V objatí starých stromov

Príroda si vždy nájde spôsob ako sa brániť...
Filmová história scifi
Počujem šeptanie opustených hniezd,
modlitbu prírody, chcela by ma zviesť.
Tisícročný letokruh v písaný do dlaní,
poznačený rukou zatratených prianí.
Stratená v nádeji na krajšie zajtrajšky,
v ukradnutom raji s predzvesťou porážky.
Treba potrestať chamtivosť, zodvihnúť hlavu z piesku,
nech majú deti zajtrajšok, po pomýlenom dnešku.
***
Sedel som pod stromom a počúval som jemné šušťanie dažďa v korunách starých líp. Zavrel som oči a nechal som sa unášať zvláštnou melódiou prírody. Starý strom ma chránil pred dažďom a ja som mu bol vďačný za to, že sa narodil. Hádal som, ako dlho tu už postáva. Koľko krát sa z jari zrodil, aby musel v zime opäť umrieť. Každý strom je vlastne nesmrteľný, rodí sa a zomiera, aby mohol opäť ožiť pri jarnom bozku. Vždy som cítil to puto, ktoré ma spájalo s prírodou. Áno, tu bol môj domov. Bol som vďačný za tieto panenské miesta, kde som mohol byť sám sebou. Sám so svojimi myšlienkami. Oprel som sa o kmeň stromu. Cítil som, ako mi jeho energia preniká cez košeľu a zaplavuje ma svojou životnou miazgou – energiou. Zrazu, akoby odnikadiaľ, začul som nepríjemný zvuk: „Vŕŕŕŕŕ, vŕŕ, vŕŕŕ.“ Vyskočil som na rovné nohy a rozbehol som sa k miestu, od ktorého doliehalo hlasné vrčanie. Bežal som kilometer, možno aj viac. Krv mi prúdila v žilách, dych sa zrýchlil, v spánkoch som počul, ako mi splašene bije srdce. Konáre stromov, chrániac svoje poklady ma neľútostne bili po mojej dažďom zmáčanej tvári, no i tak som utekal ďalej. Oprel som sa o strom a snažil som sa lapiť dych. Obraz, čo sa mi naskytol ma omráčil. Predo mnou sa rozprestierala mŕtva krajina. Videl som mužov s motorovými pílami, ako kántria jeden strom za druhým. Stromy padali ako mŕtvi vojaci na bojovom poli. Les, ktorý tu bol, mal tu svoje miesto, svoje korene, chránil tajné skrýše matky prírody, zmizol. Dážď mi stekal po tvári a ja som bol jediný, ktorý vedel o tom, že tie kvapky na mojich lícach boli slané.
***
V noci som sa prehadzoval v posteli a nemohol som zabudnúť na ten obraz, ktorý sa mi dnes zaryl do pamäti. Zakaždým, keď som si naň spomenul, stiahlo mi srdce. Bolelo ma to. Nechápali to, necítili to, čo som cítil ja. Ale čo som mohol spraviť? Ako dlho bude trvať kým skántria celé hory? Vyhubia všetko živé. Vlci, medvede, jelene, všetko je odsúdené k záhube. Peniaze, peniaze a len peniaze. Nepokoj sa stupňoval až som mal pocit, že ma niečo volá. Niečo mi nutkavo šepkalo do ucha. Nabádalo ma, prosilo ma. Musel som ísť. Nahádzal som v rýchlosti na seba svoje šaty a vybral som sa do hôr. Mohol som ísť aj so zatvorenými očami. Vedel som, že nezablúdim a nič mi v ňom neublíži. Pomaly svitalo a zem vo svojom magickom rituáli vypúšťala svojich starých duchov. V hore pulzoval život. Mal som pocit, že počujem i mravce pri mojich nohách. Utekal som vedený nejakou divou silou. Najprv som vycítil jej prítomnosť a až potom som ju zazrel. Bola krásna. S jej krásnymi rozpustenými ryšavými vlasmi vyzerala ako lesná víla. Neviem, kto z nás dvoch bol prekvapenejší z prítomnosti toho druhého. Sedela tam pod tou starou lipou, presne na tom istom mieste ako som sedel deň predtým i ja. Upierala na mňa svoje veľké zelené oči. Mal som pocit, že chce ujsť a tak som sa jej nežne prihovoril. V duchu som sa bál, že je to prelud a ona sa rozplynie ako ranná hmla. „Neboj sa, nechcem ti ublížiť.