Počas Kubánskej krízy dostal veliteľ sovietskej jadrovej ponorky rozkaz na útok proti vybraným cieľom na území Spojených štátov. Rozkaz bol vydaný vo vybičovanej atmosfére ako odveta na predpokladaný útok zo strany Ameriky. V tej dobe neexistovala účinná obrana proti balistickým strelám, preto kto minútu váhal, bol vopred odsúdený na zánik. Sovietsky veliteľ, ktorého meno zapadlo prachom, rozkaz nesplnil. Zvrátil tak chod dejín oveľa viac, než všetci filozofovia a náboženskí vodcovia dohromady.

Druhá správa: Observatórium na južnom póle zachytilo zvláštne objekty letiace štandardnou rýchlosťou dopravného lietadla. Objekty sa však zjavne nenachádzajú v zemskej atmosfére, sú oveľa ďalej a žiaria v ultrafialovej časti spektra. Rozmery objektov sa nepodarilo zachytiť, sú vraj príliš vzdialené, a hoc správa ešte nie je potvrdená, boli prekryté našim Mesiacom, sú teda určite až za ním. Astronómovia teraz sledujú všetky planéty, či nenastane zákryt i tam, čo by objekty posunulo hlboko do vesmíru. V takom prípade by však celkom isto porušili fyzikálny zákon – to najvyššie tabu fyziky – že sa nič nemôže pohybovať rýchlejšie, než svetlo. Trigonometrický prepočet totiž jasne hovorí, že sa pohybujú násobkom rýchlosti svetla. Nemenovaný astrofyzik sarkasticky poznamenal, že sú to objekty UFO v inej dimenzii, ktoré svojim pohybom náhodne a veľmi vzácne narúšajú častice tzv. temnej hmoty, ktorá potom žiari v UV-spektre. Na otázku, koľko ich môže byť, odpovedal: Celé húfy! Akoby mali vojenské manévre.

„Mám čítať ďalej?“

K. prikývol.

Nad územím Vietnamu bola pozorovaná balistická raketa neznámeho pôvodu. Letela z juhu na sever a očití svedkovia svorne vypovedali, že isto nešlo o lietadlo, ani nič bežne známe, lebo objekt letel veľmi rýchlo a vydával značný hluk, bezpochyby pochádzajúci z raketových motorov. Ku správe vietnamskej agentúry sa žiadna z jadrových mocností nevyjadrila...

Sestrička znehybnela v predklone. Akoby ju ktosi vypol. Meravo civela na noviny, ktoré jej už už mali vypadnúť z rúk, ale akoby znehybneli v priestore. K. nemohol nič robiť, iba hovoriť. Už dávno sa nehýbal a infúzky dostával pravidelne. Keď znehybnela sestra, akoby sa pohol jeho svet. Namiesto bezmocnosti cítil silu, namiesto rakoviny odvahu a namiesto pachu nemocnice cítil vôňu lúky z detstva. Vystúpil zo svojho života a stalo sa to rýchle, bez nároku na otázky. Izba nemocnice mu ešte poskakovala pred očami, ale on už bol inde. Sestrička s novinami sa rozpadla na mozaiku a on pocítil ohromný tlak v ušiach. Taký, ako hlboko pod vodou, len miesto vody bola všade biela teplá hmota akoby hustá hmla. Oči zavieral i otváral, ale videl to stále, nič sa nemenilo. Pomyslel si, že práve zomiera. Ale nezľakol sa. Bolo mu po dlhej dobe o čosi lepšie.

Kútikom oka zachytil pohyb. Ktosi tam leží. Mohol hýbať rukami. Otočil hlavu. Akési obrysy niečoho v tom mlieku. Tmavé, podlhovasté a na ňom telo. Práve sa posadilo. Hmla sa rozostúpila.

Bolo to mladé dievča v nočnej košeli. Upieralo na neho oči v nemom úžase. Zdalo sa, že sa rozplače alebo vybuchne. Zahrabalo sa pod vankúš. Oči jej slzili a niečo hovorila. Kričala zmyslov zbavená, ale on nepočul ani slovo.

