Mikulášky špeciál
Jedna jednohubka na špeciálny deň.
Pred oknom, za oknom
Sedí Mikuláš.
Povedz mi, Mikuláš
Čo v tom vreci máš?
Pre dobrú Alenku, cukrovú panenku
Pre zlého Janíčka…
Alenka sa udivene nahla ponad pohovku a nakukla smerom k okenici. Oblok bol pokreslený ceruzou pána mrazu, akoby doňho udrela mohutná päsť a popraskal na tisíce drobulinkých častí. No nestál tam nik. Alenka však ten zvuk istotne počula. Spev. Mužský spev. Neveriacky precupitala k stene a pohladila studené sklo. Vtom sa strhla. Na okno sa nalepila brunátna tvár muža, s hustým, skoro bielym plnofúzom. Škeril sa, jeho prilepený nos vyzeral zdeformovane, takže skôr, ako Mikuláša pripomínal nejakého pomäteného starca. Alenka nahnevane stiahla obočie tesnejšie ku koreňu nosu.
„Kto si?“ frkla nevrlo.
„Som Mikuláš, maličká. Čo nevidíš?“ hundral na druhej strane chlap, načo prišiel Alenke okamžite nadmieru nesympatický.
„Veru nevidím. Vyzeráš divne. Ako opitý,“ zdula sa.
„Nó,“ muž vonku ceril žlté korene zubov,“ možno máš aj trocha pravdu. Logol som si pár hltov balantínky. To ale neznamená, že som opitý, však?“
„Neviem,“ Alenka si zapriečila ruky popod prsia, ako správna domáca gazdiná a odula bledé pery ešte vzdorovitejšie. „Nevyznám sa.“
„Tak mi otvor dievčatko, lebo tu zamrznem. Porozprávame sa. Čo by si chcela a čo dostaneš. To je všetko. Čo sa patrí, to sa patrí, všakže?“
„Ja sa ťa bojím.“
„Haha,“ chlap sa pobavene zarehlil, až mu skoro spadla pokrkvaná Mikulášska čiapka.
„Tak to sa postav do radu. Už sa ma bojí skoro každý. Bláznivý to svet.“
„Fakt si Mikuláš?“
„Jasnačka. Bez zbytočných kecov.“
„Rozprávaš divne.“
„Aj ty. Maličká.“
„Vôbec nevyzeráš ako na obrázkoch.“
„To nie. Realita je vždy iná. To ťa vaši neučili? Mimochodom, kde sú?“
„Nie neučili. Neviem, čo je realita. Sú v obchode.“
„Tak otvoríš, alebo idem preč?“ Mikulášov tón zrazu nadobudol črtu nástojčivej serióznosti.
Alenka tuho premýšľala. Ak ho pustí, môže sa stať, že sa z neho vykľuje nejaký blázon a bude jej chcieť ublížiť. Je ešte zavčasu ráno, nikto to nemusí počuť. Mama a otec sú v obchode, čo je dosť ďaleko a brat Peter ešte hore spí, no ten má len šestnásť rokov, čo nie je práve vek na zvládnutie svalnatého Mikuláša. Ona mala len dvanásť. Taktiež žiadna sláva. Na druhej strane, čo ak potom nič neprinesie? Prekérna situácia. Poškrabala sa.
Bum. Bum. Bum.
Mužova nervózna ruka, zababušená v červenej rukavici, bubnovala na sklo.
„Tak ja teda idem, Alenka,“ zabručal popod fúzy a pohol sa napravo.
„Odkiaľ poznáš moje meno?“ hatila ho narýchlo.
„Mám ťa predsa v databáze, nie? Mikuláš musí.“
„Dobre,“ prehodila skoro šeptom. „Tak poď dnu. Ale na chvíľu. Naši prídu každou sekundou.“
xxx
Keď otvorila, ovalil ju štipľavý závan mrazivého decembrového vzduchu. Akoby ju niekto omráčil gumeným kladivom. Poriadna kosa. Ten chlap zaberal skoro celú šírku zárubne. Bol obrovitánskejší, ako si sprvoti myslela. Istotne pri ňom vyzerala ako vyhladovaný škrečok.
