Ulica bola dlhá a úzka, domy tu stáli len niekoľko metrov od seba. Pouličné lampy ju osvetľovali iba z oboch koncov, doprostred oranžové svetlo nedosiahlo. Nebolo na nej nič zaujimavé, všetky lavičky boli rozbité a zhrdzavené, na chodníku a po tráve sa váľali odpadky.

Na betónovom výklenku paneláku, vo výške piatich poschodí čupel tvor. Kúsok betónu bol dosť široký aby na ňom dokázal udržať balanc a pohodlne sa usadiť. Nebolo ľahké si ho všimnúť, jeho nehybná postava sa strácala v tme. Hoci stavba tela mohla napovedať, že je človekom, už dávno ním nebol. Jeho oči, ktorými pozoroval mesto, ulicu pod ním aj ľudí bytovke pred sebou, vonkoncom ako ľudské nevyzerali. Beľmo a zrenice boli čierne, dúhovky mali žltú farbu a v tme slabo žiarili. V noci videl rovnako ako za jasného dňa, aj keď v tme nerozlišoval farby. Rovnako citlivý mal aj sluch. Tieto zmysly patrili nemŕtvemu - ghúlovi. Bol dokonale prispôsobený na lov svojej potravy, ľudí, ktorých mäsom sa živil.

Prišiel sem za súmraku ale na lov sa vydal až po západe Slnka. Cez deň aj v noci mal dobrý zrak, oveľa horšie videl v šere. Okrem toho, bolo pre neho prirodzenejšie loviť v tme ako za denného svetla.

Túto ulicu si vybral zámerne, bolo to jedno z jeho obľúbených miest. Nachádzala sa ďalej od ciest, bola málo frekventovaná, no dosť na to, aby sa mu naskytla príležitosť niekoľkokrát za noc. Ďaľším dôvodom prečo to tu mal tak rád, bola pochybná povesť tejto štvrte. Dalo sa tu zohnať všetko od sexuálnych služieb, zbraní až po drogy. Jeho však nezaujimalo ani jedno. To, pre čo sem chodil, bolo čerstvé mäso, ktoré sa tu pohybovalo. Toto miesto prekvitalo zločinom, krádaže ani vraždy neboli ničím nezvyčajným. Ak tu niekto zmizol, už nikomu nechýbal.

Ulicou pod ním prechádzala mladá žena. Videl teplo, ktoré telo vydávalo v podobe bielej žiary, zachytával oxid uhličitý vydychovaný pľúcami, podobne ako komáre. Jej pach ho priťahoval, ak by sa na ňu chcel vrhnúť, teraz mal skvelú príležitosť. Ženské mäso predstavovalo väčšie lákadlo, pre jemnejśie svalstvo a menej šliach, cez ktoré by sa musel prehrýzť. Čakal už niekoľko hodín ale rozhodol sa ešte nezautočiť. Možno, ak počká, objaví sa tu vhodnejšia korisť. Pri všetkom hlade nesmel zabúdať na opatrnosť. Noc bola ešte len na začiatku, preto, keď nebude mať šťastie tu, presunie sa inde. Hladoval už niekoľko dní, čo sa ešte dalo vydržať. Zároveň však vedel, že to nesmie nechať zájsť priďaleko. Žena došla na koniec ulice a stratila sa za rohom.

Ghúl sa sa posadil na výčnelok a oprel sa o dom. Nahánať korisť je síce vzrušujúce ale toto je nuda, pomyslel si. Bolo zbytočné tu čakať prikrčený ako mačka.

Z rozmýšlania ho vyrušil ďalší človek. Muž, vysoký približne ako on, vek sa dal ťažko odhadnúť. Ruky mal schované v zelenej mikine, jeho krok bol pôsobil neisto. Nemŕtvy natiahol nosom vzduch. Necítil svieži pach zdravého tela ale choroby a chemikálie. Toto nebolo práve to, po čom túžil. Ale bola to korisť, skú hľadal. Po chvíli premýšlania sa rozhodol.

Zoskočil z priečky rovno na na trávnik. Takáto výška pre neho nič neznamenala. Prliblížil sa k mužovi, ktorý sa k nemu otočil. Zastavil a čakal čo sa bude diať. Bavilo ho zahrávať sa so svojími obeťami. Chlap zažmurkal očami, akoby sa snažil uistiť, či to čo vidí je skutočné. Určite si sprvu myslel, že užil priveľkú dávku a stvorenie stojace pred ním je iba výplod jeho mozgu. Reakcia sfetovaného chlapa ho nevyviedla z rovnováhy ale zaujala ho. Bol zvyknutý, že jeho obete sa dajú na útek alebo začnú kričať od hrôzy, neschopné akéhokoľvek pohybu. Ano, najviac si vedel vychutnať vydesený pohľad človeka, ktorý si práve uvedomil, že čoskoro príde jeho koniec.

