Dnes sa počasiu nedarilo. Od rána fúkal zo severu silný studený vietor a zaliezal jej pod kožu rukavíc, ktorým pre ľahšiu manipuláciu s lukom ustrihla končeky prstov. Mala ich už tak skrehnuté, že ledva napínala tetivu. Na chvíľu si oddýchnuc, oprela sa o svoj stredne ťažký luk a obzerajúc sa okolo seba uvažovala, za čo iné by mohla svoje každodenné cvičenie vymeniť. Pohľad jej padol na Ravalaha nesúceho nasekané drevo smerom, odkiaľ už nemalú chvíľu bolo cítiť vôňu pečeného mäsa.

„Nemáš čo na práci, že tu tak postávaš?“

Po chrbte jej prebehli zimomriavky, netušiac tak, že môže cítiť ešte väčší chlad ako doteraz. Kde sa tu tak odrazu zjavil netušila. Hlavne tu dnes vôbec nemal byť. Deniela si dnes vyžiadali u južnej hliadky a bolo nepravdepodobné, že by sa stihol tak skoro vrátiť.

„Som celá skrehnutá. Je vôbec div, že sa ešte viem hýbať, nehovoriac o tom, že mi šípy zanáša.“ Ohradila sa, ale vzápätí si kusla do jazyka, pretože presne vedela, čo jej na to odpovie.

„Najlepšie sa naučíš narábať s lukom...“

„...keď nemám podmienky úplne ideálne. Ja viem.“ Dokončila otrávene za neho. „Vietor by mi ani tak nevadil, ale tá zima. Nemôžem dnes pomáhať radšej v kuchyni?“

„Nie.“

„Čo tu vôbec robíš? Nemal si sa vrátiť až zajtra večer?“

„Pár vecí sa zmenilo. A možno aj dobre, keď vidím, ako tu zaháľaš. Chop sa tetivy, inak ti večer zakážem účasti na slávnosti.“

„Nechať ženu v zime a vetre cvičiť s lukom do vyčerpania je od teba ako jedna krutá hra. Takto si skôr priženiem chorobu. Si despota vieš o tom?“

„Viem.“

„Mohol by si spraviť aspoň dnes výnimku.“

„Nie.“

„Jednu jedinú.“

„Nie.“

„Zajtra budem cvičiť dvakrát tak dlho, ak mi necháš dnes vydýchnuť.“

„Nie.“

„Je niečo, čo ťa môže presvedčiť?“

„Nie a čím dlhšie budeš len tak postávať, tým väčšia zima ti bude.“

Z ťažka si povzdychla. Pevne zovrela lučište a vytiahla z tulca jeden šíp. Už dávno vedela, že nemá zmysel sa s ním hádať alebo ho o niečom presviedčať. Deniel mal svoju hlavu, do ktorej by rada niekedy videla.

„Pokračuj! Žiadne ulievanie. Budem ťa sledovať.“

„To určite budeš.“ Zamrmlala si skôr sama pre seba, keď sa Deniel od nej vzďaloval, no reakcia jeho tela, ako sebou trhol, jej dávala poznať, že ju veľmi dobre počul.

*****

Pomalyčky vkĺzla na zhromaždiško, v strede ktorého horela ohromná vatra a sálala teplo všetkými smermi. Vôbec sa nezdalo, že je začiatok zimy. len vietor, ktorý jemne cuchal vlasy a štípal tváre, bol toho dôkazom. Okolo rozľahlého priestora bolo roztrúsených niekoľko ďalších, menších táborákov a vo vnútry ešte zopár, ktoré slúžili k dopekaniu diviny. Všade vládol všeobecný ruch a zo všetkých strán sa ozýval smiech a spev. Muži z osady si pospevovali niekoľko známych odrhovačiek, ktoré kuzlili úsmev na tvári i ostatným zúčastneným. I ona sa cítila v dobrej nálade, hoci až bola len kúštik od toho, aby povedala Denielovi, že nakoniec nikam nepôjde. A za všetko mohol len on sám. Ako vždy. Začínala mať plné zuby jeho neustáleho komandovania. Ale teraz ten zlý pocit z nej začal prchať ako alkohol po ránu.

Pocítila na paži pevný stisk Denielovej ruky. Odtiahol ju k lavici, na ktorej už bolo tak akurát miesto len pre nich dvoch. Stála na kraji celého diania, ale na druhej strane bolo odtiaľ veľmi dobre vidieť na celú slávnosť.

„Hej dievča!“ Zavolal na ňu známy hlas a až vtedy si uvedomila, že oproti nej sedí Ravalah.

Podával jej cínový pohár, ktorého obsah jej bol neznámy. Vďačne ho prijala a neskúmajúc ho si dopriala poriadny dúšok. Jej pohľad sa skrivil, pery zvlnili a v tej istej chvíli kvapky nápoja potriesnili stôl i s prísediacimi. Trpká, kyslá pachuť jej ničila chuťové bunky a ochromovala tú časť mozgu, ktorá mohla za priestorové videnie. V tejto chvíli naozaj nič iné nevnímala len tento jeden jediný pocit a snažila sa prísť na to, prečo príroda ľuďom nenadelila jazyk, ktorý by sa dal z úst bez vybrať, aby si ho mohla očistiť a potom znova nasadiť. Okolo nej sa rozburácal ohromný smiech všetkých prísediacich. Až vtedy začala konečne precitať.

Smial sa i Deniel, čo bolo pre ňu celkom prekvapením. Bola zvyknutá skôr na jeho bežne nevýraznú tvár. Teraz sa mu ale okolo očí a kútikov úst vytvorilo niekoľko celkom milých vrások.

„Dievča, si mala povedať, že si alkohol ešte nikdy nepila. Bol by som ťa upozornil.“ Precedil Ravalah zajakávajúc sa smiechom. Vôbec mu nevadilo, že mu po tvári stekajú strúžiky vína, ktorým ho len pred malou chvíľou skropila.

„Víno som pila, ale nikdy nie tak kyslé.“ Ohradila sa a uvedomila si, že začína v tvári červenieť.

„Je to Horikov najlepší ročník. Urazí sa ak zistí, že nad ním ohŕňaš nos.“

„Zrejme ešte nikdy nepil dobré víno, inak by sa nemohol uraziť.“

„Chcem byť pri tom, keď mu to budeš hovoriť.“ Zazubil sa na ňu Ravalah a veľavýznamne na ňu žmurkol.

Nadýchla sa k ďalšej odpovedi, ale v tom pocítila medzi rebrami jemný šťuchanec. Obzrela sa na stranu, kde jej pohľad padol na Denielovu opäť nevýraznú tvár, ktorá by nič nenapovedala, keby ho už nejakú tú dobu nepoznala. Horúčava jej prebehla lícami a sklonila hlavu.

„Aj tak je kyslé.“ Zašomrala nakoniec tak ticho, že to mohla počuť len ona. A Deniel.