„Ho ho hó,“ zanôtil tlmene a usmial sa širokánskym opileckým úsmevom prefíkaného starca. Alebo Mikuláša? Razili z neho cigarety. Aj alkohol. Alenke sa nepáčil. Ak má byť toto Mikuláš, prejde okamžite na Santu. Otec jej ho zakazoval. Vraj si musia ctiť staré Slovenské tradície. Ale toto? Otec, otec, bedákala v duchu.
„Fuj. Strašne smrdíš,“ teatrálne si zapchala nos.
„A to som dnes ešte nesral, maličká,“ šepkal celkom vážne a Alenka zbadala na jeho zanedbávanej brade zvyšok nedefinovateľného jedla. Možno praženice. Jeho mikulášsky plášť vyzeral pekne schátralý, až otrasný. Už by ho aj vyhodila von, ale nemala na to guráž. Ani sily, samozrejme. Vkročil do predsiene a zabuchol dvere.
„No dobre. Mám tu tablet. Nejakú čínsku sračku, ale frčí. Povedz mi tvoje požiadavky a dáme to dokopy. Musím ísť aj ďalej, chápeš.“
„Prečo hovoríš tak tlmene?“ nabrala odvahy a snažila sa, aby sa jej hlas vôbec netriasol. „ A nehovor mi stále maličká. Už som sa bozkávala aj s Milanom od vedľa.“
„Sakra, detaily si nechaj pre seba, jasné? A okrem iného, veď Peter hore spí, nie? Zobudíme ho?“
„Nie nie!“ rukami sa bránila neviditeľnému prízraku. „Nech spí. Ako si vedel, že je tam?“ stružlikala začudovanú grimasu.
„Kurnik, dievčatko. Som Mikuláš, hm? Či si to mám vyryť žiletkou na čelo?“
„Dobre, verím ti,“ zhodnotila rezignovane. „Chceš nejaký čaj?“
„Nemáš skôr dobrý chľast?“
„Nemám, fuj.“
„Tak kašli na to. Ideme ťukať na displej.“
Alenka prehltla hrču odporu a obáv k tomuto hororovému stvoreniu a sadla si na najbližšiu stoličku. Mikuláš si to ale zamieril priamo do obývačky.
„Prepáč za tie stopy na podlahe, ale návleky so sebou nemám,“ hundral si prskajúc popod nos a Alenka s hrôzou konštatovala, že sa za ním tiahne hnedá blatová stuha, až na koberec, pred biely kožený gauč v obývacej izbe.
„Čo si to urobil?“ zhíkla. „Mama ma zabije!“
„Ale nezabije. Čo bojíš, upraceš to. Fakt sorry.“ Vyvalil sa do kresla.
„No začni. Vyzerá to, že sa mi zasa vybíja baterka,“ vytiahol čierny tablet a lišiacky na ňu zažmurkal.
Alenka vo vnútri doslova kypela. Penila. Explodovala. Čo je to za úbohého magora! Debil! No ovládla sa. Bol príliš veľký. Ozrutný. Aj keď sa ho už tak neobávala.
„Dobre. Takže by som chcela novú Playstation. Ale novú, žiaden krám. Aj so zárukou. Náušnice a nahrdelník Swarovski. Som ešte skromná, ja viem. Ďalej komplet sadu od Matiassa, ružové šaty od Penieho, parfém Gucci, ďalej…
Mikuláš usilovne ťukal tučným mäsitým ukazovákom a na čele sa mu začali perliť kropaje potu. Vedľa neho sa ako mŕtva ryba vynímala vyzlečená rukavica.
„Pomalšie,“ zafrflal po chvíľke, keď už požiadavky a rýchlosť prednášajúcej začínali byť neúmerné.
„To je asi všetko,“ hlesla Alenka bez štipky emócií.
