Loď prijala signál, spomalila a zvoľna prešla do nehybného stavu. Plátovanie trupu neveľkého prieskumného plavidla prebleskovalo v studenom svite blízkeho bieleho trpaslíka ako striebristé šupiny morskej príšery vynárajúcej sa nenáhlivo spod hladiny tmavého oceána.

„Bezpečnostný Úrad. Opustite sektor,“ vyštekla projekcia zobrazujúc prišelcovi širokú tvár nariasenú záhybmi trojitej brady.

„Tarr Bell Hass, syn Hagg Bell Hassa,“ hlásil pilot. „Vedúci pracovník vedeckej sekcie Beta33. Zasielam identifikačné údaje.”

„Hmm ... v dnešnom rozpise nie je nič uvedené,“ odporoval dôstojník. „Do najbližšieho striedania nie sú naplánované žiadne operácie. Je predsa čas odpočinku. Mal by ste to vedieť.“ Pomrvil sa a nie príliš ochotne podvihol svoje prežraté telo v širokom a dostatočne stabilnom kresle - organizmus, ktorý nepoznal takmer žiaden pohyb, iba pravidelne sa opakujúce smeny v operačnom, po ktorých nasledoval výdatný príjem živín.

Obraz z kontrolného strediska začal zaberať väčšiu plochu, čo spôsobilo, že v dvojmiestnom kokpite Tarrovej lodi bolo náhle o čosi tesnejšie. Dvojdimenzionálna projekcia poskytla nepríjemne ostrý obraz kyprého vypuklého brucha uniformovanej buchty, ktorá lenivo presúvala rôsolovité prsty po dotykovom panely, pri listovaní kmitala drobnými očami podobajúcim sa dvom strateným lentilkám ukrytých v trasúcom sa žltkastom želé.

„Ako som vravel ... nič tu nie je,“ zhodnotila huspenina.

„Je nevyhnutné skontrolovať kalibráciu snímačov chladiaceho systému,“ naliehal pilot a súčasne jediný člen posádky.

„Nedostal som žiadne inštrukcie, nikto ma neinformoval,“ soptil strážca. Snažil sa vždy pôsobiť vojensky výstražne, tak aby ho bral každý vážne, v súlade s dôležitosťou funkcie, a ani v tomto prípade to nebolo inak. V skutočnosti však pripomínal úradníka mávajúceho úplne nepodstatnou, ale aj tak byrokraticky prepotrebnou pečiatkou a bez nej nebolo možné postúpiť ďalej. K ďalšej pečiatke.

„Je potrebné premerať nastavenia niekoľkých senzorových jednotiek,“ nedal sa odbiť Tarr. „Viete predsa ako je dôležité, aby finálny test dopadol čo najlepšie. Nezaberie to veľa času a na skúšku bude všetko pripravené.“

„Nie! Veliteľovi sa to nebude páčiť!“

Tarrovi ostávala posledná možnosť – všetko vsadiť na jedinú kartu. „ Spojte ma s veliteľom,“ navrhol a čakal na súperovu reakciu.

Poznal veliteľa komplexu. Práve o tomto čase krátkodobo hibernuje spolu s ostatnými členmi posádky. Vedel o jeho prísnych rozhodnutiach, nekompromisnom jednaní a trestoch. Dozaista bude namrzený ak zistí, že ho zobudili kvôli nejakej taľafatke, a toho kto to bude mať na svedomí, preradí na tie najpodradnejšie práce: čistenie kanalizačných potrubí a s tým spojené pravidelné odpratávanie výlučkov. Ten niekto by dozaista prišiel o výhody spojené s doterajším zaradením.

Na čele styčného dôstojníka zapulzovali navreté žily vytvárajúc mozaiku zelenkastých žiliek na tmavooranžovom podklade. Ostávalo záhadou ako sa mohli prebiť cez takú hrubú vrstvu tukového obkľúčenia. Autoritatívny výraz sa náhle vytratil. Neočakávané prekvapenie mu v drobných ozvenách kŕčov zatriaslo bucľatými lícami.

„V po ... poriadku ... môžete pokračovať,“ prehovoril zmierlivo. „Zasielam koordináty. Spravte čo musíte, máte čas do secundulu! A potom zmiznite,“ utrúsil a ukončil spojenie.

Tarr previedol prichádzajúce údaje a identifikačné kódy automatickému navádzaciemu systému, chvatne, ak by sa náhodou guľatému chlapíkovi v miestnosti, nad ktorej vstupnými dverami svietil nápis “ CENTRÁLA BEZPEČNOSTNÉHO ÚRADU“, začalo navracať tak rýchlo stratené sebavedomie.

