Príjemný jesenný podvečer na predmestí Holandského Woerdenu. Slnko pomaly zachádzalo na lesnatom horizonte a vo vzduchu bolo cítiť čerstvo pokosenú trávu. Idylku predmestského života ničila iba párty študentov miestnej univezity. Ľudia ktorí sa zdržiavali v okolí hlavného epicentra hluku sem prišli pod rôznymi zámienkami. Začalo sa skúškové obdobie. Študenti matematiky a informatiky, dobre vedia, že rýchlosť učenia je nepriamo úmerná zaťaženiu mozgu. Teda čím je toho v hlave menej, tým lepšie sa tam dostanú nové vedomosti. Hrdinsky sa pre to zbavovali prebytočných vedomostí overeným spôsobom. Väčšinou ležmo na chodníku, alebo v kríkoch. Univerzita ponímala aj typ študentiek, ktoré si právom vyslúžili titul „cica“. Pôvod tohto titulu sa tu nebude rozoberať. Celá história vzniku tejto hodnosti je výborne zdokumentovaná v sérii kreslených komiksov pre dospelých. Na internátnom čiernom trhu sa dajú niektoré klasické kúsky vymeniť za mesačné predplatné internetu, basu piva, dokonca aj za jednoposteľovú izbu. A to už je riadny matroš! Študenti práva využijú každú príležitosť na získanie nejakého prípadu. Na bujarých oslavách ako je táto, nie je nikdy núdza o incidenty, kde pripití „matfyzáci“ obchytkávajú cice ciciam.

Nakoniec tu boli ľudia, ktorí nemajú so školou nič spoločné. Chodec, ktorý bol pred piatimi minútami ešte cyklistom a vyhrážkami chcel získať späť svoj bicykel, skoro slepý bezdomovec Bill zvaný tiež Krtko (doteraz nechýbal ani na jednej Univerzitnej párty) a roznášač pizze John, ktorý paradoxne pizzu doniesol.

John neznášal svoju prácu. Stále dookola to isté. Nechať sa buzerovať šéfom, odniesť pizzu ľuďom s lepším životom ako má on a zasa prísť naspäť k šéfovi, aby mohol byť za dobre odvedenú prácu poriadne zbuzerovaný. Jeho šéf Wilhem de Hungling pochádza zo starého šľachtického rodu kde sa umenie buzerácie, všetky techniky, triky a skúsenosti predávajú z otca na syna už dvanásť generácií. Preto, ako si to aspoň Wilhem myslel, to dotiahol tak ďaleko. Bol asistentom sekretára zástupcu riaditeľa pre manažment ľudských zdrojov. Jeho sny boli splnené.

To sa o Johnovi nedalo povedať. Každý večer prišiel domov z práce a hodinu rozmýšľal, ktoré životné rozhodnutia spôsobili to, že skončil tam kde skončil. Žije v malej garsónke na kraji mesta, do práce musí dochádzať na bicykli, bez vyhliadky na zmenu. Absolútnym vrcholom bolo, že nemal priateľku. Nikdy si so ženami veľmi nerozumel. Jednoducho hovorili inou rečou ako on. Keď povedal „Prepáč mi ten nemý výraz, ale tvoja krása by vyrazila dych nejednému mužovi.“, ony počuli: „Máš dobré kozy.“ Obyčajne potom v lepšom prípade nasledovala iba facka, v horšom facka ktorú vrátil. Tak ako každý večer, aj dnes sedel na gauči s pivom v ruke a lacnými čipsmi na stole. V televízii šla repríza nejakej starej telenovely. John znechutene prepol na iný kanál. Už sa nemohol ďalej dívať ako Rosalinda túži po Juanovi a ten zasa po niekom inom a spoločne vytvárajú ľúbostné trojuholníky, štvorce a iné spletité útvary. Mal šťastie. Discovery Channel práve vysielal „Human Weapon“, jeho obľúbený seriál o bojových umeniach. Jeho obvykle zamračenú tvár rozjasnil malý úškrn. Postavil sa a opakoval pohyby ktoré videl. Cvičil ešte dlho po tom, čo program skončil. O jednej hodine ráno si ešte zopakoval chmaty z predošlej časti a potom zaspal na svojej púti ku chladničke po ďalšie pivo.

John ešte nikdy nedostal infarkt. Dnes ráno k tomu však nemal ďaleko. Najprv si myslel, že to večer prehnal s pivom. Keď však päť minút hľadel na chlapa ktorý mu prehľadáva jeho chladničku, bol si istý že nesníva a nehalucinuje.

„Hej!“ zareval.

