Náhle som sa zobudil na pocit zimy. Ležal som na operačnom stole a snažil som sa spomenúť si čo sa stalo. Nešlo to. Cítil som sa ako Frankenstein keď ho stvorili: bez spomienok, bez minulosti, bez identity, stvorený len tak zo smiešneho pokusu. Nemal som čo robiť a tak som začal skúmať okolie. Operačná sála bola prázdna, bez okien a z jednými dverami dvermi. Bola plná chyrurgyckých nástrojov a prístrojov. Teoreticky bola rovnaká ako tie ostatné až na to že tam vládla desivá atmosféra. Napadlo mi že by som po svojej minulosti mohol pátrať medzi ľuďmi. Odpojil som sa od prístrojov a vyšiel som zo sály. Len čo som otvoril dvere začal pípať alarm, ale mňa zaujalo niečo iné. Za dverami nebola chodba ako v nemocnici, ale bola tam príroda. Stromy ma jednej strane boli zasnežené, v pravo od nich boli stromy zo zelenými pukmi, vedľa bola úzka hrboľatá cestička, v pravo od nej boli listy na stromoch živé a nádherne zelené a na samom konci sa listy hýrili rôznymi farbami. Cítil som sa ako v raji kde sa ročné obdobia nestriedajú jednoducho ,,žijú“ vedľa seba. Vhĺbil som sa do vlastných myšlienok, keď v tom ma niekto chytil a pevne mi pritisol ruky na chrbát. Snažil som sa otočiť hlavu a zistiť kto to je ale videl som iba čierne brčkavé vlasy okolo oblej tváre. Nevidel som však tú tvár iba jej pravý rys. Tá osoba ma viedla späť na lôžko. Až keď som si sadol zviazala mi ruky a ja som sa jej mohol pozrieť do tváre . Bol to muž. Mal hranaté okuliare oblú tvár a nepresvedčivý úsmev. ,,Prečo sa nám, presnejšie, prečo sa mi pokúšate ujsť?“ spýtal sa škrekľavým hlasom. Pochopil som že ma berie ako jeho právoplatný majetok, alebo skôr ako cvičenú opičku. Vedel so že tento muž ma bude klamať aby si ma udržal pri sebe. ,,Ja som sa len chcel pozrieť čo je za dverami.“ čakal som na jeho klamstvo. ,,Aha.“ Zamyslel sa. ,,Dobre, som rád že sme si to ujasnili. Mimochodom som Albert a spravím pre vás čokoľvek“ túto vetu som očakával. ,,Čokoľvek??“ spýtal som sa nedôverčivo. ,,Čokoľvek.“ Povedal znovu stým nepresvedčivým úsmevom. ,,Chcel by som sa pozrieť von.“Povedal so a v hlave som už kul plán na útek. ,,Dobre ale musíte byť o mňa pripútaný.“ Povedal Albert a touto vetou zamkol moje únikové plány a kľúč od nich hodil ďaleko do rieky. Môj útek bol len irónia. Vyviedol ma von a ja som znova pocítil ten pocit. Pocit istoty, bezpečia a nadprirodzenosti. Albert asi pocítil pravý opak toho čo som cítil ja. Oči sa mu zužovali ako keď vidíte nenávidenú osobu. Začal sa správať akosi neisto. Ja som to využi a chodil som stromu k stromu, obchádzal ich a dotýkal sa ich. Albert sa však ťahal od stromov preč. Z mne neznámych dôvodov sa začal špárať v putách. Moje puto sa uvoľnilo a ja som z neho vytiahol ruku. Utekal som ako najrýchlejšie sa dalo. Albert sa však pusti za mnou. Ani neviem ako ale po chvíli som sa ocitol v strede mesta. Obzrel som sa dozadu či ma Albert ešte sleduje no zazrel som len jeho tieň ktorý sa strácal medzi stromami. ,, Asi sa bojí civilizácie.