Pohľad Mareka

Oni si ma vôbec nevšimli? Veď ich cítim. Žeby ma necítili? Nie...cítia. Ten vlkolak sa na mňa obozredne pozrel, zatiaľ čo upírka nadšene poskakovala okolo ľudí a vôbec absolútne vôbec neskrývala svoju pravú tvár. Nemožné!!! Ako môže byť tak uvoľnená pri tom psovi?! No mňa šľahne! Oni sa chytili za ruky?!

"Ale no tak baby, uvoľnite sa....", začala vykladať. Zastali blízko našej skupiny, takže som ich dokonale počul. Oni o tom už vedia. Kučeravá dievčina prezlečená do masky, tak isto ako aj upírka, dievčina s mikádom, ďalšia drobná dievčina s okuliarmi a ona. Upírka - maska bola tak vierohodná. Však vzor mala. Aj tie jej zuby ako naozaj. Zháčila sa, keď som prekvapene na ňu pozrel. Vlastne všetci z našej skupiny na tých dvoch hľadeli, či im nešibe. "Keby sme vás chceli zabiť, tak to urobíme už dávno..." Táto veta im rozbúchala srdcia. Nakoniec, ani neviem ako sa im ich podarilo upokojiť a ony sa uvolnili. Dokonca aj tá s okuliarmi, ktorej to povedali len teraz. Nechápem, musela ju jedine zhypnotizovať, inak to nevidím. Začali sa smiať, žartovať a tí dvaja sa pri mojej maličkosti celkom dobre držali. Musia byť dosť dlho na tomto svete, že ma dokážu totálne ignorovať. Ale predsa len chceli ísť čo najďalej odo mňa keď upírka pri tom, ako ich konečne navnadila na to, aby sa pohli, sa na mňa pozrela. Vlkolak ju chytil okolo drieku a pobozkal.

To ma úplne dorazilo. Celú noc i deň som potom nemohol na ten výjav prestať myslieť. Prehrával som si to v hlave znova a znova, kým neprešli ďalšie dva dni. Žeby bolo možné, aby upíry a vlkolaci žili v mieri a dokonca spolu chodili? Nemožné! Nie...je to zrejme možné. Predsa som to videl na vlastné oči.

To čo ma vytrhlo z môjho sveta myšlienok bol závan upírej vône, ktorú mi privial chabý vánok pomedzi stromy. Sedel som na borovici vetrom vytvarovanej do bizardných tvarov. Ani som nestihol zoskočiť, už a na mňa dívala dievčina s azúrovými očami. Bola uplakaná a jednoznačne hladná. Jej žalúdok som počul dokonale. Očividne si ma nevšimla, prehliadla ma. Bola zaujatá sama sebou. Klesla na zem, ako blázon sa kývajúc hľadela pred seba. Vyzerá to, že je mladá. Mám k nej ísť? Mladí jedinci sú nevyspytateľní. Zakvílila až mnou trhlo.

Zoskočil som teda z borovice a opatrne sa k nej blížil. Vzhliadla a ja som ostal v šoku. Veď to je tá upírka spred pár dní. Tá maska upírka. Žeby ju tamtá premenila? Ale veď vyzerala, že im nechce ublížiť. Možno to chcela, ale kde potom je, aby na ňu dávala pozor?

"Ty?", spýtala sa prekvapene. Ona sa na mňa pamätá? Viem, že vlkolačie feromóny prekryli tie moje, takže až tak som jej učarovať nemohol.

"Ty si upír?", spýtala sa nechápavo. Áno, som upír už dvesto rokov.

"Áno", odvetil som jej. Rozplakala sa znova. Chcem sa jej toľko toho opýtať, ale momentálne nie je schopná triezvo myslieť. Potrebuje krv.

"Na, tu máš. Pi!", poranil som si ruku, až mi vytieklo pár kvapiek krvi. Ani len nezaváhala.

"Ako to, že Damon nedal nič na sebe poznať, ba ani Selena?", krvavé pery sa jej pohli. Ani ona tomu nerozumela. Takže Damon a Selena. Cudzinci.

"Neviem, asi vás nechceli vystrašiť viac, ako ste boli.", mykol som plecom. Absolútne tomu nerozumiem.