„No, dievčatko, vypýtala si si toho dosť, to ti poviem. Za Petrom zájdem inokedy. Za každým musím súkromne, vieš ako. Zásady. Chceš aj nejaké špeciálne želanie?“
„Špeciálne?“
„O tom nevieš? Každý môže mať špeciálne želanie. Proste špeciál. Ale nesmie to byť nič materiálne, ak rozumieš. Takže si nevypýtaj vibrátor od Swarovského, alebo také niečo. Okej?“
Ten čudák bol poriadne sprostý a chlípny. Alenka mu mala chuť vraziť pekne korenistú facku. No to špeciálne želanie ju zarazilo. Nevedela čo chce. Netušila. Hĺbala.
„Fakt neviem, nič mi nenapadá. Aj tak nevyzeráš príliš dôveryhodne. Skôr vandrácky,“ odvrkla znechutene.
„To je mi jedno. Vyzerám, ako vyzerám. Niečo daj, nech to mám rýchlo z krku. Dačo ohľadom rodiny, alebo podobne.“
Alenke čosi zablyslo v očiach. Jej modré dúhovky naplnilo poznanie, kúsok blesku, ktorý presvetlil sekundovú temnotu. Vyzerala, akoby práve vyriešila nesmierne ťažkú rovnicu.
„Čo keby si sakra zariadil, aby mi Peter stále nekradol čiapku? Proste mu to zakáž! Dostala som ju od Milana, od vedľa, a on sa mi stále posmieva a berie mi ju. Paprčí ma. Debil! Bola z lásky. Len, aby si vedel,“ nenávistne zasyčala Mikulášovi priamo medzi unavené kukadlá.
„Čože? Nič lepšie nemáš? Takúto trochárčinu?“ úprimne sa začudoval. Rukou si pritom snaživo mädlil vypuklé brucho. Začínali sa ozývať hladné žaby.
„Chcem mať tú čiapku, sakra! Milan je moja láska. Aj keď som sa ním zatiaľ iba bozkávala!“ opäť sa zdula.
„Dobre, dobre. Len pokoj, dievčatko, ho ho hó,“ zaburácal trochu previnilo, obranným tónom hlasu.
„Tvoje špeciálne želanie, okrem iného, bude splnené.“
Mikuláš sa rázne pohniezdil a náhle sa vztýčil ako vyrušený medveď uprostred studenej jaskyne.
„To bolo fakt všetko. Už musím,“ zašomral do ticha. „Ten debilný čas letí, čo ti poviem. Adié, dievčatko. Tak teda, na Mikuláša!“
Náhle lúskol prstami a Alenka vzápätí odkväcla na zem. Svet v momente zhasol.
Zobudila sa zababušená v postieľke, oči plné karpín, nohy akési drevené a obraz rozhojdaný ako smotana hustého kapučína. Bolo jej dajako zle. Od bruška. Takže dnes je utorok, deň stvorený pre Mikuláša? Ako inak. Kalendár neklamal. Ten čas skutočne letel. Určite bude mať plnú čižmu sladkostí, otec s mamkou jej vždy kupovali cukrovinky, aj keď im to príkro zakázala. Okrem toho, Milanovi sa páčia štíhle. Žiadne tlstice. Dávala si na to pozor. Zišla dole do predsiene. Pomaličky, znudene, rozospato. Všade vládlo mĺkvo, rodičia ešte slastne spali. Mrkla ku dverám. Jej aj Petrova čižma boli prepchaté čokoládami. Otec si musel privstať, aby to tam natlačil. Pousmiala sa. Snaží sa, snaží. V tom zazvonil zvonček.
Cink, cililink.
Prehopkala po studenej dlažbe až do predsiene.
Cink. Cililink.
„Už ideeeem,“ zavolala tlmene,“ už idem. Sakra.“
Siahla na chladnú kľučku, a v tom sa jej niečo zamarilo. Ale áno, cítila to celkom jasne. Otvorila. Veľké vrece, ktoré stále trochu nakrivo, meter prednou, bolo previazané obrovitánskou mašľou. Vyzeralo zašmudľane a neupraveno. V ovzduší ešte stále lenivo poletoval pach alkoholu a lacných cigariet. Mikuláš. Bol tu. Nesklamal ju. Prekvapujúce, konštatovala v duchu.
