Hunting (I.)

Los Angeles...Mesto Anjelov. O tom by sa teda dalo polemizovať. Pre priemerného, zákony dodržujúceho občana by toto mesto možno nebolo ničím až tak zaujímavým či novým. Pre mňa je to niečo iné. Keďže sa tu pohybuje až znepokojivý počet démonov a inej magickej hávede, bola som donútená sa sem prísť pozrieť a trochu to tu vyčistiť. Vlastne...len ďalší normálny deň. Zastala som pred barom U Mŕtveho muža. Vážne, lepší názov pre démonický bar by si už nemohli vymyslieť. Paráda. Okolo celého baru bola magická bariéra, ktorá znemožňovala slušným občanom vidieť ho. Trochu silnejšie som vo vrecku stisla svoj prútik a vstúpila som dnu.

Mágia...pche...nemala by som až toľko problémov, keby žiadna pošahaná mágia neexistovala. Jej tvorcovia si zrejme mysleli, že môžu všetko. No vlastne...môžu všetko, ale nahlas by som im to nikdy nepriznala.

Démonický bar bol nezvykle prázdny. Väčšina klientely si nemohla dovoliť vystrčiť päty so svojich brlohov za bieleho dňa. Či už preto, že by sa rozpadli na prach, alebo preto, že by len príliš desili nič netušiacich občanov, ktorí by následne začali klásť príliš mnoho otázok. A o to sme nestáli. Dobrí či zlí - všetci sme vedeli, že existencia mágie a všetkého nadprirodzeného musí zostať utajená. Vlastne, bola to jediná vec, na ktorej sme sa kedy dokázali zhodnúť.

Nakráčala som si to rovno k tomu najväčšiemu hmusákovi v bare.

Hazar - nižší démon. Úplne neškodný. Ak nepočítate túžbu povracať sa, len čo ho uvidíte, ako hrozbu ľudstvu. Jediným jeho plusom bolo, že dokázal vycítiť všetko živé či mŕtve na kilometer ďaleko. Jeho zelená koža, tri neprirodzene veľké oči uprostred hlavy a podivne zakrivený roh vás nútili sa pozerať radšej inde než na neho, ovšem, ak ste si nechceli v jeho prítomnosti povracať topánky. Čo by na neho určite dobrí dojem neurobilo.

"Mám pre teba prácu," zasyčala som na neho. Jeho vodnaté oči sa rozšírili strachom a trochu sa roztriasol. Teda...moja povesť musí byť poriadne zlá, keď sa ma všetci boja.

"Čo...čo odo mňa chceš lovkyňa?" zakvičal a trochu sa prikrčil.

"Chcem, aby si vystopoval jedného chlpáča. Červená srsť s čiernymi pruhmi." Na chvíľu sa odmlčal. Bolo na ňom vidieť, ako sa snaží sústrediť. Až mu naskočili vrásky, čo bol vzhľadom na jeho zelenú slizkú pokožku docela slušný výkon.

"Ale nebude to zadarmo," zúži oči. Milo som sa usmiala a rýchlym pohybom som ho chytila za roh a tresla som s ním o stôl. V inom bare by sa ľudia hneď zdvihli z vidinou bitky a vygradovali by ju tak, že by lietali stoličky. Ale tu sa nikto nepohol. Buď už na to boli zvyknutí alebo boli len tak zamestnaný svojimi diabolskými plánmi na ovládnutie sveta, že sa s tým vôbec nezaoberali. Barman sa na mňa nespokojne pozrel, ale nekomentoval moje praktiky. Nepáčilo samu, že som mu pomaly zabíjala jeho klientelu. Bolo mi to v celku jedno. Po chvíli som už vychádzala von s presnou adresou.

Prečo sa všetci záporáci musia zásadne zdržiavať na cintorínoch alebo v ich okolí?

Odviezla som sa typicky žltým autom ale povedala som adresu dva bloky od cintorína. Tomu starému milému taxikárovi by vôbec nebolo čudné, keby ma mal vysadiť pred monštruóznou bránou cintorína Nighthall.

Či naháňate upíra, vlkodlaka alebo démona, už len zo zásady skončíte na cintoríne. Aké ironické. Niekto by im mal preventívne rozoslať letáčik z oznámením, že už je 21. storočie. Možno by sa potom aspoň trochu držali z dobou. Nie je smutnejší pohľad, ako na nejakého tvora, ktorí zamrzol v dobre svojho zrodenia.

