Cvrčky vyrušilo dunenie a svetlo. "Aké to bolo?" ‒ chcel vedieť chlapec. Mal dlhé tmavé vlasy, hnedú tvár a šľachovitú postavu. Muž sa usmial. Rozprávali dlho... o vojne, nadriadených... o útlaku... a voľnosti... "Vojna bola skúsenosť..." ‒ povedal muž ‒ "... a v boji je dôležité, kto sa skôr prezradí streľbou. My sme strelci... ale neznalých pešiakov občas pošlú na odľahlé miesto, aby začali páliť. Nepriateľ na nich zaútočí, zničí ich a prezradí sa. Potom je rad na nás." Dlhé mihalnice sa na neho vzostne zahľadeli. "Nikto im nič nepovie...?". Chlapcove oči iskrili. Muž pokrčil plecami. Vlak zapískal a kolesá ďalej duneli do bezhviezdnej noci rútiac sa naprieč krajinou.

‒ predohra 24. februára ‒

To nebola skutočná vojna. Bola to iba odvodová povinnosť. Skutočná vojna prišla až potom. Mala byť strašná, rýchla a dobrodružná. Bola však iba strašná. Muži sa zakopávali až po hlavu do zeme, hľadeli jeden na druhého a strieľali. Ich ženy odlievali masívne hlavne a náboje a tie potom zhadzovali vzducholode. Bojisko na Zemi vyzeralo ako šafránovoatramentový koberec zbrázdený priekopami s dlhočiznými drôtenými lánmi. Bezzubé ústa zákopov sa pýšili pahýľmi oceľových hlavní. Traja sa prikŕčali zo všetkých síl a hnali sa poklusom pozdĺž brázdy, ktorú nevyoral žiaden pluh. Prikrývali ju telá. Bol tam však aj štvrtý. Na šesť stôp od skupinky ležiačky švihom prekladal nohy a vystreté ramená ako kosec, keď sa ponáhľa do úkrytu. Poloprázdny batoh sa mu skĺzaval zo strany na stranu. Ozval sa kovový klepot a znova všetko stíchlo. Traja padli. Trhlo mu svalmi a prehodilo ho na bok. Zasiahli batoh, vyčnievajúci nad živú brázdu a on predýchaval vedomie, že to, čo sa mu rozlieva po tele je voda z poľnej fľašky. Obzrieť sa po druhých, na to nemal čas ani myšlienky. Živý chrobák sa po štvornožky s natiahnutými rukami pritiahol k valu. Vzal helmu, rýchlo previazal špagát, zohol opatrne zvnútra žiletku a položil všetko na vrch. Prekotúľal sa na druhú stranu. Nabil, vydýchol, vyzrel a zamieril. Hlaveň sa nepatrne chvela, ale hmla všetko zakrývala. Špagát sa začal popoťahovať. Škrípavé zvuky. Oni nakoniec rozoznajú pohyb. Klepot. Dusivý šľahot nábojov jasne značil v ťažkom vzduchu trajektóriu nábojov a odhaľoval strelcov. Klepot prerušil výstrel jeho karabíny. Jeden, dva... Ticho. Kosec znova usilovne rozbehol svoje chodidlá a nečakal kým dôjde na delostrelectvo.

Kroviská sa kľukatili a muži a pušky ticho čakali. Deviati. Fajčili, ale nerozprávali. Vojna mala rada dym, ale nie slová. Spod krovísk tichučko vyrašil a vkĺzol za ich chrbty. Istý pohyb rúk a nôh nenechal na omyle. Kosec. Zbadali ho až keď bol pri nich. Drzo sa uložil na koreň ako na pohovku a hral sa s nožom. "Neviete sa hlásiť?" ‒ prehovoril bezvýrazne najlepšie oblečený muž prísnych vodnatých očí a zdvihol karabínu. Kosec prestal a zabodol do neho pohľad. Stojaci muž rozhodne držal neodistenú zbraň a čepeľ Koscovho noža sa pevne vklinila medzi palec a dva prsty, odkiaľ bola iba na meter cesty k srdcu. Civeli na seba. Kosec sa prvý znudene zviezol a vyložil nohu na náprotivný koreň, aby mohol hlaveň odkopnúť na bok, ak by sa poručík iba dotkol poistky. Dôstojník zovrel čeľuste a odišiel na druhú stranu zákopu. Kosec si ho už ani nevšimol a hľadal sluchom najmenší pohyb v okolí. V rozbúrenej mysli sa mu vynárali spomienky. Nebesia sa vtedy zlostili a pod oblakmi podliatymi krvou zapadajúceho slnka vyhrávali blázni z moslimskej medreskej školy, divo bili do bubnov, ručali na ozrutných rohoch a vyhrávali na tureckých píšťalách. Úzkoboký počerný mládenec vyvolával obradným spevom mená starých bohov. Kosec si pamätal jemný dotyk jej mäkkých svetlých vlasov splývajúcich s dozrievajúcim žitom a trysk spenených koní pod začiernenou oblohou. Bola krásna.

