Svetlo....

Tma....

Svetlo....

Tma....

Toto boli moje prvé zrakové vnemy po tom čo som začal nadobúdať vedomie. V tom momente som pravdaže nemal ani potuchy čo sa vlastne okolo mňa deje...

Svetlo....

Tma....

Svetlo....

Hlavou sa mi prehnala šialená predstava že Mars nabral vyššie obrátky, čoho následkom bolo rýchlejšie striedanie dňa s nocou...

Tma....

Svetlo....

Tma....

Svetlo....

Zariadenie miestnosti, ktoré som doteraz vnímal len ako jednu veľkú mazanicu, začalo nadobúdať konkrétne tvary...

Tma....

Svetlo....

Kútikom oka som zachytil akýsi pohyb. Otočil som sa. Pri vypínači stál asi dva metre vysoký ksycht a hral sa s ním.

„Hej, Fabio... Vyser sa na to a poď sem... Náš kamoš sa práve prebral.“

Až teraz som si všimol že v miestnosti je ešte jeden chlapík. Prvé čo ma na ňom zaujalo bol jeho oblek... Jeho vzorka totiž ladila s tapetou na stene za ním, ale ťažko povedať či to mal byť zámer alebo to bola len náhoda. No tak či tak, vďaka tomu pôsobil dosť nenápadne... Chrďas pri vypínači zhasol svetlo a vykročil, zrejme naším smerom... Ozval sa strašný hrmot.

”Fabio..! Stačí sa na teba pozrieť, a každému je jasné že výrazy ako ‚premyslené jednanie’ či ‚logická dedukcia‘ nie sú práve z tých ktorými by sa dal vyjadriť tvoj charakter, ale aspoň zlomok pudu sebazáchovy by si mať mohol...“

„Šéfko..?“

„Viem... Prd si mi rozumel, ale stačí ak zapneš to posrané svetlo lebo takto naozaj nevidím ani hovno...!!!“

„Pravdaže šéfko, hneď...“

Hrmot sa ozval ešte zo dva razy, potom nejaká dutá rana, následne nadávka, šťuknutie vypínača a zaprskanie žiarovky vysiacej v objímke na dvoch drátoch. Pri vypínači stál Fabio a priblblo sa usmieval aj napriek tomu že jeho čelo zdobil (hyzdiť už naozaj nebolo čo) čerstvý typeľ.

„Hotovo šéfko...“

Chlapík v tapetovom obleku sa kyslo zaksychtil. „Poď sem, Fabio...“

Chrďas k nám prikráčal hojdavým krokom. Priblblý úsmev na jeho tvári zotrvával...

„Pomôžeš mi presvedčiť tuto nášho kamoša že by mal konečne dostať rozum a prezradiť nám, kde schoval ten kufor...“

Myslím že aby v tom mal čitateľ jasno, mal by som nejaké veci objasniť. Takže za prvé: o žiadnom kufri som nič nevedel, ak nepočítam ten ktorý mám pod posteľou kde naň sadá prach už zo dva roky. Za druhé: vôbec som si nemohol spomenúť, ako som sa dostal do tejto zabordelenej miestnosti (čitateľ nech mi odpustí, ale vhodnejší výraz ma nenapadá), na túto rozheganú stoličku a prečo som k nej pripútaný. A za tretie: už vôbec sa mi nezdalo že by som mal nejakého kamoša menom Fabio, poprípade nejakého v obleku s tapetovou vzorkou...

„Prosím vás, prepáčte...“, ozval som sa, „ale o aký kufor ide...?“

„Vidíš Fabio? Náš kamoš stratil pamäť... Myslím že by si mu ju mohol osviežiť...“

Fabio sa zaškeril a z kútika úst mu vytiekla slina. Odbehol a vzápätí sa vrátil aj s nejakou škatuľou. Keď ju otvoril, svetlo žiarovky pohladilo svojimi lúčmi sadu pekného chrómovaného náradia... Srdce každého údržbára by zaplesalo, no to moje takmer skolabovalo. Bolo tam niekoľko druhov klieští, skrutkovačov, vrtákov, nejaké divné nože a dokonca aj čosi podobné kladívku, akým lekári zvyknú mlátiť do kolien svojich pacientov. Fabio vytiahol zvláštne tvarované kliešte.

„Takže, kamarát,“ prehovoril na mňa ten v obleku, „ak sa čo najskôr tvoje zatúlané spomienky nevrátia tam kam majú, tak tuná Fabio ti s tým rád pomôže. A ver mi, v tomto smere je jeho úspešnosť takmer stopercentná...“ Beťársky na mňa mrkol.

Začal som sa potiť. „Ehm..., verte mi, naozaj neviem čo odo mňa chcete...“ Hlas sa mi dosť triasol. „Vravíte že by som mal niečo vedieť o nejakom kufri. Nuž, poviem vám pravdu, o jednom by som vedel...“ Chlapík v obleku na mňa lačno uprel svoj vodnatý zrak. „Ak skočíte ku mne domov, nachádza sa to na Relferdovom bulvári 17, tak tam pod mojou posteľou nájdete hydraulický kožený kufor so zámkom na zvukový kód. Ale otvoriť ho môžem aj tak len ja, čo v konečnom dôsledku vôbec nie je podstatné, nakoľko kufor je prázdny...“

Chlapíkov úsmev v momente zmizol. „Človeče, ti drbe? Jaký Relferdov bulvár? Veď to je v Sunken City!“

„No a?“ Nechápal som čo ho tak rozčúlilo. Relferdov bulvár je zároveň jedným z hlavných uzlov nadzemky, takže sa tam človek dostane z ktoréhokoľvek konca mesta najneskôr do pol hodiny.

„No a?! Ti jebe?! Veď Sunken City je na Marse!“

Táto veta ma naozaj vyviedla z rovnováhy, teda aspoň z toho zvyšku čo som ešte mal. „My nie sme na Marse?“

Chlapík v obleku sa obrátil k chrďasovi. „Fabio..., pomôž mu. Náš kamoš je buď naozaj vygumovaný, alebo si z nás len robí prdel...“

Fabio ku mne prikročil, vopchal mi koniec klieští do nosnej dierky a začal mi ju rozťahovať.

Začal som vrešťať. Ucítil som natrhnutie mäsa. Vtom sa rozleteli dvere a do miestnosti vbehlo asi dvadsaťročné dievča. Na sebe mala vojenskú kombinézu, ktorá len zvýrazňovala jej dobre stavanú postavu. V pravej ruke držala malý samopal.

Chlapík v obleku sa k nej znechutene otočil. Fabio nerušene pokračoval vo zväčšovaní mojej ľavej nosnej dierky a ja som naďalej reval ako tur. Vlastne som už len chrapčal...

„Sarina..!“, precedil ten v obleku pomedzi zuby. „Tú vlastnosť objaviť sa vždy tam, kde si pozvaná určite nebola si zdedila, alebo sú na to nejaké kurzy..?!“

Dievča vystrelilo do vzduchu. „Je nabitý, Ladhos, takže ak ti poviem aby si prikázal tomu chobotovi nech sa začne špárať vo svojom nose, reagovala by som na tvojom mieste čo najskôr.“ Pozrela sa mojím smerom. „Mimochodom, Nortand nazdar...“

Zrejme za mojím chrbtom ešte niekto bol, možno tiež spútaný... Tak či tak, bol som mu vďačný že má takú priateľku...

