Úplné ticho ranného veľkomesta. Prvé slnečné lúče sa snažia preraziť husté šedivé oblaky, ktoré sa temravo vznášajú nad niekoľko miliónovým mestom. Mnohé ulice sú prázdne, špinavé a popísané grafitmi, na ktorých je bielou farbou zvýraznený Slovenský dvojkríž. V jednej z ulíc, kde sa v posledných rokoch vždy poflakovali pouličný predavači sa náhle ozve tlmený zvuk, ten postupne prerástol do bzučiaceho nepretržitého zvuku sirény. On a ona – súrodenci a zároveň dvojičky, vediac niekoľko minút skôr o čo ide utekajú dlhou a zablatenou ulicou smerom k pristavenému vozidlu. Nad ich hlavami zrazu preletí niekoľko rýchlych stíhačov zanechávajúcich prenikavý silný zvuk v ich ušiach. Celé mesto sa prebúdza do nepríjemného rána, v ktoré dúfali, že nikdy nenastane. V priebehu krátkeho momentu sa na ulici a na oknách budov vyrojí zopár zmätených ľudí, ktorí bezhlavo sledujú oblohu. Oni si ich avšak nevšímajú a spoločne sa držiac za ruky smerujú k vozidlu.

„Viktor! Rýchlo ... sadajte!“ ozval sa chlapík z vozidla a stlačil jedno z mnohých gombíkov na palubnej doske. Dvere vozidla sa rýchlo otvorili a obaja okamžite naskočili dovnútra. Automobil ihneď vystrelil takou rýchlosťou, že oboch nárazový tlak prikoval k sedadlám.

„ Andrej vysvetlíš mi čo to dočerta má znamenať!? Ako je to možné ...“ nechápavo sa spytoval Viktor.

„ Netuším braček ... ani sa ma nepýtaj. Nechápem ako takto rýchlo prelomili líniu. Hlavne, že ste tú správu s Emou dostali.“ naznačoval Andrej, zatiaľ čo vozidlo kľučkovalo ulicami a vyhýnalo sa všetkým možným prekážkam. Nízky zavalitý chlapík tmavšej pleti nebol vonkoncom ich ďalším súrodencom, ale Viktorov veľmi dobrý priateľ.

„ Kam to ideme?“ spýtala sa Ema po chvíľke zvedavým, ale preľaknutým hláskom.

„ Neviem ... Na východ ... čím ďalej tým lepšie na východ. Teraz už nie je ...“ Andrej ani nestihol dopovedať a za vozidlom sa ozval prenikavý zvuk výbuchu. Tlaková vlna na malý moment pozdvihla vozidlo zopár centimetrov od zeme. Všetci sa obzreli dozadu, kde sa objavila žiara a nachvíľku stíchli.

„ Oni nás bombardujú! Tie svine nás bombardujú.“ zvolal Viktor.

„ Čuduješ sa!? Všetci sme vedeli aká je ich taktika ... To isté bolo aj s Francúzskom či Španielskom a to nespomínam Taliansko.“ odvetil Andrej a nachvíľku spomalil. Na uliciach sa objavilo množstvo ľudí a ďalších vozidiel, ktoré sa bezhlavo rútili mestom.

„ Máš všetko? Ema, tak máš všetko!?“ naliehal Viktor na Emu, ktorej výraz v tvári naznačoval, že je na pokraji zrútenia.

„Tak máš! Máš tie ampulky!?“ Skríkol na ňu, rukou jej stisol líca a otočil jej odvrátenú tvár k sebe. Pri pohľade na ňu avšak zamrzol. Akoby v nej videl sám seba, pretože v jeho vnútri vládol strach a nepokoj, no nevyjadroval to navonok. Snažil sa udržať si chladnú hlavu a myslieť na všetko, čo budú potrebovať, aby prežili. Vedel, že to čo robí, robí hlavne pre ňu, preto povolil zovretie ruky a neprestal hľadieť na tvár po ktorej sa spustili slzy.

„ Och, do riti! Čo to do pekla! “ zvolal Andrej a rýchlo zabrzdil vozidlo, ktoré sa dostalo do stojacej kolóny.

„ To nie je možné.“ opäť sa ozval Andrej a začal pokyvovať hlavou.

„ Čo je, čo sa deje!“ spýtala sa Ema.

„ Zahájili protokol ... Tí prašivci zahájili protokol?!“ nechápavo opakoval Viktor.

Andrej chvíľu nereagoval a niekoľko krát zúrivo päsťou buchol do volanta, napokon otvoril dvere a vystúpil von.

„ Ostaňte dnu. Viktor, preskoč na predné sedadlo.“ povedal a nahol sa cez pootvorené dvere dovnútra.

„ Andrej neblázni, čo chceš urobiť? Nemáme šancu, musíme nájsť inú cestu. Poď! Musí byť iná cesta.“ navrhoval Viktor a presadal si za volant.

„ Nenecháme sa zabiť vlastnou armádou. Tí zmrdi! Nechaj to na mňa. Dostaneme sa odtiaľ. Musíme!“ povedal Andrej a silno zabuchol dvere na vozidle.

Cítil ako mu zovrelo hrdlo od úzkosti a roztriasli sa kolená, ale nepovoľoval. Kráčal popri vozidlách k obrovskej bráne, kde sa niekoľko vojakov snažilo upokojiť rozbúrený dav ľudí. V hlave mu dookola prebiehal akýsi plán, no všetko navôkol sa zdalo tak chaotické, že nakoniec spravil prvé čo ho napadlo.

„Heeej!“ zvolal na jedného z vojakov a hodil niečo jeho smerom. Vystresovaný mladík v uniforme to v zhone inštinktívne chytil oboma rukami akoby šlo o nejakú hru. Až v momente, keď sa pozrel na granát, ktorý držal v rukách vedel, že sa nejedná o hru, no to už bol Andrej pri ňom s hlavňou pištole na jeho krku. Pritiahol ho k sebe, chránil sa jeho telom smerom k vojakom a prikázal mu, aby držal granát pevne. Andrej si pritom začal vduchu odpočítavať sekundy: „ 25 ... 24 ... 23... “

„ Otvorte tu bránu, inač tu všetci vyletíme do vzduchu!“ skríkol a všetci zastali ako keby v tom chaose na malý moment zastal čas.

„ Počujete ma!? Otvorte tu prekliatu bránu!“ zvolal a spravil pár krokov vpred. Mladý vojak, ktorého držal bol v totálne šoku a neskutočne sa mu triasli ruky. Ostatní sa zrazu vzdialili ako keby každú chvíľu čakali na výbuch.

„ Pusťte ho! Máme svoje príkazy... Nemôžete opustiť mesto, je to zakázaná zóna!“ navrhoval jeden z vojakov.

„ Prisahám, že ho zastrelím a všetci pôjdeme do pekla! Otvorte tu bránu, veď nás bombardujú! Otvorte ju!“ naliehal Andrej, keď sa v tom zrazu mladému vojakovi pošmykol granát a tlmenými nárazmi sa začal odbíjať od betónovej cesty. To vyvolalo inštinktívnu reakciu jedného z vojakov, ktorý začal na Andreja ihneď strieľať. On sa však prikrčil a kryl sa za svojho rukojemníka čo najlepšie ako sa dalo. Ešte stále si v duchu odpočítaval sekundy „ 7...6...5 “ a snažil sa spraviť aspoň pár krokov vzad. Bezvládne telo vojaka ho náhle priľahlo k zemi. Nastal záblesk a na malý moment pokojné hrobové ticho.

Prebral sa až v automobile, kde ležal na zadnom sedadle. Zahliadol Emu, tá mu z tela bolestivo strhávala obhorené šaty. Vôbec neregistroval Viktora, ktorý niečo celý čas nervózne pokrikoval. Sústredil sa iba na okno, kde videl pestré zelené koruny stromov. Vedel, že to dokázal a dostal ich preč. Vedel, že splatil dlh, ktorý musel raz splatiť Viktorovi za záchranu svojho vlastného života. Zavrel oči a vôbec nevnímal bolesť, no naopak cítil blaženú radosť z toho, čo pre nich dvoch práve spravil. Ten pocit v jeho srdci pretrvával až napokon opäť upadol do bezvedomia.

„ Otvoril oči.“ zašeptala Ema, ktorá Andreja hladila po hlave.

„ Čože!?“ spýtal sa Viktor a dupol na plyn.

„ Ako je na tom!? Ema!? Rozprávaj sa so mnou!“ zvolal Viktor.

„ Prestaň už konečne ziapať. Si ako blázon!“ na oplátku skríkla Ema a jej brat sa ako na príkaz odmlčal.

„ Na chvíľu otvoril oči, ale neviem ako to zvládne.“ riekla po tichu.

„ Rob niečo! Veď si zdravotná sestra do kelu. Daj ... daj mu niečo!“ navrhoval, pričom nezabránil tomu aby sa do jeho očí vtesnali slzy. Vedel, že prichádza o priateľa s ktorým prežíval nielen vojnu, ale aj celé detstvo. Prešli niekoľko ďalších kilometrov a zišli z hlavnej cesty na akúsi starú popraskanú asfaltku. Obidvaja boli vyčerpaní a na niekoľko minút sa medzi sebou nerozprávali. Viktorovi sa hnali rôzne myšlienky v hlave, no všetky nemali to správne smerovanie, rovnako ako aj cesta po ktorej šli, pretože netušili kam majú vlastne namierené. Jediné čo vedeli, bolo to, že sa musia dostať čo najďalej z dohľadu nepriateľa, čiže čo najďalej na východ. Obidvaja žili svoj život v jednom z obrovských veľkomiest, kde žilo viac ako 95 percent obyvateľstva. To všetko sa udialo vďaka neúnosným bombovým atentátom a teroristickým útokom, ktoré boli akoby na dennom poriadku. Mimo mesto sa Viktor a Ema dostali len výnimočne a to len v rámci školských exkurzií. Občan mal zakázané vychádzať mimo hranice mesta, mimo zónu bez špeciálneho povolenia. V prvom rade išlo vláde o kontrolu a bezpečnosť nad obyvateľmi, preto všetci skončili v jednom obrovskom veľkomeste. Podobne ako v iných štátoch Európskej únie, len tam bolo tých veľkomiest oveľa viac. Akoby to nestačilo, každý občan musel podstúpiť operáciou, ktorou mu do čela alebo do dlane voperovali malý mikročip. Tento čip slúžil na všetko čo človek potreboval a bez tohto čipu v spoločnosti vlastne ani neexistoval. Čip slúžil ako na nakupovanie, tak aj na identifikáciu, zdravotnú diagnostiku tela, alebo lokalizáciu občanov, čo veľmi pomohlo k zníženie kriminality, či hľadaniu stratených osôb. Všetko to malo avšak jeden veľký háčik a to ten, že k všetkým informáciám čo ste mali v čipe mala prístup aj vláda. Každý systém má svoju chybu a čipy neboli výnimkou. Viktor veľmi dobre vedel ako znemožniť vysielanie signálu čipu a stať sa tak neviditeľným pre vládu a v tomto momente aj neviditeľným pred nepriateľom. Vďačiť za to mohol Andrejovi, ktorý ho dostal pred začatím vojny do kriminálnych kruhov mesta.

Spomenul si na to, čo všetko s ním prežil a obzrel sa naňho dozadu cez sedadlo, akoby ho chcel skontrolovať, no jeho pohľad zastal na Eme, ktorá od vyčerpania zaspala. Jej tvár a belavo blonďavé vlasy akoby pripomínali spiaceho anjela. Pousmial sa, no v momente keď sa otočil naspäť k volantu zmeravel a dupol na brzdu. Automobil nestihol zastať a narazil do niečoho veľkého, čo preletelo cez kapotu a naštrbilo predné sklo. Ihneď sa vo vnútri spustili záchranné vzduchové vaky. Vozidlo sa so šmykom otočilo okolo svojej osi až napokon zastalo na kraji cesty.

„ Čo to ... sakra!“ preklínal Viktor a rukou si kontroloval hlavu, pretože mal pocit, akoby mu pri náraze explodovala. Na malý moment sa nevedel rozpamätať, čo sa to vlastne deje. Prižmúril zrak a snažil sa zaostriť na niečo tmavé pred jeho očami. Odkašľal a až po chvíľke si uvedomil, že na prednom skle je kopa krvi. Ihneď si spomenul na Emu, ktorú videl ako poslednú pred nárazom a vykopol dvere.

„ Emaaaaaa! ... Ema!“ zvolal a vypadol z vozidla na zem. Okolo seba registroval akési zvuky a pohyb, no on sa sústredil len na to či je jeho sestra v poriadku. Zdvihol sa na kolená a natiahol po kľučke od zadných dverí. Ihneď vyskočil na nohy a odkryl jej tvár od vlasov. Skontroloval jej pulz a napokon si vydýchol, pretože sa pomaly preberala zo šoku po náraze. Oprel o dvere a ešte stále nechápal čo sa stalo až napokon začul akýsi zvuk. Opierajúc sa o kapotu prešiel pred automobil, ten bol na jeho prekvapenie v prednej časti úplne zdemolovaný. Jeho zrak sa, ale upriamil na niečo, čomu nevedel pochopiť. Pred vozidlom sa nachádzalo obrovské stádo kráv, ktoré svojvoľne prechádzalo cez cestu a žralo okolitú trávu. Padol na kolená a rozosmial sa. Jeho smiech postupne prešiel až do plaču, pretože si začal rozpomínať na to v akej situácii sú. Rýchlo podišiel k Eme a snažil sa ju čím skôr prebudiť.

„ Ema prebuď sa! Musíme vypadnúť!“ navrhoval a hmatom ruky skontroloval Andreja, ten bol stále v bezvedomí, no vždy pri živote. Spomenul si na to, že Andrej mal vždycky zo sebou nádobu vody v kufri vozidla a tak sa ju rozhodol vybrať. Podišiel k zadnému kufru a všimol si zakrvavené nehybné telo teľaťa, do ktorého narazili. Nachvíľu zastal a nevedel si predstaviť, ako by dopadli keby narazili do dospelého jedinca. Jeho rozjímanie prerušil zvuk stíhačky, ktorá ponad cestu preletela v nezvyčajne nízkej výške. Siahol po fľaši, zavrel kufor a začal liať vodu na Eminu tvár. Tá sa v momente prebrala. Prvé čo obdŕžal od sestry nebolo poďakovanie, ale facka. V prvom rade si myslela, že je to hlúpy vtip a oni sa stále nachádzajú vo svojom domove. Opak bol, ale pravdou a to čo zažívala nebola nočná mora, ale realita. Po chvíľke sa pozviechala a spoločne s Viktorom zodvihli zraneného Andreja, ktorého nechceli za žiadnu cenu ponechať na mieste. Ešte stále mal nádej na záchranu aj keď veľmi malú. Neváhali ani minútu, zobrali ho na plecia a vydali sa na akúsi lesnú cestičku, ktorú zahliadli. Viktor sa po ceste snažil komunikátorom spojiť s odbojovými silami. Od začiatku vojny im spoločne s Andrejom pomáhali. Nazývali sa Kríž pravdy a ich znakom bol Slovenský biely dvojkríž. Od začiatku vojny šírili informácie, ktoré sa nedostali do bežných médií. Vláda kvôli vojne zahájila silné informačné embargo a mnoho správ bolo pozmenených. Konali tak preto, aby nedošlo k prevratu a udržali obrovskú masu ľudí vo veľkomeste pod kontrolou. Človek sa k tým správnym informáciám často nedostal a v prípade odporu bol vďaka čipovému systému ihneď umlčaný. Kríž pravdy odsudzoval nielen svetovú vojnu, ale aj vlastnú vládu, za čo boli prenasledovaní, no na druhej strane mnohými ľuďmi obdivovaní. Časom sa malá skupina rozrástla do väčšej a začala pôsobiť po celom veľkomeste. Pre mnohých bola jediným pravdivým pohľadom na danú vojnovú situáciu. Viktor si uvedomoval, že vďaka Krížu pravdy sú ešte stále nažive a preto na nich spoliehal aj naďalej. Myslel na to, že Andrej určite vedel o nejakom úkryte na východe krajiny, no pri pohľade naňho mu bolo jasné, že túto odpoveď od neho tak skoro nedostane.

Kráčali spoločne po zarastenej lesnej cestičke a čudovali sa okoliu, ktoré sa im zjavilo pred očami - Nádherne hustý zelený les v najlepšom čaše konca leta, cez ktorý striedmo prechádzali lúče slnka. Atmosféru doplňovali zvuky vtákov a vôňa, ktorú doposiaľ nepoznali. Bolo na tom niečo magické a hlavne úplne iné ako to čo zažili vo veľkomeste. Niežeby tam nemali zeleň, no lesné parky, ktoré tam boli sa s týmto nedali vôbec porovnať. Obidvaja sa na chvíľku cítili uvoľnene, akoby do ich sŕdc opäť preniklo niečo, čo ich dávno postretlo. Na Eminej tvári sa na malý moment konečne ukázal úsmev, pretože sa v jej mysli vyjavili dávno zabudnuté spomienky.

„Keby tu bola Mama, určite by sa potešila.“ riekla a ukázala na belavého motýľa. ktorý kľučkoval pomedzi stromy a stratil sa z dohľadu.

„ Myslím, že naši to zažili ... Toto všetko ... slobodu ... Rozprávali nám o tom, ako to bolo niekedy, pamätáš si?“ spýtal sa a naznačil, aby pokračovali.

„ Nie, ale viem, že keby tu s nami boli, bolo by určite všetko v poriadku.“ odvrkla Ema.

„ Prestaň s tým konečne! Vieš, že za to nemôžem. Ja nemôžem za to, čo sa stalo!“ zvolal Viktor.

„ Keby ... keby si nebol v tom hlúpom Krížy, nič by sa nestalo. Oni ...“ odvetila.

