Žiadostivosť
Tajomná žena pochovala svojho druhého manžela, ktorý jej zanechal bohatú životnú poistku. Mladý poisťovací agent je poverený vyšetrením takmer jasného prípadu.
Bude aj on jej ďalšou obeťou alebo je všetko úplne inak?
Zatiahol som auto k obrubníku pred dom vo vychytenej mestskej časti a zazvonil som na zvonček. Už som ani nedúfal, že mi niekto otvorí, keď som spoza vysokej brány uvidel pohyb. Ak mi doteraz bolo horúco, tak teraz som načisto rozhorel. Predo mnou sa zjavila hnedooká kráska s vlasmi čiernymi ako uhoľ.
„Cornelius?“ spýtala sa dokonale zvodným hlasom.
„Áno,“ odvetil som so suchým zakašľaním, ktorým som chcel nešikovne prekryť rozpaky.
Vystrela ku mne svoju útlu rúčku: „Dúfam, že vám nebude vadiť, keď vás tak budem volať?“
Vystrúhal som trápny úsmev: „Prečo by malo, pani Tazante, tak sa volám.“
„Volám sa Celia,“ podpichla a už ma viedla do záhrady pod farebný slnečník.
Terasa sa ponorila do tieňa domu v neskorom popoludní. V meste bolo v lete na nevydržanie, no tu, v okrajovej štvrti, sa ulice topili v čerstvom chládku zelených stromov.
„Čakala som vás neskôr, čaj sa ešte chladí v chladničke.“
„Neprišiel som sa sem hostiť,“ odvetil som pre mňa samého prekvapujúco rázne.
„Prečo hneď tak prísne,“ usmiala sa ležérne odhaliac iskrivý chrup.
V mysli sa mi razom vynorila ranná scénka v kancelárii, ktorá mi neodbytne pripomínala dôvod nie práve zdvorilostnej návštevy:
„O čo tu ide,“ otočil som sa zvedavo na svojho šéfa, ktorý mi hodil akýsi spis na stôl.
„Niečo tu nehraje, príliš veľa náhod v príliš krátkom čase. Ženská si vezme zabezpečeného chlapa, relatívne zdravého a mladého. On si uzatvorí životnú poistku a chlapík po pár mesiacoch skape ako nič,“ odvetil.
„Stáva sa,“ odvetil som nevzrušene.
„Hej, ale keď sa to opakuje druhýkrát po sebe, asi tam nie je všetko s kostolným poriadkom.“
„S tým ale mi veľa spraviť nemôžeme, to je záležitosť polície. A ak sa do toho začneme príliš vŕtať, dostaneme po prstoch.“
„Polícia sa na to vysrala - pre ňu je prípad jasný,“ vyprskol, „a nám vo vzduchu lieta stotisíc Eur. Podľa nich je to len blbá zhoda náhod, nič, čo by svedčilo, že odišiel zo sveta niekoho pričinením.“
„Jasné,“ prikývol som s pochopením, „mojou úlohou je zistiť niečo, aby sme jej nič nemuseli vyplácať.“
„Dobrý chlapec,“ odfukol spokojne šéf.
„Nerobte si so mnou starosti pani,“ kontroval som, „prišiel som sem v úradnej veci. V prvom rade som vám chcel popriať úprimnú sústrasť.“
Moje slová priniesli do jej nádhernej tváre temný závoj smútku, ktorý sa nedal nevidieť. Akoby sa pred jej očami znova vynorila krutá skutočnosť, dlho potlačovaná vnútorná bolesť, čo mala ostať pochovaná.
„Ďakujem!“ odvetila plačlivo.
Bože, ako rád by som ju utešoval, no musel som sa vrátiť k tomu, prečo som prišiel. Cítil som sa ako psychologický tyran mámiaci zo svojej obete pravdu, ktorá sa mi bude hodiť, kým je ešte bezbranná. Bolo mi zo samého seba zle, no povinnosť bola silnejšia.
„Iste sa vám váš, žiaľ už nebohý manžel, zmienil so životnou poistkou, ktorú mal...“
Naschvál som nechal vetu otvorenú, aby som ju nechal vstrebať informáciu, ale najmä preto, aby som si stihol všimnúť jej reakciu. Tvár sa nezmenila, skormútený výraz sa bil s nádhernou tvárou sexuálnej dračice predo mnou.
„...na devízovom konte v hodnote stotisíc Eur.“
Ani okom nemihla. Nevedel som odtrhnúť zrak od jej hrudníka, ktorý stúpal a klesal v pravidelnom rytme, pričom na obdiv vystavoval čierny lem čipkovanej podprsenky.
„Viem, bola súčasťou závetu,“ odvetila bezvýrazne.
Zhlboka som sa nadýchol: „Všetok majetok zdedíte vy. Teda aj peniaze z poistky.“
„Tak to vyzerá,“ odvetila chladne, akoby začala šípiť, kam smerujem.
„Smiem sa spýtať na úmrtnú správu?“ spýtal som sa krutejšie, ako som zamýšľal.
Bez slova odkráčala mi priniesla požadovaný dokument. Prezeral som si stručnú odbornú správu, zatiaľ čo ona nehybne stála predo mnou. Nespúšťala zo mňa oči a ja som doslova cítil na svojej hlave ťarchu jej podozrievavého pohľadu. Musel som sa strašne premáhať, aby som sa vedel sústrediť na husté písmenka mihajúce sa po sivastom papieri s pečiatkou súdneho patológa.
Podľa protokolu nebohý umrel na zlyhanie srdca, ktorá bola zapríčinená celkovým oslabením organizmu. Mal chabých tridsať šesť rokov, len o päť viac ako ja. Iné príčiny zistené neboli. Povolaním bol bankár, čo ho predurčovalo na život v strese, preto sa nik nad jeho náhlou smrťou až tak veľmi nečudoval.
„Potreboval by som kópiu,“ ozval som sa nesmelo.
Vytrhla mi papiere z rúk, pričom ma zľahka škrabla a napäto si sadla oproti mne. Letmý dotyk s jej nechtami ma zelektrizoval.
„Myslíte, že by som sa vedel dostať aj k jeho zdravotnej karte?“ Skúšal som ďalej.
„Pošlem Vám to do emailu, ak nemáte nič proti tomu,“ odvetila mi chladne.
„To bude skvelé!“
„Budete ešte niečo odo mňa potrebovať?“
„Budem mať ešte zopár otázok, ak dovolíte?“
Striasla sa. Nepovedala však nič, naliala mi ešte za pohár vody a šupla mi tam zopár mesiačikov citrónu. Jej pohyby ma dráždili a mal som čo robiť, aby som sa sústredil na svoju povinnosť poistného kata.
„Ide mi o to, že toto je už váš druhý manžel, ktorý skonal v mladom veku a zanechal vám celkom slušné imanie.“
Prekvapene zdvihla hlavu, jej oči ma znenávideli, stiahlo mi hrdlo. Nemohol som si pomôcť, jej výzor zlostnej šelmy ma fascinoval.
„Prvý manžel tiež predčasne umrel,“ pokračoval som opatrne, „aj vtedy sa jednalo o nečakané úmrtie, krátko po uzatvorení poistky.“
„Čo s tým má moje prvé manželstvo?“ hnevala sa, „Hádam ma nechcete obviniť, že som ich oboch zabila?“
„To netvrdím, len hovorím, že je to veľmi čudná zhoda náhod.“
„Mám na chlapov smolu, odjakživa.“
Musela si pomôcť rukou, aby jej slzy nestiekli dole lícom. Spomienka na oboch nebohých manželov ju očividne zmohla. Kdesi v hĺbke duše ma napomínalo podozrenie, či len nie je tak dobrou herečkou. Začal som ju proti svojej vôli ľutovať, no zatvrdnuté srdce poisťováka ma nútilo pokračovať ďalej.
„Nemáte náhodou aj jeho úmrtný list pri sebe?“
„Preboha, čo ho do toho ťaháte. Nič viac vám nedám. A vypadnite odtiaľto! Ako sa len opovažujete?“
Tak, ako rýchlo som sa ocitol na terase v záhrade s krásavicou, tak rýchlo som sa ocitol na ulici za ňou. Svrbenie v rozkroku sa miešalo so zlosťou na samého seba. Posledné, po čom som túžil, bolo vliezť do rozpáleného auta.
Sedel som oťapený nad monitorom počítača. Celú noc ma prenasledovali hlboké hnedé oči, plné pery a zmyselný nos, ktorý mi neschádzal z mysle ani v práci. Do života ma prebralo cinknutie. Na obrazovke počítača sa zjavila ikonka oznamujúca novú poštu.
Prepáčte mi ten včerajšok. Je toho na mňa veľa a rupli mi nervy. Viem, že za tie otázky nemôžete vy, konali ste si len svoju prácu. Stále som sa ešte nezmierila s manželovým odchodom. Pevne verím, že ma pochopíte. Rada Vám zodpoviem Vaše ďalšie otázky, navrhnite termín ďalšieho stretnutia. Celia
Ohromene som zízal na došlú správu. Už som sa rozlúčil s tým, že ma ešte niekedy príjme. Nechcelo sa mi ďalej pitvať v tomto prípade a najradšej by som ho uzavrel ad acta, no zároveň som túžil znova byť aspoň na chvíľu v jej prítomnosti.