Oblohu začali trhať prvé mraky čiernej farby, keď som vkročila na pôdu cintorína. Perfektné. Teraz aby som preliezala všetky dostatočne veľké hrobky, kde by sa ten bastard mohol ukryť. S povzdychom som zamierila k prvému monštruóznemu mauzóleu ktorí sa rysoval v riedkej hmle. Jediný môj pohľad na dvere hrobky stačil na to, aby som vedela, že som presne trafila do čierneho. Cez polovicu dverí sa tiahli škrabance. Neboli prvé, ktoré som za posledný týždeň videla. Takýto odkaz môžu zanechať jedine ľudské nechty v poslednom zúfalom pokuse o boj. Boj o holý život, ktorí nemohol vyhrať. Bol to len človek. Jemne som strčila do dverí, ktoré sa z vrzgotom otvorili.

Fajn...keď je dnu niečo len trochu inteligentné tak mi to pripraví pekelné uvítanie. Nebojácne som vkročila dnu. Nebála som sa...vážne, ani trošičku. Vo vrecku som pevnejšie chytila prútik a v druhej som už nejakú dobu držala pištoľ napechovanú striebrom.

Sig Sauer P 226 zo zásobníkom na 17 nábojov z účinným dostrelom 70 metrov bol vyrobený pre americké ozbrojené zložky. Prišlo mi zvrátene vtipné, že ja som sa s ním chystala zákony porušovať.

Nie že by zabíjanie vlkodlakov a im podobnej hávede bolo vyložene nezákonné, ale občas som sa kvôli tomu pohybovala dosť na hrane. Pohľadom som brázdila po vstupnej miestnosti pripravená zasiahnuť pri najmenšom pohybe. Všade už panovala taká tma, že normálny človek nemal šancu cez tú nepriepustnú temnotu nič vidieť. Našťastie ma na lov týchto stvorení docela slušne vybavili.

Všetky farby sa síce zredukovali na odtieň šedej, čo ma niekedy dosť miatlo, ale aspoň som sa tu nemusela plížiť z baterkou nenápadná ako snehulienka medzi trpaslíkmi. Prechádzala som okolo miestností z rakvami do ktorých som zbežne nakukla. Nepredpokladala som, že by som tam na niečo mohla naraziť, ale prevencia je prevencia. Opatrnosti nie je nikdy dosť. Aj keď to už niekedy hraničí s paranojou, aspoň vás to udrží na žive. Pri najmenšom o čosi dlhšie.

Prečo by sa záporáci mali zdržovať hneď pri vstupe do hrobky, kde ich môže niekto rýchlo objaviť, keď sa môžu pekne krásne zašiť až do jej srdca? Svetlo, ktoré sa predo mnou začalo mihotať a osvetlilo chodbičku už bolo blízko. Podvedome som zrýchlila krok. Do nosa ma udrela železitá vôňa krvi, ktorá bola čerstvá a bolo jej dosť na to, aby obeť bola ešte na žive. Pri tej myšlienke som ešte viac zrýchlila, až som takmer bežala.

Prudko som pred miestnosťou zabrzdila a pozrela sa na ten výjav ako z nejakého béčkového hororu. Škoda len, že toto bola skutočnosť. Naproti mne sa za jedným zo sarkofágov krčila mladá baba, ktorej nemohlo byť viac ako sedemnásť. Cez tvár sa jej tiahla veľká modrina a ruky mala celé doškriabané akoby jej z nich niekto chcel zrolovať kožu a valilo sa z toho dosť krvi. Ako som si rýchlo stačila všimnúť, krv jej presakovala aj cez tričko na bruchu za ktoré sa držala. V duchu som nepekne zakliala a rýchlo stočila pohľad k momentálne najväčšiemu nebezpečenstvu v miestnosti. Milujem tieto potvory. Vo dne vyzerajú ako neškodný ľudia ale sotva ich prekryje tma, začnú sa s nimi diať čudné veci. Najprv to v krku zachrčí, pod fúzami zavrčí, v kostiach lupne, vo mne hrkne a až potom sa objaví vlkodlak.

Tento sa krčil v rohu miestnosti a hrdelne na mňa vrčal. Kým bol ešte v ľudskej podobe, mal akú takú šancu, že by som ho nezasiahla kúzlom alebo guľkou a mala by som pár zlomenín navyše, ale tento urobil tú zásadnú chybu a pri skoku na mňa sa premenil. V rýchlosti som na neho vypálila dve guľky. Jena ho minula, ale druhá ho trafila do boku. Keďže to bolo striebro, najprv ho to naštvalo na najvyšší level ale potom sa zrútil na zem v kŕčoch. Striebro je pre vlkodlakov smrteľne jedovaté. Pomalými krokmi som k nemu podišla a namierila som na neho prútik.

