Auto sa nahýbalo ako starý parník na rozbúrenom mory. Na zadnom sedadle sa bezducho krčila silueta 14 ročného chlapca. Volal sa Marek. Nevedel ako je ďaleko od domova. Ani to kedy dorazia do cieľa. Odtrhnutý od priateľov, školy, teda od celého svojho života,(ako by určite povedal) hľadal útechu v rátaní stromov popri ceste a sledovaním rýchlo sa mihajúcich predmetov za oknom. Bleskov na oblohe nebolo veľa, no Marek sa neubránil vyľakaniu vždy keď zaznela hromová rana. Z autorádia jeho nechuť upevňovala rosnička slovami: „S výnimkou východu republiky dnes bolo zamračené, hmlisto a na mnohých miestach mrholilo alebo pršalo. Nasledujúci týždeň by zásadnú zmenu v počasí nemal priniesť. Očakávame teda aj naďalej pribúdanie zrážok a... “ Dážď, búrky, vietor, dážď, búrky a vietor. V ten predvečer ako by svet stratil všetky farby. „Vidiek vylieči naše srdiečka,“ neustále opakovala celú cestu za volantom jeho matka a veselo si popiskovala. On však len nechápavo krútil hlavou a neprestával sa diviť ako môže byť niekto tak pokojný za takých nepokojných podmienok. Precestovali veľa kilometrov, kým sa Marek dozvedel kam idú. Nič mu názov tej osadlosti nehovoril, ale úľavu neskrýval. Nech idú kamkoľvek, budú ďaleko od otcových problémov a predovšetkým, od otca. Konečne si oddýchnu, po dlhej dobe sa nebudú báť prísť domov. Tie týždne počas ktorých budú ubytovaný v hoteli SALTUS sa nemusia ničoho strachovať. Ceduľa s nápisom Piamene dokazovala, že dorazili na koniec svojej cesty. Silná búrka s vetrom prevracali všetko čo nebolo na uliciach pevne uchytené. Stromy pri ich ceste nervózne triasli listami a svojim tancom ako by provokovali búrku. Museli spomaliť takmer na rýchlosť chôdze, aby dokázali bezpečne manévrovať na blatistej ceste. Každým metrom sa obloha stmievala a už po pár minútach jazdy po lesnej ceste boli úplne zahalení lesom. Nič sa ani z ďaleka nepodobalo tomu čo si Marek celú cestu nahováral. Opatrne zaparkovali, pobrali čo najviac vecí z auta a už aj bežali do hotela. Po jednom podpise a vypočutí si zopár upozornení čo sa smie a nesmie v hoteli robiť, sa pobrali do svojej izby. Celú cestu do ich apartmánu im postarší pán ( zjavne správca) vysvetľoval základné pravidlá hotela. Chodbou sa tak ozývali vety ako: Na poschodí je potom spoločná kúpeľňa...Fajčiť sa nesmie na chodbe a v posteliach...Okná dole na prízemí neotvárať. Mohla by sa sem dostať všelijaká háveď.... V izbe ich čakalo množstvo krabíc a nábytku. Tie, poukladané na jednej hromade, mala na svedomí dopravná spoločnosť, ktorá tu bola deň pred nimi a mala sa postarať o odvoz väčšiny vecí z ich starého domu. Za nepravidelného svetla búrky sa hora nábytku podobala na bizarnú verzia Stonehengu z drevených dosiek a šatstva na jednej neforemnej kope. V neúprosnom počasí a prenikavom žiarení bleskov sa tiene mihotali a čím viac sa Marek pozeral na hromadu vecí, tým viac si bol istý, že niečo vo vnútri tej hromady čaká na vhodnú príležitosť a potom „to“ vyskočí von. „ Pre dnes to nebudeme upratovať, nemám náladu na hrabanie sa v tej hore starožitností. Čo si tak poprezerať hotel, čo ty na to? Myslím že som zazrela biliard.“ Zdalo sa, ako by mama čítala jeho myšlienky.

