhať pri odrážaní nájazdníkov, začali jatky.

Dvor zasypali desiatky šípov. Každého muža či ženu v bazéne a okolí minimálne jeden zasiahol a zabránil im tak v ďalšom pohybe. Ja s Kajom sme sa na poslednú chvíľu skryli za nefunkčnú masívnu mramorovú fontánu. Po štyroch rýchlo po sebe idúcich salvách nastal krátky pokoj, to už som šprintoval do domu ťahajúc Kaja za sebou. Ako na jeho morálnu výchovu zapôsobia mŕtve a zmrzačené telá všade naokolo, ma nezaujímalo. Nepriateľa stále nikde vidieť nebolo, no trojica našich lukostrelcov z terasy na prvom poschodí spustila streľbu smerom k lesu, ktorý susedil s naším pozemkom, miestom, kde sa skrývali neznámi útočníci. Jedným z obranných opatrení bolo, že všetky okolité stromy sú napustené smolou, tak sme si vedeli zabezpečiť vďaka ohnivým šípom určitú výhodu. Len aby si to naši uvedomili. Nakoľko boli úspešní som vidieť už nestihol a vbehol som do domu. Po prvom kroku predsieňou som začul náraz, ako keď uniformovaný imperiálny vojak padne z terasy na prvom poschodí na dlažbu vykladanú žulovými kvádrami.

Toto nebolo dobré. Niekto zaútočil na územie imperátora, na dom, v ktorom žil jeho syn a vôbec ho neodstrašil fakt, že v dome sú bezmála dva tucty profesionálnych vojakov. A ja. V celom komplexe vládol relatívny pokoj, veľa ľudí sa do neho nestihlo dostať a tak sme mali prechod do komnát mladého pána a mojej izby bezproblémový. Skoro. Počítal som, že útočníci spustili frontálny útok zo zadnej strany sídla, od lesa. S čím som nepočítal bolo, že na vrchole schodiska sa s jedným z nich doslova zrazím. Kaja som reflexívne pritlačil k stene, z úkroku do strany som priamo obojručne tasil. Prekvapeného útočníka som jediným švihom roztvoril od rozkroku až po hrudník a sekom z otočky okolo svojej osi mu oddelil hlavu od tela. Na mravnú výchovu Kaja som znovu nemyslel a tak teraz na mňa s vypúlenými očami pozeral v nemom úžase. Komplet zakrvácaný, tvár vyzerala, ako keby ju niekto namaľoval vojenskými farbami a predná časť jeho bielych šiat chytila tmavočervený odtieň. Podľa mňa sa mu to hodilo, on však stále iba zazeral s otvorenými ústami. Toto sa nevidí každý deň. Prebehli sme spleťou chodieb bez ďalších ťažkostí, meč stále pripravený. Na poslednú chvíľu sme ale namiesto do izby mladého pána vošli do susednej mojej. Naznačil som Kajovi nech je ticho a sadne si na posteľ. Ja som zatiaľ z kovanej truhlice, ktorá mala okraje vykladané bielym kamením, vytiahol dvojicu dýk, oceľové chrániče predlaktia a ťažkú kušu. Jednu z dýk som podal Kajovi, druhú som si opásal, nacvičeným pohybom som bleskovo nasadil chrániče a mohol som začať nabíjať kušu. Šlo o veľmi precízny výrobok klasickej doglejskej ručnej práce. Stála ma celý majetok a jej výnimočnosť spočívala v tom, že zvládla bez prebíjania vystreliť štyrikrát. Zasadil som hornú aj dolnú dvojicu striel, zatiahol poistku a skusmo zamieril.

„Kaj, ideme k tebe, rýchlo sa prezlečieš a vypadneme odtiaľto, jasné?“ použil som autoritatívny tón, aby som potlačil jeho strach, ale na jeho vek sa držal statočne.

„Deka, kto nás napadol? Nájazdníci?“ spýtal sa bez výrazných emócií.

„Neviem.“

„Chcú ma zabiť?“

„Pravdepodobne chcú všetkých zabiť. Poď, ideme.“

Na polceste k dverám som sa zastavil. Spomenul som si na zabudovaný priehľad do Kajových izieb, ktorý som nikdy nevyužil a prekrývala ho trávnatá rohož pozdĺž celej steny. Strhnúť ju bolo najmenej, za ňou sa objavilo veľké zrkadlo. Rovnaké bolo aj na druhej strane u Kaja v izbe. Otočil som mechanizmom na kraji, zrkadlo sa jemne zachvelo, chvíľu sa nič nedialo, a následne sa obraz preklopil, zrkadlo na našej strane zmizlo a nahradilo ho sklo. Doglejci sú na takéto technické zázraky najlepší na svete.

Naskytol sa mi pohľad priamo do Kajovej izby, čelo mi zvlhlo kvapkami potu. Čakali tam na nás. Všimol som si, ako sa môjmu zverencovi roztriasla brada. Boli traja.

Jeden stál priamo za dverami, dva krátke meče v rukách.

Druhý bol chrbtom a sledoval niečo z okna, tretí s lukom si vybral miesto hneď pred zrkadlom, chrbtom rovno predo mnou. Izby oddeľoval len kus skla a zrkadlo, prestreliť to nebol najmenší problém. Ustúpil som dva kroky a zamieril.

Prvého som si vybral muža hneď pri nás. So zvukom uvoľnenej tetivy som plynulo otočil trupom a vystrelil druhýkrát, tentoraz na muža za dverami. Otočka, výstrel smerom k oknu. Všetky tri výstrely zanikli v zvuku rinčiaceho skla aj s následným smrtiacim chrapotom trojice hrdiel. Kušu som hodil na chrbát, s mečom v jednej a s dýkou v druhej ruke som vbehol do Kajovej izby a skontroloval situáciu. Nikto iný okrem troch bezvládnych tiel tam so mnou nebol. Mužov som poprezeral a nenápadne im každému podrezal hrdlo, pre istotu.

Kaja som trochu popohnal, začal si obliekať šaty, ktoré mal nachystané od slúžky na večer. Biele.

„Zober si aj nejaký plášť, proti dažďu.“

Len prikývol a mechanicky sa obliekal.

Z okna aj z chodby ku nám doliehali zvuky boja. Moja priorita bola jednoznačná, odviesť mladého pána do bezpečia, dom ani ľudia v ňom neboli podstatní, o tých sa majú starať vojaci. O chvíľu bol vychystaný, keď sa mi zdalo, že zvuky z chodby utíchli, otvoril som opatrne dvere. Čisto. Prikázal som Kajovi, nech sa drží za mnou v tesnom závese, držať ho za ruku by ma značne znevýhodňovalo v boji. Rozhodol som sa prejsť celým krídlom služobníctva až k jedálni, a odtiaľ potom podľa počtu nepriateľov buď do záhrady, alebo do haly. Na prvom rohu sa však ukázalo, že to také jednoduché nebude. Imperátorov vojak tam práve umieral pod tlakom trojice nájazdníkov a čo bolo horšie, všimli si nás. Intuitívne som pritlačil Kaja k stene svojím telom a čepeľami napred vyskočil. Otočka v poslednom momente zaskočila najbližšieho z nepriateľov, dýka mu rozpárala úplne nekrytý bok. To už sa meč zahryzol do zbroje druhého, dýka v rýchlom závese. Niečo ostré mi tesne šuchlo líce, reflex za mňa nastavil chránič ruky proti prípadnému ďalšiemu útoku z toho smeru. Krok späť a priamy sek z vrchu rozťal nájazdníkovu prilbu aj s lebkou, krv sa vzniesla do vzduchu, hustá kvapalina obalila čepeľ môjho meča a dodala mu tak určitý punc. So smrťou druhého som však vedel, že som pomalý a že nestihnem zaútočiť na tretieho včas. Ostrá bolesť v stehne a tupý náraz do ramena ma poslali k zemi, našťastie muž útočil dvojicou železných palíc, takže mi síce mohol rozdrviť kosti, no na smrteľné zásahy by to v tej rýchlosti nestačilo. Odgúľal som sa do strany, aby som sa tak vyhol ďalšej dvojici rán, švih ľavou rukou, dýka opustila teplo mojej dlane a s nacvičenou presnosťou našla cieľ. Protivníkov rozkrok. V momente padol na kolená, krvavé sliny sa mu drali spomedzi zubov na bradu. Švih mečom, sekunda ticha, hlava potichu dopadla na podlahu. Vydriapal som sa na nohy a skontroloval stav. Všetci mŕtvi.

