Rozsvietila som sa.

Ako vždy,

keď príde čas.

Nemáš to rád.

Opieraš sa o boží zákon.

To svetlo vo mne.

Prirodzenosť.

Zamiešať obrázky,

ktoré som dostala darom

od krvavej príbuznej.

Miešam a čmáram v mysli

tichú prosbu.

Poskladanú prítomnosť,

ktorej neveríš.

Nerob chybu.

Vidím za horizont.

To chvenie rozochvelo

jemnú strunu vnútorného ja.

Teraz vidím budúcnosť.

A je mi to ľúto.

Lebo je zlá...

***

Bola som vždy iná.

To nie je ani otázka, či veľké odhalenie. Len konštatovanie. Konečné pripustenie reality. Odkladala som ju na najvrchnejší regál vo svojej mysli, aby sa jedného dňa s ešte väčšou naliehavosťou dostala z tejto skrýše a spôsobila mi zástavu srdca. Snažila som sa zapadnúť. Nevytŕčať z radu. Správať sa podľa pravidiel tolerovaných ľudstvom. Byť obyčajná. Byť normálna. Zistila som, že sa to nedá. Ak som raz iná, nikdy sa nebudem podobať na tých druhých. Pochopila som, že chcieť byť niekým iným sa nevypláca. Moja krv ma aj tak dobehne.

***

Bol sychravý jesenný deň. Obloha sa na mňa mračila, akoby ma obviňovala zo svojho trápenia. Okná bombardovala svojimi slzami. Nech aj ostatní vedia o jej smútku. Ale nebolo to jemné dunenie hromu v diaľke a ani občasný záblesk kresliaci na stenách strašidelné výjavy z detstva, čo spôsobilo moje napätie. Bol to hlas mojej starej matky. Nepočula som ho trinásť rokov. Sedela v kresle, akoby ani nevnímala moju prítomnosť. Začala rozprávať. Počúvala som jej pokojné, chvíľkami až monotónne rozprávanie s napätím, lebo som tušila, že sa týmto okamihom mení môj život. Nepoznala som ju. Zasväcovala ma do tajov svojho života. Videla som ďaleko do minulosti. V hlave sa mi pomaly tvoril nemý film, ktorý som ešte nemala chápať. No ja som pochopila. „Biela mágia. Je to druh mágie, ktorý sa snaží konať dobro. Jej cieľom je pomáhať a nie ničiť a zaklínať. Snaží sa všade šíriť dobro, zdravie a úspech. Je to vlastne snaha šíriť dobro mysľou. Ovládanie energií, ktoré sú prospešné pre dušu a túto rozvíjajú a posúvajú v schopnostiach vyššie. Majster Bielej mágie je schopný tak pôsobiť magickou energiou, že vytvára a podporuje život. Veštenie. Sila prírody. Pomoc druhým.“

Stará mama mi odhaľovala svet, ktorý sa pre mňa otváral. Čakal ma. Tušil, že som tá pravá, ktorej môže predostrieť svoje tajomstvá. Chytili sme sa za ruky a spolu sme kráčali po ceste. Nie do neznáma, lebo budúcnosť zastretá obláčikom nevedomia pre mňa prestala existovať.

***

Ešte šťastie, že nežijem v 13. storočí. On by ma určite nechal upáliť na hranici ako čarodejnicu. Stále to nechápal. A v podstate viem, že to ani nikdy nepochopí. Je spútaný reťazami strachu. Tak úporne verí všetkým tým výmyslom. Keď som mu rozprávala o ireálne, pozrel sa na mňa tak zvláštne. Chcela som mu ukázať svoj svet. Chcela som, aby odhalil moju utajovanú tvár. Bolo to šialené. Myslí si, že je zlé nahliadať do budúcnosti. Ľudia sa vždy báli toho, čomu nerozumeli. Zakázal mi to. Že vraj pre dobro mojej duše. Vraví, že je to proti božím prikázaniam. Nič nevie. Boh je môj najlepší priateľ. Pozná ma. Poučila som sa. Skryla som svoje tajomstvo pred očami tých, ktorí nechcú vidieť. Aby som ho mohla znova odhaliť, keď príde čas a bude potrebné.