Čoskoro prišiel poručík a vybral dvanásť mužov, ktorý mali obsadiť asi desať stôp hlbokú a päťdesiat yardov dlhú prírodnú priekopu na severnom brehu. Štyri ručné húfnice a okamžitý príkaz k útoku. Kosec bol medzi nimi. Dlhými obratnými prstami, ktoré sa nikdy poriadne nenaučili kresliť, iba zakrývať dierky na píšťalke, nervózne poklepkával po spodnej strane provizórnej priečky, o ktorú sa opieral. Prehodil niekoľko všedných slov s nováčikom ako on, ktorý mal práve službu a nová celta, drôt a ocieľka zmizla v plátenej čutore pod stolom. Do miestnosti vstúpil poručík. Kosec s úškrnom pozdravil, prehodil si šnúru s vakom cez plece a vyšiel von. Kosec vždy premýšľal, aj keď ho učili, aby nepremýšľal. Vždy uvažoval, i keď nemal možnosť sa rozhodnúť. Tentoraz sa mu rozkaz nepozdával. Spomenul si na cestu vlakom, keď bol ešte chlapec. Bol pokojný, pretože sa pevne rozhodol a isté rozhodnutie, nech už je akékoľvek, oslobodzuje, ak pri ňom vytrvá.

Vyrazili. Bola opäť tmavá noc. Vojna nemala rada dokonca ani hviezdy. Ticho mu potvrdilo to, v čom mal pochybnosti. Obidve strany vyčkávali, ktorá sa prezradí skôr a on nechcel byť návnada... Ani na chvíľu sa neobzrel za dvoma veteránmi, za ktorými všetci ostatní kŕčovito hopkali. Pokojne ich nasledoval čvachtajúc sa cez kaluže po spôsobe pavúka špinavý ako prasa. Aby mu váha batoha neznemožnila pohyb, z jeho plnej poľnej niesol váhu sotva sedem kilov. Dorazili na miesto a začali zoskakovať do prietrže. Kosec prekľučkoval nad hlavami prvého a sykol: "Zostúpim z druhej strany a nezbadáš ma, kým nebudem celkom pri tebe." Seržant sa ovládol a neprehovoril nič, ale zaumienil si, že po boji Kosca buď zavrie alebo pošle do prvej línie... Nevedel však, že on sám stojí v prvej línii. Nemal čas ho hľadať po tme a ani na chvíľu nezapochyboval, že sa nováčik po svojom divom spôsobe objaví. Rýchlo rozostavil húfnice a pokynul spoteným čelom pripraveným mužom.

Noc vedela kresliť. Namaľovala si krvavé prsia a tie jej vysal vietor, rozhodil všade po krajine a zavíjal nad nezakrytými mohylami. Rozčesol tme vlasy v červených prúdoch a zoslal ich na zem. Jednofarebná dúha mala vždy rovnakú horkosladkú príchuť...