Zubila sa. Pomyslela na všetko, čo si želala a odrazu začala opätovne veriť na staré -dobré zázraky, rozprávky od nebohej babičky, pretože bolo celkom jasné, že existujú. Vynikajúce! S námahou odviazala mašľu, ale najprv dotiahla vrece do predsiene. Nešlo to vôbec ľahko. Zima ju ešte k tomu poriadne znervózňovala. Zaujímavé, že v čerstvom snehu vôbec neboli nijaké stopy. Asi to tam ležalo už dlhšie. Možno celú noc. Aj keď zvonček zazvonil teraz? Hm. Dúfala, že mráz dačo neponičil. Chcela zavolať na otca, mamku, alebo Petra, ale uvedomila si, že by to nebolo ono. Okrem toho, Peter bol na noc u kamaráta a mamka s tatkom takýmto veciam nerozumeli. Tak sa teda nazrime dovnútra. Sami.
Vyťahovala darčeky ako zo zázračného klobúka králika Pokustona. Náušnice, Play Station, šaty..nádhera! Brilantnosť! Skoro od radosti zvýskla. Úplne na spodku ležalo ďalšie vrece. Ako matrioška v matrioške. Veľký vak, a na ňom papierik s okrasným písmom: Špeciál pre Alenku! Ho, ho, hó! Tvoj Mikuláš.
Fúha, tak na toto bola zvedavá. Chvatne odmašlila striebornú stuhu, a potom sa jej tvár zasekla do vystrašenej, šialenou hrôzou vytesanej masky. Ostala tak na pár sekúnd. V šoku. Len tupo a nehybne stáť. Niekde v diaľke zatrúbilo auto a na druhej strane ulice sa ozvalo zamňaukanie hladnej mačky. Stále sa nehýbala a iba prihlúplo civela. Na dne vreca bol pohodený na igelite jej brat. Celý ponorený v krvi, ktorá už nearomaticky zapáchala. Bez hlavy, takisto bez rúk. Tie boli ako jeho obľúbene hračky v postieľke, poukladané vedľa mŕtveho zvyšku tela. Na strašnom klbku ležala tabuľka zafúľaná od všadeprítomnej červene: Už nikdy ti neukradne čiapku , dievčatko! Už nikdy, hajzlík jeden! Dúfam, že som ťa potešil! Tvoj špeciál, moja.“
V tom naplnil raňajšie mĺkvo predmestia šialený dievčenský výkrik, ktorý trval dlho, predlho. Ako skúška protijadrovej sirény.
xxx
Mikuláš sa poškrabal po brade. Vyzeral nadmieru namosúrene. Ešte stále bol neďaleko, takže Alenkin zvučný hlas sa k nemu doniesol rýchlosťou dedinskej klebety.
„Kurva, tie dnešné deti,“ neveriacky krútil hlavou. „ Nemajú k ničomu úctu. Človek si dá tu námahu, aby len tak, neegoisticky potešil a pomohol... a dívaj ho. Všetko sa to serie. Všetko. Fakt všetko sa dnes serie!“
Zastavil sa, pripálil si cigaretu a z vnútorného vreca vytiahol zababranú ploskačku. Poriadne si odchlipol. Ktovie, či vôbec niekto tuší, že Mikulašovia sú až dvaja? Napadlo mu odrazu len tak. Jeho braček bol samozrejme ten dobrý. No a on pochopiteľne, ten horší. Mal ale omnoho viac práce. Toľko zasraných zlých detí tento svet ešte nevidel. Kriste! Veru nie. Hlavne s plneným špeciálnych želaní toho bolo vyše hlavy. Ale tie naprotiveň miloval. Tam mohol naplno prezentovať svoju neutkvelú fantáziu.