***

Stojí ma to veľa energie. Vždy som unavená. Prirovnala by som to k celodennej horskej túre, alebo k namáhavej práci kopáča. Vysaje mi to životný prúd. Ale keď pomôžem, celá sa vo vnútri rozsvietim. Začne to nepatrným pulzujúcim svetlom za hrudnou kosťou. Svetlo sa mení na prameň, ktorý sa vylieva pomaly do každej zabudnutej bunky môjho tela. Rastie, mohutnie, zaplavuje. Už sa nedívam očami. Ale aj tak vidím. Vidím za hranice bežného ľudského videnia. Očisťujem sa. A ten pocit mi dáva imaginárne krídla a ja viem, že ak budem chcieť, pohnem celým svetom. Explodujem.

***

Milujem veštenie z kariet. Desím sa ho. Nebolo to tak vždy, ale.......

***

Sedím s notebookom na kolenách a pozerám maily. Odpisujem na jeho

korešpondenciu. Cítim ako mi každý napísaný e -mail odoberá rok života. Počítač sa zmenil na samostatne mysliacu bytosť a robí si, čo chce. Teraz pracuje strašne pomaly. Spomínam na deň, keď som sa rozhodla, že nebudem viac nahliadať za oponu budúcnosti. Myslela som, že sa to nikdy nestane. Moja krv ma nikdy nepustí. Neodtrhnem sa od nej, večne pripútaná imaginárnou spojovacou silou. Ale ako som videla umrieť toho chlapca. Niečo sa vo mne zlomilo. „Ach, sladká nevedomosť.“

„Samé reklamy. To, čo nehľadám, si ma vie vždy nájsť. Neznášam to.“ Unavene si prezerám náhodne vybrané stránky, pozerám farebné obrázky. Dávno som zistila, že náhoda neexistuje. „Náhoda nie je nič iné, než Božie inkognito.“ Zrazu ma upúta jeden odkaz: „hľadá sa 19-ročná Natália Alpinská.“

Stlačením myši ho otvorím a čítam ďalej: „v sobotu, 28.4. v neskorých nočných hodinách odišla po hádke z bytu svojho priateľa na neznáme miesto a zatiaľ nepodala o sebe žiadne správy....“ Písmena sa mi vlievajú jedno do druhého. Menia sa na čierny pás neprečítaných slov. Nečítam ďalej. Len ma viac a viac zaplavuje nepríjemný pocit. Stratila sa na deň mojich narodenín. Presne vtedy sa to stalo. V ten deň som odišla. Zvláštne. Stuhla som. Pomaly, centimeter za centimetrom sa mi vytvára ľadový ornament na chrbte. Moje srdce na malú, nepatrnú chvíľku prestalo biť. Zamrelo. Bojím sa. Nedáva to zmysel, ale bojím sa. Postavím sa, sklopím v rýchlosti monitor notebooku. Vybehnem von medzi ľudí. Na slnko, nech sa pod jeho lúčmi roztopí táto neobvyklá a nepríjemná námraza.

***

Nedalo mi to. V hlave sa mi rozozvučal vír otázok. Začali byť neznesiteľné. Moja intuícia vycibrená rokmi skúmania seba samej a milióny vnútorných rozhovorov ma už dávno presvedčili, že som schopná načúvať môjmu podvedomiu. Aspoň som bola schopná načúvať. Predtým, ako som sa snažila vymazať z mojej pamäti všetky stopy, ktoré by mi pripomínali, to, kto som. No tento pocit sa nepodobal ničomu, čo som doteraz poznala.