Neohluchol, počuje šuchot vlastných rúk i nôh. Vstal z postele a pohol sa k nej. Za ňou bola biela stena ničoho. Okolo to isté, vidieť bolo len pár metrov – od neho k nej.

„Hej!“ zakričal na ňu. Hlas mal normálny, len ozvena nebola žiadna. Nie sú v miestnosti. Sú vonku.

Prišiel celkom k nej. Takmer sa jej dotkol. Ona však uhla, pišťala strachom, skočila z postele druhou stranou. Ale nebolo ju počuť. Cítil v prstoch jej vankúš. Držal ho v ruke, dvihol si ho pred oči, bol celkom normálny.

„Ty ma počuješ?“ spýtal sa.

Dievča nereagovalo. Aj to, že chodí, je zdravý, má silu... Absurdné a nepochopiteľné, úplne mimo realitu, až na to, že sa mu isto nesníva. Buď sa vrátil v čase a telo opäť poslúcha, alebo naopak...

Dievča zmizlo v hmle. Vrátil sa na svoje lôžko. Ktosi to režíruje a díva sa. Dostal strach z rozuzlenia. O čom hovorila sestrička, práve keď vyzdravel? Akási správa z vesmíru, niečo záhadné, hrozivé...

Vybral sa hľadať to dievča. Preliezol jej lôžko a šiel. Ocitol sa opäť v hmle. Ale keď sa obzrel, uvidel jej lôžko na konci dlhého tunela. Už prešiel taký kus! Už prešiel celé kilometre. Ale kedy?

Zrazu do jeho sluchu vstúpil šum mora. Je úplne blízko, počuje ho celkom intenzívne. Pod nohami má piesok. Obzrel sa. Lôžko bolo stále tam. Už len ako bod.

Obzrel sa. Pred ním more. Opona zmizla a uvidel okolie. Vpravo i vľavo nekončiace piesočné pobrežie. More pokojné, len mierne vlnky. Stopy pred ním vedú do mora. Až potom ju uvidel vo vlnách.

Plávala stále preč. Kričal na ňu, ale ona nič. Skočil do vody. Bola to voda. Áno, ale akási iná. Žiadny pocit chladu ani mokrosti. Aj piesok bol príliš ideálny. Akoby iba fikcia. Možno je všetko inak, halucinácie, nejaký pokus s liekmi...

Doplával k nej. Predbehol ju. Čudovala sa, že ho vidí. Čudovala sa, že pláva vo vode, v mori... Niečo povedala. Otočila sa. Potom ešte raz na neho. Vybrala si pobrežie.

Vyšli z vody, nočné košele prilepené na telo. On chudý, kostnatý a starý. Ona mladučká a tučná. Nemohli sa od seba viac líšiť. Opačným smerom bolo stále to lôžko na konci tunela.

Nebolo pochýb. Sú hráčmi nejakej čudnej hry, nejakých čudných režisérov. Ani si netrúfal odhadnúť, či ľudí, alebo ne-ľudí. Strach z budúceho deja mal celkom intenzívny.

Sedeli na pláži, snažil sa jej vysvetliť, kto je. Písal jej prstom do piesku. Najprv v rodnom jazyku, potom v niekoľkých ďalších. Dívala sa, akoby maľoval nudné obrázky. Každý človek by zareagoval, každý človek by niečo napísal, ona nie. Aj keby nevedela písať.

Zazvonil jej telefón. Vytiahla ho z vrecka a priložila k uchu. Niečo hovorila. Aj sa usmiala. Nepočul ani slovo.

Vzal jej ho z rúk a priložil k uchu. Nič, len šum. Šum mora. Volá akási Marta. Vrátil jej ho. Nedočkavo sa preň natiahla a urazene zazrela. Roztárala sa naplno, nehlučne bľabotala s niekým, kto existuje na druhom konci, niekde ďaleko v čase...

Odsadol si a sledoval ju. Bola vypapkaná, jej tučnota bola dielom pohodlného života. Asi pätnásť ročná. V mokrej nočnej košeli bola celkom nahá. Písala es-em-esku. Pípanie telefónu bolo jediné, čo počul od nej prichádzať.

Chcel sa jej dotknúť. Ak telefón reálne držal v ruke, bude reálna aj ona?