Kaj po celý čas stál pri stene v kúte, teraz bol znovu zrelý na prezlečenie, vlasy, tvár aj šaty mal zakrvavené, dokonca sa pomočil. Na to však nebol čas, museli sme pokračovať. Kušu som nechal na zemi, pád na chrbát jej neprospel a hlavná tetiva bola vyvlečená z mechanizmu. Môj chrbát tiež zaprotestoval.

Zbehli sme do haly, cestou sme stretávali len mŕtvoly prevažne v imperátorových farbách, najväčší hluk boja prichádzal z obytnej časti pre vojakov, tak sme sa vydali presne opačným smerom, do záhrad.

Neviem, čo ma varovalo. Bola to intuícia šelmy, alebo dokonalý výcvik so zmyslami vybičovanými na maximum, každopádne som sa vďaka tomu vyhol smrtiacej hviezdici, ktorá okolo mňa zozadu preletela ako posol smrti. Otočil som sa čelom k novému nebezpečenstvu, to však už vzduch znovu prerezali dva krátke hvizdy, nestihol som reagovať. Jedna hviezdica si našla moje rameno, tá druha zanechala hlbokú ranu na mojom boku a zastavila ju až stena. Zviezol som sa na kolená, prízrak v čiernom sa začal približovať. Celý bol zahalený, niekde v temnej maske na tvári som tušil oči, oči smrti. Spoznal som v ňom assasina, najelitnejších zabijakov sveta. Brada sa mi rozochvela.

V ruke sa mu zablysklo ostrie zahnutej dýky. Pokúsil som sa vstať, bolesť v boku mi však znovu podlomila kolená. Nepočul som jeho chôdzu, nepočul som jeho dych, ako temný duch sa približoval, aby ma dorazil. Keď bol na päť krokov odo mňa, zmizol. Nadľudskou rýchlosťou vyskočil, trojica šípov ho minula, dotočil salto a následne stál medzi vojakmi, ktorí mi zachránili život. A prídu za pár okamihov o ten svoj. Mužove pohyby som ani neregistroval, orientoval som sa len podľa umierajúcich vojakov. Zrazu som stál v nemom úžase z toho, čo som práve videl. Kaj ma držal pod ramenom, jeho chudé telo sa triaslo od vyvinutej sily nutnej na moje zdvihnutie, odfukoval ako býk počas párenia. Zaťal som zuby, zovrel Kajove rameno a zo všetkých síl vyrazil najbližším východom do záhrady. Nerobil som si ilúzie, náskok proti čiernemu zabijakovi sme mali len pár nádychov.

Z neďalekého balkónového okna vyletel jeden z nájazdníkov prepichnutý dlhou kopijou, vojaci sa činili. Piruetu dokončil efektným pristátím na dlažbe. Do vojenských stajní to bolo dvesto krokov. Nekonečná cesta s mojim roztrhnutým bokom a nevládnym ramenom.

Sto krokov, z kuchyne vyšiel smrteľný ženský výkrik.

Osemdesiat krokov, zamrazilo ma v zátylku, keď som sa obzrel, stál tam. Nevidel som mu do tváre, ale cítil som, že sa usmieva. Vykročil k nám.

Sedemdesiat krokov, čierny zabijak sa približoval, zahnutá čepeľ v ruke. Meč som mal v pošve a opieral som sa o Kaja. Ten sa ma snažil zo všetkých síl dotiahnuť do stajní, asi cítil, že tam sa nám nič nestane a utečieme. To neplatilo s assasinom za chrbtom.

Šesťdesiat krokov, pozbieral som všetky sily, čo som mal a aj cez zranenia som cítil, že tak rýchlo som v živote meč nevytasil. Plynulo som sa otočil a ťal proti miestu, kde som odhadoval protivníka. Bol tam. A určite sa usmieval.

Čepeľ môjho meča skĺzla po jeho krátkej dýke, silný tlakový kop ma odhodil na dva kroky od neho, ale ustál som to, ako zlomený strom vo vetre, ale ustál. Zaútočil ako vlk. Ostrie dýky sa mi mihlo pred očami, chráničom som vykryl útok druhou rukou, kde sa z ničoho nič zjavil malý bodák. Natlačil som sa na neho, kolenom som vykopol proti jeho rozkroku. Vykryl to, aby následne znovu zaútočil bodákom, tentokrát úspešne, útok zbrzdilo až rebro. Kop na brucho, úder zospodu rukoväťou ho omráčili dostatočne na to, aby som sa stihol nadýchnuť a už som znovu ťal zhora. Eleganciou tanečníka útok odblokoval, znovu bol pri mne, ale teraz ma jeho kop na koleno poslal k zemi. Ešte som stihol švihnúť mečom, útoku sa vyhol, no stratil cennú rovnováhu a čas, kedy ma mohol doraziť. Zaprel som sa lakťami do suchej pôdy a s vypätím všetkých síl presmerovaných do brušných svalov som sa zvládol posadiť. Bolesť v ramene ma presviedčala, aby som omdlel, mokvajúca rana na boku zasa neznesiteľne pálila. Na nič z toho teraz nebol čas. Zdvihol som sa akurát včas, lesklé ostrie dýky práve smerovalo k môjmu krku. Zápästia do kríža, čepeľ zaškrípala o chrániče a maskovaný útočník začal dlaňou tlačiť dýku proti mne. Medzi ostrým hrotom a mojím krkom bola z môjho pohľadu až príliš malá medzera. Každým nádychom sa vzdialenosť skracovala, tlak na moje ruky silnel.

Niečo sa zmenilo. Telo nado mnou stuhlo, tlak povolil, hlava útočníka začala pozvoľna klesať až sa čelom dotkol mojej hrude. Z hrtanu mu trčali dva ako prst hrubé železné hroty. Odvalil som ho, malátny zostal v nemom úžase z toho, čo som práve videl a znovu sa zviezol na kolená. Až pohľad na roztraseného Kaja ma donútil znovu vstať a lámanou chôdzou sa doknísať do stajní. Kone boli poplašené, kým som svojho sivka upokojil, ubehla večnosť. Posadil som mladého pána do sedla, za ním som sa vyškriabal ja a s maximálnym sústredením, aby som sa vôbec udržal v sedle, sme vyrazili preč. Bočnú stranu domu sme len tak minuli, dokonca aj vstupným nádvorím sme precválali bez problémov. Z domu sa ozýval stále hluk boja, musel byť v plameňoch, pretože k oblakom sa tiahol hrubý komín dymu.

Musel som omdlieť, pretože už aj tak krátku cestu do mesta som si vôbec nepamätal. Až Keď sme míňali prvé domy a postupne prechádzali do hustej zástavby a úzkych ulíc, som si ako tak vydýchol. Izba, ktorú tu mám v dlhodobom prenájme je našťastie hneď v krajnej štvrti Agoku, prešli sme dvoma opustenými križovatkami a boli sme tam. Zviezol som sa zo sedla, Kaj ma elegantne napodobnil a rovno ma začal podopierať, musel som vyzerať hrozne. Koňa som plesknutím po zadku poslal preč, nepotreboval som, aby nás podľa neho našli. Musím vymyslieť, čo ďalej.

„Ideme na druhé poschodie,“ oznámil som Kajovi. Ten len prikývol. Izba bola na miestne pomery malá, skromne zariadená, predsa len som tu trávil minimum času. Z nočného stolíka som po tisícročiach šmátrania v zásuvke konečne vytiahol niečo na provizórne ošetrenie rán a začal si opatrne vyzliekať zakrvavené veci. Potom prišla tma.

Keď som sa zobudil, všade bola tma a ticho. A bolesť. Skúsil som sa zdvihnúť, šlo to len trochu na bok a aj to som omdlieval od bolesti. Pálila ma noha, bok, krk aj hrudník, nevedel som si rýchlo spomenúť, aké všetky rany som pri úteku a ochrane Kaja utŕžil. Kde je Kaj, to bola ďalšia myšlienka, čo prepadla moju myseľ. Asi spí, je noc. V žalúdku som cítil nepríjemné mravčenie hladu, a môj nos postupne odhaľoval arómu silného balzamu na rany a vypálený tuk z diviny. Kaj mi musel ošetriť rany.

Alebo som to spravil sám? Keď som sa pokúsil zmeniť polohu druhýkrát, odpoveďou mi bola tupá bolesť v panve a následný kŕč. Vzdal som to, bol som stále vyčerpaný. Zavrel som oči a ubehla len chvíľka, kým som sa znovu viezol na vlne zabudnutia.

