Francis Jablkovich bežal v strede ulice nejakého mesta, mierne na severovýchod od stredu európy. Všade bolo asi meter snehu, niekde aj po pás. To preto, lebo po neznámej apokalypse, ktorej sa nezúčastnil, väčšina ľudí zmizla. Chvíľu pobudol so zopár ľuďmi v jednom kryte. Prichýlil ich tam istý človek a Frank si myslel, že sa mu dá veriť...

Bežal čo najrýchlejšie do obchodu s horolezeckými potrebami, iba v papučiach, v nohaviciach a košeli, nútil ho k tomu chlad. Prečo? Pretože ho práve z krytu vykopli. Chlapík, vedúci v kryte, volal sa tuším Soren Poťuz a jeho hlavným zverencom bol a stále zrejme je istý fyzik. Ten fyzik si v kryte, počas mesiaca, čo tam s nimi Frank pobýval, vytvoril čudný zvyk. Vždy, keď išiel okolo Franka, tresol ho po ruke. Frankovi naskočilo pár modrín a štvalo ho to. Raz sa Frank neovládol a udrel ho späť. Nič by sa nestalo, keby ho za to ten údajný fyzik neohlásil na „Sorenovom súde“. V kryte bez právnika sa udialo nasledovné. Spoločne odvliekli Franka do spodnej časti krytu bez svedkov. Tam vyhlásil Soren, že spor vyhrá ten, kto porazí druhého v boji holými rukami. Frank naliehal na riešenie problému inak. Nevyhoveli mu a dvere na útek boli zamknuté. Ak to chcete vedieť, fyzik nevyzeral nádejne. Bol cintľavý a kostnatý, skoro mŕtvolne bledý so škaredými hnedými pehami a očami. Franka neznalého boja však dobil do brucha a hodil na zem. Potom ho potrestali vyhostením do mrazu, kde sú vrahovia a ktovie čo ešte. Frank si myslel, že tým to končí. Sám sa vlámal do obchodíka a vyobliekal sa do tých najlepších vecí. Pomohlo mu to predĺžiť si život o niekoľko hodín, znova vybehol do veľkého supermarketu s batohom na chrbte. Najprv pobehoval v ňom s nákupným vozíkom a rozhodol sa usalašiť v jednej miestnosti pre zamestnancov. Urobil do strechy hore dieru, musel, nech už to bolo akokoľvek obtiažne. To, aby mal kade unikať dym. Na večer rozložil oheň, aby sa ohrial. Cez noc vpadlo dovnútra troška snehu, ale to nevadilo. Všimol si, že pálenie časopisov a letákov dlho nevydrží a tak sa vybral vyrabovať kníhkupectvo s batohom a násilne upraveným kočíkom. Sneh vonku padal jemne a pôvabne, nosiac smrť každému, kto sa naň nepripravil. Vzal si aj nejaké knihy o prežití. Vyšiel von z obchodu a žmúril spoza lyžiarskych okuliarí. Sneh nikto neudupával, nesolil a teplo vydávané budovami už pominulo. V supermarkete si vystlal podlahu kobercami a nabral si aj tucet diek. Spacák bol kvalitný, ale Frank sa obával, že premrzne. Jedával jedlo z konzerv a pil vodu z prevareného snehu. Zamyslel sa nad plánom. Takto dlho neprežije.

„Došľaka, keby som toho debila netresol, nemusel by som tu umrznúť,“ povedal si sám. Nikto ho nepočúval a tak mohol nerušene pokračovať: „Som taký sprostý, že mi dokonca ujde aj jediná šanca na prežitie. Moje dni sú zrátané. Mojou chybou nebudem trpieť len ja. Celé generácie mojich potomkov za hŕstku dní umrznú so mnou. Stačí len hltať zavárané fazule bez syra (pretože netoleroval laktózu) a čakať kým mi cencúle neprehryznú nepremokavú bundu,“ keď sa takto vyrozprával, pokračoval čítaním knihy o prežití. Pohľadom sa zastavil na akomsi motivačnom odseku. To nemohol napísať normálny človek, toto iba hlúpy červojed.

Ľudia žijúci bez hrozieb a nezamýšľajúci sa, sú na tom horšie ako zvieratá. Pre niekoho sú to hodiny v mestskej hromadnej doprave, ktoré ho robia človekom. Iní si musia stále hľadať nepriateľa. Toho musia vyhodiť z pohodlia, odobrať mu priateľov kontakty Život v skutočných ťažkostiach naučí človeka, že väčšina ľudí chce vlastne iba pokoj a nie zbytočné problémy. Vojna a divočina sú iné stavy bytia v ktorých sa mnoho dnešných ľudí nenachádza. Preto bývajú otupený a vystresovaný.....

Frank si to čítal veľmi nepokojne. Táto kniha neurobila nič, ani preňho nehla prstom. Ten, čo to napísal je (ak náhodou nepominul) rojko, čo si žije vo vlastnom svete. Ten spisovateľ nebol ryba plávajúca v mori možností, lež iba slimák na kameni. Ten si síce napísal svoje, ale nikto to určite nečítal.

