Juanova osemročná tvár bola tvárou človeka prinúteného predčasne dospieť. Musel. Inak by neprežil. Po tom, ako na lodi Grónsko vypukla epidémia, ostal sám. Posádka umierala rýchlo, neschopná vysporiadať sa s hrozbou. Presne poznal polohu každej mŕtvoly. Našťastie žiadna z nich neležala na jeho ceste z jeho kabíny ku jedlu a vode. To bolo jediné, čo ho zaujímalo.

Misia plná dobrodružstiev a slávy sa jemu, prvému detskému kozmonautovi, scvrkla na každodenné zakrádanie po prázdnych a tichých servisných šachtách ponorených do úsporného šera. Netušil, že jeho otec tesne pred koncom stihol nastaviť spiatočný kurz a on teraz letel späť domov, na Titan. Nestaral sa o nič. Stratil pojem o čase, o polohe, o cieli. Svoje narodeniny nechal nepovšimnuté a takisto to bude s koncom roka. Uviazol v bezpečných stereotypoch. V nich totiž neboli mŕtvi ľudia.

Rebríkom zliezol k poklopu. Ten sa nehlučne otvoril a on vliezol do jedálne. Pažba pištole, ktorú si zobral zo skladu zbraní, búchala do priečok. V miestnosti bol neporiadok, všade boli použité obaly od potravinových balíčkov, plastové fľaše aj zvyšky potravín. Smrdelo to tu. Juan zacítil, ako sa mu na krku zježili vlasy. Niečo tu nebolo v poriadku. Na jednej zo stien bol krb. Obyčajný tehlový krb. Ležali v ňom obhorené polená. Juan zalapal po dychu. Z tej neuveriteľnej veci, ktorá tu určite predtým nebola, sa ozýval škripot a funenie. Niekto bol vnútri. Hluk sa zosilňoval. Juan z puzdra vytrhol pištoľ a naučeným pohybom natiahol uzáver.

„...rva fix,“ ozvalo sa z krbu. Juan si voľnou rukou zakryl ústa a zastavil výkrik derúci sa mu z hrude.

„Nabudúce si nejaký fagan zmyslí, že sa usídli snáď pod Vezuvom. Alebo v Hádovej prdeli, či kde. Ale tam ma už nik nedostane. Seriem aj na takúto robotu...“

Juan nemohol uveriť, že počuje ľudský hlas. Funenie, nadávky, škripot. Chlapec vedel, kto to je. Mŕtvola. Ožili, naučili sa rozprávať a teraz si idú preňho, aby sa stal jedným z nich. Nedovolí im to. Hlaveň namieril na čiernu dieru krbu, odkiaľ sa začali valiť stále väčšie kúdoly prachu. Konečne zbadal nohy, za nimi sa do jedálne pretlačilo veľké brucho a a na koniec aj hlava s dlhou bielou bradou. Chlap mal na pleci vrece.

„Hou, hou, hou,“ povedal muž v červenom a tie slová sa vôbec nehodili k jeho zlostnému výrazu, ktorý sa ale rýchlo zmenil na masku prekvapenia. Ústie pištole a šialenstvo v očiach špinavého chlapca nečakal.

„Nedostanete ma,“ zasyčal Juan cez zaťaté zuby. Vyprázdniť celý zásobník do objemného tela mu netrvalo ani šesť sekúnd.