„Chlapče, postav pre mňa tú babylonskú vežu!“ zakričala Marlena na svojho milenca. Ale na parapete už tancoval bôžik hanby.

Marlena jeho reči nepočúvala, ale keď po polhodine snaženie bôžik ešte stále tancoval na parapete, vstala a vyšla na balkón. Chyba bola v nej, to vedela. Cítila niečo zvláštne, rozmýšľala, keď bôžik preletel ponad balkón po tom, čo mu láskavo pomohla dvoma prstami. Bôžik po frčke vyletel von oknom ako namydlený blesk, no ešte stihol zakričať: „Marlena, dnes sa nezabavíľ!“

Marlena odula krásne pery a na líčkach jej vyskočil rumenec. Na svalovca, ktorý sa v jej posteli márne snažil zakryť svoju nahotu priehľadnou prikrývkou dávno zabudla.

Svet sa menil a menil sa teraz, rýchlo, náhle.

Už dávno to nebol život, aký býval. Bridil sa jej. Planéta sa hmýrila ľuďmi, bytosťami snažiacimi sa naplniť svoje svetské túžby skôr, než sa ich nezávideniahodne krátky čas naplní. Slepé, krátkozraké, sotva žijúce tvory. Človek, naivný ako batoľa.

Opierajúc sa o zábradlie honosného paláca, ktoré si za svoj odveký život vystavala – a najmä zaslúžila. Slepé ľudstvo jej jej nehasnúcu krásu, bezmedznú moc a bohatstvo závidelo. A vari mala ostať chudobná? Aká neschopná by asi musela byť, aby si za ten čas, čo je na Zemi, nenahonobila bohatstvo, nezaslúžila postavenie. V jej mysli sa ukrýva odveká múdrosť sveta. Ale tým ľuďom to nepovie. Nech si na to prídu sami, vážení Budem-tu-žiť-päťdesiat-rokov-a-potom-scípnem! Fagani! Hlupáci! Bezcharakterné kopy mäsa!

„Za nesmrteľnosť by sa nechali pretiahnuť aj kaktusom!“ Zrazu si uvedomila, že to povedala nahlas. Poriadne nahlas.

A že v kúte izby sa snaží jej milenec nenápadne ujsť.

„Kam ideš?“ zakríkla ho panovačne. Obrátila sa k nemu a dlhé gaštanové vlasy jej pri tom zakryli ľúbivo zakrivené boky.

Démon Asgharffa bol váženým vojakom légie Večných, dokonca mal aj rohy, dva. Vždy, keď cítil pach krvi, zväčšili sa do dvojnásobných rozmerov. Keď cítil strach, začali jemne vibrovať. Momentálne sa mu rohy klepali ako motýlie krídla. Bojovať s armádou divých medveďov je jedna vec, stáť tvárou v tvár rozhnevanej bohyni, ktorá nedostala, čo chcela, druhá.

„Sú, sú!“ pritakal. Poznal totiž Marlenin hnev. Celá Zem o ňom vedela. Celá zem vedela o jej ponížení. Nuž, ľudia pravdepodobne nie, tým to bolo jedno, ale všetci Veční, veselo sa označujúci bohmi, na ňu hľadeli cez prsty.

Marlena mala toho dosť.

„Odíď! Chcem byť sama, démon.“

Démon sa vďačne vyparil a Marlena sa zvalila do perín. Toľký luxus. Závidia, hlupáci. Netušia, že bola zrodená do bahna, ako jedna z prvých, keď Zeme ešte ani nemala plienky, to oni jej ich ušili! Odvtedy sa brodili v jej...

Bola zrodená do tmy. A chladu. Nahá, bosá, prostovlasá. Hlúpa. Triasla sa strachom. A odvahou.

Prvé dni života na zemi šla na východ. Hľadala svetlo. Trvalo jej tridsať rokov, kým uvidela slnečný jas. Ak by ste to dnes povedali ľuďom, ich mozočky by to ani nepochopili! Ona, sama, živila sa hmyzom a vodou z prvých riek. Vlasy boli jej jediným šatom

Zima, tma, hlad, psota. A niktorí ľudia si myslia, že to mali ťažké!

Tridsať rokov, kým uvidela slnečný jas, ďalších dvadsať potom blúdila pustinou a za svetla a už začala živiť rastlinami. A jej moc rástla.

Bola sama. Bolo jej clivo. Najšťastnejšie roky jej života.

Päťdesiat rokov. Potom stretla Jeho.

Bola mu družkou. Vtedy. I teraz. Naveky.

Prišli ďalší veční. Šialení, hluční, mladí, plní sily a života. Hladní. Neverní. Bohyne. Noci. Dni. Roky o ňom nič nevedela.