Zapil som otupnú bolesť hlavy bohatým dúškom chladnej vody a natešený sa vrhol do papierov. Potreboval som sa prehrýzť celou zdravotnou dokumentáciou jej manžela, aby som bol na nasledujúce stretnutie prichystaný. Išlo mi to pomaly, množstvo nezáživných faktov mi neuľahčovali ťažké doobedie.
Chcel som sa jej ozvať až na druhý deň, no nevydržal som to. Popoludní som zodvihol telefón a vytočil jej číslo. Dlho som nechal vyzváňať, nik sa nehlásil. Už som chcel položiť, keď sa z druhej strany ozval ženský hlas.
„Zdravím Vás, tu je ...“
„To ste vy, Cornelius?“ zvolala.
Hlas som nepoznával, akoby ku mne hovorila žena o niekoľko desaťročí staršia ako Celia, snáď jej matka.
„Celia?“ ubezpečoval som sa.
Potvrdila.
„Rád by som sa s vami ešte stretol dokončiť záležitosť s poistkou?“
„Dobre, čo tak dnes u mňa doma? Ľadový čaj čaká stále na vás.“
Rýchlosť jej návrhu ma skoro zrazila zo stoličky. Nestihol som si ani uvedomiť, čo vraví, súhlasil som a ona mi zložila telefón. V hlave mi zasvietila výhražná kontrolka, no túžba stretnúť sa s ňou bola silnejšia. S obavami som zhrabol všetky papiere, o ktorých som si myslel, že ich budem potrebovať, a vypadol som z kancelárie páchnucej parfumovaným potom.
Nervózny ako pred prvým rande som nesmelo zazvonil, nevediac, čo ma dnes podvečer čaká. Celia nesklamala. Letné šaty ostro bielej farby ladili s jej bronzovou pokožkou. Hoc som sa duševne pripravoval na stretnutie, krivky jej tela mi opäť vyrazili slová z hlavy. Len som prihlasno pozdravil a nechal sa voviezť do záhrady pod rozprestretý slnečník.
Usadil som sa čo najďalej od pohostenia, aby som zachoval aspoň zvyšky zdania o nekompromisnom zástupcovi poisťovne. Nasadený prísny výraz ma bytostne bolel, mimické svaly sa ho proti mojej vôli snažili natiahnuť do pubertálneho úškľabku.
Obaja sme sa usadili, so zaťatými zubami som vyložil príslušné formuláre na záhradný stolík a odhodlane som sa zavŕtal pohľadom do svojej obete.
„Tak Celia,“ riekol som naučene, „ako som vám už spomínal včera, som tu kvôli životnej poistke vášho manžela. Suma stotisíc eur náleží k vašim rukám, ako je písané v zmluve. Z našej strany sú tu však isté pochybnosti, ktoré súvisia s prípadom s pred pár rokov, kedy umrel aj váš predošlí manžel krátko po uzavretí poistky.“
„Ach, Cornelius, viem kam mierite,“ zavzlykala Celia, no nespustila zo mňa svoje smutné oči.
„Preto som od vás požadoval oba úmrtné listy, aby som si ich porovnal. Ale nevadí, vyhrabal som si ho v našom archíve. Zhodou okolností bol aj on poistený našou poisťovňou, ktorá vám vypláca ročnú rentu v celkom slušnej hodnote.“
„Áno, pomohlo mi to hlavne v prvom roku, čo Dávid zomrel. Ale nebola som nikdy na tieto peniaze odkázaná, takže ma prosím neupodozrievajte.“
„Ani raz som nespomenul, že by som vás z niečoho upodozrieval, len predkladám fakty.“
„Prosím vás,“ vyskočila zo stoličky a oprela sa rukami o stôl, pričom mi odhalila dych vyrážajúci dekolt, „myslíte že som strelená. Aj ja čítavam detektívky. Viem, o čo vám ide.“
Nemal som slov, len som bezprízorne civel poza lem jej šiat, ktorý sa snažil pod sebou ukryť roztopašné prsia. Zachytila moje rozpaky a najmä nevhodný pohľad, znova si sadla. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale moje chlípne myšlienky akoby ju upokojili a vymazali z nahnevaných očí zlosť.
„Pozrite, toto nie je nejaký román, ale skutočnosť. Ja proste musím preveriť tieto skutočnosti.“
„Viem že za to vy nemôžete, len si plníte svoju povinnosť.“
Jej slová ma hodili znova vyviedli z rovnováhy. Vyprahnuté ústa som musel prečistiť pohárom ľadového čaju.
„Aby to nevyzeralo tak, že vás idem len obviňovať, povedzte mi vašimi slovami, čo sa stalo s Dávidom?“
Dal by som všetko preto, aby som už nikdy viac nemusel pozerať na tie oči utopené v bolesti duše, akými ma obdarovala Celia. Striasol som sa hnusom zo seba samého, no tvrdé školenia ma naučili povzniesť sa nad trápeniami iných.
Sucho prehltla nepríjemnú slinu, aj napriek zákernej otázke nepozerala na mňa v hneve, skôr ľútostivo. Jej smútok mal akýsi pre mňa nepochopiteľný erotický náboj, ktorý spaľoval všetku negatívnu energiu okolo nás.
„Dávid mal nehodu. Spadol na lyžovačke tak nešťastne, že sa už z kómy neprebral. Môj druhý manžel však zomrel pokojne, v spánku. Nič ho nebolelo, len sa jedného dňa proste nezobudil. Umrel vedľa mňa, zatiaľ čo Dávid skonal sám v Rakúsku. Ja som bola v tom čase žiaľ na opačnom konci Európy. Tieto dva prípady sa nedajú porovnávať.“
Nemal som po ruke argument, ktorým by som vystrelil po Celii. Husia koža na mojom tele ma odhovárala od ďalších pokusov raniť jej city. Zhlboka som sa nadýchol a pre istotu som sa znova pozrel do svojich poznámok, aby som získal čas a premyslel si ďalší postup. Ako naschvál ma nič rozumné nenapadalo.
Podľa správy z nemocnice v Rakúsku, sa Dávid zrazil s nejakým chlapcom počas zjazdu. Nevyzeralo to nebezpečne, no jej manžel sa už viac nepostavil. Museli ho v bezvedomí odviezť záchranári, až skončil v nemocnici na intenzívke. Po necelom dni jeho telo nevydržalo nápor vnútorných zranení a zomrel. V dolnom rohu bola ešte nejaká poznámka napísana rukou v nemčine, ktorej som neporozumel. Ani prekladateľ zjavne nepokladal naškrabanú vetu za dôležitú, pretože ju nezahrnul k priloženému úradnému prekladu úmrtnej správy.
„Viete po nemecky?“ pýtal som sa, aby som prerušil trápne ticho.
Prikývla, hoci som takú odpoveď nečakal.
Prstom som ďobol do dokumentov, kde bola perom naškrabaná dlhá veta: „Viete mi to prosím preložiť?“
Zahabkala neisto.
Jej tvár sa po zhliadnutí poznámky stiahla, oči spozorneli. Očividne zneistela, akoby sa snažila stráviť myšlienku, ktorú tam neznámi nemecký lekár vtesnal do krátkej poznámky.
„Pravdu povediac, moja nemčina je len taká školská. A ešte k tomu je to napísané tak lekársky,“ silene sa pousmiala.
Jej vyhýbavá odpoveď ma nepríjemne pošteklila v bruchu. Niečo mi tu nehralo a zaumienil som si, že zajtra v kancelárii poznámku preženiem cez prekladač. Nenápadne som si do papierov urobil značku na pripomenutie.
„Odpustite mi ešte jednu otázku ohľadom vášho prvého manžela. Spomínali ste, že umrel sám v nemocnici. Prečo ste neboli s ním?“
„Mala som povinnosti v Británii,“ zaševelila magnetickým hláskom, ktorému sa vopred odpúšťali hriechy, „keď som sa dozvedela o nehode, hneď som si začala zháňať letenku, no nepodarilo sa mi zarezervovať let skôr ako na druhý deň. To už bol ale Dávid po smrti.“
„Chápem,“ chlácholil som ju.
„Ja som Dávida milovala,“ nenechávala sa rušiť, „bol to muž, akého už nikdy nestretnem. Prosím, nemyslite si o mne, že som sa na neho vykašľala. Robila som, čo som mohla, aby som sa do toho poondiateho Rakúska dostala čo najskôr, ale naozaj sa nedalo. Jeho smrťou sa mi zrútil celý svet. V tých ťažkých dňoch ma podržal Alex, ktorý bol mimochodom Dávidov kamarát.“
„Alexandru, váš posledný manžel?“ uisťoval som si fakty.
„Hej, bol mi oporou, keď som to najviac potrebovala. Počas mojich depresií sme sa zblížili natoľko, že ma požiadal o ruku. Nemohla som odmietnuť, strašne sa mi žiadalo mať niekoho pri sebe.“
„Ale jeho ste tak nemilovala?“ doplnil som otázku.