Útok trval celý deň a prestal až večer. Kosec sa vrátil. Jeden z nich ešte žil. Kosec zašiel k neďalekej studničke a ošetril mu rany. Prezrel si znetvorenú nohu, ale nedal na sebe poznať tušenie, že muž sa na ňu už nikdy nepostaví. Nehovoril nič. Začul blížiacu sa jednotku. Vykukol. Boli ešte ďaleko. Vyskočil na zákop a nechal ich prísť bližšie. Poručík viedol mužov s lopatami. Prišli iba zakopať mŕtvych. Kosca spaľovala horkosť. Najradšej by poručíka zabil. Muži s lopatami zastali a prekvapene na neho civeli. Zranený v zákope sa pohol. Kosec sa na neho obrátil. Zomieral. Zdvihol ruku, ukázal na Kosca a cez pramienky krvi vyhŕkol: "Zradca...!" Všetci pochopili. Kosec bol v príliš dobrom stave na to, aby sa mohol zúčastniť dnešného boja. Dôstojník mu nešikovne zovrel rameno a uprel na neho pohľad rozliaty do krutej šedi jeho dúhoviek. Vytrhol sa. Ozvali sa výstrely. Kosec sa stratil v tme. Poručík si vymenil pohľady so svojimi mužmi. Zaváhal. Nepokynul, aby ho sledovali do nebezpečnej tmy. Noc bola priateľ Kosca. A oni to tušili. Polovicu noci vyčkávali spečaťujúci výbuch, ktorý sa mal ozvať zo západného svahu, na ktorý Kosec zamieril. O mínovom poli na tej strane všetci dobre vedeli a keď posledná chladná hodina pred svitaním nepriniesla smrteľnú ozvenu, pochopili, že zbehol a nechal sa zajať nepriateľom. Iná cesta nebola. V skutočnosti nešiel ani po jedenej ani po druhej ceste. Nepohol sa nikam. Časť noci prespal. Muži sa chceli obrátiť a opustiť miesto zbytočného čakania. Ale nielen Kosec bol vynaliezavý. Poručík nechal osemnásť mužov rozostúpiť sa na dĺžku dvadsaťpäť siah a pomaly postupovať dopredu. Cez riedku rannú hmlu nedovideli dobre jeden na druhého, ale pomaly prešlapujúc sa opatrne zakrádali a rozoznali hraboša na pätnásť siah, takže cez oká ľudskej siete nemohol nik prekĺznuť. Každý postupoval, ohliadal sa a mieril. Mladý vojak urobil opäť niekoľko krokov a na rozbrázdenom briežku nerozoznával nič iba holú zem. Na tri siahy za ním sa pohol oblý okraj brázdy a spod pláštenky starostlivo zasypanou hlinou sa nečujne vyliala ľudská postava. Koscove pohyby zakrýval zvuk ťažkých čižiem otláčajúcich sa do tvrdej zmrznutej zeme. Vojak zastal. Postava úsporne nakladajúca každým pohybom vyrástla ako mladý gaštan na siah za jeho chrbtom. Vzduch rozvíril pevný švih malej ostrej lopaty a rozbil miechu presným zásahom do krku. Hlava sa neprirodzene vyvrátila a strhla svojím pohybom aj iskrivé oči obrátené do oblohy. Na zem nevytieklo veľa krvi. Kosec kŕčovitými a trpezlivými pohybmi dobiehal po uhlopriečke druhého. Často zastavoval a to ho zdržovalo. Tento mal rovnako ťažký krok a ani netušil ako sa ohlušuje. Kosec bol takmer pri ňom, keď sa odrazu obrátil. Nikdy sa nedozvedel, či niečo začul alebo nie. Obrátil sa a zamieril, ale karabína je zlá zbraň do blízky. Kosec uhol bajonetu a obrátil malú poľnú lopatu ako sekeru rýchlym švihom do hrude. Vojak skríkol a bajonet vykryl úder. Urobil na Kosca bleskový protivýpad a pokúsil sa zraziť ho hlavňou. Kosec sa prešmykol pod dlhou pažbou a vrazil mu do chrbta tupú stranu lopaty. Zranený vojak sa zastenal a uskočil, ale štíhlym trupom sa šmykol po nastavenej čepeli. Kosca sfarbila cudzia krv. Zachytil pažbu, ktorú dnes ešte nepokrstil výstrel a vsadil protivníkovi ostrú ranu do ramena. Ranený neobratne zametal