Neskôr si spoločne vyhliadli dve staré matrace z ich starých postelí, rozložili ich na zem a behom pár minút zaspali. No odpočinok neprichádzal so spánkom. Aspoň nie pre Mareka. V sne bol v posteli a všetko okolo neho bolo zahalené do sito červenej farby. Všetko až na jeho posteľ. Tu sedel a sledoval hru farieb okolo. Bol kľudný, ale zvláštnym spôsobom zarmútený zároveň. Na poslednú chvíľu sa ozval akýsi mužský hlas a v tom okamihu začal horieť v izbe všetok nábytok okrem Marekovej postele : „ Za to čo sa tu stáva si ľudia môžu sami. Rozhoduj sa preto opatrne.“ Keď plamene rozožrali celú jeho izbu, ostal stáť na akejsi veži, ktorej vrcholom bola jeho posteľ a na samom spodku stál muž. Podal mu ruku a ona sa vzápätí natiahla a bola z nej dlhočizná šmýkačka po ktorej sa skĺzol až dole do bezpečia. Celú cestu dole sa v tme zmiesenej s výraznou červeňou ozývalo len: „ Veríš?. Mal by si veriť...“ Potom dopadol na zem. Ako tak zdvíhal svoje snové telo, uvedomil si, že sa mu to sníva. Netrvalo dlho a prebral sa. Vraví sa že to čo sa vám sníva prvú noc vo vašom novom byte sa splní. Ako sa neskôr ukázalo, niektoré príslovia sú naozaj z časti pravdivé.

DEŇ 1.

Ráno sa Marekovi a jeho mame javilo nepochopiteľne krásne. Ako by snáď cez noc pricestovali do iného lesa, zatiaľ čo spali. Listy stromov boli ovlažené silným nočným dažďom a les pred ich domom ukazoval farby, ktoré by mu závidela aj dúha. Vyzývavé a pútavé. To by boli azda tie pravé slová ktorými sa dalo najlepšie opísať prírodné divadlo tam vonku pred hotelom. Hneď po raňajkách sa Marek rozhodol preskúmať či sú v dome všetky jeho veci. Cestou do kúpeľne stretol pár ľudí, ktorí zdieľali hotel s nimi. Vybral sa za matkou. Tá očividne nelenila a všetky veci z krabíc a tašiek pozorne skúmala a triedila. „ Marek, snažím sa to tu upratať! Nepleť sa mi tu pod nohami!“ to bola reakcia, na jedno jeho nešťastné zakopnutie. Pár krát už počul mamu rozprávať takýmto tónom, naposledy v deň, keď sa rozhodla ujsť od jeho otca. Veľmi dobre vedel, že má poslúchnuť a bez slov sa otočil ku vchodovým dverám. Priamo pred domom objavil vyšliapanú cestičku medzi stromami. Viedla do lesa o tom nebolo pochýb. S istotou prieskumníka sa odhodlal v to krásne ráno preskúmať kam až cesta vedie. Každým krokom sa vnáral stále hlbšie do lesa a do svojich myšlienok. Premýšľal čo bude ďalej s ním a jeho mamou. Asi sa bude musieť rozhodnúť s kým ostať. Mama si musí nájsť prácu. Otec dať do poriadku život. Premýšľal prečo sa to tak všetko divoko vyvinulo. Keď si jeho otca mama brala, boli takí šťastní. Vedel to. Videl fotky z toho obdobia. Kto mohol vedieť, že sa otec zapletie s ľuďmi, ktorí viac ako zákon nenávidia už len nedochvíľnosť ? Keď otca zatkla polícia, ľudia, ktorým bol vtedy dlžný peniaze, rýchlo pochopili že musia presvedčiť celú jeho rodinu aby zaplatili za neho. Tak sa začalo obdobie strašidelných telefonátov, po ktorých jeho mama vždy aj hodiny plakala. Polícia chodila k nim domov častejšie ako susedia na. Napokon im tá istá polícia, ktorá Marekovi zatkla otca poradila, nech sa presťahujú zo dňa na deň do nejakého zapadákova. Nech nikomu nič nehovoria a urobia to. „O všetko sa postaráme my, nebojte sa. Berte to ako dovolenku. Ak sa budete správne chovať nič vám nehrozí“. presviedčal ich vtedy veliteľ policajného zboru.

