... Konečne som zbadal hradby Albirea, môjho terajšieho "domova". Celý deň sa mi lepí smola na päty (či na prsty?). Nevedel som prinútiť toho blbého nosorožca, aby šiel tým smerom, ktorým chcem ja. Spočiatku to bolo veľmi zábavné, no prešlo ma to po pár hodinách. Raz darmo, starnem. Predsa len je to ako jazdiť na veľkom, teda veľmi veľkom koni s rohom na čele. Akurát že ten kôň zožerie desaťkrát toľko čo normálny kôň. Už vidím ten účet za žrádlo. To si ale pekne zarátam do nákladov a Gruzdruzg (to je ten poloobor z mojej družiny) to pekne a rád cvakne. A nabudúce si budem na také kšefty rátať dvojnásobnú gážu. Po tom, čo som poprosil jedného strážcu pri mestskej bráne, vstúpil som do mesta. Ešteže jeho žena stratila pred týždňom rodinný šperk. Obyvatelia Albirea, teda zväčša ľudia sa na mňa dívali s veľkou bázňou a poviem vám ten pocit stál za to. Aj keď teraz sa mi vidí, že to mohlo byť spôsobené mojím "koníkom". Lenže kto mal vedieť, že ten nosorožec ešte v živote nevidel mesto a že na neho urobí taký dojem? Zjavne sa mu zapáčilo trhovisko a mal v úmysle ochutnať všetko, čo tam videl. Aj keď mali obchodníci pred zvieratkom rešpekt, ich profesionalita zvíťazila. Pochytali, čo mali v rukách a hor sa na mňa. Sprvu som sa dobre bavil, pretože to bolo náramne pekné pozerať sa zhora na niekoho, kto sa na vás celý život pozerá zhora, ako sa snaží nepozorovane dostať k nosorožcovi a zhodiť ma z neho. No potom sa nejakému nešťastníkovi podarilo pichnúť toho chudáčika vidlami rovno do zadku. Neviniatko zarevalo a hor sa vpred. Verte mi, snažil som sa ho zastaviť, no skúste si to. Ale mne sa to podarilo! Môj maličký totižto vbehol do slepej uličky a asi po troch pokusoch preraziť kamennú stenu to vzdal a zostal stáť. Neváhal som ani sekundu a zoskočil dole. Vybehol som z uličky a práve včas. Za mnou sa už rútil dav rozzúrených "počestných" občanov Albirea. Kričali "chyťte ho!", no po tom ako som im pomohol chytiť asi troch spoluobčanov, okolo ktorých som bežal a na ktorých ukazovali, prestalo ma to ich chytanie baviť a prestal som s ním. Keď sa chcete hrať na chytačku, tak dobre, aj keď som síce tú hru už strašne dlho nehral. Naposledy to bolo na Univerzite mágie, ale to je už iný príbeh. Mojich prenasledovateľov som povodil po knižnici, práčovni, kúpeľoch, asi dvoch stajniach, jednom chlieve, troch strechách, štyroch domoch podľa náhodného výberu (ostatným sa týmto ospravedlňujem a sľubujem, že nabudúce...) a mestskej strážnici, čo bol veľmi zlý nápad. Myslel som si totižto, že sila autority zapôsobí na mojich spoluobčanov, no nestalo sa tak a navyše v ich radoch pribudli spoluobčania - mestská stráž. V tej chvíli som sa to rozhodol ukončiť a vbehol som do krčmy. Našiel som si pod strechou pekný trám a schoval som sa na ňom. Len čo som tak učinil, dvere do krčmy sa rozleteli a dnu vbehli moji prenasledovatelia. "Hej ty malý smrad!", zakričal jeden z nich. Až teraz som si všimol čudnej skupiny okolo desiatich malých trpaslíkov, ktorý sedeli v rohu výčapu. Každý z nich mal na sebe krúžkovú košeľu a okolo pásu toľko zbraní, že vyzeral ako chodiaca zbrojnica. Jeden z nich sa postavil a pristúpil k nič netušiacemu človeku, ktorý už začal s prehľadávaním krčmy. "Nezavadzaj štupeľ!", odstrčil trpaslíka ďalší účastník hry na skrývačku, ktorý si ho vôbec nevšimol a bol zamestnaný prehľadávaním krčmy. Trpaslík sčervenal v tvári a so slovami "Kto je ti tu štupeľ?" a asi dvojmetrovým rozbehom vrazil hlavou do brucha (teda presnejšie povedané zopár centimetrov nižšie) nič netušiaceho chudáka. Priznám sa, že ani ja nedokážem zaspievať taký vysoký tón ako vydal padajúci nešťastník na zem. Netrvalo ani tri sekundy a už iný iniciatívny človek vyskúšal pevnosť stoličky tým, že ju zdemoloval na hlave dotyčného trpaslíka. Ale to už bolo na nohách zvyšných deväť príslušníkov "malého" národa. Musím sa otvorene priznať, že mojimi favoritmi boli jednoznačne trpaslíci. Podľa mňa si to tí arogantní ľudia zaslúžili. Väčšinou to vyzeralo tak, že na jednom trpaslíkovi ležalo zopár ľudí a bili päsťami pod seba. Lenže postupom času ich ubúdalo a z času na čas nejaký ten človek upadol do bezvedomia po tom, čo zdola schytal päsťou. Ešteže nikoho nenapadlo vytiahnuť zbraň, pretože by to boli jatky. Teraz som naozaj pochopil nariadenie nášho lorda, ktorý vydal prísny zákaz v krčmových bitkách použiť akúkoľvek zbraň a tých, čo toto nariadenie nedodržiavali, prísne trestal. Bol už najvyšší čas aby som sa vyparil. Preskočil som k najbližšiemu oknu, rozbil hlinený džbán o hlavu okololežiaceho čo chcel vstať a vyskočil z okna von...