Veční žili ako zvieratá, ale ich srdcia horeli. Žili stáročia, tisícročia. Milióny rokov. Nerátali čas. Možno už sú príliš starí na to, aby boli na tomto svete.

A prišlo bohatstvo. Nerasty, diamanty, paláce. Prišla zver. Všetko živé im patrilo.

A prišli ľudia. Ale veční neprestávali žiť – všetko živé sa im klaňalo. No už im nepatrilo.

Ľudia ich uctievali. Veční sa nechali nazývať bohmi. Ale Marlene sa to nepáčilo. Už vtedy vedela, že to nestačí. Nič nehovoriace činy a obete ľudí nestačili. Človek znamenal nebezpečie. Šípila to, ale nevedela to vysvetliť.

A potom sa to stalo – raz, jediný krát. Veční urobili chybu. Žiadali ľudské obete. A dostali ich.

Marlena si tú noc pammtala veľmi jasne. Boli tam všetci, zhromaždení v obetnom chráme. Boh hanby bol jediný, kto do polnoci netancoval. Veční sa opájali – mocou, rozkošou, vínom. Smiala sa. Bola šťastná, cítila moc, zahodila svoje pochybnosti. Bola krásna. A On bol s ňou.

Ľudia sa triasli. O polnoci priniesli krvavú obetu. Všetci Veční sa zhromaždili, aby mohli piť, bojovali, aby sa mohli napiť ako prví. Závisť takmer dokopal Vojnu na Smrť. Matka Príroda, boh radosti, bohyňa túžby a mnohí, mnohí oní túžili po tejto pocte. Ale boje vyhral za veľkého potlesku Osud. Marlena si pamätala, ako jedným uchom pirjímala lichôtky a druhým počúvala jeho víťaznú reč.

A potom sa napil.

V tej chvíli sa svet zmenil po prvý krát. A veční sa zľakli. Túto noc už nikdy nespomínajú.

O polnoci začal boh hanby tancovať.

Krv ľudí bola pre Večných smrteľná.

Osud bol preč.

Marlena si nepokojne hrýzla peru. Neležalo sa jej pohodlne.

Ľudia sú mcní. Ako to, že to nevedeli? Ľudia sú ich skaza. Ako to, že to On nevidí? Vždy si myslela, že má ľudí príliš rád. Príliš. Sú ako muchy, hneď kapú. Sú krásni iba chvíľu. Takí krásni...

Marlena neronila slzy. Marlena konala.

„Pomsta!“ zrevala. Pri nohách postele sa je pomaličky zhmotnil čierny oblak. Vo svetle sviečok iba vytušila jemný pohyb príchodzeho. „Pomsta,“ oslovila ho. „Pomôž mi. Nevidíš? Som ponížená.“

„Uprednostnil človeka pred tebou?“ opýtal sa úlisný hlas.

„Len jednu,“ zahryzla si do pery.

Pomsta došla na svojich nerovnakých nohách až k záhlaviu postele. „Tu máš!“

Marlene sa v dlani zjavila tobolka.

„Ľudská krv,“ odpovedala Pomsta na nevyslovenú otázku.

Na druhý deň sa Marlena prechádzala po záhrade. Démon Asgharffa ju videl prichádzať už z veľkej diaľky, a oblúkom sa jej vyhol. Boh hanby sa neopovážil ani pohnúť, keď okolo neho prechádzala. Iba Pomsta sa vynorila Marlene hneď po boku.

„Tvojho muža dnes nikto nevidel, Marlena,“ zatiahla líškavo.

„Nie?“ zatvárila sa Marlena prekvapene. „Možno sa túla medzi ľuďmi.“

„Počula som, že ste včera spolu večerali.“

Marlena neodpovedala.

„Marlena, dnes máš akúsi dobrú náladu,“ pokračovala Pomsta.

„Nemýliš sa.“

Pomsta si pomädlila ruky. „Len trocha krvi, a čo to spraví, že, Marlena?“

Marlena sa k Pomste prudko obrátila, s úsmevom na celej tvári. „Poznáš ma tak dlho, a aj tak ma nevoláš mojím pravým menom, ale prezývkou, ktorú mi dal môj muž.“

„Až mi poďakuješ za zbraň, ktorú som ti dala včera do rúk, budem ťa vlať tvojím pravým meno, Žena.“

Marlena sa k nej obrátil a hodila jej tobolku. „Ja používam svoje vlastné zbrane,“ odvetila a odišla.

Pomsta sa zadívala na tobolku vo svojich rukách. „Nevadí. Ja svojho kupca raz určite nájdem.“