„Čo to bolo? Čo sa to stalo? Určite to je len tým vyčerpaním. Náhoda. Veď ty na náhodu neveríš. Ja viem, len som sa snažila presvedčiť samu seba.“ Hádala som sa sama so sebou. Chcela som nájsť vysvetlenie na moje pocity. Márne. Ani neviem čo robím. Moje telo sa odlúčilo od mysle. Automaticky vedené nejakou vnútornou silou sa rozhodlo opäť ju vyhľadať. Pristihnem sa pri tom, ako zadávam do googlu jej meno. Dnes sa počítač rozhodol, že bude rýchly. Pradie ako spokojná mačka. Na monitore sa mi objaví sekcia - Nezvestné osoby. Pri čítaní sa mi prehlbuje vráska na čele. „Teraz už vážne vyzerám stará.“ Zrazu sa na mňa pozerajú jej oči. Prenikavý pohľad. Akoby sa ma pýtal či jej pomôžem. Pomaly a premyslene ako nájomný vrah ma zaplavuje už známy pocit. Mrznem. Opäť som chcela zbabelo ujsť. A vtedy sa mi v hlave vyjasnilo. Možno je to ten správny okamih obrátiť sa na moje dávne známe. Oprášiť karty. Neistota sa do mňa zahryzla. „Tak nie či áno?“ Váham, i keď viem, že tým pomôžem pravde prejsť múrmi temnoty. „Opýtať sa ich, kde si?“ Unavene som si povzdychla. Tento vnútorný boj ma vyčerpal ako plachetnicu búrka v Tichomorí. Vedela som, že pre tento deň končím. Moja tajomná neznáma, ktorú som nikdy nespoznala a ktorá ma upútala takým zvláštnym spôsobom, bude musieť počkať. Dnes som to necítila. Možno zajtra.

***

Zacítila som to. Áno, dnes je ten deň. Jemné vibrácie môjho vnútorného ja ma presvedčili, že dnes je ten správny čas na cestu do budúcnosti. Na hľadanie pravdy. Vibrácie sa stupňovali. Rozochvievali ma. Vytvárali vo mne jemný elektrizujúci prúd. Cítila som, ako sa mi do rúk vlieva príval energie. Znovu som objavila svoju silu. Vonku sa už slnko dávno odobralo na vzdialený pochod po austrálskych krajinách. Bola hlboká noc. Noc je ideálny spojenec, lebo nič nerozptyľuje moju pozornosť. Som rozhodnutá. Jemne pohladím drevenú skrinku. Prstom prechádzam po veku, ktoré zdobí mozaika. „Ako dlho to je? Rok, dva? Na tom nezáleží. Opäť som sa našla.“ S úsmevom ju otváram. Privítajú ma moje poklady. Vytiahnem čiernu hodvábnu šatku, ktorú som dostala darom od jednej výnimočnej ženy. Jemne ju zvieram medzi prstami a v spomienkam sa krútim okolo tých ťažkých a tak krásnych mesiacov. Gabriela. Zachránila som ju pred sebou. „A dar chráni darcu pokým spí.“ Siahnem hlbšie do skrinky a vytiahnem sviečku. Tiež dar. Aj tá sa spája s príbehom. Darované veci majú veľkú moc. Prinášajú so sebou energiu človeka, ktorý si vás váži natoľko, že vás obdaruje. Na cene daru nezáleží. Dôležité sú pocity darcu, ktoré ho viedli. Vidím tie farebné lúče a usmievam sa. Karty. Ležia hlboko na dne a ja viem, že sa hnevajú. Boli stvorené aby rozptyľovali tmu. A pritom tŕpli v zabudnutí dlhý čas. Rozložím hodvábnu šatku na okrúhly trojnohý stolček vykladaný Chryzoprasom. Vybavujem si v hlave prečo ma tento zelenkavý kameň očaril. „Hovorí sa, že chryzopras je „čistič problémov“, vynáša na povrch podvedomé myšlienky a umožňuje nahliadnuť do osobných problémov. Umožňuje človeku akceptovať sám seba a tiež ostatných ľudí a povzbudzuje odpustenie, súcit a zľutovanie. Prináša nádej v zúfalých situáciách. Je vynikajúci na zlomenie negatívnych cyklov a redukuje nočné mory.“ Tento stolček je originálny kúsok. Vyberiem sviečku a zapálim ju. Rozhorí sa malým plameňom. Už jej veľa nechýba, aby ukončila svoju pozemskú púť. Vezmem do rúk karty a pomaly ich začnem očisťovať nad jej plameňom. Vždy vezmem jednu kartu a podržím ju nad žeravým prúdom bez strachu, že by sa spálila. Pokračujem až kým nedržím v ruke posledný obrázok. V myšlienkach vyslovujem tichú prosbu. Prosím Boha nech mi ukáže cestu. A on mi ju ukáže. Našepkáva mi slová, udáva smer. Vedieme spolu priateľský dialóg. Vie, že chcem pomôcť. A je rád.

