Fajčil som cigaru,

čakal na našom mieste,

započul strach a zamieril do tŕnia,

keď som zazrel ako moja realita skončila v diablovom geste,

a tak som naškriabal text,

silnejší než sieť,

pružnejší než reč,

ktorú diabol na teba ušil aby ťa prinútil ísť s nim preč,

Ó realita , čo si to spravila?

Zabila si všetky kvety,

presvedčila reťaz rásť,

prinútila aj slnko aby vyhaslo a zapadlo.

Tam kde boli ruže je mach,

ostal len dym z cigary,

pomyslenie na čakajúce utrpenie,

a na cestu s diablom ktorý riadi ten náš strach...

Fakty na začiatok :

Polárna žiara je krásny kozmický úkaz. Odpradávna očaruje ľudí svojou pestrosťou farieb. V poslednej dobe sa ale ukázalo že je pre nás skôr škodlivá. Prúd častíc prechádzajúcich po orbite môže poškodiť a vyradiť z prevádzky mnohé satelity a skomplikovať tak situáciu v našom ľudskom svete. Slnečný vietor, ktorý polárnu žiaru spôsobuje je totiž vlastne prúd obrovskej energie, ktorá pôsobí deštrukčne. Jej vznik spôsobuje naše magnetické pole. Ak sa však častice dostanú kolmo k pólom, dokážu preniknúť k povrchu Zeme a to je už nechcené.

Zemská magneto-sféra je však podľa NASA vážne poškodená a tak sa slnečná plazma môže do zemskej atmosféry dostať oveľa jednoduchšie. Zloženie slnečného vetra je takmer identické. Presné zloženie však nebolo doteraz odmerané. Dôsledky dopadu na zemský povrch a vplyv na ľudský organizmus sú rovnako neznáme.

ÚVOD

21.12.2012 nenastal koniec sveta. Aj po ďalšie dni sa ľudia rovnako bavili alebo trápili nad situáciami počas ich každodennej existencie. Svet sa stále točil okolo slnka a peňazí a nič nepoukazovalo na opak. Teda aspoň čo sa peňazí týka. Slnko s nami ale malo očividne iné plány.

Niekoľko týždňov po Vianociach nastalo obdobie ktoré v NASA nazvali:„Obdobie krátkeho rastu slnečnej aktivity.“ O slnku a jeho sile je známe že sa mení a jeho aktivita kolíše pravidelne ( s periódou približne 11 rokov). Obrovský výbuch na povrchu slnka v tomto období spôsobil že plazmatická substancia známa ako Slnečný vietor sa v nadmernom množstve začala šíriť na všetky strany vesmíru a teda aj na našu Zem. Z väčšej časti bola Zem schopná tento jav potlačiť a na povrch dopadlo len o niečo väčšie množstvo bližšie nepopísaných častíc z tohto fenoménu. To ale stačilo na rozpútanie pekla. Prúd energie nebol dostatočne silný aby spôsobil problémy technického charakteru. Všetky prístroje (až na niektoré citlivé meracie zariadenia) pracovali len s minimálnymi odchýlkami od normálu. Ľudia ktorí boli vystavení pôsobeniu tejto energie sa zmenili, a to v tom najdesivejšom zmysle slova.

Všetko sa to začalo v noci z 11.3. na 12.3. 2013. Z neznámych príčin sa časť ľudí odmietala zobudiť zo spánku. Ich mozog z nejakého dôvodu odmietal vyslať signál na prebudenie. Dá sa povedať že to boli tí šťastnejší. Tí ktorí sa zobudili boli buďto úplne šialení, alebo veľmi zmätení. Len zopár ľudí bolo bez príznakov. Stali sa úbožiakmi, ktorí vstali do sveta plnom zmätku.

Tam na nich čakalo utrpenie....