Keď som druhý krát otvoril oči, bolo v izbe svetlo. Mastné steny sa utápali v letných slnečných lúčoch a postupne vyhrievali vzduch vonku na neznesiteľnú teplotu. V krku som cítil púšť, žalúdok si tiež pýtal svoje. Skúsil som sa zdvihnúť na lakte a prekvapivo to šlo, len sa mi jemne zatočila hlava. Kaj sedel na zemi a čítal knihu, že už nespím vôbec nezaregistroval.

„Ako sa cítiš?“ prebral som ho z tranzu.

„Dobre. Je fajn, že si sa zobudil,“ skonštatoval s jemným náznakom výčitky ukrivdeného dieťaťa.

„Pozerám, že si mi z časti ošetril rany, vďaka. Cítim sa lepšie. Bol si vonku po vodu?“ prešiel som na praktickejšiu otázku.

„Áno, včera. Ešte trocha je, ale došlo jedlo a tie krémy na rany. A už by som si rád dal niečo iné, ako suché presolené mäso, čo som našiel v komore.“

„Si ten deň celkom zvládol, čo povieš?“

„Spal si skoro celý deň. Väčšinou som čítal. Máš tu zaujímavé knihy,“ zmenil tému a už kráčal k mojej malej knižnici, aby sa mi pochválil, čo objavil. Toho chlapca som si obľúbil.

Po chvíli priniesol malú tenkú knihu v ošúchanej šedej väzbe. Poznal som ju.

„Vysvetli mi, Deka, kde žijú mágovia takí silní ako v Mýtoch Villaia. Mestá, čo sa tam spomínajú, mi nič nevravia.“

„Hm, vieš to nie je kniha napísaná podľa faktov, ale vymyslený príbeh a autor si tam tak tých mágov vykreslil,“ začal som vysvetľovať. „So skutočnosťou to nemá spoločné nič, ani svet, kde sa dej odohráva.“

„Ale prečo by to tak niekto písal? Nikdy som takú knihu nečítal.“

Chápavo som prikývol a dal sa do rozprávania.

„Pozri sa. Mágovia sú v skutočnosti ľudia ako ty alebo ja. Sú však veľmi vzdelaní a zvládli náročný meditačný proces, vďaka ktorému dokážu zhromažďovať a manipulovať s určitým množstvom takzvanej many. Je to však limitované ich vedomím, ani najlepší vojak nevydrží pod vodou deň bez nádychu, pre porovnanie. Takže mágovia na dvore tvojho otca vedia napríklad vytvrdiť oceľ zbraní, pomôcť pri vyliečení jednoduchých zranení, možno zapáliť oheň v krbe. Na to však potrebujú dlho energiu, manu, naberať a obnovovať meditáciou. Keby si chcel napríklad vytvoriť kúzlo, ktorým by si spálil tento dom, potreboval by si tak tisíc mágov. Chápeš?“

„Áno. Ale prečo potom nechcú byť tí mágovia silnejší a nič preto nespravia? Ten, kto napísal tú knihu si myslí, že to ide,“ oponoval mi Kaj.

„Nemyslí, nie nutne. Proste hranica vedomia ľudí je presne daná, toľko energie nabrať nedokážu. Nikto to nedokáže tak, ako nikto nevydrží deň, ani hodinu pod vodou bez dychu.“

„Ale ryba je tam celý deň bez nutnosti sa nadýchnuť vzduchu,“ argumentoval.

„Ryba dýcha vo vode. Ale na súši neprežije.“

„No dobre. A prečo tá Villaia chcela zabiť všetkých mágov?“

„V jej očiach ničili a menili svet. A zabili jej rodinu, ale to je len príbeh. Zober si knihu Labyrint, ja sa dám do poriadku a donesiem nejaké jedlo. V tej knihe vystupujú mágovia, ale aj bohovia a iné bytosti. Bude sa ti páčiť.“

Potreboval som ho na pár hodín zabaviť, chcel som sa trochu rozhýbať, najesť a dať do poriadku výstroj. Že sa ma nezačal vypytovať na včerajšie udalosti, bol menší zázrak, lepšie, keď sa myšlienkami na smrť nezaoberá.

Postavil som sa na nohy a šlo to na prvý krát. Drep, mierne poskočenie a znovu drep. Šlo to, svaly boli oddýchnuté, no rany o sebe vedieť dali, hlavne tá v boku. Peniaze minuté u púštneho mastičkára určite neboli vyhodené. Náznak úderu, otočka okolo svojej osi a rozpaženie. Dalo sa to, bolesť sa budem musieť snažiť odignorovať. Zatiaľ čo si Kaj zahĺbene čítal, navliekol som sa do ľahkého látkového kompletu sivej farby a začal s veľmi jemným tréningom. Rozťahovanie svalov a rozhýbanie lenivých kĺbov bol veľmi dôležitý začiatok. Po pár pokusoch som veľmi rýchlo zistil, že s tou ranou v boku bude všetko nadľudský výkon. Inak bolo skoro všetko v poriadku.

Pomaly som sa obliekol, aby som si nestrhol žiadny obväz, chrániče a meč som nechal tam, kde boli. Po chvíli zvažovania, že by som šiel von neozbrojený, som si pod košeľu pre každý prípad zavesil dýku. Pohľad sa mi zastavil na chráničoch predlaktí. Doteraz som nemal čas nad tým premýšľať, no teraz ma z ničoho nič tá otázka celého pohltila. Kto a ako zabil assasina v imperátorovej rezidencii? Spomínal som si na dvojicu ostňov, ktoré mu rozorvali hrdlo na červenú kašu. A vnikli dnu spredu, nie zozadu. Ako najjemnejší krištáľ som zobral chrániče do rúk a začal ich prezerať, mohli za to oni? Aké prekvapenie do nich ešte doglejci vkovali? Na prvý pohľad a dotyk šlo o obyčajné chrániče, trvalo mi, než som našiel rafinovaný miniatúrny mechanizmus a v každom chrániči jeden úzky tunel. Strieľne. Obranný mechanizmus dokonalosti, v myšlienkach som sa doglejským majstrom hlboko uklonil a obradne položil chrániče na posteľ.

„Prinesiem niečo na jedlo a zistím aká je vonku situácia, nikam nechoď,“ informoval som Kaja, no ten ma, začítaný do knihy, ani nevnímal.

Agok bol pokojný ako inokedy. Žobráci, šľapky s exotickými chorobami, opití robotníci za denného svetla, to všetko tu bolo na dennom poriadku. Nič ale nenasvedčovalo tomu, že včera niekto zlikvidoval dom imperátorovho syna. V tejto štvrti sa dokonca nepohybovali ani vojaci miestodržiteľa, takže o nejakých ochranných opatreniach nemôže byť reč. To Kaj nikomu nechýba, alebo nikto prepadnutý dom a zmasakrované štyri desiatky ľudí zatiaľ neobjavil? Možno len nepočítali s tým, že ak Kaj žije, tak bude práve tu.

Natiahol som krok a zamieril k stánku s mäsovými pirohmi.

Útoky nájazdníkov z lesov nie sú v Agoku ničím výnimočným. Napadnúť dom imperátora, druhý najlepšie vyzbrojený dom v meste, to už chcelo patričnú odvahu, alebo stratu rozumu. Chceli uniesť Kaja a pýtať výkupné? Do týchto myšlienok mi nezapadal assasin, ktorého som so šťastím zabil. Nájazdníci by si takého človeka nikdy nezaplatili, majstra smrti si nemohli dovoliť ani niektorí šľachtici v ich miestnych vojnách. Pre koho pracoval? Poslať majstra smrti proti imperátorovi, alebo jeho synovi, musela byť samovražda. Žiadny klan by tlak priamej pozornosti imperátorskej armády a tajnej služby nevydržal.

„Zabaľ mi desať pirohov,“ vôňa mletého mäsa obklopovala celý stánok. Žalúdok mi v bruchu urobil kotrmelec a vydal hlasné zabručanie. Vtlačil som predavačovi do mastných rúk striebornú mincu a vyrazil na krátku prechádzku po okolí. Pôvodný plán skontrolovať dom som v tomto stave bez koňa zavrhol, tak som aspoň navštívil dve najbližšie krčmy.

V každej som si dal pivo a kukuričnú placku a nejaký čas len tak posedel. Nič. Nič, čo by upútalo moju pozornosť, nezdalo sa, že ma niekto sleduje, alebo hľadá. Agok je veľké mesto. Okľukou cez stred mesta a vinohrady som sa nakoniec vrátil k provizórnemu útočisku. To, že ma nikto nesledoval, som si bol istý. V hrudníku som mal však stále nepríjemné svrbenie, ako keby ma každú chvíľu niekto išiel podrezať.