***

Som pripravená. Karty mi odpustili moju neprítomnosť. Aj oni sú už čisté a pripravené. Položila som im otázku. Obraciam sa na ne. V mysli píšem meno mojej tajnej priateľky. V tú istú sekundu, ako mi mysľou preletí jej meno, presne v tú istú chvíľu sa mi zapne v kuchyni rádio. Hlasná hudba sa rozlieha po izbách a mňa opäť popáli námraza na chrbte. Akurát hrá moja obľúbená pieseň. Pripomína mi ho. Vtedy sme boli ešte šťastní. Pozriem na hodiny. Digitálny budík pri mojej posteli ukazuje štyri veľké pulzujúce nuly. Polnoc. Nedýcham. Meravo sa postavím a rozsvecujem po dome všetky svetlá. Prídem do kuchyne a vypínam rádio. Nechápem to. Viem o ich existencii. Už ako malá som cítila ich prítomnosť v mojej izbe. Padali obrazy, snívali sa mi sny, počula som hlasy a zvuky, ale takýto pocit som ešte nemala. „Čo to znamená? Je to znak toho aby som nevykladala karty? Niekto nechce aby som odhalila pravdu? Alebo je to pozvánka na odokrytie tohto tajomstva.“ Chvíľku váham. Po uvážení si opäť sadám za čarovný stôl a púšťam sa do vykladania. V mysli položím tichú otázku a moje vedomie sa oprie o meno nezvestnej. Plameň sviečky ako by bol vedený rukou neznámeho. Mení tvar a siaha do výšky desiatich centimetrov. Podobá sa na čepeľ noža. Ostrého, žeravého, schopného prepichnúť dievčenské srdce. Srdce, ktoré by malo ešte žiť. V záchvate vykladám karty na stôl.

Zrástli sa so mnou. Sme jedna bytosť. Cez dotyky vniká do mňa poznanie. Vidím obrazy, skladajú sa a zapadajú do seba ako skladačka. „Stane sa niečo vážne. Jeden muž. Ublíži jej. Až hmatateľne som pocítila jej strach, akoby bol môj vlastný. Niečo je zahalené tajomstvom. Nenávisť. Nie je to tak ako to vychádza na povrch. Vidím opustené miesto niekde v lese. Je tam aj voda. Rieka. Tmavovlasý muž sa skláňa nad niečím. Špagát. Počujem šuštenie igelitu. Vidím ruku. Nehybne leží na zemi. Má tetovanie. Nie, to nie je tetovanie. Steká po nej niečo tmavé. Dopadlo to na mňa ako lavína. Krv.“ Ozvalo sa buchnutie. Jedno, druhé. Trvalo mi celú večnosť, kým som si uvedomila, že stará breza takmer opretá o múry domu sa roztancovala vo vetre. Srdce mi bilo ako splašené. V rýchlosti som pozbierala obrázky zo stola a uložila som ich opäť na ich miesto. Do drevenej skrinky.