KAPITOLA 1 – SOŇA a OLIVER

Soňa Žofská – ulica 37 - Nadlice

12.3. 2013 – 8:27

Aj keď mala Soňa cez 50 rokov nikdy neprišla na chuť autám. Nedôverovala im. Predstavovali pre ňu najrýchlejší spôsob ako sa zbaviť svojho života a rovnako aj životov všetkých okolo. Dnes ale nemala na výber. Smerovala domov zo svojej chaty neďaleko Považského Inovca, kde ako dúfa po dvojdňových prípravách, je všetko prichystané na oslavu narodenín svojho priateľa. Aj keď nie je na chate elektrina, určite sa výlet bude Peťovi páčiť. Vlastne nie len páčiť, musí si ho zamilovať. A s výletom si musí zamilovať aj ju. Už dlhšie nad nimi vo vzťahu krúži šedý mrak a smola sa im lepí nie len na päty ale rovno na celé chodidlá všade kde spolu kráčajú. Jeden múdry človek ( a nenapraviteľný romantik pravdepodobne ) raz povedal: „ prílišná elektrifikácia škodí vzťahom.“ Soňa si zamilovala tento citát a na chate preto nemá už celé roky ani rádio, televízor, dokonca aj mobilný telefón si necháva vždy doma. Je to vlastne veľmi jednoduchá psychológia. Nechajte v divočine, osamote dvoch ľudí a skôr či neskôr si nájdu k sebe cestu. Nechajte ich tam pridlho a veľmi rýchlo si nájdu cestu od seba. Kúzlo je teda rozhodne v načasovaní. Dva dni na chate sa jej javili tak akurát.

Celú cestu z chaty absolvovala ani nie za 40 minút a nestretla žiadneho známeho. Vlastne nestretla nikoho. Všetky okná boli tmavé a záclony pevne zastreté. Autá nejazdili a pár ich videla zaparkovaných pri lesných cestách. Do práce chodila už viac ako 20 rokov na bicykli a nikdy nemeškala. Ak by to záležalo na nej, cestu z Inovca do Nadlíc by absolvovala na svojom vernom dvojkolesovom kamarátovi značky Special-S a kochala by sa krásou prírody. Vek sa však nenápadne ozýval aj u nej a ako každý na tomto svete, aj ona cítila tlak prežitých dní na svojich kĺboch stále aktívnejšie. Po tom ako sa na krátku chvíľu vrátila domov, pripravila pre priateľa malé prekvapenie v podobe darčekového balenia jeho obľúbených sladkostí. Ranné prekvapenie s košíkom sladkostí je nádherné v každom veku.

Auto bezchybne zaparkovala, vzala bicykel a vyrazila po ulici za ním. Väčšina jej dobrých známych a kamarátiek sa už dávno rozhodlo odsťahovať do väčších miest, no ona na Nadlice nedala dopustiť. Mala tu svoj malý rodinný domček po matke, ale predovšetkým Petra. Nevideli sa už 3 dni a aj keď by tvrdila opak, bola z toho mierne nervózna. Na konci ulice zabočila k poslednému domu, kde veľký reklamný spot, ktorý hovoril : „piť znamená žiť“ a „ak chcete skutočne žiť pite KIT“. Jemne sa nad reklamou usmiala a vytiahla z bicykla fľašu šampanského, hromadu sladkostí a ovocia. S myšlienkou že ju čaká krásny deň si odomkla dvere od priateľovho bytu. Peter žil sám a kľuč jej dal po asi 4 mesiacoch spoločného chodenia. Obhájil to slovami že je mu 47 a nechce čakať na ďalšie krásne dievča v jeho živote ktoré bude chcieť zdieľať jeho samotu. Vždy mal zvláštny a pre mnohých ľudí nepochopiteľný zmysel pre humor. Soňu ním ale dostal a kľúč vtedy s radosťou prijala. V tichosti vošla dnu. Dúfala, že jej láska bude spať.

„Prekvapenie do postele je lepšie ako raňajky do postele.“ Pomyslela si a prešla cez chodbu do kuchyne. Prvé čo jej udrelo do tváre bol neznesiteľný zápach. Všetko okolo bolo v neporiadku. Odpadky a zvyšky jedla sa váľali po zemi ako by ich tam niekto roztrúsil naschvál. Taký neporiadok nevidela u Petra ani u nikoho iného snáď nikdy. V ten okamih, aj keď si to neuvedomovala, v obývacej izbe na ňu cez chodbu uprene hľadel pár očí.