„Mala som ho rada, ale určite to nebola tá živelná láska, akú som pociťovala k Dávidovi. Nebolo to tak vášnivé, skôr kamarátske. On rešpektoval mňa, ja jeho a podržali sme sa vždy, keď bolo treba.“
„Podľa lekárskych správ bol zdravý ako rybička. P rečo podľa vás tak náhle odišiel?“
„Viete, ja nie som lekárka ani nič podobné. Alex k doktorom veľmi nechodil. Nemal na to dôvod, aj keď občas ho prepadávali chvíľkové slabosti a podobne. No nebežal s tým hneď do nemocnice, pripisovali sme to jeho prepracovanosti. Viete, robieval dvanásť hodín denne, šesť dní v týždni. Keď ho práca veľmi zmohla, vyparili sme sa na pár dní do hôr, tam načerpal silu a mohol pokračovať ďalej ako stroj. Nikdy som nepredpokladala, že to môže mať takéto následky, no ako vidíte sám, malo.“
Rozprávanie a prúd spomienok Celiu zasiahli na citlivom mieste. Lícami sa jej rinuli dlho zadržiavané slzy a ja som sa razom prestal cítiť ako vyšetrovateľ, lež spovedník utrápenej vdovy.
Z aktovky som vylovil balíček papierových vreckoviek a nesmelo som jej ich strkal pod nos. Nikdy som nebol zvlášť empatický človek, vyhýbal som sa citovým výlevom svojich blízkych ako zbabelý vojak nepriateľským líniám, no teraz si ma našli a dopriali mu konskú dávku.
„To nič, to nie je vaša vina. Vy si len robíte svoju prácu a ja som sa stále nedostala z tragédií, ktoré ma postretli.“
„Nebudem vás už trápiť, Celia, no určite sa s vami ešte budem musieť stretnúť, aby sme to dokončili.“
„Kedykoľvek, Cornelius,“ odvetila vlažným úsmevom.
Neviem, čo ma to pochytilo. V bežnom živote som nebol voči ženám najodvážnejší, no teraz ma ovládla akási utešiteľská vášeň. V mihu sekundy som sa aj so stoličkou prisunul vedľa Celie a ovinul ju svojimi dlhými rukami. Jej hlava mi automaticky skončila na mojom pleci, cez košeľu som cítil príval horúcich sĺz. Dotyk s jemnou ženskou pokožkou vo mne vyvolával nehodné myšlienky. Mal som čo robiť, aby som krv udržal v hlave a nestiekla do nohavíc.
„Ďakujem,“ šepkala mi pomedzi slzy do ucha.
Po pár minútach poryvy žiaľu pominuli, odtiahla sa odo mňa. Nerád som ju prepustil zo svojho objatia a zmätene som sa na ňu díval cez privreté oči. Celia sa na mňa dívala súcitne, akoby som to bol ja, kto prežil tragédiu. Chytila mi rameno, ktoré bolo premáčané jej horúcimi slzami naskrz. Slané kvapky ma príjemne hriali na pokožke.
„Úplne som vám zničila košeľu,“ odvetila útrpne, „ale musím vám poďakovať, dávno som sa tak dobre nevyplakala. Vždy sa lepšie plače niekomu na ramene.“
„To nevadí, moje rameno je vám vždy k dispozícii,“ usmial som sa.
„Dám vám novú košeľu. Mám ich plnú skriňu po manželovi,“ ponúkla sa, no zarazila sa a pokračovala nevinnejšie, „ak vás to samozrejme neurazí:“
„Prečo by ma to malo uraziť. Práve naopak, ale nechcem byť na obtiaž. Beztak mám celú košeľu prepotenú po takom horúcom dni.“
„Vyberiem vám niečo pekné,“ ožila Celia pod záštitou nového nápadu.
Schmatla ma za ruku a viedla ma do domu. Zarazil ma strohý prepych izieb. Všade na mňa dýchal luxus a bohatstvo, aký som doteraz mal možnosť vidieť iba v lifestylových časopisov a televízii. Môj úžas prerušil príchod Celie s úsmevom ako slnečný deň. Pobyt v šatníku zmenil jej žiaľ na neprimeranú veselosť, ktorou ma nakazila. Začal som sa bezdôvodne úškŕňať.
„Táto sa ti bude náramne hodiť,“ povedala laškovne, až vo mne hrklo.
V rukách som otáčal hnedú hodvábnu košeľu. Musela stáť dvojnásobok toho, ako šatstvo, ktoré som mal momentálne na sebe. Spokojný výraz v tvári mojej hostiteľky ma nabádal prezliecť sa, no etický kódex hlboko zakorenený v mojej hlave ma varoval pred porušením pracovnej morálky.
„Ak sa hanbíte predo mnou, choďte sa prezliecť do kúpeľne.“
Ani nečakala na odpoveď, už ma viedla k dverám kúpeľne. Chcel som zaprotestovať, no Celia za mnou nekompromisne zavrela dvere. Ostal som sám s drahou košeľou. Zmätok v mojej duši prebíjala túžba po tejto zvláštnej žene.
Strhol som zo seba prepotenú tuctovú košeľu, napustil si do rúk prúd studenej vody a ošpliechal som sa celý od pásu nahor. Polovičná sprcha mi spravila dobre, razom som sa cítil ako nový človek. S bázňou som cez seba prehodil podarovaný kus odevu. Jemný hodváb príjemne chladil moje unavené telo.
Vyšiel som von z kúpeľne ako znovuzrodený. Na chodbe ma už čakala Celia s pohárom plným chladivého ľadového čaju. Len čo ma zbadala, nevinne na mňa žmurkla pravým okom. Mohla do mňa rovno streliť elektrickým nábojom, účinok na mňa by bol rovnaký. Moja sebaistota bola razom preč, znova som sa cítil ako pätnásť ročný chalan pred skúsenou učiteľkou lásky.
„Vyzeráte v nej skvelo,“ podpichla moje rozpaky, „mali by ste si ju nechať.“
„Ďakujem,“ prehltol som na prázdno, „nemôžem to od vás prijať. Vrátim vám ju.“
„Prečo, nepáči sa vám?“
„Ale páči, je skvelá,“ odvetil som smutne, „žiaľ, stretli sme sa z iných dôvodov.“
Sŕkal som podaný nápoj, zatiaľ čo mi Celia z rúk vytrhla moju špinavú košeľu. Cítil som, že návšteve je koniec, no nevedel som sa od nej odtrhnúť. Túžil som stráviť v jej prítomnosti ešte o pár chvíľ viac. Jej svieže telo a smutno-veselá tvár ma priťahovala tak, ako ešte žiadna žena.
„Pôjdem už radšej, je neskoro,“ dostal som zo seba nedobrovoľne.
Odpovedala mi prikývnutím hlavy, čo ma nepotešilo. Dúfal som, že si ešte vymyslí zámienku, ako ma tu zdržať dlhšie. Na rozlúčku mi líce ovlažila teplým bozkom, ktorý mi rozpálil tvár do červena. Zachichotala sa nad mojou nesmelosťou a prepustila ma do náručia rozpálenej ulice.
Doobedie v práci bolo zúfalo dlhé. Moje depresívne úvahy prameniace z horúčavy prerušilo pípnutie telefónu. Nenávistne som po ňom fľochol pohľadom. Displej na mňa provokatívne blikal svojím modrastým svetlom ukazujúc správu od neznámeho čísla. Nevzrušene som ju otvoril a očami prebehol text. Obliala ma horúčka s ľadovým mrazením zároveň.
Drahý Cornelius, košeľu som vám vyprala. Môžete si ju kedykoľvek vyzdvihnúť. Vaša uplakaná Celia
Prekvapením sa mi roztriasol žalúdok. Moje myšlienky dnes patrili len jej, na prácu som sa nevedel od rána absolútne sústrediť. Stále som myslel na to, ako vyprovokovať ďalšiu návštevu u nej, no nič zmysluplné ma nenapadalo. Ani som len nedúfal, že sa mi tak skoro naskytne možnosť stretnúť ju. Premáhal som z celej sily nutkanie odpovedať jej obratom.
Pred koncom pracovnej doby som vytočil Celiino číslo, ktoré som si predtým prozreteľne uložil. V bruchu mi celé popoludnie ihrali motýle, blížiacim sa časom na odchod z práce, sa tieto pocity násobili. Triasol som sa netrpezlivosťou a zároveň strachom z telefonátu so svojou vysnívanou múzou, keď mi to konečne zdvihla.
„Ahoj Celia, tu je Cornelius,“ vyfúkol som jedným dychom do slúchadla, akoby som ju chcel pozdraviť skôr, než mi položí.
„Ó, som rada že voláš. Asi si sa chcel spýtať na svoju košeľu, však?“
„Zastavil by som sa ešte dnes podvečer,“ odvetil som prekvapivo sebavedomo.
