„Dobré ráno, čo nás dnes čaká?“ opýtal sa muž v dokonale padnúcom obleku svojej sekretárky.

„Dobrý deň, dnes príde ten klient, bývalý vojak, ktorý chce žalovať vládu za trvalé následky.“

„Aha, áno, spomínam si. Keď príde, pošlite ho priamo za mnou.“

„Samozrejme, pán advokát,“ usmiala sa.

***

„Vitajte,“ privítal ho advokát a posadil sa do kresla oproti nemu. „Z vášho telefonátu som pochopil, že by ste rád dostali za svoj zdravotný stav kompenzáciu. Mohli by ste mi prosím povedať všetko o tomto prípade? Potrebujem presne vedieť, prečo ste sa rozhodli žalovať vládu.“ Cvakol vrchnák drahého pera a advokát sa nahol nad poznámkový blok.

Klient sa rozhovoril: „Som bývalý vojak, slúžil som v podstate všade na svete, všetky konflikty, ktoré poznáte, aj niekoľko takých, o ktorých ste nikdy nepočuli. Bol som najlepší, moja jednotka bola najlepšia. Preto si nás vláda vybrala na experiment.“

„Čoho sa týkal?“

„Chceli z nás spraviť supervojakov. Ja viem, znie to ako otrepané klišé, ale je to tak. V podstate všetky vlády sa snažia získať výhodu na bojisku, a tá naša nie je výnimkou. Tento konkrétny projekt sa týkal zrýchlenia regenerácie. Zrýchlené hojenie, rýchlejší návrat do boja, menšie percento trvalých následkov a úmrtí. Irónia, však? Vojak, ktorému úspešne vylepšili regeneračné schopnosti, aby sa vyhli trvalým následkom, žaluje vládu o kompenzáciu za trvalé následky,“ klient sa trpko usmial.

„Takže ten experiment sa podaril?“

„Áno, všetko išlo podľa plánu. O detailoch príliš nemôžem hovoriť, lebo som viazaný mlčanlivosťou, a navyše nie som vedec, takže tomu aj tak príliš nerozumiem, ale podarilo sa to. Bolo nás desať, celá moja jednotka. Všetko tvrdí chlapci, zocelení, zohratí. Na konci experimentu sme mali regeneráciu zvýšenú stonásobne. Velenie bolo spokojné, zranenia, ktoré sa nám predtým hojili dva týždne, zmizli po necelých štyroch hodinách. Nasadili nás späť do akcie a všetko bolo fajn.“

„Cítim nejaké –ale–.“

Klient prikývol: „Potom to Pierre schytal do krku. Všade bola krv, trafili mu krčnú tepnu. Boli sme pod paľbou, doktora sme nemali. Snažil som sa mu rukou pritlačiť ranu, zastaviť krvácanie, ale nedokázal som ho zachrániť. Zomrel, a my sme sa museli stiahnuť.“

„To mi je ľúto.“

„Bolo to dávno. Spomínam to preto, lebo vláde sa nepáčilo, že zomrel supervojak, do ktorého investovali toľko peňazí. Nejaký analytik vypočítal, že keby jeho regeneračnú schopnosť vylepšili desaťtisícnásobne, že by sa mu aj pri takom masívnom krvácaní tepna zahojila skôr, než by zomrel. A navyše náklady na dodatočný výskum už nebudú také vysoké. Vyzeralo to ako jednoznačná voľba.“

„Tento druhý experiment prebehol kedy?“

„Asi pred dvoma rokmi. Ale už som sa ho zúčastnil iba ja. Ostatní z mojej jednotky odmietli, a tak ich zavreli. Podpísali sme totiž zmluvu, kde sme sa zaviazali po experimente zostať slúžiť vo vojsku, a podrobiť sa prípadným ďalším experimentom. Nechcel som ísť do väzenia, tak som súhlasil s ďalším vylepšením regenerácie.“

„Chápem. Ostatní prečo nesúhlasili?“

„Brali to ako príliš veľké riziko. Tento druhý program bol urobený dosť narýchlo, navyše stonásobná regenerácia je úžasná vec, bohate im stačila. Nechceli, aby ich o ňu pri nejakom nepodarenom pokuse pripravili. A hlavne, už mali vojny plné zuby. Po prvom experimente nás posielali do najťažších misií, bez podpory, do centra nepriateľského územia. Podľa vedenia sme boli dokonalí vojaci, na také niečo sme museli byť stavaní. Ale nikto vás nepripraví na sústavný strach o život. Boli sme zranení toľkokrát, že ja sám si svoje zranenia ani nepamätám. Všetko sa nám zahojilo, navyše nám nezostávali jazvy. Odpočívali sme minimálne, nedostatok spánku, jedla alebo vody nám príliš neprekážali. Aspoň našim telám nie. Trpeli sme najmä psychicky.“