„Pche!“ odfrkol tapetovaný.

Samopal v Sarininej ruke krátko zaštekal a mňa pofŕkali kvapky krvi. Fabio sa s chrapčaním zviezol k zemi. Ja som chrapčať prestal.

„Jeb na to, dievča!“ zreval Ladhos.

„Na toho chuja?“, hodila pohľadom na zvíjajúceho sa Fabia. „Naňho naozaj jebem, to mi ver... Ale bolo by fajn, keby si Nortanda odpútal z tej stoličky.“

„Odpútaj si ho sama... Kľúče sú tam na stole...“

Dievča pozrelo tým smerom, a v tom momente Ladhos vytiahol zbraň. Ale zároveň ako vystrelil, dievča spravilo premet bokom a ešte počas neho vystrelila dávku na Ladhosa. Zasiahla ho do ľavého kolena.

Ladhos zareval a padol doslova na zadok. Zbraň mu vyletela z ruky. Dievča podišlo k Ladhosovi, zdvihlo jeho zbraň, zastrčilo si ju za opasok, a z celej sily ho koplo do zranenej nohy. „Ak neprestaneš revať, budem ťa do tej nohy kopať do vtedy kým ti to nedôjde...“ V tom momente Ladhos zmĺkol.

Dievča podišlo k stolu, vzalo kľúče a odpútalo ma. Mohla mať tak meter osemdesiat, mala dosť vytrénovanú postavu, nakrátko ostrihané blond vlasy a zelené oči. Zvláštne sa mi zahladela do tváre. „Tak toto mám u teba, Nort...“

Otočil som sa. Nik tam už nebol a mne konečne došlo že tým Nortandom celú dobu myslela mňa. Evidentne sa tu niekto strašne zmýlil, a napadlo ma že by bolo dobré to napraviť.

„Prepáčte slečna, ale tu sa stala nejaká chyba. Ako by som to vysvetlil... Nikdy som sa nevolal Nortand, aj keď vy ste očividne presvedčená o opaku. Moje meno je Robert Woodland, a som zamestnaný ako interný právnik Marťanskej prvej leteckej spoločnosti... A naozaj neviem o čo tu vlastne ide...“

Dievčaťu stvrdli rysy. „Robert Woodland vravíš... Čo to trepeš Nort?!“

„Naozaj... Môžem vám ukázať preukaz...“ Siahol som do náprsného vrecka, no s prekvapením som zistil že mám na sebe len tričko s nápisom Nightland`s Eye, s nejakými mrakodrapmi na pozadí a s veľkým mačacím okom na popredí. Miesto nohavíc som mal oblečené zelené rifle... Všetko ešte k tomu od krvi, Fabiovej a pravdaže aj mojej. „Eh...“

„Čo ti to spravili, Nort? Čo ti to, do riti, spravili..?“ Podišla k Ladhosovi, ktorý sa medzitým trocha spamätal, a snažil sa obviazať si ranu roztrhanou nohavicou... Pozrel na ňu.

„Toto mi zaplatíš Sarina...“

„Tak tomu ver...“, odvetila. „A bude to hneď...“ Zohla sa k nemu, ľavou rukou ho chytila pod krkom a pravou ho začala mlátiť do tváre... „Čo ste mu to spravili, vy svine?!“ revala naňho a naďalej ho mlátila. Asi po pätnástej rane mal už z tváre takmer krvavú kašu... Nedalo sa na to pozerať...

„Slečna, hej..!“ zvolal som na ňu. „Stratil vedomie!“

Divo na mňa pozrela. „Viem!“ Postavila sa, vytiahla spoza opasku Ladhosovu zbraň a strelila ho do tváre. Potom podišla k Fabiovi ktorý bol už určite mŕtvy, a zopakovala to... Odplula si naňho a zbraň si opäť zastrčila za opasok. Ja som uznal za vhodné radšej ostať ticho.

Podišla ku mne, zodvihla zo zeme svoj samopal a strčila si ho do puzdra pod pazuchou. „Ideme!“

„Ale kam?“

„Za Selekom. Zistiť čo ti spravili...“

„To je kto...?“

Prekvapene na mňa pozrela. „Selek...? Veď....“ Vzdychla. „Veď hej. Je asi normálne že si naňho nemôžeš spomenúť,“ pozrela sa mi do očí, „keďže si už nemôžeš spomenúť na mňa.“

„Ešte by som sa rád spýtal, kde sa práve nachádzame ak nie na Marse..?“

Premerala si ma. „Predsaj na Zemi. Ale radšej si pohnime.“

Vyzerala byť už kľudnejšia, no napriek tomu som nemal odvahu jej odporovať.

Do špinavej tmavej ulice, kde boli budovy tak vysoké že slnko sa sem dostalo určite len na pravé poludnie, sme dorazili na dvojmiestnom antigrave. Zrejme patril Sarine, teda aspoň od neho mala kľúče. Zastali sme pri vysokej, vetrom a dažďom ošľahanej betónovej stavbe. V diaľke sa ozval nejaký krik a výstrely. Vitaj na Zemi Bob, pomyslel som si.

Stáli sme na konci dlhej chodby pri kovových dverách na ktoré Sarina už tretíkrát klopala na nich primontovaným oceľovým klopadlom.

Nič sa nedialo.

„Asi ešte spí...“ oznámila mi.

Vytiahla z vrecka nejaký predmet, ktorého ostrý koniec vopchala do zámku dverí. Keď ich pootvorila, ozvalo sa cvaknutie a na Sarinin spánok mierila vyleštená hlaveň.

„Neblbni, to som ja...“

„Sarina!“ ozval sa majiteľ zbrane. „Prepáč, ale kamera mi vypovedala službu. Poď ďalej...“ Sarina ma stiahla dnu.

„Ale, ale... Koho si to dotiahla...?“ Stál tam chlapík, najskôr arabského pôvodu, a strašne sa na mňa škeril podávajúc mi obrovskú ruku. „Nort! No teba som nevidel ani nepamätám... Vitaj!“

Ruku som prijal, no bol som dosť v pomykove a nevedel som pravdaže ako by som mal reagovať. Rozhodol som sa nechať všetko na Sarinu.

Selek prekvapene na ňu pozrel, a zakrútil veľkou hlavou na mohutnom krku. „Je nejaký divný, nie...?“

Sarina prikývla. „Práve preto som ho sem dotiahla... Ale to ti vysvetlím až pri pohári...“

„Ale pravdaže,“ Selekovu tvár už zas okupoval úsmev od ucha k uchu. No nevyzeral byť hraný, najskôr vychádzal z jeho podstaty. „Len poďte ďalej, hneď niečo namiešam...“

Vyrazil prvý a Sarina ma ťahala za ním.