„Hou!“ dostalo sa mu na odpoveď od záhadnej postavy. Osoba sa rýchlo otočila a z toho čo John uvidel by určite spadol na zem, keby už na nej neležal. Ten chlap vyzeral presne ako on. Teda až na to, že mal oveľa menej jaziev, bol oholený, chudší...

Postava obrátila svoju pozornosť späť ku svojej praženici.

„Hej! Kto dopekla si? Čo robíš v mojom dome?“

„To je dobrá otázka. Kto som a kto sú všetci ľudia? Existujeme vôbec? A ak áno, na koľkých úrovniach?“ John si všimol ako sa jeho dvojník smeje a niečo si šepoce. Zrejme ho veľmi tešilo miasť ostatných ľudí.

„Áno existujeme. A ty ješ moje jedlo.“ Snažil sa znieť nahnevane a drsne. To sa mu aj podarilo, no dvojníka to nevyviedlo z miery.

„Znieš nahnevane. Nebudem sa s tebou hádať. Áno plánujem jesť tvoje jedlo a veľmi sa na to teším. Naozaj chceš vedieť kto som? Moje meno je Johan a aby si pochopil kto som, potreboval by si rozsiahlejšie znalosti kvantovej fyziky, biológie, elektroniky a varenia.“

„Varenia?“ zarazil sa John.

„Áno. Vyhral som síce zopár Nobelových cien, ale variť neviem. Takže ak mi navaríš niečo dobré, sľubujem že sa pokúsim vysvetliť ti kto som. Samozrejme ak ma najprv nerozdrvíš pohľadom.“

„Protinávrh: polož tú panvicu tam kde bola, povedz mi kto si a ja ti možno nerozbijem nos.“

Johan začal rýchlo šeptať popod nos a hádať sa sám so sebou.

„Môžem mu to povedať?“

„Nemal by som. Je to nebezpečné.“

„Alebo to naopak veci zjednoduší.“

„To nemôžeš vedieť. V prvom rade si tu ani nemal byť!“

„To som nemal už veľakrát.“

„Ty idiot! Správny vedec sa učí z vlastných chýb! To si už zabudol na to čo sa stalo, keď si naposledy prezradil kto si nepripravenému subjektu?“

„To je pravda. Vyhral si“

„Viem. Vždy vyhrám.“

Nasledoval žltý záblesk z čudného zariadenia ktoré Johan vytiahol z vrecka skôr, ako stačil John zareagovať. Teraz už nemohol. Jeho svaly sa napli a ostal stuhnutý ako kameň. Ako kameň aj spadol na zem.

„Prepáč mi ak si sa tešil na rozbitie môjho nosa. Na poznanie mojej identity ešte nie si pripravený. Zrejme ani nikdy nebudeš. Neboj sa, o dve-tri hodiny budeš v poriadku. Teda aspoň natoľko aby si chytil dych.“ Johan nechal Johna ležať na zemi dorobil si praženicu, rýchlo ju zjedol a odišiel spievajúc si: „I got a power!“.

Johan mal pravdu a John sa prebral asi po dvoch hodinách. Kým sa pozviechal zo zeme a opäť spojazdnil svoje svaly bolo už okolo poludnia. Bez toho aby sa umyl alebo najedol, nasadol na bicykel a ponáhľal sa do práce. Keď konečne dorazil, jeho šéf zakričal zo zadnej časti pizzérie: „Ak je to John, nech ma počká, hneď som pri ňom.“ Celé dopoludnie si totiž skúšal pred zrkadlom to, ako Johna zjazdí. Ešte si poslednýkrát vyskúšal niekoľko svojich zlovestných pohľadov a vyšiel s tým, ktorý sa mu zdal najhrozivejší. Keď uvidel Johna spustil: „Ták. Tu ho máme. Začneme teda so šéfovaním. Ehm ehm. Kde si do riti bol celé doobedie? To že nie si na nič dobrý vie každý, ale myslel som že máš v sebe aspoň kúsok cti a dôjdeš do práce načas. Vieš vôbec koľko peňazí si ma stál? Teraz ti nielenže nezaplatím čas, ktorý si tu mal byť, strhnem ti z platu cenu pizze, ktorú dostali zákazníci zadarmo, pretože sme ju nestihli doniesť včas. Dosť utrpela aj naša profesionálna povesť! Ty debil, ty opica jedna hnusná...“ nádych „...Nie si nič len špina. Nášmu podniku by bolo lepšie bez teba! To, že chceš premárniť svoj život dokážem ignorovať, ale neznesiem keď tým mieniš strpčovať môj...“

