“Mamička, môžem vám ponúknuť kúsok čerešňovej bublaniny ? Akurát som piekla.”, opýtala sa Agáta a utrela si ruky do zástery.

Jolana Mnohých Mien má vo Flufilone mnoho mien, ale málokto tuší, že jedno z tých mien znie “mamička”. Takto ju totiž oslovuje nevesta Agáta.

“Neunúvaj sa Agátka, doktor mi už pred 40 rokmi vravel, že sa mám vyvarovať sladkého.”

Vraj neunúvaj sa, pomyslela si Agáta. Od rána lieta s handrou, čistí, zametá, vyvára, vypeká, ešte aj uteráky v skriniach zrovnala podľa farieb, lebo príde svokra na inšpek… na návštevu a ona vraj ‘neunúvaj sa’ !

“Ale no tak mamička, hádam aspoň ochutnať môžte”.

“Tak kúsok, dcérenka, len aby som neurazila. A kôstky si dúfam vybrala, dobrá gazdinká si totiž vždy dá tú prácu.”

Agáta sa tvárila, že prepočula a na tanier pred Jolanu položila utešený žltučký kusisko koláča, z ktorého vykúkali šťavnaté čerešne. Zvrtla sa, zobrala z kredenca plnú tácku, že ju položí na kvetovaný obrus, ktorý dostala pred tridsiatimi rokmi od Jolany ako svadobný dar. Keď sa pozrela na Jolanin prázdny tanier zdúpnela. ‘Vari som jej ešte nenaložila?’, zarazila sa. “Už mi asi hlava neslúži, to bude tým vekom’. Prihodila na prázdny tanier ďalší kúsok a vybrala z kredenca tanier i pre seba. Keď sa otočila, Jolanin tanier bol opäť prázdny. Teda takmer prázdny, ostentatívne na ňom trónila jedna kôstka. Kým sa Jolana zvedavo obzerala, Agáta pred ňu zúfalo predsunula celú tácku.

“Dnes to tu máš aké čisté a útulné”, nevinne prehodila Jolana a pustila sa do ďalšieho koláča. Agáta si vydýchla a so zadusťučinením sa usmiala, avšak hneď v zápätí jej úsmev na tvári zmrzol a vystriedala ho hrôza. Jolana bystro nasledovala zdesený Agátin pohľad. Po čistučkom kvetovanom obruse sa špacíroval šváb a mieril k tácke s bublaninou”.

“No ale toto! Rus domový nemá čo v poriadnej domácnosti hľadať. Poriadna gazdinká ...”

Agáte len len, že nevyhŕkli slzy. Veď si myslela, že sa tých potvôr už pred mesiacom zbavila, veď všetky kúty vydrhla a vystriekala a toto sa jej stane akurát, keď je tu svokra !

Jolana nestihla dokončiť vetu, lebo jej zrazu vo vrecku zabzučal mentálny kryštál. Vytiahla ho a chvíľku do neho pozorne pozerala. Potom ľútostivo fľochla na tácku s bublaninou a povedala,

“Prepáč Agátka, píše mi starosta Rotfrňák z Popudlinských Močidlian. Vyzerá, že je to vážne, budem musieť ísť. ”

“Počkajte mamička, aspoň vám na cestu zabalím pár koláčikov.”

Jolana bez mihnutia oka natrčila loveckú tašku, “ale to si vôbec nemusela, Agátka”.

***

Jolana rezko pricupitala k Rotfrňákovi. Bledý ako stena, takmer splýval s múrom o ktorý sa opieral. Triasol sa tak veľmi, že sa jej pred očami rozmazával.

“Tak čo to tu máme, starosta?”

“Je to strašný netvor. Všetko nám tu spustošil, poprevracal jarmočné stánky ba dokonca pošliapal aj záhon s bordovými pivóniami pred obecným úradom.

“A kdeže je ten fešák teraz?”

Palcom ukázal za roh. “Teraz stojí pri stánku s cukrovinkami. ”

Jolana zvedavo vykukla spoza rohu a sklamane si povzdychla. “Akýže netvor, veď je to rus domový. Pravda, tisíc krát väčší ako jeho štandardná veľkosť, ale to kvôli tomu, že je z inej dimenzie. To som si mohla myslieť. Mládencom z Gardy Štyroch Živlov opäť presakuje interdimenzionálny ventil. Pozrite sa, tá modrá žiara na tykadlách, to sa na neho nalepila magická vazelína, ktorou je namazané tesnenie.”

“Ale ako si s ním poradíme? Skúšali sme všetko možné. Katapultom sme ho ostreľovali kamennými guľami, strieľali sme z kuše otrávené šípy, ale keď sa minuli aj hnilé rajčiny, chlapi z domobrany sa rozpŕchli.”

Jolane sa Rotfrňáka uľútostilo, veď tu ostal sám vojak v poli. “Len si predstavte aký musí mať tvrdý pancier. Obyčajný šváb, keď ho zašlapnete, občas prežije. Tohto by ste museli zašľapnúť tisíckrát väčšou váhou a to by tiež možno nepomohlo. Ale dnes máš synak šťastný deň, zhodou okolností mám so sebou minimalizátor.”

Jolana si zložila loveckú tašku z pleca, prehrabala sa v nej a vytiahla akúsi tubu. Masť z nej vytlačila do dlane a vykročila k švábovi. Práve dojedol debničku s tureckým medom a vrhol sa na pelendreky. Jolana si napľula do dlane, z ktorej sa v okamihu zdvihol špinavožltý oblak a pohltil švába. Rozpršalo sa a ako na chrobáka padali kropaje dažďa, viditeľne sa zmenšoval. Keď ostal úplne malý, zakýval tykadlami a kamsi sa odbehol.

Starosta sa rozbehol cez mačacie hlavy pokryté žltou pastou k Jolane a vybozkával jej ruky.”Ďakujem, madam, zachránila ste celé Popudlinské Močidlany.” Potom neveriaco pokrútil hlavou.

“Čo to máte za zázračnú substanciu?”

“Obyčajná masť na hemoroidy, synak. Musím už ísť, lekáreň je len do šiestej a potrebujem si kúpiť nové balenie. Dovidenia.”

‘ Že vraj “madam”, títo vidiečania vedia, čo sa sluší. To nie ako onehdná, keď som zachránila mesto pred ohnivým démonom a ten holobriadok veliteľ ma dobreže nie do väzenia zavrel’, pomyslela si Jolana a spokojne vykročila domov.

Doma vytiahla z tašky zvyšok bublaniny, hodila do seba pár kúskov, zapila to muflóním vývarom a natiahla sa na kanapu. S pocitom dobre vykonanej práce spokojne zadriemala.

Zobudila sa uprostred noci na nepríjemný pocit. V svetlici bola tma ako v rohu, až na dve malé modré svetielka, ktoré práve vyskočili z loveckej tašky. Jolana zažala sviecu a bleskurýchle hodila po švábovi termofor. Nepomohlo. Potom začala chrliť magické strely, vrhla po ňom príručný guľový blesk, vypustila kŕdeľ krvilačných žiab, všetko úplne bezvýslene. Po štyroch hodinách urputného boja ho napokon magickou vývevou vycucla zo špáry v podlahe a zašliapla papučou. Zmetákom ho nabrala na lopatku a vyhodila za dvere, potom si spokojne ľahla na kanapu a skonštatovala, “ako som hovorila, poriadna gazdinka si s takouto háveďou hravo poradí.”

Chvíľu na to, ako v chalupe zhaslo svetlo, dve malé modré svetielka vyliezli spod prahu a neomylne zamierili k tanieru s bublaninou.