“ Pomaly som podišiel k nej, ale tým som ju iba vystrašil. Zastavil som sa a priateľsky som roztiahol ruky, kľakol som si do mäkkého machu a ticho som zašepkal: „Pššš.“ Až vtedy som si všimol, že je zranená. Rukou si pritláčala ranu na nohe, ale krv stále tiekla. Pretekala jej pomedzi prsty a v kvapkách dopadala na mokrú zem. Vyzliekol som si košeľu a odtrhol som z nej rukáv. Nahol som sa smerom k nej a i napriek jej hlasným protestom som jej ranu obviazal. Vedel som, že môj obväz dlho nevydrží a tak som ju jemne zodvihol zo zeme a vzal som ju do náručia. Cítil som v jej správaní istý nesúhlas, ale ona vedela, že je príliš slabá, aby mohla bojovať. Niesol som ju takto bez slov a monotónnosť krokov ju pomaly upokojila. Vytušil som, že dievčina v mojom náruči zaspala. Jej hlava mi spočinula na mojom pleci a ja som počul jej pokojný dych. Ani neviem, kde som nabral toľko sily, že som ju bol schopný celú cestu do nemocnice takto niesť. Mal som pocit, akoby bola len prízrakom. Nebyť zväčšujúcej sa krvavej škvrny na odrhnutom rukáve, veril by som, že nepochádza z tohto sveta.
***
Rana na nohe nebola taká vážna ako vyzerala na prvý pohľad. Prekvapením bolo, že to bola strelná rana. Ostal som v nemocnici a sám som si kládol otázku prečo je to tak. Akosi som nemohol odísť. Z myšlienok ma prebudil lekár, ktorý sa mi nečakane prihovoril: „Ste príbuzný?“ Kým som sa stihol sústrediť na odpoveď, položil mi otázku ešte raz. Zamrmlal som: „Nie.“ „Tak nie je potrebné, aby ste tu zostávali. O pacientku bude dobre postarané. Práve hovorí s políciou.“ Chystal sa odísť, no ja som ho chytil za ruku a spýtal som sa: „Mohol by som s ňou ešte hovoriť?“ Lekár sa na mňa pozrel a po chvíľke váhania odpovedal: „Spýtam sa jej. Ale teraz potrebuje predovšetkým oddych, stratila veľa krvi.“ V rýchlosti odišiel. Neprešla ani minúta a už sa vrátil. „Bohužiaľ, slečna nechce byť nikým vyrušovaná. Za vašu pomoc vám ďakuje a praje vám do života všetko dobré.“ Bol som zmätený. Chcel som protestovať, ale prísny výraz na tvári ošetrujúceho lekára ma zastavil. Vedel som, že musím odísť. Nechápal som, prečo ma nechce vidieť. Bol som rozhodnutý vrátiť sa hneď na druhý deň a nedovoliť jej, aby ma zase odbila. Veril som, že si zaslúžim aspoň nejaké vysvetlenie. V noci som ani nespal. Mal som ju stále pred očami, ako tam sedí a vyplašene sa na mňa pozerá. Tie jej veľké zelené oči, ktoré si ma podmanili. Vždy, keď som privrel viečka videl som ich znova a znova. Ráno prišlo skôr ako inokedy. Vbehol som do nemocnice a v duchu som si nadával do hlupákov. V ruke som mačkal kyticu kvetov, ktorú som narýchlo kúpil. Výťahom som sa vyviezol na tretie poschodie. Bol som prekvapený, ako sa zrýchľoval môj pulz s každým prechádzajúcim poschodím. Lekár ma zazrel ešte vo dverách. Podišiel ku mne a povedal mi: „Je preč.“ Zrazu som sa cítil ako školák, ktorý sa vracia po prázdninách opäť do školy. „Viete mi povedať aspoň jej meno?“ spýtal som sa. „Volala sa Remissi.“