Tak sa ocitli tu. Len s pár núdzovými telefónnymi číslami, ale inak úplne sami. Ako Marek pokračoval lesom, stále menej vecí sa mu zdalo byť povedomými. Z hotela sa stala len malá bodka niekde za jeho chrbtom a prekrásne ranné počasie začalo bojovať s búrkovými mrakmi. V okamžiku sa z výšky stromov vzniesol kŕdeľ vrán. Všetko v lese začalo tancovať pod taktovkou vetra. Koruny stromov sa hrozivo nakláňali, obloha sa zatemnila, dážď naberal na intenzite a Marek stál uprostred lesa s pocitom, ktorý sa dá prirovnať beznádeji. „Skvelé, ...čo teraz?“ Obrátil sa a bežal po vyšliapanej lesnej ceste naspať do hotela. Dážď však každým jeho krokom silnel. Napokon sa mu pod nohami pohlo niečo rýchle a klzké a Marek od strachu zvýskol , stratil rovnováhu a zvalil svoje útle telo na zem. Premočený a špinavý od blata sa zo zeme pozeral do roztiahnutých úst hadovi. Jeho mohutné šupinaté telo pružne krúžilo okolo. Aj keď sám sa nepovažoval za žiadneho znalca hadov, na tomto tu bolo niečo zvláštne. To sfarbenie šupín bolo jedným slovom hypnotizujúce. Tie oči, jazyk a každý jeho pohyb ako by jemným šepotom vraveli : „ Vidíš ma? Tu som...a nebudem sa ťa báť..“ Tmavá farba sa mu po celom tele miesila so svetlo šedou. Naprieč dlhými pásmi šupín sa striedavo objavovali poukladané prúžky krikľavo modrej. Syčal a z úst mu civeli dlhé jedovaté zuby s malými kvapkami na ich okrajoch. Marek sa nezmohol ani na výkrik keď sa had odrazil a letel mu do tváre. Privrel oči a napol všetky svaly v tele. Čakal na neodvratné. Ubehla sekunda, potom dve. Keď Marek opatrne otvoril oči a utrel si z obočia stopy blata zazrel hada na kolenách neznámeho muža. Súdiac podľa oblečenia mohol byť horár,...možno aj pytliak. Nikdy Marek pytliaka samozrejme nevidel, ale ak by mal popísať ako vyzerajú povedal by, že sú to muži tak okolo 40ky, s hrubou špinavou bradou, so starými hnedo-zelenými nohavicami a pohľadom znalca terénu. A presne tak vyzeral tento tu. Dlho na neho zízal a nezmohol sa ani na strohé ĎAKUJEM. Potom ale muž prehovoril: „Vipera berus. Toto je jej bydlisko. Kde je to tvoje?“ „ Prosím?“ „Vipera berus, teda vretenica severná. Veľmi jedovatá.“ dodal muž z lesa. Chvíľu ešte Marekovi trvalo kým sa spamätal, ale napokon mužovi prezradil odkiaľ sa tu vzal. Ten mu ako prejav dobrej vôle ukázal prstom cestu do hotela a so slovami : „ Za to čo sa tu stáva si ľudia môžu sami. Musíš byť viac opatrný.“ sa vybral svojim smerom. Počasie sa napokon umúdrilo. Dážď už poletoval okolo Mareka len veľmi jemne. Posledný krát sa obzrel na muža za chrbtom. Stál tam s hadom v náručí a podivne vykrúteným úsmevom. V tento okamih zvýšeného vnímania si začal opakovať čo práve prežil a počul z jeho úst. „...vretenica severná. Veľmi jedovatá. Teda, to znie jedovato...riadne jedovato.“ S úsmevom dokorán pokrútil hlavou nad šťastím ktoré mal. A v tom ho to napadlo. To, čo sa mu na tom rozhovore nezdalo. Bolo tam niečo naučené, niečo umelé. Z úst mu vypadávali slová ale ten spôsob ako ich rozprával..... Obzvlášť posledná veta toho muža. Ako len znela? Niečo ako : „Za to čo sa tu udeje si ľudia môžu sami. Musíš byť opatrný? “ Áno, to je ono. Marek sa nemohol zbaviť pocitu že tieto slová už počul. Z hrôzou sa obrátil keď si spomenul že ich počul vo sne. Nechápavo sa obrátil k miestu kde stál predtým ten muž. On sa však vytratil aj s hadom a pochybným čertovským úsmevom. Semeno zvedavosti bolo ale už zasiate a nadmieru zalievané neúplnosťou danej chvíle. Po tom ako sa Marek vrátil celý premočený a špinavý do hotela vliezol rovno do vane. Tesne pred spaním mu mama uvarila horúci čaj a položila ho pri posteľ ( nepýtala sa prečo je taký mokrý, ani odkiaľ sa na ňom vzalo všetko to blato). Pripravila mu posteľ a odišla dolu do baru. Ešte tej noci sa Marekovi sníval ten najpodivnejší sen.