„Ale ako to môžem všetko vedieť?“ spýtal sa sám seba Frank. Ani si neodpovedal len zašomral:

„Ak to takto pôjde ďalej a neprestanem sa rozprávať sám so sebou, zbláznim sa. Začnem dupotať po chodbičkách, kotkodákať a narážať hlavou do regálov. To skráti môj život o päťdesiat až sedemdesiat percent,“ Vbehol do „svojej“ miestnosti a tam sa zvalil na deky. Zhodil si z hlavy čiapku, aby si mohol cez tvrdú lebku masírovať mozog. Príliš sa bál nabehnúť do budovy s dverami od krytu a jednoducho zaklopať. Ak trest za jediný úder exil, čo bude za príležitostné otravovanie?

„Čo si ja len biedny počnem?“ vykríkol Frank zabudnúc na predsavzatie neprevravieť k sebe, ktoré si pred chvíľou dal.

„Chce to hudbu,“ odpovedalsi Frank a vyšiel von zo svojej komnaty. Prúd už netiekol, ale rádiá s cédé prehrávačmi na batériu fungovali stále. Zapol jedno malé a vybral sa hľadať vhodné cédéčko s hudbou.

„Veď je ich tu toľko!“ áno, Francis to vykríkol nahlas.

/...núkame útočisko v Británii v londýnskom prístave... / hučalo rádio stále dokola. Frank ho zhodil na zem zlostne kričiac: „Do Británie sa odtiaľto nedostanem ani keby, keby čo!“ a neuvedomil si, že ho mohol aj vypnúť, veď vedľa boli tucty ďalších. Agresia sa mu vymkla z rúk okamžite, ako sa vyskytla. Po asi dvadsiatich šiestich celá osemsto štyridsiatich sekundách ďalšie rádio vypol. Text už nedával vôbec žiaden zmysel a počúvať nebolo prečo. Pred spaním mu ešte napadlo písať nejaký denník, aby sa na neho nezabudlo. Myšlienka na smrť v úplnom zabudnutí ho desila a robila smutným. V noci sa strhol z nepokojného spánku a vyšiel s čudným pocitom von zo svojej miestnosti. Keď sa pozrel cez dlhú chodbu von, uvidel v diaľke akési dva body pozorujúce ho. Bola úplná tma a mohlo to byť iba zdanie. Zobudil sa na svojich dekách a trošku spotený. Aj by sa z toho potešil, ale zvyšok noci prespal v desivom strachu. Vstal, zjedol prasa z konzervy a vyšiel von. Kľúč od dvierok miestnosti nemal, ale nejako by sa to vyriešiť dalo. Treba sa len zamyslieť nad vhodným riešením. Ponaťahoval sa. Obvykle rozcvičky ignoroval, ale dnes sa to bude hodiť. Vzal si k batohu ešte upravený kočík a tiahol na lov kníh na pálenie. Vonku zbadal niečo úplne neobvyklé, niečo sa zmenilo. Na jednom z volebných plagátov bol nápis.

Môžem ti pomôcť, Frank. Chceš ma stretnúť?

Bol napísaný červenou – farbou lásky, farbou krvi. Existujú len dve možnosti: a) niekto mu chce pomôcť b) Deje sa niečo fakt divné

Každopádne, chudák Frank, nedal si pokoja, kým sa nevydriapal hore a nestrhol ho s pomocou noža. Potom ho zbalil, vtlačil ho do kočíka a šiel do kníhkupectva. Pritom vykríkal na všetky strany, či ho nezbadá autor toho nápisu. Ale bál sa samotného noža, ten nechal položený na jednom z áut. Začínala sa silná chumelica. Plagát zaniesol v kočíku do vnútra kníhkupectva. Kníhkupectvo bolo v jednej z menších uličiek neďaleko nákupného domu. Práve si naberal hrste kníh do kočiarika, keď mu napadlo skontrolovať situáciu stúpajúceho snehu. Zastal von pred vchodom.

Frank sa nervózne obzrel do ulíc. Nevidel nikoho a tak si posunul okuliare a masku na tvári, aby sa lepšie nadýchol. Vietor zrýchlil a snáď by ho zhodil, keby nestál hlboko v prašane. Mráz na tvári odporne štípal a vločky pripomínali skôr ľadové šurikeny. Sneh čochvíľa presiahne kočiar a potom sa nebude dať pretlačiť.

„Eh!“ zakričal kočíku spolovice naplneného knihami na spálenie, akoby sa mal doplniť palivom a pribehnúť za ním.