Kaj si stále čítal, pirohy som položil priamo pred neho, odstrojil som sa a zviezol sa do postele. Pozornosť od knihy odpútal v momente, keď už studené pirohy dali o sebe charakteristickou vôňou vedieť.

„Štyri tvoje, šesť mojich,“ usmial som sa na neho. „Ako sa ti páči kniha?“

„Úžasná. Ani som nevedel, že existuje toľko bohov,“ začal sa rozplývať, ústa plné mletej masy. Nebol som si, podľa štvrti v ktorej som pirohy kúpil, istý, či ide o mäso z dobytka, ale Kajov jazyk naplnený modrou krvou tým určite strašiť nebudem.

„Neexistuje, sú vymyslení,“ odpovedal som a zdvihol sa z postele smerom k jedlu.

„Títo sú vymyslení,“ opakoval moje slová. „A tí naši sú skutoční? To mi nedáva logiku.“

„To je práve to. Keď niekto môže vymyslieť boha len tým, že o ňom napíše, alebo porozpráva, aký je rozdiel medzi ním a existujúcim bohom?“

Kaj chvíľu premýšľal a potom odpovedal „Myslím, že skutočný boh má za sebou skutky, činy.“

Prikývol som, jeho úvaha bola dobrá, prehltol som mastné sústo a odpovedal „A o činoch našich bohov si sa dozvedel kde? Z kníh? Z rozprávania? Alebo si to videl?“

„Tak z môjho pohľadu, medzi tými bohmi nie je rozdiel. Skutočný nemusí byť ani jeden?“

„To je na tebe Kaj. Ľudia tvoria bohov a veria v nich, aby neboli úplne stratení. Ja verím v oceľ, tomu sa žiaden boh zatiaľ nevyrovnal.“

„Učil som sa, že náboženstvo bolo v minulosti zakázané. Prečo by to tak bolo, keby bohovia neexistovali?“

„Máš pravdu. Náboženstvo znovu povolil až tvoj otec ako krok ku slobode ľudu. A prekvapivo málo ľudí o to vôbec ešte malo záujem, ale to bolo aj povahou tvojho otca. Vieš, keď naháňali a popravovali kňazov všetkého druhu, popravovali vlastne bláznov a fanatikov. Teraz nie sú skupiny ľudí, čo by tlmočili boží jazyk, takže je to čisto o viere.“

„Ja v boha neverím,“ zhrnul svoje úvahy a ďalej sa venoval pirohom.

„Ani ja.“

To som však už povedal len polohlasom sám pre seba a znovu sa uložil na spánok. Rozhodol som sa počkať do večera a potom s Kajom vyraziť na druhú stranu mesta, k miestodržiteľovi lordovi Lavilovi.

Agok je druhé najväčšie mesto ríše. Z obchodného prekladiska sa vďaka strategickej hraničnej pozícii veľmi rýchlo stalo rozrastajúce sa veľkomesto. Z jednej obchodnej križovatky postupne vyrástla nekonečná spleť obrovského obývaného kolosu. Žili tu bohatí aj chudáci, obchodníci aj zločinci. Agok posledným civilizovaným miestom pred hranicami, každá karavána, každý jednotlivec museli tadiaľ prejsť predtým, než sa vydali hľadať svoje šťastie do púšte. Lord Lavil tu začínal ako správca, no táto pozícia bola veľmi často označovaná za vyhnanstvo hodné len chudobného lorda, akým Lavil v tej dobe bol. S mestom však rástla aj jeho moc, a teraz bol druhým najmocnejším mužom ríše, jeho dom v centre Agoku pripomínal stredne veľkú pevnosť na hraniciach impéria. Stál na úpätí malého kopca, majestátne trónil nad chudobnou štvrťou plnou žobrákov a kriminálnikov. Lavilovi to nevadilo, mesto si žilo vlastným životom a on sa do drobností, akými boli problémy ľudí nemiešal.

Iný názor mal strážnik Deil.

Tak, ako skoro každý večer, stál pred vstupom do lordovho domu, halapartňa zapretá do veľkých dlažobných kameňov a jediná vec, ktorá ho okrem mizerného platu tešila bol fakt, že v Agoku neexistovali zimy. Dobre vedel, aká nepríjemná vie byť služba v zime na jednom mieste, bez jedinej kvapky niečoho na zahriatie. Preto sa úplne rutinným pohľadom, z ktorého nuda vytekala prúdom pozrel na prichádzajúcu dvojicu žobrákov a prehovoril k svojmu spoločníkovi. Ten miestami driemal.

„Pozri, žobrota sa k nám blíži. Asi sme minule neboli dosť rázni na podobné typy, čo sa motajú okolo lordovho domu.“

„Nepoučiteľná kasta ľudí,“ zhodnotil druhý strážnik a zaspatým pohľadom začal aj on skúmať prichádzajúcu dvojicu. Jeden nižší chudý, zahalený do chlpatej tuniky prežratej moľmi zo všetkých strán, druhý zhrbený s krivou chôdzou s umastenou kožušinou okolo hlavy.

Dvojica sa zastavila na dva kroky od Deila a ten zhrbený prehovoril.

„Chceme vidieť lorda. Je to tajné a naliehavé. Mám imperátorskú pečať,“ hrbáčovi z rúk vykĺzol malý zlatistý disk na retiazke, s jasnými obrysmi imperátorovho znaku.

„To si kde ukradol? Myslíš, že to predáš v lordovom dome? Ja ťa naučím ty smrad,“ s týmito slovami sa Deil rozkročil a halapartňou švihom zaútočil na hrbatého. Toto podujatie prebralo aj Deilovho spoločníka, a keďže nechcel zaostávať, pripravil sa aj on k prípadnému útoku pevným uchopením zbrane hrotom napred.

Koniec zbrane sa nepríjemne blížil k hrbáčovi. V poslednom momente sa však bleskovo prehol, energia vložená do úderu vytočila strážnika do strany a než stihol znovu ovládnuť svoje ťažisko a rovnováhu, žobrák už stál pri ňom. Dve kamenné päste dopadli na nechránenú časť trupu a Deil sa s vyrazeným dychom zviezol k zemi. Druhý strážnik posilnený porážkou jeho kumpána zaútočil priamo s cieľom útočníka zabiť. Žobráka to nijako nevyviedlo z miery, len ukročil, zovrel porisko zbrane a trhnutím od seba a hneď k sebe sa zbrane zmocnil. Nasledoval jediný švih tupou stranou a na strážnikovej prilbe pribudla veľmi nepríjemne vyzerajúca priehlbina a zlomený nos. Muž pustil ukoristenú zbraň na zem, zablyšťalo sa ostrie dýky a rázne ju priložil strážnikovi ku krku. Ostrie zbrane nasiaklo krvou.

„Ešte raz. Potrebujeme ísť za lordom, máme pečať. Ktorej časti z toho nerozumieš, nech viem za čo ťa podrežem,“ prehovoril muž pokojným tónom so zadýchaným hlasom.

„Prreepáčte, mysleli sme, že ste len obyčajný...“

„Odveďte ma k lordovi, okamžite. A pošlite nejakého liečiteľa k svojmu priateľovi. Má zlomené rebro a asi aj vykĺbené rameno.“

Presvedčiť toho milého strážnika, aby uveril v pravosť znaku imperátora netrvalo dlho. Ak lordovi ľudia boli všetci rovnako kvalitní, ako tí dvaja strážnici pri bráne, tak tento dom o moc bezpečnejší ako náš predošlý nie je. Môj známy vojak niečo práve horlivo vysvetľoval rozčúlenému čerstvo zobudenému služobníctvu, ja s Kajom sme len ticho čakali v predsieni. Jeden zo služobníctva nakoniec niečo zafrflal a točitými schodmi vybehol na poschodie domu. Musel to byť veľmi krátky okamih, no hneď nato už dolu utekal lord s trojicou vojakov v dokonale vyblýskaných plne pancierovaných uniformách.

„Imperátorská pečať, vy ste ...“ spýtal sa lord, dokonale uhladený nižší čiernovlasý elegán.

„Volám sa Deka. Som osobná stráž a tréner najmladšieho z vládnucej krvi, princa Kaja,“ začal som oficiálny prednes. „Podarilo sa nám prežiť útok na našu rezidenciu, mladý pán potrebuje na ďalšie dni ochranu vášho lordstva. Imperátora som zatiaľ informovať nemohol.“

„Bože. Neviete si predstaviť, ako mi odľahlo. Moji prieskumníci a pechota teraz prečesávajú les a hľadajú ho. Myslel som už na najhoršie. Služobníctvo okamžite pripraví izby pre mladého pána, a vy, pán Deka, by ste mi mohli detaily porozprávať v mojej pracovni,“ Lavil vyzeral, akoby práve omladol o dekádu.