"Pozdravuj v pekle," zasyčala som a v miestnosti sa zelene zablyslo. Vlkodlak sa na zemi prestal zmietať a zostal nehybne ležať. Chápte - ak ho rýchlo nezabije guľka, tak smrtiace zaklínadlo to v pohode dokončí. Ten, kto ho vymyslel by mal dostať Nobelovu cenu. Ušetrí to kopu práce aj nervov.

Otočila som sa k dievčaťu, ktoré bolo zrejme v šoku ale po dôkladnejšej prehliadke som na nej nenašla zranenia, ktoré by som nedokázala vyliečiť. Položila som jej ruku na čelo a prestúpia jej telo svojou mágiou. Vstrebala som do seba všetky jej zranenia.

Zalapala som po dychu, keď mi naraz praskli štyri rebrá. V hlave mi treštilo ako keby mi tam niekto stepoval, ale dalo sa to zvládnuť ak ste vedeli, že to o chvíľu doznie.

Otvorila sa mi rana na bruchu po pazúroch a hnusne to štípalo. Fajn, tá krv sa bude veľmi dobre prať.

Ruky ma pálili ale nevnímala som to. Len som si z nich zotrela krv a nová sa už neobjavila. Hojím sa abnormálne rýchlo. Postavila som sa aj napriek tomu, že mi v pravom boku ostro pulzovalo, ako sa ozývali hojace sa rebrá a protestovali proti akémukoľvek pohybu. Ignorovala som to.

Pohybovať sa z hrudným košom na maderu nie je žiadna sranda ani keď nemusíte dýchať, čím sa ochránite pred dobrou polovicou bolesti.

Pozerala na mňa svetlunko modrými očami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani pes hasky.

Zadívala som sa do jej vydesených očí, v ktorých sa zračilo zúfalstvo a vyzerala ako by chcela kričať alebo plakať. Možno sa len nevedela rozhodnúť, čo urobiť ako prvé. Ako som sa jej vpila do očí, vedela som, že v tom momente v tých mojich určite nebolo nič ľudského. Zaplávala som si v jej spomienkach a zoskupila všetky, ktoré zažila tento večer a potom som ich vytrhla ako boľaví zub. Zanechala som len hrejivú prázdnotu a pokoj.

"Choď domov," poručila som jej a ona sa bez slova tackavo zdvihla a pomaly odišla. Chvíľ som ju sledovala, aby som sa uistila, že vyšla von z hrobky a je v poriadku. Bola...viac menej.

Viem, som pokrytec. Osobne trhám hlavy za to, keď sa mi niekto chce šťúrať v mozgu, ale urobila som to pre ňu. Po takomto zážitku by nastúpila uzavretosť, des a úzkosť. A možno by dostala krásne vypolstrovanú celu so slušnou nálepkou šialenec. Tohto všetkého som ju zbavila a tak môže žiť zase šťastný normálny život.

Páni, ja tým ľuďom niekedy ich životy tak závidím. Zatriasla som hlavou, aby som z nej vyhnala tieto myšlienky a zadumane som sa zadívala sa na mŕtveho vlkodlaka medzi desivými sarkofágmi. Niekedy musíte urobiť menšie zlo, napríklad zabiť, ktoré poslúži vyššiemu cieľu - dobru. Viem, je to neodpustiteľné, ale niekto tú špinavú prácu robiť proste musí. Len škoda, že ten niekto som práve ja...

***

Escape (II.)

Bežala som...ale odrazu som si nevedela spomenúť pred kým. Len tá veľká túžba prežiť ma hnala ďalej a zvierala mi srdce do železného zveráku. Zahla som za roh a narazila do osoby pred sebou tak tvrdo, že som sa rovno mohla rozbehnúť proti betónovej stene a výsledok by to malo zhruba rovnaký.

Moja vlastná kinetická energia ma prudko odhodila dozadu a ja som nemala najmenšiu šancu to ustáť.

Na svojej ceste k zemi som inštinktívne zjačala.

Snažila som sa náraz na podlahu zachytiť rukami, takže schytali väčšinu nárazu.

Pri tejto rýchlosti a sile nárazu som si musela zlomiť zápästie, ak nie obe.

Bolesť sa nedostavila.

Mala by som za to byť vďačná.

Nebola som.

Nevedela som presne, čo to znamenalo, ale určite nič dobrého.

Absencia bolesti nikdy neznamená nič dobrého, aj keď sa to môže javiť opačne.

Nedostala som šancu o tom hlbšie popremýšľať.