Soňa prešla do spálne. V posteli si všimla pod paplónom siluetu človeka. So značnou dávkou opatrnosti odložila košík so sladkosťami a šampanským.

„ Peter? Prečo tu máš taký neporiadok? Si v poriadku?“ Dotkla sa prestierania a odhrnula plachtu. Naskytol sa jej pohľad na figurínu dievčaťa ktoré bolo zabalené do ďalšej obliečky, ako by sa snažila napodobniť tvar kukly motýľa či larvy červa. No tento červ bol cez celú posteľ a z plastu. Soňa odmietala uveriť tomu čo vidí. Jej tvár sa zovrela do odpudivého výrazu a neuvedomovala si že je v pasci. V ten okamih, vchodové dvere s ohromným buchnutím zapadli do svojho zámku. Za oknom počula len jemné hvízdanie.

Keď odhrnula závesy a zaostrila na spodnú časť pri ceste, naskytol sa jej pohľad ako z hororu. Jej priateľ ( alebo niekto podpriemerne čistý, kto sa na neho nadpriemerne podobal ), stál pri plynovej prípojke. Šaty mal zmiešané s bahnom a niečím čo mohla byť krv. Na hlave mal zimnú čiapku ktorú mu darovala na Vianoce minulý rok. Celý vlastne vyzeral veľmi unavene a rozpačito. Mala pocit ako by bol opitý a nevedel čo robí. Jeho telo sa motalo zo strany na stranu. Na chvíľu sa pritisol k plynovej prípojke a jemne zašepotal do vetra.

„Ahoj... Mám pre teba v kuchyni prekvapenie. Chrumkavé prekvapenie...poď ...“ Šepot bol len veľmi slabý a jemný. Na kvalite mu nepridalo nič ani silné fúkanie ranného vetra. Čo však bolo povedané počula Soňa veľmi dobre. Peter sa ladným krokom vydal k severnému krídlu domu priamo pod okná kuchyne. S tvárou stále plnou obáv a rozvíjajúceho sa strachu sa rozbehla Soňa do ďalšej izby aby videla Petra z okna kam smeruje.

Zdesila sa keď si uvedomila že pach ktorý sa šíri okolím jeho bytu nepatril len hnilobe a odpadkom. V pozadí cítila niečo čo jej bolo dôverne známe. V hlave sa jej rozozneli poplašné signály. Bol to plyn. Unikal v dome. Zrazu dávalo všetko význam. Zatvorené a zastrené okná. Nemala vidieť čo sa tu deje až do poslednej chvíle. Bola to pasca. Veci rozhádzané v dome mali dobre zamaskovať zlovestný zápach plynu.

Keď sa Soňa neukazovala v kuchyni v okne podľa plánu, Peter znervóznel. V ruke držal známu po domácky vyrobenú výbušninu pozostávajúcu z fľaše s riedidlom a látky ktorá trčala z jej hrdla ako veľký šedý knôt. Hľadel do okna. Hľadal náznak, siluetu,...hľadal Soňu.

„Láska? Pod k oknu do kuchyne. Chrumkáčik...prosím. ukáž sa mi.“

Jeho plán bol zrejmý. Keď sa izby naplnia plynom cez okno hodí fľašu ktorá spustí veľké finále. Oheň Petra vždy fascinoval. Teraz jeho chuť rástla každým nádychom. Tá predstava absolútnej oddanosti, všemocnosti. Bol si istý že tým robí radosť sebe aj Soňulke. V jeho mysli sa len hrali. A on vyhrával,....ach ako rád vyhrával.