Vystrel k nej ruku. Sotva zdvihla oči od displeja. Písať vie. Pozrel sa tam, ale na displeji bolo prázdno, ani písmenko. Zúrivo ťukala ďalej. Ani si neuvedomil, že ju drží za plece. Ani ona nie. V ruke necítil nič, akoby mal na nej hrubú rukavicu.

Priložil jej ruku na tvár, na líce, v snahe otočiť jej hlavu. Dvihla k nemu oči, niečo povedala, hnevlivo sa trhla a ťažkopádne pozviechala svoje telo. Ustupovala a nadávala. Nebola hmotná, je to len fikcia.

Prudko sa otočil. Tunel s posteľou sa objavil o zlomok sekundy neskôr. A zase naspäť k nej. Objavila sa neskôr, najprv videl tmu. Nie mliečnu stenu, ale tmu. Skúsil to ešte raz. Áno, potvrdené. Prostredie sa formuje až dodatočne.

Dostal nápad. Rozbehol sa k nej. Vedel, že je rýchlejší, nechal ju odbehnúť, aby mala trocha náskok. Potom sa k nej prudko priblížil, a keď už ju mal dobehnúť, zarazil nohy do piesku a zvrtol sa na mieste.

Zvalila ho temná stena. Ocitol sa v tme, viac-menej čosi kdesi svietilo. Pozviechal sa a hľadel. More bolo tam, kde predtým. Na nebi hviezdy. Piesok trocha chladnejší, ale inak dobre. Lôžko, nemocnica, mliečne svetlo – to zmizlo. A ona...

Ťažko oddychovala kľačiac v piesku. Videl ju ako bielu hromádku v odraze hviezd na vlnkách. Pomohol jej vstať. Už nejavila z neho strach, skôr naopak. Takmer sa k nemu pritúlila. Tma ju prinútila báť sa inak. Nechala sa viesť. Ale v ruke ju necítil.

„Zhasli svetlo,“ povedal.

Nebolo kam ísť, ani čo nájsť. Kráčali po pobreží ruka v ruke, vľavo more, vpravo tma. Scéna sa nemenila až do tej miery, že bola identická. Vlnky na mori periodicky odrážali svit hviezd. Perióda bola iba niekoľko sekúnd. Či kráča vedľa neho dievča alebo fikcia, nemal ani potuchy. Preto zastavil.

Ruka sa mu natiahla, trhlo ním a dievča zastavilo. Potiahol ju k sebe. Sústavne niečo bľabotala. Sklonil k nej hlavu, ucho až k perám. Iba šum mora, nič viac. Priložil jej prsty na pery. Hýbu sa! Ale ani slovo, ani jediná informácia...

Vlnky periodicky odblikávali svoj interval.

„Poď, niečo sa musí stať. Vidíš?“ ukázal na vlny. „Opakuje sa to. My ideme, ale stojíme na mieste.“

Dievča stíchlo a pozeralo na neho. Náznak komunikácie.

„Sme na javisku. Niekto sa na nás díva.“

Dal si k očiam akože ďalekohľad a kukol zblízka na ňu. Ukázal rukou okolo seba, a zase ďalekohľad a ďobol do nej. Zbadal úškrnok. Urobil to po tretí raz a ďobol jej do pŕs.

Dievča nehlučne zvýsklo, baclo ho niekam a s rehotom odbehlo. Otočilo sa a hihňalo, jej tučné telo sa vlnilo akože v behu. Aj nohy vykopávalo, videl ich spod nočnej košele mihať sa mu pred nosom. No poď... Poď sa naháňať! Bežalo pred ním, ale on sa ani nepohol. A stále ju mal pred nosom.

Keby nebol všade iba piesok... Niečo vymyslel, takú skúšku. Vrhol sa na ňu. Zvalil ju na zem. Pevne ju stisol kolenami, ležala tvárou k zemi. Prehmatal jej telo. Jediná vec, ktorú odvtedy reálne držal v ruke, bol jej telefón. Vrecká to nemalo, tak kde ho mohla mať? Pod bruchom jej čosi nahmatal. Bolo to ono.