Dievča, do ktorého som plnou rýchlosťou napálila a zrazila sa tým k zemi bez toho, aby to s ňou len otriaslo, sa jedným rýchlym pohybom sklonila ku mne, schytila ma okolo krku a bez známky námahy vytiahlo späť na nohy.

Tlak na mojom hrdle silnel, ale nevnímala som žiadnu neodkladnú potrebu sa nadýchnuť alebo sa akokoľvek vzpierať, hoci by som o takomto čase už určite mala.

Dokázala som len tupo zízať do jej tváre, do tváre dievčaťa, ktoré sa ma s najvyššou pravdepodobnosťou chystalo zabiť, a nijako sa ma to nedotýkalo. Kam sa sakra podel môj pud sebazáchovy?

Skoro akoby moje telo reagovalo na jej a prestalo sa svojmu osudu vzpierať.

Z jej dlane mi cez kožu až do špiku kostí putoval podivný pocit úľavy, ktorý som už tak dlho nedokázala nájsť.

Bola som pokojná, pretože moja smrť mala prísť práve z jej rúk.

Odovzdane som jej pozerala do tváre a necítila strach ani smútok, len závisť.

Musela byť podobného veku ako ja, ale pripadla som si vedľa nej ako úplná nula.

Vzbudzovala vo mne silný pocit kompletnej nedôležitosti môjho bytia.

A nie preto, že v rukách držala môj život a každú chvíľku ho mohla ukončiť.

Vyvolávala vo mne rešpekt, ktorý cítite k niekomu naozaj veľa starému, kto má neopísateľne viac skúseností a dáva vám to patrične najavo.

Kto zažil už veľa vecí, o ktorých vy ste si mohli nechať akurát tak zdať, a niektoré z nich boli tak bolestivé, že ste takmer videli nezahojiteľné rany na jeho duši, ktoré po sebe zanechali.

Rany, ktoré by ste vy nedokázali znášať ani sekundu, ale oni ich roky nosili s hrdosťou.

Preto z nich vyžaroval zvláštny druh autority, ktorý vás nútil ich obdivovať.

Závidela som jej to kúzlo, ktoré z nej sálalo, tú desivú dokonalosť. Tmavo hnedé vlasy jej lemovali bledú tvár s jemnými, bezchybnými rysmi a plnými perami.

Bola krásna, tak, ako len dievča v tomto veku môže byť.

Len jej temné, prázdne oči narušovali tú nádhernú ilúziu. Prezrádzali, že by ma mala desiť.

Stretla som sa s jej odmeraným pohľadom a pochopila.

Bola stará, oveľa, oveľa staršia ako ja.

A vôbec nie človek.

Predo mnou stála smrť...

Naklonila sa ku mne a jej dych ma pošteklil na tvári.

Keď prehovorila mrazivo melodickým hlasom, čas sa zastavil a jej slová zostali visieť vo vzduchu.

"Si mŕtva."

Prebudila som sa v rovnakej motelovej izbe na okraji Los Angeles, v ktorej som sa len pred pár hodinami ubytovala a zrýchlene som dýchala.

Kam máte utekať pred svojimi vlastnými ľudskými spomienkami, ktoré sa premenili na tie najhoršie nočné mory? Nepoznala som nič horšieho. Nočné mory ako bola táto dnešná, kde ma prenasledoval niekto, komu som nemohla utiecť ani ho zabiť...

Desilo ma to.

Obzrela som sa okolo seba a nakrčila som znechutene nos. Všetko tu smrdelo zatuchlinou a v kútoch sa začala objavovať pleseň.

Posteľ bola tvrdá a rozheganá a okrem mnohoročného písacieho stola so stoličkou a skrine bez dverí bola jediným kusom nábytku v miestnosti.

Zo zašlého okna bol výhľad akurát tak na tehlovú stenu protiľahlej budovy, rovnako ako z okienka v drobnej vedľajšej miestnosti, ktorá sa len ťažko dala nazývať kúpeľňou.

Hemžilo sa to v nej švábmi a voda tiekla zásadne hrdzavá.

O teplej asi ani nepočuli.

No, žiaden luxus, ale nič lepšie si chudobné dievča na úteku nemohlo dovoliť.

Nie, že by mi ten útek bol nejako platný, aj keby moja platinová American Express ešte stále platila. Aké prekvapivé, keď utekáte pred niekým, komu trvá asi minútu, aby vás opäť našiel. Našťastie sa mu nie vždy chcelo...

Cítila som, ako mi po chrbte steká ľadový pramienok potu a volá ma späť do reality.

Vďaka mu.

Nemohla som si dovoliť pitvať sa vo vlastnej hlave, príliš to bolelo.

A ešte oveľa viac mohlo...