„ Keby som nebol v tom Krížy tak už tu nie sme ani my! Prečo si tak hlúpa!? ... Prečo sa vlastne pýtam, veď si aj tehotná ... ani na to si nevieš dať pozor!“ skríkol Viktor v nervovom ošiali, no Emu jeho slová ranili. Padla na kolená a rozplakala sa. Viktor zastal, sklonil hlavu a vydýchol si akoby zo sebe nachvíľu vypustil všetok hnev.

„ Ema ... Ema musíme ísť, kvôli Andrejovi. Tak poď vstaň. Nevieš čo všetko je v tej zemi.“ zašeptal Viktor a v hĺbke jeho srdca rástla ľútosť vlastných slov.

„ Oni ti zachránili život Viktor a ty ... ty, mal si to byť ty, nie oni.“ nariekala, no jej brat na to neodpovedal. Nenachádzal slová, ktoré by povedal. Nikdy nebol dobrý v takých situáciách, no priblížil sa k nej a privinul si ju rukou k sebe, tak ako to niekedy robil ich otec.

„Ja viem, viem Ema... prepáč... poďme radšej...“ zašeptal, no Ema sa ho držala za bundu a nechcela ho pustiť akoby bol jej poslednou a jedinou záchranou. Po chvíľke sa pozbierali a spoločne bez slova pokračovali ďalej.

Dostali sa k malému potoku, ten prekročili a ocitli sa na širokej lúke. Tu si Andrej všimol rozobratý starý traktor a niekoľko zarastených rozpadajúcich sa áut. Podišli vôkol nich až napokon pod nohami pocítili tvrdú zem. Obzreli sa a pod jemnou vrstvou trávy sa na ich prekvapenie nachádzala zastaraná cesta. Spravili niekoľko krokov a ich zrak zastal na niečom čo trčalo zo zeme. Viktor z toho strhol porast a ukázalo sa, že to bola rozpadnutá informačná tabuľa s odpadajúcim nápisom: S T E ......K“. Netušili čo to je a tak pokračovali ďalej až sa napokon dostali k niečomu, čo im úplne vyrazilo dych. Zrazu sa ocitli obkolesení mnohými malými budovami, ktoré si pamätali len zo školských fotografií či videí. Tie zachytávali život po celej krajine pred viac ako pol storočím. Obaja žasli nad tým aké sú tie budovy nízke a niektoré len jednopodlažné. Vo veľkomeste boli zvyknutí na obrovské betónovo-kovové budovy týčiace sa k nebesiam. Tak nízke budovy boli len v historickom centre a tie boli prístupné len vyvoleným občanom. Niektoré domy boli už rozpadnuté, alebo vypálené no pár z nich bolo celkom zachovalých. Na ich počudovanie sa v zachovalom stave nachádzal aj kostol, ktorý stále stál vzpriamene k nebesiam a tvoril tak v okolí jediný najvyšší bod. Kráčali pomaly ulicou zabudnutej dedinky a bez slova obdivovali pradávny svet, ktorý sa im náhle ukázal.

Nevedeli si predstaviť ako mohli niekedy ľudia žiť v takýchto obydliach.

„Andrej ... musí si oddýchnuť. Je celý horúci.“ naznačila Ema hneď po tom ako skontrolovala jeho dýchanie.

„ Dáš ho dokopy? Nemáme potrebné veci ... ako mu chceš pomôcť?“ spytoval sa ustarostene Viktor

„ Nemôžem použiť informácie z čipu ... Bude to ťažšie, ale niečo nájdeme. Musí tu niečo byť...“ povedala a obzrela sa po domoch.

Viktor neváhal, vybral Andrejovu pištoľ a začal skúmať okolité domy. Väčšina z nich bola v dezolátnom stave až na jeden malý domček úplne na konci dedinky. Otvorili bránku a na ich počudovanie bez problémov odomkli aj zastarané dvere na dome akoby ich niekto každodenne používal. Prebehol vnútro domu, ktoré pozostávalo len zo zopár izieb a vrátil sa po Emu, aby jej naznačil, že môže vojsť. Andreja položili v kuchyni na stôl a Ema sa okamžite začala obzerať po niečom, čoby jej pomohlo k ošetreniu. Kuchyňa bola vstupná miestnošť, no zároveň aj najväčšia miestnosť v dome.

„Musím mu odstrániť z kože tie zhorené časti látky ...“ dopovedala a roztrhla Andrejovi košeľu. Niekoľko jej častí ostalo prilepených na jeho hrudi, z ktorých okamžite začala stekať krv.

„ Ach ... bože ... pomôž mi nájsť nejakú handričku, alebo ... alebo si daj dole košeľu a roztrhaj ju. Otvorila sa mu rana ... To som nechcela Andrej ... Prepáč. Rýchlo, Viktor! “ zvolala, no on na chvíľu zastal a začal sa obzerať po miestnosti. Chytil niekoľko predmetov do ruky o ktorých nemal tušenie k čomu slúžia a začal si ich obzerať. Nič z toho čo videl nebolo na elektrickú, či solárnu energiu ako boli zvyknutí. Zdalo sa mu akoby bol na úplne inej planéte a to bol preňho najzvláštnejší pocit aký doposiaľ zažil. Veľa vecí bolo v zachovalom stave a to mu nesedelo, keď sa v tom z okolia ozval jemný piskotavý zvuk.

„Viktor! Tú košeľu ... daj si ju dole!“ naliehala a pridržiavala rukami väčšiu ranu po črepine na Andrejovej hrudi. Viktor nereagoval a podišiel k oknu. Začal sa obzerať do diaľky a načúval. Od malička mal veľmi dobrý sluch a vnímanie okolia, čo mu pár krát v jeho záťahoch zachránilo kožu.

„ Čo ti je? Viktor!“ zvolala.

„Ticho. Pssst!“ naznačoval a obaja stuhli ako kameň. Jediné čo bolo v pohybe, bola stekajúca krv pomedzi Emine prsty na Andrejovej hrudi.

„Tak to nie! To nie je možné! Skenery! Do čerta ... Skenery!“ zvolal Viktor. Okamžite podišiel k Eme a chytil ju za plecia.

„ Vzala si Ampulku!? Však si vzala ampulku!“ naliehal na ňu.

„Áno. Ráno sme si dali obidvaja ... aspoň myslím... Myslím, že áno. Musela som ...“ riekla opatrne.

„ Vyber ich!“ zvolal, no ona ostala nechápavo prikovaná na svojom mieste.

„ Ema Ihneď ich vyber!“ skríkol na ňu tak, že sa preľakla.

„ A čo Andrej?“ spytovala sa Ema. Viktor bez slova uchopil Andreja a stiahol ho zo stola na zem.

„ Čo robíš? Ublížiš mu. On nemôže ležať takto.“ zvolala.

„ Ak nás skenery odhalia ... stačí jedného z nás, tak sme v háji! Rýchlo, daj sem tie ampulky, do frasa ... hoď ich sem!“ naliehal. Ema z roztrasenými rukami vybrala malú striebornú krabičku zo svojej bundy a hodila ich jeho smerom. Ten ju rýchlo schmatol, otvoril a vysypal si do dlane jej obsah, čo boli priezračné ampulky vo veľkosti zhruba ako hrášok.

„ Poď sem ... Musíme si dať jednu znova... Musíme si byť istý, že nás neodhalia. “ riekol a hodil do seba jednu z tých ampuliek.

„ Veď pôsobia dvadsaťštyri hodín ... Musia pôsobiť. Inak by sme sa nedostali tak ďaleko.“ vysvetľovala Ema.

„ Kto vie ... Ema nevymýšľaj teraz a rýchlo si jednu daj! Daj ju takisto aj Andrejovi. Nikto nevie ako pokročili proti slabému signálu čipu. Veď na to tie skenery sú, nie? Ja nie som vedec, neviem ako to s tými ampulkami funguje ... “ odvrkol a otvoril fľašu vody z ktorej zapil a pregĺgol. Piskľavý zvuk náhle zosilnel a Viktor naznačil Eme, aby sa prikrčila. Ampuplky, ktoré mu ostali v dlani vopchal do vreckana bunde. Pomaly zdvíhal hlavu a snažil sa pozrieť cez okno, pretože okrem skenerov náhle započul aj niečo iné. Upriamil zrak a to čo zazrel mu zarazilo dych. Cez dedinu prechádzali vojaci nepriateľa s ťažkou bojovou technikou a nad ich hlavami sa vznášali skeneri. Tie veľkosťou a tvarom pripomínali lietajúce taniere. Takéto skeneri využívali najnovšiu technológiu antihmoty a vnášali sa bez problémov niekoľko metrov nad zemou.

„ Och do riti.“ zaklial Viktor a skrčil sa pod oknom.

Náhle mu vyschlo v ústach a rozbúchalo srdce. Dokonca aj pištoľ, ktorú držal v ruke sa mu roztriasla tak, že ju musel pridržať druhou rukou. Obaja skoro ani nedýchali, pretože akýkoľvek pohyb by ich mohol prezradiť. Viktor dúfal, že vojaci dedinou len prechádzajú a pravdepodobne hľadajú úkryt Kríža pravdy, keď sa v tom ozval nejaký zvuk vo vnútri domu. Obidvaja v momente zmeraveli, no ten zvuk sa ozval opäť.

Viktor nachvíľu strpel no pri pohľade na prestrašenú Emu dostal štipku odvahy a prikrčený podišiel k malým dverám, ktoré sa nenápadne nachádzali v zadnej časti kuchyne. Tie malé dvierka prehliadol a preto sa v duchu preklínal. Snažiac sa vydať, čo najmenej zvukov pootvoril dvere. V temnej miestnosti plnej rôznych nádob zrazu zbadal nejakú postavu štverajúcu sa po schodoch nahor. Preľakol sa na smrť a skoro mu skĺzol prst po spúšti zbrane. Zameral ale lepšie zrak a v záhadnej postave zbadal akéhosi malého zvráskaveného starca. V duchu opäť niekoľkokrát zaklial, povolil zbraň a zbehol po úzkych schodoch do miestnosti, ktorá za pradávnych čias slúžila ako pivnica. Rýchlo chytil starca a sotil ho ku stene. Dlaňou mu prikryl ústa a naznačil mu, aby nevydal ani hlások. Starec sa preľakol a obzeral si ho svojimi veľkými šedými očami. Viktor si spomenul, že má vo vrecku ampulky a vrazil jednu z nich starcovi do úst. Zdvíhal sa mu žalúdok z alkoholového pachu, ktorý sa v pivnici nachádzal. Nachvíľku sa zamyslel, či je ten pach zo starca alebo z fliaš, ktoré boli všade navôkol, no vedel, že musí vydržať. Po niekoľkých minútach sa nepriateľské vojská vzdialili a skeneri zmizli.

Viktor povolil zovretie a vydýchol si. Starec sa zatackal až spadol zadkom na zem.

„ Kto ... kto ste?“ zašeptal chrapľavým hlasom, no Viktor nereagoval, vybehol po schodoch nahor a privalil dvere poličkou.

„ Je tam nejaký starý blázon. Neboj sa, mám to pod kontrolou.“ Povedal, obzrel sa z okna do ulice a vyzliekol si bundu. Hneď na to si roztrhal košeľu a hodil ju Eme.

„ Čože!? Viktor, nemôžeme ho tam nechať!“ naznačovala a stále pridržiavala Andrejovi krvácajúcu ranu.

„ Kto ste! Vypadnite z môjho domu vy zlodeji.“ ozývalo sa z pivnice.

„ Viktor to nemôžeme ... musíme, musíme odísť.“ povedala Ema.

„ Nemôžeme... veď sa pozri na Andreja! Och do pekla! Do pekla i s tým všetkým.“ preklínal a chytil sa rukami za hlavu.

„ Počujete! Vypadnite preč. Vy ... vy ... pankharti!“ ozývalo sa opäť z pivnice.

„ Ok, prehovorím s ním... možno ...možno nám nejako pomôže. Vyzerá byť neškodný.“ povedal Viktor a položil zbraň na stôl.

„ Čože!? Ja že som neškodný. Veď počkaj!“ skríkol starec a Viktor sa pousmial. Podišiel bližšie k dverám do pivnice, kde sa chystal odsunúť poličku.

„ Budete dobrý dedo?“ spýtal sa Viktor, no z pivnice sa nič neozývalo. Obzrel sa na Emu a pokrčil plecami.

„ Tak dobre, otvorím dvere. Neublížime vám ... len potrebujeme pomoc.“ dopovedal, odsunul poličku a pootvoril dvere. Očami hľadal deda, ktorý tam zrazu nebol.

„ Haló tak kde ste?“ volal Viktor a spravil krok na prvý zo schodov.

„Opitý blázon. Ešte to nám chýbalo ...“ zašeptal Viktor a v tom sa objavila starcova chrabrá postava. Oči mu v tej temnote zasvietili ako hviezdy na nočnej oblohe.

„ Ja, že som opitý blázon, ty nevďačník!?“ zvolal starec a prenikol na svetlo. To čo držal v ruke bolo pre Viktora viac ako nečakané. Dedo mal v rukách akúsi starú brokovnicu, z ktorej vypálil a Viktor sa na poslednú chvíľu skrčil k zemi. Strely tesne minuli hlavu, pričom mu škrtli ucho a napokon skončili v protiľahlej stene kde rozbili visiaci keramický tanier. Výstrel vystrašil Emu natoľko, že skríkla a rýchlo pribehla k Viktorovi. Ten sa nezmohol na nič iné ako na nadávky pričom si pridržiaval za poranenú časť hlavy.

„Nechajte ho na pokoji. “ zvolala Ema a pomáhala ranenému bratovi na nohy.

„Ja ho zabijem, ten magor starý!“ kričal Viktor, no pridržiaval si ucho z ktorého neprestala tiecť krv. Dedo sa rozochvel a pri pohľade na Emu zamrzol. Uvedomil si, že po mnohých rokoch vidí opäť krásu akou bola Ema obdarená. Dokonale mu pripomínala jeho zosnulú manželku. Nedúfal, že niečo také ešte v živote uvidí. Zložil zbraň a pridržiavaním o zábradlie sa pomaly vyšplhal z pivnice nahor.

Podišiel k jednej z kuchynských poličiek a nasadil si okuliare. Až vtedy si všimol Andreja, ktorý ležal nehybne na dlážke. Položil pušku na kredenc a otočil sa. Po malej chvíľke zaostril a uvedomil si, že pozerá do hlavne pištole.

„ Čo si ty za blázna! Bývaš tu sám v tejto diere?! Ty opitý bastard skoro si ma zabil. Mal by som ti odstreliť tu tvoju šedivú gebuľu!“ rozkrikoval sa nervózne Viktor a prekračoval z jednej nohy na druhú, no starec bol zrazu úplne pokojný a pozdvihol ruky do výšky.

„ Tak bývaš tu sám?! Odpovedz!?“ spytoval sa Viktor.

„ Nechaj ho braček! Je to starý človek!“ naznačovala Ema.

„ Takže starý človek? Skoro ma zastrelil a ty sa ho ešte zastávaš? Tak bývaš tu sám!?“ skríkol.

„ Nie ... som tu ja ... a ... a môj otec.“ riekol napokon.

„ Ty a tvoj otec?! ... čo to je za žart, veď ty musíš mať cez sto rokov! Počula si to? Je to blázon, ja som to vedel. Magor! Dočista magor!“ zvolal Viktor.

„ Nechaj ho. Zlož tú zbraň. Viktor, tak zložíš ju? Sadni si tam!“ naznačovala Ema, no Viktor váhal.

„ Zložím, ale toto si zoberiem. Urobíš nejakú hovadinu a je z teba mŕtvola.“ povedal, schmatol brokovnicu a sadol si na jednu z kuchynských stoličiek, ktorá pod jeho váhou zaškrípala.

„ Potrebujeme pomoc ... Nepoznáme Vás a viem, že sme tu vtrhli a toto je asi váš domov, alebo neviem čo, ale potrebujeme pomôcť priateľovi. My .., My Vám to nejako oplatíme. Máte tu nejaké lieky? ... prášky? alebo čokoľvek? My tu nebudeme dlho, sľubujeme.“ vysvetľovala, no on na ňu hľadel ako na zjavenie. Po chvíľke chytil rukami jej líca, čo Emu prekvapilo.

„ Si úplne ... úplne ako ona.“ zašeptal a pousmial sa. Ema sa zvrtla a trochu sa od neho vzdialila, pretože si všimla ako na ňu hľadí.

„ Tak pomôžete nám, alebo nie?“ zúfalo sa ho spytovala, no on sa odvrátil od Emy a spravil pár krokov k jednému z rohov kuchyne.

„Mrzí ma to, Myslel som, že sú to zlodeji a sú to stratené dietky, tak mladé, tak zúfalé ... plné tohto sveta ... čo si mi to pane prichystal? ... toto má byť to o čom si mi hovoril? ... to nemôže byť ono!? ... “ zašeptal akoby len pre seba.

„ Čo to tam zase melie? Poď Ema, padáme ... Nemá to cenu...“ naznačoval Viktor.

„Nie ... nie. Nemôžeme ísť von. Chceš ho tu nechať zomrieť!“ zvolala Ema a ukázala na Andreja. Starec sa náhle akoby prebudil k činu a podišiel k ich ranenému priateľovi. Chytil ho za čelo a sklonil svoju roztrasenú hlavu, aby sa započúval do jeho dýchania.

„ Vidíš, pomôže nám.“ riekla Ema a Viktor len nechápavo pokýval hlavou.

„ Poďte.“ naznačil šedivý dedo, chytil Emu za ruku a ťahal ju ku kuchynskej linke.

Otvoril jednu z poličiek a ukázal prstom na akési nádobky. Tie boli umiestnené na vrchnej poličke a nemohol na nich dosiahnuť. Ema ich položila na kredenc a čudovala sa čo jej to prikázal dať dole, pretože niektoré z tých vecí riadne zapáchali.

„ My, ale potrebujeme lieky, Diatrophin alebo Fenedril ... máte niečo také?“ spytovala sa.

„ Prečo sa vlastne pýtam?! Vy asi ani nepoznáte lieky ...“ riekla a zúfalo si vydýchla.