Spočiatku bol na nerozoznanie od toho predchádzajúceho. Sedel na posteli a všetko okolo neho bolo zahalené do výrazne červeného odtieňu. Na stenách izby si všimol obrysy plamienkov a spoza dverí sa rinul čierny dym z vedľajšej izby. Podobne ako predtým aj teraz vedel že to je len sen. Nebolo teda potrebné sa báť či si dávať pozor. Necítil približujúci sa dym ani teplo plameňov. Mohol vystúpiť z postele a bosými nohami pokojne kráčať po rozpálenej dlážke a ani to nezabolelo. V tom sa ozval krik a strašlivé buchotanie z vedľajších izieb. Ľudia behali po chodbách a vo vzduchu sa miesil strach s beznádejou. Obyvatelia celého hotela hľadali svojich domácich mazlíčkov, deti, manželov a manželky. Marek nemal strach o seba, ale cítil strach tých druhých. Po tvári mu začali stekať slzy a on sa pristihol ako búcha do dverí od maminej spálne. Chcel jej pomôcť. Vážne chcel. Ale dvere sa nedali otvoriť a tak len počul syčanie a kašlanie na druhej strane. Stál po kolená v plameňoch vo svojej izbe, opretý o dvere so slzami v očiach. Nedokázal jej pomôcť. Ako by mohol. Stále si opakoval že to je len nočná mora, niečo z čoho sa dá zobudiť. Prikovaný ku dverám od maminej spálne vtom začul jemné klopkanie na okno. Podišiel k nemu a otvoril ho. Stál tam on. Videl každý detail jeho tváre tak zreteľne, ako na dobre odfotenej fotke. V oboch rukách niečo držal a jeho ústa sa šklebili v podivnej grimase. V pravej ruke mal hada, tým si bol Marek istý. S druhou rukou sa ale do hádania už neodvažoval pustiť. Na zlomok sekundy sa zlovestne zablyslo a on stál zoči- voči tomu mužovi. Stáli spolu v jeho izbe a všetko okolo horelo nekonečným plameňom. „ Toto nie je skutočné...toto nie je skutočné...,“opakoval si Marek dookola. „ Páči sa ti to tu?“ odrazu sa ozvalo z hrdla toho muža. (Neotváral ústa, ale aj napriek tomu rozprával.) „ Čo sa to deje?“ Na Markovu otázku sa muž usmial ešte bezočivejšie a potom na malý moment prudko zvážnel: „ Toto je tvoja budúcnosť. Pekná?“ Teraz už Marek dokázal rozpoznať čo držal ten muž v ľavej ruke. Bol to pohár s čajom. Ten istý ktorý mu dala matka pri posteľ tesne predtým ako zaspal. Snažil sa od neho odtrhnúť oči, ale každý pokus skončil ako neúspešný. Muž si to všimol a podal mu ho. „ To je asi tvoje čo? Ohrial som ti ho v týchto plameňoch. Nechceš byť predsa chorý , či áno? ...Pi pomály, je riadne horúci. Na...“ Len sa šálky dotkol a okamžite pocítil horúčavu na končekoch prstov. Nič iné v izbe nepálilo, ani plamene ( ktoré mimochodom stále povievali ako vlajky všade pri stenách izby), ale tá šálka, tá bola horúca. „ Čo sa tak divíš. Vravím že som ti ju ohrial. A teraz vstávaj!!...“ Na jeho príkaz sa Marek zobudil. Nebolo však ráno, ale tesne pred polnocou. Poprezeral si izbu trhanými pohybmi hlavy a vnoril sa nazad do vankúša. V mysli si premietal čo sa dialo v jeho sne. Nemohol si ale spomenúť na nič konkrétne. Vedel že sa mu snívalo niečo hrozné ale nevedel čo. Intuitívne vstal s postele a vzal do ruky šálku s čajom. Spravil pár krokov a náhly príval strachu a rozcitnutia spôsobil, že šálku pustil na zem. Čaj sa rozlieval po dlážke a nepríjemne ohrieval jeho nohy. Pozrel sa na hodiny.