„Budem ťa čakať,“ ozvalo sa z druhej strany veselo, „celý čas som doma, nikam nejdem.“
Opäť ma počas hovoru vyrušoval ten zvláštny nádych hlasu, ktorý akoby ani nepatril mojej nádhernej Celii, ale jej pre mňa neznámej matke. Mávol som rukou nad hlodavými pochybnosťami, víriacimi mojou rozhorúčenou hlavou. Radosť z nasledujúcej schôdzky pochovala všetky negatívne emócie, ktoré mnou ten deň lomcovali.
Blížiaci sa súmrak uložil ulicu, kde bývala Celia, do pokoja. Ešte som postál na chodníku pred plotom, aby som nabral strácajúcu sa guráž pre tým, než zazvoním na dvere. Vo dverách domu sa zjavila nádhera sama o seba, akoby vytušila moju prítomnosť. Nemohol som inak, len nasucho preglgnúť svoje očarenie. Len boh vie, či som sa pozdravil, zabudol som na všetky pravidlá správania.
„Som rada, že ste prišiel,“ zašvitorila mi, keď ma viedla jemne za lakeť k stolíku na terase.
Po vypití pohára mojita, ktoré som dostal bez vyzvania do ruky, sa mi opäť vrátila reč a zdravý úsudok: „Prepáčte, to je tou horúčavou, dnes som celý deň akýsi nesvoj.“
Ladne ako Afrodita si sadla priamo oproti mne do ratanového kresla a zvodne si zahryzla do sviežeho ananásu.
„Vieš,“ začala mi bez okolkov tykať, „košeľa bola len zámienkou, aby sme sa videli. Mala som sebeckejšie dôvody. Tak dobre ako včera, som sa od Dávidovej smrti nevyplakala. Akoby slzy vyplavili keď nie všetku, tak veľkú časť bolesti. Chcela som sa ti za to poďakovať.“
„Neverím, nemáš nikoho, komu sa môžeš vyspovedať.“
„Iba ak svojmu spovedníkovi, ale to je iné,“ mávla ledabolo rukou, „ľudsky som sa nemala komu. Možno mi nebudeš veriť, ale v tomto meste som okrem Dávida a neskôr Alexa nemala nikoho. Vystačili sme si sami dvaja. Ku šťastiu nám nechýbal nikto tretí, ak chápeš, čo tým myslím.“
Prikývol som na znak súhlasu. Nechcel som ju prerušovať, mala nádherný hlas, ktorý sa hodil viac do neba, ako na zem.
„Znie to možno gýčovo, ale bolo to tak. Preto som rada, že ťa vidím. Zdá sa mi, že ti môžem povedať všetko.“
Prekvapený som sa nezmohol na slovo, hlúpo som chlipkal limonádu a žmurkal očami. Kdesi v pozadí sa ozývalo moje profesionálne svedomie, ktoré ma upozorňovalo na do neba volajúci konflikt záujmov, avšak prekričala ho túžba byť s ňou. Takto som si začiatok večera nepredstavoval, hoc som v to dúfal z celého srdca.
Otvorila sa mi, ako len zúfalo osamelá žena dokáže odhaliť svoje trýzne. Ja som ju na oplátku utešoval som ju. Podvečer sa medzičasom prehupol do mestskej tmy, horúci vzduch v záplave zelene sa konečne stratil a noc priniesla vytúženú úľavu.
Ani som nevedel kedy, sedeli sme vedľa seba na pohovke, držal ju za ruku a hladkal po odhalenom ramene jemnosti hodvábu. Len oči plné túžby nám žiarili v neprehľadnom tieni slnečníka, ktorý nás ukrýval pred hviezdnatou kupolou. Tma mi dodávala odvahu, prítulnosť mojej spoločníčky ešte väčšiu chuť k zbližovaniu. Akosi prirodzene sme obaja razom pristúpili k ďalšiemu kroku. Naše pery sa spojili vo vášnivom zajatí bozku, tak šťavnatom a sladkom, aký som jakživ nezažil.
Nikdy mi žiadna žena nechutila a nevoňala tak, ako Celia. Nevedel som sa odtrhnúť od jej sladkých pier, ktoré som nasával ako dojča matkine mlieko. Tú omamnú vôňu rašiacu z celého tela som nedokázal identifikovať, len som ju vydychoval plnými dúškami ako tuberkulózny pacient morský vzduch.
Ležala na pohovke, oči sa na mňa smiali a biele zuby ukazovali smer k jej ústam. Cítil som ju celú pod sebou, ako sa jej telo rozpaľuje. Jemný hodváb som nevnímal ako prekážku medzi nami, len môj bavlnený šat ma dráždil, bránil mi precitnúť jej pokožku. Ako by vycítila moje myšlienky, vyhrnula mi moje tričko a ja som si ho nechal prevliecť cez hlavu. Razom som strhol zo seba všetok ostatný šat.
Zožierala ma neskutočná túžba splynúť s ňou do jedného celku, cítiť každý záhyb jej tela na svojom. Neváhal som ani chvíľku, hodvábne šaty a podprsenka šli preč. Ruka mi zbehla nižšie, k rozvášnenému klinu a zavadzajúcim nohavičkám. Chcel som ich stiahnuť dole, pozdĺž bronzových stehien, zastavil ma však mocný stisk Celiinej ruky.
Nechápavo som sa na ňu pozrel, zatiaľ čo ma ona viedla vyššie, od zóny rozkroku. V jej svietiacich očiach som sa snažil nájsť dôvod, videl som tam však len horiacu túžbu a stopu smútku. Nechcelo sa mi veriť, že po tom všetkom sa to skončí odmietnutím.
Vždy som si myslel, že som rodený gavalier, nikdy som nenútil ženu do niečoho, čo sama nechcela. Teraz som však cítil, že moje túžby prekročili pomyslenú hranicu sebaovládania, alebo moje džentlmenstvo bolo doteraz len divadielkom pre mňa samotného, a nebudem vedieť vyhovieť jej smútku. Naočkovaný jedom testosterónu som sa zmenil na zvera idúce tvrdo za svojimi pudmi.
Chvíľu som s zápasil s rukou, ktorá ma nechcela pustiť medzi stehná, len tak hravo, lebo som dúfal, že len naťahuje čas rozkoše. Stisk drobných prstov nabral na sile, keď som sa neustále prebíjal dole, dopovaný slastnými bozkami. Hra sa však menila na súboj, jej oči potemneli neidentifikovateľným tieňom potláčaného chcenia. Zaprela sa silno lakťami do matraca, prekvapivou silou ma odtlačila a vyliezla spod mňa.
Než som sa stihol spamätať ležal som na chrbte a ona ma priľahla. Zlovestný tieň v jej očiach sa nadobro stratil, ostala tma, jej živelnosť a radosť z blízkosti. Nohami mi ovinula stehná, takže som bol v dolnej časti tela úplne nehybný. Čičíkala ma svojím telom, ktoré sa vlnilo na mojom a privádzalo ma do sexuálneho šialenstva. Pretlak v miešku bol neskutočný, každú chvíľu som čakal ohňostroj. Nevedel som naisto, či to robila schválne, ale ja som sa určite nemienil strápniť hneď pri prvom zbližovaní.
Zacítil som jej bozky na prsiach, jazyk prechádzal bradavkami, potom mi rátal všetky rebrá, až sa zastavil pod pupkom, kde ma dráždil krúživými pohybmi. Poddal som sa radostne hre, hoci som v hĺbke duše túžil po inom uspokojení, takom, keď sa spojíme v jedno a ja ju naplním svojou rozkošou.
No vedel som, že boj som nateraz prehral. Nechal som ju, nech zíde ešte o schodík nižšie. Bol som na konci so silami, nemohol som dlhšie v sebe držať ten pretlak a všetku tú netrpezlivú energiu večera som prúdom vypustil von. Spotený na celom tele som sa chvel radostným vzrušením, s uspokojením som prijal jej ústa pri mojich, aby sa znova mohli stretnúť vo vášnivom objatí.
Ležala vedľa mňa na pohovke pod slnečníkom, vetrík sfukoval slanú rosu z našich tiel a ja som nenásytne vdychoval jej nadpozemskú vôňu. Stále som bol vzrušený, aj napriek nedávnemu vyvrcholeniu som cítil v sebe toľkú silu, že by som sa dokázala milovať celú noc bez prestávky. Snažil som sa znova rukou prebiť k oltáru jej počestnosti, no márne, vždy ma zarazila silným stiskom prstov a odviedla ju do bezpečnej vzdialenosti.
Aj v spánku ma dráždila jej blízkosť, omamná vôňa a zostatková chuť na jazyku mi v sne pripomínala prežité dobrodružstvá. Objímal som ju celým svojím telom, dotýkali sme sa vzájomne čo najväčšmi možnou plochou pokožky. Pravidelný dych prezrádzal pekné sny korunované nemiznúcim úsmevom z jej pier.
Presne tá dráždivosť sálajúca z každého jej póru mi nedovoľovala úplne sa ponoriť do hlbokého spánku, len do akého si túžobného blúznenia, ktoré ma nútilo dokončiť to, čo som večer začal. Nežne, spola zobudený, som nahmatal štrbinku medzi roztvorenými stehnami. Prechod bol stále zabarikádovaný jemnou tkaninou nohavičiek. Moderný strih časti bielizne mal našťastie minimalistický tenký strih, takže mi stačilo len nenásilne odhrnúť kúsok trojuholníkovej látky, aby som si uvoľnil cestu.