Nedalo sa povedať, že by ľudí nenávidel. Na to nemal dôvod. Boli mu ľahostajní aj keď ich potreboval k svôjmu prežitiu. Znamenali pre neho asi toľko, čo jedlo na tanieri. Keď lovil, nemohol do toho miešať city. Pripadalo mu prinajmenšom hlúpe, premýšľať o niekom ako ľudskej bytosti, práve keď mu trhal vnútorné orgány.

Už ho prestávalo baviť stáť a upierať svoje temné oči na toho nešťasníka. Ako myslíš, povedal si v duchu. Potom na neho zaútočil. Nepočínal si tak ako kedysi, keď sa iba vrhol na človeka a zožral ho na mieste. Naprv bolo treba korisť umlčať. Preto ho naprv udrel do krku, čim mu zlomil hrtan. Rozdrvil mu chrupavku a zrazil na zem. Keď už sa chlap nezmohol na nič iné iba chrčanie, chytil ho za hlavu a odvliekol do tmy.

Zastavil uprostred trávnika a naposledy skontroloval okolie. Teraz ho už nikto nebude rušiť pri kŕmení. Nemŕtvy pustil chlapa, ktorý ešte stále žil na zem. Stále sa pokúšal nadýchnuť, tvár sa mu skrivila do desivej masky. Rukami si zvieral opuchnuté hrdlo. Nemŕtvemu spod nechtov vyliezli čierne a ostré pazúry. Sledoval, ako sa jeho obeť pokúša zúfalo postaviť. To je ono, nech si myslí, že môže uniknúť.

Zaboril pazúry ich mužovi do tvráre a lačno sa zakusol do krku. Z tela sa okamžite začala valiť krv. Potiahol a neľudskou silou mu vytrhol šijový sval. Na jazyku cítil lahodné mäso a krv, ktoré jeho telo tak potrebovalo. Chvíľu si ešte kus potravy vychutnával, potom ju prehltol. S každým kúskom mäsa, s každou kvapkou krvi cítil ako mu telom prúdi nová energia.

Opäť uprel zrak na telo ležiace na trávniku. Muž sa už prestal hýbať.

„Škoda… Myslel som si, že si stebou užijem viac zábavy.“ povedal viac - menej pre seba. Bolo to vzrušujúcejšie, keď sa obete bránili. Dodávalo to kŕmeniu sa nové rozmery.

Z poškodenej tepny stále striekala krv. Opäť sa vrhol k potrave. Zvuky, ktoré sa ozývali z tmy boli desivé. Neživý telo vyjedal s neprestaviteľnou rýchlosťou. V priebehu pár minút z neho zostala iba kostra, s výnimkou niektorých vnútornosti, ktoré sa zjesť nedali. Hlad pominul, teraz si pripadal ako znovuzrodený.

Teraz prišla tá menej záživnejšia časť - zbavenie sa toho, čo po hodovaní zostalo. Než sa pustil do odpratávania tela, prehľadal zvyšky mužovho oblečenia. Vo vrecku mikiny našiel niečo čo by ho mohlo zaujímať. Prsteň, vykladaný malými kamienkami. Určite ho niekomu ukradol, aby sa zaň nohol kúpiť peniaze na drogy. ghúl si ho schoval do vrecka. Zvykol si od svojích obetí brať suverníry, teda ak niečo pri sebe vôbec mali. Kosti a orgány vložil do igelitového vreca. Odnesie ich do lesa alebo na iné odľahlé miesto, kde ich zakope. Nikto sa nedozvie, že tu niekedy bol.

1.

„Mohla by si sa trochu krotiť, nemyslíš?“

Miesnosť osvetľovalo iba tlmené svetlo lampy pri veľkej posteli. Na nej ležali dve telá, z ktorých zostali už len kusy svalstva a kože. Posteľ bola nasiahnutá krvou a telesnými tekutinami, krv z nej tiekla všetkými smermi. Pri posteli ležalo ďaľšie o niečo menej zdevastované telo, nad ktorým sa skláňnala mladá žena v červenom župane. Spod dlhých čiernych vlasov jej žiarili fialové oči ghúla. Ďaľším znakom, ktorý ju odlišoval od človeka boli predĺžené očné zuby, vďaka ktorým jej trhanie mäsa nerobilo žiaden problém. Kŕmila sa ako vyhladované zviera.

