Viete čo, alebo skôr kto je to Gawa?

Tak to som ja. Moje meno vám môže pripadať zvláštne, ale z toho si nič nerobte. Kým som si zvykol ja na meno človek, tiež mi to pripadalo veľmi zvláštne. Mimochodom – je zbytočné vyzvedať, prečo ja mám meno GAWA - rovnako je zbytočné vyzvedať, prečo vy máte meno ĽUDIA. Odkiaľ však pochádzam, sa zistiť dá, takže... volám sa Gawa a mojím pravým domovom je Salpha, planéta v systéme Contry, kam ste práve vy, ľudia, nečakane prišli a zobudili ma zo spánku. Vlastne, ani mi to neprekáža, pretože som sa konečne prestal nudiť.

Vaši ľudia prišli vziať na Salphu nejaké tie diamanty, ktorých sú tam celé tony, a pri ich hlučnej práci, keď odlupovali steny skál, aby získali nerastné bohatstvo z mojej rodnej planéty, si ani neuvedomili, že ma zobudili. Spal som si pokojne v malej útulnej jaskyni na kraji jednej diamantovej hory, keď vtom sa objavili.

„Rýchlo poďte sem!“ zakričal akýsi statný chlapík so stavbárskou prilbou na hlave a na jeho výzvu sa okolo mňa zoskupilo množstvo ľudí z pracovného tímu zo Zeme. Hľadeli na mňa s vyvalenými očami a vôbec nevedeli pochopiť, kde som sa tam vzal.

„A čo vy?!“ spýtal som sa ja. „Kde ste sa tu vzali vy?“

Akonáhle som použil váš jazyk, takmer od úžasu onemeli. Keď sa mi potom predstavili menami a ja som sa predstavil tiež, začali hovoriť niečo o inteligentnej forme života a ich slová na mňa príjemne pôsobili. Výraz inteligencia vo mne vzbudzoval akýsi príjemný pocit, čo vlastne bola, ako som neskôr zistil podľa vašich slov, lichôtka.

Potom nasledovala konverzácia a ja som musel odpovedať na nespočetné množstvo otázok. Dovolil som si však navrhnúť jednu vec: Odpoviem na všetky možné otázky, ale musia mi sľúbiť, že ma vezmú so sebou na Zem. Samozrejme, že s tým súhlasili, ale mal som pocit, že sa vyskytli i pochybnosti. Jeden z tých chlapov, akýsi Hardy, vyjadril svoj nesúhlas nad mojím želaním, lebo vraj nikto z vás nemôže vedieť, aký som v skutočnosti tvor. A mal pravdu. Ani Hardy však napokon nezabránil tomu, aby som sa dostal na planétu Zem. Mimochodom, nemal som v úmysle nikomu z vás ublížiť, ale okolnosti nedali inak.

Spočiatku som bol na Zemi vítaný – ako tomu hovoríte vy, ľudia – s otvorenou náručou. Diamanty pochádzajúce z mojej planéty mali odrazu druhotný význam a práve JA som sa stal najdôležitejšou súčasťou návratu pracovného tímu späť na Zem. Každý ma okamžite začal obdivovať a hľadieť na moje tridsať centimetrov vysoké, guľaté, sivou srsťou pokryté telo. Zdá sa mi, akoby to bolo teraz, čo som počul tenký hlas prezidentovej manželky v Spojených Štátoch na akejsi vesmírnej základni, keď sa nado mnou sklonila a nechutným hlasom prejavila svoj názor, otočiac sa pritom na manžela, prezidenta: „Aké roztomilé zvieratko! Tie dve malé oči, dve labky hore a dve labky dole! Rozkošné, však, Edward?!“

Keďže ma svojím spôsobom urazila, nútilo ma to reagovať nasledovne: „Prepáčte, madam, ale ja nie som žiadne zvieratko. To, čo ste pomenovali ako časti môjho tela, nie sú žiadne labky, ale ruky a nohy, ako máte vy, ľudia...“