„Dobre,“ odpovedal som stroho a otočil sa ku Kajovi. „Tak vidíš, a je to v suchu. Keď skončím u lorda a nebudeš ešte spať, tak sa zastavím. A ráno napíšeš list otcovi.“

„Ďakujem Deka. Si najlepší zo všetkých,“ Detská úprimnosť by vedela aj citovú skalu ako ja dojať k úprimným slzám.

Keď sa za nami zavreli dvere lordovej pracovne, do nosa sa mi vtlačila veľmi príjemná vôňa spáleného tabaku. Drahého tabaku, určite z dovozu.

Pohodlne som sa usadil do koženého kresla, trojici vojakov, čo prišli s Lavilom a teraz stáli rozpačito pri dverách som nevenoval pozornosť. Moje oči spočinuli na pracovnom stole lorda, ktorého rozmery boli naozaj majestátne, lorda za ním takmer nebolo vidieť. Nalial si do brúseného pohára víno, pohybom očí ponúkol aj mne a venoval mi dlhý pohľad.

„Ako sa vám podarilo utiecť? Útok nájazdníkov nikto okrem vás neprežil, pomohol vám niekto?“ začal.

„Nie. Mali sme šťastie, vojaci odvádzali dobrú prácu. Nemyslím ale, že to bol obyčajný nájazd,“ vyjadril som svoje obavy nahlas.

„Prečo?“

„S nájazdníkmi tam bol ešte niekto. Muž, profesionálny zabijak. Majster smrti, nájomný vrah, assasin, neviem, aké pomenovanie pre týchto ľudí preferujete. Toho by nájazdníci nikdy nezaplatili a išiel rovno po chlapcovi. Zabil som ho.“

Lord však len pokrútil hlavou: „Také telo sme tam nenašli.“

„Niekto ho odpratal? Neviem, len vám objasňujem, čo sa stalo,“ vysvetlil som.

„Samozrejme. A kde ste boli posledný deň? Mali ste prísť okamžite!“

„Potreboval som sa dať dokopy, mám prenajatú izbu v meste.“

„Dobre, našťastie to všetko dobre dopadlo a už je to za nami,“ s týmito slovami sa Lavil postavil. „Pán Deka odviedli ste svoju robotu dobre, no situáciu ste skomplikovali.“

Vojaci u dverí stáli ako kamenné sochy zízajúc pred seba, atmosféra v miestnosti sa však zmenila.

Nevarovalo ma nič.

Zrazu sa mi oceľová struna zarezávala do hrdla, útočník ma donútil sa postaviť, ja som sa rukami márne snažil zachytiť najprv strunu, potom útočníkove zápästia, bol to profesionál a od posledného sťahu môjho hrdla ho delil len jediný pohyb. Na niečo čakal.

„Aby mi takto skomplikoval plány horalský ochrankár, to som naozaj nepredpokladal. Tešilo ma, pán Deka,“ vykročil k dverám, poslednú vetu smeroval na muža za mnou. „Zabi ho. Idem za chlapcom.“

Dvere za ním a vojakmi sa zavreli.

Paradoxne mi myšlienka na smrť ani neprišla čudná, celý život som žil so zubatou v pätách. Spomenul som si na Kaja, ako som toho chlapca nedokázal ochrániť a ako pre moju chybu zomrie aj on. Bez kyslíku sa moje polomŕtve telo zviezlo na kolená, hmla pred očami prešla do hustnúcej tmy. Útočníkove zovretie povolilo, strunu plynulo vystriedala čepeľ, jeho druhú ruku som cítil na svojom ramene.

„Myslel som, že si lepší,“ zaznel temný hlas za mnou. „Smrť nožom je taká osobnejšia, nemyslíš?“

Myslím.

Z posledných síl som vytiahol z lýtkového púzdra nôž, ktorého rukoväť som nahmatával snáď celé roky. Bod vzad naslepo a prudký švih hlavou mi zachránili život. Prázdnou rukou som chytil protivníkove zápästie, zopakoval som bod za chrbát ešte dvakrát. Nôž som nechal v rane, chytil útočníkove rameno a s pomocou vlastnej váhy ho prehodil na zem. Jeho vlastná čepeľ pritlačená mojou váhou navždy utíšila tlkot jeho srdca.

Assasin.

Zrazu som mal veľmi jasnú predstavu, o čo tu ide. Lavil zosnoval celý útok, najal nájazdníkov a súkromných zabijakov a cez Kaja chcel ohroziť imperátora. Chcel ho vydierať? Chýbala mi spojitosť, imperátor nie je veľmi rodinný typ. Zbežne som prezrel mŕtveho a rozšíril svoj arzenál o dve dýky, ktoré mal za opaskom, s čepeľou tenkou ako papier, ale tvrdou ako diamant. Hviezdice a rôzne ampulky, šnúry a ihly som nechal tam, kde sú, neprekvapilo by ma, keby assasini používali nejakú poistku pre prípad smrti.

Meč som nechal v pošve, úzke chodby domu by aj tak neumožnili to, čo dvojica dýk. Nemohol som sa zdržiavať, vyrazil som z pracovne, pripravený okamžite začať párať lordových mužov. Nestalo sa tak, chodba bola prázdna. Dúfam, že Kaj ešte žije.

Skontroloval som izby na jednej strane, potom na druhej. Všade bolo ticho a tma. Kde sú hosťovské izby v takejto pevnosti?

Po chvíli pátrania som sa dostal do druhého krídla, ukrytý pred svetlom lampášov som sledoval dvojicu vojakov nervózne prešľapovať pred jednou z izieb. Lord a Kaj musia byť vovnútri. Podieľať sa na únose syna najmocnejšieho muža sveta asi nie je ľahká voľba, to, že o tom vedia, znamená, že aj tak zomrú. Zaujímalo by ma, či to vedia aj oni.

V minulosti som toho zažil veľa. Lovil som vlky v zasnežených horách, bojoval som v pralesoch na okraji sveta v imperátorských farbách, strážil som a trénoval mladého chlapca. Videl som zomrieť stovky najlepších z najlepších, sám som desiatky z nich zabil. Miesto osobného strážcu už mala byť len zaslúžená pohoda.

Zovrel som rukoväte dýk a zhlboka sa nadýchol. Kaj sa na mňa spolieha. Bez jediného zvuku som sa v predklone rozbehol. Po troch krokoch si ma všimli, poplach však vyhlásiť nestihli. Z celej sily som mojich dvoch nových pomocníkov vymrštil napred, mal som len jeden pokus.

Dýky našli svoje ciele presne, nezdržoval som sa kontrolou, alebo dorážaním. Zároveň s momentom, ako sa dve telá dotkli zeme, som preletel dverami izby, ozbrojený holými rukami a veľkou dávkou zlosti. To, čo som uvidel, ma ochromilo. Kaj ležal zviazaný a vyzlečený na posteli, lord sa ho dotýkal na hrudníku a len v bielej bedrovej zástere stál pri posteli. Chlapec mal vyvrátenú hlavu do strany, tvárou ku mne, a plakal. V tvári mal strach, strach dieťaťa, ktoré ani nevie, čo ho čaká. Ja som to vedel. Tvár mi skamenela zlosťou.

„Bastard,“ preskočil som posteľ a vlastnou váhou zvalil prekvapeného Lavila k zemi. Sériou úderov som ho omráčil a ako sprievodný efekt mu zlomil nos a prerazil čeľusť. Vybehol som na chodbu a privlastnil si meč jedného z vojakov, nič zatiaľ nenasvedčovalo tomu, že by niekto vedel o tom, že som prežil. Mŕtvoly som nechal na chodbe, ale dvere som zavrel.

Lavil ležal omráčený na zemi, niečo brblal cez rozdrvené ústa, nevenoval som mu pozornosť a začal som vyslobodzovať Kaja.

„Už je dobre chlapče, som tu, počuješ? Deka je tu s tebou.“

„Ja sa bojím,“ zavzlykal mi na rameno. Aj ja som sa bál.

„Tu sú tvoje šaty, zvládneš sa obliecť? Všetko je v poriadku, len sa tu lorda spýtam pár vecí, zatiaľ sa obleč, dobre? Pôjdeme preč, som s tebou, neboj,“ zdalo sa mi, že sa mi ho podarilo upokojiť, pretože sa celý roztrasený začal obliekať.