„Muselo to byť hrozné. Ten druhý experiment - ako to dopadlo?“

„Až príliš dobre. Keď som sa prebral, všetci boli vo vytržení, ale mám pocit, že ani sami nevedeli, ako sa to stalo. Rany sa mi hojili priam pred očami, rezné rany sa zatvárali takmer okamžite po vzniku, vedci mi zobrali nejaké tkanivo a testovali ho pod mikroskopom. Oznámili mi, že výsledok dopadol nad očakávania, že mám regeneračnú schopnosť miliónkrát lepšiu, než bežný človek. Skúšali na mne snáď všetky druhy jedov. Nijaký nezabral, moje telo ich dokázalo odbúravať rýchlejšie, ako ich do mňa oni stíhali pichať. Poslali ma naspäť do boja.“

„Prepáčte, ale podľa toho, čo vidím, následky experimentu asi neboli trvalé, však?“ ukázal advokát na invalidný vozík, v ktorom jeho klient pokrútene sedel.

„Ó nie, mýlite sa. Stále mám tie schopnosti. V eufórii po pokuse si ale nikto neuvedomil, že bežná ľudská rýchlosť regenerácie má svoje dôvody.“

„Nechápem.“

„Bol som na prieskumnej misii. Sám, veď som bol nesmrteľný, aspoň podľa mojich nadriadených. Prepadli ma zo zálohy. Boli piati. Dvaja ma trafili dávkou do brucha a do hrudníka, ale to ma nemohlo zastaviť. Zastrelil som ich. Ďalší mi prestrelil stehno. Dostal som ďalších dvoch. Posledný videl, že nemá šancu, a tak v úzkej uličke hodil granát. Zastrelil som ho, ale pred granátom som sa nemal kam ukryť.“

Klient odhrnul deku, ktorú mal na kolenách: „Črepiny mi preťali šľachy na nohách a rukách, ktorými som si chránil hlavu. Tlaková vlna mi zlomila všetky kosti v dolnej polovici tela, pretože som sa, ako úplný hlupák, automaticky uložil ku granátu tak, ako ma to naučili pri výcviku – nohami. Jedna črepina mi prešla krčnou miechou, tri menšie skončili v mojom srdci. Vesta to mala zastaviť, ale bohvie, akú mi dali, keď už som nebol obyčajný vojak. Na chvíľu som stratil vedomie, ušné bubienky mi popraskali, mal som silný otras mozgu.“

„Ale čo vaše regeneračné schopnosti? Nemali by sa vám tie zranenia zahojiť?“

„Zahojili sa. Rovnako, ako by sa zahojili každému človeku, ak by dokázal prežiť samotný výbuch, a dostal by sa rýchlo do nemocnice. Až na jeden malý, ale podstatný detail. Regenerácia sa nezastaví, aby počkala, kým vám zošijú telo tak, aby opäť fungovalo. Rany sa mi zacelili, krv, ktorú som stratil, sa doplnila, ušné bubienky mi zrástli, otras mozgu prešiel bez komplikácii a bez opuchu. Dokonca aj natrhnutá srdcová chlopeň a prerušená miecha sa mi zahojili. Ale roztrieštené kosti a pretrhané šľachy nie. Šľacha je ako struna, keď sa pretrhne, vlastným napätím sa stiahne. Kosti zrastú nakrivo, malé kostné črepiny v svaloch obrastú tuhými puzdrami. Bez šliach sa nedá hýbať. Tieto ruky,“ zdvihol pokrútené pahýle prstov tak, aby ich advokát videl. „Už nikdy nič neuchopia. Achillove šľachy mi zostali niekde v polovici lýtka, nikdy viac nebudem chodiť. Doplazil som sa do bezpečia a dúfal, že mi naši slávni vedci pomôžu.“

Advokát nasucho preglgol. Klient pokračoval: „Nedá sa operovať niekto, komu ani poriadne nemôžete urobiť rez. Nedokážete napraviť nakrivo zrastené kosti, keď nezostanú zlomené dosť dlho na to, aby ste nimi mohli hýbať. A hlavne, keď na pacienta nefunguje anestézia, musíte to všetko robiť pri plnom vedomí. Nedokázal som pokračovať. Tá bolesť bola neznesiteľná.“

