Výskok z mimopriestoru je ako zamrznutý naraziť do steny. Bolesť a jakot v hlave. Potom ohňostroj svetiel a myšlienky sú zaplavené terabajtami informácií. Tisíce ďalších lodí skáču tiež a je jasné, že Oont sme prichytili nepripravených. Nie je to ich domovský svet, ale druhý najdôležitejší a takto hlboko vo vesmíre útok nečakali. Dnes ich zomrú milióny. Kričím od radosti a ostatní sa ku mne pridávajú. Bude striekať krv, aj keď len mimozemsky šedá.

***

Kremík rastie v hlave, vytvára kryštály, vetví sa ako neživá rastlina, nahrádza bunky a spolupracuje s nimi. Živé by zabil, so živým si neživý prvok nerozumie. Ale my sme iní, v nás mu je dobre, my sme M. Neživí. Nemŕtvi. Homo Mortiis...

***

Obrana Oont je dezorganizovaná a dvetisíc lodí M zaplavuje vesmír v okolí planéty výbojmi energie. Nemôžu sa nám rovnať, kremík namiesto nervov umožňuje chápanie vesmíru, o akom sa im ani nesnívalo. Šesť dimenzií je otvorených a v nich bojujeme – oni majú len úbohé tri.

Ale pre nás sú tiež najdôležitejšie tie rozmery, kde sú ich telá - teplé a mäkké, čvachtajúce vrecia tekutiny, pulzujúci život, čo vyhasína vo výbuchoch agónie. Tisícky M neartikulovane revú do éteru, vidiac, ako sa nepriateľ mení na atómy. Revem tiež a zo sinavých pier mi stekajú husté sliny. Znie z nás hlas hnevu nad premrhanými životmi, ktoré takto vyjdú nazmar. Najradšej by som im vyrval zubami vnútornosti z tiel, ale to nie je teraz možné. To musí počkať.

***

Je už jedno, či išlo o náhodnú mutáciu, hračku prírody, alebo o neúspešný experiment, ten vírus sa jednoducho zjavil. Zabíjal. Ale tí, ktorých zabil, nezostali mŕtvi. Oni sa vrátili so zahmleným zrakom a prahnúci po roztrhaných telách šírili nákazu ako bleskovú povodeň po celej Zemi. Vírus bol všade a s ním milióny beštií túžiacich zaboriť prsty do vlhkých mozgov. Aj ja chcem. To je jediné, na čom záleží. My sme M...

***

Cez strieborno-červenú hmlu zúrivosti sa snažím sústrediť na taktickú situáciu. Oont prišli o podstatnú časť obrany, ale už sa spamätávajú. Nenadarmo sa im podarilo dobyť zo dva tucty systémov, je to rasa agresívna a nebezpečná. Ale sú smrteľní. Uvedomujú si svoju smrteľnosť. A teraz, keď nás vidia tak blízko, niekde vnútri ich určite zviera hrôza. Tí z nich, čo zahynú v smršti bleskov, majú šťastie. Pre tých, na ktorých dopadnú naše ruky, budú poslednou vecou čo uvidia, doširoka rozškľabené ústa jedného z nás. Ale všetko má svoj čas, najprv je nutné dostať na planétu Kladivo. To je základ. Až potom príde na rad aj ukojenie hladu.

***

Osud ľudstva už visel na vlásku, nechýbalo veľa a celá Zem by skončila ako výjav z Brueghelových obrazov. Väčšina z M boli len nemysliace bytosti poháňané smädom po živote – tom cudzom. Len malá časť z nás si po smrti zachovala zvyšky rozumu. Nie ľudskosti, len rozumu, zriedkavé záblesky racionálnosti. Hordám nemŕtvych by sa ľudstvo možno aj ubránilo, ale organizovaným armádam živých mŕtvych už ťažko. Nemali sme nijaký plán, len isť ďalej, telo za telom. Ale ten hlad a smäd boli neuhasiteľné. Nijaké jatky nemohli zaplniť to prázdno, ktoré sa stalo podstatou našej existencie A vedeli sme, že keď roztrháme posledného živého človeka, už nebude čím ten hlad utíšiť, ani na zlomok sekundy. Zostane nám len strieborno-červená hmla...

***

Sily sa vyrovnávajú, teraz sú to už aj naše lode, ktoré vybuchujú vo vzduchoprázdne. Nepotrebujeme vzduch, bolesť necítime, kosti praskajúce od preťaženia nám nevadia, ale nie sme všemocní. Oont majú novú zbraň, dodnes nepoužitú. Je to nejaké delo umiestnené na planéte, neviem na akom princípe pracuje, ale rozrušuje molekulárne väzby lodných plášťov. Veľmi rýchlo si uvedomili, že nie miniatúrne svätojánske mušky našich lodí majú byť hlavným cieľom, ale Kladivo. Dvojkilometrová tyč, smrtiace zariadenie, definitívny ničiteľ planét. Keď sa dotkne povrchu v blízkosti magnetického pólu, vyšle do jadra planéty impulz, a ten...vyvolá nestabilitu, ktorá doslovne prevráti tektonické dosky hore nohami. Už sme ho vyskúšali a funguje dokonale. Len to nie je uspokojivé, takéto neosobné zabíjanie bez chuti krvi na jazyku, je ako lízať mozog cez sklo. Keď to tu dokončíme, príde čas vyčistiť okolité stanice a kolónie. Tam ich bude dosť. Živých, tak nekonečne živých.