***

Lov na vlkodlaka

"No to si všetci hádam robia srandu!" zafrflala som a znela takmer zúfalo. To mám za to, že si nevážim toho, čo mám. Pred dvoma dňami som nadávala, že sa neustále túlam po cintorínoch a za svoje sťažnosti som si vyslúžila exkurziu do mestskej kanalizácie. Že som si ale polepšila. Kýchla som si...nie je nič lepšie ako sa po ráne plížiť zatuchnutými stokami a hľadať toho chlpáča, ktorý mi včera v noci ušiel. Dvoma dobre mierenými ranami som preťala reťaz, ktorá blokovala vstup do tohto krásneho miesta a otvorila poklop. Do tváre mi vrazil koncentrovaný zápach výkalov a rozkladajúcich sa zbytkov, zmiešaných s ďalším množstvom odporných vecí, ktorých pôvod som sa ani nesnažila vypátrať. Zadržala som dych a o krok cúvla, aby som si zachránila aspoň niektoré s posledných pár čuchových buniek, ktoré mi zostali.

"Ešte stále si to môžeš rozmyslieť a zostať tu" podpichoval ma Daniel, ktorý sa pohľadom na mňa očividne veľmi dobre zabával. Zajímalo by ma, ako veľmi pobavene sa bude tváriť, až ho do tej stoky v nestráženom okamihu zhodím a poriadne ho v nej vyplákam.

"To skôr v pekle začne snežiť," zazubila som sa na neho kyslo. "Ale až budem zvracať, uistím sa, že tvojim smerom."

"Vieš, zaujímalo by ma, či si tak nepríjemná od prírody, nebo si to musela trénovať."

"S tebou okolo to ide samo." Zacvrlikala som a pretiahla sa okolo neho. Pretočila som v duchu očami. Ďalšie hovado, ktorého ego siaha na druhý koniec vesmíru. Asi som magnetom na pochybné existencie.

Daniel sa posmešne uklonil a pokynul mi rukou. "Dáma má prednosť." V tú ranu som mala chuť ho pretiahnuť niečím pekne tvrdým po hlave. Zaškľabila som sa na neho a nechala jeho zdanlivo galantné gesto bez odozvy. Vkročila som do spleti kanalizácií a dávala si sakra pozor, aby som z toho úzkeho, navlhnutého chodníčku neskĺzla do odpornej zelenej tekutiny podo mnou. V uzavretom priestore kanálov sa dalo sotva dýchať a všade okolo sa duto rozoznieval zvuk tečúcej vody. Okolo nôh sa mi preháňali potkany veľkosti menšieho psa a steny pokrývala súvislá vrstva plesní a slizu. Sem tam sa ozvalo veľmi podozrivé žblnknutie a ja som nedôverčivo pozorovala relatívne pokojnú hladinu. Za chrbtom som zaregistrovala Daniela, ktorý šiel úplne pokojne. Zrejme v týchto stokách strávil za tie roky lovenia už toľko času, že vedel, čo čakať. Už len chýbalo, aby na nás z tej hustej brečky vyskočil nejaký zmutovaný aligátor a môj deň by už bol vážne kompletný.

Sústava kanalizácie pod mestom bola hotový labyrint. Tunely sa vetvili, krútili a sem tam sa objavila nejaká slepá chodba, veď čo čakáte od Los Angeles? Štvalo ma, že nikde nebolo ani známky po našej víťaznej trofeji.

Tiahli sme sa nekonečnými tunely snáď pol hodinu a okrem akútneho nedostatku čerstvého vzduchu sa u mňa začali prejavovať prvé známky klaustrofobického záchvatu. Dlane sa mi potili a mŕtve srdce bilo hlasnejšie, rýchlejšie, ako by sa ma snažilo upozorniť, že ak odtiaľto čo najrýchlejšie nevypadnem, vyskočí mi z hrudi a odcupitá po svojich. Ale aj napriek tomu som pokračovala ďalej. Nemala som vo zvyku utekať, nie pokým to nebolo nevyhnutné.

Zakaždým, keď sme prešli pod poklopom vedúcim na ulicu nad nami, dopadli k nám slabé známky denného svetla a rozjasnil nehostinné prostredie naokolo. Na zemi sa povaľovali zbytky tlejúcich zvieracích tiel aj kosti všemožného pôvodu. Niektoré z nich boli dosť veľké na to, aby patrili ľuďom, ale ja som zostávala pri myšlienke, že sú to len pozostatky zabitých démonov. Nič to ale nemenilo na fakte, že som túžila skočiť na ten pochybne vyzerajúci, hrdzavejúci rebrík a rýchlosťou blesku s tadeto zmiznúť.