O desať minút neskôr bola pri pizzérii pristavená sanitka a bezvládne Hunglingovo telo nakladali na nosidlá traja záchranári, predavač a kuchár. John bol sa ponáhľal domov zbaliť si nejaké veci, a peniaze. Vedel, že musí konať rýchlo, pretože už neraz doplatil na to, že bol pomalý a policajti ho zadržali v jeho vlastnom byte. Rýchlo šliapal do pedálov a premietal si v hlave čo sa vlastne stalo. V jednej chvíli si predstavuje ako rozbíja svojmu šéfovi hlavu, a v ďalšom momente si utiera skrvavené ruky do šiat. Z jeho myšlienkových pochodov ho vyrušil čudný zvuk. Počul výkrik. Jeho vlastný výkrik. Najprv si myslel, že je to nejaký fragment jeho spomienok, no potom zazrel ako štvorica mužov mláti chudučkého mladíka. Nasledoval krátky povzdych. „Aaaach. Posraná česť. No nič, jedna bitka hore, dole. Dúfam, že ma to príliš nezdrží.“ Kedysi, keď bol John ešte mladý a neskúsený bitkár, rád najprv upútal pozornosť svojich súperov kým zaútočil.

Stále rovnaký scenár: Rozkročil sa, hlavu mal sklonenú. Pomaly zdvíhal zrak, premeriaval si svojich protivníkov. Zväčša nasledovala urážka týkajúca sa ich hygienických návykov alebo horšie, ich mám. Keď konečne prestal sledovať westerny a dostal dosť veľa výpraskov, naučil sa, že moment prekvapenia je lepší ako boxer vo vrecku.

S miernym úškrnom stočil volant a pridal do pedálov.

Bicykel v plnej rýchlosti vpálil do útočníka, ktorý bol najbližšie. John tesne pred nárazom vyskočil a vrhol sa na ďalšieho čo stál ďalej. Elegantným chmatom, ktorý si včera precvičil ho zložil na lopatky a silným úderom do hlavy omráčil. Teraz už proti nemu stáli iba dvaja. Nič s čím by si neporadil. Samozrejme, keby nevytiahli svoje pištole. Úsmev mu zamrzol na tvári. „Do riti!“ Zazneli dva výstrely. Nezneli však ako výbuchy z bežných zbraní. Postavy padli na zem ako skamenené a keď sa John obzrel, hneď vedel prečo.

„Ahooooj.“

„Ty!“

„Ja. Vieš teraz si prejavil veľkú odvahu.“

„Prejavil som svoju sprostosť! Keby tí bastardi prepadli niekoho iného, bol by som už mŕtvy.“

„Nebol. Boli to plynové zbrane. Mal by si bolesti ale bol by si natoľko živý aby si ich mohol cítiť.“

„Hej, hej. Nemusíš mi vysvetľovať ako bolí taká rana.“

„No tak, ehm, ja ti teda ďakujem za tvoju asistenciu a ja už pôjdem.“

„Tak to teda nie! “

Rýchlym pohybom mu zobral z ruky „znehybňovátko“.

„Heej! To je, to je...“ „To je podlý, zákerný, hnusný...“ „Podvod!“

„Myslím, že teraz si niečo vyjasníme.“

„Nikdy zo mňa nič... Héj dávaj pozor, tá spúšť je citlivá!“

„Vážne? Tak to si budeš musieť švihnúť, pretože ma dnes nejako svrbí prst.“

„Tak teda dobre. Ale keď ti poviem kto som, vrátiš mi môj dipolarizačný nutrifikátor. Túto časť neznášam. Ja som ty a ty si ja. Áno tvoje mlčanie je príhodné. Aby som bol presnejší, naša DNA sa odlišuje najviac o 0.9998 percenta. Ako iste vieš, podľa Teórie chaosu je realita formovaná každým rozhodnutím, každej živej bytosti. V nekonečných možnostiach kde môžem skončiť mi pomáha orientovať sa moja, naša DNA. Podľa nej som rozdelil takzvanú nadrealitu na klastre, zvané tiež sektory. Ja cestujem medzi týmito realitami, teda sektormi. Ak sa veľmi nevzdialim od môjho domovského sektora, nezablúdim. Doteraz som navštívil už 48 mojich, našich alternatívnych osôb. Poväčšine milí chlapíci. Otázky?“

„No zo všetkých otázok, ktoré mi teraz prúdia hlavou vyberiem jednu úplne náhodnú. Tak teda: Robíš si srandu?“

„Nikdy si nerobím srandu. A aj keby som robil bola by taká dôvtipná , dvojzmyselná a zašifrovaná, že by si ju nepostrehol a aj keby, v žiadnom prípade nepochopil.“

Vymenili si prázdne pohľady.