„ To predsa nie je možné. Spal som viac ako tri hodiny. Tri hodiny a ten čaj je stále horúci.“

Napokon si spomenul na všetko. Na tie reči o tom ako mu ten muž ohrieval čaj, o izbe, ktorá horela, ale zhorieť nechcela. O ľuďoch, presnejšie hlasoch, ktoré kričali o pomoc za dverami. Takmer okamžite sa mu zatočila hlava. Bál sa že zamdlie. Rozhodol sa ale chovať pre zmenu dospelo a za každú cenu prísť na to čo to má znamenať. Musí na to predsa existovať logické vysvetlenie. Na všetko jedno existuje. Zasvietil. Hviezdy a mesiac viac neosvetľovali jeho izbu mihotavým svetlom. Teraz vyhrala nadvládu žiarivka. Čím viac premýšľal nad udalosťami zo sna, tým viac sa zamotával do ďalších otázok. Rozhodol sa teda nechať to na ráno. Chvíľu mu trvalo kým zaspal, ale nakoniec,... sa to podarilo.

DEŇ 2.

Svetlo už od rána zvádzalo boj s temnotou. Prvé, slabé lúče slnka odolávali tomu nátlaku a predierali sa poza hrubé kmene stromov. Marek viac ako pol hodinu sedel na okraji postele a sledoval mihotanie vtákov za oknom. Nemohol si pomôcť. Musel sa vydať do lesa a nájsť toho muža. Už hodnú chvíľu bol rozhodnutý. Niečo ho k tomu silno vábilo. Bola to tá najzákladnejšia ľudská vlastnosť. Tá ktorá hýbe celou našou civilizáciou už tisícky rokov a stojí za každým veľkým či malým objavom: Bola to zvedavosť, čistá, bez prímesí ako strachu či prehnané odhodlanie. Len zvedavosť. S matkou si lámať hlavu nemusel. Ležala vo svojej izbe obklopená alkoholom a kúskami včerajšieho obeda rozhádzanými po posteli. Obliekol sa. Vzal pršiplášť a vyrazil do lesa. Po pár metroch mal tak zmáčané tenisky, až cítil ako mu šplechoce voda medzi prstami. Napokon došiel, na miesto, kde spoznal muža aj s jeho hadom. Obuv sa mu jemne zabárala do bahna a zima bola stále vtieravejšia. V okamihu, keď sa chcel vrátiť, zacítil ako za nim niekto stojí. Otočil sa. Bol to on. „Tak si prišiel? To je dobré,...veľmi dobré.“ „ Chcem vedieť čo sa to deje? Ako to že ste boli v mojom sne? To všetko,...nie je to možné.“ dodal rýchlo Marek. „ Nie, nie je to možné. Ale aj tak sa to stalo.“ s neutíchajúcim úsmevom povedal muž. „ Nerozumiem tomu. Čo odo mňa chcete? Prečo sa mi to snívalo? Muž sa zahľadel do zeme a ukázal na lesnú cestu pred nimi. Tá sa po pár metroch rozvetvovala na ďalšie dve rovnako široké cesty. „ To čo si videl vo sne, bola skutočnosť. Blížiaca sa skutočnosť. Môžeme tomu zabrániť, alebo si to poistiť. Stačí ak pre mňa spravíš jednu,... službičku.“ „ Nerozumiem. Akú službu? Aká skutočnosť?“Marek pri tej otázke neprestával sledovať muža po jeho pravici, ktorý stále ukazoval na cestu. „ Povedzme, že to čo sa stane nie je isté. Je to len jedna alternatíva. Ako táto lesná cesta. Môžeš sa vydať po nej, a ak budeš po nej kráčať, je isté že sa dostaneš do cieľa na jej konci. Ale môžeš si vybrať aj inú cestu. Takú, ktorá ťa zavedie úplne inam. To čo som ti ukázal vo sne, bola jedna alternatíva. A ja po nej nemôžem kráčať bez tvojej pomoci.“ Po tom ako predniesol svoj prejav sa muž zodvihol a spravil pár veľkých krokov ku chlapcovi. Zdalo sa že sa chystá klásť veľký dôraz na nasledujúce slová. Marek ho ale prerušil: „ V tom sne zhoreli všetci, vrátane mojej matky. A ja nedopustím aby sa to stalo.