„ To sa dalo čakať ... Ideme?“ naznačoval Viktor.

„ Jasné, že poznám lieky! ... nie som z ... z ... doby kammennej!“ rozčúlene povedal starec a otvoril jednu zo sklenených nádob, v ktorej boli čierne sušené časti rastlín. Pričuchol si k tomu a podal tú nádobu aj Eme, no tá odmietla.

„ Hej, hej! Len žiadne somariny, jasné?“ naznačoval Andrej pištoľou smerujúcou na starca.

„ Toto je pravý liek. Žiadne tabletky, ale čistá sila ... sila do tela.“ povedal, zovrel päste a pozdvihol ruky ako nejaký kulturista. To na Emu pôsobilo veľmi smiešne a nachvíľu sa na jej tvári objavil maličký úsmev. S Viktorom to nepohlo ani o chlp.

„ Spravíme vývar ... to je ... to je na horúčku. Bude mu lepšie. To je na horúčku dobré.“ vysvetľoval starec a podišiel k peci. Otvoril maličké železné dvierka a nahádzal dovnútra kúsky nalámaných konárikov. Súrodenci sa naňho nechápavo pozerali. Natiahol sa ponad kredenc k políčkam a rukami niečo nahmatával. Po chvíľke vytiahol starý benzínový zapaľovač a niekoľkokrát sa ho snažil zapáliť, no neúspešne.

„ Ten starý krám. Vždy, keď ho potrebujem ... ne ... nefunguje ... Ach ...“ zamrmlal dedo.

„ Dúfam, že to nechcete zapáliť?!“ skríkol Viktor a vstal zo stoličky akoby očakával zázrak. Spoločne s Emou videli oheň vo veľkomeste len zriedka a to len na nejakých špeciálnych akciách. Dokonca aj zapaľovače neboli na benzín, ale na elektročlánky. Otvorený oheň bol v meste prísne zakázaný.

„ Všetko tu podpálite! Ema poď sem!“ zvolal Viktor na svoju sestru, ktorá poslúchla.

Starec vytiahol akúsi bandasku, vybral časť zo zapaľovača a namočil ju do tekutiny.

„Došiel benzín. stále dôjde benzín. ... Neviem, prečo sa ... sa ... bojíte. Neboj sa ... Si veľký chlap. S pištoľou narábať vie ... vieš a bojíš sa malého ohníka? Si Viktor, však? ako v tom filme? Viktor čistič ... hehe ...“ potmehúdky sa spytoval starec a poskladal zapaľovač naspäť do pôvodného stavu.

„ Čo je Vás do toho ... aký Viktor čistič? Len nás tu nevyhoďte do vzduchu, keď už robíte to čo robíte.“ povedal mladík a starec sa rozosmial.

„ Čomu sa smeješ ty blázon!“ zvolal Viktor náhle.

„ Tak počkať! Buď mi vykáš, alebo tykáš chlapče, Ak si máme tykať vo ... volaj ma Mar .... Marián.“ naznačil starec, no po chvíľke dodal: „ Alebo vie..vie...viete čo? kašľať na to ... volajte ma dedo.“ dohovoril a škrtol zapaľovač. Obaja sa preľakali, pretože po škrtnutí sa objavil väčší plameň, ale hneď nato sa ustálil.

„ Ach ... jaj takže predsa oheň nepoznáte ... až ... až tak sa to zmenilo deti moje? Nemal som nikdy deti, tak teraz budete mo ... moje deti, dobre?“ riekol, pousmial sa a pripálil do pece. Súrodenci sa na seba nechápavo zahľadeli a radšej na to ani nereagovali. Dedo nasypal vysušené rastliny do kovovej kanvice a zalial vodou z vedra, ktoré bolo položené pri peci.

„ Ako to, že tu žijete? V takejto diere... Prečo?“ spýtala sa Ema po chvíľke.

„ Prečo nie som v meste? V tom super stráženom meste? Kde je všetko? Bol som tam ... Pche...“ dodal po chvíľke, položil kanvicu na pec a Viktor spozornel.

„ To je ... to je dlhý príbeh a vy pochádzate zo sveta ..., ktorý som ja nechcel spoznať ... no teraz ste tu a ... ja ... ja som tu ... aby som sa o vás postaral. Môj pán Vás sem priniesol a ja to viem, že ...“ dedove slová náhle prerušil Viktor: „ Aký pán, čo to tu do čerta stále meliete s tým pánom!? Čo ste nejaký sluha, alebo, čo? My sa vieme o seba postarať... a vôbec viete, čo sa do pekla vo svete deje!? “ spytoval sa Viktor rozčúlene. Ema zatiaľ ostrihávala Andrejovi krvavé rany od prihorenej látky nožnicami, ktoré našla na jednej z políc.

„ Čo je podstatné je, že ste tu ... tu na tomto Božom mieste ... a môj pán ... náš pán Ježiš Kristus Vás sem poslal. Ďakujem ti pane za túto skúšku ... “ riekol a s otvorenými dlaňami zdvíhal ruky do výšky.

„ To som si mohol myslieť! Vidíš to Ema? Je to blázon a ešte aj fanatik. Presne kvôli takýmto magorom je vlastne vojna ... . Kvôli vám ... vašim náboženstvám a bájkam umierajú ľudia, do frasa! Islam či Kresťanstvo, obe sú to vymyslené hovadiny a vždy ide iba o prachy a moc, o nič iné neide! Ste rovnakí a úbohí a mne je to úplne jedno v čo veríte, pretože Boh neexistuje. Ak by bol nikdy by nedopustil to čo sa deje, to zverstvo!“ rozčúlene vysvetľoval Viktor a obzrel sa cez okno, akoby mu jeho reč pripomenula, že má byť stále v strehu. Starec si len pokojne povzdychol a kontroloval pohľadom kanvicu, z ktorej sa začalo pariť.

„ Pane, prepáč im za ich nevedomosť.“ zašeptal, no Viktora to ešte viac pohoršilo.

„ Takže ty dedo! Ty si pán svätuškár ... veľký kresťan ... záchranca sveta ... sveta, ktorý možno už nebude! Hráš sa tu na niečo, na vieru a pritom nevieš ani prestať chľastať. Poznám ťa chvíľku a vidno ti na očiach, že si typický alkoholik. Takúto zberbu som mal česť v meste spoznať na každom kroku!“ podrýval Viktor, no Emu jeho slová rozčúlili.

„Viktor prestaň konečne a upokoj sa! Ten človek sa nám snaží pomôcť.“ riekla napokon.

„ Všetci máme svoje hriechy s ktorými ... sú to diabli ... doslova diab.. diabli, ovládajú nás, prebývajú ... tu, vo ... vo vnútri v nás, no musíme s nimi bojovať a nie vždy je to ľahké... nie ... nie vždy, ba .. ba niekedy sa nedá nad nimi vyhrať ... To všetko, čo hovoríš ... to sa deje kvôli vám. Veď sa na seba pozri! Boh je len jeden a je všade prítomný a ... a ... ani tak ho .. ho nepočujete!? Robíte si čo chcete, ničíte všetko ... prachy sem ... prachy tam ... každý chce byť najlepší, naj ... najúspešnejší, ... najkrajší, ... samé zvrhlé veci, sex, ... samý sex všade a krádeže a ... pomaly, ... pomaly sa ženíte aj so zvieratami. Tak preto je to tak ako ... ako to je... nebojujete s tým, ale bažíte po tom!“ zahromžil a zložil kanvicu z pece. Viktor sa nachvíľku zarazil, pretože mal pocit akoby hovoril práve o ňom. Starec z roztrasenými rukami dvihol kanvicu a vylial čiernu vriacu tekutinu do jedného zo sklenených pohárov.

„ Ste tu ... tu na tomto mieste ... to je hlavné. Boli ste prenasledovaní ... nemám pravdu, že vá ...vás prenasledujú? ... a ...a ... napriek tomu, nachádzate útočisko, kde? ... U mňa a môjho otca ..., lebo toto ... toto...“ vysvetľoval a ukazoval rukami na celý dom.

„ Toto je Božie miesto... a vy ste jeho stratené deti a ja je ... jeho sluha. To všetko je súčasť plánu.“ dopovedal a začal pofukovať po pohári, kde bol vývar.

„ Akého plánu?“ spýtala sa Ema po chvíľke.

„ Bo... Božieho plánu! Všetko má svoj plán, nič ni ...nie je náhodné!“ zdôrazňoval dedo.

„ Nepočúvaj ho sestrička ... ako ho môžeš počúvať, veď to nedáva zmysel.“ zamrmlal Viktor, pretože mal už plné zuby starcových slov. Otočil sa a začal niečo hľadať v batohu, ktorý vzali z vozidla.

„ Vieš ... aj to ... aj to čo nosíš v brušku ... to je tiež súčasťou plánu.“ zašeptal tak, aby ho Viktor nepočul a pohladil Emu po tvári. Tá ostala z jeho slov úplne skamenená a očarená. Nevedela pochopiť ako to starec vedel, keďže bola ešte len v druhom mesiaci a nič na nej zjavné nebolo ešte vidno. Dedo napokon vzal vývar a podišiel k Andrejovi. Prikázal Eme aby mu pomohla posadiť ho a postupne doňho vlieval horúci vývar. Viktor zatiaľ vytiahol komunikátor a snažil sa nájsť signál z Kríža pravdy.

Snažil sa byť veľmi opatrný, aby jeho signál nezachytili nepriatelia. Neuskutočňoval priamu komunikáciu, ale zároveň ani žiaden iný signál nenašiel. Dedove slová sa hlboko vryli do jeho mysle. Nedokázal myslieť na nič iné, no zároveň nenachádzal žiadne argumenty. Starec sa napokon nachvíľu vytratil z domu a objavil sa asi po hodine s tanierom, ktorý bol prikrytý utierkou. Sklonil sa, odfúkol prach z vrchnej časti utierky a odkryl ju. Nastal veľmi zvláštny a magický moment, pretože na ich prekvapenie sa na tanieri objavil do zlatista pečený chlieb. Starec ho pozdvihol do výšky a niečo si šeptal po pod nos. Viktorovi aj Eme na chlieb náhle zbehli všetky sliny. Kvôli stresu si ani neuvedomovali hlad, ktorý sa pri pohľade na chlieb pripomenul. Ani ich nenapadlo spýtať sa starca skadiaľ ten chlieb má. Po chvíľke starec položil chlieb naspäť na tanier, posolil ho a začal lámať. Súrodenci sa nezmohli ani na jediné slovo. Vzali stvrdnuté kúsky chleba do úst a najedli sa až do sýtosti. Čas plynul a zvečerilo sa. Keďže obaja boli veľmi unavení, upokojili sa a odpočinuli si na starom gauči, ktorý sa taktiež nachádzal v kuchyni. Aj keď sa dohodli, že sa budú striedať, aby dali pozor na Andreja obaja ihneď hlboko zaspali. Starec napokon zhasol sviečky, ktoré predtým zapálil a vytratil sa do jednej z izieb, kde si sadol na posteľ. Pozrel sa na svoje vlastné ruky a neveril tomu, koľko času ubehlo. Potom prosil Boha o odpustenie tak ako to robil každý deň.

Nasledujúce skoré ráno sa Viktor prebudil na to ako niečo studené pocítil na svojej tvári. Nedával tomu veľký dôraz no pootvoril oči a na nos mu zrazu niečo kvaplo. Obzrel sa na strop a zbadal zamočenú mláku, ktorá mu pripomínala jeden zo svetových kontinentov. Inštinktívne otvoril ústa, lenivo chytil pár kvapiek na jazyk a preglgol. Pozdvihol hlavu a obzrel sa na okno, spoza ktorého zistil, že vonku sa zmáha silná búrka. Snažil sa posadiť a nezobudiť tak vedľa neho hlboko spiacu Emu, keď v tom zbadal starca ako sa zohýna nad Andrejom s akousi knihou v ruke.

Najprv tomu nedával veľký dôraz a pomyslel si, že sú to dedove typické bludy, no keď zbadal ako sa niekoľko krát nad Andrejom prežehnáva, rýchlo vstal a odsotil starca nabok.

„Andrej! Do kelu ... Andrej?!“ vyšlo z neho náhle. Začal Andreja fackovať a kontrolovať mu pulz na jeho krku.

„ Andrej!? ... Ako ...ako ... to nie je pravda!...To nemôže byť pravda!? ...“ zašeptal po chvíľke a odkväcol na dlážku so slzami v očiach.

„ To všetko ... je tvoja vina! Ty hajzel, čo si mu včera dal!? Čo za svinstvo si mu dal!?“ zvrieskol Viktor na starca, ktorý sa otrasený zbieral so zeme.

„ Tak čo to bolo? Ha!?“ zvolal a schmatol ho v zúrivosti za nočnú košeľu.

„ Ja ... ja už som vám to povedal ... jemu sa už nedalo pomôcť ... jedine toto mu pomôže ...“ vysvetľoval starec a ukazoval na Bibliu, ktorú držal v rukách, zatiaľ čo Ema sa prebúdzala do nečakane rušného rána.

„ Takže už len toto mu pomôže!? Ukáž to sem!“ skríkol mladík a schmatol starú Bibliu do ruky. Otvoril ju a zúfalo prečítal prvú vec, ktorú tam náhodou zbadal:

„ Ak sme však umreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť... Lebo vieme, že Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už nepanuje nad ním ... Do pekla, čo sú to za kraviny!? Tak toto mu má pomôcť, že umrie s Kristom? Toto mu má pomôcť!?... Toto tu!? Vidíš ho!? ... pomáha mu to!?“ zreval rozčúlene a vytrhol stranu na ktorej bol tento text. Ihneď sa otočil k starcovi a vrazil mu päsťou do brucha. Útla postava sa okamžite zrútila k zemi.

„ Viktor nechaj ho!“ skríkla Ema a stúpila si pred neho.

„ Vypadni ... Vypadni! Nemiešaj sa do toho ženská, lebo to schytáš aj ty!“ povedal a odhodil sestru späť na gauč.

„ Takže vieš čo! Vieš čo ty kretén starý! Už ma poriadne serieš! ... Zožer si tú tvoju múdru knihu... celú ju zožer! možno to pomôže aj tebe!“ zvolal nahnevane, pričom sa nedal za žiadnych okolností zastaviť. Zrazu vyzeral ako malý boh pomsty. Vtisol starcovi pokrčenú stranu do úst a prinútil ho prehltnúť. Ema svojho brata vôbec nespoznávala a preľakla sa. Akoby to nestačilo, zdvihol zo zeme Bibliu a siahol po niečom z kuchynskej linky.

„ Chceš vidieť svojho Boha chceš ho vidieť? Ja ti ho ukážem!“ povedal, otvoril dvere do domu a vybehol von.

„ Viktor ... čo to robíš!? Viktor!“ volala Ema na brata, no ten nepočúval.

„ Blbá kniha ... veď počkaj ...“ šomral a v rukách zvieral zapaľovač, ktorý sa snažil zapáliť, no nedarilo sa mu.

„ Nechaj ju, nechaj tú knihu.“ riekla ľútostne.

„ Aaaaah ... Do pekla zo všetkým! “ kričal a stále sa snažil zapáliť zapaľovač, ktorý v takom silnom daždi a vetre vôbec nefungoval. Napokon ho odhodil na zem a začal vytrhovať stránky z Biblie.

„ Prečo si nám všetko zobral ... ty šmejd! Všetko si mi zobral, čo som mal! Keď existuješ, tak to skonči! Skonči to všetko!“ zvolal a začal vytrhovať stránky z Biblie, ktoré skončili v mláke vedľa neho. Po chvíľke vstal a rozbehol sa dopredu. Ani sám nevedel kam má ísť.

„ Viktor! Viktooooor ... nieee!“ volala Ema a rozbehla sa za ním, no pošmykla sa a padla na kolená priamo do blata.

„ Veď máš mňa ... máš nás ...“ riekla potichu a v úplnej beznádeji sa rozplakala.

Po chvíľke sa dedo spamätal a stiahol Emu dovnútra. Naznačil jej, že sa určite vráti a vybehol von, aby pozbieral niektoré vytrhnuté stránky z Biblie. O malú chvíľku sa vrátil naspäť a privieral vchodové dvere, pretože von riadne lialo a dovnútra sa dostával nepríjemný chlad. Keď konečne dvere privrel otočil sa a jeho pohľad zastal na Eme. Tá bez pohnutia sedela na gauči a hľadela na Andrejovo bezvládne telo.

„ Bol preňho ako starší brat. Videl v ňom seba ... Andrej vždy vedel, čo robiť ... a teraz je preč.“ riekla zachrípnutým hláskom, no dedo uchopil starú hrubú deku a prikryl telo.

„ Nikto nie je pripravený na to čo ho čaká dieťa moje ... uvidíš, že sa ...sa ... raz stretnete ... všetci traja ... určite to... tomu bude tak ...“ riekol starec a snažil sa ju nachvíľku upokojiť svojimi historkami, ktoré za pradávna zažil. Rozprával jej o tom aký bol niekedy život a spomenul jej aj to, že dom, v ktorom sú, patril jeho svokre. Nezabudol podotknúť, že za domom mali obrovský sad jabĺk, na ktorý bola jeho žena veľmi pyšná. Ema si pri jeho slovách oddýchla a aspoň nachvíľu zabudla na starosti, keď sa v tom rozleteli dvere a v nich sa objavila postava.

„ Musíme ho pochovať.“ riekol na nitku premočený a zablatený Viktor. Oboch ich vytrhol z atmosféry pokoja starého sveta do krutej reality. Strnulo naňho hľadeli ako po jeho tele stekajú prúdy vody, no on sa nepohol a stál ako skala.

„ Viktor! Braček...“ riekla Ema, ale on ju hneď prerušil.

„ Na toto nemáme teraz čas.“ povedal pokojne a stále sa nehol z miesta.

„ Veď vonku prší. Ako ho chceš ...“ vysvetľovala, no on jej opäť skočil do reči.