Potom som sa stal senzáciou číslo jeden. Všetky médiá z vašej Zeme sa podujali na (pre mňa) neľahkú úlohu: Navštíviť ma v americkom sneme, kde som bol v podstate ubytovaný, a nadviazať so mnou rôzne druhy kontaktu. Zo začiatku sa mi to nesmierne páčilo, ale postupne som si začal uvedomovať, že je to otravné a príliš únavné. Ako som čoskoro zistil, aj všetci predstavitelia médií boli zo mňa rýchlo unavení a najmä znudení, pretože moje informácie začali byť pre nich nedostačujúce. Išlo údajne o to, že zo mňa prestali mať osoh a to z toho dôvodu, že som im na ich otázky odpovedal len veľmi skromne. Niečo typu: „Volám sa Gawa, pochádzam z planéty Salpha zo systému Contra a mojím domovom je akékoľvek miesto na spomínanej planéte. Na Salphe žijem sám a čo sa týka rozmnožovania, na ktoré ste sa ma už toľkokrát pýtali, nerozmnožujem sa nijakým spôsobom, pretože sa reprodukovať ani nemusím. Žijem, ako tomu hovoríte vy, večne...“

Čo som najviac očakával a čoho som sa i dočkal, bola otázka: „Vážený Gawa. Ja ako prezident Spojených Štátov Amerických a tiež so mnou predstavitelia parlamentu s niekoľkými vynikajúcimi pracovníkmi a odborníkmi z vedeckého tímu, takže my všetci sme Vás chceli poprosiť, či by ste boli ochotní podstúpiť menší test – takú menšiu lekársku prehliadku, aby sme zistili, ako asi funguje Vaše roztomilé telíčko...“

Samozrejme, že som nesúhlasil. Vysvetlil som im to nasledovne: „Základné informácie o mne poznáte. Dýcham kyslík, ktorý je i na našej planéte; som vysoký asi tridsať centimetrov – teda podľa vašich mier; mám nos, oči, uši, ústa, ruky, nohy podobne ako vy, ľudia; viem rozprávať, spievať, robiť stojky, chutí mi vaše pozemské víno; rád kreslím a čo ja viem, čo všetko ešte. Fascinuje ma ľudská rasa, ale prečo vy žijete tak ako žijete, ma nie že nezaujíma, ale jednoducho vy ste ľudia a ja som Gawa, takže sme vlastne dve odlišné rasy či formy inteligencie. Nedokážem pochopiť, čo ešte chcete o mne vedieť. Ak aj zistíte viac, nezmeníte ma – stále to budem ja, Gawa z planéty Salpha...“

„Iste,“ pritakal mi vtedy prezident a stále sa mi snažil protirečiť. „Budete to Vy, ale pomôžete nám zistiť mnohé veci o Vás a ako odmena bude Váš pobyt na našej planéte, samozrejme zadarmo...“

Po pravde, nikdy pri stretnutí s vami, ľuďmi, som netušil, že ste až takí zaujatí svojou zvedavosťou. Nebyť tejto škaredej vlastnosti, moja návšteva na Zemi mohla byť dokonalým prejavom priateľstva s vami. Bola to však práve zvedavosť, ktorá premenila toto krásne puto na niečo strašné, čomu vy hovoríte nenávisť. Išlo o to, že práve zvedavosť stimulovala vládnych predstaviteľov k tomu, aby ma za každú cenu testovali. Ak nie dobrovoľne, s mojím súhlasom, tak nasilu. A to bolo niečo, s čím som samozrejme nemohol súhlasiť. Vtedy sa začal lov. Lov na mňa. Vedel som, že ak sa nechám chytiť, budú ma trápiť bolesťou a keďže ja som citlivý tvor, ľahko by som povedal všetko možné o sebe a na druhej strane, doktori by tak zdevastovali moje telo, že už by ma asi nik nedal dohromady. Preto som sa dal na útek.