„Chcel by si snaď kúsok? Vieš, že je po sebe zbytky nenechávam.“ odvetila Evelína.

Andrej zostal stáť pri dverách, opretý o zárubňu.

„Vlastne, vďaka ale loviť som bol včera.“ venoval jej široký úsmev. Na rozdiel od iných ghúlov, jeho zuby vyzerali normálne, nechal si ich obrúsiť, aby sa mohol pohybovať medzi ľuďmi a nevzbudzovať pozornosť. Mal oblečené rifle a čierne sako, košeľu čiernej farby s modrými pásikmi si nechával pri krku rozopnutú. Nerád nosil kravaty, pripadal si v ních smiešne. So svojími hnedými vlasmi už dávno vzdal snahu niečo urobiť, rástli si ako chceli.

„Si tu príliš skoro. Obyčajne ti to trvá, kým sa tu objavíš.“ poznamenala s miernou výčitkou v hlase. Postavila sa a zaviazala si župan.

„Nechcelo sa mi tvrdnúť na chodbe len preto, že si slečna Evelína dáva hlavný chod. Či vlastne len začínaš?“ Andrej bol dokonale nad vecou.

Kým jemu stačil približne jeden človek za mesiac, Evelína ich potrebovala najmenej troch. Jej hlad bol aj na nemŕtveho nezvyčajný. Bežný ghúl dokázal svôj hlad ovládať a vydržať aj niekoľko dní. V jej prípade by sa dalo povedať, že hlad ovládal ju.

Andrej musel uznať, že ak jej niečo išlo dobre, hneď po napchávaní sa, bolo to komandovanie ľudí v jej okolí. Evelína vládla ghúlom Bratislave jej okolí. Čiastočne to vyplývalo z jej pôvodu, obaja jej rodičia boli ghúlovia. Ako čistokrvnému ghúlovi sa jej dostalo väčšej úcty a spoločenského postavenia medzi nemŕtvymi. Ako však sam priznala, občas túžila vedieť, aké je to byť človekom.

„Ozaj, prečo som vlastne tu.“ Andrej sa odlepil od zárubne, z vrecka vytiahol niekoľko listov. „Už si začínam pripadať ako tvoja sekretárka.” odfrkol si. Jednotlivé skupiny v rôynych mestá si často vymieňali informácie prostredníctvom listov. Bolo to tak oveľa bezpečnejšie ako internet, ktorý sa len hemžil lovcami.

Aspoň si na niečo užitočný, cukríček.“ zobrala si ich Evelína od neho.

Bože, už s tým zase začína, prevrátil očami. Vždy, keď začala niekoho oslovovať zdrobnenianmi, znamenalo to, že si ho omotáva okolo prsta. Kto je poznal, dobre vedel, kam je schopná zájsť.

„Je už pôjdem.“ Andrej, ktorý vybavil čo chcel túžil čo najskôr odtiaľto odísť.

Evelína sa ho však len tak ľahko vzdať nemienila. „Čo chceš robiť dnes večer?“

„Pravdepodbne opäť skončíme s Maťom na šrot.” pokrčil ramenami.

„Naozaj by si tu nechcel zostať na noc?“ vošla mu prstom do vlasov „Je mi tu smutno.“

Andrej si vzdychol. „Až sa budem chcieť utrtkať na smrť, dám vedieť.” odvetil cynicky a zmizol vo dverách.

Vonku už bola noc, čas kedy sú ghúlovia aktívnejší. Predtým, než Andrej vyšiel von, zmenil si oči, vďaka čomu vyzeral na nerozoznanie od ľudí. Dúhovka sa zmenila zo žltej na modrú, teraz vyzerali rovnaké aké ich mal, keď bol človekom. Takto sa nemusel cez deň skrývať ako väčšina ghúlov, hoci mu trvalo istý čas, kým zisitil, že sa to dá robiť a ďaľšie obdobie, kým sa svoje oči naučil ovládať. Nemŕtvych, ktorí vedeli takto zakryť svoje oči bolo málo.

Na rozdiel od väčšiny sa nestránil ľudskej spoločnosti, žil medzi nimi, bez toho aby tušili, že nie je ako oni. Mnoho ghúlov sa cez deň skrývalo a ľuďom sa skôr vyhýbalo.

Pred budovou ho čakalo biele Lamborghini. Matej si krátil čakanie tým, že sa do volantu snažil vybubnovať rytmus pesníčky z rádia.

„Vidím, že si z toho vyviazol bej ujmy.“ privítal ho kamarát, keď Andrej nastúpil.