Selek mi dal nejaké veci na prezlečenie a zaviedol ma do kúpeľne. „Ty si daj poriadnu sprchu, Nort. Očividne ju potrebuješ... Ja sa zatiaľ pokúsim zo Sariny vytiahnuť, čo sa vlastne stalo...“

Keď za sebou zavrel, prvé čo ma napadlo bolo že konečne si umyjem tvár. Podišiel som k umývadlu a pozrel som sa do zrkadla. Ak som predtým tvrdil že mi došlo že sa niekde stala nejaká chyba, môžem povedať že zároveň ma ani vo sne nenapadlo v akej veľkej sračke v skutočnosti som. Tvár ktorá na mňa hľadela z veľkého zrkadla nad umývadlom, ani náhodou nepatrila mne. Vlastne keď sa to tak vezme, z obrazu v zrkadle mi najskôr nepatrilo nič. Vlasy mali zhruba rovnakú dĺžku ako moje vlastné, akurát že tieto boli prefarbené na temnú červeň, miesto mojich modrých zreníc na mňa hladeli sivohnedé, tvári dominovali výrazné lícne kosti a pevná spodná čelusť a nad ľavým obočím sa tiahla asi tri centimetre dlhá hlboká jazva. A postava, tá bola výškou zhruba rovnaká akurát táto sa mi zdala byť o niečo vytrénovanejšia. Zatočila sa mi hlava, a prišlo mi zle. Po chvíli sa mi ale podarilo nejak sa pozbierať. Osprchoval som sa, oholil si strnisko a vyčistil zuby.

Keď som sa vrátil do obývačky, Selek so Sarinou boli v živej debate.

„Napadlo ma že v tom môžu mať prsty Noldieho ľudia,“ vravela práve Sarina.

„Hmm,“ prižmúril Selek oči a ukázal mi aby som si sadol. „Ale ako to vysvetľuje angažovanosť Ladhosa a toho idiota Fabia?“

„Tí? Tí by sa predsa za pár drobných vykuchaly aj navzájom...“ Sarina sa uchechtla. „No to si už asi neoveríme.“

Selek ukázal na sadu pohárov a fľašu alkoholu na stole. „Nalej si Nort, alebo radšej Bob? Zbavuje to stresu. A je to vzácnosť. Johnie Walker z dvetisísdvanásteho,“ zaškeril sa.

To som pravdaže nemohol odmietnuť. „Na Norta si už pomaly začínam zvykať...“ opätoval so Selekov úškľabok.

Selek do seba hodil zvyšok svojho pohára, a nalial si znova. Upil si a uprene sa zahľadel na Sarinu. „Počul som že sa po tebe zháňajú nejaký ľudia...“

„Hej, zopár sa ich po mne zháňa. Prečo?“

„Len tak, že v čom zas lietaš... Ale to je vlastne tvoja vec...“

„To je, a určite bude lepšie ak o tom nebudeš nič vedieť.... Pozri na Norta...“

Zamrvil som sa. „Ehm... Rád by som niečo podotkol...“ Obaja na mňa upreli zrak. „Predtým som si to akosi neuvedomil, asi aj vďaka tej šialenej situácii, a obávam sa že mi asi neuveríte... No som si istý že toto telo určite nie je moje...“

„Vidíš? Nevravela som ti to? Čo mu je?“

Selek sa na mňa vážne zahľadel. „Pokúsim sa to zistiť, dievča. No poviem ti rovno, vyzerá to na mentálnu translokáciu...“

„Na čo?!“

„Na mentálnu translokáciu. To je keď tvoje vedomie prenesú do telesnej schránky niekoho iného a jeho vedomie...“

„Viem čo je mentálna translokácia!“ skočila mu Sarina do reči. „Dúfam že to nemyslíš vážne?! To by potom znamenalo že všetko je vlastne ináč, ako sme si mysleli!“

„To by naozaj bolo... Ale urobím najprv testy, a až potom budeme môcť vyviesť nejaké závery...“

Ak mám povedať pravdu, čím ďalej tým viac som bol vystrašený. Prevrátil som do seba zvyšok pohára a snažil sa nedať najavo ako sa vnútri klepem.

„Kludneee sssiiiii eeeeešššššttttteeee nnnnaaaaallllleeeeejjjjj, ppppooooosssstttt-

aaaavvvvviiiii ťťťťťaaaaa tttttttttoooooooooo.........“

Obraz pred očami sa mi začal rozmazávať a Selekov hlas stratil tempo a farbu. Moje svalstvo sa uvolnilo a moja myseľ prestala vnímať realitu....

„Bn buudlnd...“ Niečo mi zamykalo plecom. Pomaly som začal vnímať okolie. Ležal som a nado mnou stáli nejaká žena a nejaký chlap.

„Pán Woodland,“ povedala žena. Zdalo sa mi že by som ju mal poznať. Nemohol som zachytiť nijakú myšlienku.

„Je už pri vedomí, ale momentálne má ešte okno,“ povedal muž. „O pár minút bude okej.“

„Myslíš že to bude vedieť vydolovať?“

„Keď sa bude snažiť. No nemusí sa mu to podariť aj keď sám bude chcieť...“

„A hypnóza?“

„Tá v tomto prípade nepomôže.“

„Prečo?“ spýtala sa žena. Marilo sa mi že by sa mala volať Selena, alebo tak nejak.

„Tá časť spomienok totiž nemá žiadnu spojitosť s jeho spomienkami. No silou vôle sa k nim dostať môže. A konieckoncov, vôbec tam nemusí byť to čo hľadáš.“

Žena, teda skôr ešte dievča, si zahryzlo do spodnej pery. „Musím to z neho dostať, Selek. Za každú cenu.“ To meno mi bolo povedomé. Áno, a to dievča sa volalo Sarina. V hlave mi trochu dunelo.

„Čo spravíš keď ho nájdeš?“

„Norta? Zabijem ho! Ten hajzel ma v tom nechal.“ Dievča zaťalo päste. „Počuj Selek. Je možné, aby tá časť vedomia ktorá ostala v jeho tele, bola momentálne súčasťou aj jeho terajšieho vedomia?“

„Jedine ak by to bola ozvena...“

„Čo?“

„Ozvena. Chápeš, proste ak si spätne spomínaš na niektoré veci alebo zážitky, môžu sa v tvojej mysli vytvoriť duplikáty týchto myšlienok. No tieto nemusia byť celkom identické s originálmi. Jednoducho, myseľ si niekedy niektoré spomienky zidealizuje pričom originál nemusí vymazať. Preto sa niekedy stáva že ak si človek spomenie na niečo čo sa odohralo už dosť dávno, nie je si celkom istý ako to vlastne bolo, čo je zapríčinené tým že sa mu originál mieša s ozvenou. Ale myslím si že náš pacient sa už prebral úplne...“ Selek sa na mňa zazubil.

„Čo sa so mnou stalo..?“ spýtal som sa.

„Urobil som s vami zopár testov. No musel som vás najprv uspať. Prepáčte.“

Spomenul som si ako som pil whisky, a ako sa mi začalo zahmlievať pred očami. „Myslím že by som sa dal uspať aj dobrovoľne...“

„Nejde o to. Keby ste s narkózou aj súhlasil, vaša myseľ by si vytvorila čosi ako bariéru a o to by som mal s vami viac práce...“

„Otváral ste mi hlavu..?“

Selek sa zasmial. „Nie som šarlatán... Ak vás bolí hlava, tak to je len dôsledok uspávacieho prostriedku. To o chvíľu prejde... Ale mali by ste niečo zjesť.

Znova sme sedeli pri stole v obývačke, a Sarina aj Selek sa napchávali jablkovým koláčom... Selek sa zaškeril.

„Len si dajte. Nebojte sa, nie je vylepšený ničím nepatričným...“

Nakoniec som si kus vzal.

„Povieš mu to?“ spýtala sa Sarina Seleka.

