Vliekol som sa tmavou ulicou aj s vrecom na pleci. Milá vražda dieťatka na večer, jé, to je zážitok. Musím si to zopakovať častejšie - ten adrenalín a pritom chladný pokoj... Mňam. A samozrejme, žiadne stopy.

Odbočil som doprava a potom ešte raz doprava do malej nenápadnej uličky. Svietila tu len jedna pouličná lampa, žltým svetlom osvetľovala tri kontejnery. Bezstarostne som si pospevoval: „Nie je nikto ako som jáááá... Som úplne najlepšíííí... Som proste náááj... Úplne najlepšíííí...“

Podišiel som k poslednému a otvoril ho, že reku to decko doňho hodím. Trošku ma prekvapilo, čo som tam uvidel. Hmm... nohy? Len nohy? Otvorím druhý, trup. Bože! V treťom bola hlava. Za mnou sa ozval smiech: „Poznáš ten vtip o čiernom humore a o morbídnom humore? Čierny humor: jedno decko v jednom kontajneri, morbídny humor: jedno decko v troch kontajneroch. Tak kto je tu najlepší zlato?“ Opäť hlasný smiech.

Tresol som to sprosté vrece s deckom o zem.

Najviac ma nasralo, že to bola žena.