“ Reč to bola hrdinská, ale krátka. Muž sa priblížil nebezpečne blízko a jeho úsmev sa zmenil v mžiku na strašlivú grimasu podobnú tej ktorú ľudia robia, keď sa chystajú zašliapnuť veľkého pavúka. „ Ty, mi, pomôžeš! Zachránil som ti život....Či už si ....nespomínaš?“ Marekovi sa pred očami premietol okamžik s hadom. Na ten pohľad na zuby zaliate jedom nemohol zabudnúť. „ Pomohli ste mi, za to vám ďakujem. Ale ja vám pomôcť nemôžem.“ Obrátil sa a chcel utiecť. On ho však mocnými rukami schmatol za krk a jedinou vetou nad ním vyniesol verdikt: „ Tak teda ani ja.“ S vyslovením posledného slova sa Marekovi zdalo, ako by v tejto situácií už raz bol. Ležal na lesnej ceste, zabalený v zmesi konárov a bahna. Muž ho obišiel, sadol si a len zízal. Skúmavo, so stupňujúcim sa potešením. Chvíľu na to Marek zacítil nepríjemné syčanie. Obrátil svoj zrak od muža a zazrel to. Had. Ten, ktorý bol tak verne spätý s jeho postavou v sne. Ten, ktorý mu skoro vzal život len deň dozadu. Dnes ale muž len sedel a pozoroval čo sa udeje. Had chvíľku krúžil a potom zaútočil. Zuby sa okamžite zabodli do pravej nohy, tesne nad chodidlom. Do jediného miesta, ktoré bolo po páde do blata odhalené. Marek sa zvíjal v bolesti. Očami uprene hľadel na muža čupiaceho ani nie meter od neho. „ 3 minutý. Máš asi 3 minúty. Postupne sa ti bude stále ťažšie dýchať. Rana ti opuchne a ty stratíš zrak. Napokon ti oťažie celé telo a zomrieš. Udusíš sa Marek počuješ?!! ....To chceš?!“ Prvé príznaky otravy prišli takmer okamžite. Ústa sa mu začali plniť slinami. Noha ho rozbolela ako by bola na mieste uštipnutia zlomená. Po pár sekundách začala rana opuchať. Vtedy sa pozrel mužovi do očí a povedal: „ Prosím, pomôžte mi. Nechcem tu zomrieť.“ „ Môžem ti pomôcť, tebe aj tvojej matke. Nikto z vám predsa nemusí vôbec zomrieť Marek. Spravíš ale čo chcem?“ pevným a nezvyčajne vľúdnym hlasom predniesol svoje podmienky muž. „ Áno, dobre. Spravím...“ To bola tá chvíľa. Ten moment kedy boli jasne dané podmienky hry. Muž sa na to zodvihol z podrepu a dotkol sa ukazovákom Markovej tváre. Rana sa scelila a opuch aj nadmerné množstvo slín v jeho ústach boli preč. Netušil kto tento muž je. Vedel ale kto nie je. Nie je len tak obyčajný človek. Má schopnosť vidieť budúcnosť, jeho partnerom je prerastená, divne sfarbená vretenica a dokáže prstom zahojiť rany po jej uštipnutí. „ Tak a teraz obchodne.“ posmešne dodal muž týčiaci sa nad Markovým rozklepaným telom. „Chcem od teba, aby si dnes večer, presne o 22:12 nechal pootvorené okno na prízemí. Presne pod tvojou izbou.“ Dôkladne sa pri tejto vete pozeral Marekovi do očí a to jej dodávalo osobitný význam. Nedokázal tomu uveriť. Nakoniec chce nechať len pootvorené okno? Skoro ho zabil s tým hadom a teraz chce len otvoriť okno? Marek mu to sľúbil. Na znak že rozumie musel vetu niekoľkokrát zopakovať. Pokorne sa zodvihol z bahna a bežal bez slov do hotela. Osprchoval sa a nechal si všetko uležať v hlave. Od okamihu ako dorazil do hotela sa nemohol zbaviť pocitu, že má vlastne výhodu na svojej strane. Vie predsa kedy ten muž príde, vie kadiaľ sa dostane dnu a vie čo sa stane. To značí že tomu môže