„Dnes sa mi podarilo výnimočne újsť skôr, ako mi začala rozopínať nohavice.“ odvetil.

Matejove oči boli červené, bol zarastený a večne dobre naladený. Bol trikrát taký široký ako Andrej, čo nebývalo u ghúlov časté.

Maťo si nasadil slnečné okiliare a naštartoval. „Už by si sa mohol zachovať ako chlap.“ neodpustil si rýpnutie. Vyšiel s autom ma cestu.

„Tá ženská je hotová mašina! Ak chceš, môžeš roznášať poštu ty. Keď sa ťa raz chytí, už ťa nepustí.“ varoval ho.

Zastavili pred prechodom na červenej. „A preto to nechávam robiť teba.” žmurkol na neho Maťo.

„Vďaka ti, kamarát.“ Andrej do toho vložil toľko irónie, koľko sa len dalo. „Keby som to vedel vtedy, odtrhol by som ti gebuľu.“

„Len snívaj ďalej.“ Obaja sa pri spomienke na minulosť zasmiali.

Ľudia na prechode sa pohli. Jedlo, opravil sa v duchu. Andrej sa nad sebou pousmial. Za ten čas sa naučil, že s ľuďmi by sa nemal zaplietať.

Ano, sú to cítiace a mysliace bytosti ale stále iba potrava. Zdroj živín a hemoglobínu. Obyčajné jedlo jesť mohli ale zasýtiť ich nedokázalo. Nedokázalo zahnať ten skutočný hlad, vychádzajúci z ich podstaty.

Väčšina o svete nemŕtvych ani len netušila. Bolo to tak lepšie pre tak ľudí ako pre ghúlov. Presnejšie povedané, bolo to nevyhnutné. Prezradenie sa by malo nepredstaviteľné následky pre obe strany.

Potom tu boli tí, ktorí o ich existencii vedeli. Prevažne lovci. Pre ních boli ghúlovia hrozba pre ľudstvo, ktorej sa treba za každú cenu zbaviť. Andrej ani nepopieral, že ňou boli. Vedel, že ich budú prenasledovať a zabíjať, dokiaľ ich nevyhubia do posledného. On sa však chytiť nenechá.

Necropolis bol miestom, kde sa schádzali ghúlovia z hlavného mesta. Dalo sa tu nájsť všetko, čo si mohol každý nemŕtvy želať - od zábavy až po útočisko. Bola to nenápadná budova na rohu ulice. Nezdobili ju žiadne neónové nápisy, rovnako cez okná sa nedalo vidieť nič. Kto nevedel, čo má hľadať, ľahko ju prehliadol. Ako všetko čo patrilo ghúlom aj toto miesto ožívalo hlavne v noci.

Nechali auto na parkovistu a vybrali sa ku vchodu. Pri vstupe postával holohlavý ghúl v slnečných okuliaroch, ktoré zakrývali jeho žiariacé oči. Jeho potetované ruky a svalnaté telo napovedali, že je to vrátnik a vyhadzovač v jednej osobe. Práve sa hádal so skupinou mladých ľudí, ktorí sa snažili dostať dnu. Odbyl ich tým, že aby ich mohol pustiť, musia mať pri sebe vstupenky. Samozrejme, žiadne neboli potrebné, stačilo byť ghúl. Medzi nimi však žiaden nebol. Keby bol, mali by väčšiu smolu, znamenalo by si so sebou nesie ostatných ako večeru.

Keď k nemu prišli Andrej a Maťo, prestal holohlavý venovať pozornosť ľuďom a obrátl sa k ním.

„Dobrý večer,páni.“ prívýtal ich hlbokým hlasom „Tak sa mi ukážte.“ vyzval ích, načo si Maťo zložil slnečné okuliare.

„V poriadku.“ pokýval hlavou. „A čo ty?“ podozrievavo si premeral Andreja. V tej chvíli jeho oči sčernali. „Prepáč, Andrej nespoznal som ťa.“

„Je tu všetko v poriadku?“ spýtal sa ho Maťo.

„Iba nejaké decka, čo sa chcú ožrať, to je všetko. Radšej už choďte, než vás uvidia.” otvoril im dvere. Potom sa opäť začal vadiť s neodbytnou partiou.

Kráčali skromne osvetlenou chodbou. Väčšina svetiel tu už dávno nefungovala ale ghúlovia ho nepotrebovali.Na konci chodby prišli k dverám, ktoré viedli do baru.