Práve keď sa otáčal, zozadu pribehlo asi šesť ľudí, vyzlieklo ho z bundy a stiahlo mu čapicu s okuliarmi. Pritlačiac ho na zem, vyzuli mu nepremokavé topánky. Nechajúc ho tak, zase iba v košeli a nohaviciach. Samozrejme, že protestoval, nezmohol však nič. Skupinka utiekla aj s jeho vecami, vediac, že to zlé ešte len príde. Keď sa postavil, popálil ho mráz na chodidlách. Rýchlo vbehol naspäť do obchodíka. Aj tam mal však chodidlá také zmrznuté, že mal pocit, akoby kráčal po uhlíkoch. Dovnútra kníhkupectva za ním s kľudom vošli dve postavy. Na tvárach mali nie lyžiarske, lež kukláčske masky, cez ktoré im bolo vidno prenikavé pohľady.

„Kde je? Daj mi ho!“ povedala jedna z nich.

„Prišli ste mi pomôcť? Práve utiekli...“ rozvravel sa Frank. Potom jeho plamienok nádeje zavalila lavína.

„Nikto ti nepomôže, chudáčik. Teraz mi ho odovzdaj,“ vypľula slová prvá postava. Frank jej hlas rozpoznal. Bol to Soren Poťuz. Teda, ak to je jeho pravé meno. Na tom však v tejto chvíli nezáleží.

„Nesnaž sa ma oklamať! Polož mi plagát do rúk,“ hučal Soren a začal medzi nimi dvoma spoločne s tým druhým skracovať vzdialenosť. Frank ustupoval dozadu.

„Prečo by som ti ho mal dať?“ opýtal sa Frank zabudnúc na to, v akej je pozícii.

„Lebo je môj doriti! Fakt si si myslel, že je ti niekto ochotný pomôcť? Si fakt debil,“ povedal sklamane Soren. Frankovi sa už ale nič nezdalo, pomaly sa obzeral a ruky obranne vyložil pred seba. Soren mu pevne zovrel jednu ruku a Frank si ju skúsil vyslobodiť. Keď chcel použiť druhú ruku, druhá postava ho udrela do hrude. Práve vtedy Soren povolil a Frank spadol na zem.

„Zober to, prosím ťa,“ slušne požiadal útočník Soren svojho spoločníka. Ten si zhužval plagát do batohu a pristúpil k nemu, keď sa Frank postavil. Vtedy si konečne uvedomil, že táto časť bola tiež len vtip. Tvrdý, krutý mincovo-príchuťový vtip.

„Kto si o sebe myslíš, že si? Útočiť na môjho dobrého zamestnanca...“ dral medzi zuby správca krytu Soren a ku každému slovu on, alebo jeho kumpán pridali úder.

„Šak som sa len bránil! Dajte mi pokoj! Nič som vám nespravil!“ kričal Frank a bránil sa ako vedel.

„Ty retard! Nesmieš páchať zločiny!“ vykríkol správca a bitka pokračovala. Potom ho chytil za zápästia, odtiahol ku vchodu a hodil do snehu dole tvárou. Frank z toho išiel zošalieť, ale ako si naňho vlastník krytu kľakol, nedokázal sa vyslobodiť z dusenia za studena. Napokon ho pustil a konečne sa mohol zhlboka nadýchnuť.

„Robíme to pre teba, aby si sa poučil,“ povedal pokojne Soren a vtlačil ho do ďalšej kopy snehu. Frank ostal v snehu až kým sa mu nezdalo, že je po všetkom. Vyliezol von a obhliadol sa. Odišli. Už nesnežilo, chumelica po sebe nechala tony snehu. Zabehol do skladu v nákupnom dome a keď našiel topánky vybral sa do horolezeckého obchodu. Pre istotu si vzal aj nejaké oblečenie ako rezervu. Vedel že z prechladenia na neho dôjde choroba. Napriek tomu sa opil a zobudil sa so slušnou opicou. Našťastie mal i keď studenú balenú vodu. Zvyšok dňa sa snažil ležať a predýchať čo sa stalo. Aby sa ohrial, pálil krabice, čo našiel v iných miestnostiach.

Na ďalší deň, už ani nevedel ktorý, prehľad o dňoch stratil už dávno a úprimne ani ho to nezaujímalo, vyšiel zase von z obchodneho domu. Kartóny potrebujú viac tepla, aby sa rozhoreli, základ pre rozpad spoločnosti je zneváženie kníh. Najprv ešte upravil jeden kočiar, dokonca naň dal pluh z drevotrieskových dosák. Kníhkupectva sa však, aj keď bolo blízko obával. Vydal sa teda ďalej, vybavený len kompasom, baterkou a buginovým pluhom. Cestou míňal obchody. Oblečenie – nasáva vlhkosť a horí zle. Bižutéria – bez komentára. Papiernictvo. Bingo! To bude najlepšie. Vytrhol z kočíka pluh a prebil ním výklad. Nabehol dovnútra potešený svojím super nápadom. Keď začul auto, rozradostený vybehol von. Vzduch začal... ...hustnúť. Pozrel sa doľava do ulice. Zo zatáčky napravo vychádzal mohutný džíp. Predné svetlá vytvárali nepríjemný efekt, svetlo z nich sa odrážalo od snehu a svietilo mu do očí. Cencúle vpredu na aute pripomínali snežného buldoga. Frank ustúpil dozadu, veď videl že auto ide k nemu. Auto zrýchlilo a za cenu vylámaných zubov (cencúľov) odhodilo kočík. Frank začal utekať. Z auta vyšla akási dvojica, dobehla ho a strčila do kufra. Bol v tme a počul vrčanie motora. Zrazu ticho, šťukanie a kufor sa otvoril. Frank až inštinktívne vyskočil na nohy. Do reality ho uviedol úder do brucha a jednoduchá facka.