Ale než som svoje zajačie úmysly mohla zrealizovať, Daniel, ktorý ma ešte na začiatkoch predbehol a prevzal velenie, mi dal znamenie, aby som zastavila uprostred jedenej z väčších križovatiek.

"Čo…" začala som, pretože som nespozorovala žiadny výraznejší dôvod. Ale Dan len zakrútil hlavou, aby ma utíšil.

"Počúvaj," zašepkal.

Nastražila som uši a pokúšala sa vytesniť všetky prirodzené zvuky. A tam, za všetkým tým pravidelným oddychovaním, hučaním a kvapkaním vody, to bolo. Tichý nárek a vzlyky spôsobené veľkou bolesťou. Pohotovo som vytasila dýku, pripravená okamžite sa rozbehnúť a nakopať patričným záporákom zadok. Dýka bola síce dlhá iba nejakých desať centimetrov, ale bola strieborná a posvätená. Zaručený zabijak všetkého nadprirodzeného a ohavného, na čo by slušný človek mohol v noci náhodou naraziť.

Jediným problémom bolo, že som nevedela, ktorým smerom sa vydať. Všetky zvuky sa v uzavretých tuneloch mnohonásobne odrážali a lámali, takže bolo skoro nemožné určiť miesto ich vzniku.

"Rozdelíme sa," rozhodol Dan, než som si stačila vymyslieť vlastný geniálny plán. "Dávaj si bacha Ewelyn." Upozornil ma dôrazne.

"A čo si myslíš, že sa stane?" uškrnula som sa na neho. "Zožerie ma prvý prerastený potkan, na ktorého narazím, sotva sa odo mňa vzdiališ?"

"Niekde tu sú vlkodlaci," pripomenul mi dôrazne, akoby mi to malo nahnať strach.

"A nebudú prví, na ktorých som narazila," odsekla som vytočene. Ani trochu sa mi nepáčilo, za ako neschopnú ma považoval, a jeho začínajúci tik vodiť ma za ručičku už vôbec nie. "Zvládala som to dosť dlho i bez teba, dokážem sa o seba postarať aj teraz."

Obišla som ho a zamierila do vlastného tunelu. "A kdeby niečo, začnem jačať a ty mi pribehneš na pomoc." Povzdychol si, ale jeho špliechavé kroky sa vydali iným smerom.

Už po pár metroch osamelej chôdze mi došlo, že ísť úplne sama nebol ten najlepší nápad, čo som mohla dostať. Toto miesto mi naháňalo husiu kožu. Nemohla som sa spoľahnúť dokonca ani na svoje zostrené zmysly, pretože tie, čo neboli otupené zápachom alebo takmer nepriepustnou tmou, nefungovali vďaka všadeprítomnej ozvene akéhokoľvek pohybu.

A pritom tu bolo toľko miest, z ktorých na mňa mohla vyskočiť nejaká odpudivá potvora a ukusnúť mi hlavu.

Trochu som zrýchlila, aby som to mala čo najrýchlejšie za sebou a pevne som zvierala rukoväť dýky, pripravená ju kedykoľvek použiť. Silnejúci ľudský nárek bol pre mňa hnacím motorom a zapaľoval vo mne nepatrnú iskričku nádeje, že tento krát to možno stihnem včas a zachránim niekomu život. A to bolo momentálne dôležitejšie než všetky moje fóbie dohromady.

Zastavila som sa vo vstupe do rozľahlej miestnosti, ktorá zrejme slúžila ako jedna z mnohých čistiek vody. Vzduch tu bol o niečo dýchateľnejší a z poklopu vo strope sem dopadalo i nejaké to svetlo, ale na druhú stranu to okolo dunelo a chrčalo námahou pracujúcich strojov.

Letmo som skontrolovala okolie, ale v takejto tme som aj tak nemala šancu vidieť nič vzdialenejšieho než tri metre, nočné videnie alebo nie. Ale i moje obmedzené zrakové schopnosti mi stačili, aby som postrehla dievčatko krčiace sa v rohu napravo odo mňa.

"Daniel!" zakričala som, aby som ho upozornila, že som našla náš zakopaný poklad, a on sa čo najrýchlejšie dopravil za mnou.

Vrhla som sa k dievčatku, ktoré sa schúlená do klbka nekontrolovateľne triaslo, tvár pritisnutú ku kolenám. Opatrne som sa jej dotkla, aby som ju upozornila na svoju prítomnosť, a ona sebou vydesene šklbla a zajačala.

"To je v poriadku, pomôžeme ti," utešovala som ju.