„To bol vtip.“

„Jasné. No. Na tvojom mieste by som kariéru komika neskúšal.“

„Ale nie si na mojom mieste. Máš ďalšie otázky?“

„O koľko si to hovoril, že sa to odlišujeme?“

„Najviac o 0.9998 percenta. Viem, že sa ti môže zdať ako malá odchýlka, ale uvedom si, že aj keď sa v jednej realite celá história ľudstva rozvíja úplne inak ako to poznáme u nás, existuje stále nekonečne malá pravdepodobnosť, že sa gény jedincov pomiešajú tak, že vznikne človek s našou DNA. To v praxi znamená, že aj keď stretnem seba v inej realite, môže to byť realita mimo nášho chápania. Rozumieš?“

„Popravde ani nie.“

„O tom presne hovorím!“

„ Opačným extrémom je zasa to, že existujú aj reality ktoré sa odlišujú tým čo som mal na raňajky. Aby som nemrhal čas týmito alternatívami vytvoril som klastre. Klaster je zoskupenie nekonečne veľa realít odlišujúcich sa iba nepatrnými rozdielmi. Z tohto klastra vyberám stále toho istého reprezentanta.“

„Fascinujúce. Dokážeš aj cestovať v čase?“

„AAAaaaahahahaha...“ neľudský výbuch Johanovho smiechu takmer zrazil Jhona na zadok. Našťastie to ustál.

„Že vraj cestovať v čase. Tento sa ti teda podaril! Ó. Cestovať v čase. Obrovský elektrón, ja asi umriem.“Záchvat smiechu pretrvával päť minút. Keď sa začali okoloidúci chodci zastavovať a natáčať ich na mobil John sa pokúšal Johana nejako upokojiť.

„No tak prestaň, budeme na youtube všetkým, na smiech. A vstaň z tej zeme!“

„Juťjub? Čo je to?“

„Ale nič. Hlavne už buď ticho! A prestaň sa váľať po zemi!“

„To či niekomu budem na smiech mi je jedno. Aj tak už plánujem odísť. Táto alternatíva je nejaká nehostinná.“

„Hej môžeš mi nejako pomôcť? Idú po mne fízli a tak...“

„Ako by som ti len mohol pomôcť úbožiatko? Nutrifikátor ti dať nemôžem. Už to mám! Darujem ti moje jojo.“

„Super, čo dokáže? Môžem ním niekoho ochromiť, alebo omráčiť?“

„Ó to nie! Ale myslel som si, že ti bude čas utekať v base rýchlejšie.“

„Ty hajzel, pomôž mi!“

„No. Dnes si mi pomohol, obyčajne to nerobím, ale možno ti môžem, povedzme ponúknuť priaznivejšiu alternatívu tvojich problémov. Poď za mnou, rýchlo!“

„Prečo sme pri mojom byte? Na ulici je zaparkované policajné auto. Určite sú už v mojom byte a čakajú na mňa pekne v tme. Poznám tie ich triky.“

„No a ja zasa pre zmenu parkujem na záhrade.“

„Akej záhrade?“

„Na tom bahne čo máš za domom.“

„Aha jasné, moja záhrada!“

Dvojica sa pomaly plazila okolo Johnovho domu. Plazivé ticho prerušil až John. Presnejšie, najprv náraz jeho hlavy a potom on.

„Aú. Moja hlava.“

„Sme na mieste. Stroj je neviditeľný. Dobre. Takže krátka inštruktáž interdimenzionálneho cestovania: Snaž sa nepovracať. Tak. Pripravený?“

„Čože? To je všetko? Čo mám robiť?“

„No chyť sa tohto káblika a ako som povedal, snaž sa nepovracať.“ John zvieral v rukách krátku šnúrku a zhlboka dýchal. Johna bol medzitým veľmi zaneprázdnený. Prsty m u behali po priesvitnej klávesnici pripojenej k veľkému kovovému zariadeniu, stláčal rôzne gombíky, posúval páky, a sem tam kopol do malej skrinky prepojenej káblami k hlavnému zariadeniu. John sa nemohol ubrániť nepríjemnému pocitu, no to zariadenie mu pripadalo ako zbraň hromadného ničenia.

„Je to bezpečné? Bude to bolieť?“

„Držíš stále tu šnúrku čo som ti dal?“

„Áno.“

„Výborne. Už ju môžeš pustiť. Je nepodstatná.“

„Počúvaj, niečo si ujasníme. Začínaš ma už poriadne...“

Čo Johan Johna začínal sa už nedozvedel, pretože sa práve ozval ohlušujúci treskot a obaja aj s čudným prístrojom zmizli v hlbinách vesmíru a všetkých jeho možností.