Otvorila oči a prvé, čo zacítila bola neznesiteľná bolesť hlavy. Všetko naokolo bolo rozmazané a celá miestnosť pôsobila na ňu až príliš svetlým dojmom. Prižmurovala oči a snažila sa zaostriť, no pri každom prudšom pohybe ju neznesiteľne pichlo do oboch spánkov. Podobné bolesti zažila, keď bola ešte v puberte a trpela častými migrénami. Vystrúhala bolestivú grimasu a chcela si aspoň na chvíľu skryť tvár do dlaní pred ostrým svetlom. No v tom okamihu zistila, že je to nemožné. Obe ruky mala v zápästiach priviazané akýmisi koženými popruhmi. Pomaly si začala uvedomovať závažnosť situácie. Nie len ruky, ale aj nohy mala priviazané. A akoby toho nebolo dosť aj cez prsia mala veľký kožený popruh. Začala prepadať panike. „ Čo sa to pre Boha deje? Kde to som? Halóó, počuje ma niekto?" Zdalo sa jej, že jej hlas sa priam odráža od stien a vracia sa späť do jej hrdla. Párkrát sa trhla aj keď vopred vedela, že to nemá veľký zmysel. Cítila, že popruhy sú pritiahnuté príliš silno na to, aby sa z nich vyslobodila. V ústach mala sucho. Snažila sa upokojiť, no bol to len chabý pokus presvedčiť samú seba, že je všetko v poriadku. Že je to možno len nejaký žart. Jej manžel má rád čierny humor ale ak má toto na svedomí, tak to už zašiel priďaleko.

Najviac ju miatlo to, že si na nič nepamätá. Takéto okno nemala ani zamladi, keď ako teenagerka holdovala alkoholu a všetkému, čo k dospievaniu patrí. Nemala ani potuchy ako sa sem dostala, čo je toto za miesto a kto ju pripútal k posteli. Jediné, čo jej ostávalo, bolo rozhliadnuť sa a zistiť, kde to je.

Miestnosť pôsobila chladne. Od zeme do pol steny bola každá stena obložená bielymi obkladačkami. Zvyšok steny bol kedysi zelený, no teraz to bola vyblednutá, miestami až sivá farba. Kde - tu popraskaná omietka. Nad hlavou mala lampy na neónky, no zakrútená tam bola len jedna. V strede jednej zo stien bolo malé, dvojkrídlové okno. Popraskanej farbe nevenovala nejakú zvláštnu pozornosť, no hneď ju upútalo, že na ňom nie je kľučka. Bola vyšróbovaná. No bolo tu ešte niečo. Zarazila ju mreža z vonkajšej strany okna. „ Kde to do čerta som?" Ako tak pozerala po izbe, vôbec jej to nepridávalo na pokoji. Ležala skoro v strede izby, na starej posteli s kovovou konštrukciou. Netušila, čo sa nachádza za ňou, tak sa snažila zakloniť hlavu, ako to len šlo. Uvidela tam veľké, kovové dvere. Tentoraz už úplne prepadla panike a strach ju sužoval čím ďalej, tým viac. „ Hádam len nie som v base." zašepkala, pretože kričať už nevládala. V ústach mala doslova púšť a neskutočne túžila aspoň po jednom dúšku vody. No jediné, čo by v zlomku sekundy vymenila aj a ten posledný dúšok je byť so svojou rodinou. Veď sa len prednedávnom stala matkou.

Svoju dcérku vychováva po boku milujúceho manžela. Žijú vo veľkom rodinnom dome. Jej malá dcérka je pre ňu všetkým. Ako strašne jej chýba. Tak veľmi by ju chcela pohladkať a pozrieť sa do jej veľkých, úprimných očí. Veľmi sa bála, že ju už neuvidí. Neprežila by to a len pri pomyslení na to jej zovrelo žalúdok. Nechápala, prečo je tu a čo to má vlastne znamenať. Chcelo sa jej kričať. Vari je niekde na psychiatrii? Veď nespravila nič zlé. Teda aspoň sa na to nepamätá ... Slzy sa jej tlačili do očí a zmocňovala sa jej úzkosť. Začala plakať. V hlave mala zmätok a už už si myslela, že z toho náporu myšlienok a otázok zošalie. Už jej bolo všetko jedno. Jediné, čo chcela, bolo dostať sa odtiaľto preč. Začala sa zúrivo trhať a kričať z posledných síl. No z jej úst vychádzal len akýsi chrapot pripomínajúci štartovanie starého auta. Bolo jej ľúto samej seba. Bolo jej ľúto tejto situácie. Od plaču sa až nevedela nadýchnuť a pre slzy videla všetko úplne rozmazane. Zrazu sa za jej hlavou rozleteli dvere a dovnútra vošla žena v bielom a v rukách mala akúsi tácku. Nestihla ju poriadne ani zaostriť a v tom pocítila slabé pichnutie do ramena. Obraz sa jej začal rozmazávať a už len slabo počula duté kroky odchádzajúcej ženy. Všetko sa jej krútilo a posledné na čo myslela, bola jej malá dcérka a manžel.

No jej manžel mal iné problémy. Nemohol uveriť, že sa to stalo práve jemu. Že to postihlo jeho milovanú ženu. Boli takí šťastní a tak sa tešili na dieťa, no v zlomku sekundy sa mu zmenil celý život. Ako domček z karát sa zrútili všetky jeho sny a predstavy o šťastnej a fungujúcej rodine. Pred chvíľou sa z úst lekárov dozvedel dve najhoršie správy vo svojom živote. Keby nebol taký zaneprázdnený a nemal toľko veľa práce. Mal strašné výčitky z toho, že bol stále na cestách a s rodinou trávil príliš málo času. Možno by si niečo všimol. Možno by vedel včas zakročiť a odvrátiť túto strašnú tragédiu. Jeho milovaná žena trpí paranoidnou schizofréniou, ktorú jej vyvolala laktačná psychóza. Tou druhou zlou správou bolo, že jeho dcérka v nemocnici podľahla mnohopočetným zraneniam po páde z okna.