Sedím tu bez pohnutia už dosť dlho. Veď vo väzenskej cele sa ani nič iné robiť nedá. Otec mi zvykol hovoriť, že sa mám dobre učiť, aby som neskončil tu. V pustej cele. Tri steny a mreže. Drevená lavica na spanie a špinavý záchod je jediná výbava tejto miestnosti.

Ale prečo som tu? Vyzerám snáď ako zločinec? Mám za sebou lekársku fakultu a niekoľkoročnú prax v nemocnici. Červený diplom síce nemám, vlastne som tou školou ledva preliezol. Aj doktorské skúšky som urobil len tak-tak. Ale tu je úplne jedno či som bol príkladný študent, lekár, otec. Tu to aj tak nikoho nezaujíma. Pokiaľ sedím vo väzení, tak je úplne jedno aký som človek. Pokiaľ sedím vo väzení, tak vlastne ani nie som človek. Chodiaca zbraň. To je mylná predstava všetkých tých ľudí, čo ma chceli vidieť za mrežami.

Mám už len deň života. Priznám sa, že posledné hodiny som si predstavoval inakšie. Niečo ako pokojné umieranie na posteli v kruhu najbližších. Nebaví ma čakanie na zajtrajší výkon trestu smrti. Neprijímam návštevy, nechcem ani nikam telefonovať, nechcem už nikoho vidieť, chcem to mať za sebou. Ako všetky dlhé chvíle v živote, aj túto už chcem mať za sebou. Končím.

Odsunul som myšlienku na drevenú truhlu a lepkavú, vlhkú hlinu, dunivo dopadajúcu na jej veko a vyzliekol som si plátenú väzenskú košeľu. Vo väznici je ticho a tma, odídem nepozorovane, až ráno zistia... Možno by ešte niekto chcel vedieť prečo som tu, ako som sa sem dostal, ale kašľať na nich. Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré ostanú neznáme až do Posledného súdu a ten sa nezadržiteľne blíži. Tam budem spravodlivo odsúdený za samovraždu a nie za čin, ktorý som nespáchal. Ale odsúdený na čo? Veď keby som veril, že nebo a peklo existujú, vydržal by som tých pár hodín... je mi z toho zle, tie momenty ma ubíjajú, pred ľuďmi som sa neobhájil, možno mi Milosrdný dá druhú šancu... možno preňho budem len obyčajný slaboch, no čím skôr sa vydám na cestu, tým skôr prídem do jej cieľa.

Prevliekam hlavu cez slučku vytvorenú z rukávu košele uviazanej o mreže. Poddávam sa vlastnému rozhodnutiu. Hoci mi pomaly dochádza dych, chvíľu necítim blížiacu sa smrť. Obklopený tmou sa snažím nestonať a odísť pokojne, aby som nikoho nerušil a aby oni nerušili mňa. Keď pocítim malátnosť a jemnú bolesť hlavy, zatváram oči. Ako to asi vyzerá v pekle?