zabrániť. Ako náhle digitálne hodiny pri Markovej posteli ukázali 22:00 bolo všetko už pripravené. Marek sedel prikrčený pri posteli a sledoval z okna kedy muž vbehne dnu cez pootvorené okno dole na prízemí. Celý deň premýšľal čo spraví. Napokon prišiel na to, že to povedať nemôže. Nikto by mu neveril ani slovo. Postaral sa ale, aby správca hotela bol hore. Ponúkol mu svoj notebook s filmami a ten by teraz nemal robiť nič iné, len sledovať monitor. Ako náhle Marek uvidí muža krčiť sa pri okne dole pod jeho izbou, počká až vojde dnu a bude kričať zo všetkých síl na správcu. Ten sa obzrie, uvidí muža z lesa o všetko sa postará. Ak začnú ľudia utekať, všetci vybehnú von a stihnú sa zachrániť. Aby ho lepšie bolo počuť a jeho hlas sa krásne rozniesol po celom hoteli, nechal si Marek mierne pootvorené dvere. Jednoduchý a výborný plán. Čo sa môže pokaziť? Nasledujúcich 12 minút bolo ale hrozne dlhých. Kvôli zlému počasiu vonku skoro nič nebolo vidieť . Všade bolo ticho. Markova mama dávno spala v izbe vedľa. V tom ho napadla bláznivá myšlienka: Čo ak muž z lesa vôbec nechce vojsť dnu. Čo ak chce len spraviť cestu niekomu inému? Ale komu? Myšlienky sa mu prevaľovali v hlave ako kamene padajúce z priepasti. „ Ten had. Pane bože ten had. Chce sem vpustiť toho hada...“ Obzrel sa k pootvoreným dverám svojej izby. Za nimi bola už len chodba spájajúca všetky izby v hoteli. Skúmavo pozrel na hodiny. Bolo na nich 22:14. Dve minúty po termíne a nič sa nedeje. Možno si to všetko len zle vysvetlil a ... Jeho myšlienky vzápätí prerušil tlmený zvuk na prízemí. Niekto narážal do všetkého čo mu na prízemí stálo v ceste. Marek vyšiel na chodbu a chvíľu sa započúval do tých slabých zvukov. Pred ním sa, na opačnom konci chodby, po zemi plazil had. Zlovestne syčal a krútil celým telom. Na prízemí medzitým zvuky už nepokračovali, nahradilo ich jemné, takmer nepočuteľné praskanie. „ Had! Na chodbe je had!!“ začal kričať. Chodbou sa rozľahla mohutná ozvena a ľudia po jednom, po dvoch, začali vyliezať z izieb. Reakcia to však nebola taká akú si predstavoval. Vždy keď niekto vyšiel von a uvidel prerastenú vretenicu na chodbe pred ich dverami, zakričal, tvár sa mu zvraštila do nechute a vrátil sa do bezpečia svojej izby. Marek si to všimol a chcel začať kričať, vážne chcel. Ale had už bol blízko. Na poslednú chvíľu nečakane zrýchlil a zakusol sa mu jedným zubom do ruky. So strachom o svoj život vytušil že teraz mu nepomôže nik. Spravil teda tú istú chybu ktorú aj všetci ostatní. Zabuchol dvere v izbe za sebou. Had tak ostal na chodbe strážiť sám. A strážil dobre. Trvalo len pár minút a chodbou sa začal rinúť neznesiteľný zápach plastu a horiaceho dreva. Horelo a on s tým nič nespravil. Nehodlal sa ale len tak ľahko vzdať. Vzal stoličku a prehodil ju oknom. To sa bez odvrávania rozbilo a stolička preletela ako strela von na trávnik pred hotel. Ľudia medzitým pobehovali po chodbe . Vedel to, počul ich. Kričali a hľadali svojich príbuzných. Požiar sa ale rozšíril na celé prízemie a im neostávalo nič iné ako skákať z okien. Po asi minúte sa začali prejavovať prvé príznaky jedu. Bol neschopný stáť, len veľmi ťažko sa pohyboval. Zo všetkých síl, ktoré mu ešte ostali sa preplazil ku dverám svojej matky. Tá stále spala. Aspoň si to myslel, pretože nepočul žiaden krik z druhej strany. Nohy ho už takmer vôbec neposlúchali. „ Mama! Zobuď sa!!