Soňa bola ukrytá tesne za stenou vedúcou priamo ku dverám do kuchyne. Mohla tak bezchybne počuť hlas Petra. Aj keď ho počula zreteľne, neverila že je to naozaj on. Bol ako pod vplyvom drog. Celé jej to prišlo strašne zvláštne. Jej priateľ ju chce podľa všetkého upáliť v byte. Podľa neporiadku sa dá usúdiť že to plánoval dlho a čakal na túto chvíľu. Možno aj celú dobu pokiaľ ona plánovala romantický výlet do hôr. Odrazu sa jej chcelo utekať. Bežať a nezastavovať sa. Vypotiť zo seba strach a nezastaviť sa pokiaľ nebude z tohto miesta len vzdialená bodka ďaleko za chrbtom. Napriek strachu, ktorý jej radil aby utekala a stála zároveň, zvedavosť ju nútila sa opýtať tú najzákladnejšiu vec, ktorá by napadla asi každého v jej situácií:

„ Prosím Peter, prečo to robíš? O čo tu ide? Prečo ? Prosím, nechaj ma ísť domov...mám strach!“

S poslednou vetou si uvedomila že strach musí ísť bokom. Chce ju podpáliť. Zabiť. Nech na to má akýkoľvek dôvod nesmie mu to dovoliť. Videla v správach priveľa krát ako vyletel do vzduchu dom do ktorého sa nahromadil plyn. Príliš veľa krát. Takmer automaticky sa začala rozhliadať po bezpečnom mieste. Logicky sa rozhodla o izbu čo najďalej od kuchyne, teda od zdroju plynu. Rozbehla sa a len čo vkročila od izby vzdialenej asi šesť krokov od kuchyne začula nervózny Petrov hlas:

„ Ale miláčik, ty ma nepočúvaš. Pod k oknu. Všetko bude dobré. Všetko ti vysvetlím. Cukríček....si tam?“

Snažila sa zrovnať si veci v hlave, tak aby dávali význam. Každý pokus o vysvetlenie bol však márny. So slzami v očiach a strachom všade vôkol sa rozhodla napokon a útek. Nestihla sa ani priblížiť k oknu, keď sa ozvalo:

„ Si ticho. Ty niečo plánuješ že? Plánuješ útek?...ty mrcha! Ja som...“

Poslednú vetu si od Petra Soňa nestihla vypočuť celú. Za stenou sa ozvala silná rana. Sklo narazilo na sklo. V momente ako fľaša s horľavinou bola v miestnosti nestihla ani dopadnúť na zem a silná žiara sa miesila v okamžiku so zvukom, ktorý prehlušoval všetko to ticho vôkol. Steny domu sa rozleteli ako by boli čisto papierové. Posledné čo si Soňa pamätala bol zvláštny pocit beztiaže, ktorý ju obkľúčil v okamihu výbuchu. Jej telo sa vznieslo tesne pred tým ako sa dom roztrúsil v okruhu niekoľkých desiatok metrov od epicentra výbuchu a ona preletela cez okno. Následne už cítila len tiaž trosiek domu na svojom tele a praskanie. Zaspala....

....................................................................................................................................................

Oliver Sidon – rodinný dom -obec Rajčany.

12.3. 2013 - 10:20

Oliverov spánok prerušil vzdialený výbuch. Dnešný sen bol pre neho dlhý a nezrozumiteľný ako život sám. Bol o štyroch mužoch , ktorý sa snažili od neho dostať informácie o tom kde sa v regáloch nachádza ostrá majonéza značky NAOM. Napriek jeho snahe si nevedel spomenúť na presnú lokalitu majonézy a oni po ňom zúrivo skákali a strašidelne sa pri tom usmievali. Aj keď sa zobudil spotený a s prekvapeným výrazom, samotný sen ho nijako moc neprekvapil. Už pár mesiacov pracuje ako brigádnik v obchodnom dome asi 2 km od ich bytu. Rovnaký sen sa mu vracal stále dookola. Je to asi nočná mora každého brigádnika ktorý pracuje vo veľkoobchode so zmiešaným tovarom. Nikto predsa nechce vyzerať ako hlupák. Hlavne keď tam pracuje tak dlho. Oliver je druh človeka, ktorý má večne strach aj z maličkostí a snaží sa mať preto všetko pod kontrolou. Preto sa tak vždy vyplašil pri spomienke na tovar ktorý nemôže pre zákazníka nájsť.

