Popruhy, ktoré držali Martinove telo sa automaticky uvoľnili a zatiahli späť do útrob stroja. Masívna prilba sa za zvuku opotrebovanej hydrauliky stiahla z jeho hlavy a odhalila tak spotenú čiernu hrivu. Martin zložil nohy z lôžka a prudko vstal, svaly neboleli, to ho potešilo. Skontroloval pohľadom ostatných z tímu. Na ďalších desiatich lôžkach sa práve v rôznych fázach odohrávalo to, čo práve zažil on – uvoľnenie popruhov, otvorenie krytu hlavy, odpojenie neurálneho rozhrania. Jedenáste lôžko bolo bez pohybu. Telo tam ležalo pripútané bezpečnostnými pásmi, indikátor na prilbe blikal na červeno. Martin urobil dva kroky smerom k lôžku s nehybným telom, ležiacemu mužovi začali presakovať krvavé fľaky na hrudníku cez prepotenú košeľu. Nad hlavou na displeji svietilo číslo šesť červenou farbou.

Čísla nad ostatnými boli zelené.

Martin odvrátil pohľad a vrátil sa k miestu kde sa pred chvíľou prebudil. Z plechovejpoličky po pravej strane zobral ošúchanú vysielačku a zapol ju.

„Tím je odpojený. Mŕtvy jeden s číslom šesť, zranení..“ Martin sa rozhliadol po ostatných, aby ich skontroloval, „zranení nula. Akcia úspešná, prienik zastavený.“

Vysielačka minútu praskala a potom sa v nej ozval rozvážny ženský hlas „Snostroj veliteľstvo bolo vyrozumené. Vitajte späť jednotka, blahoželám k šesťdesiatej siedmej úspešnej akcii. Náhradný člen vašej jednotky je pripravený nahradiť šestku.“

„Dobre,“ Martin vypol vysielačku a posadil sa.

Cítil zápach spotených ľudských tiel, cítil moč, strach, cítil pach z nemytých ľudských úst. Boli to jeho ľudia, jediný na ktorých sa v realite snov mohol spoľahnúť. A nevedel ani ich mená, boli pre seba navzájom len čísla. A jedno dnes stratili, aby ho znovu nahradili. Už to ani nepočítal, koľko ľudí sa pod jeho vedením vymenilo. On žil najdlhšie, preto bol jednotka. Aj takýto bol život v dvadsiatom šiestom storočí. Krutý, nehostinný a smradľavý, svet v ktorom nikto nechce mať žiadne sny.

Elektronický zámok zabzučal a Martin vstúpil do svojej kajuty. Bola na vlas rovnaká ako všetky ostatné na tejto podzemnej stanici. Čakala ho tam. Vo vyťahanom vojenskom svetri, v polospánku opretá o jednu ruku na stole. Hnedé mastné vlasy jej ležali na ramenách, no ani tie, ani krvavé kruhy pod očami a suchá pleť nezakryli jej krásu a jej hlboké zelené oči. V iných časoch na inom mieste by bola kráľovná všetkých žien, o tom bol Martin presvedčený.

Ako ho zbadala, prebrala sa a na tvári sa jej objavil nepatrný úsmev, znak toho ako rada ho vidí. Bol preč dlhšie než obvykle, už aj káva ktorú im nachystala bola ľadová a bez vône. Martin prikročil k nej objal ju okolo ramien a opatrne, ako krehkú bábiku, ju pobozkal. Cítil jej suché pery a vôňu jej neumytého tela. Veľmi podobne musel byť cítiť aj on, ale bolo mu to jedno. Hlavne, že sa za chvíľu vyspí, bola to dlhá noc.

„Už som myslela, že je po tebe,“ zafňukala mu do ramena a ešte viac si ho pritlačila k sebe.