Privítala ich hlasná hudba. Osvetlenie tvorili prevažne purpurové svetlá, čo sa mu nikdy nepáčilo. Vždy mu to tu pripadalo ako v izbe nejakej pubertiačky. Okolo tyče na jednom konci baru sa krútila polonahá tanečníca. Videl, ako si skupinka ghúlov pochutnáva na polomŕtvom človeku, ležiacom na stole. Kto chcel vidieť najviac bizarnosti na jednom mieste, bol na správnej adrese. Minuli dvoch vyhadzovačov, jeden z ních mal cez rameno prehodeného bezvládne telo. V bruchu mal poriadnú dieru. Necropolis bolo občas drsné miesto aj pre ghúlov.

Predrali sa cez tancujúce skupinky až k barmanovi. Medzitým, ako Andrej objednával nápoje Maťo sa rozhliadol, po voľnom stole. Potom ukázal na smerom ku stolu, kde sedelo šesť ghúlov. „Tam vidím nejaké známe tváre.“

„… a tak sme ju chvíľu sledovali, potom sme sa schovali za roh. Potom mladému hovorím, že teraz to už nechám na ňom, nech sa predvedie.“ Iblis práve rozprával svoju historku, keď si k ním prišli Andrej s Maťom. Mal prešedivené vlasy a hranatú tvár, hoci vyhľadovo vzyeral približne na päťdesiatnika za jeho telo by sa nemusel hanbiť hociktorý kulturista. Jeho oči boli podobne ako Andrejove, žlté.

„Vitajte! Poďte, len si sadnite.“ pozvali ich. „Práve tu rozprávam, ako som tuto mladého zobral na jeho prvý lov.“ kývol hlavou na chalana sediaceho veľa neho. Z jeho výrazu sa dalo vyčítať, že sa pred Iblisom poriadne strápnil.

„Nenechaj sa rušiť a pokračuj.“ uškrnul sa Andrej a urobil si pohodlie na sedačke.

„Ah, kde som to skončil?“ poškrabal sa po brade. „Poslal som teda Jozefa nech si ňou vybaví. Predstavte si, ten pako k nej prišiel ako nič a pozdravil ju!“

„Musím uznať, že chalan má zaujimavý štýl.“ zamyslel sa Maťo. Čašník im medzitým priniesol nápoje - colu zmiešaný s krvou. „Takéto veci som zatiaľ neskúšal.“

„Možno sme len s Maťom trochu staromódni.“ povedal Andrej. Predstavil si aké by to bolo pozvať dievča na rande a potom si na nej pochutiť.

„Tak teraz vám trochu nabúram plány, vy dvaja blbci. Chalanisko z toho nakoniec nič nemal. Ona ho v tom momente kopla medzi nohy a ušla. Ja som už videl všeličo ale toto ešte nie. Tak mi nakoniec nezostávalo nič iné, ako zobrať tu kôpku nešťastia a vypadnúť odtiaľ.“ uzavrel príbeh Iblis.

„Počkať“ nedalo to Andrejovi, ktorý si potiahol zo slamky „a prečo si ju ty vôbec zdravil?“ spýtal sa Jozefa, ktorý sa netváril vôbec nadšene. Očividne sa jeho historka už stihla rozšíriť po celej Bratislave.

„No… vieš…“ vykoktal mladý ghúl „Ona sa mi páčila.“ dostal to zo seba, načo všetci pri stole vybuchli smiechom.

„Mohol si jej zobrať kyticu rúži, možno by si dala povedať.“ smial sa jeden ghúlov, ktorí sedeli s Iblisom. Jozef vyyeral, že by sa najradšej prepadol pod zem.

Andrej ho potľapkal po pleci „Ale no tak, nebuď smutný. Si ghúlom len dva roky ešte sa všeličo naučíš.“ Potom dodal: „Keby si chcel, môžem ťa zoznámiť so slečnou Petrovičovou. Som si istý, že sa jej budeš páčiť.“

„Andrej, ty vážne kokot.“ krútil hlavou Iblis.

„Zopár vecí by si mal o Eveline vedieť.“ naklonil sa Maťo k Jozefovi „Okrem toho, že je nenažraná je aj večne nadržaná.“

„Dosť obaja! Toto nemôžeme mladému urobiť.“ zahriakol ich Iblis.

Andrej sa nad tým pousmial. O Eveline vedel svoje, aj to, že kto jej raz vlezie do postele, ten sa jej už nezbaví.

Po niekoľkých hodinách sa bar vyprázdnil, obaja Iblisovi kamaráti odišli a pri stole zostali sedieť iba oni štyria.

„Vlastne som sa ani nespýtal, ako sa u vás darí.“ predniesol Andrej, keď do seba otočil v poradí tretí drink.

