Kráčal som dole úzkou uličkou a dával pozor, aby som sa nešmykol na zľadovatenej ceste. Išiel som od jedného kamaráta, ktorý mi vždy dokázal zdvihnúť náladu. Jednoducho, počúvať tie jeho absurdné problémy proste stálo za to. Občas sme si aj pripili, alebo s niečim zaexperimentovali, ale to je už vedľajšie...

Cesta sa stáčala vpravo a spoza domu sa predo mnou v zimnom podvečernom šere vynorila postava starca s paličkou. Ten človek mi bol povedomý.

Je to on, nie je to on? - uvažoval som.

Prestal som však dávať pozor na ľad pod mojimi nohami a spadol som rovno na zadok. Tlmene som zanadával a potom som sa pokúsil vstať. Starec ma začul a otočil sa. Ihneď som ho spoznal, bol to náš sused.

Keď som sa dostal na nohy, trocha som pridal, hoci som riskoval ďalší pád. Chcel som aspoň pozdraviť, lebo ešte vždy som mu bol vďačný za to, že v lete dával pozor na môjho mladšieho brata, kým boli rodičia v práci, aby som sa ja mohol flákať vonku s priateľmi.

„Užívaj si, kým môžeš, chlapče, lebo o chvíľu už nebudeš môcť a detstvo je len jedno,” hovorieval mi.

Približoval som sa k nemu a on sa neustále otáčal, akoby sa ma bál. Až vtedy som si uvedomil, že mám na hlave lyžiarsku kuklu, ktorú som si vzal kvôli mrazu. Napokon som ho skoro dobehol a keď už som bol tak blízko, že som mal pocit, že na mňa vytiahne slzný plyn, alebo paralizér, ozval som sa.

„Podozrievaví ľudia nemávajú čisté svedomie,” povedal som veselo. „Dobrý večer, pán sused.”

„Ach, to si ty, chlapče,” očividne sa mi potešil. „Vďakabohu, človek v tejto dobe nikdy nevie, kedy ho niekde prepadnú...”

Ako som predpokladal, mali sme rovnakú cestu a tak som sa prispôsobil jeho tempu a robil mu spoločnosť.

O pár minút sme si však všimli v snehu všimol výrazné krvavé stopy, ktoré viedli do bočnej uličky. V strede cesty tam sedel malý chlapec a plakal. Rozbehol som sa k nemu.

„Si v poriadku,” opýtal som sa.

Chlapec však neodpovedal, len plakal. Okrem toho však vyzeral byť v poriadku. Sneh naokolo bol krvavo červený. Vyzeral ako ovocná ľadová drť. Ak aj bol naozaj nasiaknutý krvou, tak tá určite nepatrila chlapcovi.

Ďalej v uličke odrazu zavržďal sneh.

Odstúpil som od chlapca smerom odkiaľ prišiel zvuk, ale nič som nevidel.

„Haló? Je tam niekto?” hlas sa mi triasol.

Ticho.

Až po pár sekundách som si uvedomil, že chlapec prestal plakať. Otočil som sa.

Ležal mŕtvy v snehu s rozpáranou hruďou. Stála pri ňom obrovská vrana, ktorá mu prudkým myknutím hlavy vytrhla srdce a celé ho naraz prehltla.

Neviem, čo sa stalo, ale odrazu som ja sám ležal v snehu a nemohol som sa vôbec hýbať. V hrudi som cítil obrovský tlak. Nikdy som nezažil spánkovú paralýzu, ale vždy som si to ju predstavoval presne takto. Neskutočne som sa bál.

A potom prišla bolesť. Videl som, ako mi z hrude vyrastá jasnočervená ruža. A zároveň mi nejaký hlas stále dookola šepkal do ucha:

„Všade sú biele ruže. Biele ako sneh...”

Neviem, ako som sa odtiaľ dostal, ale ešte pred tým, ako som sa prebudil v nemocnici, videl som tváre. Svietili mi do očí. A kdesi v pozadí som videl aj suseda. Sedel a nejaká sila ním mykala, ako keby sa viezol v autobuse. Tváril sa ustarostene...