Zdvihla ku mne špinavú tvár, ktorú lemovali zlepené pramene hnedých vlasov, a jej zelené oči boli podivne prázdne, akoby ma vôbec nevidela. Cez tvár sa jej tiahla fialová modrina, ale krv na jej tričku pochádzala z tržných rán na rukách. Neboli moc hlboké, takže jej okrem chytenia tetanu žiadne bezprostredné nebezpečie nehrozilo, ale aj tak si to pár stehov vyslúži.

Zaľutovala som, že som Dana zavolala tak unáhlene, čím som sa pripravila o možnosť jej vyliečiť alebo ju dať psychicky aspoň trochu do poriadku. Nemala som šancu to stihnúť, než sem dobehne, a odhaľovať, ešte stále nie celkom známemu chlapovi, svoje schopnosti sa mi tiež dvakrát nechcelo.

Za chrbtom som vycítila nový pohyb a s úľavou sa otočila očakávajúc Daniela. Narazila som však na pár jantárovo žltých, zvieracích očí. Prestala som dýchať. Keď sa z tmy vynoril ňufák a chlpatá vlčia hlava, cúvla som k dievčatku aby som ju chránila vlastním telom. Šmátrala som rukou po zemi, bez toho by som z obrovského čierneho vlka pred sebou spustila oči, a snažila sa nájsť svoju dýku a nerobiť pri tom žiadne prudké pohyby. Vlk urobil krok dopredu a jeho pazúr cinkol o kovovú čepeľ mojej zbrane.

V duchu som zakliala. Musela som ju upustiť hneď vo vchode, keď som postrehla prítomnosť uneseného dievčatka. Takže teraz som čupela pred vlkodlakom neozbrojená s krvácajúcim dievčaťom za chrbtom, ktoré ho doslova volalo, aby sa do nás zakusol. Paráda.

"Daniel?" zavolala som priškrtene, pretože som sa neodvažovala ani poriadne zvýšiť hlas.

Vlk vyceril zuby a zavrčal.

Urobil ďalší krok naším smerom, takže jeho telo blokovalo jedinú únikovú cestu, ktorú som poznala. Prepaľoval ma príliš sústredeným pohľadom a v jeho očiach bolo mnoho surovej krutosti, ktorá vôbec nebola zvieracia. A ja som vedela, že za pár sekúnd obe zomrieme.

Vlk sa prikrčil ku skoku, tesáky odhalené, pripravené hneď po dopade nás roztrhať.

Vzduchom zasvišťala strieborná čepeľ a zarazila sa vlkodlakovi hlboko do boku. Vydal vysoký, trýznivý zvuk a ohliadol sa do tunelu, z ktorého k nám doliehali dunivé kroky bežiaceho Daniela. Znovu zavrčal a prikrčil sa, keď uvidel blížiace sa nebezpečie. Nad hlavou mu preletel ďalší hádzací nôž a bezúčelne sa zabodol do steny naproti.

Vlk sa v zlomku sekundy otočil a vyštartoval presne na opačnú stranu, miznúc v tme.

Takmer v rovnakom okamihu dovnútra vpadol Daniel, v ruke pripravené ďalšie vrhacie nože. Jedným dlhým krokom priskočil ku mne a zatriasol so mnou, akoby si myslel, že cez svoj šok a údes ho nedokážem vnímať. Jeho tvár bola plná obáv. "Ewelyn!"

"Nič mi nie je," uistila som ho, ale znela som máličko použite. Možno som predsa len trochu v šoku bola. Ďalší dôvod, prečo sa na mieste zahanbením nad svojou nepozornosťou a neschopnosťou zavŕtať do zeme a zastaviť sa až niekde v Čine.

Nezdalo sa, že by mi uveril. Stále sa na mňa pozeral tými znepokojenými modrými očami a ja som začínala uvažovať, či by stálo za to sa rozplakať, len aby ma mohol utešovať.

Striasla som zo seba jeho ruky a vyhrabala sa na nohy, aby som mohla ustúpiť stranou.

"Je mi fajn, pozri sa radšej na ňu."

Neprotestoval, ale z nútených pohybov jeho tela bolo jasné, že sa mu do toho moc nechcelo. Možno ho bavilo hrať sa na doktora, len pokiaľ som pacientom bola ja.

"Sú to len škrabance," určil diagnózu o minutú neskôr. "Ale aj tak ju odtiaľto musíme čo najrýchlejšie dostať, je z toho všetkého úplne mimo."

Prikývla som a pomohla mu zodvihnúť roztrasené dievčatko do náručia. Pozrela som sa do tunela, kadiaľ zmizol vlkodlak.