Prezidentovi ľudia boli prefíkaní a strážili ma ako oko v hlave, keď som bol ubytovaný v prezidentskom hoteli Governor. Pred dverami hotelovej izby boli štyria strážnici tváriaci sa ako moji ochrancovia, ďalší strážnici obsadili izby podo mnou a nado mnou, aby som neušiel balkónom či oknami, a ďalšia stráž zaujala miesto vo vstupnej hale hotela, kde bol jediný možný únikový východ. Takže som bol v pasci. Keď som cez okno hotelovej izby zbadal prichádzať prezidentovu limuzínu, jednoducho som spanikáril a v pude sebazáchovy som musel konať rýchlo, aby som stihol ujsť skôr než ma chytia a odvlečú na pokusy. Konať rýchlo znamenalo v prvom rade použiť fyzickú silu.

Štyroch strážnikov za dverami izby na chodbe som zneškodnil rýchlo a hladko: Zlomil som im väzy, lenže na prízemí, vo vstupnej hale, bolo až priveľa ľudí, takže som musel chtiac či nechtiac použiť svoju tajnú zbraň na sebaobranu – podjazyčnú čeľusť. To bol jeden z dôvodov, prečo som nešiel na testy: Vedci by objavili moju tajnú zbraň a mohli by ju chcieť zneužiť pre svoje vlastné účely. Takže som použil podjazyčnú čeľusť. Verte mi, vážne ma to mrzelo. Prvého som musel zneškodniť strážnika, pretože začal na mňa mieriť služobnou zbraňou a veľa nechýbalo, aby vystrelil. Hlupák! Moja krv by potom mohla ublížiť i nevinným ľuďom, keďže jej obsah je nevhodný pre styk s ľudskou pokožkou, a to som, samozrejme, nechcel. Skôr než teda strážnik vystrelil, moja podjazyčná čeľusť vyrazila obrovskou rýchlosťou vpred a prehrýzla mu krk, aby smrť bola bezbolestná. Keď použijem proti ľuďom svoju tajnú zbraň, je to istá smrť.

Myslel som si, že strážnik bude jediná obeť. Pokúšal som sa rýchlo dostať nejakým spôsobom von, lenže bolo vás, ľudí, na mňa priveľa. Prezidentovi bodyguardi zahájili paľbu, pričom všetkých, čo boli práve v hoteli nevhod, vyhnali von. Vtedy som pochopil, že nemám na výber: Musel som sa vystaviť streľbe, čiže obetovať aspoň trocha vlastnej krvi.

No poviem vám; bol to hotový masaker. Guľky z vystrelených zbraní mi v obrovskom počte prevŕtavali telo ako sito a moja fialová krv začala pomaly prepaľovať predmety okolo seba a taktiež podlahu. Všetko ma strašne bolelo, ale napriek tomu som musel nejako ujsť. Rozbehol som sa proti múru prezidentových ľudí a tí, ktorí prišli do styku s mojou krvou, začali kričať od bolesti; moja krv im prepálila kožu.

Náhle stena ľudí trochu povolila. To bola šanca. Rozbehol som sa smerom von zo vstupnej haly hotela. Vonku na parkovisku bolo ďalšie množstvo ľudí, ktorí na mňa zahájili paľbu. Musel som im vysvetliť jednu vec: „Prestaňte! Nemá to zmysel! Som nesmrteľný! Rany sa mi zahoja a budem žiť ďalej!“

Náhle som sa cítil ako najväčší nepriateľ ľudstva, pretože oni moje slová ignorovali a namiesto toho ma dôrazne žiadali, aby som sa vzdal. Vraj sa mi nič nestane. To, samozrejme, neprichádzalo do úvahy, keďže dobrovoľne ani nasilu svoje telo na pokusy neobetujem. Rozhodol som sa brániť zo všetkých síl.

Paľba neustala a hoci som bol celý dostrieľaný, rany sa zakaždým zocelili a z každej jednej chrasty sa mi vytvárala v tele chýbajúca čiastka krvi. Tí blázni si neuvedomovali, že ma naozaj nemôžu zabiť.