„Mali sme tu zopár menších incidentov ale nešlo o nič vážne.“ odvetil Iblis. Maťo s Jozefom zatiaľ vedľa hrali karty.

„Máte problémy s lovcami?“ zamračil sa Andrej.

„Žiadne také. Keby to boli lovci, vedenie by nenechalo nič na náhode. Momentálne je všade kľud.“ upokojil ho ghúl.

„Tak potom?“

„V poslednom čase sa nám v Dúbravke začala rozťahovať Svorka. Sú dosť agresívni, zaberajú si lovecké územia pre seba a kŕmia sa na komkoľvek a kedy sa im zachce. Ale neboj, v nasledujúcich týždnoch im pristrihneme hrabienok.“ Iblis bol jedným z vodcov skupiny, ktrorá dohliadala na poriadok medzi nemŕtvymi v hlavnom meste. Väčšinou riešili šarvátky o jedlo a územie.

„S tými je nejaký problém? Pokiaľ viem, Svorka je len banda šušňov, ktorí si chcú dokazovať svoju silu.Takí nemôžu narobiť veľa škody.“

To nie ale situáciu netreba podceňovať. Ak by sa začali bojovať s inými skupinami, znamenalo by to nepríjemnosti. Posledné čo tu potrebujume je vojna gangov.“

Andrej sa zamyslel. „Rozširujú si teritórium, snažia sa vytlačiť slabšie kusy aby mali pre seba viac potravy. Je to typické správanie sa skupiny dravcov. Ver mi, už som to zažil.“

„Ako vlk či ovca?“ zaujímal sa Iblis.

Nemŕtvy sa trpko usmial. „Nanešťastie to bol ten druhý prípad. Ale svojím spôsobom to bola poučná skúsenosť.“ dodal po chvíli.

Do baru vstúpila trojica ghúlov. Bol by si ich nevšímal, nebyť toho, že každý z ních držal v ruke zbraň. Ten s modrými očami a v koženej bunde mal pri sebe dlhú reťaz. Andrej si tipol, že to bude ich vodca. Jeden z jeho kumpánov niesol nebezpečne vyzerajúcu bejzbalovú pálku, obitú klincami, druhý mal v ruke niečo, čo mohla byť montážna páka na kolesá.

Začal tušiť problémy. Správali sa, akoby im to tu patrilo. Okrikovali sediacích pri stole, chlap s montpákou zobral pohár zo stola a oblial ním tanečnícu na pódiu. Viacerí začali odchádzať, nikto sa s nimi nechcel dosať do konfliktu.

„Čo sú zač?“ Maťo sa naklonil k Iblisovi.

„Tých dvoch nepoznám. Ale ten s reťazou mi je povedomý.“ šepol mu naspäť. „Je to známa firma, párkrát som ho musel krotiť.“

Ghúl s bejzbalkou sa práve zaháňal na barmana. Modrooký zrejme nebol spokojný s nápojom, ktorý pil, preto šmaril flašu o stenu a zobral si ďaľšiu.

„Len v kľude seďte a nevšimajte si ich. Keď odídu, zavolám našim a vybavíme si to s nimi.“ radil im Iblis. Vedel, že im stačí sebemenšia zámienka aby sa dali vyprovokovať.

„Mne sa to vôbec nepáči. Mali by sme odťiaľto vypadnúť.“ povedal Jozef. Začínal byť nervózny.

Andrej sa ho snažil ukľudniť. „Hej, mladý, to bude v pohode.“

Traja ghúlovia sa zastavili pri ich stole. Toto nie je dobré znamenie, prebehlo Andrejovi hlavou.

„Čo ste zač, sráči?“ vyprskol ten s reťazou.

„O čo ide, panstvo?“ Iblis sa snažil tváriť nezaujato.

„Sedíte pri našom stole, sráči. Takže vám radím, aby ste odtiaľto čo najskôr vypadli.“ nasadil výhražný tón.

„Stolov je tu dosť, prečo si nesadnete inde?“ odsekol Andrej. Nenechal si skákať po hlave od nejakeho arogantného hlupáka. Takí ako on mu nedokázali nahnať strach. Ba čo viac, pohŕdal ním.

Vodca zameral pozornosť na neho. Jeho modré oči sa stretli s Andrejovými žltými. Len niečo skús, pomyslel si Andrej. Než mu stihol odpovedať, zamiešal sa opäť do toho Iblis. Postavil sa a naklonil sa tesne k nemu.