“ búchal do jej dverí tak ako len vládal. V tom spozoroval tenký obláčik hustého dymu ako si tlačí cestu von pod matkinými dverami. Zatlačil ucho ku jej dverám a započul jemné kašlanie, syčanie a vzlykanie. To bola posledná kvapka. Príliš mnoho ľudí dnes zomrie len aby on mohol o chvíľu dlhšie žiť. Zlomený duchom, oprel svoje polo-bezvládne telo o matkine dvere a obzrel si ranu na ruke. Bola už riadne opuchnutá, no nahmatal len jednu stopu po uštipnutí. To je dobré. Toľko si ešte pamätal zo školy. Had do neho vpustil len časť jedu a možno prežije. Ale čo tí ostatní? Čo jeho matka? Vo chvíli keď už nádej umierala sa rozleteli dvere a vybehol z nich muž. Ten istý muž, ktorý sa mu vyhrážal smrťou v lese. Teraz mu ale podával pomocnú ruku. Marek nemal na výber. Po druhý krát pokorne prijal jeho pomoci. On automaticky schmatol Markove bezvládne telo (na malý moment sa ich oči stretli) a jemne šepol: „ Naša dohoda platí, či nie?“ Vzápätí sa usmial tým najstrašnejším spôsobom a dole pod izbou kde stáli sa ozval hlasitý výbuch. On však čakal. Výbuch ho neprekvapil. Čakal ako by táto chvíľa, tento očakávaný súhlas, bol niečím na čo sa tešil celý život. Napokon Marek pokorne kývol hlavou a dohoda bola u konca. O chvíľu po tom zamdlel.

DEŇ 3.

Marek sa prebral o niekoľko minút po svojej poslednej prosbe. Ležal na tráve pred hotelom a všetko okolo neho malo presne tú istú zlovestnú, výrazne červenú farbu ako v jeho sne. Jeho telo stále neposlúchalo, ale pomaly sa mu vracali motorické schopnosti. S ťažkosťou sa obrátil na bok a tam uvidel ležať svoju matku. Bola v bezvedomí, ale inak nemala ani škrabanec. „ Čo sa to stalo? ...Čo som to spravil?“ Šeptal si pre seba do vetra. „ Všetko čo si mohol.“ Takmer rovnakým tónom sa ozvalo z lesa za ním. Okamžite po tomto zdelení sa vydriapal na kolená. Obrátil sa do hory a sledoval či neuvidí toho muža. Aspoň náznak. Stačí len siluetu. Aspoň niečo na čom by si mohol vybiť svoju zlosť. „ Kto vlastne si?!!“ so slzami v očiach a predierajúcim sa plačom zakričal Marek. Vietor jeho slová zopakoval v ozvene. Chvíľu len tak sedel na kolenách kým sa z temného lesa, ďaleko od horiaceho hotela šeptom ozvalo: „ Mors...“ Mors. Tak konečne vedel jeho meno. Mors. Nemohol sa však zbaviť pocitu že práve pomohol vykonať niečo čo sa stať nemalo. Ten záhadný muž azda od začiatku vedel čo má Marek v pláne. Vedel, že nechá pootvorené okno, ale bude ho sledovať. Vedel všetko. ..všetko. A Marek mu so svojou snahou len pomohol kráčať po ceste po ktorej Mors kráčať chcel. Napokon sa obloha vyjasnila a mesačný jas odkryl bývalých obyvateľov hotela SALTUS v Piamene. Ležali v tráve vo všemožných polohách. Niektorí, zjavne mŕtvi, pokojne spali. Iní, zjavne zatiaľ živí, sa zobúdzali zo strašnej nočnej mory. Ich hlasy sa neskôr vnorili Marekovi do pamäte najviac. Každé tiché stonanie, či volanie o pomoc tých ľudí, sa zabodávalo Marekovi do svedomia ako dýka. Všetci v tú noc volali len jedno meno,...meno toho muža,...Mors.