„Ehm... pán Woodland, testy ukázali že časť Nortandových spomienok zostala v jeho, momentálne vašom mozgu. Z tohoto dôvodu som vám na Sarinino naliehanie zaviedol sondu. Ak by sa vám podarilo odblokovať zvyšky Nortandových spomienok, ja a Sarina sa o tom dozvieme. Táto sonda funguje aj ako lokátor, takže odteraz budeme vedieť o každom vašom kroku a to, vďaka systému družíc, aj keby ste opustili Zem.“

„Vravel ste že ste mi hlavu neotvoril,“ ohradil som sa. Cítil som sa ako vták v klietke.

„Naozaj som vám hlavu neotváral, nemajte obavy. Tá sonda sa môže nachádzať kdekoľvek vo vašom organizme.“ Uprene sa na mňa zahľadel. „Mohol by som vám tvrdiť niečo v tom zmysle, že ak sa nebudete snažiť, tak napríklad vtedy a vtedy sa aktivuje nálož v sonde a vy urobíte bum.“ Selek prstami naznačil výbuch. „Toto vám hovorím preto, lebo nič také sa nestane. Zaprvé, len by som vás tým stresoval, a za druhé, vašou likvidáciou by sa stratili tuto pre Sarinu veľmi cenné informácie, a tým pádom aj tučný balík pre mňa, zálohu ktorého som už mal tú česť inkasovať.“ Selek žmurkol na Sarinu. Tá odvrátila pohľad. „A ešte niečo. Ak by sa vám to podarilo odblokovať, bolo by dobré ak by ste sa tu urýchlene zastavil... Ináč pre vás budem musieť poslať pár mojich priateľov, ktorí síce budú mať príkaz nič vám nespraviť, ale aj tak by to pre vás nemuselo byť príjemné... Možno si teraz myslíte, kašlem na vás a o nič sa snažiť nebudem. To pravdaže spraviť môžte, no verím tomu že už len z čírej zvedavosti sa budete snažiť do Nortovej mysle vstúpiť, nehľadiac na to, že byť sústavne sledovaný príjemným pocitom tiež asi nebude.“

„A ak by som si dal sondu vyoperovať? To je pravdaže len akademická otázka...“

Selek sa opäť zaškeril. „Sonda kamufluje okolie, takže nie je bežným spôsobom zistiteľná. Pravdaže, existuje zariadenie ktoré to dokáže, ale obávam sa že všetky vlastní armáda...“

„Dobre. Ale aj tak som v nevýhode. Ak som to totiž dobre pochopil, spomienky ktoré momentálne tvoria súčasť mojej mysle, nemusia obsahovať informácie pre Sarinu podstatné. A to je, povedal by som, dosť na hovno, lebo ak to tak naozaj bude a ja vám to budem tvrdiť, vy mi veriť zrejme nebudete.“

„Nie, nie. Ak sa budete prehrabávať v Nortových spomienkach, vaša myseľ si bude robiť kópie a tie už z vás dostanem pomocou hypnózy.“

„A čo potom?“

„Potom vám trošku premažem pamäť a budete voľný.“ Selek sa usmial a zopel špičky prstov. „Nemusíte sa obávať, vaše spomienky vám ostanú, teda okrem Nortandových kópií. Sme predsa v dvadsiatom druhom storočí. Viem, vyzerá to z našej strany ako dobré svinstvo, ale Sarina vám chce zaplatiť odškodné...“

„Dvestotisíc kreditov,“ skočila mu do reči Sarina.

Zabehol mi koláč a rozkašlal som sa. „Preboha, o čo tu ide?“

„Žiaľ, to neprezradila ani mne,“ zatváril sa Selek kyselo.

„Niečo vám musím povedať, Bob,“ otočila sa ku mne Sarina. „Nort sa do vás zrejme úmyselne translokoval. Neviem ako prišiel k translokátoru, ale to teraz nie je podstatné. Obávam sa že si vás nevybral náhodne a má v úmysle využiť vaše postavenie...“

„Ak sa nestihol medzitým translokovať do niekoho ďalšieho,“ skočil jej do reči Selek.

„Chcela som vám povedať len toľko,“ pokračovala Sarina, „že vo vašom prípade vrátiť sa na Mars nebude mať najskôr žiaden význam. Ak by ste sa totiž vrátil a začal tvrdiť že vy ste pravý interný právnik MPLS, zrejme by vás niekam zavreli.“ Uprene na mňa hľadela svojimi zelenými očami.

Uvedomil som si že to dievča má pravdu.

„Ak neodmietnete,“ pokračovala, „zoženiem vám prechodné ubytovanie a nejakú prácu. Dovtedy môžte bývať u mňa.“

„To by som na vašom mieste okamžite bral,“ zaškeril sa Selek. Sarina ho prevŕtala pohľadom. Čo som mal robiť? Súhlasil som a dojedol zvyšok koláča.

Sarina obývala priestranný byt na streche opusteného mrakodrapu. Bol to ten typ čo stavali začiatkom dvadsiateho prvého, možno koncom dvadsiateho storočia. Chcel som byť architektom a trocha som sa o to zaujímal.

„Čo je to za mesto?“ spýtal som sa Sariny. Vyšla akurát z presklených dverí a niesla podnos so zmrzlinovými pohármi a džúsom.

„Tokio.“

„To bolo tuším v minulosti nejaké hlavné mesto, nie?“

„Hej, Japonska.“

„My sme na ostrove?“

„Uhm...“ Akurát si pchala do úst veľký kus zmrzliny. Slnečník na nás vrhal tieň a vetrík nás príjemne ofukoval. Na oblohe sa sem tam mihol vták.

„Vyzerá byť dosť opustené,“ prerušil som chvíľkové ticho.

„Mesto? Áno, je dosť opustené. Čo viem, tak tu býva nanajvýš tristotisíc ľudí.“

Zahľadela sa na Slnko a ukázala naň hlavou. „Videl ste už západ..? Myslím Slnka...“

„Nie.“

„Počula som že na Marse to nie je možné.“

„Hej. Tamojšia umelá atmosféra to neumožňuje. Ale videl som ho na fotografiách a vo filmoch.“

„To s realitou nemôžte porovnávať, nehovoriac o tom že deväťdesiatdeväť percent týchto záberov je trikových.“

„Vraj sú niekedy krajšie ako skutočný západ Slnka,“ oponoval som.

„Pche! Možno sú niektoré z tých záberov krajšie ako niektorý konkrétny západ Slnka na nejakom určitom mieste, lenže háčik je v tom že každý zo skutočných západov je iný, pričom každý z týchto západov sám osebe sa javí rôzne z rôznych miest... Myslím si že krása týchto výjavov presahuje akúkoľvek fantáziu.“ Usrkla si z džúsu a opäť sa zahľadela do diaľky. Po oblohe boli roztrúsené biele chumáče mrakov a Slnko pomaly plávalo k obzoru.

„Viete čo je smiešne?“

„Hm?“ nadvihol som obočie.

„Že už som sa s vami milovala a predsa som sa s vami ešte nemilovala.“ Výraz jej očí zakrývali slnečné okuliare, ale pery jej zdobil veľavravný úsmev.

Pri západe slnka som sa miloval prvý krát.