Loď riadená autopilotom sa preplietala sférou maskovaných plazmových kanónov. Palebná sila neviditeľných zbraní prinášala nerozumným votrelcom vrelé prijatia projektilmi žeravej plazmy schopnej v zlomku okamihu obohatiť čiernu prázdnotu vesmíru o nové častice - pozostatky sublimovaných stíhačov. Dokázala s ľahkosťou trhať pancierovanie robustných krížnikov a tým sebe vlastným spôsobom informovala posádky útočiacich lodí o konci ich cesty.

Jednozmenný personál megakomplexu regeneroval v štvrť cyklovej hibernácii; okrem jedného bdelého a večne hladného strážcu.

Transportné lode osvetľované rojom satelitov vrhali jantárové prasiatka a natlačené sa tiesnili v polkruhu okolo prekladovej stanice. Za obrannou líniou nehybne odpočívali sivé kolosy stavebných lodí, ale i tie zahalené prítomnosťou niečoho oveľa mohutnejšieho, vytvárali na pozadí tmavého plátna obsiateho tisíckami vzdialených hviezd, iba mĺkve čierne tiene.

Tým niečím bola majestátna konštrukcia medzihviezdnej skokovej brány. Prvá svojho druhu. Uzurpovala si priestor priamo v centre rozsiahleho staveniska. Mohutný obojstranne zrezaný dutý kužeľ, v strede a na koncoch zomknutý trojicou vypuklých prstencov. Povrch opachy bol v pravidelných rozstupoch posiaty oválnymi pozdĺžnymi otvormi. V určitom uhle cez ne prebleskovala žiara protiľahlých osvetľovacích bójí.

Nezasvätený a možno mierne podgurážený návštevník by megakolos prirovnal k perforovanému šejkru pohodenom na klavírovo čiernom barovom pulte.

Pilot prevzal riadenie. Loďka prekĺzla dovnútra jednou z krajných obručí, plazila sa pomaly ako drobný črevný parazit do tela obrovitánskeho živočícha, až napokon ostala visieť uprostred najväčšieho centrálneho kruhu.

„Poďme na to. Je čas otestovať prenos biologickej vzorky,“ zašeptal Tarr.

Neodvratné kroky algoritmu sa manifestovali do vizuálnej podoby. Po povrchu prstencov sa rozliala matná zlatistá žiara, plynulo sa zmenila do jasne oranžovej až nakoniec prešla do pulzujúcej karmínovej červeni. Kapacitory sa napĺňali energiou prúdiacou z fúzneho reaktora.

V útrobách neďalekej vesmírnej stanice sa naprieč všetkými podlažiami rozozvučal kvílivý tón sirén. „Čo ... čo sa-sa sta -lo?“ vykoktal zaguľatený chlapík ukrytý kdesi v hlbinách riadiaceho komplexu. Ale jediná osoba, ktorá mohla odpovedať na otázku, zmizla spolu so svojím neveľkým korábom v krátkom, ale intenzívnom záblesku.

Presun ignorovaný palubným chronometrom trval nula jednotiek.

Tarr nepocítil žiadnu zmenu. Konzistencia jeho tela sa nijakým spôsobom nezmenila, údy boli zakončené piatimi rôzne dlhými prstami a medzi plecami sa stále týčila iba jedna hlava. Všetky molekuly tela s kmitajúcimi atómami vo svojich útrobách zostávali naďalej na svojom pôvodnom mieste.

Samotný skok, terajšia prítomnosť i to čo k nej predchádzalo v ňom nevzbudili ani tú najzákladnejšiu emóciu – strach. Dávno nepoznal význam tohto slova. Hlodalo v ňom čosi iné, zožierali ho myšlienky s ktorými už nedokázal zápasiť, myšlienky ktoré ho doviedli sem, ďaleko od rodného domova.

Z ovládacieho panela vysunul oválnu klaviatúru, dlaňou prešiel po čele, akoby si stieral neviditeľný pot, zápästie položil k okraju ovládacej dotykovej plochy a prstami druhej ruky začal vyťukávať do pripravenej klávesnice.

Zaháľajúce časti systému sa prebrali z letargie a s vervou - ak sa to dá povedať o umelej inteligencii, sa pustili do spracovávania údajov. Širokospektrálne senzory prehmatávali okolitý vesmírny priestor. Počítač neuspokojený s výsledkom požadoval ďalšiu porciu telemetrických dát. Rozžiarenými optolinkami prúdili riavy čerstvých fotónov, ale za krátky okamih niekoľkých septiliónov strojových cyklov, to mozog lodi vzdal a pípaním upozorňoval na kyslé plody snaženia. Tarr si nikdy nezvykol na rečový modulátor, občas keď sa pozabudol a mimovoľne sa otočil za hlasom, zakaždým videl len prázdny priestor.