Takže, koho to tu ešte máme? Vytiahol tablet a zahodil čmudiaci špak. Miroslav. Presne o dva bloky ďalej. A špeciálne želanie, okrem kopy bezcenného haraburdia? Aby sa oco stále nedíval na filmy a pustil ho niekedy ku telke pozerať rozprávky.
Hm. Usmial sa. Chlapček bude prekvapený. Veľmi prekvapený. Ďalší unikátny špeciál, vážení! Už presne vedel, čo okrem iného, o chvíľu urobí. Opäť si odpil a pobral sa ťarbavo ďalej.
Roman Kulich
Diskusia
jurinko
Zo zaciatku vyborne, veta o srani ma dostala, mam rad takyto humor. Mikulas ako protipol tradicnych predstav je dobre vykresleny, svojim zvlastnym sposobom sympaticky, pripominal mi Billyho Boba Thorntona vo filme Bad Santa, ale bol dostatocne odlisitelny, aby to nebolo to pohrdlive odfrkovanie "ech, plagiat", ale iba usmev pri spomienke na podobnu postavu. Zamrzeli preklepy, obcas to vyzeralo ako site horucou ihlou. Ale aj stred a bratova smrt boli este v pohode. Epilog to ale cele pokazil, vysvetluje to, co vobec nepotrebujeme vediet, lebo sme to davno pochopili, existencia "dobreho" Mikulasa je pre poviedku zbytocna a nemala byt spomenuta a vobec - bez posledneho odstavca by to bolo mozno aj o dva body lepsie. Koniec musi byt pecka, aby si citatel zapamatal, ake to bolo dobre, nesmie to byt najslabsie miesto poviedky. Skoda. Dal som 6
08.12.2012
Zo zaciatku vyborne, veta o srani ma dostala, mam rad takyto humor. Mikulas ako protipol tradicnych predstav je dobre vykresleny, svojim zvlastnym sposobom sympaticky, pripominal mi Billyho Boba Thorntona vo filme Bad Santa, ale bol dostatocne odlisitelny, aby to nebolo to pohrdlive odfrkovanie "ech, plagiat", ale iba usmev pri spomienke na podobnu postavu. Zamrzeli preklepy, obcas to vyzeralo ako site horucou ihlou. Ale aj stred a bratova smrt boli este v pohode. Epilog to ale cele pokazil, vysvetluje to, co vobec nepotrebujeme vediet, lebo sme to davno pochopili, existencia "dobreho" Mikulasa je pre poviedku zbytocna a nemala byt spomenuta a vobec - bez posledneho odstavca by to bolo mozno aj o dva body lepsie. Koniec musi byt pecka, aby si citatel zapamatal, ake to bolo dobre, nesmie to byt najslabsie miesto poviedky. Skoda. Dal som 6
08.12.2012
Puf
Ja milujem hnusnych Santov, Mikulasov, Jeziskov... Co mi pripomina, musim si znovu pozriet Rare Exports :)
08.12.2012
Ja milujem hnusnych Santov, Mikulasov, Jeziskov... Co mi pripomina, musim si znovu pozriet Rare Exports :)
08.12.2012
Roman Kulich
Jurinko: Trochu to bolo aj šité horúcou ihlou, chcel som, aby to aspon šttipkuu zabavilo. Iní mi hovorili, že som zasa nemal toho chlapca dať zabiť, že to bolo ešte k tomu dosť predvídateľné:) Ale išlo mi skôr o vykreslenie toho Bad Mikuláša, no neva. Snáď nabudúce:)
Puf: Ten film som si už zadovážil, som zvedavýý...
10.12.2012
Jurinko: Trochu to bolo aj šité horúcou ihlou, chcel som, aby to aspon šttipkuu zabavilo. Iní mi hovorili, že som zasa nemal toho chlapca dať zabiť, že to bolo ešte k tomu dosť predvídateľné:) Ale išlo mi skôr o vykreslenie toho Bad Mikuláša, no neva. Snáď nabudúce:)
Puf: Ten film som si už zadovážil, som zvedavýý...
10.12.2012