Zobudil som sa. Sarina ešte spala. Zvierala v rukách prikrívku a oči pod viečkami jej bláznivo kmitali. Zrejme zlý sen. A možno nejaký pekný. Zoskočil som z postele a prešiel do kuchyne. Spravil som si silnú kávu a premýšľal nad momentálnou situáciou. Nech som to preberal z ktorejkoľvek strany, takmer nič som nechápal. To pravdaže nebolo nič podivné, nakoľko mi o celej veci nikto naposkytol žiadne zmysluplné informácie. Napriek tomu som sa snažil dať si to nejak dohromady. Takže, v prvom rade tu ide o nejaký kufor. Teda... predpokladám že skôr o jeho obsah, ktorý je pre mňa momentálne veľká neznáma. Bolo mi jasné že to zrejme nebude zbierka pohľadníc z minulého storočia, keďže Sarina mi sľúbila dvestotisíc kreditov. Keď si vezmem fakt že za rok zarobím nejakých dvadsaťpäť tisíc, mohol by som osem rokov vegetiť. A to bolo len odškodné za niečo čo to dievča evidentne nemalo na svedomí (ak to pravdaže nehrá, ale tomu som odmietal uveriť). Ďalšia vec: načo sa kto potreboval translokovať do môjho tela? Sarina síce naznačila možné vysvetlenie, ale ja poznám iks ľudí do ktorích by sa v tejto situácii, pravdaže ak beriem fakty ktoré mám, bola translokácia výhodnejšia. Síce, je tu ešte jeden aspekt, ktorý by som mal brať na vedomie. Medzi mojimi známymi som známy tým, že sa nerád zúcastňujem akýchkoľvek spoločenských akcií a s bývalou ženou ani s ďeťmi sa nestýkam. Pre momentálneho majiteľa môjho tela zrejme podstatné plus. Začalo mi byť jasné, že náš Nortand má najskôr všetko do detailu premyslené... Krucinál, o čo tu vlastne ide? Čo môže byť také zaujímavé, že po tom ide toľko ľudí? Šľahol som do seba zvyšok kávy, hodil na seba bundu a vyšiel do ulíc, prevetrať si trochu hlavu.

Mesto pomaly narúšal zub času. Tento fakt bol doočibijúci takmer všade. Napokon, na Zemi takto dopadli takmer všetky veľkomestá. Vďaka zhoršujúcim sa životným podmienkam začalo ľudstvo v húfoch opúšťať rodnú planétu. NASA, predchodca terajšej Spoločnosti pre osídlovanie vesmíru, vtedy vyvinula projekt, ktorý sa okamžite ujal. Vďaka nemu sa ľudstvo zachránilo, teda aspoň o tom bolo presvedčené. Pravdaže, nie každý mal to šťastie aby sa dostal na niektorú z prepravných lodí. Na Zemi ostal, nazvem to vulgárne, takzvaný odpad. Medzi týmto ‚odpadom‘ tu zostalo aj niekoľko výkonných mozgov. Títo dali hlavy dohromady, vykašlali sa na osídlovanie vesmíru a vyvinuli projekt na očistenie a znovuoživenie Zeme. Behom troch desaťročí sa obnovila ozónová vrstva, čo bolo prvým a zrejme podstatným krokom pre ďalšie zveľaďovanie ekológie. Dosť vtedy určite pomohlo aj odbremenenie Zeme. Zo siedmich miliárd ľudí na nej ostala len necelá miliarda. No, a teraz je Zem turistickou atrakciou na ktorej ryžuje veľké prachy práve SPOV. Ale to sú všeobecne známe skutočnosti.

Na druhej strane cesty som zaregistroval nejaký podnik. Dokonca s neónovým vývesným štítom. Ale názov bol v nejakých hieroglifoch. Najskôr to bola stará japončina. Vykročil som k nemu.

Vo vnútri svietilo niekoľko červených lámp, čo malo zrejme vyvolávať dojem intímneho súkromia. Za stolmi v boxoch posedávalo niekoľko skupiniek. Vo vedľajšej miestnosti sa nejaká partia hlučne bavila pri biliarde. Prešiel som k baru a sadol si na vysokú stoličku. Pult, a všimol som si že aj väčšina ostatného zariadenia bola z pravého dreva. Na Zemi bežný jav, teda aspoň som to čítal v nejakom turistickom letáku.

„Nazdar Nort,“ pozdravil ma barman, a namiešal mi nejaký drink. Nevedel som čo mám povedať.

„Nazdar,“ odvetil som a upil som si. Barman sa na mňa divne zahľadel. Fľašu stále držal v ruke.

„Ti niečo je, ne?“

„Nejak sa necítim,“ odvetil som. Dúfal som že sa so mnou nezačne baviť. Neovládam totiž pozemský dialekt, aj keď mu rozumiem.

„Čo Sarina?“

A je to tu. Znovu som si trochu upil. Barman povitiahol obočie. Zrejme som to mal exnúť. Nápoj sa mi zdal byť dosť tuhý, ale zjavne to mojej terajšej schránke nijak nevadilo. Prevrátil som to do seba.

„Je okej,“ odvetil som.

„Som myslel, že to tu budeš pochľastávať zvyšok týždňa, cha! Ale ti vážne niečo je, ne?“

Len som prikývol a nastavil pohár. Barman ho dolial.

„Čo kšefty?“ Vyzeralo to že by sme mali byť priatelia. Dosť na figu. Nevie načo som sem vôbec liezol. „Nič moc.“

„Ti povím, ešte aj hovoríš ňák divne.“

„Musím trénovať marťančinu,“ zašklebil som sa.

„Marťanštinu vravíš... Hmm, čiže predsa nejaké kšefty. Ale to by si ani nebol ty, jak ťa poznám, cha!“

„Héj, Šrako,“ zavolal niekto z nejakého kúta smerom na barmana. Takže Šrako. Prezývka ako pre puberťáka. No barman sa nehýbal a len sa na mňa spod hustého obočia mračil.

„Čoveče, ti naozaj niečo je... Na,“ dolial mi znovu pohár, „dnes jé to na mňa, nech ti to padne k úžitku...“ Otočil sa a išiel sa venovať ďalším zákazníkom.

„Héj, si si čistil uši klincom?“ Spoza jedného stola na mňa hulákal a mával nejaký černoch. „Poď sem, né? Kecneme.“

Kyslo som sa zatváril. Teda, aspoň som v to dúfal. „Ňák sa necítim,“ zahulákal som späť a obrátil do seba pohár.

„Sarina?“

„Mhm,“ neurčito som pokrčil plecami. Toto prostredie začínalo byť nebezpečné. „Asi pojdem chrápať,“ povedal som barmanovi ktorý už zas leštil poháre.

„Kedy zas skočíš?“ spýtal sa.

„Uvidím...“ Vyšiel som z baru. Pred vchodom stálo nejaké dievča a čosi hladalo v kabelke. Malo červené vlasy a dobrú postavu. Prešiel som asi päť krokov keď na mňa zavolalo.

„Čo je?! Ti niečo drblo na hlavu?“

Do prdele! „Hovno,“ odvetil som a rozbehol som sa.

V predsieni som sa vyzul a zhodil bundu. Vošiel som do obývačky, prešiel dva kroky, a schytal som slušnú ranu do temena. Zviezol som sa k zemi.

Pomaly som začal nadobúdať vedomie. Cítil som v temeni tupú bolesť a tlak čohosi ostrého na hrdle. A už som si na stav bezvedomia začal zvykať. Otvoril som oči. Na mne sedela obkročmo Sarina a o hrdlo mi opierala hrot dosť veľkého noža.

„Kto si?!“ zrevala na mňa.