„Teraz ma dobre počúvaj, aby na to tvoja duševná kapacita stačila.“ zaťukal mu na čelo. „Už teraz máte zarobené na problémy, takže očakávaj, že sa ešte stretneme. A teraz, ak sa nechcete dostať do ešte väčších sračiek, ako veliteľ bezpečnostného oddielu vám prikazujem aby ste odtiaľto okamžite vy-pa-dli, je to jasné?“ zreteľne vyslovoval každé slovo.

Chcel ešte niečo dodať ale to už nestihol. Dostal úder bejzbalkou do hlavy. Bolo to nečakané, nemal žiadnu šancu zareagovať. Ozval sa tupý zvuk, keď mu klince prerazili lebku. Ghúl pálku z jeho hlavy vytiahol a než spadol na zem, vodca skupinky ho chytil za golier a odhodil nabok. Tam sa do omráčeneho Iblisa pustili jeho dvaja kumpáni.

Andrej sa už stihol spamätať a vyskočil z koženej sedačky. Nedostal však možnosť nič urobiť, pretože ghúl v koženej bunde sa po ňom zahnal reťazou. Dostal úder do hlavy, ktorý ho otočil okolo svojej osi. Zvalil sa na zem, na čele sa mu otvorila dlhá rana z ktorej vytekala čierna krv.

To ho rozzúrilo. Ten sukyn syn za toto zaplatí. Zaprel sa rukami do drevenej podlahy a postavil sa. Rýchlo zhodnotil situáciu. Najprv ho musí odzbrojiť, pretože to vyzeralo, že vie som svojou zbraňou dobre zaobchádzať. Až potom môže pomôcť Iblisovi. Takže všetko pekne po poriadku.

Vodca skupinky zbadal, že ghúl, ktorého zrazil reťazou je znova na nohách. Chystal sa zahnať reťazou, keď k nemu Andrej vyrazil. Chytil jeho zbraň na miestach kde ju držal, skôr než ňou stihol švihnúť. Použil ju ako oporu a kopol ho do žalúdka. Odletel dozadu, reťaz zostala ležať na zemi.

Modrooký sa však postavil a kráčal k Andrejovi. Maťo sa vybral k nemu ale Andrej ho zastavil. „Nie, počkaj tu a daj pozor na mladého.“ ukázal na Jozefa, krčiaceho sa pod stolom. „Ja si ním poradím.“

„Toto bola veľká chyba, hajzel.“ zavrčal, keď sa blížil. Zahnal sa po ňom päsťou, Andrej jeho úder odrazil. Rovnako vykryl aj ďaľšie dva útoky. Nemŕtvy bol síce silný ale neohrabaný. Počítal, že ho zasiahne na prvý krát, nečakal, že sa jeho protivník bude brániť.

„Keby si sa aspoň vedel biť. Mlátiš ako baba.“ vysmieval sa mu Andrej. Snažil sa ho čo najviac naštvať, vyviesť ho z rovnováhy. Keď sa vytoči, prestane sa sústrediť.

Nato ho udrel do tváre a zasiahol mu lícnu kosť. Chlap sa zatackal. Opäť sa po ňom zahnal ale Andrej už bol na to pripravený. Prikčil sa, čim sa vyhol jeho ruke. Bol to chabý útok.Už čelil nebezpečnejším súperom ako bol tento ubožiak. Bol predovšetkým rýchlejši a obratnejší a na rozdiel od neho si zachoval chladnú hlavu.

Chytil ho za zápäsie a vykrútil mu ho. V tú istú chvíľu ho kopol do kolena aby stratil stabilitu a potom ho prehodil cez seba ako mača. Jeho dvaja kamaráti si konečne všimli, že sa niečo deje a prestali sa venovať ležiacemu Iblisovi.

Nemŕtvy opäť začal vstávať, tentokrát ťažkopádnejšie. Na to už Andrej čakal. Zasadil mu pravý hák do brady. Cítil ako mu pukla sánka. Skončil na zemi po tretíkrát. Teraz dopadol tvrdšie, hlavou narazil do podlahy. Zostávali ešte dvaja.

Obaja váhali, či sa majú pustiť do Andreja alebo utiecť a zachrániť si tak krk. Kým sa však stihli rozhodnúť, Andrej už bol pri ních. Týchto dvoch sa hodlal zbaviť rýchlo. Najprv si vybral ghúla s bejzbolkou. Skôr ako stihol zdvihnúť svoju zbraň, dostal od Andreja úder do nosa, ktorý mu rozdrvil chrupavku. Hoci nemŕtvi necítili bolesť, bolo to pre neho dosť nečakane, stačilo to odviedlo jeho pozornosť. Pustil pálku, načo ho Andrej schmatol za mikinu a zdvihol do vzduchu akoby nevážil takmer nič. Potom ho šmaril smerom ku stene takou silou, že popraskala omietka.