„Prestaň si myslieť, že si nejaký chytrý, to sme my!“ povedala postava. Frank oťapený a nevedomý si toho, ako má konať, zasa ležal v kufri s nohami skrčenými a rukou pred sebou.

„Hovieť si tu nebudeš!“ povedal Soren a tí dvaja ho vyvliekli z auta.

„Neskutočne pokúšaš šťastie. To si fakt taký sprostý, že si schopný myslieť si, že niečo vyriešiš? A presunutie o pár metrov do papiernictva ťa má akože spasiť? Akože budeš mimo nášho dosahu?“ hovoril mu dlho „brat“ Soren. Zatiaľ sa Frank stihol postaviť. Rozbehol sa a akosi zakopol o nohu dotyčného. Skončil znovu tvárou na zemi, teraz v hustom a pevnejšom snehu. Vyskočil na nohy sťa jeleň. Chýbala mu však bojovnosť býka. Osoby ho údermi a kopancami zatláčali pred auto. Frank sa bránil, aj keď nemal. Popri „bitke“ mu rozopli bundu, sveter a … asi použili nejaký hmat na spôsobenie krátkodobého omdlenia.

„Kde do pekla som?“ vykríkol premrznutý Frank, keď sa prebral a obhliadal sa okolo seba. Videl asi štyri cesty od pneumatík džípu v snehu.

„Možnože mám pri sebe ten kompas,“ povedal si Frank a prehľadával si vrecká. Nenašiel ho, a ani ho nevidel okolo seba. Hodinky na ruke nemal, ale jednu vec si uvedomil. Dni v zime bývajú krátke a slnko už je celkom nízko. Slnko? Hustá hmla nedovoľovala vidieť na viac ako niekoľko metrov. Rezko sa vybral po jednej z cestičiek, ktorú zanechali kolesá. Tá sa po čase prudko otočila doľava. Frank sa potešil, navyše uvidel aj elektrický stožiar. Po čase sa cesta znovu otočila pri nejakej búde.

„Ja teraz neviem, ani nemuseli ísť do mesta,“ zakvílil Frank. Jeho zlozvyk hovoriť si sám pre seba sa v čase úzkosti prehĺbil. Slabá žltá škvrna na oblohe znova poklesla a on nebol ani v tej čertovej liahni.

„Ach bohovia! Teplota klesá, keď si tu ľahnem, už sa neprebudím!“ vykríkol Frank a predstava ľadového zatratenia ho vybudila k behu. Prišiel na to, že cesta by sa mála vrátiť na svoj začiatok a prudkými skokmi rozkopával sneh. Vetry zosilneli a nastúpili zore. Frank sa zadýchal, cítil studený vzduch v pľúcach. V šere a hmle cez okuliare už nevidel skoro nič, ostal mu len pocit nôh mrštiacich sa cez cestičku. Keď dobehol tam, kde sa zobudil, bola takmer tma.

„Pros o milosť, Soren. A nech pri tebe stojí aj sám diabol, nabudúce, keď ťa stretnem...“ vyhŕkol zo seba Francis Jablkovich a od únavy klesol na koleno. Jeho zaťatá päsť bez súcitu rozdrvila hrudku sniežika a hlava ovisla ako gombík na špagáte. Videl ešte dve cesty v snehu, ktorými sa dalo ísť. Vyskočil na nohy a zahučal na mesiac a hviezdy hryzúce oblohu: „Nemôžem si dovoliť urobiť chybu!“.

Udrel sa do hrude, ale kvôli modrinám to vyvolalo nečakaný efekt a zasipel: „ach“. Napokon sa rozhodol pre kompromis a vybral sa cez stred medzi dvomi cestami. Brodil sa snehom a pomáhal si aj rukami. Úplne ho to vyčerpalo. Zmorený padol do záveja, ale ľadová facka ho prebudila. Tma bola úplná, musel vytiahnuť baterku, aby si posvietil. Po ceste sa mu zazdalo, že niečo počuje. V treskúcej zime si sňal čapicu a zmenu pocítil okamžite. Naľavo niečo buchlo, tak sa rozhodol vydať za zvukom. O pár minút už videl nejaké budovy. Z posledných síl začal bežať. Nevládal, ale musel. Začal spoznávať budovy až konečne bol vo svojom supermarkete.

„Domov, sladký domov,“ povedal si, zarazil stoličku do kľučky od dverí a zaspal v spacáku.