„ Jama je už hotová. Zaberie to chvíľku. Poď zober ho za nohy!“ riekol a chytil Andreja za plecia. Jeho na neporovnanie pokojné chovanie Emu vyľakalo a nehla sa z miesta.

„Tak poď, neboj sa ... vybral som pekné miesto.“ zašeptal a po chvíľke sa všetci vybrali von. Prešli cez cestu a zamierili pár metrov za dedinu, kde začala lúka. Tam sa nachádzala vykopaná jama, ktorú Viktor od zúrivosti holými rukami vyhrabal. Keď jamu uvideli zastali. Bola už plná vody, no Viktor trval na svojom a položil Andrejovo telo vedľa nej.

Chytil deku a začal do nej zabaľovať nevládne telo.

„ Prepáč mi braček ... toto sa nemalo stať ... Mal som ti pomôcť ... nemal si ... nemal si za nás položiť život! ...“ riekol a ťažko zaplakal.

„ Zbohom Andrej.“ zašeptala Ema a ihneď sa jej do očí opäť vtlačili slzy. Chvíľku tam stáli bez slova, až napokon sa Viktor dal k činu. Prevalil do jamy bezduché telo a začal ho vlastnými rukami zahrabávať. Keď dokončil svoju prácu, vstal a starcovi vložil do rúk niečo, čo pod tričkom celý čas schovával.

„ Teraz môžte začať vy.“ povedal a odkráčal do domu. Starec sa zahliadol na to, čo mu vložil do rúk a zbadal premočenú povytrhávanú Bibliu. V duchu zaklial, no trochu sa aj potešil, pretože vedel, že to s mladíkom aspoň trochu pohlo. Dedo ostal na mieste a snažil sa vykonať pohreb ako niekedy, zatiaľ čo súrodenci odišli do domu. Spomenul si na to ako pred viac než desiatimi rokmi pochoval posledného obyvateľa dediny. On sám do dediny nepatril. Prišiel do nej v čase, keď sa všetci hrnuli do veľkomesta, ktoré ako mnohí tiež pomáhal budovať. Bol vtedy mladý, no zničený a sám. Nechcel opustiť jediné, čo mu jeho ženu pripomínalo a to bol práve tento dom. Bolo to miesto, kde sa prvý kráť stretli, miesto kde strávili spoločné chvíle, preto to preňho znamenalo veľmi veľa. Nikto nechcel ostať pozadu iba starí ľudia, ktorí nedokázali opustiť svoje domovy aj napriek tomu, že im núkali v meste náhradu na bývanie. Všetci, ktorí neprišli do mesta stratili občianstvo a museli sa o seba starať sami. Žiadne potraviny, či nákupné centrá, žiadne vykurovanie, či voda alebo kanalizácia. Všetko bolo ponechané na úkor času. To bolo jediné riešenie na danú situáciu v ktorej sa vtedy svet nachádzal.

Dedo, ktorého vtedy ako mladíka všetci poznali pod menom Marián prišiel do dediny a všetci ho považovali za blázna. Odhovárali ho, aby odišiel do veľkomesta za novým životom a nemrhal svoj čas na zatratenom mieste, no on ostal. Ostal a našiel zmysel života u starého kaplána, ktorému začal asistovať v miestnom kostole. Boli ako rodina a starali sa o seba ako sa len dalo. Pomáhali si hlavne pri úrode, ktorá kvôli devastujúcemu počasiu nebola najlepšia. Pestovali nielen zemiaky, či kapustu, ale zbierali aj jablká, hrušky a iné plody vďaka ktorým vedeli samostatne vyžiť. Každý večer spoločne stolovali, no s pribúdajúcimi rokmi pribúdali aj voľné miesta pri stole. Nakoniec ostali všetky, okrem Mariánovej stoličky úplne prázdne až napokon ostal až doposiaľ úplne sám. Zaspomínal a povzdychol si. Začal pohľadom hľadať vhodné verše na niekoľkých zachovalejších stranách Biblie a prosil v duchu Boha o správne a pravdivé slová.

V dome sa medzitým začala riešiť situácia, či ostať alebo odísť.

„ Ema zbaľ si veci. Tu už nemáme čo robiť.“ riekol Viktor a zdvihol ruksak zo zeme.

„ Kde chceš ísť? Máme kam ísť? “ spytovala sa Ema.

„ Musíme pokračovať, tak ako to chcel Andrej ... musíme ísť na východ!“ navrhoval Viktor a hľadal pohľadom svoje veci v miestnosti.

„ Čo ak je toto miesto, kde by sme mali ostať?. Nemôžeme ísť ďalej ... čo ak sú tam vojaci! Veď sme ich videli ako tam išli ... Ani nevieme, kde sme ...“ naznačovala a snažila sa brata presvedčiť.

„ Andrej mal určite plán ... určite vedel ako nás dostať preč, možno za hranice niekam preč ... preč odtiaľto. Tu nič nie je, tu nemôžeme ostať! Ako tu chceš prežiť!? Je to diera ani nevieme aké choroby tu môžeme chytiť.“ riekol. Vyzliekol si zmočené tričko a otvoril ruksak, kde sa zrazu snažil niečo nahmatať.

„ On bude vedieť čo robiť ... Vyzná sa tu! Žije tu! ... neviem, ale mám z neho dobrý pocit. Nemyslím si žeby sme mali odísť.“ povedala, keď v tom Andrej zaklial na celý dom.

„ Sakra! To nie ...nie, nie!“ zúfalo pokrikoval a vyhadzoval veci z ruksaka, ktoré sa zdali byť premočené. Napokon vytiahol striebornú krabičku, ktorú otvoril a ostal skamenený. Krabička bola z hrubého papiera, no dovnútra sa zo spodnej časti premočeného ruksaka dostala voda. Väčšina ampuliek zreagovala s tekutinou a rozpustila sa, no zopár ich bolo ešte v použiteľnom stave. Viktor sa napokon zmohol len na to, že vytriedil zachovalé ampulky a položil ich na stôl.

„ Sedem ... Iba sedem.“ riekol a posadil sa na stoličku. Ema k nemu podišla a pohladila ho na jeho sklonenej hlave. Vedela, čo to znamená a snažila sa ho upokojiť.

„ Nemáme už na výber ... Musíme odísť!“ povedal a zdvíhal sa zo sedu.

„ Čo ak ... čo ak to je znamenie, že tu máme ostať!? Možno nás skenery neodhalia!“ naznačovala.

„ Máme len sedem tabletiek. Sedem! Musíme ísť ..., aby ostalo pre nás dvoch ... aspoň ... aspoň na tri dni. Nemôžeme sa s ním naďalej deliť, musíme sa zachrániť... možno natrafíme na Kríž a pomôžu nám! Musíš mi veriť ... a daj si jednu ampulku hneď teraz! Dnes sme si ešte nedali.“ riekol, preglgol a podal Eme jednu z priesvitných ampuliek.

„ Takže ty ho tu chceš nechať!? Veď nám pomohol a dal nám strechu nad hlavou.“ povedala a obzrela sa cez okno, akoby chcela starca niekde zahliadnuť.

„ Skoro ma odstrelil ...zabudla si? a ako nám pomohol? Pomohol Andrejovi? Ako môžeš veriť tomu dedovi ... Veď je úplne pomätený! Netuší čo sa so svetom deje. Nemá nám ako pomôcť! On si už svoje prežil sestrička, nemôžeme tu ostať, tak poď ideme!“ vysvetľoval Viktor podráždene a priblížil sa k dverám.

„ Andrejovi sa už nedalo pomôcť Viktor ... Bol dosť vysilený ... a stratil veľa krvi ... Bez prístrojov to bolo nemožné ... Prepáč ... bála som sa ... bála som sa ti to povedať ...Viem aký si a neviem ... čakala som na zázarak alebo niečo ... že sa z toho dostane. Prepáč mi to... ale bez prístrojov by sme mu nepomohli.“ riekla s roztraseným hlasom a Viktorovi sa nachvíľku opäť zjavili slzy v očiach.

„ To je už jedno ... to nám teraz nijako nepomôže ... Poď Ema, ideme!“ zvolal.

„Kam chceš ísť!? Nemôžeme ... nemôžeme ísť v takom daždi...“ vyhovárala sa Ema, pretože chcela, aby si to brat rozmyslel, no on stále trval na svojom. Želala si, aby ostali, no vedela aký je jej brat tvrdohlavý.

„Aspoň počkajme kým sa vráti ...“ nestihla ani dopovedať a obaja začuli akési kroky. Hneď na to niečo buchlo o dvere akoby sa starec nemohol dostať dnu.

„ Už je tu! Ako na zavolanie.“ povedal prekvapene a otvoril dvere, z ktorých sa dovnútra na mladíka zvalila obrovská postava. Viktora to natoľko preľakalo, že sa spolu so záhadnou postavou zvalil na zem. Ema skríkla a jej brat chytro vyskočil na nohy. Adrenalín mu tak rozpumpoval srdce, že bol pripravený na čokoľvek, no postava náhle ostala ležať na zemi.

„ Zavri dvere!“ rozkázal jej a ona poslúchla. Viktor sa opatrne priblížil a snažil sa postavu rozoznať.

„ Haló ... Ste v poriadku!?“ spýtal sa, no zablatená a premočená postava sa náhle celá roztriasla. Viktor spravil krok vpred a chytil toho úboho ležiaceho človeka za plece.

„To je v poriadku ... ste v bezpečí.“ riekol a otočil postavu tvárou k nim. V tom momente sa Viktor zarazil, pretože zbadal černocha, ktorý mal na srdci znak Americkej vlajky. Odskočil dozadu a zhodil zo seba ruksak, hneď na to schmatol prvú vec čo mal po ruke a to bol dedov starý kovový čajník. Zrazu sa s z nárazu poctivo zliateho kovu čajníka o lebku ozval tlmený zvuk a hneď na to aj výkrik.

„Ema je tam vonku niekto! Pozri sa rýchlo!“ prikázal sestre, no tá stála ako skamenená.

„ Do kelu Ema...“ zahrešil a pozrel rýchlo von. Čakal, že uvidí nejakú jednotku, alebo aspoň leteckú hliadku, no na jeho prekvapenie tam nebolo vôbec nič.

„ Čo to má znamenať, nemôže byť sám ...“ zašeptal a snažil sa niečo zahliadnuť.

„ Poď sem, pomôž mi.“ naznačoval Viktor a z vojaka skladal batoh.

„ Čo to ... čo to robíš!?“ spýtala sa prestrašene zatiaľ čo on vojaka odzbrojoval od zbraní a munície.

„Čo asi by som robil? Ema vidíš ho? Vidíš kto to je!?“ naznačoval a vytiahol z vojakovho puzdra nôž.

„ Mal by som ho ihneď podrezať ... Ema pozeraj vonku ... Len sa dobre pozeraj vonku či tam niečo nieje.“ zašeptal a pritisol nôž k černochovmu hrdlu.

„ Čo Viktor ... to nemôžeš ... vonku nikto nie je ... nechaj ho ...počuješ!“ nariekala.

„ Takže ja ho mám nechať? Takú príležitosť mám nechať tak? ... Ema kde si bola posledné dva dni? Podrežem ho, za všetko čo spravili. Veď ešte včera sme mali domov Ema ... ešte včera sme ho mali ... a teraz nemáme nič, totálne nič ... Ja mu to vrátím... za nás ... áno, za nás ... Tak čo ako sa ti to páči teraz vojačik ...“ povedal a ešte viac pritisol nôž ku krku omráčenému Američanovi.

„ To nič nevyrieši ... už dosť ... už dosť Viktor! Potrebujeme ho.“ zvolala a pristúpila k bratovi.

„ Potrebujeme ho, aby ... aby sme sa dostali preč ... Čo ak ... náhodou ... čo ak niečo vie, môže nám to povedať.“ vysvetľovala a Viktor nachvíľu zaváhal. Vo vnútri vrel a chcel silou mocou nepriateľského vojaka usmrtiť, no povolil. Vedel, že Ema má pravdu a jeho túžba po pomste za všetko čo im Američania spôsobili nič nevyrieši.

„ Dobre ... ale pôjde to po mojom.“ povedal a odtiahol vojaka k malým dverám smerujúcim do pivnice. Otvoril ich, zvalil tam vojaka a privalil dvere poličkou.

Zhodou okolnosti si spomenul na situáciu z pivnice, ktorú s dedom deň predtým zažil a pousmial sa.

„Takže nikam nepôjdeme. Však?“ spýtala sa Ema opatrne.

„Ach, tak chvíľku sa tu ešte zdržime sestrička ...“ riekol Viktor a do poličky zapichol nôž. Na Eminej tvári sa nachvíľu objavil maličký úsmev. Dom, v ktorom sa nachádzali jej čím ďalej, tým viac prirastal k srdcu a preto ho začala vnímať ako ich posledné útočisko.

„ Čo sa tu deje!?“ zvolal udychčaný starec, ktorý sa náhle objavil opierajúci sa o vchodové dvere.

„ Máme návštevu.“ konštatoval Viktor a pobúchal rukou po poličke prisunutej k malým dvierkam.

„ Pane, čo si nám to znova prichystal ...“ zašeptal a Viktor len bez slova pokýval hlavou.

„ Hej, dedo, aby som nezabudol ... vezmite si jednu ampulku a bez reptania! Ema podaj mu jednu.“ navrhol a Ema vzala jednu z ampuliek, ktoré boli rozsypané na stole.

„ Čo to máte s tými ampulkami stále. Sú to lieky? Len dúfam, ... dúfam že nie nejaké drogy?“ mrmlal starec.

„ Jasné už len o to by nám šlo dedo.“ zažartoval Viktor

„ To sú niečo ako lieky. Nebojte sa, vezmite si to.“ riekla a podala starcovi ampulku, ktorú ihneď začal skúmať. Viktorov pohľad sa nachvíľu zameral na stôl, kde ostali už len štyri ampulky a znepokojil sa.

„ A čo urobíme s tým vojakom? Musí tiež dostať jednu.“ naznačovala Ema.

„ Nemusí.“ riekol Viktor.

„ Ako nemusí? Veď má rovnako čip ako my. Určite ho budú hľadať. Čo ak ho hľadajú už teraz!“ vysvetľovala.

„ Nehľadajú ho, inak by sme boli už dávno obkľúčení. Dostane ... dostane niečo namiesto tabletiek.“ povedal Viktor a otočil sa k dedovi, ktorý začal pri kredenci pripravovať akýsi pokrm.

„ Dedo, aký alkohol tu máš?“ spýtal sa Viktor a deda otázkou úplne zarazil.

„ To nemôžeme ... Takým spôsobom nie.“ naznačovala.

„ Musíme to urobiť takto ... Povedal som, že to bude po mojom!“ zvolal Viktor a podišiel k starcovi.

„ Tak dedo, čo tu máš?“ spýtal sa ho opäť.

„ No ... ja si to vypaľujem ... je to ... jablkovica ... hruškovica, síce tá uź došla, takže asi len jablkovica. Aspoň tak nejak ...“ vyšlo z neho napokon.

„ Takže ty si to pekne vyrábaš ... a že vraj s tým bojuješ? Hneď mi je všetko jasné. Pche ...“ uťahoval si z neho Viktor.

„ Nerozumieš tomu ... Boh nám všetkým odpúšťa ... aj tebe bude odpustené ak ho o to požiadaš ... sme jeho deti a otec svojim deťom odpúšťa ...“ riekol starec.

„Bla ... bla ... bla ... A je to tu opäť ... Pozri mňa tie tvoje reči vôbec nezaujímajú. Koľko percent má ten alkohol?“ spytoval sa Viktor.

„ No to neviem ... hádam okolo šesťdesiat, sedemdesiat. Ja to presne ani neviem.“ odpovedal.

„Fíha... To bude riadna sranda.“ riekol pobavene.

„ Takto to nemôže ísť ... veď ho môžeš otráviť ... Nevieš vôbec či to funguje.“ naznačovala.

„ Ale dobre viem ako to funguje. Testovali sme to Ema. Myslíš, že čo sme robili občas v piatok v Krížy? Funguje to dobre a ty to vieš... Alkohol zvyšuje tlak a prúdenie krvi však? a to ... presne to zoslabuje signál. Jediná nevýhoda je, že sa musíš opiť totálne na mol až do kómy a potom nevieš nič ... ani chodiť ... jednoducho ani obraz ani zvuk ... hehe ...vtedy to funguje... presne vtedy. Najlepší ...Najlepší bol ... počkať, počujete to?!“ dopovedal, pretože začul akýsi nezvyčajný zvuk.

„ Čo je zase? Ty stále niečo počuješ.“ riekla Ema.

„ Pssst ... Ticho! Počujete to.“ zašeptal a spravil pár krokov k oknu, kde nazrel, ale nič nezahliadol.

Ema spozornela a tiež začula niečo, nejaký zvuk podobný hlasu. Viktor napokon podišiel k poličke, ktorá bola priložená k pivničným dverám a načúval. Zrazu sa mu zdalo, že ten zvuk vychádza z pivnice.

„ To nemyslí vážne, zmrd jeden!“ skríkol, zúrivo odsunul poličku a otvoril dvere.

Do kuchyne sa z pivnice náhle ozývala moslimská modlitba a to Viktora neskutočne vytočilo. Rýchlo zbehol dole a tam zbadal černocha ako sa pri modlitbe skláňa k zemi. Vyzeral riadne zmätene a vôbec nereagoval na Viktora, ktorý sa naňho rútil.

„ Tak toto nie!“ skríkol a kopol černocha priamo do hlavy, čo ho ihneď zložilo na zem. Okamžite naňho skočil a začal ho mlátiť päsťami do tváre, no černoch sa vôbec nebránil. Vyzeral nepríčetne a dookola niečo mrmlal.

„ Drž ... už tú ... svoju hubu... ty špina! Nemáš tu čo robiť!“ zvrieskol. Napokon siahol po jednej z fliaš, ktoré boli všade naokolo a chystal sa ju rozbiť. Spomenul si na to aké trápenie odmalička zažívajú. Hlavne na to prečo jeho rodičia zomreli a preto sa chystal ukončiť černochovo trápenie, keď ho v tom náhle čosi zastavilo.