Nechápavo som na ňu hľadel. „Prosím?“

„Kto si?! Ty hajzel, kto ťa sem poslal?!“ Oči jej planuli zúrivosťou.

„Sarina! Teraz naozaj nechápem o čo ide. Čo sa deje?“ Zmocňovala sa ma panika. Bolo zrejmé, že je schopná ma prišpendliť k zemi.

„Čo sa deje? Hneď sa dozvieš čo sa deje.“ Nejakým kombinovaným hmatom zo mňa zoskočila, pričom ma zdvihla za golier. Moju pravú ruku držala za mojím chrbtom takým spôsobom, že mi spôsobovala takmer neznesiteľnú bolesť. „Poďme vedľa. Hneď ti ukážem čo sa deje!“

Dotiahla ma do spálne. Na zemi ležalo telo. Nebolo na ňom nič moc zvláštne, ak prehliadnem dva fakty. Prvý bol ten že telo neprejavovalo žiadne badateľné známky života, pričom z hrude mu trčala rukoveť dlhého úzkeho meča. Presnejšie katany. Druhý fakt bol ten, že sa až moc podobalo tomu, ktorého majiteľom som bol momentálne ja. Matematicky by sa to dalo vyjadriť ako jedna k jednej.

„Nortandovo dvojča?“ spýtal som sa.

Tlak na moju ruku zosilil. Zaťal som zuby. „Netrep sprostosti. Nesnaž sa ma nasrať, Bob,“ vravela do môjho ľavého ucha, teraz už kľudnejším, no o to hrozivejším hlasom. „Tá hromada šrotu na zemi je zasraný android, zhodou okolností vyzerajúci ako Nort, a zrejme ešte väčšou zhodou okolností naprogramovaný tak, aby sa ako Nort aj správal. No tak Bob, pre koho pracuješ?“

Zrazu mi niečo mysľou blyslo. Moje telo vykonalo sériu pohybov a ja som sa ocitol za Sarinou. Ľavou rukou som jej zvieral obe zápästia za chrbtom, a pravou rukou som pritláčal ostrie noža, ktorý ešte pred malou chvíľou patril jej, na jej hrdlo. Evidentne to neočakávala. Pravdaže, ani ja.

„Pozri,“ hulákal som teraz pre zmenu zase ja. „Neviem ako sa mi to podarilo, ale veci sa momentálne otočili. Teraz budeš pre zmenu chvíľu pozorne počúvať ty mňa... Áno?!“ Všimol som si že ľavé plece a vlasy má zaprskané od mojich slín. „Áno?!“ zreval som jej do ucha.

Prikývla.

„Tak aby to bolo jasné, vôbec neviem o čo ide. Uvedom si, že ak by som patril k niekomu, kto by ťa chcel zabiť, tak teraz by to nebol žiadny problém. Jasné?!“

Znovu prikývla.

„Takže teraz pomaly odložím ten nôž a pustím ťa a ty mi vysvetlíš čo sa tu vlastne stalo.“ Pomaly som stiahol nôž z jej krku. V tom momente som v rozkroku ucítil prudkú bolesť a preletel som ponad jej chrbát. Tvrdo som dopadol na lopatky. Sarina nado mňou stála a zhlboka dýchala.

„Toto mi už nerob, Bob. Toto mi už v živote nerob. A keď, tak ma radšej podrež.“ Švihla pravou rukou. Nôž sa zabodol do dlážky asi centimeter od môjho ľavého ucha. Pomaly som sa postavil.

Sarina si medzitým sadla na posteľ a schovala si tvár do dlaní. Jej telo sa roztriaslo. Plakala. Chvíľu som ju sledoval.

Sadol som si vedľa nej a potľapkal ju po pleci. „Už je to okej...“

„Nič nie je okej,“ povedala do dlaní. Striasla moju ruku z pleca a pozrela na mňa od plaču červenými očami. „Sakra! Nič nie je okej!“

Nevedel som čo jej mám odpovedať... Odvrátil som pohľad a zahľadel sa von oknom.

„Pozri, Nort... Bob, vôbec nevieš o čo tu vlastne ide. Nemáš o tom ani zasraného šajnu!“

„To som zistil,“ odvetil som. „O čo tu teda ide?“

„To ti nepoviem. Nehnevaj sa, ale nemôžem nič riskovať. Nie si zo Zeme,“ odvetila a vytrela si slzy. „A aj keby si bol zo Zeme, to je jedno.“ Zvalila sa na chrbát a zakryla si oči predpažím pravej ruky. „Aj tak je už asi všetko posrané. Ten Nort...,“ nedopovedala.

„Verila si mu....“

„Nikdy nikomu neverím!“ Zaťala zuby. „Hej, dá sa povedať že som mu verila.“ Zaťala pravú ruku v päsť. „Musela som mu veriť. Boli sme tím. V tom čo robím neexistuje nedôvera. Vtedy sa začne všetko srať.“

Chcel som sa jej spýtať čo robí, ale nechal som to. Bolo mi jasné, že nepredáva zmrzlinu. Zdvihla sa a odišla do obývačky.

Sedel som tam ďalej a hľadel von oknom. Odvedľa sa ozval šťukot zapalovača. Bola to taká starožitnosť na plyn. Zdalo sa že pozemšťania majú k týmto veciam zvláštny vzťah. Zrejme to v nich vyvolávalo nostalgiu. Ďalej som hľadel von oknom.

„Čo ďalej?“ spýtal som sa Sariny, keď som vošiel do obývačky a sadol si do kresla. V popolníku už bolo päť ohorkov.

Vyfúkla prúd dymu. „Čo, čo ďalej?“

„So mnou. Ešte asi pre mňa nemáš ten byt,“ spýtal som sa opatrne.

Zahľadela sa mi do očí. Vyfúkla dve tri dymové kolieska. „To nie je problém. Prejdi sa po tomto baraku a vyber si ktorý chceš.“

„Funguje v nich zariadenie?“

„Keď budeš niečo potrebovať, môžeš skočiť ku mne. Kuchyňu aj hajzel máš k dispozícii.“ Odvrátila pohľad a chvíľu pozerala na obraz na stene. Bola na ňom nejaká mazanica. Zrejme nejaké nevkusné umelecké dielo z dvadsiateho alebo z dvadsiateho prvého storočia. Tí ľudia vtedy zjavne strácali pojem o realite.

Sarina sa na mňa znovu zahľadela. „Tým som chcela povedať, že tu môžeš ostať.“

Prekvapene som na ňu pozrel. „ Nebude ti to vadiť?“

„Prečo? Veď mám päť izieb. Dve si môžeš zobrať.“ Opäť sa zahľadela na obraz.

„Čo v ňom vidíš?“ Naozaj som bol zvedavý. Na obraze bola zmeť geometrických, aj negeometrických útvarov v rôznych odtieňoch modrej. Na spodnom okraji bola vytlačená a rozmazaná nejaká bledomodrá pasta.

„Nič konkrétne,“ odvetila. „Volá sa to Morský príboj. Ale vyvoláva vo mne zvláštne pocity.“

Pozrel som sa ešte raz na ten obraz. Nič vo mne nevyvolával. Neviem. Možno som umelecký nedonosenec a ignorant. No aj tak sa mi to zdalo ako výplod nejakého nafetenca. Vedel som si živo predstaviť ako si niekto šľahne dávku, a potom má haluze o príboji modrých geometrických útvarov.