"Zdrhol," oznámila som po chvíli mrzuto.

"Neboj Ew, vrátime sa pre neho neskôr," umlčal moju ďalšiu reč. "Ale najskôr ju musíme dostať do nemocnice."

Pristúpila som opäť bližšie a skúmala jej rany, či som niečo neprehliadla "Zmení sa?"

Dan zavrtel hlavou. "Nepohryzol ju, vypadá to skôr ako rezné rany, to vidíš aj sama. Musela sa zraniť, keď ju unášal." Dokončil a pozrel mi do očí.

Týmito slovami ma priviedol spať k myšlienke, že sa tu niekde okolo potuluje zranený vlkodlak, ktorého miera agresivity sa vďaka striebornému ostriu v boku musela prehupnúť ďaleko za maximum. Ale to nebolo to, čo ma skutočne ťažilo. Dobre, bolo vysoko nemilé, že nám zdrhol - čo sa poslednej dobe stávalo nechceným pravidlom - a než ho znovu vystopujeme, s najvyššou pravdepodobnosťou niekomu ublíži. Ale stále tu vyvstávala jedna omnoho dôležitejšia otázka.

"Prečo ju uniesol?"

Dan po mne hodil pohľadom, ktorý jasne evokoval, že som sa pre neho v túto chvíľu zaradila medzi najhlúpejších ľudí na svete. "Asi dostal hlad."

"Veď jej neublížil," odporovala som mu. "Okrem tých šrámov a pár modrín, ktoré očividne nie sú od jeho vlčej podoby, jej nič nie je. Tak prečo by ju sem bral?" Dumala som nahlas a sledovala, ako Dan obkrúžil miestnosť, kým sa napokon ozval.

"Chcel na seba upozorniť a predať ti odkaz Ewelyn."

Než som sa zmohla na slovo, Dan odniekiaľ vylovil armádnu svetlicu. Miestnosť v okamihu zaplavila zelenkastá žiara iskier, príliš jasná a náhla po tak dlhom pobyte v takmer úplnej tme. Chvíľku som zmetene žmúrila v novom svetle, ale ako náhle si moje oči zvykli na svetlo, nemohol mi uniknúť dôvod pre Danielove do tejto doby pre mňa nepochopiteľné závery. Na stene naproti nám vystupoval krátky nápis, ktorý predtým zostával skrytý.

Tvoja smrť prichádza, Ewelyn!

Trhla som sebou, keď môj mozog spracoval, to čo práve oči videli. Naprázdno som preglgla a ošila sa. V tomto momentne som s istotou som vedela povedať iba to, že náš pouliční umelec miesto farby použil krv dievčatka. Zrejme ďalší dôvod, na čo ju potreboval.

"Vyzerá to ako vyhrážka Ew," nadhodil Dan.

"Je to možné..." zamrmlala som premietajúc, kto na mňa má spadnuté tentoraz.

"Niekto, koho poznáš?" nedal si pokoj.

Konečne som odtrhla pohľad od krvavého nápisu a pozrela sa na neho, oči chladné a nedotknuté.

"Možno..." pokrčila som nezaujate ramenami najlepšie ako to šlo.

"Zmenilo by sa tým niečo? Zabijem ho tak či tak." Povedala som chladne a bez ďalších slov som sa vydriapala po zhrdzavenom rebríku hore na čerstvý vzduch. Obzrela som sa po meste, ktoré sa už zatiaľ ponorilo do tmy a vykročila po ulici zanechajúc Daniela s dievčatkom za sebou. Vedela som, že sa o ňu postará. Neznášam vlkodlakov...vo dne sú to síce celkom obyčajný ľudia, ale sotva ich prekryje tma, začnú sa s nimi diať podivné veci. Najprv to v krku zachrčí, pod fúzami zavrčí, v kostiach lupne, vo mne hrkne a až potom sa objaví vlkodlak.

Zastrčila som si dýku za opasok a po chvíli ruky do vreciek dlhého čierneho kabátu. Biele vlasy mi rozfúkal nočný vetrík ako som sa stratila v postranných uliciach tohto veľkomesta. Nesmiem začať so sebaľútosťou aj keď, niektoré veci sú horšie na strávenie ako iné. Zhlboka som sa nadýchla. Jedného dňa zomriem tak či tak. Nesmiem o tom uvažovať...nesmiem uvažovať o tom, čo sa stane zajtra.

"Ži okamihom Ewelyn..." zašepkala som si sama pre seba naučenú frázu do ticha a moja postava sa stratila v tieňoch. Čakala ma ešte dlhá noc plná príšer schovávajúcich sa v tieňoch.