(Výňatok zo zatiaľ neexistujúceho denníka Trička. Zozbieral a za pravdivosť zodpovedá poloobor Gruzdruzg zvaný tiež letec...)

...Hnali sme kone ako to len šlo, až im šla z úst pena. "Ešte dobre, že sme už v Albireu", ukázal na hradby Ragnar. Zdržali sme sa v podzemní, keď sme hľadali cestu medzi dvoma trpaslíckymi mestami, Kwesarom a Krazom. Aj keď sme ju nakoniec našli, zdržalo nás to priveľmi a nestihli sme odchod elitných trpaslíckych bojovníkov, o ktorých sme boli požiadať, aby pomohli elfom z červeného lesa v boji proti zemnému drakovi. S nádejou, že sa trpaslíci zdržia trochu v Albireu sme vošli do mesta. Prešli sme Firunovou bránou, okolo strážnice a lordovho paláca. Prešli sme mostom cez Kráľovskú rieku a popri tržnici mierili domov, teda k Tričkovi. Tu sa nám naskytol neutešený pohľad na našu najobľúbenejšiu krčmu "U zlatej varešky". Podobalo sa to na kôľňu s drevom. Zastavili sme, aby sme si to prehliadli. Nejaký muži sa v tej hromade tresiek a dreva prehrabávali. Zrejme hľadali, čo by sa ešte dalo použiť. Vyhliadol som si jedného z nich a opýtal sa čo sa tu stalo. Povedal mi, že došlo k potyčke medzi miestnymi a trpaslíkmi a že ani privolaná stráž nedokázala nastoliť poriadok. "Tak boli povolaný kúzelníci, aby vytvorili ochrannú bariéru okolo trpaslíkov, kým sa to nejako nevyrieši. Všetci tam stáli a pozerali sa ako trpaslíci popíjajú. Potom našťastie, pretože trpaslíkom už dochádzalo pitivo, čo objavili v pivnici, dorazil lordov splnomocnenec Ylon. Ten sa im ospravedlnil a poprosil ich, aby opustili mesto. Ja to nechápem, to aby sme sa ešte prosili nejakým špuntom!" Poďakoval som sa mužovi a nechal ho ďalej robiť jeho prácu. Keďže novonadobudnutý mier medzi trpaslíkmi a ľudmi je veľmi krehký, Ylon veľmi múdro usúdil, že lepšie bude oželieť jednu krčmu ako riskovať vojnu. Je to schopný politik a možno o ňom ešte budete počuť. Ja sa síce v politike veľmi dobre nevyznám, ale jedno viem. Kharovi Démonovi každá roztržka alebo vojna medzi kolonistami príde náramne vhod. Akiste to bola vyprovokovaná roztržka a my sme jej mohli zabrániť. Nabudúce budem oveľa opatrnejší. Vošli sme do Tričkovho domu. Tričko nás radostne privítal a na všetko sa nás vypytoval. Spýtali sme sa ho či nič nevie o tých trpaslíkoch čo zdemolovali krčmu. Povedal, že tam náhodou bol, keď sa to strhlo. No jasné, viac mi hovoriť nemusel. Žiaden Khar Démon, ale Tričko. V Albireu sme strávili jednu noc hnali sme naše kone ďalej, do Červeného lesa. ..

(Z denníka Albirejskej, Tričkovej družiny)