Omámila ma ešte intenzívnejšia vôňa, akou ma vábili jej pery, tušil som ešte lákavejšiu chuť, ako sa mi od nej doteraz dostalo. Teplo povestného trojuholníka a spokojné pradenie ma volali na návštevu, ktorú som nevládal odmietnuť. Doslova ma pochytila triaška, vzrušenie ovládlo celé moje telo a myseľ.
Zamrnčala slasťou. To mi dodalo odvahy, primkol som sa bližšie. Jej pootvorené pery pozvali môj jazyk na ochutnať novú dávku nektáru, Oči zostali zatvorené, akoby sa rozhodla všetku radosť prežiť v sne. Telá sa nám rozpálili, zlepili sa dokopy a vlnili sa v jednom rytme, ktorý sa začal vo voľnom tempe, no postupne sa zrýchľoval a s ním aj naše vzdychy.
Blížiaci sa koniec podvedome oznamovala prstami zarývajúcimi sa hlboko do môjho chrbta. Pery sa nám oddelili, aby každý z nás stíhal naberať dostatok vzduchu vo veľkolepom finále. Pred očami zaiskrilo nespočetné množstvo hviezd vo všetkých možných aj nemožných farbách. V tento krátky okamih tu nebolo Corneliusa a Celie, bola tu len jedna bytosť plná posvätnej nirvány.
Úžas, ktorý som pocítil sa nedal porovnať s ničím, čo som doteraz zažil. Ten slastný pocit, ako po dávke novej drogy, ktorá ťa prevedie netušenými dimenziami plnými nekonečnej rozkoše, si budem pamätať do konca svojich dní. Celia celá stuhla napätím od prežitého orgazmu, jej nechty mi takmer rozodrali kožu na chrbte, blažený úsmev na perách jej neschádzal z tváre.
Len čo zo mňa opadla prvotná horúčka vzrušenia, mojím telom sa nečakane prehnala ľadová búrka. Všetky údy mi stŕpli v jednom veľkom kŕči a ja som sa zmohol iba na chabé, takmer nečujné zachrčanie. Nápor mrazivej bolesti opadol tak rýchlo, ako sa zjavil. Celého ma triaslo zimou a ja som zatúžil po deke, ktorá sa váľala kdesi podo mnou. Cítil som sa strašne vysilený, akoby som práve odbehol maratón.
Viečka mi sťažka spadli na oči a ukryli ma pred svetom. Nie na dlho. Vzlyky z vnútornej strany pohovky ma donútili pozbierať zvyšky síl a otočiť sa k milovanej Celii, ktorou triaslo viac, ako mnou.
„Toto si nemal robiť,“ začul som jej tenučký hlások.
„Celia, čo ti je?“
Všemocne som premáhal svoju neskutočnú únavu, môj utešujúci výpad ma stál množstvo síl. Dúfal som, že ju rýchlo uchlácholím a budem sa môcť nechať uniesť zaslúženým odpočinkom.
„Vypadni!“ zrevala na celú ulicu.
Trhlo mnou, skoro som zletel z pohovky. Sadla si, rukami si pritiahla kolená pod bradu a strieľala do mňa zlostnými pohľadmi. Celý prestrašený som sa zošmykol z matraca a ostal som sedieť na studenej dlažbe.
„Toto si nemal robiť. Vravela som ti to. Teraz sa zbaľ a vypadni odtiaľ,“ rozkazovala prerývane, ale už nekričala.
„Preboha prečo? Urobil som niečo zlé?“ habkal som stále zmätenejší.
„Vieš dobre, že som ťa nechcela pustiť do seba. Prečo si to musel spraviť? Vypadni odtiaľto a už sa mi viac neukazuj na oči.“
Vyskočila na rovné nohy, jej plné prsia sa hompáľali v rytme pohybov, ako zbierala moje veci z podlahy. Neveriacky som čumel na tento výjav, obdivoval jej ladné krivky, ako sa s plnou náručou mojich hábov poberá chodníkom k bránke a vyhadzuje cez plot na ulicu. Bojovne na mňa v celej svojej nahej kráse zazerala.
Nechápavo som sa pozviechal a privliekol som sa k už otvorenej bránke. Sprevádzala ma tichá vina, ktorú som nevedel definovať. Už som sa nečudoval, únava mi zatemnila mozog pracujúci v núdzovom režime. Túžil som len po jednom, dostať sa do postele. Dvierka sa za mnou zavreli a za nimi sa stratila aj Celia.
Ostal som na ulici sám a nahý. Pred očami som mal stále ten hĺbavý pohľad plný zlosti, ale nie nenávisti. Posledné zvyšky mozgu schopného uvažovať sa snažili pochopiť, čo sa tam ešte skrývalo. Skôr intuitívne som si cestou domov uvedomil, že to bol strach - veľmi veľký strach a nekonečný smútok, ktorý sa skrýval za maskou hnevu.
Nerozhodne som prešľapoval pred bráničkou vedúcou do Celiinho domu. Nesmelo som zazvonil na zvonček a s prudko bijúcim srdcom som čakal na odpoveď. Z rúk mi trčala ružová kytica, nie veľmi veľká, ale ani príliš chudobná – tak akurát pre túto príležitosť, ak nejaká nastane. Premkýnalo ma zúfalstvo, v dome nebol ani náznak pohybu, hoci som vedel, že bude doma.
Po chvíľke sa objavila. Bez slova mi otvorila bráničku a ja som vošiel, tiež mĺkvo ako trestanec na chodník smrti. Otrčil som pred ňu kytičku s nádejou v očiach. Prijala ju chladne, no nekonečný smútok z jej výrazu neschádzal, tentoraz už bez hnevu. Opantala ma tá afrodiziatická vôňa prebúdzajúca myšlienky na príjemnejšiu časť včerajšej noci.
„Nemal si to robiť,“ pripomenula mi včerajšok tak nešťastne, až mi praskalo v srdci.
Natiahol som sa k nej, že si ju priviniem, no necitlivo ma odstrčila. Kvety otrčila proti mne ako organický meč, ktorým sa plánovala brániť. Odstúpil som krok dozadu, rozpaky sa miešali so zmätkom.
„Odpusť mi,“ prosíkal som nevediac o čo, ale cítil som vhodné žiadať milosť, „sľubujem, že sa to už nikdy nestane. Včera som bol z teba načisto hotový, nevedel som sa ovládať. A zdalo sa mi, že aj ty o mňa stojíš.“
Odpustila si obranný postoj, vošla do domu, ruže položila na stolík a v skrinke hľadala vázu. Ja som ju nasledoval ako poslušné kačiatko matku, ostal som stáť v bezpečnej vzdialenosti priestrannej obývačky a čakal na ďalší vývoj situácie.
„Nemal by si tu byť,“ povedal po chvíľke nerozhodného ticha, „nie je to dobré pre mňa, ale najmä pre teba.“
„Čoho sa preboha bojíš?“ skríkol som neopatrne.
„Nás oboch,“ odvetila neústupčivo.
Nevydržal som to. Tak ako včera, aj dnes ma tá vábivá vôňa jej tela, ktorú nemohol prebiť žiaden parfum, dostávala do tranzu. Už som to nebol ja, rozumne uvažujúci tvor, ale jednoduchá forma života riadiaca sa inštinktmi. Svaly mi stuhli v očakávaní lovu, potom povolili a ja som skočil. Meter bol pre mňa nič, schmatol som ju do náručia a svoj jazyk som vyslal pozbierať nektár z jej úst.
Snažila sa ma odtlačiť, bojovala, no chýbala je tá srdnatosť a odhodlanie, s ktorým som po nej išiel ja. Čím viac sa naše pery v píjali do seba, tým bol jej odpor chabejší, až sa podvolila mojej vôli. Už ma jej ruky netisli od seba, ovili sa mi okolo krku a sťahovali ma rovnakým oduševnením, ako moje ju.
Schmatla ma za ruku a odhodlane ma viedla do spálne. Sotila ma do širokánskej postele. Len čo som dopadol do mäkučkého matraca, nasledovala ma Celia. Pustila sa do mňa ako vyhladovaná levica, pomedzi roztúžené bozky po celom tele sme zo seba strhávali jednu časť oblečenia po druhej. Divoké divadlo odohrávajúce sa na posteli sledovalo množstvo zrkadiel na stenách lemujúcich izbu. Naše teraz už nahé telá sa odrážali zo vo všetkých možných uhloch, kútikom oka som sporadicky zazrel svoj zversky vzrušený výraz tváre.
Celia sa dnes ani trošku nebránila svojej túžbe, pustila ma všade, kde som si zaumienil. Vnikal som do nej ako rozpálený oheň, ona ma prijímala s rovnakou rozkošou, skučala pri tom šťastím ako rozkokošené šteňa. Naše milovanie nemalo konca, v rovnakom rytme ako jedna bytosť sme speli k vrcholu večera. Spolu sme prežili ten uragán šťastia a fyzického uvoľnenia, ktoré nás prepojilo v absolútne.
