Na okno bubnoval jarný dážď, pozrel som na displej hodín – ukazoval pár minút po polnoci. Necítil som sa ospanlivo, už zvyknutý na dlhé noci bez spánku. Bol koniec marca a tlačil ma termín. Dofajčil som cigaretu, rozhodnutý sa do toho konečne pustiť. Na stole sa mi povaľovali tlačivá, bloky a ústrižky – jednoducho halda papierov.

Samozrejme najlepšie bude, ak začnem hneď skraja prvým mesiacom.

Tak, čo tu máme.

Prvá zákazka minulého roku mala vyzerať ako bežná nehoda, akékoľvek podozrenie z násilného činu muselo byť vylúčené. Subjekt – postaršia platinová blondínka. Bývala v sedemposchodovom činžiaku, v dvojizbovou byte a jedinú spoločnosť jej robila krpatá čivava. Každé ráno, čosi po šiestej, absolvovali spoločnú, asi dvadsaťminútovú prechádzku, miniatúrne zvieratko vykonalo potrebu, a znovu obe zaliezli do paneláku.

Panička trochu pri tele, navlečená do norkového kožuchu a úzkych béžových nohavíc, v ktorých sa triasli dva nafúknuté balóny. Denný harmonogram dotyčnej mi bol dopredu známy, stačilo iba sledovať predpoveď počasia a čakať na ten najtuhší januárový mráz.

Postával som pri vchode a takmer sa prezradil, keď z neho vyštartoval akýsi mladík, a po tvrdom pristátí na zadku si uvedomil, že zdravie je prednejšie než byť načas v práci, a odkráčal v rytme kačacej chôdze.

Znovu sa rozsvietilo automatické svetlo vchodových dverí. Vyšla i so psíkom. Pošmykla sa na prvom schode. Priveľmi je to neublížilo, váľala sa po zemi a šomrala. Mal som sto chutí podísť k nej so slovami: „Nestalo sa vám niečo pani?“ alebo „Ste v poriadku?“, nakoniec som to zavrhol. Chytil som ju za hlavu a skrútil o pol obrátky. Nebola v žiadnom príbuzenskom vzťahu so sovami a okamžite prestala trepotať nožičkami. Hafan pobehoval okolo, pozeral na mňa smutnými očami a napokon sa rozbrechal, v ruke stále zvierala vodítko, ale to som už sedel v aute so zaradenou jednotkou. Táto akcia vyšla lacno – pár dní sledovania stálo len niekoľko litrov benzínu a vedro s vodu.

Február a marec – žiadna zákazka na obzore. Začínalo ma to hnevať, ale i predtým som bol dlhší čas bez práce.

Bol tu apríl, prichádzala jarná alergia a ďalšia objednávka. A znovu to nemalo poukazovať na premyslenú a vopred plánovanú vraždu, našťastie klient nebol natoľko náročný a striktne na tejto požiadavke netrval. Bol to mladý 27-ročný drogový díler. Tri guľky do chrbtice ho presvedčili, že s týmto nebezpečným povolaním nadobro skončil. Zbavil som ho plastových vrecúšok s bielym práškom a peňaženky – dá sa povedať, že sa jednalo o lúpežnú vraždu.

Ešte ten istý večer som zašiel s priateľkou do opery, moja prvá opera, a bol som značne znechutený – z pódia sa ozýval škrekľavý soprán a nejaký barytón sa dožadoval tabuľky čokolády, vôbec sa pri tom hluku nedalo driemať.

Na prelome apríla a mája prišla ďalšia objednávka. Dotyčný mal zmiznúť bez stopy. Takže únos. Ale ako sa dostať do bytu na treťom poschodí, keď chlapík v ňom bol stále zalezený ako poslanec pri koryte, a nie a nie ho opustiť. Možno by bodla nejaká pomoc, ale takto nepracujem. Skúsil som niečo nové. Hop alebo trop. Zazvonil som pri domových dverách, prezentoval sa ako policajt a vysvetlil mu, že ako účastník dopravnej nehody musí podať vysvetlenie ma miestnom oddelení. Samozrejme bol som si vedomý, že takýto postup polícia zvyčajne nepoužíva, ale za pokus to stálo. Bol dôverčivý, i keď prekvapený a tvrdil, že sa žiadnej nehody nezúčastnil – dokonca ani ako svedok. Ponúkol som odvoz služobným autom, usadil ho na sedadlo spolujazdca, otvoril zadné dvere s tým, že mu ukážem predvolanie – namiesto neho dostal prudký úder pažbou do temena. Bolo riskantné viesť omráčeného človek cez štvrtku mesta, ale keď sa kolesá auto dotkli šotoliny bol som spokojnejší – zabočil som do lesa vzdialeného od mesta čosi cez dvadsať kilometrov, asi po sto metroch vystúpil, prehliadol okolie, a vrátil sa späť do auta. Chlapík dostal do daru kobercovú pásku na ústa, nohy a ruky mu ozdobili hrubé povrazy. Šup s ním do kufra. Autiak opustil lesnú cestu, strihol si to k neďalekému mestečku, a v miestnej reštaurácii som si doprial výdatnú večeru – výbornú pečenú kačicu. Niečo pred polnocou som bol opäť na ceste a mieril k hlbokému jazeru.