karabínou. Opäť lopata. Kryl si tvár pažbou a zacítil pálivú bolesť. Do rebra mu vošla dýka. Líce mu rozťala lopata, pustil dlhú zbraň a zdvihol ruku, aby bezmocne zamával proti úderom krátkych rýchlych zbraní. Hrdlo mu sfarbila ostrá čepeľ, roztiahol ramená a kymácajúc sa klesal na chrbát. Jeho padajúca postava odhalila náhliacu sa postavu ich smerom. Kosec bol hneď na zemi. Ozval sa výstrel. Odmotal dlhý trojramenný špagát s rovnako ťažkými olovenými guľami na konci. Nie každý vedel dobre a presne vrhať z ľahu pampským bolasom. Blížiaci sa vojak mal smolu. Kosec roztočil, nadhodil sa a pustil zápästím. Bežiacemu trhlo v letku zviazanými lýtkami, ktoré omotala lovecká zbraň argentínskych gaučov a puška s výstrelom na slepo vyletela z rúk. Vojak zaryl tvrdo do zeme, ale reflexy pracovali. Zdvihol sa, zachytil dupot nad sebou. Kosec pri behu sa viac nesnažil byť nečujný. V nízko posadenom behu zodvihol karabínu, ktorá jediným švihom ľavého ramena putovala na plece, pravačkou vsadil v letku lopatu hlboko do lebky ležiaceho protivníka s pevne zviazanými nohami a vytrielil spoza tela, ktoré čerstvo skrvavil. Prehodil si cudziu helmu na hlavu. Uniformy boli rovnaké. Rozoznal pred sebou dvojicu, ktorá opatrne mierila jeho smerom. Kývol im a zrýchlil. Dobehol. Muž zľava odrazu zdvihol zbraň, ale Kosec im pretrielil po boku a prvého zrazil k zemi. Otočil sa. Poručík. Zdvihol karabínu, Kosec ju zrazil. Poručík neopakoval chybu svojich mužov a pustil neobratnú zbraň do blízky. Odrazil tasenou šabľou ďalej od tela Koscov úder a odskočil dozadu, aby si urobil priestor. Zavolal na mužov. Kosca to nazúrilo, ale hnev neprekvapil protivníkove isté zásahy. V hmlistom opare sa prepletali v bleskovom súboji krátkych zbraní dve tmavé postavy, oceľ sa otierala o oceľ v niekoľkých zunivých ozvenách odrazených výpadov a rivali sa vklinili celkom do seba do jedniného pochmúrneho tmavého tieňa na šedých gobelínoch hmly. Poručík mu vtlačil jazvu na hruď, Kosec otočil zápästím a rýchlo trhol ramenom, ktoré zvieralo lopatu. Odtlačil prudko výpad, druhou rukou naznačil úder nožom, ale, iba vo vzduchu, dôstojník sa uhol. Šabľa zachytila tupú zbraň a tlak dvoch rúk nechcel popustiť. Prvý povolil Kosec, prekvapený protivník sa nahol dopredu a mierne zabalansoval. Kosec sa zohol a ukázal protivníkovi chrbát ‒ ale iba na dobu krátkej otočky, ktorú nedokázal využiť ‒ a v drepe mu vbodol nôž do pravého stehna. Nôž si vzalo ostrie šabli. Poručíkovi tuhla tvár, odtlačil Kosca krytý klamným výpadom a vytiahol revolver. Zamieril, ale Kosec zrazil jeho ruku do zeme a strela mu vošla do lýtka. Ruka i revolver boli mimo. Kosec bol na kolene. Odrazil šabľu a kotrmelcom bol v mihu za protivníkovým chrbtom. Z kotúľajúceho sa klbka vyšla ostrá rana, ktorá oplatila Koscove lýtko rozdrveným kolenom. Poručíkovi doslova povolila noha, padol na zem, zdvihol sa a rana do tváre ho odhodila na bok. Nasledovala ju ďalšia do tyla. Zrútil sa mŕtvy a Kosec na neho. Vyzrel smerom k línii ostatných pešiakov, ale nič nerozoznal. Previazal si ruku. Aj nohu. Čistý priestrel. V diaľke sa ozývali výstrely a zdesené francúzske výkriky. Prešiel mŕtvle vedľa seba nožom po čele, na sluchoch a krku. Skalp sa trocha otieral, kým zišiel dole. Odrazu všetko stíchlo. Poručíkovi muži sa nikde neukazovali. Čakal. Nič sa nedialo.