Otrasený advokát sa vzchopil: „Rozumiem. To, čo vám urobili, je hrozné a mali by za to zaplatiť. Akú kompenzáciu budeme požadovať?“

„Nechcem peniaze.“

„Pane, uvedomte si, čo všetko vám spravili,“ advokát sa dostával do varu. „Prvé kolo pokusov ste absolvovali dobrovoľne, skúsim sa pozrieť na tú zmluvu, ktorú ste predtým podpisovali, ale predpokladám, že tam sa toho nebude dať veľa urobiť. Ale druhé kolo, to ste podstúpili pod nátlakom. Vyhrážať sa niekomu väzením je taký nátlak, že nijaký súd na svete nemôže váš súhlas s týmto experimentom brať vážne! Navyše, aj keby náhodou váš súhlas bol dobrovoľný – pričom opakujem, že nebol – nikdy ste nesúhlasili s nijakým zásahom, ktorý mal tak drasticky ovplyvniť vaše telo. Na začiatku pokusov sa spomínala účinnosť desaťtisícnásobná, ale chybou vlády a ňou financovaného projektu dosiahli viac ako miliónnásobnú účinnosť!“ Advokát sa zahľadel klientovi priamo do očí, a do toho pohľadu dal všetku sebadôveru, ktorú za roky praxe získal: „Toto vám vynesie obrovské bohatstvo.“

Chvíľu bolo ticho, klient vyzeral, že premýšľa. Napokon pomaly zopakoval: „Nechcem peniaze. Chcem smrť. Chcem, aby ma zabili.“

Advokát sa zatváril zmätene: „Myslím, že vám nerozumiem.“

„Som na tom horšie, ako ktorýkoľvek mrzák. Nemám nádej na vyliečenie, pri regeneračných schopnostiach môjho organizmu môžem žiť ešte dvesto rokov. Nemôžem chodiť ani používať ruky. Každý deň potrebujem, aby sa o mňa niekto staral. Nedokážem sa sám zabiť. Skúšal som si podrezať žily, ale nejde to, zahoja sa príliš rýchlo. Možno by som sa vedel obesiť, ale nemám na to dostatok sily. Som v civile, stará sa o mňa moja rodina. Moji najbližší priatelia sú vo väzení, pre ostatných som niečo ako majetok vlády a armády. Nedostanem sa ku granátu alebo k zbrani. Nedokážem spáchať samovraždu. No nechcem viac žiť. Každý deň naša armáda zabíja stovky ľudí. Nech aspoň raz zabijú niekoho, kto si to želá. Nech napravia svoju chybu.“

„Myslím, že to, čo žiadate, bude mimoriadne závažný právny problém. Trest smrti u nás neexistuje. Keby aj existoval, nespáchali ste nijaký zločin. Eutanázia je zakázaná, napomáhanie k samovražde je trestný čin.“

Klient sa zatváril smutne. Advokát ho chytil za ruku a povedal: „Bude mi cťou, pomôcť vám. Spoločne postavíme precedens, aký nemá na svete obdoby. Dosiahneme vašu smrť.“

„Ďakujem vám.“

„Ešte mi neďakujte, bude to dlhý boj.“

Advokát a jeho klient sa na seba usmiali.

***

O tri roky neskôr celý svet sledoval, ako muža na invalidnom vozíku priviezli pred betónovú stenu a zaviazali mu oči bielou páskou. Ako spôsob smrti zvolili zastrelenie, otrávenie ani elektrické kreslo neprichádzalo do úvahy kvôli jeho mimoriadnym regeneračným schopnostiam, roztrhanie bombou vyhodnotili mediálni poradcovia ako príliš brutálne. Podľa výpočtov bude stačiť masívne poškodenie mozgu, ktoré sa dá dosiahnuť aj viacerými výstrelmi do hlavy.

Popravčia čata namierila a vystrelila. Štyri projektily preleteli lebkou a na stene za hlavou obete mozog a krv vystrekli v surrealistickom stvárnení smrti. Privolaný lekár skonštatoval smrť. Muža, ktorý sa stal symbolom boja za slobodu, ktorý pomohol zmeniť niekoľko ústavných zákonov, sprísniť dohľad nad vojenským vedeckým výskumom, a dosiahol niekoľko prelomových súdnych rozhodnutí, pochovali v jednoduchej železnej rakve.

***

Prebral som sa v úplnej tme. Necítil som si polovicu tela a jazyk mi voľne visel na hruď tam, kde som mal mať sánku. Rozplakal som sa.

Bohvie, ako dlho bude môjmu telu trvať, kým umrie.