Teploty sa šplhali k tridsiatke a to bol len jún a opäť žiaden kšeft na obzore. Našťastie cez víkend, tuším šestnásteho sa to zlomilo. Zainteresovaný subjekt pracoval v novej tridsaťposchodovej administratívnej budove v centre mesta, vždy o štvrtej sa z nej vyrútila masa ľudí náhliaca sa domov, do barov alebo ktohovie kde. Ten okamih bol vhodnou príležitosťou. Najprv som si zabezpečil príslušné zariadenie, i keď som technický typ alebo sa zaň považujem, daný inštrument by som nedokázal vyrobiť. Dvadsiateho šiesteho toho istého mesiaca som mu v tlačenici pri výťahoch, a dával som si pozor na kamery, vsunul čosi do vrecka saka. Sledoval ho ako v nadzemnom parkovisku nastúpil do automobilu a na mobilnom telefóne som vyťukal číslo. Za desať sekúnd sa ozvala dutá rána a sklá auta sa sfarbili do červena.

Júl a august – vtedy nepracujem, jedine ak sa vyskytne čosi nenáročné a krátke a čo by hodilo slušný balík. Šiel som s rodinou na dovolenku – na dva mesiace na Kanáre. Treba si dopriať trocha oddychu a vypadnúť z nudného stereotypu.

Vstal som zo stoličky a pretiahol si zmeravený chrbát, a dal si krátku pauzu na ďalšiu cigaretu. Papiere sú o čosi úhľadnejšie zoradené. Zašiel som do kúpeľne, ovlažil si tvár prúdom studenej vody, vypláchol ústa a doprial si zopár glgov.

V septembri sa objavili zaraz dve zákazky, a keď si na to teraz spomínam, celkom triviálne. I keď mi to bolo trápne, použil som na obe rovnaký scenár, ale dôležitý je predsa výsledok. K samotnej akcii predchádzal štandardný postup – odsledovanie pohybu subjektov. Musím dodať, že objednávky nemali spolu žiadnu súvislosť. Prvú som sfúkol za týždeň – vodič zastal na križovatke, preštikoval som sa skútrom na jeho úroveň a zdržal sa tam dovtedy, kým cez predné dvere a bočné sklo SUV nepreletelo šesť guliek. Prvý prípad bol ukončený po desiatich dňoch, druhý v celkom slušnom čase – za tri dni a tri guľky.

Október, nemám rád október. Všetko mi pripadá také vláčne akoby spomalené, asi to robí to počasie. Prišla objednávka na akéhosi gaunera, údajne pobodal na smrť, na zábave tamojšieho chasníka, zaznamenal som to približne pred tromi mesiacmi v médiách. Takže prípad: Oko za oko, zub za zub. Nebola na neho uvalená väzba – každý „ svedok“ bol zhodou zázračných okolností, v danom momente na úplne inom mieste. Z akejsi solidarity, mám skrátka dobré srdce, som to vzal za polovičnú taxu.

Čakal som pred putikou do druhej hodiny nad ránom. Dávno po záverečnej, vychádzal s akousi partiou, po celý čas hulákali, kopali do plotov, ale nakoniec sa postupne roztrúsili. Vybavil som to pred nízkou kovovou bránkou. Poklepal ho po pleci a keď sa tackavo zvrtol, dvadsať centimetrov dlhý nôž zašiel po rukovať do ľavej strany hrudníka.

V októbri nadišla posledná hodinka i istému dôležitému svedkovi pre mňa nedôležitej udalosti. Bola mu pridelená policajná ochrana a mal sa zdržovať na neznámou mieste. Siahodlhé pátrania nie sú nič pre mňa, ale objednávateľ disponoval požadovanými informáciami, netuším koľko za to vysolil.

Bol to dvojgeneračný štvorcový dom omietnutý sivým brizolitom a s plochou strechou, stál uprostred dediny vzdialenej asi dvesto kilometrov od hlavného mesta. Za domom začínal asi tristometrový pás ornice a niekde uprostred sa nachádzala malá zalesnená remízka. Keď som ho po troch dňoch čakania konečne dostal do zameriavača bola krásna a jasná obloha a úplné bezvetrie.

Posledná a triviálna záležitosť v tom roku sa odohrala v decembri, v krajskom meste. Bola to radová zástavba jednoposchodových domov s pavlačou, a vďaka ekonomickej situácii v krajine a nenaplnenému očakávaniu developera, bola i po roku po výstavbe obsadená sotva štvrtina bytov. Vydával som za pracovníka odpisujúceho stav plynomerov a keď som dotyčného požiadal aby mi nadiktoval číslo, lebo zrak mi už dobre neslúži, objala hrdlo tlstého a plešatého tridsiatnika silná nylonová šnúra.

Ešte v decembri som prijal ďalšiu zákazu, malo to vyzerať na samovraždu – ale to malo čas a nechal si ju na január.

Táák to by bolo všetko a teraz sa konečne do toho pustím. To papierovanie ma zabíja. Každoročne si to vždy nechávam na poslednú chvíľu. Prekliate daňové priznanie! Živnostník nemá veru ľahký chlebíček.