Koleno som zaprel o lordov nahý hrudník, čepeľ o ohryzok.

„Ty zvrhlý bastard. Chcel si ukojiť svoje chute a hodiť to na mňa?“ zašepkal som mu do ucha.

„Affur..Dfekaa, faplatim, faplatim koľko fčeš,“ so zlomenou sánkou a krvavým koláčom v ústach sa rozpráva ťažko, ale rozumel som mu.

„Odpovedz, lebo ťa v momente rozkrojím na tri kusy.“

„Nerofumieš..affu, nerofumieš omu.“

„O čo ide? Okrem toho, že si chcel ...?“

„Podlahol fom, neodolal. Nikdy neprefiješ, befomňa neprefiješ! Poflúchni ma.“

„To určite,“ s lordom nebola žiadna reč, cez rameno som skontroloval Kaja, práve si obúval topánky chrbtom ku nám, vynikajúce. Posledný krát som sa na lorda usmial a preťal mu hrdlo. Zabiť lorda z Agoku asi nie je najstrategickejší ťah, že je to prvotriedny zvrhlík, čo obťažuje deti, mi asi nikto neuverí. A nepredpokladám, že zosnoval útok na sídlo imperátora len preto, aby si spríjemnil večer. Bastard.

Dal som slovo Kajovi, že sa o neho postarám, a sľub vždy dodržím. Alebo umriem. Idú po nás, cítil som ich, lordovou smrťou sa to nijako nezjednoduší. Usmial som sa na Kaja, chytil ho okolo ramien a zamieril k balkónu. Zachránim ho, ideme k jeho otcovi. Ak to všetko zosnoval lord, tak imperátor ani nevie, že sa v Agoku niečo stalo. Poťažkal som v ruke meč a usmial sa naň. Môj najlepší priateľ.

„Kaj, ideme.“

Cesta bola oveľa náročnejšia, než som predpokladal. Dostať sa z lordovho domu a následne z mesta, bolo to najjednoduchšie. Utekať s trinásťročným chlapcom voľnou krajinou, už bolo niečo iné. Maskoval som nás, vytváral falošné stopy, robil obchádzky, používal skratky. A aj tak nás našli.

Najprv to bola skupina nájazdníkov, predpokladám, že lord nebol jediný, kto o nás vedel a vidina peňazí hnala tieto ľudské trosky za nami. Bolo ich šesť a stálo ma to ucho. Jedného dokonca zabil aj Kaj. Presnejšie dorazil na zemi. Presnejšie omylom mu kôň rozdrvil hrtan.

Po troch dňoch cesty sme neboli ani v polovici, to ma na tom desilo najviac, hlavne keď som videl zúbožený stav koní a chlapca. Potrebovali sme dlhší odpočinok, no každá zastávka bola obrovské riziko, ktoré som nechcel pripustiť. Štvrtý deň som zvoľnil tempo, prešli sme úzkym púštnym pásom a vošli priamo do stepí. Bolo to okolo obeda, keď Kaj proste zaspal v sedle a ja som sa to rozhodol risknúť a dopriať si trochu oddychu. V hustej tráve bez mravenísk kúsok od jazera sme urobili tábor, bez ohňa. Dával som pozor celý deň aj noc, išiel som sa pozrieť aj po našich stopách, všetko bolo v dokonalom poriadku. Kaj prespal celý čas. Nič nenasvedčovalo tomu, že by nám niečo hrozilo.

Deň na to nás našiel assasin.

Títo ľudia majú za sebou tréning a skúsenosti, ktorým sa len málokto môže rovnať. Bolo včasné ráno, môj zverenec ešte tvrdo spal, ja som zabalený do tuniky sedel a sledoval z hustého porastu okolie. Zabijak sa neskrýval, išiel priamo ku nám, neohrozene, majestátne, úplne inak, ako by človek očakával. Zdvihol som sa na nohy, svaly boli studené a stuhnuté, ale poslúchli. Bez slov som vytiahol meč a nechal ho zvesený pozdĺž tela. Zastavil sa na desať krokov odo mňa a sledoval ma cez svoju čiernu kuklu.

„Chlapec si zaslúži žiť,“ prehovoril som na neho.

Neodpovedal, len vytasil svoju katanu a rozkročil sa. Stál tam nehybne, pozoroval ma.

„Počuješ? Chlapec si zaslúži žiť.“

„Chlapec musí zomrieť,“ z jeho hlasu sálal nepríjemný pokoj a vyrovnanosť.

„Ide o peniaze? Jeho otec ti zaplatí viac,“ začínal som sa báť.

„Peniaze? Tými to začalo. Zabil si mi dvoch mužov, krvná pomsta klanu je nevyhnutná. Tu a teraz to skončí.“

Jeho útok prišiel okamžite. Rýchly a precízny. Títo ľudia majú za sebou tisíce dní najtvrdšieho tréningu v impériu, každý pohyb, ktorý assasin predviedol, bola v jeho podaní tá najobyčajnejšia rutina. Ale ani ja na tom nie som najhoršie.

Tam, kde mi mal švih jeho katany oddeliť hlavu od tela, som stihol nastaviť čepeľ vojenského meča, zbrane sa stretli s prenikavým zazvonením. Okamžite nasledoval môj pokus o protiútok, odpoveďou mi bola dvojica kopov na brucho, sprevádzaná útokom chladnej ocele. Blok smrtiacej rany mi znovu o pár momentov predĺžil život a keď už som si myslel, že mám aj šancu ho zabiť, utŕžil som hlbokú ranu na stehne. Zviezol som sa k zemi, kotúľom vzad sa dostal do trochu strategickejšej pozície, no ani som nestihol pozdvihnúť meč a koleno v čiernej látke ma znovu poslalo k zemi, miesto nosu krvavý chuchvalec.

„Som prekvapený, ako si mohol poraziť mojich mužov,“ s týmito slovami bodol proti môjmu hrudníku. Prevalil som sa na bok a cítil som ako ma o tri chlpy minula čepeľ. Nadvihol som panvu, vytočil telo do strany a z celej sily vykopol. Assasin zareagoval bleskovo, no rovnováhu neudržal a padol k zemi. S výkrikom som vyskočil, chcel som bojovať do posledného dychu. Mal som plán, ako ho zubami rozhryziem, ak to bude treba. To by však nesmel byť dvakrát rýchlejší, než ja. Zabijak stál na nohách a útokom hrotom dlane ma poslal znovu k zemi. Obojručne zovrel katanu a ustrnul uprostred pohybu. Posledný ortieľ nado mnou nevyriekol. Z hrude mu totiž trčal palec hrubý šíp a v tichej nevedomosti ho odprevadil k jednookému prievozníkovi.

Môj pohľad smeroval ku Kajovemu lôžku, ležal tam a kŕčovito zovieral kušu. Prvýkrát v živote zabil a zachránil mi život.

Po niekoľkých nekonečných minútach prišiel k mŕtvemu assasinovi, všimol som si, že spúšť na kuši po nájazdníkoch stále drží kŕčovito stlačenú, ešte chvíľu a môžeme vymeniť tetivový napinák, napadlo ma.

Stál tam nad zabitým prenasledovateľom a skúmal ho. Poznám ten pocit, prvé zabitie, smrť neznámeho. Kto bol, a prečo žil tak, aby som ho musel zabiť? Odpoveď bola jednoduchá, aj keď ju ľudia nezvyknutí remeslu zabíjania pripúšťajú len ťažko – zabil, aby mohol žiť.

Potom, akoby sa nič nedialo, si sadol k táboru a začal rozfúkavať ohnisko so slovami, že by niečo zjedol.

Mŕtveho som radšej neprehľadával a odtiahol ho do neďalekého jarku, kde som ho zahádzal trsmi trávy, aby nebol hneď na očiach. Kopať hrob sa mi nechcelo. Som veľmi rád, že sme toľké hodiny s Kajom ešte v Agoku trénovali streľbu. To jediné ho popri čítaní dokázalo aspoň zaujať.

„Dúfam, že to bol posledný Lavilov chlap,“ prehovoril som k chlapcovi. „Už budeme v bezpečí.“

Kaj najprv letmo prikývol a dodal: „Čo keď nás budú čakať v Astopole?“

Tak to ma nenapadlo.

„Neboj, mesto je veľké, ukryje nás. A potom pôjdeme priamo za tvojím otcom, mám to premyslené,“ klamal som až zamŕzala púšť. Faktom bolo, že Lavilovi zabijaci sa po obchodnej ceste mohli dostať do Astopolu skôr než my a čakať na nás na všetkých prístupových cestách do mesta, do hradu, všade.