„Stratili sme šestku, ale vyhrali sme.“

Len potriasla hlavou a po líci jej začali stekať slzy „Martin to nemá konca. Pre koho je dobrý taký život? Prežiť sto akcií a potom uvoľnenie zo služby? To je odmena?“

„Snívaš o dome na samote, s bielym plotom a psom, snívaš o každodennej sprche a vôni kvetov. Tak ako to poznáš z filmov. Tento tvoj sen, náš sen, je jediný dôvod prečo vliezam znovu a znovu do Snostroja, do tej plechovej rakve, a so mnou ďalších jedenásť ľudí z tímu. A to robia ďalšie desiatky tímov po celom svete, prežijem tú stovku, sľubujem ti to znovu, neboj sa. Rob to čo máš a mysli na náš biely plot, ako ho budeme maľovať,“ Martin nemal rád tieto debaty. Prežiť sto akcií, aby človek dostal akú takú odmenu za niečo čo si nebude potom ani pamätať, také boli pravidlá pri odchode zo služby.

Hnili tu na týchto základniach a strážili ľudské sny. Už osemdesiat rokov používali technológiu Snostrojov na to, aby zastavili inváziu z neznáma. Z inej galaxie? Dimenzie? Alebo to boli priamo jazdci z deviatej sféry? To nikto nevedel. No stačilo, že raz za čas sníval niekto dosť silno, dosť hlboko a intenzívne na to, aby na vlnách jeho snov prešli do našej reality. Vtedy prichádzali na radu ľudia ako on, bojovali v snoch, viedli historické, námorné, vesmírne bitky. Všetko čo si tá nič netušiaca myseľ zmyslela. Často bola hranica medzi realitami tak tenká, že ľudia zomierali v skutočnosti na zranenia spôsobené v sne. Martin zomrel v sne už osemkrát. Závidel bežným smrteľníkom čo nevedeli nič, spokojne spali a ráno sa zobudili s pocitmi aký mali reálny sen. Snáď aj on sa medzi nich niekedy zaradí. Jedna z odmien za odkrútenie stej misie je vyčistenie spomienok. Zostávalo ich tridsaťtri. Tridsaťtri misií.

„Bolo to dnes ťažké?“

„Vždy je to ťažké. Dnes to boli čierne chobotnice so zubami o veľkosti domu proti našim ťažkým námorným lodiam. Ľudia dnes toho vymyslia.“

„Nemáš rád bitky na vode.“

„To teda nemám, a že som sa aj namočil. Poďme spať, ešte teraz cítim puch tých smradľavých beštií keď ich roztrhané telá naplnili celý oceán.“

„Nikdy nevieš kedy sa posledný krát vyspíš, to je to čo ma trápi.“

„Dnes to nebude, neboj.“

Trojica mužov práve zablokovala ťažké dvere podzemnej mesačnej základne a zaujala pozície. K reaktoru zostávalo prejsť pol kilometra chodbami preplnenými nepriateľskými jednotkami.

Druhý tím sa o to isté pokúša o dve poschodia vyššie. Martin prepol helmu na odfiltrovaný režim a vystrelil dvojicu magnetických granátov za roh, chodbu v sekunde naplnilo svetlo o sile vybuchujúcej hviezdy. Dvaja jeho spoločníci vyrazili vpred, Martin tesne za nimi. V tom istom okamihu sa rozhučali automatické zbrane a dvojica oslepených modrosivých bytostí padla k zemi. Vtedy sa znenazdajky zo stropných krytov odklopilo guľometné dvojča. Obrovská zbraň začala paľbu a zmenila trojicu na popol.

Popruhy uvoľnili Martinove telo, neurálne rozhranie ho pomaly vrátilo späť do reality a skôr než sa celé zariadenie samo vyplo, vyskočil z postele. Noha sa mu podlomila, rovnováhu udržal na poslednú chvíľu keď sa oprel o lôžko z ktorého práve zliezol. Cítil spálene mäso a síru. Pohľadom skontroloval svoju nohu, krvácala. Tak predsa len nebol ani on imúnny voči zraneniam spôsobené medzi realitami. Ale žil a to bolo to čo sa počítalo. Pozrel na zvyšok tímu a zamrazilo ho, bolo to zlé, to najhoršie čo kedy po akcii videl. Dve spálené telá na uhoľ, ďalšie krvavé, rozsekané, rozstrieľané. Zelené číslo svietilo len nad jeho a ďalšími dvoma lôžkami. Načiahol sa po vysielačku.