"Ona ťa premenila?", spýtal som sa po chvíli, keď ona stále hľadela pred seba. Slnko svietilo slabo, ba až vôbec. Jedna chvíľka z tých málo, kedy nepršalo. Ona si však kryla oči a ušami jej stále mykalo. Je to neznesiteľné, viem. Odrazu sa prebrať do sveta, kde počuť každú maličkosť. Tu je aspoň trocha pokoj. Trocha.

"Nie! Ja absolútne neviem, čo sa stalo. A ona mi to ani povedať nemôže, to je na tom najhoršie.", znova sa rozvlikala. Žeby odišla?

"Prečo?"

"Leží na posteli už niekoľko dní a len civí pred seba. Dakedy sa aj pohne a vraví, vtedy vieme, že má halucinácie. Ale tie jej Damona nevrátia.", smrkla. Takže sa rozišli? Je to možné, však upír a vlkolak, to nejde k sebe, vôbec nie. Ale, je možné ,aby ju to tak vzalo? Očividne hej.

"Damon je mŕtvy a stavím sa, že sa každou chvíľou aj ona zabije. Nechcem ostať sama!", hodila sa mi okolo krku a slzami mi zamočila tričko. Nevedel som absolútne čo robiť. Mám ju zasvätiť do nášho sveta ja, alebo odísť a nechať ju nech s tým bojuje sama, ako ja kedysi? Lenže kedysi, ak som aj niekoho zabil, ľudia to zvalili na zviera, či nejakú nemoc. V tejto dobe je čoraz ťažšie sa udržať v utajení. Nemôžem dopustiť, aby prezradila našu rasu. Vysvetlím jej čo a ako, ale nič viac. Najskôr však musím vedieť viac o Selene a Damonovi, až ich pochopím.

"Mŕtvy?"

"Hej. Jeden zlý upír, ktorý bol fanaticky zaľúbený do Seleny si povedal, že radšej nikto ako Damon a tak ho potrelil striebornou guľkou. Aj keď ho, myslím si, Selena kryla, tak predsa len neprežil. A teraz je z toho na dne. Obaja sa tak milovali, aj keď je to nepochopiteľné, ba pre niektorých až nemožné, ale je to tak.", v tom sa zháčila. Odtiahla sa odo mňa a svoje azúrové oči zabodla do mojich jasno zelených žiariacej farby.

"Prepáč. Ani sa nepoznáme a ja ťa takto zaťažujem. Prepáč.", objala si kolená. Usmial som sa.

"To mi neprekáža. Aspoň sa nenudím. Ako sa voláš?"

"Petra a ty?"

"Marek." Usmiali sme sa na seba. Trápne ticho bolo nepríjemné.

"Koľko máš rokov? Selena s Damonom mali vraj okolo päťsto.", nevydržala to a začala po chvíli chŕliť otázky. Tak to vysvetľuje to ich ovládanie a dokonalé herectvo. Sú tak starí. Teda on... bol. Hrejivý pocit pri srdci, že jeden vlkolak je v pekle, som si nedokázal uprieť.

"Dvesto.", odvetil som jej. Prikývla. Okamžite pridala ďalšie otázky. Odpovedal som jej na každú maličkosť trpezlivo a bez reptania až do tmy. Vtedy už bolo na čase, aby sa vrátila. Nesmú zistiť, že je razom preč. Začali by sa o ňu báť a vyhlásiť ju za nezvestnú by nebolo dobré.

"Musíš sa vrátiť! Istotne sa už pýtajú, kde si.", vstal som.

"Ale...ale ja sa bojím, že im ublížim. Ja nechcem...nemôžem ostať s tebou?", panika jej kričala z očí. Rezolútne som pokrútil hlavou. Nie, nemôžem sa tu zdržať tak dlho. Už aj tak som mal byť dávno v Prahe v mojom klane. Tam som sa dostal pred rokmi, keď som odišiel zo Slovenska. Tak som tam aj ostal. No ponorková choroba sa nám nevyhýba a tak chodievam nabrať nových duševných síl hocikam na Slovensko.

"Bohužiaľ nie! Maj na pamäti, čo som ti povedal a zvládneš to. Hlavne však nechoď nikam, kde by mohla tiecť krv.", viem, že ju už nikdy neuvidím. Toto mala byť moja posledná veta, ona sa však nevzdávala.

