Heimy si pretrel spotené čelo. Práve zahrabal démona, ktorého starý Grešák otrávil svätenou vodou. Poobzeral si kopu kamenistej zeme pred sebou a ešte pár krát po nej dupol ťažkou čižmou. Až potom spokojne prikývol, lopatu si vyhodil na plece a odkráčal preč. Slnko už vyliezlo pekne vysoko a vyzeralo na horúci deň.

Na verande hostinca ´U Čierneho draka´ sedel jeho starý parťák. V ruke mal pilník a niečo usilovne brúsil.

„Pche, ty s tým snáď nikdy neprestaneš,“ okomentoval jeho počínanie Heimy.

„Hm. Sila zvyku. Cítim ich. Kde je jeden, budú aj ďalší. A keď nebudú, nevadí. Zvykol som si na túto prímes, ba už mi bez nej tabak ani nešmakuje. Odkedy to fajčím, ani choroby sa mi akosi vyhýbajú. Dáš si?“ Grešák zobral nabrúsený prášok a ponúkol Heimimu.

Ten rýchlo potriasol hlavou. „Daj mi s tým pokoj. Smrdíš po tom, ako toť riť démona hnijúceho tri dni na slnku. Ja mám na nich svoje metódy,“ pri týchto slovách zamával svižne lopatou.

Grešák pokrčil plecami a vsypal prášok do pripraveného tabaku a vybrúsený predmet skryl do vrecka. Potom si fajku vyklepal do dlane a vychladnutý popol vyhodil ho do vzduchu. Novú zmes dobre utlačil a s fajkou medzi zubami vošiel dovnútra hostinca, aby si od tlejúcich uhlíkov pripálil.

„Tak, čím ma dnes ponúknete?“ ozvalo sa mu za chrbtom, keď slastne vyfúkol. Chvíľu počkal, kým sa dym rozptýli, aby si prezrel neznámu, pretože podľa hlasu poznal, že je to žena.

„Ale, ale, takúto fešandu sme tu nemali, už ani nepamätám,“ ohodnotil výzor návštevníčky starec.

„Počul som slovo fešanda?“ vrútil sa dnu žoldnier, lopatu stále v ruke a vzápätí obdivne zapískal. Žena bola prekrásna. Biela pleť, jemné črty a prenikavé hnedé oči. Biela parochňa, bohato riasené červené šaty a kmitajúci vejár svedčili o jej šľachtickom pôvode.

„No milosťpani, my tu na takéto návštevy nie sme pripravený, takže vám môžem ponúknuť akurát...“

„chcem niečo ostré...“ skočila mu do reči šľachtičná a postavila sa. Okolo očí jej vyrástli temné tiene.

„Alebo čo tak svätenú vodu? Tú, čo ste ponúkli môjmu netrpezlivému a hlúpemu bratovi. Bol do všetkého hŕ. Keby ma bol počkal, nemuseli ho teraz žrať červy. V každom prípade...brat...“

Nečakane zaútočila. Heimy skríkol: „Dlhozubá,“ no to už starého Grešáka drvila a hrýzla ho do krku. Divoko prehltla. V krvácajúcich rankách sa zablyslo a vyplávali z nich dva prúžky dymu, ktorý príšera vdýchla. Žena zarevala, starca prudko odhodila a sama sa chytila za hrdlo.

„Čo to...?“ zachripela a krk sa jej začal roztápať akoby bol z vosku. Grešák sa pomaly pozviechal zo zeme. Pri náraze mu niečo vypadlo z vrecka. Cinklo to. Zodvihol vec zo zeme a pomaly prišiel ku dusiacej sa žene. Zvnútra rán na krku mu ešte stále presvitalo svetlo, ktorým ho kedysi dávno obdaroval drak Gráma. Potiahol si z fajky a vyfúkol mohutný oblak dymu priamo do tváre démonky. Skríkla a prehla sa v poslednom kŕči. Každý kúsok tela, ktorého sa dotkol dym, sa začal roztekať. Bolesť musela byť príšerná.

„Minca kráľa Jeromáha. Toho, ktorého zabil jeden váš. Poctivé platidlo. Čisté striebro.“

Lopata švihla a znetvorená hlava odletela do kúta. Miestnosť naplnil smrad roztekajúceho sa tela.

„No pekne,“ okomentoval hnus Heimy. „Je dobré zachovávať si staré zvyky.“

Starrý Grešák miesto súhlasu odpľul žltohnedú slinu priamo na miesto, kde mal démon ešte pred chvíľou poprsie.

„Až na jeden,“ vykríkol žoldnier a podal Grešákovi lopatu. Ten ju nechápavo zobral a pozrel na vojakov výhražne vztýčený ukazovák. „Túto zakopeš ty.“