Chcela som zaspať spánkom spravodlivých. Ale desila som sa noci, tak, ako som sa desila sna. Vedela som, že prídu. Opäť.

***

Zobudila som sa. Celú noc ma zmárala nočná mora. Moji démoni ma prenasledovali a nechceli ma pustiť zo svojich osídiel. Hnevali sa na deň, lebo ma vytrhol z ich náručia. Pozrela som na telefón. Desať neprijatých hovorov. Ani som nemusela skúmať od koho. Zvykla som si počas tých mesiacov na jeho vyhrážky. Stalo sa to súčasťou môjho každodenného života. Nechcela som počúvať. Preto poznanie, akú tvár môže mať človek ktorý tvrdil, že miluje, zabolelo.

***

Démoni mi kradli spánok. Nočné mory sa opakovali so železnou pravidelnosťou. Akoby si dali predsavzatie, že urobia z môjho života miesto pripomínajúce peklo. Tmavovlasé dievča zbadá muža. Pozná ho. Cítim, ako majú k sebe blízko a pritom sú si takí vzdialení. A potom sa mi v hlave roztancujú farebné obrazy, ako zle postrihaný film. Vidím nôž, chumáč vlasov dopadajúci na trávu. Kvapku krvi objavujúcu celú mláku svojich sestier. Bezodná priepasť zúfalstva. Cítim to. Prisalo sa mi to na pľúca a vytláča mi to všetok kyslík potrebný pre nádych. Dievčina uteká. Teplá a tvrdá dlaň ma páli na ramene. Strhnem sa. Prebudím sa a rameno stále páli. Odprisahala by som, že tá dlaň bola ozajstná. Cítila som strach dievčaťa ktorého hnali na smrť. „Stane sa to? Alebo už je neskoro?“

***

Uvarila som si kávu. Jej aróma prebudila vo mne trochu svetla. Tešila som sa, ako ma zohreje. Ako do mňa prenikne jej vôňa a ja načerpám trochu energie na ďalší deň. V poslednom čase som extrémne unavená. Sústavne mám pocit, že mi niečo ťažké sedí na pleciach. V noci radšej nespím. Za každým keď privriem viečka, vidím to znova. Stále jasnejšie a jasnejšie. Obrazy sú čoraz ostrejšie. Som schopná rozoznať detaily toho miesta. Na ľavo je most. Je asi meter široký a železný. Visí na oceľových lanách. Dokonca akoby som počula ten škrípavý zvuk, keď sa doňho oprie vietor. Jeho modrá farba už len spomína na pekné časy. Miestami ju zožiera hrdza. Z pravej strany je vidieť čistinku. Takú malú súkromnú pláž. Na kraji je odtrhnutý kúsok zeme. Asi ho vymylo pri tých záplavách. Celý tento neskutočný obraz je sprevádzaný dunivým zvukom. Búrka? Nie, je to pravidelnejšie. Vlak. Bolo by to celkom pekné miesto. Keby tam nebol on. A zakaždým ma zaplaví nevysloviteľná vlna zúfalstva. Rozplačem sa. Kŕčovite sa chytím sedla a nechám sa unášať do sveta melanchólie.