„Ovládaš nejaké bojové umenia?“ spýtala sa ma.

„Nie. Ale v mladosti som chodil na swendo. Ešte keď som študoval. Ale zopárkrát ma tam skopali, tak som začal chodiť na raketball. Tam človek maximálne dostane loptičkou do hlavy. V horšom prípade raketou.“

„To čo si dnes na mňa použil nebolo swendo...“

„Poviem ti pravdu. Stalo sa to vlastne automaticky, zrejme pud sebazáchovy. Sám som bol prekvapený.“

„Chceš povedať že si to neurobil úmyselne...“

Prikývol som.

„Zajtra skočíme za Selekom. Vieš prečo.“

„Myslíš si že to malo niečo spoločné s Nortovou časťou mysle.“

„Možno to bol len automatický reflex organizmu. Neviem či je možné, aby bolo telo niečoho takého schopné bez zapojenia mysle. Mne samej sa zdá že v takých situáciach jednám automaticky.“ Zapálila si ďalšiu cigaretu. Čítal som niekde že kedysi to vyvolávalo rôzne choroby, najmä rakovinu. „Ale Selek to bude vedieť posúdiť...“

Sarina trikrát zabúchala. „To som ja Selek. Otvor...“

Dvere sa otvorili a Selek nás vpustil dnu. „Už?“ povitiahol obočie.

„Stala sa zvláštna vec,“ povedala a vysvetlila mu čo sa stalo. Medzitým sme prešli k už známemu stolu.

„Hmm, zaujímavé. Aspoň niečo.“

„Je možné aby sa to stalo automaticky..? Myslím či je možné aby toho bolo telo schopné bez podpory vedomia.

„Nie. Pokiaľ viem, tak telo samotné nemá žiadne emócie ani pamäť, čiže bez podpory mozgu podobných úkonov schopné nie je.“

„Takže..?“

„Takže by som to považoval za prvý krok.“ Uprel zrak na môj pohár. „Nič tam nie je,“ zaškeril sa.

„Nabúral to vedome?“ spýtala sa Sarina.

„Určite... Ale to bola stresová situácia. Vysvetlím to... Bob bol v ohrození, takže jeho mozog získal poplašnú správu, čím vybudil pud sebazáchovy. Tento okamžite začal hľadať niečo, čo by organizmus dostalo z ohrozenia. Začal v mozgu listovať ako v kartotéke a nakoniec narazil na niečo cudzie. A keďže všetko ostatné už zlyhalo, snažil sa to použiť. A ono to vyšlo... Pýtala si sa či to tuto Bob nabúral vedome. Skôr by som povedal podvedome.“ Selek ohryzoval koniec pera a sledoval Sarinu. „Nerozmyslela si si to?“

„Čo?“

„Ehm... nič.“

„Čo či som si nerozmyslela?“

„Nič som sa nepýtal.“ Selek si upil z pohára. „Našli ťa..?“

„Kto?“

„Tí čo sa po tebe zháňali.“

„Zatiaľ nie. Myslím že ani presne nevedia koho hľadajú. Najskôr majú len popis a meno.“

„Nepotrebuješ nejaký tovar?“

„Čo konkrétne myslíš?“

„Budem mať d-á sedmičku.“

„To nie... Nepotrebujem vyhodiť do luftu žiadnu horu. Ale kto vie? Uvidím... Dobre Selek, pôjdeme.“ Sarina položila na stôl prázdny pohár.

Selek nás odprevadil k dverám. Starostlivo si Sarinu premeral. „Nepotrebuješ nejakú pomoc, keď teraz makáš prakticky sama?“

„Nie... Ale ak by sa to zmenilo, určite sa ozvem...“ Rozlúčili sme sa a vyšli von.

Sarina nemohla vopchať kľúč do dierky. Vzal som jej zväzok z ruky a odomkol som.

„Vidím že ty sa trafiť vieš,“ podotkla. Chytila ma za rozkrok. „Dúfam že sa dnes budeš vedieť trafiť aj týmto.“

Zastavili sme sa v bare a mierne to prehnala. Strčil som ju dnu. Pomohol som jej vyzliecť plášť a vyzuť sa.

Začala si niečo pospevovať. Vošla do obývačky, zažla svetlo a v tom momente stíchla.

„Vitaj Sarina!“ zvolal niekto. Hlas mi bol povedomý, ale niečo som už mal v hlave a nemohol som ho zaradiť.

„Kto ste?!“ skríkla takmer hystericky.

„Tvoj kamoš ti to prezradí,“ odvetil hlas. „A nech nerobí sprostosti lebo ti týmto tu urobím na hlave vetranie... Aspoň trochu vytriezveš.“

Váhavo som vošiel do izby. Na gauči sedel chlapík a mieril pištoľou na Sarinu. Sarina meravo stála a civela na zbraň.

„Poznáš ho?“ spýtala sa ma.

„Áno aj nie,“ odpovedal som. Niečo mi to pripomenulo. „To je Nortand... Teda, aspoň by mal byť.“ V gauči totiž sedelo moje predošlé telo.

„Nort?“ Sarina si dala ruku pred ústa a rozchichotala sa. „To je Nort?“

Ozval sa výstrel. Sarina sa chytila za stehno a zvalila sa do fotelky.

„Nerob chujiny, zlato,“ povedal až mrazivo kľudne Nort. „ Zabúdaš že my dvaja sa až moc dobre poznáme... Ako keby som nevedel čo máš v chrupe. Koľko si toho vypila?“ Moja pôvodná tvár vystrúhala krivý úsmev. „Asi si na chvíľu požičam tvojho kamoša. Má niečo čo potrebujem.“

Pevne som dúfal že moje terajšie telo nejak zareaguje. No necítil som žiadne známky paniky, dokonca som bol kľudný. To určite ten alkohol.

„Ty sviňa,“ precedila pomedzi zuby Sarina. Očividne vytriezvela.“Čo chceš robiť?!“

„Zhrabnúť balík a užívať si.“

„Ty si vravíš pozemšťan?“ V Sarininých očiach sa zračila pohŕdavosť. „Ani ťa neopľujem.“

„To ti budem vďačný. Túto košeľu som si dal len dnes. A nikdy som netvrdil že som pozemšťan.“

Pomaly som sa snažil presunúť k stolíku na ktorom ležala pištoľ.

„Kašli na to, kámo... Nerád by som ti upravoval fasádu,“ uškrnul sa. „Vieš, ani neviem prečo, ale strašne si mi sympatický... A verím tomu že aj ja tebe.“ Ukázal zbraňou na kreslo. Sadol som si doň. „To skôr upravím tuto našu kamošku.“ Strelil Sarinu aj do druhého stehna. Bezmocne zatínala zuby a päste. „Aspoň nebude krívať, ne..? Čo ty na to Bob?“

„Nie ste normálny.“ Začalo mi byť zle. Rozmýsľal som čo po ňom hodím.

„To máš pravdu Bob, to máš pravdu. Vieš o čo tu vlastne ide? Vieš? Asi ne, že?“

Pozorne som ho sledoval a čakal na okamih kedy budem môcť zasiahnuť.

„Tak ti to teda poviem. Ide totiž o tento zasraný šuter.“ Rozrehotal sa. „Chápeš. Ide o Zem. Hovorí ti niečo MSS?“

„Marťanská spravodajská služba,“ odvetil som a nahol som sa nad stôl.

„Ser na to Bob,“ povedal Nort. Tváril sa pri tom unavene.