Sotva sa otočil, keď sa posledný po ňom zahnal pazúrmi. Stihol sa tesne uhnúť, keď jeho ruka dokončila oblúk chytil mu ju tak, aby ňou nemohol znova zaútočiť. Povedal si, že na tohto si podá najviac. Prudko ňou mykol smerom nahor, čim mu ju zlomil v lakti, o sekundu neskôr ho zrazil na zem. Keď zostal ležať na chrbte, stúpil mu na hrudník. Pod topánkou cítil ako mu láme rebrá ako zápalky.

Pozrel sa späť ku stolom a zbadal, že ghúl v koženej bunde sa snaži nenápadne dostať okolo neho.

„Radšej zmizni tak rýchlo ako vieš.“ adresoval mu. Už ho pred celým Necropolisom ponížil dosť, no pre každý prípad bol pripravený si to s ním opäť rozdať.

Modrooký mu poslať naspäť pár nadávok ale polámanou a vykĺbenou sánkou to nešlo. Zmohol sa iba na zlostný pohľad.

„A pamätaj si“ vysunul pazúry „že ak ťa tu ešte niekedy uvidím, stiahnem ti kožu z kschtu.“

Maťo medzitým zdvihol Iblisa, prehodil si ho cez rameno a pomohol mu dostať sa ku gauču.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho. Ghúl si siahol na ranu na boku hlavy. Na prstoch mu zostalo nalepených niekoľko úlomkov kosti.

„Cítim sa akoby som práve vyliezol z kravskej rite.“ zhodnotil svôj stav. „Čo je na mrtvého pomerne dobre.“

Andrej sledoval ako sa posledný z trojce z ktorý so sebou zobral kus omietky vytackal z baru. Keď sa zavreli dvere, prišiel ku stolu. „Mal by si s tým zájsť k doktorovi.“ prezrel si Iblisovu ranu. Niektoré z klincov mu určite prenikli do mozgu. „Vyzerá to dosť nepekne.“

„Nikam nejdem!“ ohradil sa. „Ešte som nedopil. Okrem toho, som už zažil aj horšie.“ nasadil flegmatický výraz.

Andrej iba rozhodil rukami. „Keď myslíš.“ Iblis sa zrejme chcel hrať na tvrdého. Nechal ho tak a obišiel stôl.

„Myslím, že už je po vojne mladý.“ naklonil sa pod stôl. „Snaď pod tým stolom nechceš trčať až do rána.“ Jozef na neho uprel svoje zelené oči.

„Je Iblis v poriadku?” spýtal sa, keď vyliezol.

„Nemusíš sa o neho báť, on zvládne snaď všetko.“ uistil ho. Andrej sa s Iblisom poznal už dlho, preto vedel, že ho niečo také nerozhodí. Ulice plné ghúlov boli nebezpečné miesto, stavať sa medzi rozzúrených a hladných nemŕtvych a nespôsobiť pri tom masaker chcelo pevné nervy. Iblis bol vo svojej práci dobrý.

„Mal som strach. Pripadám si ako neschopný.“ posťažoval sa Jozef.

„Neber to tak.“ postrapatil mu vlasy Andrej. „Aspoň budeš mať o čom rozprávať kamošom.“

„Mal by si mu dať nejaké lekcie aby chlapec nezostal len pri rečiach.“ ozval sa cynicky Maťo, ktorý Iblisovi napriek jeho protestom čistil ranu.

Iblis na neho ukázal prázdnym pohárom. „Maťo nehovorí zle. Ale Andrej, varujem ťa, opatrne. Mám ho teraz na starosti, tak nie že mi ho vrátiš pokrúteného ako paragraf.“

„Ja ti neviem.“ poškrabal sa Jozef po hlave.

„Bez obav, mladý. Bude to zábava, uvidíš. Ani sa nenazdáš a budeš rozbíjať držky jedna radosť a baby sa pôjdu o teba potrhať.“ povzbudzujúco do neho drgol Andrej.

Barman okríkol dídžeja aby vypol hudbu a obzerali si poškodenú stenu. „Za toto sa budem sťažovať na vedení! Ako keby nestačilo, že nám tu pred mesiacom odpálili granát. Ak to takto pôjde ďalej, môžeme to tu zabaliť.“ rozčuľoval sa.

Za niekoľko hodín malo začať svitať, preto nechali Iblisa Jozefovi a opustili Necropolis. Andrej mal toho za dnešnú noc viac ako dosť. Jediné po čom túžil bolo zaliezť do postele a prespať celý deň.