Slnko. Začalo svitať a ono si našlo cestu cez zamliečnený ranný dym. Tenkými pásmi dopadlo na pole, ale hmlu nerozptýlilo. A vtom sa to udialo. Kosec vypúšťal pootvorenými ústami v tichom údive teplý dych. Riedke slnečné svetlo sa odrážalo od ďalekohľadov nemeckých strelcov, ktorý sa nehýbali a sledovali všetko z diaľky sto i viac siahov, kým sa ktosi pohne na opačnej strane, aby ho mohli rozoznať ako na dlani. Sklennou žiarou iskriace sklíčka jasne oznamovali ich polohu. Štyri. Kosec zdvihol mušku a zacielil. Výstrel za výstrelom sa ponáhľal. Raz, dva, tri, štyri... Svetlušky smrti sa nepatrne zachveli a rýchlo zhasli. Kosec chvíľu čakal a potom sa nebadane odplížil preč...

Zem pokrývali hlinené hrudy rozosiate ako kúsky soli po obedňajšom stole. Ich farba bola nezdravá a šedivá. Pole nik neosieval, nik nežal. Nad rannými hmlami nezasvietilo slnko. Nebyť mierneho prísvitu, zdalo by sa, že Slnko celkom opustilo Zem.

Pod mliečnym oparom sa po ležiačky brodili postavy s chrbtami prehnutými pod ťarchou nemotorných batohov. Kládli pred seba lopaty ako bariéru medzi nimi a smrťou a prestrašene sa k nim priťahovali. Kopáči nikdy nepostupovali so zbraňami. Nepotrebovali ich. Potrebovali iba lopaty, aby vyhĺbili zákop. Kosec v zadnom voji sa zastavil, opatrne otočil hlavou akoby vetril, ale nezdvihol ju ani o palec. Nad mŕtvym bojiskom sa vznášal iba vietor, ale on neprestával načúvať a čakať. Nik si ho nevšímal, nik teraz nedokázal nič iné ako bezmyšlienkovite postupovať po kúskoch dopredu. Obchádzali ho a zanechávali za sebou. Ležal s vystrčenou hlavou ako pokojná skala. Dostali sa na niekoľko siahov, keď sebou trhol ako po zásahu bičom, prevrátil sa, odopol batoh, čosi z neho stiahol a vytrielil poklusom po štyroch. Dostal sa medzi nich a bez ťažkého batohu bol v chvíľke takmer pred celou skupinou. "Čo? ČO?!..." ‒ sykali na neho. Neodpovedal. Ranný vzduch im priniesol ozvenu konských kopýt. Nestihli urobiť nič. Jazda medzi nich vtrhla a šetriac náboje pokrstila hmlu oceľovým zvukom dlhých šablí. Šedoodetý jazdec vo vysokom husárskom klobúku sa sklonil a otočil zápästím nad hlavou zdesene sa plaziacej ľudskej bytosti. Tvor zovrel chudými rukami tuho drevenú násadu krátkej lopaty. Po kove sa rozprestrela plejáda krvi. Zovretie povolilo. Bezbranní muži vstávali, utekali, aby ich kone rýchlo dobehli odzadu alebo sa im vstavali vstriec, ale s malými úspechmi. Rýchlosť koní a isté zásahy dlhou šabľou ľahko prekonali zametanie naostrenou, ale malou lopatou. Kov udrel o kov. Ďalšie telá sa zviezli na zem. Kosec bol celkom vpredu. Jeden z jazdcov si ho vyhliadol a rýchlym a istým tryskom vyrazil jeho smerom. Videl mužov naskakovať za plnej rýchlosti na neosedlaných vraníkov, ale neodvážil sa. Príliš malej istote by zveril život. Predstieral strnutie a nechal jazdca priblížiť sa. Ranný vzduch skreslil nový nebadaný zvuk. Od úst k prstom sa mu zjavila úzka trstinová trubička. Fúkačka. Na dobu dvoch nádychov, ju sklonil a opäť nabil. Jazdec trhol ľavým ramenom a hneď na to pravou dlaňou zovrel spodné rebro. Uzda omotaná okolo ramien sa stiahla a kôň brzdil kopytami. Obe rany, starostlivo namočené vo výkaloch, prešli, ale i tak nevedel presne odhadnúť ich účinok. Nevstal, ale zapretý lýtkami vyskočil celou silou. Na dvakrát prekonal vzdialenosť medzi ním a útočníkom, ktorý obracal šabľu v pravačke. Ostrá hrana lopaty mu prešla cez stehno a úder ním zakymácal. Iba na chvíľu. Kosec nečakal, kým popchne koňa. Zároveň s vrazenou lopatou sa jeho telo zapreté o strmeň vymrštilo na koňa za chrbát jazdca. Jazdec v mihu zaútočil šabľou, ale kratšia zbraň z blízky nad ním získala výhodu rýchlosti. Dýka mu prerezala hrdlo a on sa bezvládne zrútil. Kosec nezachytil šabľu. Pretrielil okolo neho ďalší jazdec. Kosec predstieral, že ho neposlušný kôň vynáša a vyprovokoval protivníka k vysokému zvislému úderu sprava. Ľavočku nemal v strmeni. Zariskoval, skĺzol zo sedla na pravý bok a úder sa minul. Kôň istú ruku nového pána počúvol dokonale. Kosec pochádzal zo starých Maďar, a keď sa Vietor stretol so Zemou zrodili piaty živel- koňa, ktorého krv bola od prvopočiatku zmiešaná s krvou starých Maďarov. Kosca naučil toto umenie starý otec...

Protivník presvišťal okolo a do chrbta sa mu zaťala hrana malej vojenskej lopaty, ktorá poslúžila ako jednoručná zbraň. Zviezol sa na zem. Ďalší jazdec. Kosec celý manéver zopakoval, ale kôň stratil rovnováhu a váha jeho pána ho strhla na zem. Kosec zaťal zuby. Pomliaždené stehno. Kôň sa zdvihol. Poobzeral sa. Jazda sa obracala, od východu pešky kráčala štvronásobná presila a nabíjala karabíny. Zastali a začali cieliť. Popri mŕtvolách pobiehalo iba zopár jazdcov. Kosec zamával. Peší dôstojník mávol. Divo zreval a vzopäl koňa proti salve...