Celia bola celá napätá prežitým vzrušením. Oči jej sršali množstvom vybuchujúcej energie, akoby sa v nej prebudila živelnosť sopky. Slastne vdychovala vzduch a jej vôňa či chuť pier sa znásobili. Triaška radosti zväzovala jej prekvapujúco stuhnuté telo.
S opadajúcim vzrušením a horúčavou z milovania mojím telo znova prehrmela ľadová bolesť, ktorá skrútila moje údy v kŕči a nedovolila mi nadýchnuť sa. Zachrčal som ako v poslednej hodine bytia. Len čo moje utrpenie povolilo, neuveriteľná slabosť mi sadla na telo a myseľ. Posledné, čo som si uvedomoval, bol blažený úsmev Celii skrútenej na mojej hrudi a plné oči hrajúce mladosťou a sviežosťou.
V protiklade s únavou, ktorá ma opantala po milovaní, som sa v noci prebral roztúžený. Prenikavá vôňa nahej Celie ležiacej vedľa mňa ma volala na ďalšie orgazmatické hody. Nežne som prechádzal po jej oddychujúcom tele v snahe prebudiť v nej túžbu, akú vo mne vzbudzovala každým výdychom. Nezobudila sa, ale intuitívnymi pohybmi reagovala na moje dotyky. Primkol som sa k nej čo najtesnejšie, aby som ju dokázal vyplniť v miestach na to určených. Poslepiačky sa pridala k rytmu, ktorým som zvolil, aby sme sa tentoraz v pomalej a ľúbeznej rozkoši prepojili v záverečnom vyvrcholení.
Opäť som bol svedkom jej triašky, stuhnutého svalstva a ľúbivých stonov po opadnutom vzrušení, mňa sa zmocnila staré známe ľadové kŕče, ktoré ma lámali v kostiach a svaloch bezhraničnou bolesťou. Vražedná únava, rozprestrela svoj neviditeľný dáždnik ponad moje slabé telo a dovolila mi len jedno – zaspať bezsenným spánkom.
Do môjho vedomia vnikol nenápadný šepot akoby prichádzajúci z inej dimenzie, hoc som presne vedel, kto to vyslovil: „Toto si nemal robiť! To sa nemalo stať!“
Ranné slnko dobiedzalo do izby. Vstal som svieži, plný radosti a šťastia, ktoré mi priklincovalo prihlúpli úsmev na tvár. Celiu som nikde nevidel, jemný šuchot spoza dverí prezrádzal, že sa motká niekde po dome. Jemný závan jej vône a spomienky na jej chuť mi okamžite nahrnuli krv od rozkroku.
Takto nabudený som sa pobral za ňou bez toho, aby som si na seba hodil aspoň tričko či trenírky. Našiel som je v oblečenú v tom, čím ma včera večer privítala, ako pripravuje jednoduché raňajky plné ovocia a zeleniny. Jej prenikavá vôňa naberala na intenzite a so skracujúcou sa vzdialenosťou medzi nami násobila moje vzrušenie.
Chcel som ju objať a stiahnuť a znova do spálne, no odbila ma drsnými slovami: „Choď sa obliecť.“
Chlad jej slov ma zabrzdil. Posmešok z jej úst mi nahrnul pre zmenu krv do tváre a s hanbou som sa otočil. Bolo to účinnejšie ako ľadová sprcha, stratil som sa v spálni a nevyšiel som odtiaľ skôr, kým som nebol kompletne oblečený.
Raňajky prebehli vo zvláštnej, mĺkvej atmosfére. Celii nebolo do reči, nevedel som identifikovať, čo spôsobilo jej premenu. Nenachádzal som slová, ktorými by som dokázal prelomiť naše rázne odcudzenie. Pripadal som si ako v manželstve po tridsiatich rokoch, keď už bolo všetko vypovedané.
Odišiel som. Vyprevádzal ma jej nekonečný smútok, ktorý sa pomaly, ale iste stával súčasťou jej bytia.
Sedel som ponorený do sedadla spolujazdca, bol som strašne unavený a bolel ma celý človek. Podprahovo som registroval pach mojej spolujazdkyne, ktorý mal na mňa ten istý vplyv, ako minulý týždeň. Aj napriek mojej slabosti a ťažkej situácii som myslel na to, ako sa čo najskôr vnoriť tvárou medzi jej ňadrá.
Z posledných hodín si pamätám len zmätok okolo môjho lôžka v nemocnici, mätež hlasov, ktorý ku mne prenikal akoby cez plechovú stenu. Neviem, čo tam so mnou robili a ani ma to nezaujímalo. Z toho vybieleného blázinca ma vyslobodila Celia, naložila do auta, kde som sedel doteraz ticho ako prichytený vinník, čo nevie ospravedlniť svoje činy a rekapituloval svoje posledné spomienky pred odsúdením:
Piatok, ktorý nasledoval po vášnivej noci s Celiou, som sa zožieral ľadovým odmietnutím. Večer navzdory všetkým svojim predsavzatiam vyhýbať sa jej, som stál pred jej domom a nedočkavo vyzváňal. Objavila sa len v plavkách.
Nedošli sme ani do spálne, len čo sa za nami zavreli vchodové dvere, roztiahli sme sa na chladivej dlažbe haly, strhávali zo seba oblečenie a oddávali sa dospeláckym radostiam. Znova sme boli jednou bytosťou spoločne prichádzajúcou k vyvrcholeniu. Opäť som mohol byť svedkom jej stuhnutého svalstva, triašky ovládajúcej jej nahé rozpálené telo a oči sršiace nekonečnou energiou vesmíru. Jej radostné stony sprevádzalo moje bolestivé chrčanie, ktoré prichádzalo vedno s ľadovým kŕčom. Po tom všetkom som bol vyšťavený na smrť a musel som nabrať novú silu akým takým spánkom.
Neviem ani, ako zbehol víkend. Celé dni a noci sme sa milovali a spali, nič viac.
V pondelok som sa do práce vypravil vyfľusnutý ako sopeľ. Závrate sprevádzajúce ma celé ráno som sa rozhodol nenápadne prečkať za svojím stolom, no šéf mal iné plány. Rozhodol sa povyzvedať na prípad Tazante.
Chytil do rúk lekársku správu o smrti jej prvého manžela Dávida a usilovne ju študoval: „Čo je to tu za čarbanicu v spise o jej prvom manželovi? Je tu naškrabaná nejaká poznámka v nemčine,“ zahabkal ako žiak v škole, „niečo v zmysle toho, že dotyčný mal na svoj vek abnormálne oslabený organizmus, ktorý sa nevedel vysporiadať s následkami bežne nie nebezpečných poranení, ktoré vzápätí prerástli do vnútorného krvácania.“
Zlomok sekundy trvalo, než som strávil informáciu od šéfa. Doteraz som si nedal tú námahu, aby som si preložil túto poznámku v spise o smrti prvého celiinho manžela, ktorý skonal na lyžovačke. Obdobne sa spomínala neobvyklá slabosť organizmu aj pri smrti Alexa, toho však položil na máry nočný spánok.
Moje zdesenie mi vybielilo už beztak bledú pokožku na tvári. Nevedel som viac udržať obsah žalúdka v sebe a vybehol som k záchodom. Nedošiel som až k cieľu, zrútil som sa niekde na pol ceste, tma mi zahatala oči, slabosť trápiaca ma od rána vyhrala svoj boj.
Celia zatiahla auto za roh chatky v zabudnutom údolí uprostred panenských lesov a vypla motor. Obklopila ich tma a zvuky lesa.
„A teraz?“ spýtal som sa chrapľavo.
„Pôjdeme dnu,“ zaštebotala hranou veselosťou Celia, „horský vzduch a božské ticho lesa ti prospejú.“
„Komu viac? Mne alebo tebe?“ spýtal som sa zádrapčivo.
„Doktor povedal, že tvoj organizmus skolaboval,“ nevzdávala sa, „nezvládol si tie horúčavy, stres v práci a tak. Odporučil ti na nejaký ten čas vypadnúť z mesta. Spomínaš?“
Marilo sa mi, že pri podpisovaní reverzu spomínal niečo v tom duchu. Vtedy som nebol v stave protestovať, ledva som mal oči otvorené, no pero medzi prstami som udržal.
„Aj Dávid a Alex potrebovali odpočívať?“
„Ako?“
„Sme tu len mi dvaja, povedzme si pravdu,“ spustil som odhodlane, „obaja zomreli bez varovania na abnormálne oslabenie organizmu. Jeden kvôli tomu neprežil obyčajný ťukes s druhým lyžiarom, druhému srdce vypovedalo počas spánku bez vedľajších symptómov. Čím si ich kŕmila, že ti nik doteraz na ten jed neprišiel?“
„Takto o mne nehovor,“ bránila sa plačlivo, „ja nie som žiadna vrahyňa.“
V očiach sa jej zračil nekonečný smútok, na aký som si za ten čas už zvykol. Jej fluidum stále účinkovalo, mal som chuť sa k nej pritúliť a kŕmiť sa z jej pier. Nemohol som sa však nechať oklamať jej nevinným výrazom.