„Operátor! Stav? Uspeli sme? Skoro celý tím je mŕtvy!“

Vysielačka zapraskala a z druhej strany sa ozval známy ženský hlas : „Nie, prehrali ste. Prieniky realít boli mimo stupnice. Objekt, ktorý sníval..“ vysielačka sa odmlčala, hlas hľadal tie správne slová.

„A prenikli? To je dôležité,“ Martin si uvedomoval vážnosť situácie viac než ktokoľvek iný. Družstvo ešte nikdy nezažilo také tvrdé straty vo vlastných radách po prebudení.

„Jednotka, objekt sa prebral skôr, to mohlo zapríčiniť vaše vysoké straty. Analyzujeme to.“

Martin zúril. Toľko zmarených životov pod jeho velením ešte nikdy nebolo. A to mu chýba už len jedna akcia do stovky. Teraz keď dostane deväť nových nováčikov tak nebudú mať šancu.

Vysielačka znovu zapraskala v Martinových rukách „Jednotka, straty v družstve nás mrzia. Ale žiadny prienik v našej realite sme nezaznamenali, úloha splnená. Gratulujem.“

K čomu mu gratulovali, Martin dobre vedel, že zlyhali a len náhoda a osud zabezpečili, že nenastala katastrofa. Aj keď pár prienikov už videl v iných tímoch a nakoniec si s tým ľudstvo poradilo, ale nemusí to tak byť vždy. Raz ich protivníkovi prenikne armáda, ktorú už nikto nezastaví.

„Jednotka, toto bola vaša deväťdesiata deviata úspešná akcia. Držím palce pri stovke.“

„To povedzte mužom, ktorí dnes zomreli. Jednotka koniec,“ vysielačku znovu vypol a mrskol s ňou proti stene. Sadol si čelu postele, sedel a čakal. Ďalšou akciou to všetko skončí, to ho tešilo. Či už zomrie, alebo prežije, bude koniec.

Muž sedel na záhradnej stoličke a sledoval hviezdy na oblohe. Po dlhej dobe sa obloha vyjasnila dosť na to, aby bolo vidieť viac než temné mraky. Všetci sa tešili z takéhoto nočného posedenia, aj jeho žena a sedemročný syn. Ten práve montoval na stojan vesmírny ďalekohľad, ktorý dostal nedávno od otca. Počasie mu konečne dovolilo ho vyskúšať.

Žena prišla bližšie k mužovi, zohla sa k jeho ramenám a pobozkala ho na líce „Pekný darček si mu kúpil Martin.“

„Vďaka. Konečne ho aj použije. To počasie je katastrofa.“

Syn zmontoval po dlhých minútach ďalekohľad a pribehol k otcovi „Oci, poď sa pozrieť póóóď.“

„Čo tam mám vidieť?“ otec priložil oko k ďalekohľadu a zahľadel sa na oblohu.

„Vidíš každú jednu z tých hviezd? Tak všade tam môže byť niekto kto sa práve pozerá smerom na nás. Ako v tej knihe od mami.“

Martin sa pousmial, už si nepamätal či bol ako dieťa rovnaký, ale asi áno „To veru môže.“

„Chcel by som sa s niekým takým raz stretnúť, to by bolo super.“

„No,“ Martin mu položil otcovsky ruku na rameno, „pozri, nikde nie je napísané, že sa sny nemôžu splniť.“

Nechal malého nech ďalej sleduje oblohu a sám zamieril po niečo na pitie k domu. K domu s bielym plotom.