Čakal som hocičo. Rozmiestnených strelcov, zamaskovaných vrahov, pasce na okraji lesa, stopárov v pätách. Určite nie, že sa dostaneme do Astopolu bez problémov so skupinou farmárov z neďalekého poľa. Kone sme nechali v lese a obchádzkou sme prešli až k severnej bráne mesta, no nikde ani náznak nebezpečenstva. Život ma naučil nič nepodceňovať, a tak sme sa zakrádali ulicami mesta až na druhú stranu do najchudobnejšej štvrte, do miest, kde som mal dlhodobo prenajatú izbu, podobnú tej v Agoku. Touto štvrťou sa niesol klasický zápach chudoby. Pach moču sa miesil so smradom upotených tiel a žobráci na každom kroku dotvárali kompletný obraz. Kaj mohol oči nechať na kostnatých šľapkách vo vyzývavých šatách, musím si s ním niekedy pohovoriť o pohlavných chorobách. Dúfal som, že cestou nestretneme imperátorskú hliadku, ktorá si do tejto štvrte chodila krátiť čas šikanovaním bezdomovcov, a pridal som do kroku. Posledné, čo sme potrebovali bolo, aby nás zavrela obyčajná hliadka do žalára za to, že sa vydávame za imperátorovho syna a jeho ochrancu. My sa musíme dostať priamo na hradný dvor.

Keď sa za nami zavreli dvere izby, opadla zo mňa časť nervozity. Neurobil som ani krok a už som zvieral rukoväť meča, kedykoľvek pripravený rozťať nepriateľské hrdlo.

Tých pár vecí, čo tu mám, bolo rozhádzaných a zničených. V malej komore chýbalo všetko sušené jedlo, čo znamenalo, že nás nenašli Lavilovi muži, ale že ma vykradla banda bezdomovcov.

Kaj to nijako nekomentoval, sadol si na zem k oknu a začal si čítať knihu, ktorú som mu dal ešte v Agoku.

Odtlačil som skriňu nabok a sprístupnil tak tajný priestor priamo v stene. Ten žobráci našťastie nenašli.

Bolo tu všetko, čo som po takej ceste potreboval a ešte aj niečo na viac. Cestou zničené a špinavé šaty som vymenil za ľahké plátené nohavice s halenou a koženú vestu. Cez hrudník som zavesil dva popruhy s nožmi, po bokoch dva tesáky. Na zákazku spravené meče dvojičky som si upevnil na chrbát, jeden s tasením smerom nahor, druhý nadol. Celú túto výzbroj som prekryl starým rozožratým kabátom a zničené čižmy vymenil za pohodlné mokasíny. Pre Kaja som tu na oblečenie nemal nič.

„Skús si trochu oddýchnuť, idem sa poobzerať von, a ráno s prvým slnkom vyrážame za tvojím otcom.“

„Mhm, nenechaj ma dlho samého, dobre?“

„Neboj sa, som tu, aby som ťa chránil,“ prvýkrát za posledné dni som mal pocit, že to spolu zvládneme.

Ako som prechádzal stiesnenými ulicami Astopolu, začal sa mi v hlave črtať plán. Mesto je preľudnené, plné zločincov rovnako ako slušných vážených občanov. Pôvodne som chcel vyraziť hneď ráno, ale keď ešte chvíľu počkáme, ulice budú také plné, že ak by nás aj prípadný útočník našiel, ľahko sa ho strasieme. K hradu sa tak dostaneme nepozorovane s davom. Keďže neviem, či s Lavilom nespolupracoval aj niekto zo stráží, musíme sa dostať do hradu bez priamej konfrontácie. Podľa vyvesenej vlajky na hrade to vyzeralo, že nám šťastie praje a imperátor je v meste, čiže už ho len navštíviť. Jednoduché.

Nakoniec sme vyrazili na obed.

Keďže sme prežili noc, s najväčšou pravdepodobnosťou to znamenalo, že okolie nášho útočiska je bezpečné. Vyrazili sme preto priamo k hradu schovaní v obrovských ľudských chuchvalcoch. Občas sme sa zastavili, aby som skontroloval okolie, vyzeralo to však, že Lavilov nájomný vrah bola posledná osoba, ktorá nás chcela zabiť.

Dvakrát sme hrad obišli, a nič. Tak, žeby sme to predsa zvládli? Rozhovor s hradnou strážou som neriskoval. Prešli sme k južnému múru, ten sme drzo preliezli a už sme boli na nádvorí. Jednoduché. Pochyboval som, že by mal Lavil ľudí aj priamo v hrade. Rýchlou chôdzou sme vyrazili k hlavnému vchodu, vo vstupnej hale nás zastavil neznámy dôstojník.

„Stáť! Legitimujte sa,” nekričal, no aj tak som mal pocit, že ho musia počuť na celom hrade.

„Kaj, poznáš tohto pána?“

„Som Kaj, syn imperátora, boli sme napadnutí a potrebujeme pomoc môjho otca,“ povedal chlapec jedným dychom miesto odpovede na moju otázku.

Vojak si div nerozbil hlavu, ako sa začal klaňať a pohotovo vydával rozkazy najbližšej stráži.

„Okamžite informujte služobníctvo, nech pripravia všetko, čo treba pre mladého pána,“ zasyčal na prvého z vojakov.

„A vy,“ to už hovoril k druhému. „Pripravte jednotku.“

„Mladý pán, poďte za mnou, ideme priamo za vaším otcom.“

Nasmeroval na mňa nevraživý pohľad, asi ma chcel dať vyhodiť, ale slova sa ujal Kaj.

„On je tu so mnou a ide aj k otcovi.“

A bolo vybavené.

Prvýkrát som videl trónnu sálu na vlastné oči. Obrovská miestnosť, prakticky prázdna, jej stred vypĺňal len rad vysokých sôch, ktorý lemoval cestu od vstupných dverí až k trónu. Vždy som si myslel, že trón bude honosný kus nábytku, vykladaný zlatom a podobnými čačkami, masívny mramorový kus s dvoma vybrúsenými levmi miesto operadiel ma zaskočil. Pôsobilo to na mňa viac dojmom trónu kmeňového náčelníka, alebo barbara, nie najmocnejšieho muža sveta. Koberec pretkaný zlatom pri nohách už hovoril niečo iné, keby bol ten trón môj, nahradil by som ho vkusnou kožušinou.

Imperátor bol muž v rokoch, ale doprial si najlepšiu starostlivosť, aká existovala. Ničím sa nesnažil zakrývať biele vlasy, no držanie tela a postavu mal lepšiu, ako väčšina dvadsaťročných gardistov. Chladné svetlomodré oči nás privítali prakticky bez záujmu. Spoznal nás, až keď sa mu pohľad zastavil na Kajovi, na tvári neskrývaný údiv. Už som sa nevedel dočkať tej srdcervúcej scény, keď otec objíme niekoľko dní oplakávaného syna.

„Stráže, chyťte ich!“ vladárov rozkaz zarezonoval sálou.

„Otče?“

Asi dvadsiatka vojakov v sále nás obkolesila, dvaja zovreli do železného zovretia mňa a jeden chlapca.

„Hviezdy sú mi naklonené. Aká je šanca? Šanca, že syn, ktorého musím zniesť z tohto sveta a unikne všetkým zabijakom, mi príde priamo do náručia?“

„Oteeec?“ Kaj sa rozplakal plačom malého dieťaťa, práve zažil asi najväčšie sklamanie svojho života. Ja som bol pragmatickejší.

„Tak ja sa vláčim cez pol sveta, aby ste za tým všetkým boli vy? Mal som byť rybárom. Prečo to všetko?“

„Deka, teba som mal vždy rád, no bohužiaľ nemôžem inak. Chcel som to utajiť, dať smrti môjho syna určitú gráciu, ale bol si až príliš schopný a zachránil si ho. Mohol zomrieť v boji pri obrane sídla, ale o tú možnosť si ho pripravil. Pred pár mesiacmi spravili moji muži určitý prielom v práci s magickou hmotou vďaka jednej starej knihe plnej ručných poznámok. Tento denník patril Kajovej matke. Keby žila, asi by som ju dlho mučil a dostal z nej všetko, ale keďže zomrela pri pôrode... A okrem iného som sa z neho dozvedel, že nie som Kajov otec.“

„Smutný príbeh,“ skonštatoval som, dôstojník ktorý nás uvítal pri vstupe do hradu mi jednu vrazil.