Vytiahol ho nasilu von. Chcela sa s ním zápasiť, ale na tom už nezáležalo. Vstal.

Ak má pravdu, potom je úplne jedno, ktorým smerom sa otočí. Ale ak to urobí smerom k moru, výsledok bude jasný. Pocítil jej váhu na svojej ruke, chcela telefón a chcela sa s ním biť. Šklbla ním, až spadol, ale telefón nepustil. Spadol na ňu. Trocha trepotania, trocha zvŕtania, a potom ženský útok – zahryzla mu do ruky.

Vytrhol sa. Priložil si prst na ústa. Za celý čas počul iba šum mora. Ani nevedel, aký má to dievča hlas.

„Pozri.“

Poležiačky sa dívala, ako urobil niečo neuveriteľné. Z celej sily zahodil jej telefón smerom do mora. Ten sa však okamžite vrátil. Ležal kúsok od nich v piesku.

„Vidíš?“

Víťazoslávne sa preň zohol, ale na ňu to neurobilo žiadny dojem. Už ho držala v ruke.

„Daj mi ho.“

Zavrtela hlavou.

„Nešaškuj! Nemáš poňatia, o čo ide.“

Uškŕňala sa a telefón si pritisla medzi prsia. Keď sa pohol k nej, pregúlila sa na brucho a nočná košeľa sa jej vyhrnula. Ukázal sa veľký biely zadok.

Nechtiac jej skĺzol pohľadom medzi nohy. Hviezdy akosi lepšie svietili. Nehýbala sa.

Chcel ju otočiť tvárou k sebe, ale dievča srdnato bojovalo. Celou váhou chránilo telefón, akoby o nič iné nešlo. Schúlilo sa okolo neho do klbka. Nemal už na čo iné siahnuť, iba na zadok. Zaťal jej do neho prsty.

Prudko sa pretočila a telefón jej vyletel z rúk. Jej roztiahnuté nohy a pohlavie zazrel iba letmo, viac-menej natrvalo.

„Ešte raz, dobre?“

Zobral telefón a poriadne sa zahnal. Tentoraz smerom po pobreží. Výsledok rovnaký. Telefón sa odrazil a spadol pár metrov od nich.

Dievča ležalo stále s roztiahnutými nohami, akoby sa definitívne rozhodlo prísť o panenstvo.

„Je tam okno.“

Už sa nesmialo. Malo veľké oči, v ktorých sa jagali hviezdy.

„Sme v nejakej sklenej guli, či čo.“

Dívala sa na neho pohľadom medzi kolenami.

„Chápeš?“

Ale už sa jej nedíval do očí. Medzi kolenami mu pohľad voľne prešiel do diaľky, tam niečo je, akási neuveriteľná vec. Akýsi oblúk.

Pomohol si na nohy tak, že sa jej zaprel o kolená a vybral sa tam, za svetlom. Bolo to ďaleko, ale on šiel. Oblúk sa zväčšoval, rástol mu pred očami. Tiahol sa nad celým obzorom. Akoby práve vychádzal Mesiac, ale taký obrovský, taký veľký, že zaberal pol vesmíru. Bol to oblúk planéty.

Už nemusel ísť smerom k oblúku. Valil sa na neho. Bol veľký až do neba. Obrovská pologuľa žiarila nad domnelým oceánom i nad pobrežím. Bol to pohľad z vesmíru.

Otočil sa k nej. Sedela na piesku hneď pri ňom. A s hrôzou sa dívala na ten výjav. Bola maličká pred veľkosťou vesmíru. Dve bytosti na ostrovčeku z piesku a vody. Až teraz pochopil tú hrôzu.

„Sme vo vesmíre.“

Sklopila k nemu zrak. Akoby ho počula.

„To nie je televízia. Ale pohľad z okna.“

Pochopila. Pozviechala sa a prišla k nemu.

„Ty ma počuješ?“

Prikývla. Pohladil ju po vlasoch. V prstoch nič necítil.

Guľa sa stále zväčšovala. Bola to Zem. Už rozoznával Afriku. Detaily rástli rýchlo, takým tempom sa ľudské kozmické družice nepohybujú. Oblúk obzoru sa narovnával, bolo vidieť hrúbku atmosféry.