„ Stačí ... Stači braček ... týmto ich nevrátiš späť ... “ riekla potichu akoby vedela čo sa v jeho mysli deje.

„ Ty tomu nerozumieš Ema ... tie svine za to musia zaplatiť!“ naznačoval.

„ On za to nemôže. Taký je svet ... vždy bol taký. ... musíš ... musíš mu ...“ Emine slová náhle prerušil dedo, ktorý nepozorovane vliezol do pivnice:„ Musíš mu odpustiť.“ dodal napokon.

„ Odpustiť? Takže ja mu mám odpustiť? ... Ježisi ... tak to ste ma pobavili.“ riekol a vždy zvieral fľašu v rukách, no začal váhať.

„ Má pravdu ... a ešte vždy ho potrebujeme ... potrebujeme od neho tie informácie, či nie? “ spytovala sa Ema. Viktor preglgol a utrel si pot rukou. Nikdy nezabil človeka. Túžba po pomste ho k tomu tiahla, avšak niečo vo svojom vnútri mu nahováralo, aby to nerobil.

„ Vy ste sa totálne pomiatli ... Obaja ... “ povedal a prehodil si fľašu so stranou dna do ruky. Pootočil vrchnákom, napil sa a hneď na to zakašľal.

„ Tak to je sila! Ako to môzeš piť dedo! Fuu... “ zvolal a snažil sa lapať po vzduchu. Dedo iba pokrčil plecami a pokýval hlavou.

„ Myslím, že aj Emin nový priateľ si dá tiež.“ riekol, nasilu otvoril Američanovi ústa a začal doňho nalievať.

Ema sa rýchlo odvrátila, pretože sa na to nemohla prizerať a starec radšej odišiel po schodoch nahor. Napokon vyšla schodmi nahor aj ona a čakala pokiaľ brat neskončí.

To čo Viktor tomu cudzincovi spôsoboval bolo pre ňu nechutné, no tiež vedela, že to bola jediná šanca akou tomu Američanovi zachrániť život. Poznala Viktora a vedela aký je. Nepochybovala o tom, žeby toho cudzinca bol schopný zabiť, no verila, že v jeho vnútri je oveľa viac.

Po chvíľke sa objavil Viktor a bez slova sa posadil na gauč. Z ruksaka vybral komunikátor a snažil sa spojiť s Krížom. Ema do hrnca, ktorý našla v jednom zo šuplíkov kredenca naliala vodu z vedra a zišla schodmi nadol. Omámený Američan ležal na zemi a skoro sa nehýbal. Tvár mal podliatu modrinami a z úst mu tiekla krv. Pozdvihla mu hlavu a naliala doňho zopár dúškov vody. V momente, keď si uvedomil, že mu nalieva vodu pozrel sa na ňu akoby chcel poďakovať a odvrátil sa nabok. Ema položila hrniec blízko neho a vyšla nahor. Tam už ju očakával brat, ktorý zavrel dvere a prisunul k nim poličku. Starec pokračoval v príprave jedla, ktoré pozostávalo zo zemiakov a akejsi kaše. Zapálil pec a pomaly tento pokrm zohrieval. Vo vnútri bol plný smútku, pretože neznášal násilie, ktoré považoval za prejav zlého. Po chvíľke k nemu prikročila Ema a snažila sa mu pomôcť.

„ Prečo takto mučíte toho muža? ... V očiach mu vidno, že prešiel peklom... akoby videl samotného ... sa... samotného diabla ...“ riekol potichu a Ema sa zarazila.

„ Nemali sme na výber inak by ho ...“ zašeptala no brat ich začul ako sa zhovárajú.

„ Inak čo? Inak by som ho zabil? Čo si tam šuškáte ... Ešte som nepovedal, že to neurobím, nie dokiaľ nám niečo nepovie.“ odvrkol podráždene Viktor.

„ Si plný nenávisti syn môj ... to ťa celého zožiera ... no ja viem, že ty nie si taký a dokážeš odpušťať.“ riekol dedo odvážne a Viktora svojimi slovami totálne odrovnal.

„ Dokážem odpúšťať? Ako im môžem odpustiť, keď mi zavraždili rodinu? ... vlastných rodičov ... Vôbec ničomu nechápete dedo. Hnijete si tu na tomto mieste a neviete vôbec o ničom ... a kde ... kde nachádzate tie skvelé rady o odpúšťaní? ... V tej starej knihe? Veď vtedy boli ako v praveku ... ako by mohli chápať tomu čo sa deje?! Tak mi láskavo také rady nedávajte dobre?... Lebo niečo také ste ...“ Viktorove slová na oplátku náhle prerušil rozrušený starec.

„ lebo som to nezažil? Chlapče ... žil som vtedy, keď začali tie útoky ... a to si ... to si nevieš predstaviť aké to bolo ... Mal so... somm niečo viac ako ty... človek nikdy nevedel kedy môže niečo vybuchnúť... Tí ... tí fanatici boli všade ... a ...a ... nedali sa rozoznať ako niekedy. Pridali sa k nim aj biely, starí ... či mladí ... bohatí aj chudobný ... úplne ich pomiatli...“ riekol rozčúlene a krivý nôž, ktorý držal mu náhle spadol na zem. Obzrel sa na ruky a tie sa mu roztriasli ako osiky. Vydýchol si a snažil sa upokojiť.

„ Vtedy ... vtedy som prišiel ... prišiel som o nich ...“ zašeptal a pretrel si oči, v ktorých sa po dlhšom čase objavili slzy.

„ Ani som nevedel, že sa niečo stalo ... išli ... išli len na nákup ...obyčajný nákup ... preklínal som sám seba, že som svo... svojej dcérke a žene nemohol nijako pomôcť ... A tých samovrahov som preklínal do ... do pekiel a a túžil po pomste ... ako ty chlapče, no zožieralo ma to rovnako ako teba ... Myslel som na ...na všetko možné ... aj na vlastnú smr... smrť len aby som mohol byť s nimi a preto ... preto som prišiel sem, pretože som už nemal kam ísť ... a tu som našiel pána a ten mi pomohol odpustiť im ... a ja viem, že v pravý čas pomôže aj tebe, lebo pán je ... pán je svetlo života a dáva ti nádej... nádej do tvojho srdca, ... v takej sile, že dokážes žiť aj v ťažkých situáciach ... aj v takých aká je táto ... s pánom je všetko ľahšie ...úplne všetko...“ dohovoril a Viktor nereagoval. Akoby si začínal na starcove reči zvykať a prijímal ich, pretože ho svojim spôsobom upokojovali.

„ Poďte. Dosť bolo rečí ... Myslím, že je to hotové. Musíte jesť.“ riekol napokon a položil hrniec so zemiakovou kašou na stôl. Starec sa v duchu pomodlil, pretože bola Nedeľa a súrodenci sa pustili do jedla. Za všetkých troch prosil Boha o odpustenie a zmilovanie. Hlavne myslel na Viktora, ktorý potreboval pomoc najviac.

„ Čo je to? Chutí to nejako zvláštne dobre. “ spýtala sa Ema po chvíľke a vytrhla starca z modlitby.

„ Zemiaky ... to sú zemiaky s vodou... nie je ich veľa a sú trochu staršie, ale ... lepšie už nebudú ... sú posledné aké mám ...no je Nedeľa ... a máme hodovať...“ riekol a pousmial sa. Ema sa zarazila a začala skúmať jedlo vidličkou.

„ Ozaj, skadiaľ máš ten chlieb dedo? Ten čo si nám dával včera?“ spýtal sa Viktor.

„ Ako hovoril môj dávny ... dávny priateľ ... vojak sa stará vojak má .. hehe, ale nie ... ehm ... Pán sa stará a preto my máme čo jesť ... tak to je správne.“ povedal starec.

„ Takže tvoj pán zoslal chlieb pre nás kvôli čomu? Heh, Čo má z toho!? Aj keby to bola pravda, je to riadna blb ... “ Viktorove posmievajúce slová prerušila jeho sestra.

„ Viktor čuš! Chutí to ... úplne ináč ako u nás ... Myslím tie zemiaky ... u nás je ... u nás je všetko syntetické a iné ... Aj ten chlieb nechutil tak dobre ako tento. “ povedala a usmiala sa.

„ Áno? Tak aspoň viete prečo tam nežijem... hehe ... Tu je všetko ... origi...originálne ... , Tak sa tomu niekedy hovorilo...,že originál a počkajte ... uvidíte zajtra ... keď sa vyčasí ... skoro som na ...na ... nich zabudol ... už dávno som na nich nepozeral, ja už také nemôžem jesť, ale vy áno... ja zábudlivý tĺk starý ... hehe ... možno sa urodilo zopár jabĺk ... Takých jabĺk, že sa vám o takých ani nesnívalo. “ dopovedal a pustil sa do jedla. Súrodenci iba prikyvovali a pochutnávali si na jedle, ktoré malo úplne iné chute ako boli zvyknutí. Keď dojedli, starec vyšiel von a zo studne nabral do vedra čerstvú vodu. Viktor si prisadol k vojakovým veciam čo mal v ruksaku a začal ich skúmať. Ema sa chvíľku prechádzala po kuchyni, pretože jej prišlo z tehotenstva nevoľno. Sledovala brata, ktorý si ju vôbec nevšímal a rozkladal vôkol seba vojakove technické hračky.

Zohla sa a predychávala až napokon sa do kuchyne vrátil starec. Keď ju zbadal, rýchlo namočil handru do vedra a priložil jej na krk. Ema poďakovala a upokojila sa. V hlave jej zrazu začali víriť rôzne myšlienky, na ktoré nenachádzala odpoveď.

„ Nechcela by som, aby sa narodilo do takého sveta. Je toto ... je toto koniec?“ spýtala sa zúfalo po chvíľke.

„ Neboj sa dieťa moje. .. Tento svet bude iný. Všetko bude napravené... žiarivé ... také žiarivé a pekné ... bez bolesti ... bez ...“ starcove slová náhle prerušila Ema.

„ Takže to je koniec však?!“ spytovala sa Ema preľakane a starec si pretrel handrou okuliare.

„ Všetko raz musí prísť, no nikto ne..nevie kedy to príde ... Môj pán ... Ježis ... On ... On nám o tom hovoril ... cez dvetisíc rokov hovoril, že to raz príde ... a ľudia to brali na ľahkú váhu ... preto ste tu, preto ... preto sa toto deje ... lebo to malo prísť a nikto ... nikto nevedel kedy...“ riekol, nasadil si okuliare a siahol po roztrhanej Biblii.

„ Takže to je pravda? ... Myslíte, že je to tak? ... to nemôže byť ... veď, ... veď to sú iba ... nemôžete tomu veriť? To sa napraví ... armáda, alebo ... vláda to nejako napravia. Bude ... bude prímerie ... mier ... však Viktor!“ zvolala náhle a otočila sa smerom k bratovi. Starec zatiaľ niečo hľadal vo vytrhaných stránkach.

„ Ema, nechaj ma ... ja neviem čo bude... Koľkokrát už mal byť koniec sveta? ... rok 2012 čo odpálili tu atomovku? Pche ... potom Biblická potopa roku 2033, asteroid roku 41, či veľký koniec roku 2062, keď došla ropa? a nič ... , ľudstvo je stále tu ... až pokiaľ sa nevyhubíme navzájom, tak sa nič nestane. Žiaden koniec sveta nebude ... žiaden ... aj keď, táto vojna je iná ako tie predtým ... no ja verím Krížu ... ktorý tvrdil, že im ide hlavne o zdroje vody... Pitnej vody, ktorú máme najviac v Európe.“

„Ale, čo tie správy? ... v televízii, na internete?“ spýtala sa.

Sú to dezinformácie Ema ... Vláda si dala záležať na tom aby nás cez média zmiatla, veď to vieš. Nikto nevie presne, čo sa za hranicami mesta posledné mesiace dialo. Nepovedali nám vôbec nič ... a keď bol niekto zvedavý, tak ho umlčali ... Jedine ... jedine Kríž nám dal nejaké informácie a ja viem, že sú správne, no ty im neveríš! Všetky vojny boli vždy zabalené do niečoho iného ... rovnako ako táto ... Posledný džihád a hlúposti o konvertovaní na islam... To všetko nám hustili do hlavy cez médiá, ale pravda je určite niekde inde ... vždy išlo o prachy, o ropu alebo o niečo iné ... ako teraz im môže ísť o vodu ... lebo voda sa míňa a je zdrojom života však!?. Takže to sú hlúposti Ema ... všetko bude ok, uvidíš.“ riekol, aby svoju sestru upokojil a pokračoval v skúmaní vojakových vecí, ktoré boli na technickej úrovni akú doposiaľ nepoznal.

„ Ale čo ak to tak nie je!? Čo ak im ide o nás, ... o ľudí a preto ... preto sa vláda takto zachovala! A čo tí vojaci včera? ... a tie skenery? ... prečo hľadajú ďalších ľudí? Čo ak sa Kríž mýli?“ naznačovala zúfalo.

„Tie hliadky a skenery určite hľadajú zbytok našej armády, ktovie ... a Kríž sa nikdy nemýlil ... verím im, takže sa ničoho neboj.“ skonštatoval.

„ Aha ... tu to je ... Ja viem ..., viem, že ste nechodili do kostola ... a ani asi nepočuli božie slovo ... a ja vás ... ja vás neodsudzujem, ani otec vás neodsudzuje, lebo už za mojej doby ... doby keď to bolo inak, to ako som hovoril... to... to pre mnohých nepochopiteľné ... aby verili pánovi ... a verili jeho slovám ... pra ...pravde a radšej riešili ... riešili svetské veci, ako zarobiť ... ako si užiť ... ako koho oblbnúť a zarobiť a ...“ starca náhle prerušil Viktor.

„ To si už hovoril dedo ... bla ... bla ... bla, stále len nejaké poučenia. Nemiešaj sa teraz do debaty s mojou sestrou, dobre!? My sa stadiaľ dostaneme a bude to ok ... Tomu verím ja ... a určite nám nepomôže tá tvoja hlúpa kniha. V meste jej verili už len fanatici ako si ty a vďaka nim je teraz vojna ... ale tebe je to zbytočné hovoriť. Si starý blázon, celý život si trávil v tejto diere a tak aj v tejto diere umrieš. Sám ... ani pohreb nebudeš mať... lebo ti ho nikto nespraví.“ dohovoril.

„ Viktor!“ zvolala Ema, ktorú bratove kruté slová mrzeli. Starec po jeho prejave zosmutnel. Sklonil zrak k riadkom textu na zmočenom liste pred sebou a s roztraseným hlasom pomaly prečítal:

„ Evanjelium podľa Matúša ... dvadsiata ... dvadsiataštvrtá kapitola ... ehm ... tak začnem čítať. Potom ... potom vyšiel Ježiš z chrámu a odchádzal. I pristúpili k nemu jeho učeníci, aby mu ukázali budovy chrámu. Riekol ... Riekol im: Či vidíte všetko toto? Veru, vám hovorím, že nezostane tu kameň na kameni, ktorý by nebol zborený. Keď sedel na vrchu olivovom, osobitne ... osobitne pristúpili k nemu učeníci a ... a povedali: Povedz nám, kedy sa ... kedy sa to stane ...ehm ... a aké bude znamenie tvojho príchodu a skončenia tohto sveta...“ starcove čítanie opäť prerušil Viktor.

„ No jasné, to sa dalo čakať ... Je to blud, ako milión ďalších proroctiev o konci sveta. Ema ako to môžeš počúvať!?“ spytoval sa Viktor a schuti sa zasmial .

„ Nechaj ho nech číta.“ riekla a starec pokračoval.

„ Ježiš im od ...odpovedal: Hľaďte, aby vás nikto ... aby vás nikto nezviedol ... Lebo mnohí prídu v mojom mene a budú hovoriť: Ja som Kristus a mnohých zvedú ... Počujete o vojnách a zvesti o bojoch, hľaďte, aby ste sa ... ne ... nestrachovali. Lebo to musí byť, ale to ešte nie je koniec.“ starec nachvíľu prerušil a zažmúril zrak bližšie.

„Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, bude hlad a mor a miestami ... miestami aj zemetrasenia. A všetko toto je počiatok bo ... bolesti. Vtedy vás budú sužovať, budú ... budú vás vraždiť a všetky národy budú vás nenávidieť pre moje ... pre moje meno.“ dočítal a obaja súrodenci na seba strnulo pozreli.

„ Veď to ... veď to sa deje či nie!? Nerozpráva o tom čo sa deje však Viktor?!... Národ povstane proti národu!? Budete počuť zvesti ... neisté informácie? ... a budú ... budú vás nenávidieť pre moje meno!? Povedz, že sa to teraz nedeje Viktor, povedz!“ zúfalo sa spytovala Ema, no jej brat ostal zaskočený a nachvíľku premýšľal.

„ To tam nemôže byť napísané. Ukáž to sem!“ zvolal a schmatol stránku zo starcových rúk.

„ Ako ... ako to sa ... to sa deje ... ale ... ale to nemôže byť ono ... budú vás nenávidieť pre moje meno? ... pre meno ... nenávidieť pre meno Ježiš Kristus? ... Kristus ako Kresťan ... to je akoby prenasledovanie kresťanov ... táto vojna... vojna moslimov proti nám ... Tu sa píše, že hľaďte, aby vás nikto nezviedol, to je ako konvertovanie na islam ... masové konvertovanie aké bolo v Amerike a teraz ... teraz môže byť aj v Európe? ... ... Kto vie aká je pravda ... tie informácie z vlády sú bludy, ale žeby aj od Kríža? ... to je ako tu napísané, že počujete o vojnách a zvesti o bojoch, veď to ... veď to sa do riti deje! Kvôli tomu je vojna ... lebo sme jedna z posledných čisto kresťanských krajín. Žeby im nešlo o vodu, ani o nič iné ale o toto? ... aby sme konvertovali na islam? ale ... ale to nedáva zmysel ... počkaj prečítam ďalej ...“ povedal rozrušený Viktor a postavil sa do stredu kuchyne akoby sa pripravoval na dôležitý prejav.