"Ale to bude problém, keďže sa učim sa ošetrovateľku a chodím dennodenne do nemocnice."

"Tak to budeš mať ťažké. Najlepšie by bolo, keby si skončila školu. Zbohom.", pobozkal som jej galatne ruku na rozlúčku a rozbehol sa preč. Ešte som počul, ako za znova rozplakala.

Pohľad Petry

Po tom, ako sme zistili, že Damon je mŕtvy a Selena sa chcela upáliť všetkym na očiach, ale nakoniec sme ju dostali späť do izby, sa prestala hýbať. Iba keď znova začala mať halucinácie nadávala Damonovi, prečo bol tak dlho preč, prečo ju trápi a iné reči. Dievčatá ju ľutovali, ja som však mala iné problémy. Ostalo mi razom zvláštne. Nebol to pocit typu "niečo na mňa lezie", ale dačo iné. Neidentifikovateľné. Ráno po prebudení som s prekvapením zistila, že som schudla. Všetky moje tukové vankúšiky, ktoré sa na mňa nabrali mi zmizli. Najskôr som sa potešila ale potom,...až ma zamrazilo. Zaškvŕkalo mi v bruchu a ja som sa teda išla najesť, pričom som stále nechápala čo sa deje. Dievčatá boli už preč, mne jedna hodina odpadla. Mohla som si teda pospať dlhšie. Zoskočila som z vrchnej postele a uvedomila som si, že nie som až tak sama. Selena civela pred seba očami bez života. Keby nedýchala, myslím si, že je mŕtva. Žmurkla a ja som teda išla do ľadničky. Dala som si jogurt, ktorý mi nechutil. Žeby bol pokazený? Dúfam, že nedostanem salmonelu. Išla som sa maľovať, pričom Selena absolútne nevnímala svet okolo seba.

V bruchu mi znova zakňučalo, nie však od hladu. Vletela som na záchod ako strela. Toto sa mi vôbec nepozdáva. Čo sa to so mnou deje? Začína ma bolieť brucho, nepáči sa mi to.

"Maňuš? Dnes neprídem do školy. Je mi zle.", povedala som do mobilu. Chápala to jasne. I ona bola z toho včerajška vystresovaná. Veď ktorý človek by bol po zistení, že kamarátka je upír a jej chlap vlkolak a po svedectve vraždy, pokojný? Nikto, iba úplny hlupák či blázon. Čo ja, alebo Maňka nie sme. Aj keď tie pochody, čo sa vo mne dejú. A strata na objeme. Žeby hyperstres? Ale vtedy sa starne behom pár sekund a nie chudne, či aj toto je možné? Asi by som sa mala spýtať Sarmányho, čo mi na to povie. Alebo radšej nie, ešte by si o mne pomyslel, že som blázon. Nechcem byť jeho ďalší pacient. Bolí ma hlava, je mi zle.

Celý deň som preležala presne ako aj Selena. Dievčatá sa však nakoniec dovalili na izbu a boli dosť hlučné. Keď som ich však zahriakla, že čo ziapú, tak na mňa prekvapene pozreli. Cítim sa ako po preflámovanej noci. Veď som absolútne veľa nepila. Všetko je pre mňa hlučné. A prečo nemôžem zaspať sakra?! Všetky už odfukujú a ja nie a nie zaspať. Aaaaaa....prečo vôbec nie som unavená?

Som hladná! Idem sa najesť.

Jasné! Selenou ani nepohlo, keď som zoskočila na zem. Ako figurína. Na jednej strane mi je okamžite do plaču, keď ju tak vidím. Bola to láska jej života. Stavím sa, že keby bola človek, tak od žiaľu umrie. Jednoznačne. Chúďa. Damon bol taký zlatý, aj keď bol vlkolak. Och, to slovo..je mi z toho zle. Prečo ale? Doteraz mi to nerobilo absolútne nič. Čo sa to so mnou deje?