„Ublíž mi raz – hanba ti! Ublíž mi druhýkrát – hanba mi! Ublíž mi tretíkrát...“ stolička bola odtiahnutá od dverí a tie otvorené. Frank začal svoje ráno prihovorením sa celému svetu, respektíve sebe. Potom si uvedomil jednu zásadnú vec. Totiž, že supermarket má aj druhé poschodie. Vyšiel naň. Tam neboli len potraviny, ale aj všetko možné. Nabral si plné ruky a šiel na viackrát. Termosky, aby horúca voda pomalšie chladla. Drevo, aby vôbec niečo začalo horieť a bolo tam aj oddelenie s papiermi a tak. Nechal oheň stabilne horieť a vyliezol hore znova. Zamieril do zvláštneho oddelenia. Vybral si z nebezpečnej poličky malú fľaštičku s rozstrekovačom. Strieľať nevie, takže jediná dobrá zbraň na diaľku je korenie v roztoku. Prešiel k inej polici a vybral z nej niečo studené, poťažkal to v ruke a neodborne si vybral jeden z kusov, ktorý sa mu páčil.

„Som schopný..?“ pýtal sa sám seba Frank, ale už len myšlienka na to, mu bola odporná. Zasunul si čierne korenie do jedného vrecka a nôž v púzdre do druhého.

„Sú síce dvaja, ale... ...počkať! Ak prvý útok bola bitka, druhý útok bol únos za mesto, tak tretí je...“ začal počítať Frank, ale nikam sa nedostal.

„Čo bude vyšší stupeň? Prinesie si ďalšieho poskoka? Minule mal aj džíp, čo bude teraz?“ pýtal sa a pýtal, odpoveď však nemal. Inak by sa ani nepýtal. Stanovil si tento deň ako odpočinok bez lovenia kníh a premýšľanie. Nevedel, že to nestihne. Zbehol dole s príjemným pocitom bezpečnosti. Malý oheň medzi časom skoro vyhasol a teplo, čo potrebovala voda na zovretie, bolo drahou komoditou. Pridal tam pár papierov na drevo a rozfúkal ich koženým fúkačom. Vyšiel pred svoj skromný supermarket, len aby sa pozrel na počasie. Od únavy a bitiek sa toho dosť sa toho nenachodil. A samozrejme späť pribehol bojac sa o svoj pitný režim, ktorému prekáža slabý oheň a desať minút vretia vody.

„Tu je vlastne pohodlne, všetko čo treba, je oheň a knihy, hlavná surovina prežitia,“ mrmlal si Frank a šťuchal kutáčom do dreva.

„Všetko má aj výhody, aj nevýhody. Ja som však tak šikovný, že hlavný tŕň z päty vytiahnem dýkou a ranu posprejujem čiernym korením,“ vyriekaval si Frank a prestal, až keď začul niekoho vchádzať. Nechcel ho privítať čupiac pri ohni. Vykročil teda nebojácne k osobe, ktorá k nemu prichádzala, v ústrety. S nožom už nemal žiaden strach.

„Dobrý deň, ja som Tuxedo Nebeš. Videl som cestičky v snehu, čo sem viedli, tak som sa chcel pozrieť,“ povedal teraz už známy. Na tom, či to bolo jeho pravé meno, nezáležalo. Frankovi niečo napadlo o cestičkách v snehu, ale myšlienku rýchle zahodil, lebo tu bol vzácny hosť.

„Mohli by sme si navzájom pomáhať, chrániť sa voči nebezpečenstvám,“ povedal tento Nebeš, ako keby ho celá vec s apokalypsou, vôbec netankovala. Ale to posledné povedal vážne, ba až smutne. Akoby sa s ním prišiel len zoznámiť ako nový sused. Frank to neriešil, v skutočnosti si kýchol a začala ho bolieť hlava.

„To je posledná choroba na svete? Snáď to nechytím,“ uchechtol sa Nebeš. Frank to ignoroval a pobral sa k plameňu, ktorý znova vyžadoval neodkladnú asistenciu.

„Čo to tam čmudí, čo páliš?“ spýtal sa Nebeš.

„Preváram si vodu na pitie, páliac pri tom časopisy a papiere zhora,“ odpovedal mu Frank. V skutočnosti najprv pálil knihy, zaobstarať ich bola krv a pot.

„Fajn. Čo je na raňajky?“ opýtal sa znova Nebeš. Neopýtal sa s čím by mohol pomôcť, hneď prešiel ku sebe, Franka to nijak neťažilo.

„Mám tam konzervy, sú síce studené, ale s teplou vodou idú dobre,“ povedal Frank a Nebeš odišiel. Franka prestalo baviť šťuchať do ohňa a choroba dorážala. Nachvíľu si ľahol na posteľ.

„Nelež si tam, vzmuž sa!“ vyhúkol Nebeš, keď sa vrátil s pár konzervami. Otvoril si ich a začal jesť. Frank sa tiež pridal tým, že si vzal jednu z konzerv.