***
Remissi zmizla z môjho života tak rýchlo, ako do neho prišla. A nebyť roztrhanej košele, ani by som tomu príbehu neveril. V sne som stále videl jej krásne zelené oči, mal som pocit, že ma k sebe volá. Pri splne mesiaca sa mi zdávalo, že ju vidím stáť chránenú korunami starých líp. Ale bol to len prelud. Dni sa míňali, čas tiekol, hory sa strácali. Až jedného dňa sa krajom začali šíriť príbehy o krvilačných vlkoch, ktorí napádali lesných robotníkov. Už sa pomaly nenašiel nikto, kto by sa bez strachu vybral pracovať do lesa. Utíchli motorové píly, zastali stroje. Nastalo ticho. Človek mal na chvíľku pocit, že sa život vracia do normálnych koľají, ale mne to ticho pripomínalo ticho pred búrkou. Tušil som, že neveští nič dobrého. A mal som pravdu. Jedného dňa to ticho prelomil výstrel. Najprv bol jeden. Ale netrvalo dlho a pridali sa k nemu ďalšie. Druhý, tretí, desiaty, bolo ich tak veľa, že som ich už nestíhal počítať. Zakrýval som si uši, snažil som sa potlačiť ten zvuk hučiacich výstrelov. Každý jeden výstrel bol ortieľom smrti pre jedného vlka. Trhalo mi to srdce. Vari je zlé, že si bránia to, čo odjakživa patrilo len im? My ľudia si myslíme, že sa nám musí všetko podriadiť. A ak nie, tak to zničíme. Neľútostne zdevastujeme. Nehľadiac na riziko, vybral som sa do lesa, na svoje obľúbené miesta, ale nespoznával som ich. Prechádzal som pomedzi pne, biedne pozostatky hrdých stromov a snažil som sa vybaviť si v hlave, ako vyzerali tieto miesta predtým. Mal som pocit, že mi vytrhli srdce a rozkrájali ho na tisíc kúskov. Moje kroky ma automaticky viedli k starým lipám, ale aké bolo moje sklamanie, keď som zistil, že i ony sú už navždy mŕtve. Už sa nedožijú ďalšej jari. Prišiel som k miestu, kde som zazrel Remissi a zahľadel som sa na oblaky. Rýchlo sa mihotali nad mojou hlavou. Vedel som, že priženú búrku. Zo zamyslenia ma vytrhlo vrčanie. Pomaly som sa otočil a stál som zoči-voči svorke obrovských divých vlkov. Rozprestrel som ruky a kľakol som si na kolená: „Nebojte sa, nechcem vám ublížiť.“ Zašepkal som, akoby som veril, že mi rozumejú. Sklopil som hlavu a čakal som na svoj osud. Srdce mi prudko bilo, ale očakávaný koniec neprichádzal. Zdvihol som hlavu a zistil som, že svorka vlkov je preč. Oproti mne ostal stáť len jediný vlk. Len stál a nehybne sa na mňa pozeral. Mal som pocit, že sa na mňa díva celé hodiny, až sa zrazu pohol smerom ku mne. Srdce mi prestalo na chvíľku biť. Prišiel tak blízko, že som cítil jeho dych na mojej tvári. Chcel som sklopiť zrak, ale niečo na ňom ma tak upútalo, že som nemohol odvrátiť tvár. Boli to jeho oči. Jeho krásne zelené oči. Zrazu ma zaplavil zvláštny pocit, srdce mi poskočilo. Skôr, ako som mohol niečo urobiť, vlk sa otočil a zmizol v hmle.
***
Od toho dňa som sa rozhodol, že ho nájdem. Musel som to spraviť. Ten vlk bol môj osud. Vedel som to. Našťastie zabíjanie vlkov skončilo. Už aj ostatní ľudia pochopili, že sa tu dejú zločiny proti prírode. Ťažba dreva bola zastavená, les sa mal opäť vysadiť. Zase som veril, že hádam existuje na svete nejaká spravodlivosť. Veril som, že príroda si to nejako zariadi. Zvládne to, tak ako to zvládala po tisícročia. Pátral som, blúdil som lesom krížom krážom. Hľadal som vlčiu stopu. Ľudia si o mne začali myslieť, že som sa zbláznil. Stál sa zo mňa čudák. Veľakrát som sedával pri malých lipách, ktoré som opäť vysadil. Jedného dňa, tak ako bolo u mňa zvykom, som sedel na starom pni. V hlave sa mi preháňali myšlienky o vlkoch a ženách a rozmýšľal som o nevyspytateľnosti sveta. A práve vtedy som ho zazrel. Stál tam, majestátne, oproti mne a pozeral sa na mňa. Bol to on. Vedel som to, lebo len on mal také oči. Vlastne nie len on, aj ona také mala. Vystrel som ruku a vlk sa pohol. Pomaly prichádzal ku mne a dotkol sa svojou tlamou mojej ruky. Pohladkal som ho po hlave. A zrazu zaznel