***

Muž v predstavách bol stále nejasný. Bez tváre. Ale bol reálny. Nebezpečný. V hlave mi kričalo červené varovné svetlo. „Musím jej predsa pomôcť. Je to budúcnosť. Ešte sa to nestalo. Ale kde hľadať? Ako začať?“ Ešte raz čítam všetky články. Skladám mozaiku z malých a nejasných častí. Zapájam moju intuíciu. Vytiahnem mapu a pozerám miesto jej stratenia. Hľadám ihlu v kope sena. Polícia prehľadala východný úsek. Tam ju videli ešte v tú noc. Mám záchytné body. Je to pri rieke, ktorej chlad má každú noc páli na lícach. Modrý most a železničná trať. Vezmem mapu a kreslím možnosti, kde by sa to miesto mohlo nachádzať. Prichádzajú z nenazdajky. Vibrácie ma zaplavujú ako prívalová vlna. Zavieram oči a nechám sa unášať v nekonečnom priestore. Pulzujúce svetlo sa prebralo k životu. Pomaly rastie, zväčšuje sa, aby ma nakoniec celú zaplavilo. Dostáva sa až ku končekom prstov a tu exploduje. Ukazuje mi cestu. Otvorím oči a môj prst prebodáva miesto na mape. Už viem kde. Zostáva mi zistiť kedy. Nemôžem strácať čas. Predstavím si, ako by sa zatvárila polícia, keby som povedala že poznám miesto trestného činu. A jediný háčik je to, že sa ten zločin ešte nestal. Určite by ma zavreli ako blázna. Tak rýchlo, ako som schopná si balím potrebné veci. Zápalky, jedlo pre prípad, že by ma prekvapil hlad. Baterku, lekárničku, telefón. Obujem si športové topánky a vykročím. Pri dverách ma zachytí pocit, že mi ešte niečo chýba. Otočím sa. Niečo mi chýba. Zbraň. Pre istotu. Nájdem bodák. Spomienka na túry v lese vo dvojici. Ale to už bolo dávno. Vyrážam.

***

Vystúpim z auta. Ako chvost draka sa predo mnou vlní lesná cesta. Vezmem batoh a pocit záťaže na pleciach je späť. Imaginárny priateľ ma vtláča do premoknutej zeme svojou váhou. Zhlboka sa nadýchnem a vyberiem sa pomáhať. Opäť. Je už poludnie. Slnko sa na mňa zamyslene pozerá. Akoby odhadovalo kam ma dnes privedú moje kroky. Unavená sa tlačím na kmeň stromu, ktorý je oblečený machom. Opriem si oň hlavu a zahľadím sa na nebo. Je modré. Vietor sa hrá na Picassa a splieta oblaky do absurdných tvarov. Aj tak verím, že tam môžem vidieť znamenia. Menia sa rýchlo. Predzvesť búrky.