„Prisám bohu, ako si si bral tú konzervu, normálne som ťa šiel atakovať. Ak by som sa neudržal, bola by to minimálne facka, keďže je to moje jedlo,“ povedal čudne Nebeš. Frank nepustil z rúk konzervu, lež ju otvoril a vzdialil sa o pár krokov, aby bol medzi nimi priestor, aspoň kotlík s vriacou vodou. Potom Frank vyrazil do časti s liekmi, aby si pohľadal niečo na nádchu, kašeľ a bolesť hlavy. Keď užil lieky, vrátil sa naspäť. Jedno mu ale nedalo. Teraz si bol istý, že to nebol sen.

„Prečo si ma pozoroval vtedy v noci?“ opýtal sa Frank Tuxeda.

„Čože? Neviem o čom hovoríš, ty smrad! Máš halucinácie alebo čo?! Ako sa ma vôbec opovažuješ niečo spýtať?!“ vrešťal Tuxedo rozháňajúc sa divoko rukami. Frank sa trochu zľakol prázdnej, ale ostrej konzervy, čo držal v jednej z rúk. Keď Tuxedo stíchol, Frank si pomyslel že sa ho netreba báť, každopádne sa mu asi neotočí chrbtom. Takéto prejavy agresie môžu viesť k silným dezinformáciám a neúmyselnému utajovaniu. Pes, ktorý šteká, nehryzie. Ale toto príslovie nemusí byť vždy pravdivé. Frank sa rozhodol ísť inam a nechať ho na pokoji.

„Kam ideš?“ spýtal sa Tuxedo akoby nič. Franka dožierali neustále otázky o tom, čo robí, a aj náhla zmena nálady nového spoločníka. Avšak odpovedal: „Idem si po kočík, chcem si nabrať niekde knihy na pálenie,“

„Načo? Rradšej ostaň vnútri, môžeš si nabrať aj zajtra“ snažil sa ho prehovoriť Tuxedo.

„Idem si po tie knihy s tebou, alebo bez teba,“ odvrkol mu Frank a pustil sa do práce. S nožom a korením sa už kníhkupectva nebál. Frank upravoval už tretí kočík, pretože prvé dve nechal vonku, keď začul jeho hlas.

„Načo ten kočík zbytočne orezávaš? Buď chlap a urob niečo užitočné! Napríklad na ne môžeme zdola upevniť sane, aby sa lepšie kĺzali,“ povedal Tuxedo.

Frank sa zamyslel a po chvíli súhlasil. Obaja spravili ako povedal Tuxedo. Zabralo to celkom dlhý čas. Síce to bolo užitočné, ale hlúpy Tuxedo však značne spomalil. Pri práci sa Frankovi vyhrnul rukáv odhalil škaredú modrinu.

„Kdo ti to spravil?“ opýtal sa Tuxedo.

„Nikto, len som sa udrel“ odpovedal Francis Jablkovich. Nechcel sa mu chváliť, že ho až dvakrát zmlátili.

„Tí ťa zabijú,“ poznamenal na to Tuxedo Nebeš. Frank veľmi rozmýšľal nad tým, ako ho Tuxedo vyhadzuje z pohodlia. Človek nikdy nemá pokoja. Raz je to bláznovstvo (prehovárenie k sebe) inokedy magor v džípe a potom akýsi poškodený Tuxedo. Napokon stále sa vyskytujú nejaké problémy, tento Tuxedo v nich pláva.

Napokon vyšli von, ťahajúc za sebou sančíky (sane + kočíky). Vonku bol sneh, hustý a vcelku pevný. Rozležal sa všade a siahal po pás. Svet bol sneh. Sneh bol bolestivá smrť. Soren bol vlk zrodený zo snehu. Jeho zuby, cencúle. Jeho päste, ľadové krúpy. Jeho kožušina, nepremokavá bunda. Frank bol iba púštny kvet, neznajúci chlad. Tuxedo sa čudne pozrel na miesto, kde bol predtým zavesený ten plagát a na Franka. Nôž, ktorým ho odtiaľ odrezal položil vtedy na jedno z áut. Zabudol na ktoré a bolo mu to jedno. Sneh zasypal všetky strechy áut, nedal by sa nájsť. Frank si uvedomil čo ho v tej chvíli tak desilo, že nôž odhodil na auto. Obzrel sa dozadu. Veď plagát bol nasmerovaný k nákupnému centru. K nemu. Cestičky v snehu – áno, tie si museli všimnúť aj oni, ak ho sledujú! Plánom bolo...

„Zabudol som si vnútri baterku, kompas a mapu pre každý prípad,“ povedal Tuxedo, kočiar nechali za sebou a išli späť. Frank nechápal načo mu je tá mapa, veď idú len do miestneho kníhkupectva.

Dnuka zašiel Tuxedo niekam za roh, ževraj potrebuje kompas a baterku, keb sa niečo prihodilo. Francis ostal v hlavnej chodbičke rozmýšľajúc čo má robiť. Ešte pred pár sekundami mu došlo aký je pravdepobdobne ich plán. Teraz ho už nevedel a cítil sa nahý. Bežal pozrieť vodu na ohni. Oheň vyhasol a okrem neho aj niečo iné.