„Ten denník je veľmi pokrokový. Škoda, že sme ho našli tak neskoro. Celé naše vnímanie mágie bolo mylné a vďaka zápisom v denníku robíme obrovské pokroky Deka, naskytli sa nám nekonečné možnosti.“

„A nejaký tajný recept tam hovorí, že potrebuješ obetovať vlastného syna?“

„Hlupák, nie. Moja žena bola pravdepodobne najsilnejší mág na svete a ja som o tom nevedel. Keby nešťastne nezomrela pri pôrode, možno by ma už dávno zotročila a prebrala vládu. Aj také texty sa tam nachádzajú, neboj sa, nevymyslel som si to. A nech to bude znieť akokoľvek kruto, nemôžem dopustiť, aby Kaj išiel v jej stopách. Mimo to, krv mága bude určite cenný výskumný artikel.“

„Si chorý blázon, je to tvoj syn,“ bezmocnosť ma ubíjala, Kaj unavený plačom s vlhkými očami a lesklou tvárou sledoval rozprávanie vlastného otca, ktorý len tak mimochodom spomenul, že chce zabiť vlastného syna. „Aj keby bola pravda, čo hovoríš, nikto ťa k tomu nenúti, nemusí to tak byť!“

„Budúcnosť, Deka, praje tým najodvážnejším. A len veľmi nerád by som podľahol citom dnes, a synovej armáde mágov zajtra. Bohužiaľ.“

Zahľadel som sa do imperátorových očí, no videl som v nich len chladnokrvné kalkulovanie a snahu urobiť všetko pre to, aby si udržal moc. Žiadne zľutovanie nad vlastným synom, alebo nedajbože láska. Zovretie na mojich pažiach zosilnelo, jeden z vojakov ma zrazil na kolená, v rovnakej pozícii som videl aj Kaja hneď vedľa mňa.

„A kto je ten šťastný, čo ochutnal ružový zamat tvojej panej a vďaka ktorému sa narodil Kaj?“ po tejto otázke som dostal od stráže ďalšiu ranu.

„Zabite ich,“ zadunel mi rozkaz pre vojakov v hlave. Pri uchu mi zaznel zvuk meča, vyťahovaného z pošvy.

To, že ma neodzbrojili, bola chyba, rozhodol som sa využiť posledné momenty svojho života ukončením pár životov naviac.

Nenápadne som chytil rukoväte tesákov a naslepo nimi bodol za svoj chrbát, zasiahol som oboma. Vyskočil som na nohy, zraneného vojaka s mojím tesákom v bruchu som sotil smerom k chlapcovmu strážcovi a zbavil ho tak rovnováhy. To som však už bol v pohybe, meče dvojičky v rukách. Prvý sa mi do cesty priplietol nižší zavalitý vojak, ozbrojený halapartňou. Nezdržoval som sa, rýchlo po sebe idúcimi sekmi som prerazil jeho slabý kryt, posledný mu rozpáral hrdlo a poslal ho k zemi. Stiahol som Kaja za svoj chrbát, aby mi neprekážal, takže som mal vynikajúci výhľad na stále bezstarostného imperátora a dve desiatky vojakov.

Ďalší dvaja s halapartňami sa nás pokúsili obehnúť zo strany, posunul som sa o krok bližšie k stene a priamym výpadom na jedného z nich im vysvetlil, že to nie je najlepší nápad. To vyprovokovalo k útoku aj druhého, zbraň neškodne skĺzla po ostrí môjho meča, aby som mu z plynulej otočky odťal druhou zbraňou hlavu. Vojaci sa spamätali z úvodného chaosu, rýchlo sa preorganizovali a vyrazili traja naraz, každý dva krátke meče v ruke. Jedného som odblokoval a zdržal úderom na plocho do tváre, proti ďalšiemu som však už nestihol dokončiť kryt a pribudol mi tak krvavý šrám na hrudi. Výpad vedúcim mečom v tesnom slede s krátkym sekom druhou zbraňou, ďalší vojak klesol k zemi. Ani som sa nestihol nadýchnuť a tretí ma vlastnou váhou zrazil k zemi, dotočil som kotúľ cez chrbát a skoro okamžite sa znovu vyškriabal na nohy. Stále som sa snažil držať čo najbližšie pri Kajovi, o ktorého vojaci nejavili záujem. To nás však obehla skupinka vojakov a uzavreli nás do deformovaného kruhu. Prvému odvážlivcovi, ktorý sa rozhodol priblížiť, som sekom zhora rozdrvil helmu aj s hlavou, ale bolo ich veľa. Na perách som ucítil železitú chuť krvi, musel som ňou byť celý pokrytý. Zastavil som čepeľou halapartňu, ktorá sa blížila ku Kajovi, v tom istom momente mi však v bruchu uviazol šíp, nevšimol som si, kedy sa zapojili lukostrelci. Zavyl som od bolesti, ďalší šíp mi prešiel krížom cez stehno, no zostal som stáť na nohách. Výhodou bolo, že veľa toho už síce nenachodím, ale vojaci boli všade a prichádzali sami. V bolestivej zúrivosti som zasekol meč do tváre najbližšieho, pokúsil som sa o otočku, tupý náraz ma bohužiaľ zrazil k zemi, niekto evidentne použil halapartňu ako palcát. Zapretie o zdravú nohu a pokus vstať, bolo posledné, čo som zvládol, kým som znovu nenarazil na zem, vojenským mečom pripichnutý k podlahe. Necítil som si pravú stranu tela, to mi však nezabránilo, aby som ľavou rukou vytiahol vrhací nôž a poslepiačky ho vyslal na svoju púť za poslednou obeťou. Či ju našiel, neviem, vojaci ma obkolesili, ucítil som ďalšie železné zuby, ako si hryzú cestu mojím telom. Kaj len kúsok odo mňa sedel a plakal.

„Nieeee, Deka nieeee,“ Kajov vzlyk sa niesol miestnosťou, šíril sa ozvenou, pílil uši a ja som tesne pred smrťou na zemi premýšľal, koľko vojakov som zabil. Šesť? Stálo to za to.

Niekde nad mojou hlavou sa ozvala explózia. Podľa piskotu, čo nasledoval v mojich ušiach, muselo ísť minimálne o koniec sveta.

Začínal som blúzniť. Videl som sochu, ako napochodovala doprostred skupinky vojakov okolo imperátora a bez slova dvom naraz utrhla hlavu. Ďalšia socha si ma prehodila cez rameno, čo nebol najlepší nápad kvôli šípu v bruchu, ale v snoch väčšinou nie sme páni my. Len tá bolesť bola až veľmi reálna. Scenéria v miestnosti sa zmenila. Videl som zahmlene a umieral som, to zostalo rovnaké, ale poplašených vojakov tu naháňali mramorové sochy a trhali ich na kusy. Imperátor ležal na zlatom vyšívanom koberci privalený dvojicou mramorových levov, ktorí na ňom bez ostychu hodovali. Najsmiešnejšie bolo, že zo zadkov im trčalo kreslo, ktoré ich spájalo. Aj keď sa mi to muselo len zdať, tak som nakoniec pod váhou bolesti omdlel.

EPILÓG

Nebol to sen. V Kajovi sa prebudila sila, ktorá nemá nikde na svete obdobu. Len vďaka nenávisti a strachu o mňa, dokázal dať život sochám. A nielen to. Ako som neskôr zistil, všetky zbrane vojakov sa v jednom momente roztavili, pár hláv samo od seba explodovalo. Masaker. Ešte stále skúmam v starých knihách a tajných zložkách z hradnej knižnice, čo sa vlastne stalo. Útoky vojakov som zázrakom prežil, síce ako mrzák, ale prežil. Stal som sa prvým radcom imperátora, ale váha ocele v rukách a chuť krvi na perách mi bude do smrti chýbať. Kaj, nový imperátor, pochopil svoju rolu najsilnejšieho muža sveta dokonale. Všetko, čo z neho vychádzalo prirodzene, sa snažil vybraných učencov naučiť, chápanie mágie ako takej prekopal od základu. Každoročne urobil tajne niekoľkým ženám dieťa a snažil sa tak rozšíriť silnejšiu magickú vetvu do sveta. Ja som v ňom ale stále videl toho malého chlapca, čo si rád čítal knihy. Kto bol jeho otcom som sa nikdy nedozvedel, ale stále viac som mal pocit, že to on bol kľúčom ku Kajovej sile, nie jeho matka.

Kaj bol presvedčený, že v mágii je budúcnosť sveta a on je kľúčom. Začínal som sa ho báť, výraz v jeho tvári dával tušiť, že dobytím sveta všetko ešte len začne.