výstrel. Vlk sa vzopäl, zavyl a padol na zem. „Nie,“ zakričal som. V diaľke som zazrel odchádzajúce terénne auto. Pochopil som, že pytliak nevedel prehrýzť tú porážku, ktorú mu uštedrili tieto zvery. Chcel bohatnúť, predávať drevo, ruinovať zem. A tak sa chcel pomstiť. Chodil a pytliačil, zabíjal vlkov. Priskočil som k zvieraťu a zodvihol som jeho hlavu do rúk. Hladkal som jeho lesklú srsť a do očí sa mi tisli slzy. Chcel som ho vziať do náručia a niesť až na kraj sveta, ale on to vycítil a na protest zavrčal. Pustil som ho na zem. Vlk sa snažil postaviť na nohy, ale ony ho neposlúchali. Ako vstal, vzápätí klesol na zem. Po tretíkrát sa postavil, ale nohy sa mu opäť podlomili. Ako dopadol na zem, vlčie laby sa zmenili na ruky a nohy človeka. Na zem dopadla Remissi. Priskočil som k nej a vzal som ju do náručia. „Bože, ako ti pomôcť,“ zakričal som. Chcel som ju zodvihnúť a utekať po pomoc. Ale odstrčila ma a z posledných síl hovorila: „Nie, nechaj ma tu. Nesmieš to spraviť.“ Chytil som ju za ruku a protestoval som: „Ale ty zomrieš, to nedopustím.“ Položila mi prsty na pery a zašepkala: „Musím zostať tu, inak ma nenájde. Sľúb mi to.“ Naliehala: „Sľúb...“ Sklonil som hlavu a len som nemo prikývol. Usmiala sa a naposledy zašepkala: „Smrť je len ilúziou.“ Ako doznel jej posledný výdych v rukách som opäť držal telo mŕtveho vlka.
***
Prišla zima, všetko prikryl sneh. Prešli mesiace a ja som nevedel zabudnúť. Trápili ma výčitky, zmáral ma žiaľ. A i keď pytliak doplatil na svoju pažravosť, moju bolesť to nevyliečilo. Veď akoby aj mohlo. Nikomu som nemohol povedať, čo všetko som v ten deň stratil. Sám seba som sa pýtal, či som blázon, či naozaj môže existovať takýto svet. V noci ma trápili nočné mory. Predstavoval som si, čo všetko som mohol spraviť inak. Žil som ako vo sne, reálny život už pre mňa neexistoval. Jedného dňa, keď slnko zapadlo a vyšiel žiarivý jarný mesiac, sedel som pri okne a počúval som hudbu noci. V diaľke som začul vytie vlkov. Mesiac bol v splne a zalieval celú záhradu jasným svetlom. Rozpoznal som v nej každý detail. Zdalo sa mi, že vidím niekoho postávať pod starým stromom. Myslel som si, že je to len sen, vidina. Ale neznámy sa zrazu pohol a mňa zaplavil zvláštny pocit. Bola to Remissi. Stála tam a uprene sa na mňa pozerala. Nemohol som sa ani pohnúť. Usmiala sa a ja som v tme videl jej krásne biele zuby. Rozbehol som sa von a objal som ju. Chcel som vedieť ako je možné, že je živá. Čo je to za mágia, ktorá ju prebrala k životu a ona tu dnes môže predo mnou stáť. Chvíľkami som si myslel, že sa so mnou zahráva moja utrápená myseľ, ale vzduch na tvári ma chladil a i nebo a mesiac boli skutočné. Prv, ako som jej mohol položiť čo i len jedinú otázku, pošepla mi: „Ukážem ti to.“ Vzala ma za ruku a rozbehli sme sa do tmavej noci. Neviem, či sme bežali minúty alebo hodiny. Všetko bolo tak zvláštne prirodzené. Zrazu spomalila, priložila si ukazovák k perám a zašepkala: „Pšššt, teraz musíme byť veľmi potichu, nesmieme ju vyrušiť.