„Len som si chcel zapáliť... Nervozita.“ Vytiahol som zo škatuľky na stole jednu cigaretu a zapálil som si ju. Znovu som sa uvelebil do kresla.

„Hej, správne... Marťanská spravodajská služba. Vieš Bob, pre nich totiž pracujem.“ Odmlčal sa, a tiež si zapálil. „Nevieš si predstaviť na čo sa nám takýto šuter zíde. Vieš, v prvom rade tu zrušíme pôvodné obyvateľstvo...“

„Ktoré má rovnakých predkov ako vy, ja a každy iný,“ skočil som mu do reči.

Tvrdo na mňa pozrel. „Faktická poznámka, i keď na môj vkus trochu patetická. Ale bol by som ti vďačný keby si ma neprerušoval. Kde som to skončil? Aha... Takže vygumujeme obyvateľstvo. To nebude problém. Potom tu postavíme labáky a výskumy môžu začať... Vieš, žačiatkom dvadsiateho prvého storočia sa dosť machrovalo s DNA. Génové inžinierstvo bolo v rozkvete... Neveril by si aké výsledky dosahovali maníci z tohoto odvetvia. Lenže práve vtedy začalo mať dosť veľkú podporu aj združenie buzerantov vraviacich si Greenpeace. Bolo po tretej svetovej, armády boli takmer zrušené, a milých maníkov z labákov nemal kto podporiť.“ Nort vyfúkol sériu koliesok. „A tak zaniklo génové inžinierstvo, teda aspoň tá zatracovaná odnož... He... Lenže teraz sa veci majú trochu inak. Každá samostatná planéta zbrojí a navyše vznikajú konflikty aj s tými modroksychtmi, Rilvanmi. A nás napadlo že zopár mutantov by sa zišlo. Vieš ako. Tupé vojsko ktoré splní každý rozkaz. No a na to potrebujeme tento šuter... Pravdaže, aj naďalej to bude turistická atrakcia, ale na to sa vyčlenia len určité, atraktívne oblasti. Čo ty na to Bob? Ako rodený marťan? Hmm?“

Nahol som sa nad popolník. „Načo ma potrebuješ?“ spýtal som sa. „Smiem ti tykať, nie?“

„Ale pravdaže Bob, však aj ja tykám tebe... A na čo ťa potrebujem? Nuž, stala sa malá nepríjemnosť. Totiž, časť mojej mysle zostala v mojom predošlom, zhodou okolností tvojom terajšom mozgu. A čo ten dementný paroháč nechcel, spolu s ňou aj pre nás veľmi dôležitá informácia. Náhodička, čo? Asi si kúpim zbierku Murphyho zákonov... Cha, určite sa ju nabiflím...“ začal sa rehotať.

„Dobre,“ ozval som sa, „a v čom je teda problém, keď vymazať pozemšťanov je pre vás prakticky veľká sranda?“

„Dobrá otázka... Koľko máš? Stodesať? Myslím í kvé. Ale nie. To je tak priemer.

Aspoň stopätnásť? Nuž, človeče, nebudeš mi veriť, ale hlavný problém spočíva v pozemskom obrannom systéme. Zopárkrát sme sa ho snažili narušiť, ale vždy to skončilo fiaskom. Tak sme sa rozhodli infiltrovať do ich špeciálnych jednotiek a tak postupne o ich systéme získavať informácie. Takmer všetkých odhalili, zostal som len ja. Bol som opatrný. Po celý čas som s našim vedením nemal ani jeden kontakt. Frčal som na vlastnú päsť a tam na Marse ani nevedeli či som ešte nažive. Cha, a o tie informácie ide. Sú v tom kufri... Vieš, Sarina raz kufor objavila, ani neviem ako. Presvedčil som ju že som to vyfúkol jednému špiónovi. Moc tomu síce neverila, keďže som obvinil jedného z jej blízkych, ale drogy spravia svoje... Vážne dobrá vec, niekedy sa hodia... Mám tu nejaké aj pre teba, a dúfam že si to poriadne užiješ...“

„Nuž, drogy som ešte neskúšal,“ povedal som a nahol som sa nad popolník. Schmatol som ho a šmaril ním po Nortandovi. Ten ho s ladnosťou primabaleríny vykril ľavou rukou a strelil ma do pleca. Hodilo ma to späť do kresla a od rany sa mi do tela začala vetviť príšerná bolesť. Zalapal som po dychu, chytil sa za rameno, a zaťal zuby.

„Chyba kamoš... Chy – ba! Posral si to s tými cigaretami. Dal som sa vyšetriť, a veľmi dobre viem že si predtým nefajčil... Mi bolo hneď jasné že tým niečo sleduješ. Vidíš? Takto si to pokakal.

„Ty hajzel!“ nahla sa nad stôl Sarina a uchopila starožitný svietnik.

„To som,“ odvetil Nortand a strelil Sarinu do hrude. Zachrčala, vyvrátila zrak, vypela telo, a ochabla. Z úst sa jej vyvalil prúd krvi. „A je to okej, ne?“

Pri srdci som zacítil prudkú bolesť. Bolo mi na omdlenie. „Nič zo mňa nedostaneš!“ zachrapčal som. Zdalo sa mi že každé slovo musím vydáviť.

„Hohó... Obávam sa že tu mám nejaké zariadenie, pomocou ktorého to nebude problém.“ Nort zdvihol zo zeme kufor, otvoril ho a vytiahol z neho čosi ako prilbu. Následne vytiahol malý počítač.

Nahol som sa cez operadlo a začal som dáviť.

„Ale nie Bob. Toto mi nerob. Takto sa človek chová pred návšťevou..? Predpokladám že si tu už ako doma.“

„Vyser si oko,“ precedil som pomedzi zuby.

„A vieš že som sa o to už zopárkrát snažil? Ale vždy sa mi podarilo vysrať len také neforemné predmety, väčšinou v odtieňoch hnedej... Ale nadišla dramatická chvíľa, takže dosť bolo srandy.“ Vytiahol akúsi podivnú zbraň, a strelil ma ňou do krku.

O pár sekúnd som nebol schopný pohybu.

Nortand ku mne pristúpil a nasadil mi prilbu. Zapol počítač a chvíľu sa venoval klávesnici. Trvalo mu to asi desať minút.

„A! Tuto to máme,“ zvolal. „Kamoš.., ja končím a ty sa maj.“ Zdvihol pištoľ, namieril mi ju medzi oči a vystrelil.

V ruke som držal pištoľ a stál nad mŕtvolou chlapa ležiaceho vo fotelke s dierou v hlave. Bol som šokovaný. Niečo muselo zapríčiniť, že som sa opäť ocitol vo svojom pôvodnom tele. ‚Sarina!‘ napadlo ma. Pustil som pištoľ a prešiel k nej. Suché modré oči pozerali do neznáma. Zatlačil som jej viečka a rozreval som sa.

Nakoniec som si ale pravdaže uvedomil, že ťažko ma mohlo postretnúť niečo lepšie. Keďže tu na Zemi som už prakticky nikoho nepoznal, predal som počítač s informáciami Marťanskej spravodajskej službe, a ako to tak preberám, asi už do konca života nebudem musieť ani prstom pohnúť. Ale na čo sa naozaj teším... Turistické oblasti na Zemi musia byť naozaj prekrásne a všetky som sa rozhodol navštíviť...