Na transparentnom displeji svietil rezultát: Sektor: NEZNÁMY. Sústava: NEZNÁMA.

Otočil sa s kreslom do priestoru kabíny. Podvihol ruku. Uprostred neveľkej miestnosti vyplával trojrozmerný obraz nahustený textovými informáciami a vrstvený desiatkami pravouhlých modrastých tabuliek, s hmýriacim sa bezpočtom údajov. Niekoľkými gestami prstov navolil varianty. Obraz naďalej poblikával zmesou rotujúcich dát.

Oči sa mu pozvoľna zužovali do podoby dvoch úzkych štrbín, súperili s dobiedzajúcim spánkom. Odrazu sa náhle pootvorili. Pilot vstal, pretiahol si zmeravený chrbát a podišiel k hologramu. Zastavil tok informácií. Nasledoval ďalší nebadaný pohyb prsta. V strede kabíny sa objavila projekcia planetárnej sústavy. Zamyslene, bez najmenšieho pohnutia ju pozoroval, až kým rýchlym pohybom ruky nezabodol ukazovák do jednej z planét.

Loď prerezávala atmosféru a v širokej špirále klesala k povrchu. Plavidlom sa ozýval tichý bzukot; spoločný koncert gravitačných stabilizátorov a inerciálnych amortizérov. Displej tróniaci uprostred pultu mĺkvo odrátaval čas a vo chvíli keď sa mu minuli posledné číslice, sa vysunuté podpery približovadla zľahka dotkli rovinatého terénu. Vrzúkanie stabilizátorov utíchlo. Reproduktor chcel čosi povedať, ale znovu len pípol a zobrazil správu o pristátí.

Rozopol si popruhy, vyšiel z kokpitu a namieril si to do jednej z kóji, do malého skladiska, zvyčajného útočišťa rôzneho haraburdia - prepraviek s desiatkami malých kontajnerov, fľaštičiek, plastových vreciek, náradia a náhradných dielcov. Avšak tentokrát plavidlo nenieslo žiadne vedecké vybavenie, ktoré by sa skrývalo v bielych, hermeticky uzatvorených zásuvkách. Zabudované v stenách lemovali malú oválnu miestnosť žiariacu belobou. Na konci krátkej úzkej uličky, v ktorej bolo takmer nemožné sa otočiť, odpočívali na stene zavesené dva sivé bezduché skafandre

Ak by som tu bol spolu s ďalšími členmi výskumného týmu, podľa smerníc by sme doteraz viseli niekde na orbite a viedli by sme nekonečne dlhý nudný bezkontaktný prieskum, pomyslel si a zízal na uzavretý priezor sivobielej prilby, na ktorom sa odrážal skrivený obraz smutnej tváre.

„Prečo tu nie si so mnou?“, povzdychol si.

Pretiahol sa s jedným z odevov zo skladišťa a položil ho na dlážku kokpitu. Ťarbavo, kúsok po kúsku sa do neho nasúval.

Navlečený do šedivého mundúru, neunúvajúc sa s diagnostikou ťažkotonážneho fraku, vstúpil do prechodovej komory. Dvere sa za ním nehlučne zasunuli. Čakal kým nepotemnie biely strop a miestnosť nezaplaví červený svit pripomínajúci iluminácie vykričaných štvrtí. Po tomto svetelnom znamení siahol na ovládací panel. Po obvode uzavretého kruhového otvoru vytryskol svetlomodrý prstenec svetla, krycie lamely sa rozostúpili a odhalili priechod k svetu ukrývajúcim sa za trupom lode.

Telo mu náhle oťaželo, tlačené k podlahe gravitáciou neznámej planéty, ktorá mu postupne nakladala na plecia čoraz ťažší náklad. Na priehľadnom displeji prilby, ako aj na miniatúrnom ovládacom paneli umiestnenom na zápästí, blikal červený nápis signalizujúci poruchu antigravitačného emitora.

Tiaž dosiahla svoje maximum, tupá bolesť prúdiaca zo svalov pulzovala celým telom, stupňovala sa pri každom plytkom nádychu a ustúpila len na krátku chvíľu výdychu.

Tých niekoľko krokov po naklonenej rampe prešiel zhrbený. Na konci plošiny zastal a okovanou špičkou topánky zaryl do hnedastého piesočného povrchu.

Miesto pristátia obkolesoval všadeprítomný žltý piesok, v tieni lode sa menil na hnedastú sypkú masu, a z nechránených miest do ktorých narážali horúce vlákna prúdiace z rozpálenej žeravej vyhne visiacej vysoko na modrej oblohe, oslepoval jasom diamantových polí. Priehľadný priezor prilby reagoval pozvoľným stmavnutím.