***

Začínam ľutovať moje bezmyšlienkovité správanie. Uvažujem, že sa otočím a vrátim sa späť do reality, do svojho nového života bez ochoty pomáhať, bez duchov, bez legiend, bez mágie, bez seba samej. V tom ho zazriem. Je to to pravé miesto. Čierna hladina rieky sa mi otvára ako peklo. Most sa jemne chveje. Nápor vetra ho rozospieva a zvukom sa nesie opustená symfónia smútku. Zaraz všetko stíchne. Vietor ustal. Len most sa hýbe ešte v rytme svojho songu. Melanchólia. Neviditeľný sa rozhodol opustiť ma v tento moment. Vycítim niečiu prítomnosť. Zaplaví ma moja ľadová námraza. Podídem bližšie k rieke a otvorí sa mi nová perspektíva. Nie som tu sama. Pri rieke vidím sedieť dievča. Havranie vlasy jej zakrývajú tvár. Vzrastá vo mne nádej. Žije. Našla som ju. Pristúpim k nej a tichým hlasom sa pýtam: „Ahoj. Nehnevaj sa. Si Natália?“ Môj hlas pomaly doznieva a ona neodpovedá. Dvíha hlavu a hľadí do čiernych útrob valiacej sa vody. Hodiny sa krútia a ona stále nerozpráva. Chcem opäť prehovoriť, upozorniť na svoju prítomnosť. Zrazu hovorí pokojným hlasom. Bez emócií. Opäť ma mrazí. „Sedím tu už nejaký čas a pozerám sa, ako tečie rieka. Je to zvláštne, keď mám zrazu toľko času. Je hlboká. Voda je priateľ. Mne sa stala nepriateľom. Tá čierňava zmenila všetko. Neviem plávať. Ale už sa jej nebojím.“ Postaví sa a ukazuje na miesto na druhom brehu rieky. Nepozerá na mňa „Vidíš to miesto?“ Nečakajúc na moju odpoveď pokračuje: „Objavila som ho minulý rok. Čírou náhodou. Mala som vždy pocit, že ho už dlho poznám. Bolo to moje tajné miesto. Nikdy som tu nikoho nevzala. Chodila som tu, keď ma bolelo srdce. Taký ten tlak na hrudníku, keď by si chcela kričať z plného hrdla. Trhať a škriabať. Tu som si vždy prečistila hlavu. V sobotu som sem utiekla. Nevadilo mi, že je noc. Nahneval ma. Vedel byť niekedy krutý. Stála som tam na tom vyvýšenom mieste.“ Ukazuje na miesto a mlčí. Akoby hľadala slová. Unavene si sadá a rozpráva: „Bola chladná noc. Ale ten studený vzduch mi čistil pľúca. Mala som vedieť, že hlina je celá premočená. Prečo ma nenapadlo, že ten breh sa môže zrútiť do jej vĺn? Možno keby som prišla cez deň? Šmykla som sa. Volala som o pomoc, ale nikto ma nepočul. Nikto tu nebol so mnou. Vždy som sa bála vody. Mávala som rukami, snažila som sa o niečo zachytiť. Prečo tam nikto nestál, prečo mňa nikto nevaroval? Bála som sa. Bojovala som, ale tá rieka je taká desivá. Cítila som ako mi pľúca plní svojou kalnou vodou. Dusila som sa. Bolelo to. Mala som pocit, že sa zbláznim. Videla som všetko, celý môj krátky život. Vzala mi ho. Chcela som urobiť veľa veci. Snívala som. A teraz tu sedím a pýtam sa prečo? Nikto mi neodpovedá. Príval ma stiahol pod hladinu. Korene stromov trčiace do koryta ma k sebe pripútali, aby som už nikdy nevidela slnko. A tak som umrela.“ Vzdychla si. Tuhnem, mám pocit, že nie to dievča, ale ja sa topím v neviditeľných vlnách. Ona je mŕtva. Nedáva to zmysel. „Ale... ale to nemôže byť takto.“ Pristúpim k nej a ona otáča ku mne svoju tvár. Moje srdce sa zastavilo, aby sa s ešte väčšou rýchlosťou splašene rozbehlo do neznáma. Bola mŕtva. Jej tvár je krásna. Ale všetko na nej ma ubezpečuje, že nežije. Toto nie je tvár živého človeka. „Prečo?“ Pýta sa tlmeným hlasom. „Videla som predsa muža, ako ti ubližuje, mal nôž a....“ Niečo v jej výraze ma zastaví. Môj živý a teplý pohľad nachádza pár ľadových, mŕtvych očí. Jej pohľad ma paralyzuje. Nachvíľku ovláda moju vôľu. Nemôžem sa ubrániť tomu prívalu strachu. Niečo je inak. Začínam si ešte raz premietať v hlave to krvavé divadlo. Viem, že niečo dôležité mi uniká. Ozve sa. Jej hlas je ľadový ako rieka v ktorej našla svoj osud. „To, čo si videla, bola tvoja budúcnosť.“ Zmrazí ma. Zodvihne ruku a ukazuje na modrý most. Pohľadom sledujem jej ruku. Most sa rytmicky hýbe pod krokmi prichádzajúceho človeka. Tuhnem.

Prichádza on.

***

Nezvestný

Vykradol sa

z tvojho radaru.

Nenávratne,

nedal na radu.

Pes stratil stopu,

ktorú zakryl sneh.

Dážď spláchol

tvoj jasný smiech.

Zmizol si.

Bez stopy.

Nájdem ťa v sekcii

- Nezvestné osoby.