„Dobre vieš, že si ma dorichtovala. Nemám silu sa ti brániť, len by som pred posledným sústom jedu chcel vedieť, prečo a ako si ma zabila.“
„Si mi najmilší človek, akého som v poslednej dobe poznala, preto si nesmieš myslieť, že ja som ťa chcela zabiť. Je pravda, že som netvor, ale nie vrah.“
„Mám tomu chápať tak, že si ma otrávila nechtiac? A tamtých dvoch tiež?“ vyškrabal som zo seba zvyškami síl iróniu.
„Nie, neotrávila som ťa v pravom zmysle slova. Ty si ma nakŕmil, ja som nechcela. Spomínaš si na tú noc, keď sme sa prvýkrát milovali? Vtedy si si ešte síce nepodpísal rozsudok smrti, ale začal si ťahať prvú čiarku. Zmocnil si sa ma, keď som spala, a vtedy si mi odovzdal časť tvojho života, ktorý som z teba vysávala.“
„Čo to rozprávaš?“ prerušil som ju vystrašene, no vzápätí som na pár dlhých chvíľ zmĺkol, lebo som si potreboval utriediť jej slová
Nechala ma vstrebať krutú pravdu, sedela mlčky s očami zavesenými na mojich, až som sa odhodlal pokračovať: „Mám tomu rozumieť tak, že sa zmocňuješ mužskej energie počas sexu s nimi?“
„Dá sa to tak povedať. Ja to neviem ovplyvniť, proste som taká odjakživa. Myslíš že som chcela byť takouto beštiou. Každý muž, čo sa so mnou vyspí, mi daruje časť svojho života a nezáleží na tom, či ho chcem alebo nie. A keď to urobí raz, chce mi sám dať stále viac a viac. Je to ako droga, ktorá účinkuje obojstranne. Keď ju dostanem, neuspokojím sa len so štipkou, vypijem ju až do dna.“
Zhlboka sa nadýchla a pokračovala roztraseným hlasom plným žiaľu: „Jednoducho povedané, ak raz začnem spávať s jedným mužov, neviem sa od neho odtrhnúť tak, ako sa on nevie odo mňa s tým rozdielom, že ja život získavam, on stráca. Aj keď sa snažím zo všetkých síl brániť sa svojej žiadostivosti, neviem ju úplne ovládnuť a napokon aj tak zvíťazí.“
„A čo bude teraz?“ zaúpel som.
„Umrieš,“ povedala jednoducho, s celou bolesťou, akú nesie to slovo, „to je isté. Na tebe je, ako dlho ešte budeš žiť. Ak sa ma budeš strániť, máš pred sebou možno niekoľko týždňom, prinajlepšom mesiacov a ja sa postarám o to, aby ti nič nechýbalo a prežil si posledné chvíle najkrajšie, ako sa dá. Vieš Cornelius, chcem aby si vedel, že ťa mám naozaj rada a čo sa stalo, ma mrzí viac ako teba. V poslednom roku si druhý muž, ktorý mi bol tak veľmi blízky a strácam som ho vďaka svojej neprirodzenosti.“
Jej priznanie malo na mňa bizarný účinok. Zrazu som ju strašne ľutoval, viac ako svoj premárnený život. Zatúžil som ju objať, čičíkať si ju na pleci, šepkať jej slová odpustenia a sústrasti s jej neblahým osudom, ktorý ju držal vo večnom smútku.
„A tá druhá možnosť?“ spýtal som zmierený s osudom.
„Podľahneme znova svojej túžbe a ty umrieš počas orgazmu alebo v spánku možno dnes, možno zajtra.“
Jej slova som prijal s takou samozrejmosťou, s akou počúvate dôvody opravára, prečo musel vymeniť lacnú pokazenú súčiastku. V momente som vedel, ako sa rozhodnem.
Peter Kalva
Diskusia
zuna
Písať určite vieš, aj vytvoriť napätie, vtiahnuť čitateľa do deja, tvoj štýl je pútavý, bola by škoda keby si nevyužil svoj talent na na hodnotnejší námet. Dávam 7, lebo táto prvoplánová lascívnosť sa netriafa do môjho osobného vkusu.
19.04.2015
Písať určite vieš, aj vytvoriť napätie, vtiahnuť čitateľa do deja, tvoj štýl je pútavý, bola by škoda keby si nevyužil svoj talent na na hodnotnejší námet. Dávam 7, lebo táto prvoplánová lascívnosť sa netriafa do môjho osobného vkusu.
19.04.2015
Peter Kalva
Ďakujem za komentár. I keď sa téma až tak nepáčila, som rád, že si moje dielo zobrala pozitívne :)
Ak sa ti páči môj štýl písania, viac poviedok na rôzne iné témy nájdeš na: http://www.peterkalva.estranky .sk/ (či už uverejnených na iných portáloch alebo je možné si ich stiahnuť)
21.04.2015
Ďakujem za komentár. I keď sa téma až tak nepáčila, som rád, že si moje dielo zobrala pozitívne :)
Ak sa ti páči môj štýl písania, viac poviedok na rôzne iné témy nájdeš na: http://www.peterkalva.estranky .sk/ (či už uverejnených na iných portáloch alebo je možné si ich stiahnuť)
21.04.2015
jurinko
Pred precitanim musim zdoraznit, ze tentokrat som vyrazivo "alebo je vsetko uplne inak" nepouzil ja, ale bolo priamo napisane autorom poviedky ;-)
28.04.2015
Pred precitanim musim zdoraznit, ze tentokrat som vyrazivo "alebo je vsetko uplne inak" nepouzil ja, ale bolo priamo napisane autorom poviedky ;-)
28.04.2015
jurinko
No. Precital som si to a, kedze je to pomerne dlhe, tak ti napisem poznamky presne tak, ako som si ich pisal pocas citania (oddelene bodkociarkou): Prilis tlacis na pilu. Vieme, ze je zvodna, nemusis to tak nasilu vytrubovat 100x dookola. Rovnako ako to, ze typecek by ju najradsej polutoval, utesil a prekotil, ale je to drsny poistovak. Menej je viac.; Zle slovne obrazy (vrhnut sa do papierov mozu deti v detskom kutiku, plnom vystrizkov, kancelarska krysa sa vrhne ked tak NA papierovacky).; Privela detailov. Typek nam rozprava vsetky svoje vnutorne pochody, ale sposobom, akoby to ani nehovoril on, ale vseveduci rozpravac. Otravuje to a kazi autenticitu.; Dlha veta, kratka poznamka(?) -> Je to prepchate zbytocnymi detailami, ale na to podstatne si nedavas pozor.; Aky je to magneticky hlasok?; Gramatika (Y/I, s/z, vykanie, ...). Chybajuce slova. Privela pridavnych mien, casty nesvar ...
28.04.2015
No. Precital som si to a, kedze je to pomerne dlhe, tak ti napisem poznamky presne tak, ako som si ich pisal pocas citania (oddelene bodkociarkou): Prilis tlacis na pilu. Vieme, ze je zvodna, nemusis to tak nasilu vytrubovat 100x dookola. Rovnako ako to, ze typecek by ju najradsej polutoval, utesil a prekotil, ale je to drsny poistovak. Menej je viac.; Zle slovne obrazy (vrhnut sa do papierov mozu deti v detskom kutiku, plnom vystrizkov, kancelarska krysa sa vrhne ked tak NA papierovacky).; Privela detailov. Typek nam rozprava vsetky svoje vnutorne pochody, ale sposobom, akoby to ani nehovoril on, ale vseveduci rozpravac. Otravuje to a kazi autenticitu.; Dlha veta, kratka poznamka(?) -> Je to prepchate zbytocnymi detailami, ale na to podstatne si nedavas pozor.; Aky je to magneticky hlasok?; Gramatika (Y/I, s/z, vykanie, ...). Chybajuce slova. Privela pridavnych mien, casty nesvar ...
28.04.2015
jurinko
[pokr.] zacinajucich autorov. Skus opisat miestnost, v ktorej si, ci ku kazdemu predmetu priradis aj jeho vlastnosti. Stavim sa, ze nie, tak preco to pchat do poviedky, ked to nema vyznam? Nemusi vsetko byt "nejake", nechaj na citatela, nech si svet tvori v hlave a opisuj iba to, co je dolezite pre pribeh.; Btw.: Co za meno je "Celia"? Poznam taky obchod, ze "Bio-Dia-Celia", ale teta asi nema pripominat celiakiu, ze?; Napustit si prud vody? To sa ako da?; Preco je dolezite, ze zmurkla zrovna pravym okom? (to su vlastne veci, spomenute uz vyssie, vidis, ako velmi to krici a vadi?); Prechody medzi tykanim a vykanim len tak? Bezdovodne? Bez povsimnutia? A zrazu s dorazom? Preco?; Preco mu vytrhla jeho spinavu koselu?; Preco sa spomina, ze v telefone znie staro (a preco tak neznie aj nazivo?), ked to nie je ani vysvetlene, ani podstatne pre dej?; Obcasna starosvetskost vyjadrovania je na ...