Ale i v tomto, pre Tarra nehostinnom prostredí, vyrastali z niekoľkých miest vysmädnutého povrchu, príkre nízke trsy trávnatej sivej vegetácie a dokonca sa mu videlo, že kdesi v diaľke sa zelenal akiste šťastnejší pás sviežich krovísk.

Pokúsil sa o niekoľko ďalších krokov. Pri každom pohybe vyžarovala z kĺbov ostrá bodavá bolesť. Z odposluchu sa občas ozvalo praskanie zožltnutých výhonkov bezmennej flóry drvenej robustnými podrážkami. Zanechával za sebou dlhé tiahle stopy, ich rozostupy sa čoraz viac skracovali až nakoniec vytvárali iba nesúmernú dvojicu dlhých plytkých pásov. Prešiel ešte zopár nesúvislých krokov, kým zmorený nepadol na kolená.

Vedel, že by sa mohol vrátiť späť do lodi, určite by to dokázal, hoci aj štvornožky. Ale vonkoncom po tom netúžil, prišiel sem len za jediným cieľom a návrat ním rozhodne nebol.

Nástojčivo sa mu vracali trpké spomienky, dotieravé neodbytné záblesky nedávnej minulosti. Stále boli s ním, hlboko vryté, potlačené. Neodišli a ani nikdy nemohli odísť. Spomienky na ňu. Boli v pozadí každej myšlienky, akejkoľvek činnosti, vstával s nimi a s nimi si aj ulíhal k nepokojnému spánku. Už snáď po tisíci krát sa mu v hlave premietol ten žalostný skľučujúci výjav: na neskorý teplý večer, nasiaknutý horúčavou končiaceho dňa. Sedela na zadnom sedadle odchádzajúceho taxíka. Otočila hlavu, usmiala sa a zdvihla na pozdrav útlu rúčku. Bol si istý, že jej pery vraveli „milujem ťa“. Na rozlúčku jej zamával a ...a práve keď sa otočil a chcel vykročiť späť k domu, sa z protiľahlej ulice prirútilo ďalšie vznášadlo.

Nasledujúci deň si každý čitateľ raňajšieho vydania “Oznamovateľa“ mohol v smutne známej a asi najčítanejšej rubrike novín, prečítať jeden z mnohých krátkych stĺpčekov končiaci slovami: „... zrážka si našťastie vyžiadala iba jedinú obeť.“

Našťastie? Túžil po pomste. Och áno, holými rukami by ich ...

Spoločná plánovaná budúcnosť sa roztrieštila na tisíce nezlepitelných črepín, roztrhané nenaplnené sny.

Prešiel prstami po kryte ovládacieho panela. Odsunul ho a dotkol sa niekoľkých symbolov. Z letargie ho nevytrhol výstražný tón a už vôbec nie zbesilo blikajúce kontrolné ukazovatele. Neviditeľná bublina ochranného biopoľa prestalo existovať. Zatlačil na bezpečnostné uzávery a otočil špinavobielu kupolu nad hlavou - kotúľajúca sa sivobiela prilba zmizla v osamotenom ostrovčeku zošúverených chumáčov.

V pľúcach stlačených gravitáciou pocítil náhlu prudkú bolesť. Ústa lačno lapali po dychu. Nepriateľská atmosféra vonkoncom neprinášala vytúženú úľavu. Oči sa mu zaliali záplavou sĺz a skrčený do klbka sa zrútil k zemi.

Bolesť v krátkych miznúcich záchvevoch pomaly ustupovala, strácala sa ako vzdialená slabnúca ozvena. Videlo sa mu, že sa zdvihol mierny vánok prinášajúci zo vzdialeného horizontu šedivý opar. Sivastá stena je čoraz bližšie. Už je takmer pri ňom.

Len niekoľko krokov pred ním sa z popolavej hmly vynoril hustý beztvarý chuchvalec.

Blíži sa ... to je ... Áno! Cíti jej vôňu. Už je s ňou. Stále. Navždy.

Usmial sa. Natiahol ruku a poslednými myšlienkami sa snažil vysloviť nečujné slová: „Ainash, láska moja.“

***

Krátka správa tlačovej agentúry Reuters, Bisho - Južná Afrika, august 2014:

Na pobreží Južnej Afriky, v dištrikte Amatole bol objavený fragment fosílie neznámeho druhu dinosaura naznačujúci nezvyčajne vysoký encefalizačný kvocient. Naprieč osemdesiat centimetrov dlhou a neúplnou oválnou lebkou sa tiahne dvojica rovnobežných hrebeňových kostených výčnelkov. Vek skameneliny sa odhaduje na 90 miliónov rokov. Podľa slov paleontológov budú fosília ako i samotná lokalita nálezu podrobené dodatočnému dôkladnému výskumu.