„Kam sa utiekaš, zbabelec?!“ zahučal škrekľavý Sorenov hlas a bolo počuť kývanie sa sklenených dverí. Frank sa bál ostať v miestnosti pre zamestnancov, z ktorej niet úniku, preto vyšiel.

„Zrejme si o sebe myslíš, že máš v hlave aspoň zvyškové percento mozgu. V skutočnosti si idiotské zbabelé zviera, čo len zaliezlo do nory,“ hovoril vlastník krytu premúdrelo. Frank vystúpený vpred nebál sa ani samého diabla vyzbrojený bol korením a dýkou.

„Chcel si si kúpiť čas, ale to sa nedá. Aj tak si príliš sprostý nato, aby si ho využil. Čítal si to v nejakej klamárskej knižke. Hrdinovia neexistujú a gavalieri vymreli,“ vyprával sa Soren a cez masku bol vidieť jeho úškrn. Stáli si, všetci traja zoči voči, Franka napĺňala túžba po pomste.

„Máš povolené ho zmlátiť,“ oznámil správca krytu svojmu anonymnému kompánovi. Franka pobúrilo, že nietkto to má dovolené. Spraviť s tým nemohol nič, len sa brániť. Preto sa rozhodol udrieť prvý, a to rovno do nosa. Komplica to aj bolelo, lež neodradilo od odbíjania protivníka na zem. Tuxedo potichu vyšiel von, spomedzi políc s alkoholom. Na maskovaných útočníkov civel hrozne vyľakaný a sčasti smutný. Frank by vložil ruku do tlejúcich uhlíkov za to, že ich Tuxedo pozná.

„Čo útočíš do tváre ty zbabelý zasran!“ kričal Soren a prichádzali ďalšie údery. Zaútočili naňho dvaja, ale zbabelý zasran bol on - „logika“. Frank ustúpil o kúsok a vytiahol svoje korenie. Nanešťastie z neho zabudol odložiť poistku. Agresor ho kopol do ruky a sprej sa odkotúľal na zemi. Už videl, ako sa mu Tuxedo zakráda na pomoc.

„Na to aby si to použil musíš byť muž, a ty nie si ani človek!“ zahromžil Soren. Krutá bitka medzi nimi stále pokračovala. Odrazu zozadu vyskočil Tuxedo a zaútočil na anonymného útočníka. Frank vedel že Tuxedov útok je presne načasovaný. Nevedel však, komu tým nahráva, či sebe, či jemu. V duchu ho preklial, pribehol mu na pomoc nejako neskoro. Teraz sa k Frankovi priblížil Soren. On mal ešte jeden trik v rukáve.

„Už sa nepribližuj!“ zreval Frank a vytasil nôž. Soren ho rýchlo chytil za zápästie danej ruky a vykrútil mu ju. Potom ho kopol do brucha načo nôž pustil.

„Používani predmetov je zbabelé,“ poučil ho Soren. Nebeš a anonym sa postupne vzďaľovali ku vchodu. Franka naštvalo že zacúvali von z nákupného centra. Cez Sorena sa nedalo prejsť a keby využil jednu z uličiek, bol by ho dobehol...

„Si debil a svoje chyby už nenapravíš. Vravím ti, tu a teraz zomrieš,“ povedal mu pokojne Soren. Frank sa rozhodol že vykoná zúrivý výpad. Bude ako všetci tí na smrť urazení čo bojovali najlepšie – teraz vyhrá. Vyrútil sa naňho s revom, ale ten ho odbil. Frank sa zo zeme pozrel smerom ku vchodu. Tí dvaja pri boji vyšli von niekam von, do závejov. Možnože toto bola tá náhla strata, ktorej sa Tuxedo Nebeš obával. Iste potrebuje mapu, keď pri obyčajnej bitke ženie sa až kamsi do tramtárie. Franka naštvalo aj to, že odišli. Ak by tu Tuxedo ostal, bol by pomer rovnaký, ale mal by ho kto chrániť pred Sorenom. ...Jediná cesta viedla hore do vrchného poschodia domu, tak tam Frank vybehol. Odtiaľ už asi nikam. Poťuz za ním. Práve teraz stál Frank na vrchnom poschodí nákupného domu. Po ňom už vyššie nebolo. Soren sa postavil medzi Franka a schody. Takto nebol žiaden únik. Frank však nestrácal nádej a vybehol medzi regále. Frankov mozog uprel svoje oči na hocičo čo by mu mohlo pomôcť. Malo to však jeden háčik. Frank sa bál, že akýkoľvek predmet by naňho použil, Soren Poťuz by sa ohnal niečím desaťkrát ťažším. Vbehol do oddelenia s hudobnými cédéčkami. Pohľad nasekundu spadol na obal s nápisom „Drsňáci – debetový album“. Toto Frankovi nepomohlo, tak bežal ďalej. Hneď pri cédéčkách boli filmy DVDčka. Aby Frank vyrezal zákrutu ostrejšie a nehodil sa o stenu, zachytil sa jedného z regálov. Kopa filmov vypadla na zem. Poťuz bežiac za Frankom stúpil na film s názvom „Bitkár“. Medzi údermi údermi ťažkých nôh zaznelo prasknutie. Po DVD prišli hry na počítače a konzoly. Aj keď niektoré z nich boli agresívne, Sorena by ani neškrabli. Frank prebehol do oddelenia pre fitness. Činky sa nedali použiť ako výzbroj. Ak na Poťuza vytiahne aj nejakú železnú tyč, ten si vyberie ďalšiu. Soren zatiaľ nepoužil žiaden predmet, možno je to jeho záloha. Bulovia na plagátoch vyzerali namakane, Frank ale silne pochyboval o ich schopnostiach bojovať. Frank zúfalo vybehol von do väčšej uličky. Nemohol si spomenúť na nič legitimátne, čo by sa dalo použiť na obranu.