Aj keď pred hotelom stálo množstvo ľudí a boli tam samé zábrany, podarilo sa mi ujsť. Ľutujem, že som zabíjal, lenže bolo to pre záchranu vlastného tela. Za krátky čas pobytu na vašej planéte som sa naučil viesť auto, takže som jedno ukradol a hoci som bol prenasledovaný, nečakane som sa stratil svojim prenasledovateľom z dohľadu. Nenápadne som sa ukryl v akomsi jazere – viete, moje telo pri styku s vodou zmení štruktúru. Jednoducho som bol celý priesvitný, takže i keď prehľadali celé jazero (posledné miesto môjho zmiznutia), čo im trvalo dobré dva týždne, nikde ma nenašli; s vodou som splýval dokonale. Potom sa nečakane a nechápavo stiahli, neschopní vysvetliť si moje zmiznutie.

Takže som ušiel a teraz musím nájsť ešte spôsob, ako sa vrátiť späť na Salphu. Zostal by som rád na Zemi, lebo tu nie je nuda, ale nemôžem... sú jednoducho medzi vami takí ľudia, ktorí mi chcú ublížiť. Napriek ich bezohľadnému správaniu je dôležité vedieť, že JA nechcem byť nepriateľom ľudí...

* * *

„Gawa, môže to byť takto?“ spýtala sa pani Gordonová, pracujúca ako členka obchodno-vedeckej expedície Zem – Salpha.

„Samozrejme, pani Gordonová,“ odpovedal Gawa. „Moju autobiografiu ste napísali skvele.“

„No, diktoval si mi, čo mám písať, takže autorom si hlavne ty sám.“

„Ste milá,“ usmial sa Gawa. Gordonová na to dodala: „Knihu dáme do vydavateľstva a ľudia sa o tebe dozvedia pravdu.“

Gawa sa zdola zahľadel na jej tvár. Aj keď sedela pri počítači, kde vznikal Gawov príbeh, ešte stále to bol značný výškový rozdiel. Gordonová sa naňho pozrela cez pravé plece a milo sa usmiala. Gawa bol nadšený.

„Ďakujem za všetko, pani Gordonová. Keď ste prišli prvýkrát na Salphu a Vás som ako jedinú ženu uvidel medzi toľkými mužmi z expedície, pocítil som k Vám akési sympatie.“

„Je to zvláštne,“ poznamenala na jeho poznámku. „Mám pocit, akoby si mi dvoril. Ja však mám manžela – pozemšťana.“

„Ja viem,“ odpovedal. „Ricka. Aj ten je milý. Pani Gordonová... naozaj nikto nezistí, že som ukrytý vo Vašom dome?“

„Neboj sa, Gawa, nikto. Urobíme to však tak, ako sme sa dohodli. Pri najbližšej expedícii ťa tajne vezmem na Salphu a pre tvoju bezpečnosť sa už na Zem nevrátiš. Celý dlhý let budeš musieť zotrvať v zmenenej štruktúre tela, aby nikto neprišiel na to, že si na vesmírnej lodi. Trocha sa obávam o bezpečnostné predpisy, ale dúfam, že náš plán vyjde tak, ako má...“

„V to dúfam aj ja, pani Gordonová.“

Na chvíľu sa obaja odmlčali, potom Gordonová vstala od počítača a oznámila: „Ty tu teraz potichu počkaj a ja idem zaniesť tú knižku k Meredith.“

„Meredith? Kto je to? Dá sa jej dôverovať?“

„Áno,“ odpovedala. „Je to kamarátka z vydavateľstva. Vďaka nej si tú knižku prečíta mnoho ľudí.“

Ešte skôr než Gordonová vyšla z domu, obrátila sa smerom k nemu a dodala: „Gawa, ten záver knižky si mi nadiktoval veľmi citlivo... dôležité je však vedieť, že JA nechcem byť nepriateľom ľudí. To je vážna krásna veta.“

Potom vyšla na ulicu a v ruke niesla tenučkú knižku s tajomným názvom: GAWA.

/Október 2003/