Znova mi zaškvŕkalo v žalúdku a ja som nazrela do ladničky. Ovalili ma vône všetkého druhu, no nepáčilo sa mi to. Nadrapilo ma a ja som okamžite bežala do záchodu. Čo to so mnou je? Dačo vnútri mňa mi nahováralo, že sa mením na upíra. To je absurdné, však ma nepokúsala, nič. Akoby som sa mohla meniť na upíra?! Musím to vydržať. Je to možno dáka vyróza. Vtedy je príznakom, precitlivelosť na svetlo, hluk... Ale, žeby na vône? Nezmysel. Bože, cítim dokonca hlinu a dačo sladkasté. Źalúdok sa opäť ozval. Zamrela som. Áno...Mením sa na upíra. Ale z akého dôvodu??? Vydesene som klesla na zem a rozplakala sa.

Ráno som sa konečne odhodlala vyjsť zo záchoda. To už Mima bola hore a chystala sa do školy. Vyhovorila som sa, že mi nie je dobre a trpela. Doslova. Za tú noc sa toľko toho zmenilo. Ráno som počula dokonca i to, ako im vŕzgajú kĺby pri pohybe končatín. Počula som desiatky, ba až stovky malých bubienkov, ktoré ma privádzali do šialenstva. Každé spláchnutie mi trhalo uši, nejaké neznáme brnenie ma pomaly ale isto dráždili do nepríčetnosti. Ako to len dokáže vydržať??? Dokonca ani ten hlad nie je taký hrozný ako toto. Konečne odišli a moje útroby sa upokojili. Už sa mi moje svaly jemne uvolnili. Už neboli pripravené na skok a... Ja to nedokážem, ešte deň a jednej z nich ublížim. Pozrela som sa pred seba na skriňu. Dokážem zaostriť len pár milimetrov pred seba. Až. Po chvíli sledovania, ako môj nos do seba dychom vháňa miniatúrne kúsočky prachu a ako mi sadá na tvár, som sa strhla na spláchnutie nad nami. Musím dačo urobiť. Musím Selenu priviesť k životu.

"Selena. Mám problém.", povedala som a zahľadela som sa jej do žltých očí so zelenýi žilkami, ktoré som teraz dokázala dokonale rozoznať. Videla som detailne každý kúsoček jej tváre. Dokonalej tváre. Nič, ani len nežmurkla.

"No tak Selena! Dačo sa stalo, odrazu som upír!", zatriasla som s ňou. Nič, len žmurknutie. Vzkypel vo mne hnev. Ako môže trúchliť kvôli tomu bastardovi?! Je divná, ona nie je normálna! Prudko som vstala a vzala kľúče s ISIC kartou. Nemienim tu byť ani minútu.

Hluk, hluk a túžba po krvi ma sprevádzali všade, kam som sa pohla. Trhlo mi bubienky, oči ma pálili od svetla a vône mi dráždili nos. Musím som sa niekam zašiť! Ale kam? Vrátiť sa na internát? V izbe teraz nikto nieje, takže je možné, že nikomu neublížim. Hoci kam, len nie byť pri autách a ľuďoch. A ako sa na mňa dívajú. A hlavne muži. Akoby boli mnou posadnutí... Preč! Jednoznačne preč!

Našla som vchod do kotolne, ktorý bol pod úrovňou cesty. Tam som si sadla na zem. Chcem umrieť! Ako je možné, že to Selene vôbec nevadí? Počujem všetko. Počujem cinkanie príborov v jedálni, žutie študentov, dokonca aj to, ako im sústo putuje dole pažerákom. Najhoršie je však to brnenie, akoby elektrina. Neutícha to, vôbec. A tie bubienky? Niektoré pomalé, ba až lenivé, iné rytmické, rýchle. A ten zvláštny zvuk pri každom buchnutí. Akoby tekutina cez dačo pretekala. Okamžite sa mi nazberali sliny v ústach, žalúdok urobil bolestivé salto. Chce byť naplnený.

"Dievča, čo tu robíš?", spýtal sa postarší muž. Vzhiadla som. Zase ten udivený zbožný výraz. Čo sa to dnes len s tými chlapmi deje? Podišiel ku mne a moje telo sa naplo. To nie je dobré. Vôbec nie. Pre neho. Odrazu som prestala myslieť.

Rýchlo...rýchlo sa umyť, kým neprídu. Ruky sa mi tak trasú. Som netvor, beštia....JA som ho zabila! Nesmú mať žiadne podozrenie. Len zaliesť pod perinu. Tváriť sa, že spím. Rýchlo... Snáď ho tam nikto neobjaví veľmi rýchlo. Mala som ho niekde schovať? Ach, keby len Selena bola pri zmysloch! Prečo jeho smrť nedokážem až tak precítiť? Však som ho zabila ja! Akoby všetky pocity boli utlmené jediným. Hladom. Už zase som hladná. To je hrozné!