Posadil sa na posteľ, spotené pyžamo ho jemne chladilo na chrbte. Odkedy sa rozišiel s priateľkou spal viac ako bolo jeho zvykom. Vlastne si bol istý že ak by zrátal hodiny ktoré prespal za posledné týždne a spriemeroval ich, dostal by pravdepodobne hodnotu tak 10. To bolo pre nespavca ako on rozhodne priveľké číslo. Pár minút len sedel na okraji postele a premýšľal nad svojím osudom. Nad tým, čo bude robiť dnes a ako využije volný deň. Keby mal stále priateľku všetky myšlienky by smerovali k tomu, kedy sa vydá na autobus priamo za ňou. To však už dávno neplatilo. Dnešok je len ďalší deň plný nesplnených prianí. Odkedy sa rozišiel s Natáliou, snažil sa potlačiť všetky krásne spomienky, ktoré sa počas ich dvojročného vzťahu nahromadili v jeho hlave ako popol. Usadili sa hlboko v jeho mysli a predstavovali len vzdialenú spomienku na oheň, oheň ktorý kedysi horel pre jednu osobu. Všetko sa zmenilo keď sa presťahovali s otcom a sestrou sem. Obec Rajčany. Počet obyvateľov : 554. Pre Olivera exituje len jedno slovo ktorým svoje pocity voči Rajčanom dokáže popísať: „ diera“. Po tom ako sa sem presťahoval so sestrou a otcom, bol sám. Takmer okamžite si uvedomil že život veľkomesta pominul a on ostal sám a bez priateľov. Stále si hovoril, že za kamarátmi bude cestovať a občas aj oni prídu za ním, ale to nikdy nie je také jednoduché. Najhoršie na tom všetkom bolo že si od začiatku uvedomoval čo sa bude diať s jeho životom. Bohužiaľ bol odkázaný na život s otcom.

„Čokoľvek je lepšie ako táto diera“

Len veľmi slabo pokrútil hlavou a rozhodol sa vstať. Prinútil ho k tomu z časti aj chlad rinúci sa spoza dverí. Hrozne ho rozbolela hlava a zatackal sa. V okamžiku mal pocit ako by spal aspoň dve noci. Spravil pár krovov ku dverám a otvoril ich. Prekvapil ho chladný vánok ,ktorý sa hrnul dnu. Rozhodným krokom sa vybral ku zdroju toho chladu. Boli to garážové dvere, ktoré asi niekto nechal cez noc otvorené. Nič čo by sa nestalo už pár krát predtým. Odkedy sa jeho otec rozhodol mu zriadiť vlastnú izbu na prízemí mal Oliver viacej súkromia, ale aj viacej zodpovedností a jednou z nich bolo zamykanie garáže.

„Ježiš, to boli otvorené celú noc?“ Povedal si sám pre seba. Chvíľu mu trvalo kým si všimol, že pred domom sa mu niečo nezdá. Tesne pred tým ako chcel zavrieť dvere sa rozhodol svoj pocit overiť. Otvoril dvere a prezrel si stavenisko ktoré sa pred ním nachádzalo. Susedia neustále niečo renovovali a prestavovali. Ich pozemok vyzeral preto ako by sa naň každý deň z oblohy zosypali tony piesku, štrku a rôznych harabúrd. Dnes však boli ticho a aj napriek relatívne peknému počasiu nik nebol vonku aby upravoval chodník, či presádzal kvety v skalke ( to robili najčastejšie). Všimol si ale niečo oveľa viac znepokojujúce. Živý plot ktorý delil ich pozemky bol z časti porušený. Celý plot pozostával z smreka pichľavého a rôznych odrôd kríkov. V jednej časti bol však cez plot prehodený sud s pieskom a ten vytvoril voľný a nebodavý priechod medzi pozemkami.

„Susedia pravdepodobne nechtiac prevrátili sud.“ Pomyslel si.

Zavrel dvere a vybral sa po schodoch hore. Bolelo ho celé telo a každý schod ktorý zdolal na ceste za sestrou a otcom bol ako cesta na Mont Everest.