28.04.2015
[pokr.] zacinajucich autorov. Skus opisat miestnost, v ktorej si, ci ku kazdemu predmetu priradis aj jeho vlastnosti. Stavim sa, ze nie, tak preco to pchat do poviedky, ked to nema vyznam? Nemusi vsetko byt "nejake", nechaj na citatela, nech si svet tvori v hlave a opisuj iba to, co je dolezite pre pribeh.; Btw.: Co za meno je "Celia"? Poznam taky obchod, ze "Bio-Dia-Celia", ale teta asi nema pripominat celiakiu, ze?; Napustit si prud vody? To sa ako da?; Preco je dolezite, ze zmurkla zrovna pravym okom? (to su vlastne veci, spomenute uz vyssie, vidis, ako velmi to krici a vadi?); Prechody medzi tykanim a vykanim len tak? Bezdovodne? Bez povsimnutia? A zrazu s dorazom? Preco?; Preco mu vytrhla jeho spinavu koselu?; Preco sa spomina, ze v telefone znie staro (a preco tak neznie aj nazivo?), ked to nie je ani vysvetlene, ani podstatne pre dej?; Obcasna starosvetskost vyjadrovania je na ...
28.04.2015
jurinko
[pokr.] skodu veci a nehodi sa tam (sat, lez, haby, ...).; Pretlak v miesku? LOL... Urcite v miesku?! :-D; Oltar pocestnosti? U 2x vydatej zeny? Coze? Ved nie je panna...; Sex v spanku bez toho, aby sa zena zobudila, je mokry sen pornoscenaristov, ale v realite je to nemozne (ak zena nie je pod drogami) a navyse je to de facto znasilnenie, hlavne, ak ona pri vedomi dala jasne najavo, ze sex ee (co je inac dost nekonzistentne s tym, ako ho furt zvadzala).; Cela je inac cudna. Ak by to bola zla sukuba, ktora ho klame, ze so smrtou manzelov nic nema, ale typek je neoblomny, cize ho ona musi sexom znicit, no, dajme tomu. Ale kedze je akoze chudiatko obetou vlastnych schopnosti a chce ho chranit pred smrtou, tak preco ho neposle do Pecka, ale s nim praktizuje teen-friendly necking?; Zrkadla v spalni? OMG!; Reverz sa podpisuje, ak pacient odmietne hospitalizaciu, nie vtedy, ak mu doktor ...
28.04.2015
[pokr.] skodu veci a nehodi sa tam (sat, lez, haby, ...).; Pretlak v miesku? LOL... Urcite v miesku?! :-D; Oltar pocestnosti? U 2x vydatej zeny? Coze? Ved nie je panna...; Sex v spanku bez toho, aby sa zena zobudila, je mokry sen pornoscenaristov, ale v realite je to nemozne (ak zena nie je pod drogami) a navyse je to de facto znasilnenie, hlavne, ak ona pri vedomi dala jasne najavo, ze sex ee (co je inac dost nekonzistentne s tym, ako ho furt zvadzala).; Cela je inac cudna. Ak by to bola zla sukuba, ktora ho klame, ze so smrtou manzelov nic nema, ale typek je neoblomny, cize ho ona musi sexom znicit, no, dajme tomu. Ale kedze je akoze chudiatko obetou vlastnych schopnosti a chce ho chranit pred smrtou, tak preco ho neposle do Pecka, ale s nim praktizuje teen-friendly necking?; Zrkadla v spalni? OMG!; Reverz sa podpisuje, ak pacient odmietne hospitalizaciu, nie vtedy, ak mu doktor ...
28.04.2015
jurinko
[pokr.] odporuci vylet (vtedy je to prepustacia sprava). Detail, ale dolezity pre ludi ako ja, ktorym vadia faktograficke nepresnosti. Pritom stacilo iba nespomenut reverz a mohol si sa aj vyhnut zhananiu informacii ohladom medicinskych procedur. Keep it simple.; Hm... Preco on bol na smrt odsudeny po jednom vikende, kym ostatnym to trvalo mesiace, a ten prvy dokonca zvladal chodit lyzovat? (btw.: to si ju kazdy najprv zobral, kym sa s nou vyspal? ale medzitym, kym skapali od vycerpania, stihli do spalne nahodit zrkadla? :-D ); No a zaverecne zhrnutie: Preco ona zije v meste medzi ludmi, kde musi zakonite vyvolat podozrenie, ked je bohata a mohla by sa prestahovat niekam na samotu alebo do krajiny tretieho sveta, kde je zdravotna starostlivost biedna, ludi privela a kopec nasilia, takze nikomu nebude chybat napr. nejaky zmrd, co ju znasilni pocas prepadnutia dediny, a potom sa vrati ...
28.04.2015
[pokr.] odporuci vylet (vtedy je to prepustacia sprava). Detail, ale dolezity pre ludi ako ja, ktorym vadia faktograficke nepresnosti. Pritom stacilo iba nespomenut reverz a mohol si sa aj vyhnut zhananiu informacii ohladom medicinskych procedur. Keep it simple.; Hm... Preco on bol na smrt odsudeny po jednom vikende, kym ostatnym to trvalo mesiace, a ten prvy dokonca zvladal chodit lyzovat? (btw.: to si ju kazdy najprv zobral, kym sa s nou vyspal? ale medzitym, kym skapali od vycerpania, stihli do spalne nahodit zrkadla? :-D ); No a zaverecne zhrnutie: Preco ona zije v meste medzi ludmi, kde musi zakonite vyvolat podozrenie, ked je bohata a mohla by sa prestahovat niekam na samotu alebo do krajiny tretieho sveta, kde je zdravotna starostlivost biedna, ludi privela a kopec nasilia, takze nikomu nebude chybat napr. nejaky zmrd, co ju znasilni pocas prepadnutia dediny, a potom sa vrati ...
28.04.2015
jurinko
[pokr.] pod vplyvom jej feromonov? Je x moznosti, ako by ona s jej schopnostami mohla bezpecne zit (keby nasla vhodny domorody kmen, tak by jej muzov mozno obetovali aj sami, a brali by to ako poctu bohyni rozkose, a ti chlapi by sa vytesovali, aka je to pre nich cest... a v takejto poviedke dokonca mohol prist aj dokumentarista, zalubit sa do nej a mohol si napisat uplne toto iste, akurat by tam nefiguroval poistovaci agent, ale fotograf). A ona si vyberie radsej moderne mesto? A dedi po manzeloch a nechava ich uzatvarat zivotne poistky? Ved to je uplne nepochopitelne konanie... A pritom namet poviedky vobec nie je zly, sex ako odovzdavanie zivotnej energie je fajn, a dalo by sa to pouzit o.i. napr. v upirsko-sukubovskom hororovom cross-overi ;-) Dokonca si celkom zvladol aj sexualne explicitne sceny. Nie, ze by boli dokonale, dobre opisat sex je mega tazke, ale nebol to uplny shit, ...
28.04.2015
[pokr.] pod vplyvom jej feromonov? Je x moznosti, ako by ona s jej schopnostami mohla bezpecne zit (keby nasla vhodny domorody kmen, tak by jej muzov mozno obetovali aj sami, a brali by to ako poctu bohyni rozkose, a ti chlapi by sa vytesovali, aka je to pre nich cest... a v takejto poviedke dokonca mohol prist aj dokumentarista, zalubit sa do nej a mohol si napisat uplne toto iste, akurat by tam nefiguroval poistovaci agent, ale fotograf). A ona si vyberie radsej moderne mesto? A dedi po manzeloch a nechava ich uzatvarat zivotne poistky? Ved to je uplne nepochopitelne konanie... A pritom namet poviedky vobec nie je zly, sex ako odovzdavanie zivotnej energie je fajn, a dalo by sa to pouzit o.i. napr. v upirsko-sukubovskom hororovom cross-overi ;-) Dokonca si celkom zvladol aj sexualne explicitne sceny. Nie, ze by boli dokonale, dobre opisat sex je mega tazke, ale nebol to uplny shit, ...
28.04.2015
jurinko
[pokr.] vulgarita ani komickost, takze urcite nadpriemer. Skoda, ze proste nevies dobre pisat, ze kopis zaciatocnicke chyby, mas to nepremyslene a niektore pasaze boli vylozene otravne. Aby som bol uprimny, tak tuto poviedku som docital iba s istym sebazaprenim... Co si urcite dosiahnut nechcel, hm? Videl by som to tak, ze by si sa mal naucit skrtat a pisat civilnejsie, nie tak toporne a krcovito. Odlahcit to a zjednodusit. Potom mas sancu napisat nieco dobre, myslim si. Dal som 4
28.04.2015
[pokr.] vulgarita ani komickost, takze urcite nadpriemer. Skoda, ze proste nevies dobre pisat, ze kopis zaciatocnicke chyby, mas to nepremyslene a niektore pasaze boli vylozene otravne. Aby som bol uprimny, tak tuto poviedku som docital iba s istym sebazaprenim... Co si urcite dosiahnut nechcel, hm? Videl by som to tak, ze by si sa mal naucit skrtat a pisat civilnejsie, nie tak toporne a krcovito. Odlahcit to a zjednodusit. Potom mas sancu napisat nieco dobre, myslim si. Dal som 4
28.04.2015