„ A vtedy mnohí sa pohoršia, budú sa navzájom udávať a nenávidieť. Povstane mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých. Ale kto vytrvá až do konca, bude ... do riti! to nie je možné je to vytrhnuté.“ zaklial Viktor a dedo sa pousmial.

„ Bude spasený!“ dodal starec po chvíľke.

„ Spasený!? Ako spasený?“ spýtala sa Ema.

„ Počkaj ... počkaj ako to pokračuje ... ako to končí dedo?“ spýtal sa Viktor nedočkavo.

„ Čítal ... čítal som to stovky krát ... tu pasáž ... no nespomeniem si presne... ale dôležité je, že každý z nás bude na konci spasený ... každý kto verí v pána ... a ... a je pokrstení bude zachránení v deň, keď príde pán a vezme si ho ... V deň keď príde, anjeli budú trúbiť a on sa zjaví na oblohe ... ako ... ako silná žiara ... ako najsilnejšie a najteplešie svetlo ... a vezme si všetky svoje deti k sebe ... všetkých, ktorí veria v neho ...pretože na zemi sa zjaví zlo a smrť. Samotní diabol vystúpi na Zem ... vystúpi poslední krát ... aby sa ukázal ... no Ježiš ... Ježiš je dobro a život ... je svetlo a pravda ... ochráni svojich vyvolených a nedovolí im ublížiť ... vezme si ich k sebe v ten pravý čas.“ riekol a vydýchol si.

„Vy ste pokrstení však?“ spýtal sa starec po chvíľke.

„ Áno sme ... aspoň myslím ... naši rodičia boli veriaci ... bol to zvyk v rodine, hlavne maminej po babke... aj keď mnoho ľudí v meste sa už pri narodení nedávalo krstiť, my sme pokrstení boli, že braček?“ skonštatovala Ema a Viktor stále nemohol pochopiť to čo starec prečítal.

„ Nie ... nie, nie nie! To je šialené! Je to hovadina, to nedáva zmysel, to nemôže byť koniec!? ... Veď je to ako z nejakého filmu! ... Nie je v tej knihe napísané nič konkrétne, je to výmysel! Určite je to tak napísané, aby to sedelo na hociktorý konflikt. To nemôže byť koniec ... určite nie ... neverím tomu!“ odvrkol Viktor.

„ Nikto ... nikto ťa nepresviedča syn môj ... Vždy máš mož ... možnosť voľby čomu uveriť, to my ľudia máme možnosť ... možnosť odmietnuť ... no Otec ako Boh ťa vždy príjme aj v poslednú hodinu ... stačí mu len uveriť a príjme ... príjme ťa v láske k sebe domov, ako ... ako strateného syna, ... syna ktorý sa vrátil späť... tak to je ...“ riekol starec.

„ Ok, to by stačilo dedo ... Stačilo! ... Najprv vydesíš moju sestru o konci sveta a potom pokračuješ teplými rečami o láske ... už dosť! Žiadne takéto reči tu už nechcem počuť. Je to jasné!?” navrhol Viktor a starcovi neostávalo nič iné ako prikývnuť.

Náhle medzi nimi nastalo ticho a postupne sa zvečerilo. Kuchyňa, ktorú obývali sa zahalila do rúška svetiel zo sviečok. Starec sa v tichosti vytratil do svojej izby a zavrel za sebou vŕzgajúce dvere. Ema si ľahla na gauč a snažila sa nemyslieť na dedove slová. Niežeby jeho slovám neverila, ale nechcela, aby sa niečo také udialo. Už to čo sa doposiaľ stalo ju desilo až k smrti. Spomedzi vecí z Viktorovho ruksaka vytiahla menší kovový pliešok. Prešla po ňom prstom a na pliešku sa ihneď rozjasnil displej, na ktorom sa premietali fotografie. Snažila sa aspoň spomienkami dostať naspäť domov. Neprestávala prstom prepínať fotografie, ktoré jej na malý moment pripomenuli šťastné chvíle až napokon zaspala. Viktor sa na rozdiel od Emy snažil na skutočnosť v ktorej sa nachádzajú, myslieť čo najviac. Z Američanových vecí urobil dve kôpky. Našiel dva pištole, skladaciu automatickú pušku a pár zásobníkov. Tie dal na jednu kopu. Ďalšia kopa pozostávala z techniky, ktorej vôbec nerozumel. Tie veci nemali skoro žiadne tlačítka a na Viktora pôsobili akoby patrili mimozemšťanom. Pochopil, že s takou technológiou nemali Američania žiaden problém zaútočiť na Slovensko, či celú Európu. Nachvíľku sa zamyslel nad Krížom, ktorý predsa len nemal o Američanoch tie najlepšie informácie. Z vojakových vecí vzal do rúk malú bielu tyčku, ktorá pripomínala veľkosťou pero. Pohadzoval si ju v rukách a zisťoval, že je celkom ťažká na to aká je maličká.

V momente keď ju chcel vyhodiť vyššie, aby ju chytil naspäť do ruky sa tá tyčka vo vzduch zastavila. Začala sa krútiť okolo svojej osi a do priestoru kuchyne sa zrazu objavil trojrozmerný hologram akéhosi počítačového systému. Akoby sa celá miestnosť náhle zmenila na trojrozmernú obrazovku s lietajúcimi tlačidlami a inými objektmi.

Viktor žasol nad technológiou zobrazenia a skúmal očami systém tlačidiel, ktoré sa v priestore objavili. Obzrel sa za Emou, aby sa s ňou podelil o tento objav, no tá už trvrdo zaspala. Postláčal zopár tlačidiel a náhle sa v priestore objavilo niekoľko pohyblivých obrázkov ako miniatúry akýchsi videí. Viktor zo zvedavosti klikol na jednu z tých miniatúr a celá miestnosť sa zrazu zmenila na premietaný 3d priestor v ktorom tancovali a zvliekali sa striptérky.

„ Tak to ma ...“ zvolal, ale zastavil sa. Rýchlo sa natiahol pažou po tlačidle na zrušenie premietania. Obzrel sa na Emu a tá sa našťastie iba prevalila na bok. „ A ževraj im náboženstvo nedovoľuje pozrieť sa na ženu. Pche ...“ zašeptal si pre seba a pokračoval skúmaní svojho objavu, keď si tu zrazu všimol si jedno z tlačidiel s názvom: „ Rec.Cam.DATA“. Stlačil ho a v priestore sa objavilo niekoľko záznamov podľa dátumu. Vybral posledný záznam a spustil ho.

Miestnosť sa opäť rozjasnila a premenila na snímaný trojrozmerný priestor z pohľadu kameramana. Náhle sa Viktor ocitol v akejsi miestnosti, kde bol muž priviazaný o stoličku a niečo hovoril. Okrem kameramana tam bol ešte jeden vojak a vyzeralo to ako vypočúvanie, avšak ten muž bol veľmi zvláštny. Trhal sa zo stoličky, kričal a mal šialený výraz v tvári. Vojaci sa ho snažili ukľudniť, no on stále niečo rozprával a gúľal očami po miestnosti. Jeden z vojakov k nemu pristúpil a vpichol mu akúsi injekciu. Viktor zatiaľ spomedzi tlačidiel hľadal nejaké zvukové nastavenie pretože nepočul žiaden zvuk a nevedel o čo ide. Keď sa v tom postava zvalila zo stoličkou na zem. Vojak sa ho snažil postaviť naspäť a v tom momente Viktor našiel a stlačil tlačidlo „release sound“ . Muž si zrazu prekúsil vlastný jazyk a vypľul ho do vojakovej tváre, pričom kričal ako zviera a z úst sa mu valila krv. Viktor okamžite schmatol bielu tyčku a tá sa ihneď vypla a ostala mu v rukách.

„ Čo je! Čo sa deje!?“ zvolala Ema, ktorá sa na výkrik zobudila.

„ Nič, Ema, zdalo sa ti niečo?“ spytoval sa Viktor, ktorého to čo videl tiež riadne preľakalo, ale nechcel svoju sestru desiť ešte viac tým čo videl.

„ Muselo sa ti to zdať ... sme v poriadku, pokojne spi ďalej.“ riekol pokojne a Ema sa obzrela po miestnosti akoby sa uisťovala, že je všetko v poriadku.

„ Počula som krik. Viktor, určite som to počula, nemohlo sa mi to zdať.“ vysvetľovala.

„ Nie ... nič to nebolo ... ja som nič nepočul. Pozri ... veď ani dedo nič nepočul a leží v tej svojej izbe. To bude z tých jeho rečí ... určite sa ti niečo snívalo. Len spi ... ale ráno ..., ráno vypočujeme toho Američana a padáme odtiaľto. Niečo tu nesedí a hneď ako sa vyjasní ideme! Nechcem počuť žiadne ďalšie presvedčovanie Ema! Nemôžeme tu ostať a musíme sa presunúť, to je naša jediná šanca.“ zdôrazňoval a ona chvíľku rozmýšľala no napokon prikývla.

„ Vieš ... ocko by bol na teba hrdý. Na to ako sa o mňa staráš a ... a zvládaš to všetko.“ riekla po chvíľke.

„ Len sa dobre vyspi ... zajtra nás čaká dlhý deň.“ poznamenal. Niekoľkokrát skontroloval vonkajšie dvere a políčku, ktorá bola opretá o dvere do pivnice. Z toho čo videl v holograme mal veľmi zlý pocit a nemohol sa v mysli zbaviť toho hrozného vreskotu.

Položil pištoľ na stôl a posadil sa na stoličku. Chvíľu pozoroval mesiac, ktorý osvetľoval všetko vôkol domu. Vďaka tomu sa opäť cítil bezpečne, no nestačilo mu to na to, aby pokojne zaspal. Keď mu v tom zrak zastal na fľaši, ktorú mesačný svit osvetľoval akoby to bolo jeho jediné vykúpenie. Natiahol sa po nej a napil sa. Prvý dúšok bol ťažký a odporný, no tie ďalšie už šli ako po masle. Zrazu už nemyslel na to čo ho trápilo a s hlavou na stole tvrdo zaspal ako batoľa.

Sníval sa mu sen aký sa mu sníval už mnoho krát. V tom sne mal okolo šesť rokov a kráčal spolu s rodičmi a Emou po jednom z mostov veľkomesta. Obdivoval výhľad na rieku, či belavo modrú oblohu a hral sa so svojou sestrou. Všetko vyzeralo byť perfektné, rodičia boli šťastní a Ema si pospevovala akúsi detskú pesničku. Keď tu zrazu Viktora niečo zaujalo pobehol dopredu a zastavil sa až na kraji mosta. V rieke zbadal húfy kačiek a bielych labutí, ktoré sa po hladine premávali ako loďky. Pohľad na nich bol nádherný a najradšej by hneď skočil k nim. Natiahol ukazovák, aby sestre a rodičom ukázal svoj objav. V momente keď sa otočil, všetko vôkol neho sa zmenilo. Most bol zrazu predelený na dve časti. Na jednom kraji bol on a na druhom stála Ema. Bola už dospelá a rodičia už pri nej nestáli. Obloha sa zatemnila a začalo husto pršať. Inštinktívne sa pozrel na hladinu rieky. To čo zbadal ho vydesilo, pretože namiesto bielych labutí na hladine zrazu plávali ľudské mŕtvoly. Obklopil ho strach a tak sa pozrel na Emu, ktorá naňho začala kričať, no on nič nepočul. Chcel ísť k nej, pomôcť jej no nedokázal prekročiť obrovskú priepasť medzi nimi. Náhle sa zatriasla zem a most sa začal rozpadávať pod ich nohami. Viktor sa snažil čo najlepšie prešľapovať na pevnejšiu časť mosta, no nedarilo sa mu až sa napokon pošmykol a začal padať do rieky. V momente keď sa mal dotknúť hladiny, zobudil sa.

Tlak v hlave mu búšil a on cítil ako mu krv prúdi žilami. V ruke ešte stále zvieral fľašu, ktorú ihneď pustil. To čo ho, ale najviac zarazilo bolo žiariace biele svetlo a známy piskľavý zvuk. Pootvoril oči a snažil sa spustiť svoje vnemy na plno, no nedalo sa. Až po chvíľke si uvedomil, že sa z jednej nočnej móry prebudil do druhej. Prvé čo ho zarazilo bola neskutočná zima a žiariace biele svetlo vychádzajúce z okna. Pozdvihol hlavu a to čo zbadal mu vyrazilo dych. Všetko vôkol domu bolo zasnežené a natoľko žiarivo biele, že ho to skoro oslepilo. Nechápavo žasol nad tým čo vidí. Jeho vnemy sa avšak zamerali na niečo iné. Zameral zrak na to čo spôsobovalo piskľavý zvuk a zistil, že pár metrov pred domom sa nachádzal starec okolo ktorého krúžili skeneri.

Vyľakalo ho to natoľko, že sa snažil odsunúť stoličku a rýchlo postaviť no pod náporom sa stolička rozpadla a on spadol na zem. V tom sa zobudila Ema, ktorá k nemu rýchlo priskočila a pomohla mu na nohy.

„ Čo sa to ... čo sa to deje!? Kde to sme?“ riekla nechápavo, no Viktor sa nezmohol ani na slovo a lapal po dychu. Obidvaja sa obzreli von oknom a hľadeli na starca, ktorý sa oháňal palicou pred skenermi krúžiacimi okolo neho. Nechápali čo sa deje a prečo je všetko zasnežené aj napriek tomu, že je iba koniec leta. Jediné na čo sa avšak v ten moment sústredili bolo to, aby ich neodhalili.

„ To nie je možné! Všetko ... všetko je stratené. Ten starý blázon nás prezradí! Ja som to vedel ... ja som to vedel, že tu nie je bezpečné ostať!“ zašeptal s roztraseným hlasom Viktor.

„ Musíme vypadnúť! Ema, musíme rýchlo vypadnúť pokiaľ tu nie sú ešte vojaci!“ naliehal Viktor.

„ Počkaj ... Viktor, čo je tamto! Tamto pozri!“ riekla a ukázala prstom na akúsi nehybne vznášajúcu sa masu železa pripomínajúcu obrátenú pyramídu.

„ Vyzerá ... to do riti ... vyzerá to na nejakého pošahaného robota ... čo to do kelu je!?“ zúfalo zvolal Viktor a stiahol Emu k zemi.

„ Nesmú nás odhaliť, nesmú Ema, inak je po nás ...“ zúfalo zašeptal Viktor.

„ A čo bude so starcom. Musíme ...“ Emine slová prerušil Viktor a schmatol ju za plecia.

„ Do riti, Ema preber sa, ak niečo rýchlo nespravíme tak je po nás. Ten starý magor je už určite zameraný a prídu si poňho. Ale nás ... nás ešte nemajú!“ odvrkol nervózne a začal premýšľať.

„To je už náš koniec... Ja už viac nemôžem Viktor, ... nevládzem!“ nariekala Ema.

„ Zvládneme to! ...Zvládneme to spoločne ... len ostaň pri zmysloch Ema!“ naliehal Viktor.

„ Zima ... je tu taká veľká zima.“ zašeptala a celá sa triasla. Až vtedy si Viktor uvedomil mrazivú zimu a prvé čo ho napadlo bolo, aby zavrel vonkajšie dvere, ktoré boli otvorené do korán.

V momente, keď ich chcel Viktor pomaličky zavrieť objavil sa na prahu dverí jeden zo vznášajúcich sa skenerov. Viktor zmeravel ako skala a nepohol sa.

Skener prešiel okolo neho, vošiel dovnútra a začal skenovať okolie. Emu to natoľko vystrašilo, že si spomenula na starcove slová a začala sa po tichu modliť. Viktor sa na nič nezmohol, vedel, že ak ich odhalia, je po všetkom.

„ Pane ... pane ... pomôž nám ... v tejto chvíli, v ktorej sme ...“ šeptala.

„ Ema! Ema zbláznila si sa, buď ticho! Buď ticho inak nás odhalí!“ zašeptal nervózne Viktor.

„ pomôž nám, prosím ... prosím pomôž nám! Ak existuješ tak nám pomôž ...“ nariekala a po jej tvári náhle stiekli slzy. Skener sa zrazu k nim priblížil oveľa bližšie.

„ Ema, nehovor nič ... nič nerozprávaj!“ naliehal, no ona ho nepočúvala.

„ Pane sprav niečo ... aby ... aby sme v teba verili a ... a išli s tebou ... zjav sa ... a zachraň nás ...“ riekla náhle a v momente, keď si už Viktor myslel, že je všetko stratené, pretože Ema zvýšila hlas ozvalo sa náhle v miestnosti:

„ Psst! Héééj ... Vy. Nehýbať ...teraz telo nehýbať!“

Viktora hlas natoľko prekvapil a na malý moment si pomyslel, že sa k nim prihovára samotný Boh. Avšak neveril tomu, žeby Boh, samotný stvoriteľ nepoznal slovenskú výslovnosť.

„ Vy Nehýbať. Ja tu! ... Vy robiť zviera ... a nerozprávať! “ ozvalo sa opäť a Viktor sa snažil zamerať zrak na zdroj hlasu.

„ Robiť zviera ... vy dvaja zviera ... Skener neodhaliť ... myslieť že vy dvaja zviera ako pes ... Robiť! rýchlo!“ povedal hlas a Viktor si všimol oko, ktoré sa objavilo v malej škáre vo dverách od pivnice. Ihneď vedel, že sa k nim prihovára Američan svojou veľmi divnou slovenčinou.

„ Čo? Ako máme robiť zviera?“ spýtal sa nechápavo.