Snažia sa byť ticho, ja však počujem všetko. I závan vzduchu ako pohnú rukou. Už aby bolo ráno a ja môžem vypadnúť.

Ani neviem ako som to dokázala a nenasýtila som sa. Ako náhle vyšla z internátu Ivka, ktorá bola posledná, vyletela som z postele. Selena ako vždy, bez pohnutia. Aj keď včera sa zase rozprávala s preludom Damona. Dobre...dobre...von. Kde je najtichšie? Les, Zobor. Áno!

Utekala som, ani som poriadne nevedela kadiaľ. Ale predsa som sa odrazu ocitla medzi stromami. Neviem koľko som išla. Čistinka sa zjavila znenazdania. Nevidelo Nitru, iba vysielaciu vežu z druhej strany. Som na vale Zobor. Pozostatky starodávneho drevenného hradu, pevnosti, ktoré sú už nenavrátne preč. Nikto tu z ľudí nie je, aspoň nikomu neublížim.

Aaaaach, prečo sa to stalo len mne? Ako to poviem rodine? Slzy mi stekali po tvári. Ani neviem, kedy a ako odrazu bol pri mne on. Jeho som vtedy videla v tej skupine. Ale nevonia ako človek. Inak.

"Ty?", čo tu robí? A kto to vlastne je? Je tak zlatý. Je prekvapený? Prečo? Čo sa tak na mne veľmi zmenilo? Je síce pravda, že som sa príliš nedívala do zrkadla. Nechcela som sa pozrieť. Nehovoril nič. Žeby ma spoznal? Veď som bola úplne iná.

"Ty si upír?", možno ma vysmeje. Nevysmial, pritakal. Aspoň dakto, kto ma bude chápať. Aj keď...dúfam, že nie je zlý... V tom som zacítila krv i uvidela. Lenivo mu vytekala zo zapästia. Nie je to ľudská, ale aspoň dajaká. Chutila vynikajúco. Sladko - slaná kovová chuť sa miešala s dačím novým. Dačím sviežim a chladivým. Nie je zlý, je sladký, dobrý. Odrazu sa vo mne všetko zlomilo a po jeho osudnej otázke som nedokázala nič, len revať a vylievať si dušu.

Viem, že som ho otravovala, no on absolútne nedal vôbec nič na sebe vedieť. Odpovedal mi na moje zvedavé otázky, na ktoré mi Selena už nestihla odpovedať. Nedokázala som nič iné len na neho hľadieť. Bol taký nádherný, milý a tie jeho oči. Tmavé vlasy vyčesané na decentného "pankáča". Podlhovastá tvár s mierne ostrými črtami bola vážna, keď mi dačo vravel. Sem tam sa aj usmial. Ani som nevedela ako a už bola tma. Vtom si to všimol aj on a chystal sa na odchod.

Čo? Zbohom? On sa chystá ma nikdy nevidieť? Nie...nechcem, aby odišiel. Veď mi je s ním tak dobre. Kto ma bude držať na uzde? Selena je absolútne mimo tento svet. Chcem byť s ním. Nie...neodchádzaj!!! Znova som sa rozplakala.

O pár dní si policajti prišli pre Selenu. Vedela som, že to nenechajú len tak. Bolo to dokonca v správach. Našťastie však nebola ani zmienka, ani náznak o upíroch. To bolo ešte fajn, pokiaľ nás nezavreli do vypočúvacej miestnosti. Videla som Selenu, ako civí pred seba a absolútne nevníma. Policajti z nej boli už zúfalí. Najradšej by ju vyfackali, ale nemohli to urobiť. A tak sa zamerali na nás. Ja som mala väčší problém. Hlad.

"Kde ste boli...", vymenoval mi deň, hodinu inkriminovaného činu.

"Nepamätám si.", odvetila som. Ich vlažné, vzrušené pohľady som tento krát využila pre seba. Pustili ma behom piatich minút. Na súd, som však musela ísť ako svedok. No dosiahla som, čo som chcela. A to dostať sa od zdroja potravy.