***

To čo Oont chceli bolo jednoduché a priamočiare – chceli Zem a ľudia im len zavadzali. Nepýtali sa a nevyjednávali, len prišli a brali si to, čo považovali za svoje. Zem, rozrytá vojnou s M musela vyzerať ako mršina, ktorej ilúziu života dodávajú len hnilobné červy pod kožou. Ale pomýlili sa, teraz už vedia, ako strašne sa pomýlili. Zem bola ako zapálený vred, ktorý stisli – a do tváre im vychrstol hnis dvoch miliárd nemŕtvych. Nemohli nám odolať, nikto by nemohol, ak by nebol o celé tisícročia pokročilejší ako ľudstvo, a to oni neboli...

***

Kladivo vstupuje do atmosféry a nápor obrancov sa sústreďuje naňho. Snažím sa koordinovať naše sily, ale M, aj napriek kremíkovým zhlukom v mozgoch, je ťažké ovládnuť a presvedčiť. Prirodzene, chcú zabíjať – chceme. Ani smrť milióna nepomôže, túžba zostane stále taká istá a strieborno-červená hmla nezmizne. Teraz je však potrebné vidieť veci z inej perspektívy – vzdať sa rozkoše z kynoženia jednotlivcov, v prospech niečoho väčšieho. Obetovať sa pre možnosť na niekoľko sekúnd pocítiť, aspoň skrz rádiové frekvencie, ako umiera planéta. Miliardy mysliacich bytostí. Bude to niečo fantastické a ostatní mi uveria. Do cesty anihilačného lúča sa samovražedne vrhajú naše lode. Kladivo si razí cestu skrz mraky.

***

Napokon sme sa dohodli s ľuďmi, veď prečo nie? My pôjdeme ku hviezdam, tam je živých bytostí dosť, a nebudeme sa pliesť ľudstvu do jeho cesty. My zničíme pliagu, vyčistíme ľudom cestu, zbavíme ich hrozieb - a na to nám ľudia dali svoje najlepšie lode a posledné nanotechnologické kúzla. Keby len vedeli, do akých surrealistických útvarov tieto vyrastú v neživých schránkach... Nie, neovládajú nás, nezastavili ten ošiaľ, len nám dali nástroj, ako nenávisť usmerniť. Obsiahli sme ľudskú vedu, pohlcujeme aj tú Oonstkú – a preto sa nám neubránia. Sme silnejší a hladnejší, a to je dôvod, prečo ich nakoniec zničíme do posledného, ktorý sa utopí vo vlastných zvratkoch. A keď sa nám minú Oont, Vesmír je predsa veľký – budú ďalší...

***

Moja loď mala kedysi pravdepodobne nejaké meno. Ľudia pomenovávajú neživé veci, my ich len používame. Krížnik to je, tony a tony kovu a plastov, ničivý kolos, domov pre dve stovky mužov – a teraz stačím len ja, jediný M, aby som ju ovládal. Kábel tlstý ako ruka, ktorý mám zavŕtaný do temena, prináša všetky potrebné údaje.

Pol tucta oontských lodí sa formuje a útočí, ale kremík víťazí nad uhlíkom. Krížnik robí piruety, mení smer a rýchlosť spôsobom, ktorý mi trhá svaly v tele. Nedokážu ma zasiahnuť ani jediný krát, ale ich lode miznú jedna za druhou, ako patetické prskavky.

Vedia, že už nemajú čo stratiť a tvárou v tvár hordám mŕtvych sa nevzdávajú. Meníme ich na črepy, trosky a molekuly, ale nevzdávajú sa. Z nášho útoku zostalo len torzo, a ani samovražedný postup dolu k planéte nedokáže zakryť fakt, že Kladivo nemá šancu doraziť k povrchu. Lúč dela sa doňho opiera plnou silou a odlupuje z plášťa vrstvu za vrstvou. Padajúce zariadenie vyzerá ako planúca ihla, čo sa už nikdy nestihne zabodnúť do oka nepriateľa.

Oont sa niečo naučili, ale pre nich už neskoro. Dávam príkaz odpáliť Kladivo vo výške dvoch kilometrov nad planétou. Nezničí ju to úplne a definitívne, ale spôsobená smršť zrovná povrch so zemou, vyhladí mestá a zanechá spúšť.

Ako vír postupuje, všetky vlnové dĺžky zaplavuje des a zánik, až kým sa nárek miliónov nespojí do jedného úchvatného hymnusu. Zvuk civilizácie vymazávanej z tváre Vesmíru znie ako veľkolepý chorál. Oont už chápu, že prehrali. Od začiatku bolo isté, že prehrať musia. Nepriateľ ľudí padá do zatratenia a my si ideme vybrať šťavnaté kúsky. Čakajú nás a je ich dostatok.

***

Budeme tu vždy, vydržíme aj celú večnosť, veď čo je mŕtve, už nemôže zomrieť. Aj keby už nebolo na kom skúsiť uspokojiť červené šialenstvo, postačí akýkoľvek kus skaly vo vesmíre, kde pretrváme. Tam budeme až do chvíle, keď nezastaviteľná expanzia Vesmíru neroztrhá od seba molekuly a atómy, a zostane len chladné prázdno – a dovtedy budeme krvavým pohľadom sledovať, ako na oblohe vyhasínajú posledné hviezdy..

A ľudia? Možno získajú svoju chvíľu slávy, zažiaria efemérnym plameňom a potom sa stratia v zabudnutí, tak ako tisícky iných pred nimi. Alebo budú jednými z mála tých, čo prežijú – a vekmi sa zmenia na nepoznanie, zabudnú na to kto boli a odkiaľ prišli. Tak či onak, napokon už ľudia nebudú...

My tu ale budeme stále. Ako mohyla, posledná krvilačná a večne hladná spomienka na to, že kedysi existovali ľudia...