“ Kráčal som za ňou, až kým nezastala. Pozeral som sa do jej tváre, ktorá vyzerala v mesačnom svetle nadprirodzene krásna. Jej pohľad smeroval do hlbokého lesa, tak som ho nasledoval. Zarazil som sa, pretože na malej lesnej čistinke postávala staršia žena. Svojím zjavom pripomínala mýtickú bytosť, čarodejnicu, šamanku. Jej dlhé husté šedivé vlasy dopadali na plecia a ako strieborný vodopád padali až k nohám. Musel som zbystriť zrak, aby som pochopil, čo žena práve robí. Ako vykukol mesiac opäť cez oblak, naskytol sa mi zvláštny pohľad. Žena niečo starostlivo skladala na machom prestretú zem. Chvíľku trvalo, kým som pochopil, že to, čo tak starostlivo táto bytosť skladá na zemi, sú kosti. Boli to vlčie kosti. „To je La Loba,“ povedala Remissi. „Niektorí ju poznajú pod menom Kostra, Zberateľka kostí, Smrtka.“ Nadýchla sa a pokračovala: „La Loba má veľa mien.“ A Remissi opäť stíchla. Vzduchom sa zrazu začala niesť zvláštna melódia - to stará žena začala spievať. Ten spev mi prenikal hlboko do srdca, odkrýval v ňom zákutia, o ktorých som nikdy nevedel. Ako žena spievala, spozoroval som, že na bielych vlčích kostiach začínalo rásť mäso. Videl som jemné svalové tkanivá, ktoré obopínali šľachy. Videl som tĺcť jeho srdce, vzápätí sa objavila i vrstva kože, akoby odnikadiaľ. Nakoniec nahé telo zakryla strieborná vlčia srsť. S posledným zaspievaným tónom vlk ožíval. Nadýchol sa. Žena sa postavila a vlk sa jej úctivo poklonil, i ona sa mierne uklonila. Vlk s hlasným vytím odbehol do lesa. Len nepatrne som zazrel ako sa v tieni lesa vlčia silueta mení na ženskú. Sedel som a pozeral som na toto zázračné divadlo. Hľadal som slová, ale žiadne neprichádzali. Po chvíli Remissi prerušila ticho: „Sme divošky, strážkyne lesa, ochrankyne prírody, držiteľky rovnováhy. Máme mnoho mien. Niekde nám hovoria vurvulak, benandanti, wendigo, alebo vlkolak.“ Remissi sa odmlčala. Zahľadela sa na mesiac a vzdychla si. „Naším poslaním je strážiť a bojovať, narodiť sa a umierať. Nič iné do môjho života nepatrí.“ Podišiel som k nej a vzal som jej tvár do mojich dlaní. Zahľadel som sa do jej zelených očí a vedel som, že ju už nikdy nenechám odísť. „Ale ty patríš do môjho života,“ povedal som. Pobozkal som ju na pery a naše srdcia hlasne spievali pradávnu pieseň. Vedel som, že je to aj môj svet, môj osud. Bol som konečne doma. Obaja sme sa rozbehli do hlbín lesa, objavovať tajomstvá divého života a mesiac sa s úsmevom uhniezdil v lipových korunách.

Iveta Štětinová

Iveta Štětinová

Diskusia

Lenona
Patetické, ploché a príliš schématické - dobro/zlo, príroda/civilizácia - nič sa nerieši, žiaden konflikt, rozprávanie plynie bezcieľne. Vadila mi akási "mravokárnosť"- hrdina odsudzuje, ale pritom stojí mimo, nepokúša sa o nápravu vlastnými silami a neponúka žiadne alternatívy. A čo vlastne napravovať? Vyrúbaný les nie je ekologickou katastrofou a rúbanisko nie je mŕtva krajina.
Viac vecí mi pripadá nelogických a záver je dosť naivný - muž odchádza do lesa za svojou osudovou láskou/je aj on vlkolak?/ lebo ak nie, čo tam chce robiť?
24.12.2012
Puf
Tak toto mi vôbec nesadlo, naivná rozprávka s ekologickým posolstvom a nádejou na krajšie zajtrajšky v závere. Temnejší záver by sa viac blížil realite. Človek je najväčšia ekologická katastrofa planéty, vyrúbaný les je fuč a vysadiť sa viac nedá. Už to nebude ten istý les, bude to les iný.
27.12.2012
jurinko
Odporucam viac citat kvalitnu literaturu. Ma to mnoho zaciatocnickych chyb, navyse ta tema je pomerne nezaujimava. Podobne, ako predchadzajuce tvoje dielo. Skus vela citat, vsimat si veci v texte a pochopit, preco ich autor napisal tak, a nie inak. Ked budes mat vela precitaneho, opat nieco napis a posli, uvidime, ci si sa niekam posunula :-) Dal som opat 4
28.12.2012
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.