„Za všetko môže ten imbecil Tuxedo!“ vyhŕkol Frank a pomylel si: Keby mu nenapadlo vrátiť sa do nák. domu, nebol by teraz chudák v bezvýchodiskovej situácii. Potom mu strašne dlho trvalo pomôcť mu. Nakoniec sa ešte bil tak debilne, že vybehol von. Bol to vôl, akého svet nevidel. Buď to, alebo... Frank stál ako obarený. Veď Sorenovým plánom bolo nastrašiť ho...

„Porozprávaj sa sám so sebou, určite ti to pomôže, úbožiak,“ povedal Soren, ktorý vybehol z regálov obďaleč. Medzi Soren a schodmi dole stál Frank. On si túto skutočnosťneuvedomoval naplno.

„Poď sem a uvidíme kto je úbožiak,“ odvetil Frank a pozrel sa na jeden plagát na stene. Boli na ňom vyobrazený dvaja bojujúci v županoch. V inej situácii by plagát strhol, teraz na to nemal čas.

„Myslíš si že niečo vymyslíš, že mozog je viac ako svaly. Tak to bohužiaľ nie je,“ povedal Soren a pomaly sa rozdýchaval.

„Drž hubu...“ vypľul Frank. Francis Jablkovic, kastelán supermarketu, spolubývajúci Tuxeda Nebeša, vyrútil sa proti nemu. Uvedomil si, že ani Poťuza nemá kto chrániť. Nezastavilo by ho ani desať blokov tvrdej ocele. Aj keby tam jeho kompán bol, nespasil by ho. Ak by bola zem láva a pršalo by hrdzavé ihly, Frank by nezastavil. Ani keby bol vtedy úplne nahý a napriek láve teplota vzduchu – 60 stupňov Celzia. Aspoň si to my myslel, ako všetci chabí odvážlivci. V behu zrazil Sorena na zem. Pridal k tomu vlastnú váhu. Pohyb Frankovej ruky bol trhaný a predsa presný. Stiahol mu masku. Pod ňou bola samozrejme Sorenova tvár, celá červená od hnevu. Plavé vlasy v prameňoch mu vírili ako mykal hlavou a kontrastovali s červeným, prasačím ksichtom. Frank ho bil a bil a bil. Ignoroval pritom údery do nôh, chrbta a brucha.

„Kedy nám už dáš pokoj?“ plačlivo skríkol tento Soren Poťuz a vyšmykol sa mu. Utiekol po schodoch preč.

Franka to zarazilo. Celý čas ho chcel Soren udržať v supermarkete a potom nevedel čo s ním?

Frank sa presťahoval do jedného bytu mimo. Ostal tam po dlhý čas. Soren ani jeho komplic sa mu vôbec neukázali. Jedného dňa naokolo prechádzala Frankova skupina hľadajúc ho.

„Prečo ste sem prišli?“ opýtal sa ich Frank.

„Pretože si sa stratil,“ odpovedal mu jeden z nich.

„A to vám Soren dovolil?“ spýtal sa znova Frank.

„Nie, museli sme ukradnúť kľúč,“ povedali mu ľudia. A tak im Frank vyrozprával, čo sa mu stalo. Najprv tomu nedokázali uveriť, potom sa však zhodli na tom, že z mesta treba utiecť. Najlepším nápadom bolo ísť ďalej na severovýchod do Británie. Vzali si tri autá, lopaty a zásoby. Mysleli si, že takto prežijú všetko.

----------------------------------

„Budú smerovať na severovýchod, kvôli vysielaniu v rádiách, pane,“ odpovedala osoba.

„Diaľnice sú plné, takže budú musieť ísť cez pláne. Je to veľmi riskantné,“ povedala druhá osoba.

„Nedovolia si prejsť cez rieku, pôjdu sem, do mesta Ankamôrl,“ povedala prvá osoba a ukázala na mapu.

„Skontroluj a priprav helikoptéru,“ rozkázala druhá osoba. Nevedela o helikoptérach vôbec nič, ani ako šoférovať džíp po šmykľavej ceste. Leda tak sa v jednom viezť.