“ pomyslel som si ale ďalej som Alberta neriešil. Začal som sa obzerať okolo seba a z ničoho nič sa mi vynorila spomienka: bolo to mesto podobné tomuto až na pár rozdielov: v tamtom meste sa cestovalo autom, hromadnou autobusovou či vlakovou dopravou, školy boli z nepriehľadných panelov a žiaci v nich sedeli a poslušne sa učili. Ale v tomto meste jazdili ľudia lietajúcimi taniermi, autobusy či vlaky nahradila rúra v ktorej sa ľudia posúvali pomocou tlaku, školy boli priehľadné v ktorých si žiaci robili čo sa im zachcelo a učitelia poslušne sedeli a pozerali sa na nich. Ale aj keď ľudia mali lietajúce taniere chodili pešo. Nebolo ich viac ako päťdesiat. Zamyslel som sa nad tým čo som práve videl. Takto zamyslený som omylom vrazil do ženy ktorá sa očividne nikam neponáhľala. Spadol som na zem čo mi bolo divné pretože som čakal presný opak. ,, Prepáčte. Ja som vás nechcela zhodiť na zem. Moja chyba.“ Tvárila sa síce zmetene, ale milo a prívetivo. ,,Nie, je to moja chyba. Ja som sa zamyslel.“ Povedal som a dvíhal som sa zo zeme. To ju však zarazilo. ,,Prepáčte nechcel som vás uraziť.“ rýchlo som sa spamätal. A znova sa mi vynorila krátka spomienka: jazdili v nej autá a na chodníku sedela mladá žena úplne podobná tejto. A ja som jej pomáhal vstať. Mala presne taký istý úsmev ako táto ktorá ma práve zhodila na zem. ,,Prepáčte ste v poriadku?“ bola to otázka v ktorej bolo cítiť povrchnosť. ,,Áno, samozrejme,“ povedal som jej s tím istím tónom v hlase ,,len som sa zamyslel.“ ,,Prepáčte ale musím sa ponáhľať.“ Povedala a neisto odkráčala preč. Začal som sa prechádzať po meste a cestou som sa zastavil pri stĺpe s oznamami a jeden som si prečítal:

11.16.3429 sa na planéte Xorax z59 v meste Inkantatem v budove národného zväzu uskutoční divadelná hra: moja budúcnosť. Začiatok o 15:15 hod. Vstupné 28 piesočných mincí.

A zrazu len záblesk svetla a to dievča ktoré sedelo na zemi, tam bolo znova. Plakalo. Stálo pri oznamovacej tabuli a hovorilo: ,, Dávaj na seba pozor a rýchlo sa vráť späť.“ hovorila mi. ,,Neboj sa.“ Povedal som jej zo súcitom v hlase. Náhle som si uvedomil čo sa práve stalo. Šiel som ďalej a sadol som si na blízku lavičku. ,,Musím si to zhrnúť.“ zamyslel som sa. ,,Takže, nie som odtiaľto, mám priateľku a niekam som odišiel. Ďaleko od nej.“ Cítil som sa ako nechcený a strašne som sa túžil vrátiť domov. V hlave som si stále opakoval zhrnutie spomienok. Šiel som neviem kam a neviem kadiaľ . A prišiel som až kdesi na koniec mesta. Za mnou stála žena s malým chlapcom. ,,Tu sa stretáva slnko a mesiac. A za tamtú čiaru nesmieš prejsť“ povedala mu. V hlave mi dunelo. ,,Nesmieš prejsť, nesmieš prejsť.“ Záblesk a: dvaja kozmonauti v skafandroch kričia: ,, Tam nesmieš prejsť! Stoj!“ náhle som si uvedomil jednu šokujúcu vec: som kozmonaut. ,,Vynorili sa mi celkom zaujímavé spomienky“ povedal som si po chvíli. ,,Takže som kozmonaut ktorý sa stratil vo vesmíre.“ Uvedomil som si že je to dokonalý príbeh ale zároveň pravda, ale taktiež som si uvedomil že sa na zem pravdepodobne nikdy nevrátim a keď sa to tak vezme celkom sa mi tu zapáčilo. Našiel som si byt a prácu a onedlho sa zo mňa stal spisovateľ roka. Neviem čo viac by som si mohol priať. Jedine ak vrátiť sa späť na Zem...