„ Ty byť na štyroch ... na štyroch ... na kolen ... koleno i rukami ... Chápeme? Urobiť teraz! To fungovať. Jedine tak neodhaliť!“ zvolal a zaťukal na dvere, aby skener odlákal. Skener sa vzdialil a obaja sa na seba pozreli, či to myslí vážne, no v tom momente nemali inú možnosť a poslúchli. Kľakli si na kolená a položili ruky na zem. Obaja sa zrazu cítili veľmi komicky a Viktor už len dúfal že nebude musieť brechať ako pes.

„ Ak si z nás robí srandu tak toho Američana naozaj zabijem.“ zašeptal a Ema sa cez slzy pousmiala. V srdci vedela, že jej prosby boli vyslyšané . Viktor nemohol uveriť tomu, že práve takáto hlúposť ich môže zachrániť, no robil ako im kázal. Skener niekoľko minút krúžil okolo nich až sa napokon vzdialil a vytratil vonkajšími dverami preč. Viktor pozdvihol hlavu a sledoval ako sa skenery vzdiaľujú, no starca nezahliadol.

„ Nie je tam.“ riekol po chvíľke. Obaja si vydýchli a klesli k zemi. Ema skoro odpadla od úľavy, keď ich tu zarazil hlas od dverí: „Kto tam nie je?!“ zvolal starec a obidvoch vystrašil k smrti.

„ Sakra dedo! Ako ... Ako, to že ho nezamerali?“ spytoval sa Viktor nechápavo.

„ Čo? ... čo to bolo?“ opýtal sa pre zmenu starec.

„ Ach... to je ťažké vysvetľovanie, poď dnu dedo, rýchlo!“ riekol Viktor a zavrel dvere.

„ Čo ... čo sa to deje, deti moje!? Vstal ... vstal som a šiel som vám po jablká ... o ... o ktorých som vám rozprával, začali ma tie veci otravovať ... a ja som nevedel čo to je ... a čo tá zima? Tak ... tak dlho som ... som spal?“ spytoval sa a nikto z nich nevedel odpovedať až na hlas, ktorý sa ozval spoza privalených pivničných dverí.

„ Ja vedieť čo to je ... Ty pustiť ja ... a ja povedať. Sme dobre ? Dobre?“ navrhoval Američan.

„ Aha ... ozval sa náš priateľ. Počkaj, počkaj!“ povedal Viktor a natiahol sa po pištoli, ktorá bola položená na stole.

„ Ja vám pomohol ... prečo vy nepustiť ja? Ja nepamätať ako sa tu dostal.“ spytoval sa.

„ Viktor pusťme ho, pomohol nám! Možno nám pomôže aj naďalej.“ naznačovala Ema.

„ To sotva ... Je to nepriateľ Ema, nemôžeme ho pustiť a veriť mu.“ odvrkol Viktor.

„ Nebyť ja vy ... vy byť mŕtvy ... tam vonku to byť stroj, stroj s menom Aimbot. Špeciálne robot na zabíjanie na povel cez skener. “ vysvetľoval Američan.

„ Vážne? Tak mi môj drahý kamarát vysvetli prečo nezamerali aj jeho? Tohto starca?... Bol vonku a skenovali ho, no nezamerali ho?“ opýtal sa Viktor akoby chcel Američanovi prejsť cez rozum.

„ Za to ... za ... za to môže pán. On ma ochraňuje.“ riekol starec a pousmial sa.

„ Samozrejme ... kto iný?“ podpichol Viktor a chytil sa za čelo.

„ Starý muž nemať čip. Skener myslí starý muž musí byť zviera, keď nemať čip. Nebyť človek ... nebyť nebezpečné.“ odpovedal vojak.

„ No tak to si vedľa kamoš!“ zvolal a podišiel k dedovi, ktorého chytil za plece a prinútil tak starca kľaknúť na zem.

„ Nie, čo ... čo to?“ preľakal sa starec.

„ Ema pomôž mi nemôžem to nájsť. Ty vieš najlepšie kde to je.“ naliehal na sestru, ktorá ho poslúchla.

„ Nemôžem ich nájsť. Tie prvé čipy mali sériové čísla na zátylku a nie na krku, ale on ich nemá ani tam.“ riekla prekvapene. Obidvaja hľadali malé vytetované čísla, ktoré mal každý z očipovaných občanov , no starec takéto tetovanie nemal.

„ Nechajte ma ... ja nemám žiaden čip, na ... na to ste sa ma mohli spýtať až ta... taký hlúpy nie ... nie som!“ rozčuľoval sa starec.

„ Na to, že nemáš čip musíš byť riadne starý. Vieš vôbec koľko máš rokov ? Veď ... veď prvé čipy dávali kedy?! Pred osemdesiatimi rokmi? Mohol si nám to povedať! Ušetrili by sme ampulky ... ach do riti! Mohol si nám to povedať dedo!“ skonštatoval Viktor, keď sa v tom na zem niečo rozkotúľalo. Viktor zameral zrak a zbadal ako Američan niečo hádže cez škáru na zem.

„ Ty myslieť ampulky také? Ja mať v nohavica také od vašich vojakov. Antibiosken , veľa mať. Vy nedobre prehľadať ... Vy ma pustiť, ja dať vám.“ povedal černoch. Viktor zodvihol ampulku zo zeme a nechápavo si ju prezeral na rozprestretej dlani.

„ Ja musieť zobrať ampulky. Ťažko vysvetliť, ale musieť zobral, aby nevidieť pred sken ... skenermi.“ dodal Američan.

„ Aké je to ťažké vysvetliť? Povedz nám všetko!“ naliehal Viktor. Prehltol ampulku a zo zeme zodvihol ďalšiu, ktorú podal svojej sestre, aby spravila to isté.

„ No tak? Pusťme ho ... čo to nechápeš!? Zachránil nám život, určite je hladný, alebo smädný.“ navrhovala súcitilo Ema.

„ Nie ... Najprv nám povie ako to je a čo vie, tak mu dáme jesť a piť. Je to jasné!?“ zvolal Viktor a zamával pištoľou nad hlavou, akoby chcel dať najavo, že je pánom situácie.

„ Oukej ... Ja veľa nepamätám, ale my aj s čatou ísť ... ísť do starého mesto ... mesto názov Prešiv, alebo Prešau ... na východ vaša krajina... tam ... tam hľadať utečenci, skenery ich nájsť, nás veliteľ poslať, aby ich zajať, ale tam dačo sa stať. My noc byť spať ... a ... a niečo prísť na ľudí, lebo ... lebo my nerobiť dobré veci ... zlé veci ľuďom robili. Ja ... Ja byť konvertor ... preto ... preto vedieť po Slovensky, lebo ... lebo musí komunikovať s obyvatelia. Ja zodpovedný za ... a ... a prinútiť ľudí konvertovať a to prebudiť to zlo ... démon v nich... Oni zabíjať ... to zlo pohĺtila vašich ľudí i mojich Amerik ....Amerických, preto zahájiť veliteľ Aimbot a nastavené na vyhladenia všetko čo v sebe čipy, lebo to posadnuté... posadnuté duchom veľký zla a zabíjať všetko... ťažko zastaviť.“ dohovoril a jeho hlas sa roztriasol.

„ Haha ... Tak to sa z toho poseriem! Zlo pohltilo ľudí a teraz chodia po svete ako zombíci ... hahaha ... a sága o konci sveta pokračuje ... Začína to byť čím ďalej tým lepšie. Fakt dobrá historka.“ zarehotal sa Viktor. Pozrel sa na Emu a na starca, aby u nich našiel podporu, no tí stáli bez emócií ako skaly.

„ Čo je? Vám sa to nezdá smiešne? Veď je to úbohé ... ešte aj s tou lámanou Slovenčinou... haha... Mohol si vymyslieť aspoň mimozemšťanov ale zlých duchov a zombíkov? Hahaha ...veď tí už vyšli z módy.“ pokračoval Viktor, no Eme a starcovi sa to vôbec nezdalo smiešne.

„ Ty ma nechápať? ... ty byť fúl ... idiot. Ja jediný vám pomôcť. Nemať čas ... My musieť odísť teraz! Vojna teraz nepodstatná ... ty nechápal čo sa diať vonku. Tam vonku všetko iné. Svet zmenil. Iné je všetko. Pozri ... biele všade, všetko sneh. Včera pamätať všade dážď voda ako v jeseň ... deň pred leto a teraz ako v zima ... to nie normálne. Čas plynúť ako odchylka. “ naliehal vojak.

„ Ja nechápať? Ja ti poviem čo nechápať! S takými výmyslami na mňa nechoď! Povedz mi kde sú vaše jednotky! Kde máte veliteľstvo!“ skríkol naňho Viktor.

„ Syn môj ... mal ... mal by si ho pustiť.“ riekol pokojne starec.

„ A na základe čoho ho mám pustiť? Nepovedal nám nič konkrétneho ... jediné čo sa trafil, je to, že vonku sneží. To nám fakt pomôže.“ odvrkol Viktor.

„ Ale ... ale niečo na tom s tým počasím bude, to nie je normálne aby bola na konci leta takáto zima.“ dodala Ema a prikryla sa dekou.

„ Všetko je možné ... mimo mesto sú možno takéto výkyvy bežné. Ja nie som odborník na počasie a koho to teraz vlastne zaujíma?“ vysvetľoval Viktor.

„ To teda nie ... nie je bežné pokiaľ si pamätám je august ...a ... a vonku ... vonku je mráz ako na troch kráľov.“ zašeptal dedo.

„ Na troch čo ? Kráľov? Dobre, že nie troch pánov!... Vy ste sa tu všetci asi zbláznili. Čo to je opäť za hov...“ Viktorov výlev zúrivosti prerušil náhle Američan.

„ Ja pamätať včera ... Ty ...ty! ... ty ma udrieť ...dať droga do môj telo ... a potom ty pozerať VFI záznam cez kamera. Mne byť zle ale ja to vidieť cez táto škára ... Prečo ty im nepovedať čo vidieť?! Ty vidieť to ... a ty neveril ... ukázať im čo ty vidieť, aby veriť mne.“ zvolal zúfalo Američan.

„ O čom to hovorí Viktor? Aký kamerový záznam?“ spytovala sa Ema.

„ Ja neviem o čom melie. Naozaj! Je to blázon, vymýšľa si!“ prehováral Viktor.

„ Nie ja blázon! Ty klamár ... Dievča... Héj ... pozri tam ... Tam biela ...biela ... ty mne uveriť ... tam biela tyč malá tyč tam hore stolička. To VFI počítač. To spustiť!“ riekol a ukázal cez škáru na kopu, ktorá bola uložená na jednej zo stoličiek.

„ Ema nechoď tam! Nespúšťaj to!“ zvolal Viktor.

„ Nechaj ma! Prečo si nám nič nepovedal?“ spýtala sa.

„ Neobviňuj ma. To čo tam uvidíš nedáva zmysel!“ naliehal jej brat, no ona si ho nevšímala a priblížila sa k stoličke.

Medzitým čo sa súrodenci začali hádať podišiel starec k Američanovi bližšie. Cez škáru si všimol vystrašenú tvár, ktorá sa tam náhle objavila.

Ja mať rodinu ... deti ... veľa detí ... Bože ... zlé veci my nechceli robiť, ja nechcieť zomrieť, preto utekal preč. Vy ma pustiť. Vy dobrý človek. Pustiť teraz!“ zúfalo šepotal zajatec.

„ Odkedy rozhoduješ o tom čo má pre nás zmysel?“ spýtala sa Ema.

„ Nechceš to vidieť, ver mi, prosím.“ riekol a ona na chvíľu zaváhala.

„ Ja vás včera počuť ... počuť ako rozprávať o Bohu ... vy boží obyvateľ... ja vidieť zlo a ja vidieť svetlo, váš Boh pravý ... váš B oh odpúšťať ... vy musieť mi pomôcť. Vy ... vy kňaz? Vy mať kostol?“ spýtal sa vojak a starec prikývol.

„ Nie! Ema nerob to.“ prosil Viktor.

„ Ako sa to zapína!? Čo to je? Nemá to žiadny gombík! “ naznačovala Ema a skúmala bielu tyčku s názvom VFI vo svojich rukách.

„ Vy mi musieť pomôcť ... ja musieť byť pokrstiť. Áno!? Teraz Vy ma pustiť a musieť ja pokrstiť!“ naliehal zajatec.

„ Na spasenie nestačí len ... len krst syn môj. Musíš ... musíš tomu aj veriť.“ riekol starec pokojne.

„ Ja veriť! Áno, ja veriť ... vy ma pokrstiť. Ja ísť s vami. Vy mi pomôcť váš Boh odpustiť ... ja ... ja ľutovať teraz.“ rozrušene povedal vojak, no starec sa radšej vzdialil. Niežeby tomu chudákovi nechcel pomôcť, no vycítil, že nie všetky jeho slová sú úprimné.

„ Ema polož to! Polož to, lebo...“ skríkol Viktor a pozdvihol pištoľ.

„Lebo čo!? Azda ma chceš zastreliť! Takto ma chceš zastaviť? Tak si poslúž! Tak strieľaj ... budeš mať na svedomí nielen ocka a mamku, ale aj mňa a moje dieťa!“ skríkla so slzami v očiach a Viktor si zrazu spomenul na sen, ktorý sa mu tú noc sníval. Stále ju chcel chrániť a nechcel, aby zistila, že sa so svetom predsa len niečo deje. Chcel ju na to nejako pripraviť, no v tom momente si uvedomil, že netuší ako.

„ Tak skoncuj to! Ukáž že si veľký chlap!“ provokovala no on pokojne zložil zbraň a vyhodil VFI do vzduchu. Biela tyčka sa ihneď začala točiť okolo svojej osi a vytvorila hologram, ktorý Emu svojím vizuálnym vzhľadom totálne umlčal. Postláčal tlačidlá ako si pamätal a spustil video aj so zvukom. Keďže to nechcel ešte raz vidieť, otvoril dvere a vybehol von. Keď začul ten strašný výkrik, vrátil sa späť a chytil VFI do ruky, pričom ho vypol. Oprel sa o stôl a sledoval Eminu reakciu, ktorá stála uprostred miestnosti ako prikovaná. Starec si vydýchol, sklonil hlavu a siahol po Biblii.

„ Teraz už chápať? Vy ma pustiť, vy mi pomôcť, ja pomôcť. Sme dobre? “ navrhoval vojak.

„ Nie, nepustíme ťa, pokiaľ nám nepovieš kde máš svoju čatu a ďalšie hliadky!“ rozkázal náhle Viktor.

„ Stačilo! Viktor bolo toho už dosť. Mám ti to azda pustiť znova? Nevidíš čo sa to deje?“ zašeptala Ema zdesene.

„ Ja viem o čo ide Ema. Musíme ...“ Viktora náhle prerušila jeho sestra, ktorá zdvihla pištoľ zo stola a namierila na brata.

„ Musíme čo? Musíme, čo Viktor? ... Hráš sa tu na vojačika, ale netušíš čo máme robiť! Nemáš na to ... Vždy to bol Andrej však? On vždy vedel, čo robiť, no ty nie!“ skonštatovala a Viktor neodpovedal. Vedel, že hovorí pravdu a žiaden plán v hlave v tom momente naozaj nemal.

„ Odkedy som nastúpila do auta, je môj život v háji a ty ... Ty si ako neriadená strela! ... a to som ti, po tom všetkom čo sa stalo rodičom verila ... Verila som ti, že nás z toho akýmsi zázrakom dostaneš! “ zvolala.

„ To ma chceš viniť za to čo sa deje?! ... Myslíš, že ja som to takto chcel? Veď vieš, že mi na tebe záleží. Ema nepreháňaj a polož tú zbraň!“ navrhoval Viktor.

„ Vážne? Záleží ti na mne?! Pred chvíľou si na mňa mieril pištoľou tak ako ja teraz mierím na teba. “ povedala.

„ Deti ... deti upokojte sa ... pane zoš... zošli nám pokoj ...“ riekol starec.

„ Buď... buď ticho! Nikomu z Vás už neverím! Všetko je prekliate!“ zúfalo zakričala Ema.

„Vieš, že som na teba nechcel mieriť a nikdy by som nevystrelil ... Si moja sestra preboha! Ema polož to! “ skríkol Viktor.

„Nie ... nie! Nebudem ťa už počúvať! Ja nie som ako ty! Ja sa viem o seba postarať. “ riekla a Viktor priskočil bližšie, aby mu podala zbraň.

„ Daj to sem! Daj mi tú zbraň!“ naliehal a skočil ku nej, aby jej vytrhol pištoľ, no tá náhle vystrelila a obaja padli k zemi.

„ Aaaaaach!“ zareval Viktor a Ema okamžite pustila zbraň na zem. Obzrela sa na ruky, ktoré boli celé červené a až vtedy si uvedomila, čo spravila.

„ Braček!“ skríkla a otočila ho tvárou k sebe. Viktor ležal v kŕči a zvieral si bok, z ktorého sa valila krv. Roztriasla sa a kľakla na kolená.

„ Vy ma pustiť! Ja mať lieky, ja pomôcť. Vy mi veriť a pustiť!“ ozvalo sa opäť z pivnice.

„ Nie! Braček, prepáč ... ja som nechcela. Nechcela som!“ zaplakala.

„ To bude dobré! ... Ach do riti, to je bolesť!“ zreval a Ema mu rýchlo vyhrnula tričko.

„ Nestoj tam len tak! Pomôž nám!“ zvolala Ema na starca, ktorý nevedel čo má v tom momente robiť. Jediné na čo sa zmohol bolo to, že odsunul políčku a otvoril dvere do pivnice.

„ Nie! ...Neotváraj ... “ zašeptal Viktor, no to už bolo neskoro a do miestnosti vrazil vysoký černoch, ktorý odsotil starca na bok a schmatol Emu za vlasy. Chcel niečo urobiť, no nezmohol sa na nič. Začal počuť vlastný tlkot srdca a všetko vôkol neho bolo zrazu rozmazané.

„ Ema... Ema.“ snažil sa vykríknuť no vedel, že je to len chabý výkrik v jeho mysli. Nato nastala tma a ticho, no nie nadlho.