Prvé čo uvidel boli stopy piesku a soli zmiešané všade okolo. Dvere v každej izbe boli zatvorené. Hodiny na stene ukazovali takmer na číslo 11 . Čoskoro bude čas obeda. Kráčal popri zašpinenej dlážke a sledoval kam stopy piesku smerujú. Zastavil sa pred vchodom do kuchyne. Piesok tu menil konzistenciu a tvoril tu zvláštnu zmes malých hrudok a jemných kamienkov s tmavočervenej hmoty. Po tom čo uvidel v kuchyni ho oblial pot a už aj tak prepotené pyžamo mu na tele oťaželo. Podlomili sa mu kolená. Kľačal na dlážke ako by čakal na kata, ktorý mu každú chvíľu má prísť odťať hlavu a oslobodiť ho od toho hrozného pohľadu. Pred nim ležala celá špinavá od krvi jeho 12 ročná sestra Magda. Sám jej nepovedal nikdy inak ako Magdi, alebo Mag. Tvár mala otočenú k oknu a jednu ruku pevne prilepenú lepiacou páskou k drezu. Oči sa upierali na stromy tam vonku. Oliver sa nemohol Mag pozrieť do očí a takmer ihneď po zhliadnutí jej mŕtveho tela sa otočil.

Akákoľvek snaha o vydanie hoc aj neurčitého zvuku z úst bola márna. Bol paralyzovaný strachom, prekvapený krutosťou a zaskočený hrôzou ktorú videl. Napokon sa mu podarilo povedať:

„Mag?...Mag!“

Vonku niekto hlasno zareagoval na jeho slová pohybom a rozbehol sa smerom od domu.

„Pomoc!...Tati!“

S hrôzou, ktorú dovtedy nepoznal bežal do spálne. Doslova rozrazil dvere a naširoko roztvoril oči, keď videl otca ako spí v posteli a nervózne sa prevracia, ako by sa nič nestalo.

„Tati, Mag niekto zabil ! Niekto ju zabil,...zabil!“

S neustálim strachom búchal do otca a snažil sa ho zobudiť. Vždy keď sa mu zdalo že sa zobúdza, sa len otočil a spal ďalej.

„ Vstávaj , čo ti je? Počuješ?! Magda je mŕtva!“

Otec však nereagoval.

„ Čo to má znamenať? O čo tu pre boha ide?! Zobuď sa!. To je sen. Je to sen?“

Na malý moment mal pocit že omdlie, ale osud k nemu nebol taký milosrdný.

Po druhý krát sa len zvalil na zem a rozplakal ako malé dieťa. Mag je mŕtva v kuchyni, otec si pokojne spí a vrah pravdepodobne už ušiel preč. To nie je zrovna pokojné predpoludnie. Ďalšia vec, ktorá ho napadla bola zavolať políciu. S odhodlaním, ktoré prekvapilo aj jeho samého sa rozbehol k telefónu a vytočil 112. Nikdy na toto číslo predtým nevolal, ale vedel že ho okamžite majú prepojiť na centrálu a odtiaľ sa už o všetko postarajú. Miesto toho sa ozval odkazovač, kde ženský hlas hovoril že všetky linky sú dočasne mimo prevádzky.

„ Mimo prevádzky? Veď ste 112-ka kriste. Vy nikdy nie ste mimo prevádzky!“

Chvíľu počúval či sa niečo nezmení a potom položil telefón. Rovnaké číslo skúsil vytočiť ešte pár krát a potom sa o to isté pokúsil aj s číslami svojich známych a rodiny. Vo všetkých prípadoch sa však nenašiel nikto kto by telefón zodvihol. Znervóznel. Snažil sa potlačiť všetky predstavy a strašidelné pocity ktoré ho obkľučovali. Keď sa už zdalo že pred zúfalstvom nemá kam uniknúť, započúval sa do zvukov ulice. Všade bolo ticho. Jediné čo počul boli zvuky prírody, vietor a šuchot konárov stromov, ktoré boli okolo ich domu. Rozbehol sa do obývačky a rozostrel žalúzie. Ich dom bol len pár metrov od hlavnej ulice, ale nebolo počuť ani jedno auto. Ani jeden človek. Hoc bola sobota, nikde okolo ich domu nebehali deti susedov a nehrali sa. Všade bol kľud. Oliver chvíľu sledoval ten statický obraz ktorý sa mu naskytol. Bez váhania napokon vzal kľúče a rozhodnutý prísť na to čo sa tu deje sa vybral von.

.....................................................................................................................................................

Koniec prvej časti