„Buď sa približujeme, alebo padáme.“

Zaťala do neho prsty.

„Neviem, kde sme, ani čo sa deje.“

Plakala. Niečo sa ho pýtala.

„Sme v nejakej guli. Asi nás niekto uniesol.“

Jej otázky sa valili jedna za druhou. Držala ho za ramená a triasla.

„Nepočujem ťa. Neviem prečo. Uniesli nás do vesmíru.“

Z pier jej ľahko vyčítal otázku: Kto?

„Neviem. Ale ľudia isto nie.“

Vtom scénu osvetlil oslnivý záblesk. Pozreli sa tam. Bolo to v oblasti Perzského zálivu. Tlaková vlna sa šírila v presnom kruhu. Keď dorazila na pobrežie, jej okraj sa zavlnil. Trvalo to len chvíľu, akoby zrýchlený filmový záznam. Hneď na to veľa menších zábleskov na pobreží a vo vnútrozemí. Oblasť stratila presné kontúry, vo vzduchu bolo veľa dymu a prachu. A ďalší mohutný záblesk, tentoraz vo vnútrozemí. A za ním ďalší.

„Vojna,“ povedal.

Celý výjav trval iba niekoľko minút. Nič nechápal. Zrýchliť čas dokáže televízny záznam. Ale toto...

Obraz sa rozšíril. Opäť boli vysoko nad Zemou, pred nimi šíra Ázia. Posúvali sa smerom na východ. Spoza obzoru sa priblížila bodka. Tým smerom by mohla byť Austrália. Kdesi nad Vietnamom už rozoznal aj plameň. Leteli s ním, sledovali bodku. Ponad čínske pobrežie a stále na sever, jej pohyb bol rýchly a priamy. Nad Ďalekým východom to rozbalila. Zmenila sa na oslnivý záblesk, ďaleko prevyšujúci tie predchádzajúce. Nedalo sa tam dívať, ale keď sa pozreli znovu, videli, ako z mora smeruje veľa bodiek do vnútrozemia. To už obzor na západe blikal mnohými zábleskami. Tajga bola v plameňoch.

„Svetová vojna.“

Dievča sa ho držalo, akoby ju iba on mohol zachrániť.

„Prežili sme vojnu.“

Takto sa to všetko stane. Či vlastne stalo. Začalo mu dochádzať, ako veľmi je reálny ten obraz, čo vidia.

„Niekto nás zobral na cestu časom.“

Už sa nepýtala kto. Videl jej v očiach záblesk nádeje, že je všetko možno iba film. Ten sa skončí, veď všetko raz skončí a oni sa vrátia...

„Nie,“ povedal on. „Na Zemi sa nedá žiť. My už sa nevrátime.“

Nemohol sa dívať na tie hrôzy, ani na plačúce dievča. Sadol si do piesku a otočil sa chrbtom. Pred sebou mal obraz oceánu s hviezdami. Dievča si prisadlo. Triaslo sa mu vzlykotom na pleci.

Odkiaľsi spoza tmy priletela guľa. Sklenená guľa či bublina. Videli vo vnútri dve ľudské telá. Nahý muž a nahá žena. Tesne pritisnutí k sebe, ba priamo nalepení telo na telo, akoby zviazaní. Objímali sa rukami, nohy ženy objímali zadok muža. Guľa priletela celkom blízko, videli im do tvárí.

Oči mali zavreté. Ani najmenší pohyb. Ako zakliati v aspiku.

Guľa zľahka odlietala inam, lebo zozadu do nej narazila iná guľa. V nej bolo to isté: Nahý muž a nahá žena pri pohlavnom styku, zakonzervovaní v čase. Zboku sa valili stovky gulí...

Doteraz necítil žiadnu stenu ani sklo, žiadnu obmedzenosť ich priestoru. Dievča sa však neodvratne vznášalo k nemu a on k nej. Keď narazili na seba, prvý raz pocítil jej teplo. Prsia sa jej vzdúvali, srdce bilo. V prstoch mal jej vlasy, na uchu jej pery. Na bruchu mal jej brucho. Začul jej zmätený výkrik:

„Čo robíš...?!“