Prvé načo si spomenul bol nádych. Veľmi silný nádych, akoby sa nadýchol po prvý krát v živote. Hneď na to pocítil zimu a chlad, ktorý ho obklopoval. Hmatom ruky pocítil tvrdú hladkú podlahu. Zdalo sa mu to divné, pretože v dome takáto podlaha nebola. Zameral zrak a nad sebou uvidel niečo, čo mu vyrazilo dych. Ocitol sa v nádherne maľovanom priestore, ktoré zboku cez malé úzke okná osvetľovalo žiarivé svetlo. Prižmúril oči a zistil, že je to maľovanú klenbu obloženú zlatými dekoráciami. V slnečnom svite vyzerali tak dokonale, že si na malý moment pomyslel, že je naozaj v nebi. Tento moment mu avšak netrval veľmi dlho, pretože sa zrazu do jeho pohľadu dostala dole hlavou otočená veľká čierna hlava.

„ Ty hore!? Dobrá chlapec! Hehe ...“ zasmial sa černoch a potľapkal Viktora po tvári, pričom ho prebudil z jeho príjemných predstáv. Hneď na to ho chytil za plecia a oprel ho o niečo, aby sa posadil. Hlava sa mu krútila a snažil sa dýchať pravidelne.

„ Kde to? Kde to som?“ vyšlo z neho po chvíľke.

„ Ty? ... Nie ty, ale my ... my tu s tebou. šťastný rodina, my byť spolu ... hehe.“ riekol posmievačne a Viktor sa začal spamätávať. Obzrel sa lepšie a zistil, že sa nachádzajú v pradávnom kostole. Spomenul si že je to kostol, ktorí spolu s Emou pri príchode do dediny zahliadli, no netušil, že jeho interiér bol takto dokonale zachovalý. Nemal, žiadne pochybnosti, že to bola dedova práca a v ostal v nemom úžase.

„ Pekné? Dobrá miesto ...veľmi dobrá ... a ty pozri kto ešte pekné!?“ naznačil a ukázal puškou, ktorú mal v rukách na niečo v diaľke.

Viktor zakašľal a prikryl si pred svetlom oči aby lepšie videl, no to čo uvidel ho vyviedlo z miery. Na veľkom krížy zbadal za ruky a za nohy priviazanú Emu. Ako keby to nestačilo mala priviazané dokonca aj ústa.

„ Ty šialený pošuk! Zabijem ťa!“ skríkol a nazbieral všetky sily, aby vstal a hodil sa na černocha no ten ustúpil a Viktor zrazu pocítil silnú bolesť na nohe.

„ Nie ... ty byť dobrý chlapec ... teraz ako pes ... držať na krátko.“ povedal a ukázal na Viktorovu nohu, ktorá bola prikovaná s reťazou o obrovské železné vchodové dvere do kostola

„ Ja byť dobrý ... ja ťa nezabiť ... ja robiť dobro teraz, ale poistiť ... ja poistiť. Ja povedať vy pomôcť, ja pomôcť, tak?“ vysvetľoval a z bočných dverí sa zrazu objavil

starec, ktorý bol oblečený do bieleho rúcha a v rukách niesol malé nádobky na zlatej tácke.

„ Čo to ... Dedo!? Dedo!“ skríkol a starec nachvíľku zastal. Náhle sa mu zatriasli ruky. V jeho očiach bolo vidno súcit a boj s tým čo sa chystá vykonať. Na malý moment zaváhal a tácka, ktorú držal v rukách mu skoro vypadla na zem, no sklonil zrak k zemi a pokračoval ďalej k oltáru.

„Pusť ma ty netvor! Ty blázon, o čo ti ide!?“ spytoval sa Viktor.

„ Áno ... ty teraz vidieť .... byť zavretý ako ja a nikto nepomôcť.“ zasmial sa a vyceril biele zuby.

„ Ale ja ti pomôcť! Ja lieky dať ty! Pozri na rana. Nie krv ... ošetrená! ... za pár dní nová ... ja nepomôcť inak ty byť mrtvý!“ povedal a ukázal na Viktorov bok, ktorý bol zabandažovaný.

„Ja byť dobrý ... dobrý to čo robiť, ja ti povedať, že ja byť konvertor ... ja mať metódy na konvertovať slovensky obyvatelia.“ riekol a vyhodil do vzduchu VFI, ktoré spustilo hologram.

„ Čo máš s tým - byť dobrý, Ha!? O čo ti do pekla ide!?“ zreval Viktor.

„ Ty sám odpovedať v tvoja otázka ... Vidíš? Ty byť zlý ... ty kričať! ja musieť poistiť, ale nezabiť ťa ... Ty ísť do pekla ..., ale ja vidieť veľa zomrieť. Ja chcieť zachrániť ... ja musieť zachrániť. Musieť byť dobrý teraz a nezabiť ako v starý čas. Musieť spraviť metóda alfa.“ odpovedal.

„ Čo do riti je metóda alfa? “ nechápavo sa spýtal Viktor a začal rozmýšľať nad možnosťami úniku.

„ Ja robiť metóda alfa veľa v starý čas ... Nie vždy dobre ... veľa zomrieť ... Ja použiť injekciu, jed, na obyvateľ a ten musieť konvertovať ... ak nie konvertovať nepodať antijed, obyvateľ do jedna hodina zomrieť. “ vysvetľoval a Viktor kontroloval očami reťaz, ktorá bola pevne prikovaná o bránu.

„ Ty teraz pozerať. Pozerať tu!“ zvolal Američan.

„ Ja mať posledná dve injekcia ... jed a antijed. Ty mať rád svoju sestra, však!?“ spýtal sa a vybral injekciu s jedom.

„ Čože! Nerob to ty blázon, Urobím čo povieš!“ riekol, no vojak sa priblížil ku krížu, kde bola Ema. Snažila sa kričať a metala sa, no vojak ju pevne chytil za hlavu.

„ Nechaj ju! Nechaj ju na pokoji! Dedo! Dedo ty starý skunk ako to môžeš dovoliť! Veď je tehotná! Urobím hocičo povieš! Len ... len ju nechaj na pokoji!“ nariekal, no vojak bez súcitu vpichol injekciu do Eminho krku a tá od šoku omdlela.

„ Teraz ty urobiť čo ja povedať!“ riekol a na holograme spustil časovač s veľkými trojrozmernými hodinami.

„ Nieeee!“ zvolal Viktor a klesol tvárou k zemi.

„ Ty mi nedať na výber! Ty teraz poslúchať a pozerať! Ty starý muž pokračovať! Začať už teraz!“ rozkázal a dedo, ktorý zbledol sa dal do pohybu. Otvoril Bibliu, prežehnal sa a pristúpil k černochovi.

„ Začať čo!? Dedo! Hádam ho nechcete spovedať? “ zvolal Viktor, no dedo ho nepočúval.

„ Čo si žiadate od tejto cirkvi.“ riekol s roztraseným hlasom starec.

„ Krst!“ riekol Američan

„ Krst? Ty si sa zbláznil!? Tak o to tu ide? Ty tomu veríš!? ... Ty ... ty magor! Pôjdeš do pekla, počuješ!“ zvolal mladík.

„ Ty nevidieť, čo ja vidieť! Ja vidieť šialená veci. Ty nevidieť nič, ty nechápať. Ty čušať teraz! Čušať! “ zvolal a otočil sa k oltáru.

Viktor sa snažil niečo vymyslieť, no jediné čo ho napadlo bolo to, že sa priblížil k bráne. Snažil sa akýmsi spôsobom uvoľniť reťaz, no nedalo sa. Vojak veľmi dobre vedel ako niekoho zaistiť, aby neušiel.

Oprel sa o bránu a sklonil hlavu. Chvíľu sledoval ako vydychuje vlastnú paru z úst a nevedel, čo má ďalej podniknúť. Zrazu nemal už viac síl bojovať. Zavrel oči a započúval sa do starcových slov, ktoré sa ozývali v každom zákutí kostola:

„ Dal som im tvoje ... tvoje slovo a svet ich znenávidel, pretože nie sú zo ... zo sveta, tak ako ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich ... vzal ... vzal zo sveta, ale aby si ..si ... ich zacho ... zachoval od zlého.“ starcove slová akoby náhle doplnil treskot o bránu, ktorý Viktora prebudil z polo bdelého stavu.

„ Nie sú zo sveta, tak ako ja ... nie ... nie som zo sveta. Posväť ich v pravde ... tvoje slovo je pravda.“ pokračoval, no buchot sa ozval znova a hlasnejšie. Viktor sa postavil a spravil pár krokov od brány.

„ Ako ... Ako si mňa poslal do sveta aj ... aj ja som ich poslal do sveta.“ hlásal starec a po ďalšom buchnutí sa vojak otočil k bráne, ktorá sa otvorila do korán.

V žiarivom svetle, ktoré preniklo do kostola sa zrazu objavilo niekoľko podivne pokrivených postáv.

„ Hééj! Do riti!“ zaklial Viktor a snažil sa vzdialiť od brány, čo najďalej no dostal sa len tam kam mu reťaz dovolila. Jedna z tých postáv po ňom okamžite vyštartovala a Viktor zrazu zacítil prenikavý hnilobný zápach. Neveril vlastným zmyslom o čo v tom momente ide a čo sú to za podivné postavy, ktoré akoby byšli zo záhrobia. V momente, keď už čakal to najhoršie začul výstrel a postava ľahla k zemi. Kľakol na zem a sledoval ako pred ním tie monštrá padajú na zem ako hrušky. Všetko sa mu zrazu zdalo totálne absurdné a nereálne až do momentu, keď sa pred ním opäť zjavil Američan.

„ Nie! Oni prísť! Oni ma nájsť! Vstať .. .Ty vstať!“ zvolal, no Viktorova myseľ bola niekde úplne inde.

„ Vstať! ... Tu ... puška, pištoľ ... tri zásobníka ... Nerobiť hlúposť! ... inak sestra zomrieť ... ja musieť krst ... ty stráž a strieľať všetko teraz! ... keď ja dokončila krst ja pomôcť!“ riekol a položil do Viktorových rúk skoro všetko zo svojej výbavy. Až vtedy si uvedomil v akej situácii sú a spomenul si na starcove slová o konci sveta. Zrazu cítil akoby bol toho súčasťou. Nevedel to isto, ale akoby cítil, že robí správnu vec. To, ale nebol koniec, no začiatok konca o ktorom netušil, že prichádza. Nabil pušku a vypálil salvu guliek, ktoré roztrieštili hlavu prvému pomätencovi v dverách. Hneď na to prichádzali ďalší a ďalší. Viktorovi postupne dochádzala munícia až napokon nabil do pištole posledný zásobník, no obrad ešte stále nebol u konca.

„ Héééj Dedo dokonči to! Dokonči to konečne!“ zvolal Viktor a snažil sa zavrieť dvojkrídlovú bránu.

„ Obrad ... Obrad musí byť kompletný, keď sa už ... už raz začal“ zvolal starec zo svojich posledných síl.

Vonkajšie svetlo sa zrazu ešte viac zintenzívnilo a začalo do kostola prenikať nielen cez okná ale aj cez škáry v stenách. V tom momente začalo byť všetko akési iné, akési magické.

„ Nie! Ty rýchlo spraviť krst ... ja už toto vidieť skôr ... ja vidieť žiaru ... nie! ... nie veľa čas ... rýchlo krst s voda!“ naliehal Američan, no starec bol zrazu myšlienkami úplne inde. Cítil vnútorný hlas, ktorý mu nahováral, že ten, ktorého toľké roky miloval prichádza. Videl ho pred sebou a do očí sa mu bez akýchkoľvek zábran vtesnali slzy.

„ Ty rozumieť! Krst vodaaaa!“ zreval Američan a vystrelil pištoľou do vzduchu. Viktor medzi tým privrel bránu, no zámok bol rozpadnutý a nemal ju ako zavrieť. Tie monštrá sa zrazu dobýjali dovnútra ako keby sa chceli za každú cenu predtým žiarivým svetlom ukryť.

„ Dedo! Rob niečo! Je ich stále viac! Dokonči to konečne inak tu skapeme!“ zakričal Viktor a prebral tým starca ku zmyslom. Dedo prikročil k malej sklenenej nádobke. Pozdvihol ju nad hlavu a modlil sa.

Tu sa zrazu dvere pod obrovským náporom pootvorili a Viktorovi neostávalo nič iné iba ich vlastným telom pridržiavať. Cez malú škáru v dverách ho začali škriabať a hrýzť, no on vytrvával. Najradšej by utiekol niekam ďaleko, no vedel, že musí vydržať.

Nie kvôli černochovi, ale kvôli Eme bol ochotný aj zomrieť. Pod vplyvom bolesti nakoniec povolil, ale nepustil zovretie bránových krídiel. Pažami nedovolil žiadnej z tých beštií vojsť dnu. Spomenul si na dedove slová o tom, že nikdy nie je neskoro uveriť a začal ľutoval všetko čo doposiaľ spravil. V duchu prosil o záchranu nie seba, ale svojej sestry. Pre ňu sa bol ochotný odjakživa obetovať. Vypľul krv a uvedomil si, že mu tí šialenci roztrhávajú brucho. Zavrel oči a zareval, pretože už nevládal, no zrazu sa mu v mysli objavil akýsi obraz. Videl človeka visiaceho na kríži a v tom momente sa cítil presne ako on. Nevidel mu do tváre, no v srdci vedel kto to je, pretože aj on sa raz obetoval za všetkých. Ten človek zrazu zostúpil z kríža a tomu do jeho telesných údov dodalo energiu akú doposiaľ nepoznal.

„ Krstím ťa ...“ zvolal starec a černoch si čupol. Z diaľky sa náhle ozval silno prenikavý tlmený zvuk akoby trúbilo tisíc trubačov.

„ v mene otca ...“ pokračoval starec, no jeho telo náhle zvierali kŕče a kľakol k zemi. Celé jeho telo sa zrazu začalo mrviť. Ako keby sa všetky bunky v jeho tele odpájali a pripravovali na niečo zvláštne.

„ Ty pokračovať! Pokračovať!“ schmatol starca za rúcho a postavil ho na nohy.

„ v mene ot ... otca ... i syna ... i ... „ starec zrazu zastal pretože kvôli hlasnejšiemu zvuku trúbenia skoro nepočul vlastného slova.

„ i ducha svätého.“ dopovedal a černoch zavrel oči. To načo čakal bolo dokonané.

Náhle pocítil dopadajúcu vodu na svoju oholenú hlavu a uľavilo sa mu.

„ Ánooo!“ zvolal víťazne. Konečne pocítil ozajstnú úľavu od temných myšlienok a nočných mor, ktoré ho prenasledovali.

Všetko zrazu stíchlo a žiara sa pominula. Vojak si pomyslel, že je naozaj zachránený, preto otvoril oči. Temnota a chlad náhle pohltila všetko vôkol neho. Prvé, čo si všimol bola padajúca sklenená nádobka, ktorá sa pred ním na zem roztrieštila na milión maličkých kúskov. Hneď na to zbadal, že ako ďalšie k zemi padá starcovo rúcho. Pozdvihol hlavu, no starca zrazu nikde nezahliadol. Postavil sa na nohy a zameral zrak k bráne, kde po Viktorovi ostali len stopy krvi.

Obával sa pozrieť na kríž kde bola Ema a v jeho vnútre vzrastala neskutočná zlosť. Takúto situáciu už zažil a vedel veľmi dobre čo to znamená. Začal mať pocit, že bol podvedený a všetko čo spravil bolo zbytočné. Zrazu si spomenul na starcove slová, ktoré mu deň predtým povedal a zrazu ich nemohol vypustiť z hlavy: Na spasenie nestačí len krst musíš tomu aj veriť! Musíš tomu aj veriť! ... veriť!“ opakovalo sa.

„ Nie ... Nieee... Nieeeee!“ skríkol zúfalo. Po chvíľke nabral odvahu a pozrel sa na kríž pred ktorým zrazu stála postava podobná Eme.

„Héééj! Ty dievča! Vďaka Boh ... aspoň ty ostať.“ riekol a postava neodpovedala.

Namiesto toho v jeho mysli zrazu začul akýsi hlas: „Nastala posledná hodina...“ ozvalo sa a vojaka to zrazu vystrašilo na smrť.

„ ... je ti odpustené ...“ ozvalo sa znova a Američan inštinktívne preskočil za oltár akokeby sa chystal na sebaobranu. Z bočného puzdra rýchlo vytiahol pištoľ a obtiahol ju.

„ ... ale nezabudnuté...“ ozvalo sa posledný krát a vojak si vydýchol, pretože to skončilo. Zrazu nastalo neskutočné ticho a on počul vlastný tlkot srdca.

„ Héj ... dievča! Ty počuť to? Hlas počuť?“ zašepotal. Mieril pred seba a čakal na odpoveď, keď v tom začul akýsi zvuk pripomínajúci škrípot. Započúval sa lepšie a ten škrípot mu pripomínal škripot zubov. Preľakal sa a ustúpil až úplne ku stene. Zrazu sa škrípanie zubami začalo ozývať z každého rohu kostola a to ho vydesilo až napokon vystrelil. V záblesku, ktorý osvetlil celý kostol zbadal, že predsa len nie je sám.

Od toho momentu mu spoločnosť robia monštrá, ktoré ho za jeho hriechy ustavične prenasledujú a nakoniec zaživa celého zožierajú. To sa deje stále dookola...

A to až po zvyšok času, ktorý je preňho ako aj pre každého pripravený

...no ako pre niektorých v nebi, tak i pre niektorých v pekle je týmto časom práve večnosť ... tá nás bude napokon vždy sprevádzať ...

Záver: Zjavenie podľa jána 21.Kapitola, odstavec 1-8, Biblia:

Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli a mora už niet A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť:

"Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo."

A ten, čo sedel na tróne, povedal: "Hľa, všetko robím nové."

A hovoril: "Píš: Tieto slová sú verné a pravdivé." A povedal mi: "Stalo sa! Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom.

Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť."